E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Horymír

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Anna Cisariková, Alena Kopányiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 74 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 7 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Udalosť, o ktorej budem rozprávať, prihodila sa v Čechách pred tisíc rokmi za panovania kniežaťa Kresomysla. [1]

V letné popoludnie sa zhovárali v sade roľníka Radošu dvaja chlapci: jedenásťročný Oleša a trinásťročný Ľubor. Boli to hodní, urastení chlapíci, bystrých očí a vrtkých pohybov. Oleša ležal pod košatou jabloňou a obhrýzal nezrelé jablko, ako to robievajú i dnešní ľudkovia toho veku. Ľubor poskakoval pred ním a točiac prakom nad hlavou, hádzal z neho skalkami za strakami, ktoré, pravdaže, nikdy netrafil.

— Počuješ, Oleša, tvoj dedko ťa klame; nikdy som nepočul, že by kačka mala strieborné nohy, — hovoril Ľubor.

— Môj dedko nikdy neklame, aby si to vedel! Čo on hovorí, to je svätá pravda, vieš! — priečil sa Oleša, kývajúc hlavou.

— No, čo kto povie, ale kačku so striebornými nohami som nikdy nevidel.

— Čo ako je, či si videl, či nie, ale keď to dedko povedal, tak je to isté. Vieš, čo povedal ešte dedko?

— Čože povedal? — spýtal sa zvedavo Ľubor, zastanúc pred Olešom.

— Povedal, že keď bol zbrojnošom u otca nášho pána Horymíra,[2] bojoval i v mnohých cudzích krajinách a zhováral sa i s Nemcami a Poliakmi, a nielen s Čechmi, vieš. A keď mu niekto z nich povedal, že luže, nuž sa s ním bil, a že vždy on vyhral. A keď vyhral, musel mať pravdu, lebo pán boh len tomu dá vyhrať, kto má pravdu. Nuž tak. Vidíš, že i ja mám pravdu, lebo len to hovorím, čo povedal i dedko, — riekol Oleša a díval sa víťazne na Ľubora.

Ľubor krútil hlavou, ale nevedel, čo odpovedať, lebo ťažko sa je stavať proti pánu bohu. Chvíľku mlčal.

— Nuž, keď je už tak, nuž je tak. A kdeže videl kačky so striebornými nohami?

Oleša vstal a chytiac Ľubora za ruku, viedol ho ku stodole, obďaleč stojacej.

— Pozri, vidíš tam tie hory, vidíš ich? — ukazoval prstom na ďaleké vrchy.

— No pravdaže, vidím, veď som nie slepý.

— A vidíš v nich i tie biele, strmé skaly?

Ľubor sa smial.

— Ty chumaj, a čože mi to ukazuješ, veď je to Kamenné mlieko! To ja lepšie poznám ako ty.

— Oho, lepšie nie ako ja. Bol si tam? — spýtal sa Oleša vyzývavo.

— Nebol. A ty si bol?

— Ani ja som nebol.

— No vidíš, a ako môžeš povedať, že ich lepšie poznáš, keď si tam nebol?

— Lebo mi dedko o nich rozprával, že je tam jazierko a v ňom sa kúpu kačky so striebornými nohami, vieš?

— Hm, ale ja viem, kadiaľ treba ta ísť, hm, — odvetil víťazne Ľubor. Vtom prechádzal neďaleko nich chlap s volmi, zapriahnutými do vŕzgajúceho voza. Ľubor vložil kúsok suchej hrudy do praku a vyhodil ju do vola, ktorý sa strhol.

— Aj, vy potvory, čože hádžete do toho dobytka? — zvolal chlap a pobral sa s bičom za chlapcami.

Pravda, kým chlap urobil jeden skok, urobili oni i desať a ušli mu ani vtáci.

Keď chlap videl, že ich nedobehne, vyhrážal sa im päsťou a kričal, že im kosti poláme, lebo že ich pozná.

Ľubor naoko bil Olešu, kričiaceho, ani keby mu naozaj kožu dral.

— No, len ho dobre, len ho cvič! — zakričal chlap a odišiel spokojne nazad k volom.

Chlapci sa mu smiali.

— Ty, Ľubor, poznáš naozaj cestu ku Kamennému mlieku? — spýtal sa Oleša, keď sa upokojili.

— Poznám, keď ti hovorím.

Chvíľku mlčali a dívali sa jeden na druhého, ani keby sa očami zhovárali.

— Poďme ta! — zvolali obidvaja naraz.

I dohovorili sa, že pôjdu. Obidvaja si ukradnú doma kus chleba a slaniny a Ľubor vezme i bratov zaverák a zíduc sa ráno za východu slnca pri stodole, pôjdu.

— Do večera sa vrátime; ojojój, ako nič, — riekol Oleša.

— Ja tiež myslím, že sa vrátime, lebo môj otec povedal, že ku Kamennému mlieku je pre pešieho chlapa deň cesty. No a keď chlap potrebuje deň, my to prebehneme za pol dňa.

— Pravdaže, i skorej. Veď pozri, či nás ten chlap vládal dohoniť? Ani reči o tom. Veď taký chlap ide tak-tak, ani medveď, — ukazoval Oleša posmešne, ako kráča dorastený chlap, podkľakujúc.

Druhé ráno bolo krásne; slnce, vychádzajúce spoza vrchov, ani keby pozlacovalo celú širokú rovinu s mnohými na nej roztratenými stromami a kríkmi, ktoré prechádzali v husté lesy.

Chlapci sa ráno zišli pri stodole; každý mal batôžok s potravinami.

— Tu si, Oleša? — zvolal Ľubor, zazrúc ho.

— Tu. Ale počuješ, Ľubor, neviem, ako sa nám bude vodiť, lebo keď som vyšiel zo dverí chalupy, videl som kavku na hruške a tak čudno sa dívala na mňa a kvákala. I mačka ma prebehla, keď som bral slaninu.

— Nič sa nám nestane, neboj sa. Ja som sa díval cez škáru stodoly a videl som škriatka, ktorý veselo poskakoval a kýval mi hlavou.

— Hej, ale môj otec hovorí, že škriatok robí iba posmech z človeka.

— No a či si sa pomodlil ráno? Ja som sa hej, a to je hlavná vec, — mienil Ľubor.

— A či som sa! Až tri razy, ešte ležiac na prípecku, lebo sa mi tak nechcelo vstať. Radšej som sa pomodlil, aby som si mohol ešte poležať.

— No, poďme teraz, — riekol Ľubor.

Poobzerajúc sa, či ich niekto nevidí, vyšli spoza stodoly na lúku a utekali ňou, aby sa čím skorej dostali za stromy a kríky, ktoré vo veľkom kruhu vrúbili zasiate polia okolo dediny.

Cesta sa im chytro míňala, kým vládali utekať; ale keď trochu ustali, posadali si pod strom a trochu sa zhovárajúc, trochu si ujedajúc, zadriemali, lebo neboli zvyknutí tak včas vstávať. Slnce už stálo vysoko, keď sa zobudili. Strhli sa, že tak zaspali, a nehľadiac na úpek, išli rezko ďalej. Pravdaže, nevydržali dlho vykračovať v takej horúčave, a preto si radšej zasa zajedli a zaspali. Po hodnej chvíli sa prebrali a šli ďalej, zhovárajúc sa o tom, čo ozaj robia teraz ich rodičia a bratia. Najskorej ich hľadajú.

— Keby sme tak teraz prišli domov, dostali by sme poriadne; nemyslíš, Oleša? — spýtal sa Ľubor.

— Veru, hádam. Len kedy prídeme nazad? Pozri, hory sú ďaleko, ani do večera ta nedôjdeme a dnes sa už nevrátime. Bolo by najlepšie, keby sme išli domov a šli druhý raz, — riekol Oleša trochu plačlivo.

— Čože, azda sa bojíš? — posmieval sa mu Ľubor. — Vytrepať nás doma či tak, či tak vytrepú. Len poďme, aspoň dostaneme neskoršie.

— A ty sa nebojíš v noci v hore? Veď tam máta. A potom sú tam i divé zvery. Juj, ja sa bojím!

— Mátať máta všade. Hovoria, že i v sakristii sedáva vše mních bez hlavy. A čo, zverov sa nebojím: vyškriabeme sa na strom. Ja som už mnoho ráz nocoval vonku pri koňoch, a nikdy sa mi nič nestalo.

— No, ja nedbám, ale ak sa nám niečo stane, poviem na teba, že si nechcel ísť domov.

— Pre mňa povedz, čo chceš.

Už sa mrkalo, keď prišli do hory. Biele kamene sa im zdali teraz tak blízko, prebleskovali tôňou, že kráčali rovno k nim. Mali pocit, že sa im bude istejšie nocovať pod tými bralami. A nebolo veru celkom bezpečne medzi vysokánskymi starými jedľami a smrekmi. Vše šumel vietor v ich korunách, vše sa ozývali kadejaké zvuky vtáčie a iných zverov, či bližšie, či obďaleč. Držali sa za ruky a tak kráčali húšťavou, pričom im konáre udierali do tváre a ostré býlie a tŕnie zadrapovalo lykové návlaky a krpčeky na nohách. Modlili sa, aby čím skorej vyšiel mesiačik, aby videli, čo sa robí okolo nich, lebo takto strachom zmierali, že naraz len vpadnú rovno medveďovi alebo vlkovi do pazúrov.

A mesiac pomaly i vyšiel. Ale nemali z neho mnoho potešenia, lebo keď osvetľoval stromy a konáre, zdalo sa im, že sa spomedzi nich kadejaké strašidlá škľabia na nich. Nikdy sa toľko nenaľakali v celom svojom živote ako teraz. Vedeli všelijaké zariekania mátoh a niektoré modlitby; tie všetky odrectovali, aby sa im nič nestalo.

Napokon prišli ku Kamennému mlieku. Boli to vysoké-vysoké skaliská, rozpraskané, s hlbšími a plytkejšími priehlbinami, osvetlené belasým svetlom mesiaca a odrážajúce sa silne od tmavých lesov.

— Chvalabohu, keď sme len tu! — vzdychol si Ľubor.

Ustrašený Oleša nepovedal ani slova, len sa túlil k Ľuborovi, držiac ho za rukáv.

— Ja by som tak spal, — povedal napokon.

— A nie si hladný?

Veru na jedlo ani nepomyslel.

— Pozriže, čo sa tam díva na nás? — zvolal Oleša zostrašene, ukazujúc na svetlú škvrnu s čiernymi, sťa oči, bodkami na nej.

Ľubor sa podíval i videl, že je to len zhluk kvetov, kníšúci sa vo vetríčku.

— A koľko iskier poletuje, tu musí byť niekde oheň.

— Ale veď sú to svätojánske mušky!

— A pod tým stromom čo to tak svieti? To je zlý duch! Pane bože, ratuj nás, ratuj nás! — kvílil Oleša.

Ľubor sa síce tiež bál, ale chcejúc Olešovi ukázať, aký je on smelý junák, išiel ku svetielkujúcemu bodu a kopol doň. Bola to len stará, hnijúca huba. Odľahlo mu.

— Veď je to len huba, ty bojko!

Po troche privykli na svoje okolie a rozhliadli sa, kde by sa mohli uložiť na noc. Podarilo sa im nájsť nie veľmi vysoko v skalách dieru, podobajúcu sa jaskyni. Vydriapali sa do nej. Bola zarastená hustým machom, i ľahli si naň, vydýchnuc si zhlboka. Pomodlili sa skrúšene, ako málokedy vo svojom živote. Nerozumeli síce, čo sa modlia, a ani modlitba nehodila sa veľmi na tie pomery, v ktorých sa nachádzali, ale sám skutok modlenia ich upokojil. Veď pán boh a svätá Panna Mária vedia, čo majú robiť a čo si žiadajú od nich, i keď inakšie hovoria, ako treba.

I zaspali. Zobudili sa, len keď im už dosť vysoko stojace slnce zasvietilo do očí. Vyskočili na rovné nohy a pretreli si oči. Boli hladní i zajedli si ešte trochu chleba a slaniny. Na šťastie si boli vzali toľko so sebou, že im po troche stačilo na dva dni. Potom zliezli dolu a obzreli sa, kde je to jazero, v ktorom sú kačky so striebornými nohami. Keď už vystáli toľko strachu, aspoň nech je to nie nadarmo. Išli okolo vysokých skál a tu pri jednom záseku medzi nimi našli akési podivné kamene, celkom iné, ako dosiaľ videli, i vzali si z nich niekoľko kúskov a schovali si ich do vreciek. Potom hľadali ďalej jazero a prišli skutočne ku močiaru, zarastenému tŕstím, v ktorom hniezdilo mnoho rozličného vtáctva. Boli tam i divé kačky, z ktorých niektoré vyleteli, vyrušené príchodom chlapcov.

A tu, dívajúc sa za letiacimi vtákmi, zbadali, že niektoré mali strieborné nohy: slnce svojím jasom postriebrilo mokré nohy niektorých kačiek.

— Aha, Ľubor, dívaj sa: strieborné nohy! Pozri, ako sa tej kačke tam blyštia! — zvolal Oleša.

— Veru strieborné, ale len od slnca! — priznal Ľubor.

— To je jedno, ale dedko má jednako pravdu, — hájil Oleša svoje.

— Z takej pravdy by si i hladom umrel. Ale poďme teraz domov, lebo čím neskoršie prídeme, tým horšie obídeme.

I pustili sa s ľahkým srdcom, kde sa dalo, behom dolu horou. Keď išli nahor, hora zdala sa im bez konca; teraz, nazad idúc, napodiv chytro prišli na jej kraj, odkiaľ videli už pred sebou prebleskúvať i polia medzi stromami. Hoci boli ešte hodne ďaleko od domu, zdalo sa im, ako keby boli už pri samej dedine.

Krajom lesa sa ťahala vydratá, zlá cesta, pozostávajúca len z hlbokých koľají; i sadli si neďaleko nej a oddychovali trochu. Nesedeli dlho, keď počuli brechot, a o chvíľu pribehol a zastal pred nimi brechajúci ovčiar.

— Choďže, choď domov! — zvolal naň Ľubor a hodil doň kúsok suchého konára.

Pes sa obrátil a ušiel. O chvíľu prišiel zase a za ním prišli s vozíkom, do ktorého bol zapriahnutý biedny, červenkastý kôň, traja chlapi. Chlapci, zazrúc ich, vyskočili a chceli ujsť; ale jeden z chlapov zvolal:

— Stojte, lebo vás postrieľam!

I zastali a čakali, plní strachu, čo chcú chlapi s nimi.

Chlapi boli traja pokaličení, prepustení vojaci a nezdali sa naskrze veľmi vľúdni. Boli pozarastaní, fúziská a bradiská mali veľké, bohvie kedy česané. Jeden z nich, s dlhými čiernymi fúzmi, bol bez oka a hlava sa mu triasla; druhý mal len jednu nohu a červenú bradu ako oheň a tretiemu chýbala ruka od lakťa; bol vysokánsky, mal nos ako hák a dlhú čiernu bradu až po pás. Červenobradý držal v rukách luk so šípom na ňom.

— Čo tu robíte, chlapci? — zvolal na nich chlap s odťatou rukou. — A ste tu sami?

Trasúci sa Ľubor strhol čiapku z hlavy a povedal pokorne:

— Sami sme tu. Boli sme pozerať kačky so striebornými nohami.

— No, keď ste sami, pôjdete s nami; my vám ukážeme kačky i so zlatými nohami.

— Ale my musíme ísť domov, lebo nás ubijú, keď neskoro prídeme, — odvetil zajakavo Oleša, utierajúc si čiapkou nos.

— No, len poďte sem! — skríkol jednooký a skočiac za nimi, chytil Ľubora za krk a Olešu za ruku a dovliekol ich k vozu.

Chlapci začali kričať a plakať, aby ich pustil.

— Len ich ta hoď do voza; predáme ich v najbližšom meste za otrokov, — povedal chlap s dlhou bradou.

Ľubor i Oleša úpenlivo prosili, aby ich pustili, že už nikdy viac neutečú z domu, že ich mamičky čakajú a že budú plakať za nimi. I plakali a spínali ruky, že by sa bol nad nimi i kameň zmiloval.

— Nerevte, hneď vás porežem! — skričal jednooký, zaškrípuc zubmi. — Ak muknete, je po vás!

Neboráci, trasúc sa, len rukami zalamovali.

— Nuž, čo urobíme s nimi? — spýtal sa jednoruký.

Jednooký — bol to Avar a bol z nich najstrašnejší — povedal:

— Zarežeme ich na mäso. Sú mladí, tuční, budú lepšie chutiť ako baranina.

Keď to chlapci počuli, začali i proti prísnemu zákazu hlasite plakať a lamentovať:

— Mamička, otecko, nedajte nás, nedajte!

Avar ich ubil, kde ich zachytil, takže sa chlapci schovali pod plachtou, na voze prestretou.

— Zarežme ich a budeme mať pokoj, — zahučal Avar ešte raz.

— Ja ti človečiny nechcem. Predáme ich, — riekol jednoruký.

— A ja tiež nechcem ľudského mäsa. Jedol som dosiaľ len psinu, ale človečinu nie, — dotvrdil červenobradý.

Avar vytiahol nôž, čo keď chlapci zazreli spod plachty, začali zasa kričať.

— My sme v jednom zámku, kde nás obliehali, jedli i ľudské mäso. Pojedli sme ženy, deti, a to bolo veru dobré, — riekol Avar. — Ja aspoň jedného zarežem.

I schytil Olešu, že ho zmárni. Ľubor, chudák, chcel mu ho vytrhnúť z rúk, ale by bol málo vykonal, keby chlap s čiernou bradou nebol buchol Avara po chrbte:

— Ty, Avar, daj tomu chlapcovi pokoj, lebo urobím s tebou poriadok! Chlapcov predáme, a dosť daromných rečí.

Avar sa trhal a klial, keď — ani keby z neba bol spadol — skočil medzi nich po rytiersky vyzbrojený mladý muž a zvolal:

— Čo sa tu robí, čo robíte tým chlapcom?

Traja lotri sa strhli a obrátili proti rytierovi. Každý z nich sa chytil noža, meča i cerili naň zuby ani vlci. Jednoruký skričal:

— Čo ťa do nás? I s tebou urobíme poriadok!

Mladý rytier sa zasmial.

— Urobíte so mnou poriadok? No, veď uvidíme, — i obrátil sa k lesu a zavolal: — Chlapci, pochytajte tých lotrov!

Z lesa vybehlo zo desať mocných zbrojnošov, ktorí za mihnutie odzbrojili a poviazali zbojníkov.

Ľubor i Oleša radostne vykríkli, keď zazreli rytiera:

— Náš vladyka, náš Horymír!

A chytro vyskočili z voza a oblapili ho okolo nôh a drieku. V šialenej radosti mu bozkávali ruky-nohy. Ich hrozný strach sa razom obrátil v bláznivú radosť.

Keď boli zbojníci poviazaní, rytier sa obrátil k chlapcom a pohladil ich po hlavách.

— Á, to ste vy, vy huncúti! Však si ty Ľubor a ty Oleša Radošov! Kde sa vy tu beriete?

Chlapci, pretrhujúc jeden druhého, vyrozprávali svoje dobrodružstvo. Keď o tom hovorili, ako ich chcel jednooký porezať, plakali i teraz od strachu. Rytier, pekný mladý muž s malými fúzikmi, ich tešil:

— No, nebojte sa, už sa vám nič nestane. Ale teraz mi povedzte, čo máme s tými chlapmi urobiť?

Ľubor sa postavil a jeho malá tvár sa zamračila:

— Ten s tým jedným okom nás chcel zarezať ani barance. To je zlý človek, toho obes, pán rytier, a tí dvaja nás chceli predať za otrokov, tých predaj ty.

Rytier sa usmial a za ním i jeho mužovia, lebo sa sluhovia vždy smejú, keď je pánovi niečo smiešne.

— No a ty, Oleša, čo by si ty urobil s tými chlapmi? — spýtal sa ho rytier.

Oleša chytil rytiera za rukáv a ťahal ho trochu nabok.

— Ja sa ich bojím, nech ich súdi iný. Ale farár v kostole povedal, že sa nemáme vŕšiť, hm!

Rytier pohladil Olešu:

— No, ty si dobrý chlapec, z teba bude alebo mních, alebo kňaz, lebo iba ľudia, ktorí len hovoria a neúčinkujú, sú takí dobrí. Kto sa bije s druhým, ten veru udrie nazad, keď jeho udreli. Počujte, vy traja lotri, povedzte vy, čo mám s vami urobiť? Zaslúžite smrť, lebo ste zbojníci. Hovor ty najprv, ty s červenou bradou. Odkiaľ si a aké vieš remeslo?

Jednonohý sa ozval takto:

— Ja som rodom Slovák od Trenčína a slúžil som vo vojsku rytiera z Podskalíc. Bil som sa s Nemcami, s Poliakmi i s Maďarmi, kde som prišiel o nohu, vtedy už v českej službe. Kým som vládal, bránil som svojich; keď nevládzem, vyhnali ma ako vlka z dediny, aby som skapal v poli. Nuž viem, že skapem prvej či neskoršie, ale nechcem zahynúť aspoň hladom, a preto beriem, kde čo nájdem, keď mi podobrotky nedajú. Okrem vo vojne niet ľudskej krvi na mojich rukách. Rob, rytier, so mnou, čo chceš, smrti sa nebojím, môžem hocikedy umrieť.

Rytier sa díval chvíľu na červenobradáča a potom riekol:

— Ty si chlap, ako má byť. Vieš nejaké remeslo?

— Som kováč, a to dobrý. Tak ti koňa nikto nepodkuje ako ja.

— Rozviažte mu povrazy, — rozkázal rytier svojim zbrojnošom. — Ty pôjdeš so mnou do zámku. Uvidím, aký si chlap… No a ty, jednooký, kto si ty?

Jednooký drgol plecom a hľadiac do zeme, riekol lámanou češtinou:

— Mňa sa ani nevypytuj, ale ma daj obesiť.

— No len povedz, kto si, čo ti tlačí dušu? Na obesenie máme vždy dosť času.

— Ja som Avar. V jednej osade nás zostalo niekoľko rodín, ktoré nestihli vybiť. Ja som zlý človek, mňa teší, keď môžem ľudí utláčať, strašiť a mučiť. Nechcel som tých chlapcov zožrať, ale mi dobre padlo, keď som videl, ako sa ukrutne boja. Nemôžem za to, že som taký. Môj rod je, ani keby pochádzal od vlkov. Ak ma pustíš, zmárnim seba samého, ale najprv i niekoho iného, kto mi podbehne. Neviem nijaké remeslo, len do koní sa rozumiem ako nikto iný, lebo som celý život s nimi strávil a mám ich radšej ako ľudí.

Rytier kývol hlavou:

— Dobre, uvidím, čo urobím s tebou… A ty, čiernobradý, odkiaľ si a čo vieš?

Jednoruký odpovedal:

— Ja som Čech od Příbrami. Slúžil som vo vojsku pána z Orlice napokon i s kováčom spolu. Prišiel som o ruku pri obliehaní maďarského hradu, kde sme chytili i tohto tu, — ukázal na jednookého. — Neviem nijaké remeslo; bol som baníkom, kým som nešiel na vojnu.

Keď chlapci počuli, že čiernobradý bol baníkom, pribehli k rytierovi a ukázali mu kamene, ktoré našli v hore.

— Pozri, pane, čo sme našli v hore pod Kamenným mliekom, — i podávali mu skalky obidvaja obidvoma rukami.

Rytier ich vzal a obzeral, krútiac hlavou nad nimi.

— Nože, ty jednoruký, možno vieš viac o tom ako ja.

Čech, ktorému rytier tiež rozkázal sňať povrazy, pozrel na skalky:

— To je, pane, strieborná ruda, a to bohatá; kto má baňu s takou rudou, je boháč.

Rytier chtivo vychytil kamene z ruky jednorukého a obzeral ich ešte raz. Všetci zbrojnoši sa zhŕkli okolo neho a naťahujúc krk, hľadeli na skalky. Chlapci ešte vybrali z vreciek skalky a obzerali ich, ako keby sa do toho rozumeli.

— Počuješ, ty bradáč, tieto šedé, špatné skaly by boli strieborné? Neklam ma, lebo zle obídeš!

— Pane, to je bohatá strieborná ruda. Ak ťa klamem, daj ma obesiť.

— A kde ste to našli? — obrátil sa rytier k chlapcom.

Ľubor a Oleša mu chtivo, hovoriac naraz, povedali, že neďaleko, pod Kamenným mliekom.

I rytier i zbrojnoši, ba i lotri stratili záujem o všetko ostatné a hrnuli sa za chlapcami, ktorí sa rezko pustili do hory. I Avar išiel s nimi, preto, lebo musel. Za hodinu prišli ta, kde včera večer tri hodiny putovali, a ľahko našli miesto, kde bolo veľké množstvo podobných kameňov, ktoré sa časom boli odrýpali z tmavého skaliska medzi ostatným bielym.

Jednoruký poprezeral drobné skalky i veľkú skalu, z ktorej skalky poodpadúvali, a riekol:

— Pane, to je veľmi bohatá skala na striebro. Komu patrí, je bohatý, a tunajší ľud sa musí tiež dobre mať pri ňom. Ak je nie tvoja, hľaď, aby si ju dostal do svojej moci.

Rytier neriekol ani slova, ale zamyslene držal rudu v rukách a rozmýšľal, čo bude následkom tohto nálezu. Bol bohatý pán i bez bane a ruda mu začala robiť starosti, lebo nevedel, aké budú jej následky na okolitý ľud, ktorý dosiaľ žil v skromnom dostatku. I začalo mu byť úzko okolo srdca.

Avar zrazu netrpezlivo zvolal:

— No, čo bude s nami? Dáš nás povešať?

Rytier sa strhol a povedal:

— Pravdu máš, musím urobiť s vami poriadok. Vezmem vás všetkých troch do hradu. Ale ty, Avar, za svoju surovosť zaslúžiš trest. Povedz sám, čo urobiť s tebou?

— Nuž čože môžeš urobiť? Keď ma vezmeš do hradu, obesiť ma nedáš, a máš pravdu, lebo ti dochovám kone, akých nikto nemá.

— Aký trest zaslúži Avar? — spýtal sa rytier jeho druhov.

Slovák drgol plecom.

— Zaslúžiť už len čosi zaslúži. Daj mu vyťať niekoľko remeňom, a bude na pokoji.

— A ty, čiernobradý, čo povieš? — spýtal sa Horymír.

— Daj mu vyťať zo desať a sľúb mu pre budúcnosť za každú surovosť ešte raz toľko.

— No, chlapci, budete spokojní? — spýtal sa šarvancov.

Chlapci zvolali, že budú. Najprv obskakovali rytiera, ale keď videli, že zbrojnoši stiahli Avarovi kabát, skríkli: „Juj, ja sa bojím!“ a odbehli do kríčia.

Jeden zo zbrojnošov vyťal Avarovi desať na čierny chrbát širokým remeňom. Avar ani neskukol, bol to taký chlap, privyknutý na kadejaké útrapy.

Potom sa pobrali a šli do rytierovho hradu, kde podvečer šťastlivo došli. Chlapci boli pyšní ani páni, lebo sa niesli na koňoch, sediac za jazdcami. Keď prišli do dediny, chceli ich rodičia poriadne poobšívať, ale rytier nedovolil im ublížiť, lebo vraj ich útek bol z vôle božej, aby našli striebornú rudu.



[1] za panovania kniežaťa Kresomysla — Křesomysla, českého kniežaťa za pohanských čias. Podľa Kosmasa a iných kronikárov šiesty v rade Přemyslovcov. Osobnosť Křesomyslovu možno, ako vôbec viacero pohanských kniežat, podľa všetkej pravdepodobnosti pokladať za historickú, ale nemôže byť reči o nejakom jej určitejšom chronologickom alebo dejinnom zaradení. Širšie o jeho vláde píše český kronikár Hájek, ktorý do obdobia jeho vlády vkladá Horymírov príbeh.

[2] Horymír — Neumětelský, český vybájený hrdina, ktorý za kniežaťa Křesomysla zasypal všetky bane na kovy a preto ho knieža odsúdil na smrť. Vyžiadal si ako poslednú milosť, aby sa mohol ešte raz ponosiť na svojom koni Šemíkovi. Vysadol naň, no ten na pánovo vyzvanie preskočil s ním cez ohradu Vyšehradu a cez Vltavu preplával na druhý breh. Miesto toto sa dosiaľ n azýva „Na Vyskočilce“.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.