E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Za tristo

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Zuzana Babjaková, Katarína Maljarová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 100 čitateľov


 

Za tristo

Rozprávka z nedávna.

I.

„Páni idú, páni!“

„Nekrič, to sú pán farár!“

Takto pokrikovaly si deti, keď nás troch: farára, inšpektora a mňa, videly kráčať hore potokom, ktorý slúžil aj za cestu do Tesného, dediny, pod pätou vrchov, ktorých holé končiare siahaly až hen do oblakov.

Dolu na Váhu, trocha vyššie od ústia dolinky, stála píla. Zakúpili židia hory okolo Tesného, tak kým ich zrežú, postavili pílu.

Tu robili mnohí chlapi aj z Tesného a že žid sem sišiel s krčmou a tak zostala dedina bez nej (a vy si, naradostení, snáď aj pomyslíte, že tam už teraz nikto nepije).

Ale čo nás tam po krčme, poďme len ďalej hore dolinkou. Je pekné, jarné, nedeľné odpoludnie. S jednej i s druhej strany potoka sosypané brehy, porastené skalami, celými balvanmi. Nad brehmi v úbočiach pásiky roliek, kolieska záhradiek so starými machnatými slivkami a jabloňami. Pomedzi ploty, pasienky, leština a ďalej lúky, borovičie a potom nekonečné hory, rúbane a hole.

Medzi zakvitnutými ovocnými aj divými stromami okienka, stienky drevených, na jeden spôsob stavaných chalúpok belejú sa nám, ako tie barance a húsky na pažiti, ktorých pasáci prestali sa baviť, pokrikujú si chýr a potom zadivene hľadia na nás.

Kráčame. Staré husi naťahujú hrdlá a čo bližšie pri ceste, tie i sipia do nás. Húsence štebotajúc šklbkajú trávičku, ktoré sediac, ktoré neisto klátiac sa na červených nôžkach.

Už sme v dedinke. Tepla ešte málo bolo, žiada sa ho. Preto vari všetci ľudia vysedujú na násypkoch a sa shovárajú. Po bielych čistých košeliach, opleckách, na cestu odmetených smetiach poznať i tu nedeľu. Chlapi fajčia a iste rozprávajú si o zárobku, aj čo ktorý do týždňa v hore, na píle zažil, počul; kde sa stalo lebo mohlo stať nešťastie, ako obišli pltníci…

Ženy na lonách varujú deti alebo im ískajú. Mieša sa čistota ľudí so špinou ulice a zo všetkého vyzerá chudoba, bieda, zastierajúca sa však do riedkej plachty jari a tak aj nových, lepších nádejí.

Ideme ulicou; všetko utícha. Deti jedny bežia farárovi i nám ruky bozkávať, druhé nemo hľadia na nás a niektoré, hoci aj posielané k nám, utekajú z podstenia do dvora. Starí, vyrušení z oddychovania, hýbu sa, ženy i náhlia pozrieť si nás. Stretávajúci zdravia nás a sa pristavujú; na nás hľadí každý. Chlapi vážnejú, vstávajú, vyťahujú zapekačky z úst a jedni len nadvihujú klobúky, druhí ich aj graciózne, úctive prikláňajú a v celom tele ohýbajú sa, kým zájdeme.

Všade pozdravujeme, ľud ďakuje, a čo jeden dom prejdeme, povstáva ruch, šepot, kto sme, čo sme hádajú, že asi načo sme prišli.

II.

Razom ozve sa s vežičky sklený hlas malého zvona; ostro zneje dedinkou, ťažko slova rozumieť, lebo počuť už i trasenie a vŕzganie srubu. Celá dedinka je neveľká, so šesťdesiat čísel, popriliepaných na strmé úbočie s jednej, s druhej strany úzkej, z potôčika sa vydriapavšej skalnatej a zahnojenej cesty.

Teda zvonia. „To dačo znamená,“ húta si svet. „Zvonia, že konvent bude,“ poučujú zbehlejší, spomínajúc si, že farár aj minulú, aj túto nedeľu oznámil s kancľa, že odpoludnia nebudú služby božie, lebo že sa bude vydržiavať v Tesnom filiálny konvent.[1] Ale Tesnô je poldruhej hodiny chôdze od kostola, na kázni nebol iba učiteľ a päť-šesť mladších mládencov a dievok a tí sa o konventy neveľa trápia. Preto taký šum, že sa ozval zvon.

Nový farár vo všetkých fíliách zariadil osobitné konventy, aby tým lepšie mohli sa poradiť o svojich zvláštnych potrebách a naložil zazvoniť miesto svolávania, aby sa nikto nemohol vyhovárať, že ho nevolali.

Za nebohého staručkého farára to nebývalo. I pochovával iba učiteľ, alebo ak pán rechtor prišli, ale pána farára málo ustávali, len keď dáky starý, prednejší gazda zomrel, žiadali si aj jeho.

Od troch rokov majú ale nového, mladého farára, horlivého kňaza a verného Slováka. Vyvolili si poriadneho inšpektora,[2] tiež známeho ľudomila a Slováka a títo starajú sa teraz o národ verne. Za tri roky porobili, čo sa len dalo v matke cirkvi, teraz obracajú oči už na fílie. Oriadili kostol, postavili novú školu, pozvali ešte jedného učiteľa. V jednej fílii kúpili krčmu na školu a vyvolili školovaného učiteľa, v druhej fílii naťahujú sa s obcou, čiže politickou vrchnosťou, o pozemok pod školu a je rad už aj na tretej dedinke — Tesnom; treba tiež školu základne zreparovať, poťažne novú postaviť a do nej riadneho učiteľa doviesť.

Za tieto tri roky premenil sa národ tak, farára, inšpektora, učiteľov obľúbil si natoľko, že ač ťažko nesie veľké dávky, ale nesie ich spokojne, majúc radosť menovite z detí, ktoré vo dvoch školách viac sa naučia, ako sbité do jednej, pod jedny oči a ruky.

Do dediny s novým farárom prišiel aj nový, svieži duch-slovenčina. Vo fare ide všetko po slovensky. Knižky, novinky, obrazy slovenské! Na ulici slovensky, i páni, čo do fary chodia, všetko samí dobrí Slováci… Ľud sám, už od tohto otvára oči.

Na druhý rok - po príchode farára — bola voľba vyslanca na snem,[3] na ktorej pod zástavu slovenskej strany stalo si v matke už zo 120 voličov 50 a po filiácii, ešte i v Tesnom, hlásilo sa k nej z 36 hlasov 23 a vydržalo 12! Títo sa už nedali zaviesť ani pálenkou, ani sľubmi hory, pasienkov, ani hrozbami notára, slúžneho, ani, konečne, podplácaním.

To nádeje ružové!

III.

Kým mi toto mysľou prebehlo, dochodili sme pod zvonicu. Však ešte prv pohnul sa proti nám od nej istý mladý, pansky odený šuhaj a úctive nás pozdraviac, podával ruky, spoznajúc sa so mnou. Bol to učiteľ. Z vrecka trčala mu brošúrka: „Slováci, koho voliť?“ Potešil som sa.

Farár kýval rukou na vežičku, že prestať; ale odtiaľ, či nehľadeli, či nevideli, zvonili stále. Nato mnohí, čo už pod zvonicou stáli, začali tiež kývať, ktorí rukami, ktorí klobúkmi a všetci, najmä deti, kričali do ohlušenia, že dosť! Najvtipnejší bol konečne učiteľ, ktorý vybehol na zvoničku a zvon v tej minúte zatíchol.

S vežičky za učiteľom sišiel zahúlený, urazený mendík, ktorý volanie nepočul a predsa dostal od učiteľa z horlivosti za šticu.

Medzitým podávali nám pod zvonicou na dvorci sídení gazdovci ruky, ktorý smelšie a dôvernejšie, ktorý ostýchave, chúlostive, ale všetci úctive. Farár, inšpektor sa s mnohými poznali, ja nikdy nebol som ešte v Tesnom, a preto jeden-druhý dovolil si opýtať sa farára, inšpektora, alebo aj priamo, že „tohoto pána nepoznám“ a zvediac kto som, čo som, podávali si ma z úst do úst.

Prešli sme na cestu, odkiaľ bolo vidieť nahor, nadol celú dedinu. Na niektorých uhloch pristavovali sa sedliaci zvedieť novinu a voľní-nevoľní málo si povedali, aj to šeptom. Nikto nechcel predchytávať. Farár kýval i zavolal neďaleko stojacim, aby sa im páčilo do školy, a žeby kývli aj tým dolu nižšie, hore vyššie. Tak sa chlapi, ženy, deti, všetko shromažďovalo okolo nás a rozprávali sme o tuhej a dlhej zime, jarných robotách, slabých zárobkoch na píle a tvrdých časoch. Sedliaci všetci nariekali, že zle, ťažko bolo cez zimu, mnohí choreli na oči(trachomom)nemocou, čo si pred pár rokmi z robôt doniesli; že je krmu málo, statok lacný, pilári čo zarobia aj strovia, prepijú, porcie veľké, bez dlžoby málokto a vôbec, že ťažko je chudobnému človeku žiť na svete.

„Teraz iba pánom dobre,“ ohlásil sa ktorýsi a všetkým sa to páčilo.

„Aj tí trafia vše na hrču a vyštrbí sa im sekera…“ uvažoval druhý. Aj to sa páčilo.

„To sú malí páni, ale už takí mestskí, stoliční…“

„A židia,“ zamiešal sa tretí. „Či ti ten bude takto robiť…?!“ a viedli rozhovor o bohatých, mocných pánoch, židoch a biednych, utlačených sedliakoch.

Medzitým učiteľ troška poodišiel a ja spýtal som sa, čo je zač?

Inšpektor ma poučil, že je to vyučený remeselník-čižmár, ktorý sa tam pred štyrmi rokmi osadil, ale keď z remesla nemohol vyžiť — v dedine sú ešte dvaja sedliaci, čo vedia obuv reparovať — chytil sa za učiteľa. Cez zimu učí, v lete pomáha kosiť, hrabať a tak sa prechová i zarobí. Remeslo celkom síce nenechal, ale podujíma iba novú robotu, lepšiu, majetnejším na svadbu alebo na nedeľu ušije čižmy, kapce, keď stačí. Občania ho radi majú, lebo je vo všetkom s nimi. Zje — čo navaria, vypije čo dajú, ale sa neopije, a menovite ako je nový farár, dá si veľký pozor a dbá na seba aj ohľadom zovňajšku. I teraz má pobeľavé veľké vlnisté vlasy bokom hlavy rozčesané, fúziky sa mu tisnú a na brade tiež už poznať chĺpky. Taká biela, mäkká, široká slovenská tvár. Oblečené má pekné svetlé háby, bielu škrobenú (ale na dedine hladenú) košeľu, retiazku vo veste, prstienok. Len mašličku si iste pred jedlom složil, tej nemá! Teraz je trocha zarazený, červenie sa, v pol otázke už ochotne odpovedá a dľa reči poznať, že aj čítava. Hovorí v dlhších vetách a užíva často slová „ačkoľvek“ a „poneváč“, zavádzajúc reč o posledných číslach našich novín. Prehodil som s ním reč na školu, deti, vyučovanie. Už chodily len cez poludnie na hodinku na dve (všetko to už páslo) a učiteľ dlho ponosoval sa na „učebné prostriedky“, knižky, písanky a vlastne tvrdosť rodičov, ktorí predtým, kým sedliak učil priamo zo spevníka, biblie zväčša len čítať, nedávali na knižky nič a teraz ťažko privykali na výdavky.

IV.

Ja pri tejto rozprávke obzrel som si zvonku „školu“, keď som sa najprv pýtal, kde je?

„Toto je ešte dočasná škola v Tesnom,“ ukázal mi inšpektor.

„Toto?!“ zvolal som zadivený.

„A už je tak,“ dotvrdil on.

„Nemožno,“ myslím si zarazený.

Niže zvonice, s ňou na jednom dvore podľa cesty stála drevená chalúpka, biednejšia, ako ktorýkoľvek susedný domček. Nad strmým brehom potoka, ktorý nemilosrdne podmýval hlinasto-pieskovitý breh, chalúpka drevená, z nekresaných brván, iba okolo okienok omazaná a obielená. Strecha šindľová a veľmi deravá, zvlášť od dvier na ľavej polovici nad potokom. K tomu celý domec nakrivený. I krov ako by nalomený so širokým dreveným, tiež šindľom pobitým komínom. Vojdúc do čierneho pitvorca, kde bolo ohnisko, so strany potoka boly otvorené, vlastne s jedného závesku spadnuté dvere na komôrke veľmi vidnej, lebo bolo vidieť až dolu do potoka, keďže zem zpod srubov bola už sbehla, prečo spodné, zbútorelé brvná dosť nebezpečne boly navážené nad vodu. V komôrke v kútiku boly nahádzané polienka, oblinčie, iste školské. Deti po jednom nanosily cez zimu a nespálilo sa.

V čiernom pitvorci visely vahan, lyžičník a lopatka na hádzanie halušiek; v kúte krhla a na múriku, po strane ohniska, hrnčeky a mištička. Len čo najpotrebnejšie.

Napravo boly dvere bez kľučky s remencom. Vidiac ho, omladol som, srdečne sa mu usmial, pripomínajúc si našu starootcovskú chalúpku doma a veselo som ho potiahol. Šťuklo a dvere sa rozletely do izby, do ktorej sa vstupovalo cez vysoký prah. Izba dosť veľká i vidná; lebo boly do ulice dve okienka a k zvonici tiež jedno, ačkoľvek toto iste deti zabily a učiteľ ho zalepil priezračným bielym papierom do jesene, kým totiž dáky sklár sa sem zatára. Od dvier naľavo bol opustený a zapchatý kozub, potom hneď veľká zelenkavá, popukaná hrnčená pec, zjarčená lekvárovými a hlinovými pruhmi. Ďalej dopredku nová farbená posteľ; medzi jej hlavným štítom a pecou dva-tri kliny v stene a na nich voľaktorá vrchná šata, iste učiteľova. Potom kysňa, prefarbená na kufor. V pravom rohu medzi oblokmi stolík nefarbený, ale pestrý od černidla, kriedy a špiny. Za ním v kútiku bukový nový stolec. Od stola napravo popod okná i naľavo pod zalepené okience podľa steny jednostajné lavice; pred nimi dlhé, široké, všelijakými necudnými figúrami porezané a nezručne, len zpoly shobľované dve táfle ako v krčme. Tieto táfle skutočne — pozdejšie som sa dozvedel — pochádzaly z krčmy. Predtým učil deti istý gazda, ktorý za nepatrnú plácu, viac zo záľuby a pre úctu učil deti hlavne čítať; modlitby a piesne. Keď ale prišiel nový farár, osádzali sa všade — noví učitelia, a žid-krčmár, že práve odchádzal dolu na pílu, daroval cirkvi, vlastne obci táfle, aby ukázal aj on gazdom a farárovi dobrú vôľu a prítulnosť k občanom. Jemu spravili na píle nové. Predtým nebolo v škole táfľov, deti písali kolenačky na laviciach, na ktorých teraz sedávajú. Ináč izba nedláždená, len zem. Ale po sklepársky figurálne poliata a čisto vymetená. Iste práca učiteľova. V kútiku hneď pri dverách zprava stojí krhla, pri nej na klátiku bľachovec.

V.

Z tohoto zdĺhavého rozprávania ťažko by bolo hádať, — keď sa nevyučuje, — že opísaná budova je škola, keby nezarazil vás hneď vo dverách „školský duch“ od detí a nevideli ste na stene zprava i zľava nad stolom dve ožlknuté, nadrapené čítacie tabule, a medzi oknami pribité povestné tri tabuľky: ľudí, opíc a zverov a otočiac sa, za pecou nezbadali velikú trúbu začadeného papiera a nešípili v ňom dáku — mapu.

Viac „školského“ v izbičke nebolo. Nevidel som ani len známeho ruského počtovacieho stroja s guľkami, ktorými sme si, chlapci, tak radi na prsty narážali! Chybela mi aj „zemeguľa“.

Málo toho bolo, ale tak ma to všetko milo upomínalo na našu školu, na naše tabule, s ktorých sme sa učili, s písmenami hneď aj veršíky, od ktorých — posledných — nás pán učiteľ len s veľkou biedou a palicou mohli potom horko-ťažko odučiť. Lebo keď nám ukázali na tabuli „i“ alebo „u“, a povedali, že je to „i- ako to páli“: alebo — ako žaby kŕkajú: „u — u pod vodu, pod zelenú jahodu“, to sme sa veršík hneď naučili, ale že si z tých veršíkov máme vybrať len „i“ a „u“, to sme ktorí do roka, ktorí za dva ledva pochopili pri výdatnej pomoci prúta, šticovania a chliapania.

Bože, a keď som predsa zabudol na to, čo mi prvé pod oči prišlo — zabudol som spomenúť tabuľu, či vlastne čiernu odrenú širokú dosku nad kufrom, na ktorej bolo krasopisne napísané od jedného do desiatich dva riadky malej i veľkej abecedy a na štvrtom veta: „Len tá reč je sladká, čo učila matka“. Neviem, či ju učiteľ napísal deťom a či nám, dosť na tom, že pekne a ja razom som zabudol na všetky nedostatky školy, zariadenia a tešil som sa duchu, ktorého som z tejto malej vety v škole zbadal. Razom sa mi stal milým aj ten učiteľ, čo aj pálenku vypije a mrzelo ma, že som sa tak chladne k nemu choval. Aká vzácna dobrá vôľa u nás od učiteľa, povedať deťom, že materinská reč je sladká!

Kým som ja školu obzeral, nahrnulo sa okolo nej veľa sveta, celá dedina i ženy a deti.

Inšpektor a farár už boli predniesli — kvôli príprave — návrh, s ktorým prišli; sedliaci zatíchli od neho, ovesili hlavy ako by premýšľali a len jeden-dvaja dávali otázky na vysvetlenie, a keď farár s inšpektorom vošli do školy, sedliaci už, ktorí šli ochotne za nimi, ktorí nevoľne, ktorí vonku zostali a ktorí šomrajúc a potichu šeptajúc alebo aj nemo vracali sa do dediny a zastavovali sa na treťom-štvrtom rohu vysvetľovať — „novú ťarchu!“

VI.

Farár si sadol za stolík, inšpektor zprava, ja zľava. Trocha sme ešte čakali, aby stíchla vrava, šum. Privítali voľaktorí opozdení ešte farára i nás, a tisli sa, vlastne zostávali napriek nášmu posmeľovaniu a usádzaniu okolo dverí.

Farár vstal, složil ruky a my všetci za ním. Pomodlil sa, prosiac boha, aby nám osvetlil ducha, zapálil srdcia za diela jemu, cirkvi a národu milé. Modlitba urobila dobrý dojem a stíšila šum.

Po tomto rozpovedal farár a za ním inšpektor, čo zamýšľajú za príkladom matky cirkvi: postaviť novú školu. Hovorili oduševnene. Pripomínali, ako otcovia obetovali hrdlá i statok za vieru,[4] ako mravy upadajú, aký poklad sú deti, čo im môže chudobný rodič viac dať, ako keď si ich dá vyučiť, aby im bolo ľahšie vo svete — a prešli na školu v Tesnom, jej budova — ako vidíte — nezodpovedá ani potrebám dietok, tým menej požiadavkám zákona a len od svetskej vrchnosti (slúžneho, škôldozorcu) závisí, kedy nám prídu školu zamknúť — poukazovali na biednu otrhanú budovu.

„A potom,“ tak skončili obidvaja, „postavia vám školu štátnu,“ a vysvetlili, čo to znamená.

„Budete na ňu platiť a nebudete si voliť ani učiteľa, ani nebudete mať do nej žiadneho práva, a dietky vaše budú učiť v cudzej, vám nesrozumiteľnej a nepotrebnej reči maďarskej, že iba osprostejú.“

„Preto žiadame slávny konvent, aby sa vyslovil za cirkevnú, slovenskú školu a uzavrel postaviť novú školskú budovu,“ tak vyznely obe reči.

Sedliaci ústami istého Ďuríka, krásneho, ako holub sivého starčeka, potom filiálneho kurátora[5] a niektorých iných, spýtali sa na cenu, a keď inšpektor s farárom odhadli, že asi dvetisíc zlatých stála by nová škola, popozerali jeden na druhého, ako by sa čítali, a oduševnení rečami cirkevného, statočného predstavenstva, vypovedali ako jeden muž, že je to nie toľko na jednu obec, že len aby dali plány spraviť, aby škola do jesene bola hotová.

Inšpektor napísal zápisnicu filálneho konventu, ktorý jednohlasne s oduševnením chce sa chytiť ešte tej jari v mene božom do stavby novej cirkevnej, slovenskej školy!

Zápisnicu podpísal každý, kto len písať vedel a nevediaci — ako aj sám starý Ďurík — robili krížiky pri radostnom potešovaní našom, že ich deti a celá dedina nabudúce už iste bude vedieť písať. Prítomného richtára požiadal inšpektor, aby dal aj obecnú pečiatku na zápisnicu. Ten šiel po ňu a podpísal aj ako richtár.

Farár vstal, poďakoval bohu aj občanom, a inšpektor od radosti s trasúcimi rukami, so slzami v očiach skladal zápisnicu a šli sme pozrieť miesto nad zvonicu s ľavej strany cesty. Bola to štepnička školská, darovaná voľakedy cirkvi majetnejším gazdom. Tam bude škole ako v raji.

Lúčiac sa, farár a inšpektor ako by to im a nie svojim deťom šli občania stavať školu, stískali gazdom od veľkej vďačnosti ruky a do očí chválili horlivejších, o vzdelanie svojich dietok dbajúcich rodičov. I deti už pokrikovaly radosťou, že budú mať novú školu, lebo za nového učiteľa deti boly si vraj veľmi obľúbily školu.

Domov idúc, rozprávali sme si, že nemysleli sme, že to tak hladko, ľahko pôjde stavať novú školu v takej chudobnej, zabudnutej, opustenej dedinke.

Zápisnicu hneď zadali k vrchnosti a čakali na potvrdenie.

Boh pomáhaj!

VII.

Ako sa toto notár dozvedel, zavolal si richtára a povypytoval sa ako, čo to bolo a na nedeľu šiel do Tesného a po dva dni katansky prísne inkasoval porcie a posmieval sa mnohým reštujúcim, že máte, dajte, keď chcete školu stavať „páni z Tesného“. Mnohí sa zahanbili, mnohí neopovážili sa notárovi odpovedať a urazení, rozžialení šli domov.

Na počiatku som bol spomenul, že pri vyslaneckej voľbe slovenská strana pekne sa držala a ačkoľvek nezvíťazila ešte proti maďarskej, to jest proti podplácaniu, hrozbám a zavádzaniu, budúcnosť patrí jej. Svitá už i v Tesnom. Učiteľ je usilovný rozširovateľ noviniek, v zime na priadkach, v krčme, v lete na poli učí národné piesne, poučuje nakoľko je vstave aj seba aj druhých. A už aj od samého vetra, aký teraz na Slovensku duje, otvárajú sa svetu oči. ^~

Svetské vrchnosti stoličné, chcejúc víťazstvo slovenčiny zamedziť, vymýšľajú, ako by nás Slovákov oslabovaly. I tu upozornená svetská vrchnosť oznámením stavby novej cirkevnej, slovenskej školy, notár, slúžny, škôldozorca naskutku oznámili richtárovi, že prídu do Tesného vtedy a vtedy, aby richtár dal svolať občanov, nakladal prísne notár. Stalo sa. „Veď prídu páni od stolice!“ strach prejímal obecný výbor a nebolo sa kam v podieť.

Skutočne na dvoch kočoch doviezli sa títo páni stoliční aj s hajdúchom,[6] a obec vyháňaná úradskými vyšla celá očakávať ich, jedni kvôli zaliečaniu sa, druhí od strachu, tretí zo zvedavosti, čo chcú, načo idú? Nikdy toľko úctivosti, toľko poklôn, ako týmto pánom! Sedliaci až sa hrbili pred pánmi veľkomožnými, klobúky nosili v rukách a pod pazuchami, celá dedina ako jedna obnažená hlava otroka, richtárka vyhnala do večera deti z domu k rodine, tri razy utrela čistú ruku a len tak šla vítať slúžneho aj druhého pána veľkomožného. Lebo títo už nevošli do školy, ale k richtárovi, a keď ich občania ako na komando obhŕkli, oznámili, že počuli, že obec ide školu stavať, že prišli aj oni poradiť, pomôcť. A že či vedia, čo ich bude taká škola stáť. Drevo obec nesmie dať, stolica nepovolí na cirkevnú školu! Ale že toto, ono, táto, hákal slúžny s notárom, že im oni, ak chcú, postavia školu darmo.

„Ej, to, to veľkomožní páni, dobrí páni,“ nezdržal sa richtár a výborníci kývali hlavami.

„Vy ste chudobní ľudia,“ hovorí slúžny, „načo by ste sa vy do takých trov valili? Štát postaví vám školu darmo. Pán notár napíše také písmo, že ste vy obec chudobná, zadĺžená a pán minister dá vám postaviť školu za štátne peniaze, čo vás nebude ani krajciara stáť,“ opakoval slúžny, vediac, že peňažná otázka je tu najšteklivejšia. Vernosť k cirkevnej škole len tak možno premôcť, ak bude strašiť veľkými nákladkami.

„Ale to bude štátna a nie naša,“ ozval sa smele starý Ďurík od prípecka.

Sedliaci sa rozstúpili, aby ho bolo vidieť.

„Keď budú vaše deti do nej chodiť, nuž vari len vaša bude,“ prevracal ho slúžny a občania Ďuríka vysmiali.

„Ale že v tej nebudú po slovensky učiť…“ ozval sa kurátor, ktorý viac bol na fare, u inšpektora a čítal novinky, počínajúc chápať panskú politiku.

„To vás už pán farár naučili takej múdrosti… ,Po slovensky…‘ Akože sa ja s vami shováram? Však po slovensky. Tak aj s deťmi, kým nebudú inak vedieť. Ale len vari nebudú sa za šesť rokov po slovensky učiť? Veď tak ste si ich doma naučili. Ale aj po maďarsky ako v štátnej, krajinskej reči sa budú dietky vyučovať. Na to je zákon,“ vykladal slúžny a zľahčoval kurátora, že sa zmiatol a viac nepovedal, keď je to zákon.

„Keď zákon, tak zákon,“ prisviedčali otroci.

Škôldozorca brblal čosi, ale tomu nikto nerozumel a po slovensky ten pán nevedel. Tak potom už len mlčal.

Krome Ďuríka, kurátora, bolo ešte sopár občanov, čo si proti štátnej škole nejasne čosi mysleli, ale proti vrchnosti ktože sa ozve?

Notár môže pripísať porcií, preháňať, slúžny, — za čo sa ti ani nesníva, — pokutovať, probuj sa im sprotiviť, biedny človeče.

A keď im povedali, že bude zadarmo! A že bude predsa škola a nie jatka pre deti, to zavážilo najviac.

Zápisnica bola hotová. Traja-štyria občania potichu odišli, toľkí asi povedali, že nevedia „dobre“ písať, boli aj čo skutočne nevedeli písať, ale ostatní aj s richtárom podpísali maďarskú zápisnicu, že odstupujú od stavby cirkevnej školy a že ponížene prosia štátnu.

VIII.

Keď sa im to tak, ako chceli, vydarilo, šli slúžny, škôldozorca očistom pozrieť miesto pod novú cirkevnú školu určené, a dôjduc za veľkého odprevádzania a ďakovania zaslepených občanov, výborníkov, vymýšľali, čo povedať na miesto?

Že je mokré, a škola sa tam postaviť nesmie, lebo by bola zdraviu škodlivá, a vlastne, že sa obec už vyslovila a prosí štátnu školu, čím otázka stavby cirkevnej školskej budovy prestáva,“ — odpísali po čase cirkevnej vrchnosti.

Staručký Ďurík aj s kurátorom hneď na druhý deň ráno neťažili si zájsť k farárovi aj k inšpektorovi do mesta, čo včera páni s obcou spravili.

Hneď na nedeľu bežali farár s inšpektorom do Tesného, že „ľudia boží, čo ste to urobili?“

Ale ako sa rozniesol chýr, že prišli, zmizli z ulice všetci chlapi, iba Ďurík čakal so slzami v očiach, prišli kurátor, vyslaný podrichtár (richtár sa už bál) a ešte traja-štyria občania.

Inšpektor sám zašiel po richtára, učiteľ z domu do domu šiel, farár zastavoval každého, kto len prešiel dedinou, ale čakali, čakali aj hodinu — dve, kým sa ich pár sišlo.

Richtár sa aj sľúbil, a predsa neprišiel, ako aj iní, čo si skrze štátnu maďarskú školu hanbu spravili.

Farár modlil sa ešte horlivejšie, aby pánboh dal dar Ducha svätého, inšpektor trasúcou rukou chytro, chytro písal zápisnicu a vysvetľoval, čo je štátna škola.

„Večne budete na ňu platiť a nikdy vašou nebude!“

Sedliaci jedni prisviedčali, druhí mlčali, tretí krčili už len plecami, že „čože už teraz, keď sa tak stalo“.

„Tak pán podrichtár, akože vy poviete?“ vyzýval inšpektor mladého, záujem javiaceho sedliaka.

„Ja, prosím, ako ráčia… Bolo by to, bolo, ale my úradskí sme pre všetkých. Aby niekto…“ otáľal podrichtár a inšpektor sa sklamal.

Ako by na jeho potešenie starý Ďurík zodvihol sa i teraz a hovoril za školu, a to za cirkevno-slovenskú školu, a to za cirkevno-slovenskú školu tak rozumne, srdečne, že to všetkých pohlo a počali rozberať, že keby zostali pri cirkevnej škole, či by sa to teda nedalo lacnejšie spraviť?

„Navalí sa snehu, príde voda, spadne jednak,“ hovorí Ďurík.

„Keď sa poreparuje, nezvalí sa.“

„Odrotovaný hrniec dakedy dlhšie trvá ako nový,“ doložil vtipne druhý a celý konvent sa zasmial.

„Stará huba vše červivá,“ odpovedal Ďurík a zase prikývli mnohí tomu.

„Môžeš ty mňa obliekať ako chceš, ja už len starý budem. Nie, slávny konvent, máme vynaložiť na reparáciu dve-tri stovky a pán učiteľ zas len nebudú mať bývania, to nie, radšej sa posopnime a postavme novú, veď to nie na rok na dva, to zostane našim deťom.“

„Keď je to len veľa dve tisícky na chudobnú obec,“ odpovedali druhí.

„Aj na štátnu budete večne platiť percentá od porcií,“ a ukazovali čierne na bielom v zákone.

„To vás iba zavádzali tí páni. Tu je zákon. A toto si vyplatíte a máte pokoj.“ Tak inšpektor.

„A máme aj iné plány,“ hovorí farár. Dvetisíc zlatých aj s učiteľským kvartieľom, keď cirkev nič nedá! Ak by ste sa ale vy podujali skália navoziť, z obecného — ako bolo spomenuté — dreva dať, šindľa narobiť, vápna napáliť, piesku doviezť a robotníkov dať, nuž nestála by ani tisíc zlatých.“

„Je to len,“ šepnul ktosi.

„Nuž čo, je to svet, tisícka,“ hovoril Ďurík i kurátor, i skoro všetci ostatní.

„Ale že vrchnosť z hory nepovolí,“ — nadmieta podrichtár, že tak sa vyslovil slúžny.

„Nuž, veď ste obec, občania a pre všetkých je škola. Vy povolíte na pekný cieľ. A keď ste, krome krčmára, všetci jednej viery, nebude závistníkov,“ posmeľoval inšpektor.

„To zapelovať!“ horlí jeden, druhý.

„A už robia prekážky, že je grunt mokrý,“ podotýka iný.

„I to,“ — hovorí farár, „musí prísť komisia grunt preskúmať, že to nenie pravda, nielen tak, čo sa im zapáči!“

„To už veru nenie, kto grunt videl, nepovie,“ tak sa posmeľovali prítomní, čoho vlastne skoro ani nebolo treba týmto občanom, ale tým, ktorí neprišli.

Zápisnica bola hotová: sídení cirkevníci a občania protestujú proti postaveniu štátnej školy, apelujú proti vyhláseniu gruntu pod školu za mokrý, nesúci.

Ešte raz zopakovali farár s inšpektorom, čo je štátna škola: platia večne na ňu, v nej nerozkazujú a deti do nej posielať musia. Štát volí aj učiteľa. Budú ich učiť iba samej maďarčine, deti osprostejú, natrápia sa a nebudú sa vedieť ani pomodliť, ani písať, ani čítať poriadne.

To pohlo sedliakmi. Prítomný podrichtár na žiadosť inšpektora šiel po pečiatku obecnú, podpísal zápisnicu a udrel pečať ako predošle. Všetci ho pochválili a všetci podpísali. Nebolo ich už, pravda, ani polovica.

Zápisnica šla zase k vrchnosti; ale tá, ako na prvú, neodpovedala ani na druhú, lebo už mala podpísanú obec za štátnu školu. Len na osobné chodenie od čerta do diabla, poverila notára, aby vec preskúmal.

Ten napísal znovu, že je obec za štátnu školu, že to len dvaja-traja nespokojenci, prepiati Slováci, panslávi žiadajú cirkevnú školu, že ináč obec je oduševnená za štátnu školu, a miesto pod cirkevnú školu je rozhodne mokré, to uznáva už aj obecná vrchnosť.

IX.

Medzitým priblížil sa čas školskej skúšky. Cirkevná vrchnosť vyviezla aj staručkého dekana,[7] aj viac priateľov školy a Slovákov šlo nás na skúšku. Rodičov však prišlo málo. Iba Ďurík, kurátor, dvaja-traja gazdovia a zopár matiek s maličkými deťmi na rukách a hneď zpočiatku ukazovali sa jeden-dvaja podpití chlapi, čo som po prvý raz nevidel, nepočul. (Či týmto nedal niekto schválne peniaze, aby sa opili a robili garazdu?) Lebo ešte sme len išli do školy, už tam postával jeden a povrával sám sebe, že kto chce mať, kto chce stavať, nech dá aj peniaze. Oni že nedajú ani krajciara. Inšpektor ho pekne posielal sa vyspať, ale ten sa tisol dnu, že čoby on bol opitý!? Prišel potom aj druhý, aj tretí, ich vrchnosť sa neukázala, ani richtár, ba ani podrichtár už neprišiel. Pozdejšie predsa však aspoň ženy podochodily, že v škole nebolo sa kde hnúť.

Dekan dal znak, že môže sa začať skúška. Všetko stíchlo. Učiteľ už predtým tíšil, pstkal, okrikoval, odháňal do okien sa tisnúce väčšie deti, ženy, ktoré sa nezmestily dnu.

Začali s nábožným spevom, nešťastne vysokým hlasom. Deti kričaly, učiteľ tiež musel vše v pol slove nechať, čo vyššie nevládal. Proboval predsa udržať hlas, spišťalo mu — nechal. Zmiatol sa a bol teraz neláskavo prísny, lebo trhal deti, škúlil, zazeral na ne, posunkoval a potil sa od strachu, či aj ďalšie tak pôjde napriek jeho neúnavnej usilovnosti, práci, ktorou deti skoro všetkému tomu naučil, čo sám vedel. Dával otázky z knižky a žiadal doslovné odpovede. Rectoval aj on polohlasne za dieťaťom, aby sa nepomýlilo a on vedel mu kdekoľvek hneď pomôcť. Bolo mi ľúto jeho znoja. V tom sa tisnul pomedzi svet opitý chlap, že on chce počuť, čo sa jeho „šteňa“ cez zimu naučilo. On ho nadarmo nechoval. Utíšili sme ho a deti bez zmyslu ďalej rectovaly.

„Pokiaľ sa učili katechizmus?“ spytuje sa dekan blahosklonne.

„Po — ,púhe a veríci srdce‘[8],“ odpovedá učiteľ. — Ticho, nikto, ani dekan nevedel, kde je to, lebo to bol — koniec vety. Učiteľ to ale hneď našiel a ukázal. Z nového zákona nevedia menšie deti ani o narodení Krista nič, soznával prostodušne učiteľ, lebo on začal odpredku knižky, a potiaľ od Všechsvätých do Ďura nedošiel.

„Prečo?“ spytuje sa dekan.

„Lebo rodičia nedávajú učebné prostriedky,“ týmito slovami vyhovára všetko, chudák, zmätený učiteľ. Ba taký je bez seba, že nevie skoro čo je „starý“ a „nový“ zákon, lebo na knižočke stojí napísané „Biblická história“.

Prvoročiaci čítajú zpamäti. Učiteľ našepne a dieťa odrectuje. Nemôžu nájsť stránočky v šlabikári, ktorú by všetky deti zpamäti nevedely! Povstane tichá škriepka medzi dekanom a učiteľom, že deti nevedia čítať. Učiteľ dokazuje, že vedia všetko, celý šlabikár. Toľko usilovnosti, potu, práce vynaložil, že hrúza! A teraz vraj nevedia čítať. Je mu do plaču, deti sú preľaknuté.

Kým pri stolíku učiteľa poučovali, nastal v škole ruch. Do okien a dvier tisnú sa so smiechom chlapci šarvanci, aby robili protiveň. V škole sa sotmelo.

„A bodajže ste skazu vzali!“ kričí horlivá ženička zo školy do okien a všetko ustrnie nad kliatbou. Učiteľ letí von nezbedníkov rozháňať.

Na celej skúške vidieť, že učiteľ je horlivý, ale nepraktický a nevzdelaný ani vo všeobecných elementárnych vedomostiach. Pri zemepise dáva otázky. Mapa je skrútená na peci aj teraz. Učiteľ sa dosť naprizeral na ňu, keď vše sám bol, aj bol by ju zavesil na stenu, ale nebolo kde a nebol si istý, kde má hlavu a kde nohy. Bola darovaná — otrhaná. Na neho robila dojem s ktorejkoľvek strany rovnaký a podľa nápisov nedalo sa držať, lebo tie boli bokom, rovno, hore nohami a akoby ani nepomyslel krížom-krážom, ako by schválne na pomýlenie.

Vtom prišiel prvý prísažný a pretískal sa k stolíku, ako by nič nemal na svedomí. (Že hanbil sa už richtár, podrichtár, teda on ide špehovať!) Nám podával ruku a dekanovi chcel i bozkať. Inšpektor spravil mu miesto a mne bolo žiaľ pozrieť naň od hanby, že tu bozkáva ruky dekanovi a zajtra iste pôjde na úrad s tým, čo tu počuje, plaziť sa notárovi, slúžnemu. Veď zato prišiel. „Kde sa vám, ľudia boží, podelo svedomie?“ svieralo mi hrdlo žiaľom i zlosťou.

Deti mnoho vedely, ale ničomu nerozumely. Bolo však badať medzi nimi aj bystré hlavičky: o takom asi jedenásť-dvanásťročnom, bledom, chudom, veľkých očí chlapcovi, ktorý nás až prekvapoval rozumom, smelosťou, plynným čítaním a vedením všetkého, čo učiteľ i len pripomenul, spomínam si, že na konci skúšky, keď sme ho už verejne obdivovali a mysleli, bože, keby to bola iná škola, iný učiteľ, kam by to dieťa vyšlo, — iba keď sa ozve ten opitý chlap zpod pece, že veď je múdry, keď už aj ukradne, kde čo vidí; doma nenocúva. Ale že ho vezme do vreca a do Váhu hodí. Utíšili ho chytro a ja škoda, že som nestačil viac prepýtať sa o tom bystrom chlapcovi a jeho podpitom otcovi.

X.

Skúška sa skončila a vypadla veľmi chudobne. Ale predsa bola slovenská! O rok-dva, všetko sa môže napraviť, keby rodičia nadobudli porozumenia za budovu, školský riad a učiteľa ako má byť.

Po modlitbe a nábožnom speve vstal dekan, poďakoval sa učiteľovi za príkladnú horlivosť, rodičom za obetavosť s akou posielali dietky do školy i prítomnosť na skúške, prihovoril sa deťom o usilovnosti a potom začal to, na čo sme ho vlastne unúvali.

„Milí rodičia!“ pokračoval trasúcim, slabým, ale prenikavým hlasom starca. „Držal som si za svätú povinnosť prísť na túto poslednú slovenskú skúšku. Držal som si za povinnosť prísť na pohreb tejto vašej cirkevnej školy“… Ktori dôvtipnejší, ako starý Ďurík a jeden-dvaja rozumeli; ostatní hoc aj nerozumeli, matky, ženy začali pri tom slove plakať a potom už všetci, i deti, takže z ďalšieho sotva čo vyrozumeli. Dekan spomínal, že je nie ešte stratené všetko, že by sa cirkevná škola dala ešte vzkriesiť, keby v potomkoch bolo horlivosti náboženskej, ako bolo jej v otcoch našich, ktorí obetovali nielen majetky, ale i životy za vieru atď. Ale to už tak nedojímalo, ako to „posledné“ a „pohreb“. Keď skončil, za príkladom Ďuríka, kurátora, všetko mu šlo ruky bozkávať, a plačom sa odberaly ženy od nás.

Po skúške išli sme dolu na pílu občerstviť sa pohárikom piva v nádeji, že dá boh, všetko sa napraví, len by ľudia chceli.

Bolo podvečer. S vyšného konca dediny pustili sme sa príkrym a potom zase veľmi spádnym chodníčkom na pílu. Na chodníčku stretali sme už opitých chlapov. Na píle v krčme bolo pol dediny a viac-menej opitej. Ako nás zbadali, vstávali, klaňali sa knísajúc a blížili sa po jednom-dvoch k nám, ktorý šomraním, ktorý úctive, ktorý vyzývave, a jeden chválil, druhý hanil a všetci ľapotali čosi nezrozumiteľného o škole takej lebo takej. Okrikovali, socali sa, pretekali v reči a každý nám chcel múdrejšie od druhého povedať. Platiť nám chceli, kričali na krčmára, aby nám dal piva, on, ja, ten zaplatí, — že sme sa museli ponáhľať čím skorej preč. Dekan, inšpektor plakali nad tým národom.

XI.

Na budúcu nedeľu dohrnulo sa pol Tesného do kostola, a to samé matky a deti.

Nenie ani spoveď, ani sviatky, čo je to? A všetci rovno na faru.

„Čo je?“ spytuje sa farár.

Že keď už tak, darmo je, že teda prišli ešte aspoň na tú „poslednú“ slovenskú spoveď a doviedli aj deti (čo pri spovedi ešte ani neboly).

Tak pochopili — chudáci — dekanovu reč.

Odpoludnia farár s inšpektorom zase zadržali konvent a žiadali nazpät cirkevnú školu. Zase sa voľaktorí podpísali.

O týždeň — pekný čas — dali sa vyviezť do Tesného notár a škôldozorcov pisár a z pasie, aby sa aj takto posmievali farárovi a inšpektorovi, že oni a nie títo držia obec za šticu, chytali tých, ktorí sa ešte minule kňazovi podpísali, na svoj hárok a sedliaci mnohí sa im aj skutočne podpísali; nevediac si proti notárovi zastať.

A tak stále, od polroka molestovaní tri razy oddali školu cirkvi, tri razy štátu, neveriac naposledy ani farárovi, ani inšpektorovi, a nečakajúc nič dobrého ani od notára a pánov stoličných. Darmo i potom ešte farár a inšpektor neľutovali trov, ustávania, práce. Získali si i tak posmech od stoličných panákov,[9] ktorí sa so slúžnym napredku vystatovali, že keby chceli, vzali by farárovi ešte aj kurátora, ba aj Ďuríka!

Darmo lacnely plány, darmo prosili, uvádzali pekné príklady chudobnejších cirkví, darmo sľubovali sami, oznamovali už došlé menšie podpory od spolkov i jednotlivcov. Do konventu už nikdy neprišli gazdovia tak, ako prvý raz, ale vždy menej a menej a tí, čo nedošli, povrávali zjavne po dedine, že nemá-li byť škola darmo, nechcú jej nijakej.

Výbor prevracal: „Nám naši páni povedali, aby sme sa nič nedali farárovi a inšpektorovi balamutiť, oni nám zadarmo postavia, len by sme chceli! Aj učiteľa platiť bude štát!“ To sa každému páčilo a naučili sa tú nôtu pomaly všetci.

Rozumnejších okrikovali, aby si platili, keď sú takí múdri!…

Bieda, chudoba všeobecná a keď aj postavia, kdeže vziať učiteľovi ročne tri-štyri stovky, to traja-štyria horlivci nevládzu, odstúpili, zamĺkli aj tí.

Na námietky kurátora, Ďuríka a voľaktorých odpovedal pri príležitosti slúžny, že je to nie pravda, že by im dali Maďara za učiteľa; že im dajú, akého len budú chcieť — Slováka. „Trebárs aj pansláva, čo vás nebude inšie učiť, iba „Hej, Slováci“ a „Nad Kriváňom slnko svieti“, volebnú.“

Už ich mali len za posmech.

XII.

Ešte jeden konvent zadržal farár a inšpektor v Tesnom, na ktorom už nemohol byť iba svedkom toho, ako predávajú sedliaci školu i štepničku štátu. Prosil ešte naposledy, aby nepredávali dedičstvo, ale väčšina bola za odpredaj.

„Ak dobre zaplatia,“… a predali nie síce za tridsať, ale za tristo strieborných školu aj s pozemkom.

O pol roka predsa zreparovali zvonicu a kúpili za tie peniaze zvon, iste nemysliac na to, že ten dakedy, až boh dá, pripomínať bude detným deťom, ako ich otcovia predali Maďarom to, čo oni nenadobudli!



[1] Filiálny konvent, tieto latinské slová jasne ukazujú, že išlo o evanjelickú obec. Konvent je shromaždenie všetkých členov niektorého evanjelického cirkevného sboru, ktorí sú oprávnení rozhodovať o sborových veciach. Fília je dcérocirkevný sbor, ktorý nemá vlastného farára. Patrí k matkocirkvi, kde je farár a obyčajne i kostol. Pravda, sú aj fílie, ktoré majú svoj vlastný kostol.

[2] Vyvolili si poriadneho inšpektora (lat.), sborového dozorcu. Inšpektor bol svetský funkcionár, povolaný spolu s miestnym farárom viesť sbor, spolupredsedať s farárom na konventoch, zastupovať sbor navonok a pod.

[3] Voľba vyslanca na snem, poslanca. Vtedy sa v každom volebnom okrese volil jeden poslanec, a to jednoduchou väčšinou odovzdaných platných hlasov. Hlasovalo sa ústne a verejne, preto nie div, keď Tajovský tak zdôrazňuje okolnosť, že z 23 ľudi vydržalo pri slovenčine v Tesnom 12 voličov. Boli to tí, ktorí odolali všetkým sľubom a nástrahám protivnej strany.

[4] Otcovia obetovali hrdlá i statok za vieru. Pod statkom treba rozumieť majetok. Veta sa vzťahuje na minulosť uhorských evanjelikov a vystihuje vtedajšiu skutočnosť.

[5] Filiálneho kurátora (lat.), dcérocirkevného funkcionára, starajúceho sa o potreby filiálneho sboru.

[6] Aj s hajdúchom (tur., cez maďarčinu), úradný sluha, majúci aj policajnú funkciu.

[7] Cirkevná vrchnosť vyviezla aj staručkého dekana (lat.), farára, povereného v evanjelickej cirkvi dozorom nad cirkevnými školami svojho obvodu, dekanátu (patrilo doň viac matkocirkevných sborov v rámci toho istého seniorátu, vyššej cirkevnej jednotky).

[8] „Púhe a veríci srdce“, je to v bibličtine, v ktorej boly vtedy a ešte dlho potom evanjelické katechizmy.

[9] Získali si i tak posmech od stoličných panákov, úradníkov na stoličnom dome, ktorí boli jeden ako druhý maďarizátorskými prisluhovačmi, exponentmi maďarskej vládnúcej triedy.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.