ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1 Šuhajku na koníku, čo tak hlavu kloníš? Či za bratom, kamarátom slzy z oka roníš? Či za matkou, či za sestrou tvoje oko plače? — Hore hlavu, veď veselo pod tebou kôň skáče. Hore oko vznes vysoko ponad krajinami, lietaj smelo a veselo po svete s vetrami. Ľahko hrdo pozerať, keď srdce netúži, ľahko skákať veselo, keď žiaľ prsia neúži. Ach, on ide, viac nepríde v svoje rodné kraje, on do sveta preč ulieta, osudu si laje. Čože on má v dome svojom darmo zavzdychávať? Nemá ho tam nikto ľúbiť a s ním sa zabávať. Šuhajíčku, ber šabličku, čo máš doma čakať? Však za tebou ver’ nebude milá vzdychať, plakať. Šuhaj išiel, viac neprišiel, vybral sa do sveta, kdeže jeho mladučkého myseľ teraz lieta? Lieta ona tam ku milej, čo ľúbi druhého… a on zvesil hlávku svoju na koňa čierneho. A ten verný koník čierny zná, čo pána bolí, viac neskáče jak ináčej, len ide po vôli. 2 Od východu oblak letí, letí, letí nad horami, a nad nimi divno svieti… to sú Turci s Tatárami. Od západu príval leje a jak more keď sa smeje, hučí dolu dolinami… to sú Turci s Tatárami. Od poludnia, od polnoci, nad horami, lučinami z celej sily, z celej moci kričia Turci s Tatárami. Šuhaj hore zdvihne oči, šabľu z pošvy ťahá smele, dookola ňou zatočí, rúbe do hláv, do ocele. Okom pozrie — Turek leží, šabľou pohne — Tatár leží, koňom zvrtne a už nemí ležia desiati na zemi. Rúbaj, rúbaj, šuhajíček, hľaď smelými ty očami, bo jak strela tvoj koníček, šabľa jak hrom i s bleskami. Nemôže viac pozerati, očká strely vystrieľali, nemôže už viac rúbati, šabľu šable dolámali — 3 Na pustom poli strom stojí, smutno stojí jak matička, ktorá zarmucuje líčka, že jej syna zabili a myslí o ňom vo vážnom pokoji. Ani vetierky nerušili vážny pokoj, a neplakali, podúvajúc medzi lístočkami, preto lístočky dolu padali a medzi sebou šeptali smútok nad mládenca líčkami. A pod stromom zabitý leží mladec krvou postriekaný, umĺkol cit v prsiach zabitého, bo hlboké veľké jeho city, ubehnúc zo srdca hlbokého, išli hľadať v nebe svoje stany. Zver sa nezblíži, vták sem nedoletí, len zornice svetlo keď zasvieti a keď noci krídla zem obvinú, belavé hmly sa k nemu privinú, odejú ho v svoje ľahké šaty a smútia nad ním, pokoj všade svätý. Jak dobre ti, zabitý šuhaju! Márne túžby už s tebou nehrajú, sám so sebou viac nemáš starosti, neznáš biedy a neznáš milosti, spíš ticho a nemáš sny o svete. Vetry divé, vetry, kde idete? Ideme pre nášho brata, čo ta s nami poletí, kde je ríš pokoja svätá, kde nieto zlých túžob sietí. I prišli vetry, jeho líca pobozkali, jeho prach pozbierali, so sebou ich pobrali — a do všetkých štyroch uhlov sveta rozhádzali.