Zlatý fond > Diela > Pani Georgiadesová na cestách


E-mail (povinné):

Stiahnite si Pani Georgiadesovú na cestách ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Terézia Vansová:
Pani Georgiadesová na cestách

Dielo digitalizoval(i) Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Renata Klímová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov


 

Namiesto predslovu

Veselý cestopis do Prahy na národopisnú výstavu

(Výber)

Národopisná výstava usporiadaná roku 1895 v Prahe nadchla nás Slovákov a Slovenky neobyčajným oduševnením a kto mohol, vybral sa do Prahy, aby sa pokochal pri pohľade na podarené dielo. Mnohí zo Slovenska išli takrečeno „na vlastnú päsť“ sami, ale väčšina putovala v niekoľkých výpravách.

Jedna výprava išla 2. júla 1895 a s tou cestovali sme i my (Vansovci), ktorí sme v tomto veselom cestopise pomenovaní ako Korym a Korymová.

Naše nadšenie bolo úprimné, srdečné a také silné, že by som si bola žiadala podeliť sa s ním i s inými.

Po návrate z Prahy dostala som malý, známym spôsobom pozahýňaný lístoček nasledujúceho obsahu:

„Ctená priateľka! Ako vieš, bola som i ja s Vami v našej zlatej, stovežatej, v našej slovanskej Prahe. Som oduševnená práve tak ako vtedy, keď som mala ísť prvý raz do Martina… Od rozčúlenia nemôžem ani spávať, ačkoľvek by sa mi to po pražských pohuľankách náležite zišlo, lebo pravdivé je to porekadlo: lepšie spania ako med lízania.

Moje dojmy z ciest sú také silné, že ich musím oznámiť aj iným. Už som odbavila niekoľko návštev — s kávou aj bez kávy — a od rozprávania som zachrípla ako starý hrniec. Už aj na ceste začala som kašlať ako… A že to, čo som rozprávala, ešte viac, ako som to rozprávala, došlo medzi paniami toľkej obľuby (po pánoch sa nespytujem, tí všetko skritizujú, a ak sa im nepáči, nech povedia lepšie), zaumienila som si, že tentoraz sa ti zamiešam do remesla a opíšem našu cestu ja, totiž ja: Johanna Georgiadesová. Že moje meno pripomína toho nepriam slávneho cestovateľa, ktorý per pedes obišiel celé Slovensko a vedel všetky rodinné pomery, donášal plné vrecká pozdravov — nech ťa nemýli, ani nikoho z nádejných čitateľov môjho cestopisu. Meno je meno. Prečo by som sa ja nemohla volať tak ako on? Rodina sme, áno, ale len po Adamovi a po Eve. Toľko na porozumenie.

A neodhováraj ma! Môj úmysel je pevný ako naša Hradová; a len preto Ti toto oznamujem, aby nekonala si sa aj Ty nadarmo. Lebo, vieš, dva cestopisy do Prahy odrazu, to by pre nás bolo trošku priveľa. Ostatne dostane sa práce i Tebe: keď bude cestopis hotový, prosím Ťa, prezri ho najmä tam, kde má stáť ypsilon; lebo s týmto písmenom, neviem prečo, ja som ešte vždy nie načistom. (Povieš s Ratkovci: „Kde by si sä bula naušila.“) Veľa mi neopravuj, najviac ak tie cudzie slová, bez ktorých sa nám už raz nemožno zaobísť. Ináč chcem, aby to bolo moje pôvodné dielo. Uverejniť ho môžeš, ak chceš, len nech to ide pod mojím menom. — Kedy prídeš hore? Príď na kávičku.

Tvoja Johanna Georgiadesová, rod. Kozlok.“

Z prekvapenia vytrhol ma tenký hlások malého učníka:

„Prosím ponížene, moja pani čakajú na odpoveď.“

„Odpoveď — tak… no nech si ju má.“ Znela nasledovne:

„Milá Johanka! Prepánajána! Odstúp od svojho úmyslu! Varujem Ťa, ako mňa raz varoval náš nezabudnuteľný Dobšinský, rozprávajúc mi o malej muške. Ako všetky rozprávky, začína sa i táto: Bola raz jedna malá, všetečná muška. Jej rodičia mali s ňou ozajstný kríž, lebo ona nebola ako iné mušky, ale myslela si o sebe viac; jedným slovom: všade jej bolo plno. Staršie, svetaskúsené muchy potriasali šedivými hlavičkami a bzučali s nevôľou: ,Čo je to za nezdarené dieťa! Daj si pozor, daj si pozor!‘ Ale muška nedbala na výstražné slová, išla svojou cestou, ba kde videla svetlo, pustila sa priamo do neho. Neskoro zbadala, že svetlo nielen svieti, ale i páli: i spálila si svoje jemné krídelká. Žalostný nárek ozýval sa priestorom, mušky a muchy ju to ľutovali, to sa jej posmievali. Ona teraz skúsila, že oboje bolí. Sklamaná utiahla sa do svojej škáry kdesi na strope a fikajúc rozmýšľala o márnostiach tohoto sveta; mala na to času dosť, lebo už nikto viac sa po nej nepýtal… Viac Ti nateraz nepoviem. Maj sa dobre!

Tvoja T. V.“

Skoro nato prišiel zasa onen poslíček s listom. Tu je jeho obsah doslovne:

„Milá priateľka! Ešte raz Ti hovorím, neodhováraj ma. Lebo by som myslela, že z Teba hovorí závisť, nemecky to vari brodneidom menujú. Dobre viem, že si s mojím cestopisom nevypíšem ani na jednu zápražku, ale slovo je slovo! Koniec histórii. Čo ma k tomu doviedlo? A veru Ty sama, moja drahá. Ako? Či pamätáš, keď sme raz boli u Linky na olovrante a pretriasali jednu z Tvojich prác? Jedna povedala, že keby si len tie ľúbostné scény dlhšie písala: druhá, aby toho husto popísaného bolo menej a viac tých rozhovorov, lebo to husto popísané je také nudné; naostatok uzniesli sme sa na tom, že len žena vie ženám ulahodiť a uhádnuť ich náklonnosti, chyby a líčiť ich srdečný a duševný svet. Konečne spýtala som sa Ťa: ,Či je ťažko byť spisovateľkou?‘ Ty si sa zasmiala a povedala, že nie tak ťažko. ,A predsa spytujem sa, čo treba k tomu?‘ A Ty si mi odpovedala: ,Á — porciu fantázie, niečo času, dobré pero, papier a aspoň troška čitateľné písmo‘ (to posledné kvôli redaktorom a sadzačom). — ,To je všetko?‘ — ,Tak asi,‘ znela Tvoja odpoveď. Keď toho tak málo treba k spisovateľstvu, myslím si, prečo by som sa nepokúsila o to i ja? A keď začnem s cestopisom, nebude mi fantázia ani potrebná, lebo budem líčiť všetko, čo len vidím a ako ho vidím svojím vlastným, telesným okom. Tak hľa, že ja idem písať, tomu si vlastne Ty príčina. Ostatné ústne, keď sa zídeme u našich Drahotínovcov v záhrade. Azda Ťa len zavolala?

Tvoja Johanna.“

„Milá Johanka! Tak voľky-nevoľky musím vziať čiastku viny na moje plecia a niesť následky zároveň s Tebou. Ale priala by som Ti, aby si pocítila i Ty ostrosť kritiky, ktorá nebodaj nanosí sa Ti do vlasov a dobre Ťa poobracia. Ostatne uvidíme; hm — badám, že chceš byť realistickou. Dobre. Dnes už beztak celý svet kričí po realite a veľkí i malí spisovatelia nového veku píšu teraz to, čo starí, vyjmúc blahej pamäti Shakespeara a neblahej Rabelaisa, zamlčovali. Možno, že Ty lepšie pochodíš s realizmom než my sentimentalisti a idealisti. Zbohom.“

A teraz, ctený čitateľ, ale ešte viac: milé čitateľky, lebo vám hlavne znejú tieto riadky: opášte sa trpezlivosťou, prečítajte láskavo tento „cestopis“, pomyslite, že čisté je žriedlo, z ktorého vyrazil tento pramienok, a nebuďte veľmi prísni. Mnohí z vás čítali ste už rozličné cestopisy, ale opis cesty z T. do Prahy a písaný slovenskou ženou ste ešte nečítali.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.