ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve vtedy, keď sa starej pošťastilo vbehnúť do dvora, vliekol sa starý celý zúbožený do izby. Bol zohnutý vo dva konce a stenal za každým krokom. Stará pospiechala k nemu.

— Čo vám je? Čo sa vám stalo?

— Ja neviem, — stenal, — len mi je zle. A ak to tak pôjde i ďalej, tak nedožijem do rána. Už sa nohy trasú podo mnou, čo už nič nevládzem.

— Tamdnu vás bolí? A či ste si takto? — spýtala sa a skúmavo pozrela naňho.

— Ale ba, čo by, veď som z domu ani kroka neurobil. Ani som nejedol, len dva strapce hrozna. Nuž tak. A čo som prežrel ráno na lačné a potom za hroznom, aby mi strovilo, lebo som hneď mdlobu cítil.

— Už sa len dnu a hneď do postele. Ľahnete si a hneď pod perinu, aby ste sa zohriali, — súrila si muža.

Ako prišli do izby, sama mu stiahla kožuch z pleca, stiahla z nôh kapce, a keď si ľahol, dobre mu poutláčala perinu, aby ho zohriala.

— Len ležte ticho, kým rozložím ohňa. Zohrejem vám tehlu na nohy a pokrievku na brucho, hneď vám bude lepšie. Pošlem i po Krutošku, tá vám dobre roztrie život i žily. Tak vám bude lepšie, — a s tým sa už i poberala rozložiť ohňa.

O chvíľku už niesla v handre zaobalenú črepovú pokrievku a priložila mu ju na holé brucho.

— Ale to páli, — zasŕkol starý, keď ho začalo pripekať.

— Ale čoby, veď som ju dobre zaobalila. Musíte trochu i potrpieť.

— Veď si nedám brucho popáliť, — zvolal starý a odhodil horúcu pokrievku nabok.

— Počkajte, dám ju do uteráka, aleže potom čušte… Tak, — a priložila mu ju zasa. — A keď vám vychladne, tak povedzte, už sa druhá hreje. A nohy sú vám ešte studené? — odhrnula trochu perinu a rukou mu ich omacala. — Veru sú ešte… Počkajte, kým sa tehla rozohreje. Za ten čas pošlem niekoho pre Krutošku.

— Nepustia ťa von.

— Veď ja uvidím, či pustia, a či nepustia, — a vyšla na dvor.

Nešla na ulicu, ale šla k plotu susedovie, ktorí bývali pred ich domom.

— Zuza, Zuza! — volala na susedu, ale len tak potíšku, aby strážnik nepočul.

Nik sa neozval.

— Nie je na dvore. Bude akiste v izbe, — pomyslela si.

Podišla k stene. Zaklopala tri razy na ňu a potom počkala.

— To ste vy, ňaňa Uľa! — počula o chvíľku.

Tak sa zdalo, že boli zvyknuté na takéto znamenia.

— Ej, pre vás by susedia mohli i pomrieť, ani sa len neozriete.

— Ja by som už bola prišla pozrieť, ale keď je zakázané, viete, že nemožno.

— Čoby nemožno. Kto chce, ten vždy môže.

— A ako sú báťa?

— Nič mu nebude. Teraz sa hreje, dala som mu teplú pokrievku na život a ešte mu dám k nohám horúcu tehlu. Vypotí sa, tak bude zasa, ako i bol. Vieš, chlap ti je len chlap. Nevie si to pomôcť. Ani si to nenavarí len tak o hrozne, vode a na pálenom. Nuž tak čo? A vraj cholera! Ale už nemám kedy. Tak len zabehni po starú Krutošku, nech ho príde trochu roztrieť.

— Kadiaľže príde, keď stojí stráž.

— No, i ty si! Nuž kadiaľže, ako z druhého konca, od humna. Tam za ten čas Mara odbije jednu dosku z plota. Nech sa tadiaľ pretiahne. Nik ju nebude vidieť. Ani sa len pes neozrie o ňu. Nechže si tam strážia na ulici koľko chcú. Len sa ponáhľaj, aby si ju doma zastihla, lebo tej tiež zem pod pätami horí, ustavične fŕľa.

— Hneď, ňaňa Uľa, hneď, len čo si niečo prehodím na seba.

— No, len no, — a poberala sa dnu, keď tu počuje volanie.

— Ňaňa Uľa! Ňaňa Uľa!

— Čo ma voláš? — spýtala sa druhej susedy Slivkovie a priblížila sa k jej plotu.

— Akože sú báťa?

— Chvalabohu, lepšie…

— No, už len či sú, ako by mi cent spadol zo srdca. Viete-é, — zatiahla poslednú slabiku trochu spevavo, — tak som ich želela-á…

— Ale veď to prejde…

— Nasypte im do páleného trochu roztlčeného ďumbieru i trochu papriky; dobre je, keď sa dá do toho ešte i štipká kánforu. To všetko potom treba dobre pomuťkať a tak im to dať vypiť.

— Ďakujem, už len urobíme, čo budeme vedieť. Ale sa musím ponáhľať pozrieť ho, ako mu je. Už som sa dosť zameškala.

— No, len choďte. Ja som sa už s Paľom zhovárala, že by vás bolo načim ísť vidieť, ale on povedal, že vraj dnes nie, ale len zajtra, — vyhovárala sa.

Bolo jej nevoľno okolo srdca, keď videla, čo sa dialo u Maliarov, a že v tom mala i ona prsty. A ak ešte nadarmo! Chcela k tomu ešte užiť i trochu opatrnosti, aby susedia nemysleli hneď na nich, že ich oni oznámili. Takýmto činom teda chcela prejaviť sústrasť, najmä keď videla, že „národ“, totiž ľud zhŕknutý je naladený za Maliarov a proti strážnikovi.

Ako stará vstúpila do pitvora, hneď šla k ohnisku a pozrela, či sa tehla už dosť zohriala. Priložila si dlaň k nej, ale ju hneď i odtrhla, lebo ju popálila.

— Dobre je, — pomyslela si.

Vzala staré, už hodne zodraté vrece, zaobalila doň tehlu a odniesla ju do izby.

— No, akože je? — spýtala sa muža.

— Zdá sa mi, už trochu lepšie. Nehurtujte mi už tak tamdnu.

— Teraz vám ešte priložím k pätám tehlu, — súčasne už i podvihla perinu a už tehla bola opretá o nohy.

Onedlho Maliar bol červený ani rak od horúčosti a začal sa mu pot perliť na čele.

— Uf, či mi je len teplo!

— Len potrpte, — odvetila stará, — to je dobre. Bude vám lepšie.

Starému teraz nebola trpezlivosť na obťaž, ba práve naopak, strach pred niečím hrozným ho minul a pocítil príjemný pocit uspokojenia.

— Predsa je žena len žena, — myslel si. — I sa človek poškavdá s ňou, i predsa, keď je človek v kríži, len ona pomôže. A ako jej to ide! A ako uhádne, čo načim! No, už ako je, tak je, ale moja stará je predsa žena ako načim.

A aby sa ešte lepšie presvedčil, či jeho žena je naozaj taká, ako načim, pomaznal sa a povedal:

— Nože mi naprav vankúš pod hlavou, akosi sa mi zle leží.

Vstala, prišla a napravila mu po vôli.

— Jaj, ako ma smädí, donesže krčiažtek s vodou!

— Podala mu ho a pritom poznamenala:

— Aleže sa nenamáľajte veľa a dajte si pozor, aby ste vodou nepoliali perinu.

Posledné upozornenie bolo daromné, lebo sa mu, ako priložil k ústam krčiažtek, vyšustlo trochu vody.

— Ach, či ste len netrebný, — zašomrala, — len teraz som vás napomínala, a hľa, čo ste už narobili. Keby to pálené bolo bývalo, viem, že by ste boli na to lepšie pozor dávali, — zanôtila si svoju starú nôtu.

— Ale veď som len troška. Hneď sa to osuší, — vyhovára sa starý.

Ani najmenej ho nehnevá dudranie ženino, lebo i z toho vycíti, jej starostlivosť k nemu. A k tomu neznejú jej slová teraz tak ako k dospelému namierené, ale ako matka hovorieva malému dieťaťu.

Vtom zašťukli pitvorné dvere.

— Ide niekto, — povedala stará a už otvárala dvere na izbe.

— To si ty? — vítala vstupujúcu ženu. — Tak ťa doma našla Zuza?

— Pošťastilo sa jej, lebo práve len čo som prišla domov od Bochničky a len čo som si sadla trochu k šitiu, reku, nech trocha poobšívam, lebo, verte, málokedy sa mi dolezie, keď mi prišlo na um, že mám ísť do Roháčov. Tam nevesta ochorela. Už som sa práve zberala, keď tu Zuza pribehla ako bez duše a vraví mi, aby som hneď bežala k vám, lebo sú vraj báťa na smrť chorý. Tak, hľa, som sa sem poponáhľala, reku, nech vidím, čo sa stalo s nimi, — pozrela pritom na chorého. — No, čože vám je?

— Ja neviem, len dnes prišla na mňa taká ťažoba. Nazdával som sa, že hneď dušu vypustím, — zastenal starý.

— Kata, čo by si mu trochu žily roztrela, bude to len čemer, — vravela stará príchodzej.

— Dajte sem pravú ruku. Veru je krv zaseknutá, — povedala mastiarka, keď mu prešla prstami po ramene. — Daj mi na lyžičku trochu masti.

Stará doniesla na vareške. I začalo sa mastenie.

Stará Krutoška bola v dedine chýrna mastiarka. Málo bolo domov v dedine, do ktorých by ju neboli volali k chorému. Ako s tým súvislé povolanie bolo ešte i obliekanie mŕtvych. Bola ona vysoká, chudá, ale pritom mocná osoba. Mastenie jej išlo veľmi zručne. Pri tejto práci nehlivel jej ani jazyk, lebo mu ani minútky nedala oddychu. Ustavične hovorila. Vždy vedela niečo nového. Pri každom temer páde navravela chorému, aká je jeho choroba a akú zázračnú moc má jej mastenie.

— Pravdaže je to čemer. Či vidíte, aké máte hrčky po žilách. Všakver’ vás to bolí, a ako puká, — a pritlačila svojimi mocnými prstami žilu na ramene a ťahala nimi celou silou.

— Jaj, nieže tak tuho, — stenal starý, — veď to bolí!

Ej, nechže bolí, len potrpte, nech sa krv roztrie, veď aká je sadnutá! No, tak, ruky sú už. Teraz chrbát a šiju. Obráťte sa tak, — a už začala medliť šiju a chrbát tlačiť.

Starý stenal, vše i vykríkol, keď mu už nebolo do strpenia.

— Jaj, jaj, nieže tak nemilosrdne, veď mi zlomíte chrbtovú kosť!

— Ale čoby, ani reči. Uvidíte, budete ako znovuzrodený. Len trpezlivosť! Vy by ste boli zlá žena. Koľko my musíme preniesť… A vraj cholera! Čože tí páni vedia! Hneď, len nech trochu preberie, alebo nech má tamdnu žrenie už cholera a hneď dovolajú i strážnika. Akoby človek bol, bože odpusť, pes alebo čo. Aby ho ani pozrieť ani ošetriť nemohli. Uf, horší od pohanov! Môžeme my veru akokoľvek, keď pán boh dopustí, tak príde to na každého.

— Pán boh daj dobrý večer! — zvolal niekto vo dverách.

— Pán boh daj i vám, a vitajte, svat! Tak ste nás prišli pozrieť, — vítala ho stará. — I vy, svatka?

— Počuli sme, čo sa u vás stalo. Tak sme vás prišli vidieť. Nuž, ako sa máte? — a pristúpil k posteli.

— Už trochu lepšie. Ale bolo zle. Už som sa nazdával, že ma oklamali.

— A čo sa vám stalo? — spytuje sa svatka.

— A bohvie, čo to prišlo na mňa. Len sa to počalo vo mne búriť a potom i siliť. Nazdával som sa, že sa všetko potrhá vo mne.

— Hm, hm, hádam ste sa planej vody napili alebo ste niečo zjedli?

— Ale čoby, veď som temer ani nič v ústach nemal.

— Ej, veď to tak príde, — vraví mastiarka. — Potrpteže ešte trochu, už budem hneď hotová.

— A kdeže je Mara? — spýtala sa svatka.

— Hádam si uspáva dieťa, — odvetila stará. — Ešte som ju, ako sme prišli z poľa, nevidela.

Len čo dopovedala, už tu Mara vošla do izby. Ako počula na dvore kroky príchodzích, hneď vyšla pozrieť, kto to, a priplichtila sa k obloku, aby videla, čo sa deje v izbe. Tam si zazrela rodičov. Nemohla sa zdržať i vošla dnu. Prišlí si pekne posadali pod pec a začali sa medzi sebou zhovárať. Mastiarka, skončiac robotu, ponáhľala sa k chorej neveste.

Medzitým suseda Zuza nemohla sa zdržať od zvedavosti, aby nevyšla von do dvora a tam sa ponad plot nedívala, čo sa robí u Maliarov. Videla obloky osvetlené i šumot vravy ju zavial. Nesmierna zvedavosť ju opanovala. Chcela zvedieť, čo sa deje u susedov. Mala, pravda, i bázeň pred cholerou, ale zas tak ju to tiahlo, poťkalo ísť ta, vidieť, ako je to a čo sa tam robí.

— Neslobodno ísť dnu, — počula od ulice strážnikov hlas.

— Ale veď som mu ja vlastná sestra, — počul sa od ulice ženský hlas.

— A čo ja dbám, hoci ste mu i stará mať. Mne je tak rozkázané a ja to musím plniť.

— Či si len zhrdol! Či ho vidíš! Čože by som ja mala byť môjmu bratovi starou materou, keď som temer o desať rokov mladšia od neho. Tak ma naskrze nepustíš?

— Nie.

— Dobre. Tak idem aspoň do susedov a tam sa spýtam, ako mu je. Tí budú vedieť.

— Ta je nie zakázané, ta môžete. Ale aby ste sa neopovážili ísť do Maliarov, lebo i vás potom zatvoríme.

— Ih, veľká mi je o to starosť! Keď je zákaz, tak je zákaz, — a tým pristúpila k susedným uličným dverciam a zaklopala na ne.

Zuza už počula všetko a preto sa hneď ponáhľala otvoriť.

— Prišli ste i vy, ňaňa Anča?

— Čože by som neprišla! Mám toho jedného brata, a že by som nie! Veď ak by umrel, tak by som si to nikdy nemohla odpustiť, vždy by mi bolo na svedomí. A vieš, veď by som ja už bola skôr prišla, ale sme sa na poli dlhšie zabavili. Prišli sme domov, keď už bola noc. A tu kým sa zložíš, kým to, kým onô, trochu sa treba i do poriadku doniesť, tak som len teraz stihla.

— Tak nevieš, ako je?

— Asi pred hodinou, ba mohlo byť i viac, ma ňaňa poslali po ňaňu mastiarku Krutošku. Tak sa mi zdá, že už i odišla. Tam budú už i svatovci.

— Ale nie sú horšie?

— Hádam nie.

— Ako by som sa mohla ta dostať? Keby si ma akosi dopravila. Nemáte nejakého priechodu?

— Nájde sa, len poďte za mnou.

Zaviedla ju k humnu, tam mali dvercia. Stade potom prešli cez škáru do Maliarovho dvora. Zuza ani nezbadala, len keď už bola pri dverách susedových. Strach ju prejal. Ak to predsa len zle bude. Ale si potom pomyslela, že veď i iní idú, tí sa neboja, a potom konečne možno na tom ani nič nebude, a tak ani nevedela, len keď už bola i s ňaňou Ančou dnu a hneď sa zúčastnila čulého rozhovoru s ostatnými.

— Strážnik sa spokojne a s čistým svedomím prechodil pred Maliarovým domom. Veď bol úplne presvedčený o vernom vykonávaní rozkazu. Vše zívol, vše niečo zašomral, a čím ďalej, tým netrpezlivejšie čakal hodinu, v ktorej mal byť iným zamenený.