ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

II.

Prvá zbierka, zbierka Škultétyho a Dobšinského z r. 1858—1861, nadväzovala v pravopise priamo na hodžovsko-hattalovskú reformu a v podstate sa jej drží, ako o tom svedčí poznámka na str. 185—186:

Slovo o pravopise v tomto vydaní užívanom.

Medzi čitateľmi týchto prostonárodných povestí nachádzajú sa nejedni, ktorým nebude známa „Krátka mluvnica slovenská“ r. 1852 v Prešporku vydaná, ktorej sa hlavne držíme. Z tej príčiny si za povinnosť pokladáme pravopis nami užívaný máličko tuná objasniť:

Samohláska e krátke a dvojhláska ie zmäkčuje všade predchádzajúce spoluhlásky d, l, n, t, napr. deti, nerozdelený, telo čítaj: ďeťi, ňerozďeľený, ťelo.

Proti tomuto pravidlu pred e a ie tvrdo znejú:

a) ten a slová od neho odvodené: teraz, teda, vtedy, temer, tenže, tento atď.;

b) v celom skloňovaní prídavných určitých tvrdo zakončených s predposlednou syllabou dlhou, napr.: krásne, krásneho, krásnemu; neurčitých: matkina, matkinej, matkine; a podstatných ženských: kráľovnej, kráľovne; gazdina, gazdinej, gazdine. Tak aj v sklonení číselných jeden, žiaden, potom všemien ukazovacích ten, onen: jedna, jednej, jedne, žiadna, -ej, -e, tej, onej;

c) v gen., dat. a lokáli jednotnom prídavných určitých mien tvrdo zakončených s predposlednou krátkou: pekná, peknej; chudá, chudej. Vo všetkých týchto prípadnostiach stojí e miesto tvrdých é a y obmäkčenía nedopúšťajúcich;

d) v nom. jedn. a množnom neurčitých: hoden, vinen, povinen; hodne, vinne, povinne;

e) v gen. množ. počtu ženských a nijakých mien napr. matiek, sestier, mydiel; jestli sú ale hlásky d, l, n, t už v nom. jedn. počtu mäkké, zostávajú nimi i v tomto genitíve, napr. stien, diel, kolies, čítaj: sťien, ďiel, koľies.

Dlhô é v gen. a dat. jedn. počtu a v nom. množ. počtu prídavných mien vyslovujú Slováci ako ie, teda: dobrého, dobrému, dobré čítaj: dobrieho, dobriemu, dobrie. Slovo dcéra ako sa píše, tak vždy i zneje s dlhým é.

Dvojhláska ó alebo ô v tomto vydaní, predtým kroz uo značené, v prídavných nijakých vyslovuje sa ako vo jemne napr. dobrô, zlô, čítaj: dobrvo, zlvo (predešle dobruo, zluo), ale omnoho jemnejšie ako sa ináč v číta.

Medzi mäkkým ľ a tvrdým l Slovák prísny rozdiel robí. Mäkko zneje ľ všade pred e, ie, i (krem vyše udaných výminiek), potom kde ho zreteľne ľ značíme, napr.: leto, lietať, list, kľúč, veľa, priateľ zneje mäkko; lomí, láme, lúč, blysk, vól tvrdo sa vyslovuje. Koncovky minulých časov na tvrdô l: al, el, il, ol, ul vyslovujú sa tiež ako au, eu, iu, ou, uu, napr. dau, sedeu, robiu, priadou, pominuu.

Všemená teba, seba, sa, vyslovujú sa i takto: tebä, sebä, sä.

Hlásky l a r, kde miesto samohlások zastupujú, dajú sa i predĺžiť a značíme ich tam ĺ, ŕ.

Pozoruhodnejšia odchylka od hattalovskej normy je v tom, že Dobšinský v tejto zbierke používa tvar nom.-akuz. sg. neutra u tvrdých adjektív na -ô (štúrovské -uo), napr.: veľkô, malô, dobrô, zlô. Pretože táto odchýlka je zámerná (Dobšinský sa ju usiloval zavádzať aj inde), zachovalí sme ju — pokiaľ v textoch je — aj v tomto vydaní.

Okrem toho im v prvej zbierke vyskytujú aj niektoré reminiscencie na štúrovský pravopis, napr. v jednotlivých osihotených prípadoch sa dvojhlásky píšu uo, vo, ja, je, niekedy sa označuje mäkčeňom mäkké ť, ď, ň aj v slabikáoh ťi, ďi, ňi, ťe, ďe, ňe, ojedinele sa vyskytujú tvary typu ovocia a pod. Keďže tu nešlo o zámer, ale o omyly alebo nesústavné odchýlky, tieto zvláštnosti sme nezachovali.

Druhá zbierka, zbierka samotného Dobšinského, líši sa od prvej zbierky najmä zvláštnosťami v slovoslede. Pavol Dobšinský vychádzal z názoru vtedy bežného, že v slovenčine musí nasledovať zvratné zámeno vždy za slovesom. To spôsobilo, že slovosled mnohých viet v rozprávkach nie je ľudový, ba z hľadiska dnešnej normy pripadá neprirodzený. Porov. príklady:

Krik utíšil sa. Varovkyňa chce chlapca zase vziať na ruky. Ale niet vypovedanej veci, ako predesila sa, keď chlapca nikde v izbe nenašla a na pánov rozkaz spamätala sa. Dala sa do hrozného plaču, že pozbehúvalo sa okolo nej všetko, čo len v dome nohy malo. Priletel aj pán, opytujúci sa, čo jej je a či chlapcovi nestalo sa dačo. Varovkyňa iba triasla sa od ľaku a strachu ako osika. Na mnohé dopytovanie už potom akosi horko-ťažko vyvadlovala, čo a ako stalo sa. (Stratený chlapec.)

V tejto druhej zbierke sa používa častejšie, než je to v slovečine obvyklé, namiesto väzby podmetu so slovesom mať v prísudku väzba so slovesom byť, pri ktorej je majiteľ vyjadrený v datíve. Ide o väzby typu: levu nech je mäso. Ale vyskytujú sa aj obvyklé väzby typu: havran nech má črevá.

V obidvoch zbierkach sa veľmi často vyskytujú slovesné väzby, ktoré sú charakteristické pre Gemer a Novohrad, napr.: po hostine šli hľadieť zbojníka. - potom sa dovedali za jej muža. — budem vďačne bárskoho slúžiť. — vypytovať sa za niekoho, niekoho: hneď sa povyspytoval celý dom. — čudoval sa na tú krásu a nádheru.

Všetky tieto syntaktické zvláštnosti sme ponechali, pretože sú veľmi charakteristické pre jazyk Dobšinského.

V syntaxi sme urobili iba tieto jednotlivé úpravy:

         do prívetivej starčeka tvári (Na Boha s kyjom)
         čo tebe vedieť nejde sa (Svenči gazda zvieracej reči vedomý)
         jej nič nevadilo (Zakliaty zámok)
         Tak hral, že i mŕtveho zobudil (Zakliaty zámok)
         …a porozprával som, že vaša… (Drevená krava)
         zastál si milý bača jedla (Bača a šarkan)
         Had po tráve smik ťahal ako smikom na husliach (Mechúrik-Koščúrik)
         Veď mi to tie halušky na závade (Tri citróny)
         len sa z izby prechodil (Svetovládny rytier)
         Dal svoj palác… tak pripraviť ako kráľovský bol (Pijan)
      

         do prívetivej tváre starčekovej
         čo tebe vedieť nepatrí sa
         jej nič neškodilo
         Tak hral, že by i mŕtveho zobudil
         a porozprával som vám všetko, ako čo vodilo sa mi a rád som, že vaša
         zastal si milý bača pri jedli
         Had po tráve šmyk ťahal ako sláčikom po husliach
         Veď sú mi to…
         len sa z izby do izby prechodil
         …tak pripraviť, aby ako kráľovský bol