ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tiché doliny pod Tatrami ležia, Váh ich trúchlivý smutne pretekáva, vlnami, čo preč do cudziny bežia, často si chudák žiaľno pošeptáva. Žiaľno si šepce, že tie pekné kraje, ktoré vo svojom on behu bozkáva, zakliate stoja a že jejich háje, preč bežiac, ešte zakliate necháva. Zakliate ony sú už viac století, zámky hrdinov, mestá, hory, ľudia — Kedy spasenie, kedy im doletí? Kedy sa zo sna tvrdého prebudia? Darmo sa pýtať, nik ti neodpovie — bo kto sa z ľudí o tom ľahko dozvie? Ale jak strážni na hroboch duchovia povesti nad tým krajom sa vznášajú, ony sa zjaviť tajomstvo hotovia, ony jediné ho vo svete znajú. Povesti tieto z doliny do hájov, z hájov zas ďalej do hôr utekajú, tam si na lístky stromov posadajú, i rozprávajú si na tisíc bájov. Vietor zahučí, lístky sa striasajú a z nich povesti potichu volajú: „Že z toho kraja kliatbu ten odvalí, ktorý takovú zaspieva pesničku, práve keď slnce zdvihne svú hlavičku, akú pred tisíc tam rokmi spievali.“ Šťastlivá matka, čo syna porodí, ktorý tie kraje z kliatby vyslobodí! — Slniečko vyšlo, slniečko zachádza, deň za dňom beží ako okamženia: Ale nik kraj ten z kliatby nevyvádza, nespieva pieseň nik vyslobodenia. Váh ustavične bôlným šumom hučí, zrána nezaspí, nestíchne zvečera, on sa v svém šumu nikdy nezamlčí, len keď v cudzine ďaleko umiera. Lež spev ten, k jeho najväčšej bolesti, nechce tým krajom spasenia priniesti — Ale už vstali i mnohí mužovia, bystrí šuhajci i vážni starcovia, každý chce spevom zrútiť kliatby jarmo — oni spievajú — ale všetko darmo. Jeden zavčasu zdvihol svojich hlasov, do rána zhynul, spevy sa stratili, tamten zas zaspal i ráno prepásol, a sny mu oči naveky prikryli, tamten zas spieval, ale jeho hlasy nešumeli tak ako v dávne časy — Nik viac nespieva — čas pomaly plynie, a kraj zakliaty v svojej kliatbe hynie. Aj, čo to za blesk, čo sem v noci kráča: Aj, to sem ide človečia postava, ona to okom svým vôkol otáča, a odtiaľ žiara čarovná povstáva. Zrak ten prenikne tajomstvá vekov a piesne hlas ten, čo jej z prsú tiekol, tak smutne šumí, tak smutne žaluje, jak keď si vetrík po hroboch poduje. Iste tá pieseň, iste tieto hlasy, iste ten spevec tieto kraje spasí. Noc ešte tmavá — pieseň spevca hučí, ale zakliaty kraj len ticho mlčí — Strach poznať možno už v spevcovom hlasu, lebo sa nazdá, že prišiel zavčasu. Čas ďalej beží — sila mu upadá — a predsa spieva, až len pokiaľ vláda. A vtom spoza hôr slnce sa vytiahlo, svým okom vážnym na spevca pohliadlo, potom nad krajom vážne si zastalo a naň sa dlho a dlho dívalo. Spevec zatrúbil — slnce zablyštalo, na krajne praskli okovy zakliatia, všetko zas z hrobu k životu povstalo, objímajú sa dávno mŕtvi bratia. Všetko sa hrnie k divnému spevcovi, Jak malé dietky k dobrému otcovi — A zo všetkých strán vo šumiacom plesu hlasy vďačnosti sa k otcovi nesú: „Vďaka ti, otče, žes’ pieseň zaspieval jak víchor silnú, ako vetrík hravú, žes’ nás v zakliatí svojou láskou zhrieval, žes’ nám ukázal k žitiu cestu pravú. Však nechceš striebro, nechceš ani zlato, nechže ti pán boh sám odplatí za to, nech ti z nás, tvojich dietok, potešenia dožiť a potom dá večné spasenia.“