Zlatý fond > Diela > Paľko Šuška


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Paľko Šuška

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Rácz, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Alena Kopányiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 123 čitateľov

Na dvere slatinskej fary klope hosť

Letia dni a roky. Šumia krídla času ponad hlavy ľudí, ako vlny veľrieky ponáhľajú sa do mora večnosti. A v tom nepretržitom toku dní a rokov rodia sa ľudia, žijú, radujú sa, pracujú i trpia a umierajú. A za každým, čo navždy odišiel, zavrú sa opäť vlny života, tok veľrieky valí sa ďalej akoby nič, nedbajúc na nárek, ston a ľudskú vravu rodiacich sa a umierajúcich, uteká náhlivo ďalej od vekov na veky.

V Slatine na fare bývalo odjakživa deťom dobre, veselo. I vtedy, v tie dávno zašlé časy, málo rokov po revolúcii (1848), v onen deň, keď Paľko Šuška prvý raz prekročil prah slatinskej fary.

V ten deň, bol to sparný a horúci júlový deň, bavili sa domáce deti na farskom dvore.

Predo dňom pršalo; pôda dvora bola síce ubitá a suchá, ale vápenná jama blízko kôlne, z ktorej sa vápno len nedávno spotrebovalo na opravu cirkevných stavísk, bola plná kalnej vody.

Voda má pre deti vždy veľkú príťažlivosť. A ešte takáto hlboká, nepriezračná, predstavujúca detskému úsudku celé opravdivé more! Okolo tejto vody, povedala by som kaluže, keby som tú detinskú obrazotvornosť neurazila, bavilo sa v ten deň pätoro detí, a že všetky vyrástli a všetky sa stali čestnými ľuďmi ľudskej spoločnosti, pomenujem ich radom tak, ako to ich vek sebou donáša.

Prvá je Adelka, najstaršia dcéruška pána farára. Adelka je útle, ale obratné, pohyblivé, vždy veselé dievčatko. Očká má tmavé, tváričku trochu oválnu, jemné ústa vždy na smiech a žart hotové. V ten čas sedela na akomsi pohodenom kláte, ba sama hovorí, že to nebol klátik, ale starý drôtovaný hrniec — a varovala najmladšieho bračeka Šándorka. Pritom si spievala veselú piesenku.

Za ňou prichodí Samko, Adelkin braček. Aj on je telesne dosť útly, temer slabý, ale nie je taký pohyblivý ani taký veselý ako jeho staršia sestrička. Ale nie je ani smutný, len veľa rozmýšľa, pozoruje, uvažuje a keď hovorí niekomu, hovorí vždy veľmi láskavo, milo, akoby chcel každému ponúknuť kus lásky svojho srdiečka. Je matkin miláčik, jej Samuel, ktorého posvätila bohu a jeho službe.

Otec, všeobecne apíkom nazývaný, radšej vidí deti živé, veselé, smelé a sebavedomé. Preto Adelka sa so svojou živou letorou stala jeho miláčikom. Za ňou v otcovej priazni nasledovala Milka, neskoršie, ako sa vyvinoval duch a povaha, vkradol sa do otcovho srdca Šándor, ktorého si otec pokrstil na meno výbojného Alexandra Veľkého.

Tretia v tej spoločnosti malých človiečikov bola Milka, vtedy len asi trojročná, ale podujímavá, duch nespokojný, naozajstný všadebol. Všetko chcela vedieť, všetko mať, všade ísť, a všetko, čo zvedela a čo vykutila, žalovala apíkovi. Preto Adelka a jej mladé tetušky Lotka a Málika, keď chceli niečo udržať v tajnosti, najprv sa presvedčili, či nie je v blízkosti Milka.

Štvrtý v tom rade bol malý Ondrejko, úbohá sirota. Jeho život bol smutný, neveselý; vlastne bolo to len nepovedomé živorenie červíčka, kým sa nedostal na faru. Tu ho krstní rodičia chránili a pestovali, ako len bolo možné. Apík nedovolil, aby mu niektoré z detí čo najmenej ublížilo, a keď Ondrík zaplakal, bol to žalostný plač biedneho dieťatka, apík hneď išiel, aby sa presvedčil, čo sa mu stalo. A Ondrejko, chlapček nenáročný, slabý, nevládny — nechcel sa s deťmi hrať. Jemu sa vždy lepšie páčilo stáť stranou a dívať sa, čo tie druhé vyvádzajú. Adelku to trošku i škrelo, lebo sa Ondrík často rozplakal i bez príčiny, len keď na neho špatne zazreli, čiže zagánili; nerozumel nijakému žartu, nebol súci do hry, nedal sa nanášať ako Milka, vôbec na detských zábavách sa nezúčastňoval, ale sa uspokojil s úlohou nemého pozorovateľa. On pri ich dramatických kúskoch predstavoval — obecenstvo. Či div, že sa niekedy nemohla zdržať a štuchla ho, aby sa pohol? A vtedy Ondrejko zvýskol — a apík pribehol, čo sa mu robí? Ale na „bojišti“ už nebolo nikoho, bol tam len sám fikajúci premožený — a keď už niekedy apík dostihol v blízkosti Adelku, ona hneď vedela apíka presvedčiť, že sa Ondrejkovi nič nestalo. Ona sa len krútila, mala ruky vystreté a ako sa krútila, tu hneď jedna, hneď druhá zasiahla úbohého chlapčeka to po hlávke, to po chrbtíku, on nevládal ujsť, tak plakal. Apík sa v ten čas spýtal: „Čo robíš tomu chlapcovi?“ Ona sa postavila ďalej z dosahu apíkovej ruky a povedala: „Nič, apíček, ja sa len bavím, pozri takto!“ Ukázala a že stála ďalej, ani raz nezasiahla Ondrejka. Apík videl, že je Adelkina zábava celkom nevinná, uspokojený odišiel do svojej izby.

Piaty člen tejto malej spoločnosti bol chlapček Alexander. Ale on nemal nijakú činnú úlohu, nevedel ani vravieť, ani chodiť, len čo sa Adelka s ním navlačovala.

Ako sa tak batolia okolo veľkej vody, z chodby zaznel mamičkin hlas: „Adelka!“ Zavolaná vyskočí a ohlási sa: „Čo rozkážeš, mamička?“

I Milka zdvihla a obrátila hlávku v tú stranu, aby počula, čo mamka chce Adelke povedať.

„Daj sem bračeka, bude spať!“ prikazuje mamička. Adelka poslušne teperí silného chlapčeka do izby. Farským deťom dostalo sa málo „varovania“ a varovkýň. Adelka vyrástla bez pestúnky, Samko takisto a potom tie staršie deti, či chceli, či nechceli, museli pestovať a vychovávať mladšie.

Tamdnu dobrá matka vzala chlapčeka na ruky a povedala Adelke:

„Teraz choď k pani veľkomožnej a povedz, že maminka dajú službu vzkazovať a či sa bude páčiť byť doma? Ale skôr sa ohlás pri Nánke a opýtaj sa, či pani veľkomožná nespia? Ako povieš?“

Adelkine očká svietili radosťou. Do Platthych! Hej, ta farské deti rady chodili, lebo odtiaľ neprileteli domov bez sladkej obnôšky, a čo by nič inšieho, aspoň snehové pyšteky, za hrsť hrozienok a mandlí, takzvaného študentfutru sa im zavše dostalo. I začala recitovať naučené posolstvo:

„Dobrý deň vinšujem! Odkazuje moja maminka službu.“

„Dobre, tak choď, ale aby ťa Milka nevidela.“

Adelka vyletela z izby ako vtáčik na krídlach vetra, prebehla bystrými nôžkami pavlačou, potom sa obzrela, či ju Milka nevidí — a bežala dvorom cez otvorenú bránu. Milka ju nevidela, lebo ako Adelka opustila svoje miesto, hneď ho zaujala ona a varujúc svoju bábiku, ukrúcala ju do pestrých handričiek. Pritom si mrnkala pesničku, ktorú počula od Adelky.

Ondrík sa odknísal do kuchyne na svoje bezpečné miesto za stolom. Ale Samko, ako videl utekajúcu Adelku, popošiel za ňou až na mostík pred farou.

Vráta boli otvorené dokorán, lebo na samé poludnie prišiel zo Slatiny voz po apíka, aby šiel ospovedať ťažko chorého gazdu. A ako apík odišiel, brána ostala otvorená, z hradskej cesty bolo vidieť na celý farský dvor. Samko zastal na mostíku a díval sa za Adelkou.

Oproti fare stál prízemný panský dom; bývala v ňom ovdovená pani Benická, matka pani „veľkomožnej“. Záhrada tohto domu hraničila s platthyovskou záhradou a keď dvere do „Benických“ boli otvorené, farské deti chodili do Platthych tadeto. Teraz Adelka našla záhradné dvere zamknuté, preto sa obrátila popred slúžnodvorský dom, vedľa starého krámika, kde niekedy rožky predávali, a odtiaľ na „rajčuľu“. Do Platthych to bola veľká obchádzka, ale čože, dvierka na záhrade nemohli byť vždy otvorené — a to z nejednej príčiny.

Zatiaľ Miluška sedí, sedí na svojom klátiku a kníše sa a mrnká svoju pieseň. Farské deti nemohli dlho sedieť ticho a bez pohybu, preto im pán Platthy dal meno „Perpetuum mobile“. Alebo sa knísali, alebo nôžkami „vyzváňali“, alebo šibrinkovali rukami. Tak sa Milka kníše vedľa tej veľkej vody, možno tichosť a sparnosť dňa ju uspali a zdriemla, dosť na tom, že ani nevedela, ako čľupla do vody. Iste skríkla, ale slabo, chytala sa brehu, ale breh, ako taký slabý breh; odvaľoval sa ako nejednému tonúcemu, až nevládala, stíchavala.

A Samko ešte vždy stojí na mostíku a díva sa do čudného, veľkého sveta. Jeho hlávka je plná predstáv, ku ktorým sa každým pohľadom do sveta družia nové, plné uvažovania, plné rodiacich sa myšlienok. Veď život je taký bohatý na nové skúsenosti a každodenne podával mu úžasné, nevídané obrazy, ktoré utkveli v zásobárni pamäti, aby sa odtiaľ celé nevytratili.

Cestou tichým, pokojným krokom ide sedliak. Samko, vždy úctivý, pozdraví ho:

„Pánboh vám daj dobrý deň.“ Sedliak zaďakuje, i obzrie sa na úctivého chlapca. Pritom prezrel i farský dvor — a rečie:

„Samíčko, sestrička sa ti topí,“ a ide svojou cestou.

Samko len teraz zvedel, čo sa za ním na dvore prihodilo. Beží k topiacej sa Milke, naťahuje sa, aby ju zachytil za rúčku, alebo za šatôčky, ale darmo, nedočiahol ju. A pritom kričí, volá na koho iného, len na maminku, lebo vedel, že ho ona počuje a príde na pomoc. A počula hlas svojho miláčika, beží von, vidí hneď, čo sa stalo a vytiahne svoje zmoknuté kuriatko z vody. Hneď ako rozumná, dobrá, ale i energická žena postavila Milku na nôžky, dala jej niekoľko buchnátov do chrbátika, a to na šťastie pomohlo obom. Jej to poslúžilo ako hromozvod. Milušku po hodnom otrasení opustila voda, ktorú nahltala a prebralo ju z mrákot. Tento radikálny prostriedok mal ešte i tretí účinok: slúžil za príučku pre budúce časy. Potom sa dievčatko rozplakalo a volalo:

„Jaj, apíček môj, apík môj drahý, kde že ši mi, keby ši ty vedel, keby ši ty vedel“ (lebo ona ešte šušlala).

Mamka odniesla premoknuté dieťa do izby, tešila ho, preobliekla do suchých šatočiek, dala mu kávičky a uložila do postieľky.

V ten deň nebolo z návštevy u pani veľkomožnej nič, lebo mamička bola predsa len zostrašená a rozčúlená, bála sa nechať deti samy. Adelka sa vrátila s odkazom, že pani veľkomožná s radosťou čakajú maminku, ale maminka poslala druhú depešu, že ľutuje, ale nemôže prísť. Nato hneď prišla sama Nánka, poverenica, komorná a dôverníčka pani veľkomožnej, aby tlmočila sústrasť panej a krstnej matky a aby sa prezvedela, ako je Miluške a čo povedal pán doktor?

Pán doktor! Farské deti nepoznali pána doktora Fritza ako lekára. Ony ho videli každého rána tak okolo desiatej, keď kráčal cestou do panského domu, poznali ho ako Edovho a Natalkinho tatuška. Natalka bola Adelkina kamarátka. A Edko Samkov vrstovník a priateľ. Dobrý pán, ešte nie starý, ale troška čudácky pán doktor Lesebuch vzbudzoval u detí úctu, ale nie strach, lebo ich ešte nikdy netrápil liekmi, pilulkami a istými nástrojmi, ktorých sa deti boja ako čert „svätenej“.

Pani farárka upokojila Nánku, aby zasa Nánka upokojila súcitnú pani, že je Milke už nič, že si ten nečakaný kúpeľ vyspí, v najhoršom prípade vykýcha. Že či nefantazíruje? opýtala sa ešte Nánka starostlivo, svedomite plniac svoje poslanie. Ale o fantazírovaní ani chýru: Milka spala ticho, dosť pokojne, len kedy-tedy vzdychla, ale nebolo to z bolesti, len zvyšok z pretrpeného strachu.

Pred večerom apík prišiel domov. Už vtedy ho volali „starým Medveckým“. Vlasy už mal sivé, temer biele, ale tvár ešte sviežu, krok pružný, postavu rovnú, nenahrbenú, bol temer šesťdesiatnik. Teraz je mnoho mladých starcov, vtedy žili starci, ktorých srdce bilo mladistvo a duch nestarel pred časom.

Keď vozík prebehol mostíkom do farského dvora, Milka sa prebudila. Farské deti už zďaleka počuli hrkotanie kolies farského rodinného vozíka, ale i cudzí vozík, keď vjachal do dvora, ich vzrušil, lebo to znamenalo, že idú hostia.

Ako sa Milka prebrala a počula, že apík prichodí, vyskočila ako naozajstná divoška a nedala sa zdržať, aby nebežala otcovi v ústrety. Už zďaleka na neho volala:

„Apík, apík, ja som ša ti mala žatopiť.“

Apíka táto zvesť prekvapila, čudoval sa a vzal Milku za ruky. Ona sa k nemu pritúlila, hladkala mu sivú hlavu a svojím spôsobom dopodrobna mu rozprávala, ako spravila bližšiu známosť s veľkou vodou. A on, asi dobrej vôle, volal:

„Óvy, no, óvy, no! Veď sa ti zahojí, kým sa vydáš.“

Týmto potešením odbavila sa každá bolesť; potecha to síce veľmi pochybnej ceny, najmä pri takom veku, v akom bola v ten čas Milka, ale predsa akási potecha.

Potom si apík sadol do svojej izby, rozložil knihy a písma po stole, na ktorom hojne prischnutých kvapák černidla svedčilo o mnohej práci, ale i o tom, že písateľ často pero (vtedy ešte husacie brká) otriasol zvláštnym pohybom ruky, pri čom sa hojne černidla zachytilo i tam, kde ho práve nebolo treba.

Sotva sa apík uvelebil a nôtiac si akýsi nápev, chytil sa zapisovať do matriky nový prípad smrti, keď sa ozvalo klopanie na dverách.

„Kohože nám to pánboh nesie?“ pomyslel si farár a potiahol okuliare na čelo, aby lepšie videl, kto sa zjaví vo dverách. Súčasne zavolal:

„Voľno.“

Dnu vstúpil starší pán, vedúc za ruku chlapca. Apík na prvý pohľad poznal v prichádzajúcom kňaza. Hosť bol vysokej postavy, ale nahnutej, nielen vekom, ale i utrpením. Jeho chudá tvár bola dosť svieža a účinkom povetria ohorená. Na nej bolo poznať stopy duševných rozrušení, trpkosti a biedenia. Oblečený bol slušne, čisto, ale jeho oblek bol už hodne obšúchaný. Kaput na ňom už dávno nie nový, mal krátky driek a dlhé šosy, na prsiach prišité dva rady veľkých rohových gombičiek. Na hrdle mal ovinutú batistovú šatôčku, takrečenú kosičku, podľa vtedajšej módy úhľadne zaviazanú. V ruke držal cylinder tiež už nie nový. Jeho druhej ruky sa držal chlapček, asi deväť-desaťročný. Chlapcove sivé očká zvedavo sa obzerajú po izbe, ktorá mu neskoršie mala byť milým domácim útulkom. Chlapec mal veľmi milú tváričku, úsmev dojemne detský, láskavý a nevinný, srdcia dobrých ľudí hneď zaujal. Bol oblečený chudobne, ale čisto. Pod pazuchou mal v papieri zabalený balík. V tom bola skrútená jeho bielizeň, a možno aj otcova.

V druhých dverách zjavila sa pani farárka a pri nej deti. Prichádzajúci chlapček uspel pozorovať všetko, čo jeho duši bolo blízke: druha, vrstovníka, kamaráta. Obaja chlapci zvedavo hľadeli na seba. A to bol začiatok ich nežného, ideálneho priateľstva: zväzok dvoch čistých, šľachetných sŕdc, spojenie duší v krásnom zväzku priateľstva, ktorému koniec urobila len smrť.

Medvecký svojimi bystrými očami hneď uhádol, kto je prichádzajúci pán brat. Poznal kňazov, svojich oltárnych bratov, na široko-ďaleko, a ktorých osobne ešte nepoznal, vedel o nich a podľa toho ich pri prvom stretnutí aj poznal. I tohto poznal, že je Pavol Šuška, bývalý dvornícky farár, ešte skôr, ako by hosť preriekol slovo.

„Služobník ponížený,“ poklonil sa Šuška, podľa vtedajšieho spôsobu, dodajúc ešte aj latinské: Humilimus servus.

„Servus,“ povedal a podíduc k Šuškovi doložil: „Vitajte u nás.“

Ale Šuška ešte doložil.

„Ja som kňaz, ktorý nemá, kde by hlavu sklonil.“

„Znám, nateraz skloňte ju u mňa a cíťte sa ako doma,“ povedal, podajúc Šuškovi ruku, objal ho a pobozkal sa s ním „vo tri vrhy“.

„A ty, čeľadník, poď sem, nech ťa vidím, no, bude z teba chlap. Akože ti meno?“ obrátil sa apík na chlapca.

„Paľko,“ šeptal chlapec.

„Nahlas!“ zvolal farár, načo Paľko prestrašene pozrel na hovoriaceho, ale keď videl, že ten hromový hlas nijako nesúhlasí s láskavým úsmevom úst a očí starca, upokojil sa a potom už bez obavy a strachu povedal svoje meno.

„Tak, Pavol, bodaj by si sa stal skutočným a neohrozeným Pavlom; poď, tu máš Samka, budete dobrí kamaráti. No a kým bude večera, choďte sa pohrať na dvor!“

Chlapcom nebolo viac treba. Skôr ešte Samkova mamička pritúlila Paľka a pohladkala ho po mäkkých, pekne pričesaných vláskoch a potom prepustila ho Samkovi. Samko, ako domáci, cítil sa byť povznesený, vzal Paľka za ruku, viedol ho na dvor a pred faru; pritom hľadel hore cestou, či niekde nevidí Eda Fritzovie, doterajšieho najdôvernejšieho druha v zábavách a v pračkách, aby sa pochválil Paľkom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.