ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cilka, Jedlinský, Oľga.

(Cilka leží na diváni v nedbalkách, na hlave obklad, okolo nej miništruje Oľga s voňavkami, v kúte stojí starohriešny Jedlinský).

CILKA (bolestným, slabučkým fistulovým hlasom): Ide mi hlavu roztrhnúť, ach-ach-ach, srdce puknúť. Pozri, Oľuška, daj mi sem ruku. Toto dlho nevydržím. Toto sú moje posledné okamihy. Dieťa moje, čo bude s tebou, keď ma viac nebude! (Omdlieva, Oľga jej drží fľaštičku pod nosom, nepomôže to však.)

JEDLINSKÝ: Oľčiatko, s tým ju nepreberieš, probuj s týmto! (Vytiahne z vesty fľaštičku a podá ju Oľge.)

OĽGA: Mama, mamička drahá, preber sa! (Drme ju a potom jej podloží pod nos fľaštičku Jedlinského.)

CILKA (skočí na rovné nohy a kričí ako bača na salaši): Fuj, čože si mi to dala? (Kašle, chŕka a chytá vzduch.) Veď je to akási otrava! Čože ma chcete zmárniť, i ty s tvojím nepodareným otcom! (Prská a kašle.)

OĽGA: Čo to máš v tej fľaštičke, otecko? (Zavonia pozorne a potom odtrhne od nosa.) Hí, aké je to tuhé. (Utiera si slzy.)

JEDLINSKÝ: To mi, dieťa moje, dal doktor Čvok. To ti je amoniak. To vraj aj mŕtveho vzkriesi. Mamičku, hľa, prebralo. Zdá sa, že to má svoju silu. (Zavonia.) Hej, to ti je veru tuhé. Ak niekto len tak naoko zamdlie, nuž to pomôže, však Ciluška?

CILKA (veľmi nahnevane): Ty naničhodník, rád by si sa ma striasol. Ale len zato ti neumriem, aby si nemohol za druhými pozerať. Nikdy by som si nebola myslela, že muž môže byť taký surový a bezohľadný. Majetok mi premárni, bohvie s akými ženskými a dcéru mi v krčme predá ako na jarmoku, tomu, kto dá viac. Fuj, fuj, hanbi sa! (Fistulou.) A ja som toho človeka mala tak rada! Doniesla som mu obeť ako žiadna žena na svete! (Plače). Keď si pomyslím, ako som mu novou, novučičkou batistovou šatôčkou kolená na bielych nohaviciach utierala, keď kľačal predo mnou v tráve a zazelenil si ich. Ach, ide mi srdce puknúť. (Sadne si na diván a zase chce zamdlieť.)

JEDLINSKÝ: Nože, Olinka, tú medicínu.

CILKA (zase skočí a kričí): Neopováž sa, ty zlosyn. Ešte ma otráviš! Ešte musím tu zostať kvôli tomu dieťaťu. Nedám si ju len tak odšantročiť. Nemysli si, že dovolím, aby si ju tomu Janckovi alebo tomu protivnému Čvokovi odfrnádlil. Nemysli si! Alebo ju dostane Malinka alebo nik iný. Vieš?

JEDLINSKÝ: Ciluška moja, majže rozum. Ja predsa nevyhodím toľký majetok pre jedného muža. Muž je muž, jeden ako druhý a dvestošesťdesiat jutár je majetok. Nuž tak, dieťa moje. Oľga je múdre dievča, to viem, že so mnou drží.

OĽGA: Otecko, dievčatá nebývajú múdre, ja už len s mamičkou držím.

JEDLINSKÝ: No čo budete čo robiť, ja raz Oľgu Malinkovi nedám. (Oľga začne plakať.)

CILKA: Ty tyran, nielen mňa, ale aj to dieťa chceš zmárniť? Uvidíš, uvidíš, čo vykonáš. Ja takýto život nevydržím, ja urobím koniec. (Rozhnevane odíde.)

JEDLINSKÝ: Krpčeky svätého Floriána! Čo jedna žena narobí za šarapatu. A prečo, prečo?

OĽGA: Otecko, ty si zlý, zlý, zlý! Mama má strašné úmysly. Ona naozaj myslí na samovraždu.

JEDLINSKÝ: Veď pred chvíľou hovorila, že just natruc neumrie.

OĽGA: Ale ja viem isto-istučko, že myslí na samovraždu.

JEDLINSKÝ: Nestraš! Na samovraždu?

0ĽGA: Na samovraždu!

JEDLINSKÝ: A ako? (Posunkom ukazuje obesenie.)

OĽGA (záporne kývne): Nie.

JEDLINSKÝ: Zápalky, lúh?

OĽGA: Určite nie.

JEDLINSKÝ: Nuž čo, pre svätého Floriána! Britva?

OĽGA: To neuhádneš. Počúvaj. Vieš, že mama vždy ochorie od zaváraných jahôd. Vieš?

JEDLINSKÝ: Asi, asi. Robí s nimi dosť oštary.

OĽGA: Nuž, videla som v jej skrini päť fľašiek zaváraných jahôd, ktoré po jednej prenáša zo špajze. Ešte ich je tam zo šesť alebo sedem. Keď všetky prenesie, nuž ich naraz užije a umrie. Veru tak, moja úbohá mamička. (Fňuká.)

JEDLINSKÝ: Ty, Oľča, veď dvanásť fľašiek jahôd nezmôže naraz ani slon.

OĽGA: Pravdaže nie a najmä vtedy nie, keď do každej naleješ octu, ako som to ja urobila. (Plače.)

JEDLINSKÝ: A prečo si to urobila?

OĽGA (naraz sa smeje a skočí Jedlinskému okolo krku): Ty sprostý otecko! Ktože by jedol jahodovú zavareninu s octom!

JEDLINSKÝ: To máš pravdu, lenže by som si myslel, že keď sa niekto chce otráviť, nuž nehľadí veľmi na chuť.

OĽGA: To ty mamičku nepoznáš! Ona by jahody s octom nezjedla, ani keby sa mala sto ráz otráviť. Vieš, aký má fajný jazýček.

JEDLINSKÝ: No to je pravda. (Díva sa s údivom na ňu, potom s hlbokým presvedčením). A potom sa má človek vyznať v ženách, keď je také naivča, taký Richelieu, taký Cavour a Bismarck v jednom. Ó, ja dobrák! (Klopne si rukou po hlave.)

OĽGA: Otecko, ale ty naozaj chceš, aby som šla za Jancka? Vopred ti hovorím, že ma na to nedostaneš. Ani pozrieť v tú stranu, vieš, ale ani pozrieť.

JEDLINSKÝ (pyšne): Predsa nie som taký sprostý, ako som si myslel o sebe. Pozri, Oľa, nech teraz poviem mame, že ťa, dám Malinkovi, nuž naskutku ťa bude chcieť dať za Jancka. Neveríš?

OĽGA: Ale čo ti napadá? Mama Jancka nenávidí. Keby si sa bol tak s ňou zhováral ako ja, tak by si bol s tým úplne na čistom. Až sa trasie, len keď vyslovuje jeho meno.

JEDLINSKÝ: Stavíš sa, že bude zaňho alebo za Čvoka, akonáhle budem ja za Malinku? Stavíš sa? Hoci za Čvoka sotva, lebo som všetko pokazil s tým amoniakom.

OĽGA: Bez všetkého sa stavím. Keď vyhrám, kúpiš mi ten hodvábny plášť, keď prehrám, urobím ti tú dekničku na kalamár. Hej?

JEDLINSKÝ: Čo už štvrtý rok štrikuješ? Dobre, dobre. Malinkovi si vyšila vankúš za týždeň. Ale nedbám, nedbám.

OĽGA: Ale apuš! Len tri roky. Nepreháňaj!

Predošlí, Cilka.

CILKA (vojde, drží si na hlave šatku, ide váhavým, chorobným krokom a sťažka si sadne na diván).

OĽGA: Mamička zlatá, zle ti je? (Ide k nej.)

CILKA: Veľmi zle, dieťa moje. Ach, ako ma bolí hlava! Ach!

OĽGA: Mamuška, otecko už pristane na to, aby som šla za Malinku.

CILKA: Čo, za Malinku? Ten bezcharakterný človek. Vidíš, akí sú muži. Každú minútu ináč hovoria. A potom ťa nemá taký tvor klamať? Spoľahni sa na nich! Pred niekoľkými minútami ma skoro zavraždil, lebo som bola proti jeho Janckovi a teraz presedlal. Podlosť, podlosť!

OĽGA: No veď máš pravdu. Ale predsa je len lepšie, keď pristane.

JEDLINSKÝ: Ciluška, len kvôli tebe, aby som ťa uspokojil, prinášam tú obeť.

CILKA: Čo, obeť? Aká obeť? Malinka je práve taká bezcharakterná stará baba ako ty. Vidím, že celé je len jednoduchý komplot. Hohó, ale mňa tak nedostaneš, nemysli si. Ty chceš, aby som ja svoje dieťa, jediné dieťa hodila za takého naničhodníka? Nikdy! Čo budeš pod holým nebom lietať, nikdy! Radšej vytrávim všetko, než aby bol Malinka mojím zaťom. Pamätaj si! Ach ja nešťastná mati!

JEDLINSKÝ: Oľa, vidíš. Hodvábny kabát je fuč. Teda chceš Čvoka, moja drahá?

CILKA: Ach jaj, zamdlievam, zle mi je. Čvoka, Čvoka! Oľa, daj mi voňavku, dieťa moje!

JEDLINSKÝ (podáva jej amoniak): Nech sa páči.

CILKA: Idem, idem, ach idem. (Odchádza. Oľa ju odprevádza.)

JEDLINSKÝ: Vidíš, Oľa, že i ja mám trochu rozumu. Teraz tu máš, bude držať Jancka ako čert zakliatu dušu.

Jedlinský, Oľga, Elena.

(Elena a Oľa sa zadívajú na seba, potom sa hodia s krikom jedna druhej do náručia. Naraz hovoria.)

ELENA: Olinka!

OĽGA: Elenka!

ELENA (stále naraz): Aká si krásna, ako si opeknela.

OĽGA: Tie šaty, cukor, cukor, kto ti ich šil?

ELENA: Ale samé sme to doma urobili. Tvoja frizúra, Oľa, blednem závisťou, keď sa na ňu dívam. Čo by si mi ruky odťala, to neurobím.

OĽGA (naraz s Elenou): Ja že som opeknela! Ty vyzeráš ako anjel. Anjel radostný.

ELENA: Divím sa, že si ťa ešte nikto nezobral. Povedz, ako sa to stalo ?

JEDLINSKÝ: Halt, dievčatá. Pustite i mňa k slovu!

ELENA: Oľa, kto je táto krásna rytierska postava? Predstav mi ho! Ja som Elena Tomčová.

OĽGA: Môj otec, Ela, čo ho nepoznáš?

JEDLINSKÝ (komicky sa nafúkne): Ale ste to vy, Elenka? A ja som krásna rytierska postava. Ste vy zlaté dieťa! A zdá sa, že máte vytríbený vkus.

ELENA: To si myslím. Mám predsa sedem švagrov, milý — dovolíte, aby som vás ako skutočne nápadne fešáckeho otca mojej najmilšej priateľky pomenovala ujom? Dovolíte, aby som vám ako ujovi tykala?

JEDLINSKÝ: Ale s radosťou. Som tým vyznamenaný. Ty krásna Ela.

ELENA: Tak, keď sme si potykali, dovolíš (skočí mu na krk a bozká ho), aby som ti dala rodinný bozk?

JEDLINSKÝ (zakrúti sa): Krpčeky svätého Floriána, tá to volá rodinný bozk. Veď ma až kdesi v srdci pichlo. Pánboh zachovaj od takých bozkov, veď by som prišiel o večné spasenie.

ELENA: Bol chutný, čo? To bol len bozk triedy C, tretieho stupňa.

JEDLINSKÝ: Teraz už všetko rozumiem. No ja!

OĽGA: Čo rozumieš, ty falošný apuš?

ELENA: Čo sa ti páči, ujinko?

JEDLINSKÝ: Nuž všetko. Ty, Ela, koľko dievčat máte v dome?

ELENA: Bolo nás dvanásť, teraz je nás už len päť. Ostatné ročníky sa minuli.

OĽGA: Aké ročníky? Čo to znamená?

ELENA: Otec si pletie naše mená, nuž nás rozoznáva podľa roku narodenia, čo má istú výhodu, lebo sú medzi nami i tri páry dvojčiat. Ja som napríklad ročník deväťsto štyri a tiež mám sestru blizňa. V mojom ročníku sme teda dve.

JEDLINSKÝ: Báječne praktický človek, tvoj otec. A vydáva vás podľa ročníkov?

ELENA: Otec by nedbal, aby sme sa hocijako míňali, ale sestry držia medzi sebou prísne poriadok. Jedna za druhou. Teraz je rad na mne. Tohto roku sa musím minúť ja i Magda.

OĽGA: Nuž a keby ste sa nie?

JEDLINSKÝ: Veď mužov nemôžete komandovať.

ELENA: Vydám sa, to je celkom isté. A mužov že si nemôžem komandovať? Ha, ha, ha! Nič ľahšie ako to. (Ostro pozrie na Jedlinského.) Ujo, chceš, aby som si ťa vzala?

JEDLINSKÝ (zľakne sa): Krpčeky svätého Floriána, toto ti je príšerná osoba. No veľmi by si ma nemusela nahovárať.

ELENA: Ujo, však príroda chce, aby muž a žena tvorili vždy jeden pár.

JEDLINSKÝ: Iste.

ELENA: Celý náš život je pretkaný láskou, či už dovolenou či nedovolenou.

JEDLINSKÝ: No keď sa teraz moja žena na mňa hnevá, to nie je práve tá najčistejšia láska.

ELENA: Ba áno, keby ťa nemala rada, nehnevala by sa na teba.

OĽGA: Apuš, Ela má pravdu. Mama ťa má veľmi rada.

JEDLINSKÝ: Mohla by mi lásku aj inak preukazovať.

ELENA: Vidíš, ujo, to je to. My ženy, ktoré sme stvorené prírodou v prvom rade pre lásku, nevieme narábať s týmto božím darom. Mužov si chceme zadovážiť hocijakým spôsobom, len nie tak, ako to chce príroda. My Tomčovci sme pochopili tú veľkú zásadu a získame si muža, ktorého chceme, ale jedine láskou. Keď chcem, získam si aj teba.

OĽGA: Ty, Ela, nerob špásy, môj apuš je veľmi chytľavá matéria.

JEDLINSKÝ: Eluška, odpusť, ale radšej vari idem. Hehehehe. Veď sa ešte môžeme zísť. Hádam by si mi mohla ukázať ešte niečo z tvojej bozkovej kolekcie?

OĽGA: Apuš, choď už, lebo všetko požalujem mame, všeculinko.

JEDLINSKÝ: Pá, pá, anjel môj, pá. (Posiela im bozky a odíde.)

OĽGA: Ty, Ela, nezachádzaj tak s mojím apuškom, lebo nech ťa ruka božia chráni od mojej mamy.

ELENA (potľapká Oľu po líci): Ale, ale, ty blázonko, neboj sa! Viac ani nepozriem v jeho stranu. To som ti len chcela ukázať, ako sa má s mužmi zachádzať.

OĽGA: Teda tak? A to s každým tak zachádzaš?

ELENA: Nie, sú rôzne systémy. To ide podľa povahy. Nuž ale prečo si ma tak náhle vyvolala?

OĽGA: Aj tak si mi sľúbila, že prídeš a teraz ťa veľmi, veľmi potrebujem. Mám troch pytačov, ale vziať si môžem len jedného.

ELENA: Rozumiem, chceš, aby som ti tých dvoch odrazila.

OĽGA: Elenka, len jedného a to toho, ktorého mi chcú prišiť rodičia a ja ho nemôžem vystáť. Ja chcem Malinku a moja matka teraz forsíruje Jancka. Tretí je lekár Čvok, s tým si dám ľahko rady. Vezmi mi Jancka z krku, ty drahá, zlatá Ela.

ELENA: A kde je, čím je?

OĽGA: Je doktor práv, dnes-zajtra advokát. Býva tu v meste.

ELENA: A čo je mrzký, hlúpy, sprostý? Prečo ho nechceš?

OĽGA: Nuž, lebo milujem iného. Ale ináč je to pekný šuhaj.

ELENA: Je taký, že by som si ho prípadne i mohla vziať?

OĽGA: Rozhodne!

ELENA (vysúka si rukávy): Sem ho!

OĽGA: Pozri, práve ide tam po ceste. (Ela skočí k obloku a zavolá von.)

ELENA: Pán Jancko, pán Jancko! (K Ole.) Aké má krstné meno?

OĽGA: Počuješ, ale ty si šialená. Čo si ten človek pomyslí?

ELENA: Povedz mi jeho krstné meno, chytro!

OĽGA: Rudo. Ja idem preč.

ELENA (drží ju): O tom ani reči.

Predošlí, Jancko.

JANCKO (vojde): Ruky bozkávam. Volali ste ma? Slečna Oľga?

OĽGA: Ani reči. Tuná moja priateľka Elena Tomčová je taký šialenec, tá vás zavolala — zo stávky.

JANCKO: Veľmi láskavá slečna; Elena Tomčová?

ELENA (zalomí rukami): Krásna rytierska postava! Odpusťte, pán doktor, nemohla som sa zdržať, aby som vás nevidela zblízka. Taká krásna rytierska postava!

JANCKO (natriasa, sa): Hm, myslíte mňa?

ELENA: Ale nuž kohože! Také postavy nebehajú po tuctoch po uliciach. Ach, pán doktor, Rudko — myslím, že sa tak musíte volať? — Rudko Jancko?

JANCKO: Áno, Rudko, áno — nuž urastený som. Čo sme, to sme.

OĽGA: Ako vidíte, moja priateľka je trochu prostoreká: čo na srdci, to na jazyku.

JANCKO: Krásna vlastnosť, slúži jej ku cti.

ELENA: Minule som videla portrét chýrneho gavaliera lorda Pelendreka, ten mal celkom takú kravatu a práve tak zaviazanú ako vy, Rudko. Myslím, že sa ním riadite?

JANCKO: Ale ja? O tom ani reči. Skôr on mnou. Musíte vedieť, že ja som v móde kapacita. Hm. Pozrite sa napríklad na túto hodvábnu šatôčku (roztriasa ju pred ňou), tá farba, ten vzor!

ELENA (obzerá a s oduševnením chváli): No počujte, to je skvost. Čo ste vy za človek. Hotové štúdium.

OĽGA (veľmi sa smeje): Počuješ, Ela!

JANCKO (pozerá s poľutovaním na Oľu a potajomky ukáže Ele, že je trochu slaboduchá): Každý sa do toho nerozumie. Ale kto sa rozumie, ten má z takých umeleckých predmetov tú najživšiu radosť. Vy slečna Oľa ste poľutovaniahodná, ale časom by som vás vzdelal.

ELENA: Rudo — dovolíte, aby som vás volala Rudko? Volajte ma Ela. Cítim k vám takú vyslovenú — povedzme, že — rodinnú sympatiu.

JANCKO (veľmi polichotený stúpa z nohy na nohu, natriasa sa ako na drôtikoch a trasie hlavou): Elenka, ach, aké krásne meno. Áno, volám sa Rudko. Ako utešene znie to meno z vašich rozkošných úst!

ELENA (v roztúžení): Rudko, Rudko! Ach, aká harmónia.

OĽGA (smeje sa): Nechcem vám zavadzať. (Odbehne.)

ELENA: Cítim, ako naše duše spolu zvučia. Rada by som sa s vami dlhšie pobavila. Tu nás stále vyrušujú. Kde by sme sa mohli zísť?

JANCKO: V záhrade, v besiedke. Prídite ta o chvíľu.

ELENA: Budem vás čakať. Iste vás budem čakať, milý, milý Rudko.

Predošlí, Cilka.

CILKA (vojde, je veľmi milá k Janckovi, podá mu ruku, aby ju pobozkal): Ó, pán Jancko, teší ma!

ELENA: Milá teta, ja som Olinkina priateľka Elena Tomčová. (Zohne sa a bozká jej ruku.)

CILKA (bozká Elenu a prijme ju veľmi vľúdne): Ja ťa poznám, milé dieťa. Oľa ťa často spomína. Zostaneš u nás dlhšie, nepustíme ťa tak chytro.

JANCKO: Milostivá pani, vy ste anjel, hotový anjel z neba a aká ešte vždy krásna, vaša postava je taká — taká — rytierska.

CILKA: Rytierska myslíte? Hádam to pasuje viac na mužov.

ELENA: Ale, tetuška, boli predsa i rytierske dámy a tie museli byť krásne.

CILKA: Iste. Vy pán Jancko sa zaujímate o Olinku, počúvam.

JANCKO: Moja najvrelšia túžba je volať ju svojou. A myslím, že ani niet lepšieho muža pre ňu, ako som ja.

ELENA: Ach, každé dievča musí byť šťastné, keď dostane takého muža. Rudko, vy ste rytier bez bázne a hany.

CILKA: Rudko? (Spýtavo pozrie na Elenu.)

ELENA: Áno, tetuška, my sme objavili, že sme dosť blízka rodina, však Rudko?

JANCKO: Áno, milostivá pani, môjho starého otca tetky brat bol švagrom strýka.

ELENA: Sestry mojej mamičky. Hovorím blízka rodina, veľmi blízka.

CILKA: Vidím. Zostanete u nás na obed?

JANCKO: Ruky bozkávam, ďakujem. Tak milostivá pani, vy ste múdra osoba a anjelská dobrota a iste budete pri Olinke môj zástanca. (Bozká jej ruku.)

CILKA: Sľubujem vám to.

ELENA: Môžem povedať, že závidím Olinke Rudka, napriek tomu, že ju mám tak rada. Ach, aký je on gavalier!

Predošlí, Malinka.

MALINKA: Ruky bozkávam. Advokát Malinka, ruky bozkávam.

ELENA: Elena Tomčová.

MALINKA: Slečna Elena Tomčová, aha, Ela Tomčová. Teší ma, veľmi teší. (K Cilke.) Moja mamička vám posiela kvety, ktoré ste si žiadali. Teší ju, že vám môže urobiť k vôli. (Podá jej kyticu.)

CILKA: Nemusela sa ustávať. (Vezme kyticu a hodí ju na stôl.)

MALINKA: Čože, hneváte sa na mňa? A ešte včera ste boli samá láskavosť.

CILKA: Nehnevám sa ani najmenej. Pán Jancko, dajte, mi ruku, pôjdeme sa prejsť do záhradky.

(Jancko, Cilka odídu bez pozdravu. Cilka opovržlivo, s vypätou hlavou. Malinka díva sa za nimi).

ELENA (smeje sa): Pán doktor, zdá sa, že vaša vec vyzerá zle.

MALINKA (plačlivo): Zle? Čo na to povie moja mamička. A kde je slečna Oľga?

ELENA (ide k Malinkovi a potľapká ho po pleci): Nebojte sa, nedáme vás. Jancka už mám spolovice v rukách.

MALINKA: Ako v rukách?

ELENA: Nuž spolovice som si ho už narazila. Ten vám nebude zavadzať. Mám už s ním rendezvous v záhrade. Tam mu dám jeden bozk trieda B, stupeň prvý a bude po ňom.

MALINKA: Nerozumiem. Bozk triedy B, stupeň prvý, čo je to?

ELENA: Chcete vedieť?

MALINKA: Nuž ak to nie je niečo nebezpečné, tak by som to hádam skúsil.

ELENA (bozká ho): No?

MALINKA (vo vytržení): Ach! Vy anjel, Ela, ty rozkoš, ty koruna ženského pokolenia. Bozkaj ma ešte raz.

ELENA (smeje sa): O tom nemôže byť ani reči. Chcela som len ukojiť vašu zvedavosť.

MALINKA: Dám svoje spasenie ešte za jeden taký bozk. Ela, zmilujte sa!

ELENA: Ale majteže rozum. Ja vás predsa nechcem Ole odlúdiť. Uspokojte sa!

MALINKA (chodí rozčúlene po izbe): Nikdy nezabudnem na ten bozk. Naveky mi bude horieť na ústach. (Zažmúri oči a rozhodí roztúžene ruky.) Ach, Ela, drahá, jediná!

ELENA: Čože ste vy za muža, ktorý by za jediný bozk zabudol na také krásne a bohaté dievča, ako je Oľa!

MALINKA: Veď máte pravdu, ale je to skutočne čarodejné, naozaj čarodejné! Nuž Janckovi chcete dať taký bozk? Ja toho človeka zabijem.

ELENA: Prípadne sa obetujem za priateľku, ak to bude treba.

MALINKA: Ale aspoň raz, jediný raz by ste ma mali ešte bozkať a budem spokojný.

ELENA (dupne nohou): Nie, na žiaden pád, vy muž jeden! Božemôj, na akej tenkej nitke visí vernosť takého muža. Vy predsa milujete z celého srdca Oľgu. Hanbite sa!

MALINKA (prosí ju so zloženými rukami): Elenka drahá, zlatá Elenka, ešte jeden, jediný božtíček triedy B, prvý stupeň.

ELENA: Počkajte, budem na vás žalovať mamičke aj Oľge.

Predošlí, Oľga.

OĽGA (vošla potichu do izby a počula žobranie Malinku): Neustávaj sa, Elenka, už viem všetko. Pán Malinka, my dvaja sme, myslím, jeden s druhým skončili. Porúčam sa vám.

MALINKA: Ach, ja nešťastný. Bol som očarovaný. Olinka, jediná, drahá, život dám za vás. Nehnevajte sa, bože, ako ma mamička vyhreší. Neopovážim sa jej ukázať na oči.

OĽGA (plače): Na všetko som bola pripravená, ale na to, že ma naraz zradí priateľka aj vy, nie. Nechcem vás ani vidieť. Choďte mi z očí!

MALINKA (modliká): Ale Olinka! Prisahám vám, že vás nekonečne milujem.

OĽGA: Áno, dokiaľ nepríde medzi to bozk triedy B, stupeň prvý. Viem, viem, nechcem vás vidieť.

MALINKA: Olinka, preboha vás…

ELENA (chytí ho za ruku a vyšikuje k dverám): Choďte s pánombohom. Ja to už medzi vami vyrovnám. Oľa, ty si blázon. Ja ti tvojho Malinku nechcem ani zadarmo.

OĽGA: Ty si falošný had. A prečo si ho bozkala?

ELENA: Chcel vedieť, čo je to trieda B, stupeň prvý. Nechcel veriť, že tým urobím s každým mužom, čo chcem. Nuž, ukázala som mu to. Naučím to aj teba.

OĽGA: Nechcem to vedieť. To sa nesvedčí jednému poriadnemu dievčaťu.

ELENA: Čo sa nesvedčí, vedieť bozkať? A myslíš, že ja nie som poriadne dievča, lebo nie som hlúpa hus? Duša moja, dvanásť chudobných dievčat nemôže sedieť a čakať na ženíchov, ako jedináčka, bohatá dedička. A tvojho Malinku ti nechcem, ani čo by bol z cukru. To je muž ako stvorený len pre teba. Toho si ty môžeš maznať a babúškať, ako si to tvoja dušička žiada.

OĽGA: Nemáš pravdu. On nie je taký. A ja by som urobila z neho muža.

ELENA: Nedbám, rob s ním čo chceš, pre mňa nejestvuje.

OĽGA (dupne si): Aká si ty namyslená.

Predošlí, Čvok.

ČVOK: Čože je tu; čože sa tu robí! Vadíte sa, krásne anjeliky? (Predstaví sa.) Som doktor Čvok, lekár tu v meste. Ruky bozkávam.

ELENA (neženírovane si ho obzerá): Elena Tomčová.

ČVOK: Á, teší ma, veľmi teší. Ruky bozkávam ešte raz. Ako sa má pán otec?

ELENA: Poznáte ho dobre?

ČVOK: Isteže ho poznám a mám pred ním veľký rešpekt. Kdeže: otec takej krásnej rodiny! Poznám i niekoľkých vašich švagrov.

ELENKA: Myslím, že som tak trochu i porodinený s vami cez vášho švagra Janka Petráka, ktorý je môj bratranec.

ELENA: Porodinený? To ma teší!

Predošlí, Jancko.

JANCKO (vrazí do dverí a kývne rukou Elene): Poďte, striasol som sa starej, budeme sami!

ELENA (zasmeje sa): Idem, idem. Pá, Olinka. Do videnia, pán doktor. (Odíde s Janckom.)

ČVOK: Je to chlapík ten Jancko, skutočný zázrak.

OĽGA: Hľadáte otecka?

ČVOK: Nie, vás Olinka, srdca môjho polovička.

OĽGA: Nuž čo mi máte povedať? Teraz práve som naladená vás vypočuť.

ČVOK: Mnoho, veľmi mnoho, keď chcem vašu spanilosť a nekonečnosť mojej lásky, môjho obdivu k vám vyrozprávať.

OĽGA: Dajte si pozor, aby ste hlbšie nezabŕdli, ako by vám bolo milé. Upozorňujem vás, že vás chytím za slovo a nepustím tak ľahko. Teraz som veľmi na váhach, koho zo svojich vohľačov si mám vybrať.

ČVOK: Urobte ma tým najšťastnejším človekom na svete!

OĽGA: Ozaj? Nuž aspoň deväťdesiatimi percentami som náchylná ísť za vás. Ak poviete ešte slovo, bude z toho sto. (Hľadí mu ostro do očí a vidieť na nej silné odhodlanie.) Budem sa držať Eleniných ponaučení, dajte si pozor!

ČVOK (zľakne sa): To je energická osoba, Čvok, pozor! (Nesmelo sa zajaká.) Nuž pravda je pravda, žiadam si vás z celého srdca, ale ako poctivý človek som povinný upozorniť vás, že som zarytý starý mládenec a ako taký mám vo vašich očiach celý rad chýb.

OĽGA: Ha, haha! Už sa ľakáte. Nuž čože sú to za chyby, von s nimi!

ČVOK (sprvu neisto, potom sa pustí do toho): Nuž, nuž musíte vedieť, že ten element, v ktorom som privyknutý žiť, je ten najnemožnejší neporiadok. U mňa je všetko poprehadzované. Medzi knihami mám bielizeň a medzi bielizňou fľašky s pálenkami, s vínom a so šajdevasrom alebo benzínom. Moja najväčšia radosť je poľovať za každým predmetom. Nemáte predstavu, akú radosť mi to spôsobuje, keď nájdem pôrodnícke inštrumenty zabalené do fraku a koňak hore na cylindri visiacej lampy. Môj život by stratil všetku šťavu, keby som mal všetko v poriadku.

OĽGA: To je strašné, nemožné, čo rozprávate. Ale viete, čo je vstave urobiť dobrá žena zo svojho muža? Pomaly, krok za krokom by som vás naučila poriadok. Na hľadanie by som vám schovala vždy nejaký potrebný inštrument alebo fajku, nebojte sa, a to tak, že by ste ju ani za týždeň nenašli.

ČVOK (škrabe sa za ušami): No pekné poriadky by to boli. Ďalej sa vám musím vyspovedať, že fajčím, fajčím furt bez prestania. A síce doma vždy z fajky. Po všetkých izbách mám porozkladané fajky, porozsýpaný tabak, popol. Záclony sú u mňa vždy zafajčené a celý byt ako udiareň. Fajky sa nezrieknem čo by čo bolo. To musíte už so mnou kúpiť.

OĽGA (pozrie naň a povie strašne nežne): Čo milý pán doktor, fajka by vám bola milšia ako môj bozk?

ČVOK (vo vytržení): Váš bozk! Ó slasť nebeská. Ó pôžitok pôžitkov! Váš bozk. (Chytí sa za hlavu.) Bože, aké to pokúšanie. Svätý Augustín, neopúšťaj ma! Apage satanas! Neviem, neviem, čo urobiť! Ó fajka drahá! (Behá po izbe.)

OĽGA (usmieva sa): No, čo bude?

ČVOK (zastane pred ňou): A dali by ste mi vari jeden bozk ako závdavok?

OĽGA. Možno.

ČVOK (hlboko vzdychne): Nuž vari sa aj fajky zrieknem.

OĽGA: A to je všetko?

ČVOK: Nie. (Vzchopí sa.) Ešte ide moja najväčšia chyba. Môj domov je hostinec. Trávim tam všetok voľný čas. A karty hrám na strach. Aj minule som prehral desať korún v preferansi. Jedným slovom, som lump, ako v knihe stojí. A pijem hrôza, čo pijem; všetko bez rozdielu, víno, pálenky, pivo.

OĽGA (pokračuje) …benzín, petrolej, šajdevaser. Želám vám na zdravie. Lenže je staré porekadlo, že z lumpa vykreše šikovná žena najlepšieho muža.

ČVOK: Poviem vám pravdu. Ja som diabolsky zarytý korheľ.

OĽGA: Čo len to? Po deci by som vás odúčala. Šla by som s vami do hostinca, hľadela by som vás odviesť od tejto chyby prosebnými pohľadmi a láskaním. Nie naraz, ale krok za krokom. Myslím, že za nejaký mesiac by som si vás úplne získala, podmanila triezvosti a že by ste boli šťastný, keby ste mohli sedieť doma pri mne.

ČVOK: Hej a držať pamok, pomáhať vám pri zaváraní, naučiť sa aportovať, hojdať deti, chodiť v župane a vyčaptaných papučiach, jedným slovom stať sa sakramentským manželským otrokom. No pekne, že ste takto rožky vystrčili. Ďakujem, ďakujem, neprosím o to. Porúčam sa, služobník, ruky bozkávam. (Utečie.)

OĽGA: Hahahahahaha. No toho som si pekne nahovorila. (Stíchne a trošku rozmýšľa.) No ale to je predsa len hrozný chlap. Takto mnou opovrhnúť. (Dupne nohou a hnevlivo plače.) Škandál. (Nakoniec sa usmeje.) No to som obstála.

(Opona.)