ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1 Ani za šťastím azda utrateným, bo jeho neznám čarodejných hlasov, však plačem, a plač ten je darom neba, lebo milujem len teba a teba. A pochovávam v piesňach žiale moje, v pesničkách, ktoré k tebe nedoletia: A bárs by čuli ich i uši tvoje, ony v tvej duši žiale neroznietia, a nevyplačeš si oči oboje. Bo keď ty kocháš mládenca druhého, čo ti zo spevca, zo spevca cudzieho? Však pieseň moja tne jak hromobitie o mojich citoch, o kochaní mojom, nech raz prestane môjho srdca bitie a pieseň moja na pohrebe svojom nech tak zaspieva ako búrky vytie: A potom ešte keď umierať bude, nechže mi o nej a o nej zahudie. 2 Noc nad zemou leží — umĺkol už života hlas, a len živly v hlbokom snení a vlny šepcú v svojom pobreží: „Zhynul, zahynul jari čas, sotva začal, už ho neni!“ Zvädla mladosť tvoja jará, opadol kvet tvojho žitia, jak zmiznula noci para, jak zahaslé hromobitie, jak sen dávno zabudnutý, jak myšlienka umretého, jak bozk slnca skale daný, jak zvuk mora stíchnutého, jak ľad v lete nasadnutý, ako plameň zhasínaný, jak cit mládca zabitého. Nes ma, noc tmavá, v ďaleké končiny, pôjdeme hľadať mladosti krajiny! Ona drieme na kvetoch jari, kolimbá ju vetrík hravý na kolíske z morskej chmáry; šum skalín jej v ušká vraví, v snách s ňou sa motýlok baví, slnce bleskom svím ju chová, rosa ranná ju napája, zakrýva ju šata nová z rannej zory, z kvetov raja. Tam ona leží — sladko si drieme, a sníva o svetoch sveta a v prvšom sladkom dojeme v krajinách bájočných lieta, a kde lieta, vetríky ju nesú, hviezdy ju volajú k plesu, mesiac bledý k nej sa ženie, keď ju vidí, očervenie — — Kde ona stúpa na svojej ceste, kvety jej rastú pod nôžkami, kde ona dýchne, na tom mieste všetko sa ozve pesničkami. Keď ona očkom pohliadne — smútok na srdce zasadne. A keď ona sa usmieva, všetko blaženstvom sa odieva. Nes ma, noc tmavá, v tie krajiny, krajiny večnej mladosti, nech spláknem zo seba viny v jej nebolícej nežnosti!!! Tam mladosť moja — už zhynula — nikdy sa viac nevráti — túžba v prsiach nezhasnula a nikdy viac sa nestratí. Vemte ma, hviezdičky jasné, i ty, mesiac, pútnik noci, v oné kraje nebokrásne, kde driemu mladosti moci. Ja ich zbudím z ich snívania, v mladosti večnej odejem sa zbroje, v slnca horúce hodím sa blyšťania, po svete tak jak svitania budem chodiť, tíšiac túžby svoje. Aj za mojimi krokmi kvety budú stávať, krášliť svety, môj duch piesne vyčaruje, čo ich nik na šírej zemi nepočul a nepočuje. A poberúc všetky slnka blesky, zapálim v oku oheň nebeský; a tým ohňom a tým okom pozriem po svete širokom, pozriem i v zeme skrytosti, neba i duše tajnosti, sčítam, čo tie hviezdy veštia pre mňa, šťastia, či nešťastia. A potom zapálim celý svet široký, život zničím tisícroký a sám v jeho zrúcaninách zhyniem jak vietor v púštinách. Mladosť moja pominula, bez milosti zahynula. 3 Preč tie náreky, preč tie stenanie! To nie je mužské konanie. Mladosť — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Daj mi tú jednu, len tú jedinkú, ktorú ja všadiaľ hľadávam, a slzy vzniknú hneď v tú hodinku, hneď v práce tvrdé sa dávam. I nebom strasiem, i zem rozborím, i svety divné utvorím, čo o nich človek nikdy nesníva, hoc v kraj večnosti sa díva. Nač v nebo lietať, nač v zem sa dávať, keď ona pre mňa stratená? Nač slzu v oku trpiacom stavať, keď duša cíti strápená? 4 Aj ty, slniečko, slniečko moje, čo ty tak svietiš nado mnou? Čo ty tak v očí mojich oboje pozeráš s túžbou žalobnou? Nehľaď ta, slnce, bo zrak tvoj jarý nevnikne v duše tajnosti; nič sa ti vidiet tam nepodarí, niet tam pre teba radosti. Tam len pustota a tma panuje, radosť tam večne vymrela; noc v prsiach mojich, srdci koluje, čo dušu moju zastrela. Nehľaď ta, slnce, bo svetlo tvoje tam sa naveky zatratí, v tme sa utopí, a srdce moje zas novú vinu zaplatí. Chceš slzu z mojich usušiť očí? Nechaj ju, nechaj smutnému: Bo keď mi žalosť srdce obtočí, ona uľaví len jemu. Nechaj mi, nechaj slzy žaloby! Inšieho nemám na svete, ony sú srdca môjho ozdoby, a v duši mojej — po kvete.