ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň po týchto udalostiach zjavilo sa pod múrmi hradu Drienčany Jiskrovo vyslanstvo, vracajúce sa z Debrecína.

Na znak jeho príchodu zatrúbil službu trubača konajúci Hrabina tak silno, že zvuk jeho surmity letel celou dolinou ako hukot približujúceho sa hromu.

Podivné, z pevnosti neodpovedal nikto. Spadný most sa nespúšťal. Na predhradbách prechádzajúca sa stráž nevšímala si ani zamak z vyslanstva vracajúcu sa družinu.

„Hej, čert mi a tebe do duše, Sivák, či si ohluchol, či si slepý, a či ká sa ti skaza stala?“ volal nad ľahostajnosťou a nad nevšímaním si jeho oznamovania rozhnevaný Matej na stráž držiaceho zbrojnoša. „Otvor papuľu a gágor; oznám slávny príchod môjho rytiera z Tábora a Krasku; lebo až nie, sám tie múry preborím. Sto striel ti hluché uši a slepé oči páralo!“

„Vodca Valgatha istotne napredok tuší našu smutnú zvesť a nezdarilý výsledok nášho posolstva, že nás tak nedbalo víta, alebo je nie doma,“ uspokojoval Mirko sám seba, Brezovického a Meluzínu, nad tichosťou a podozrivým mlčaním hradu trochu zarazený.

Vtom zjavila sa nad pevnosťou krvavočervená zástava a vo výklenku, vo výške prilepenom na hrad, ukázal sa Valgatha, sprevádzaný Krahulcom a Kudlákom.

„Akú nám zvesť prináša vyslanstvo?“ spytoval sa z výšky cvendžiaci hlas Valgathov.

„Vodca slávny, pusť nás dnu, nech ti medzi štyrmi očima zdelím výsledok našej cesty,“ odpovedal Krask.

„Akú nám zvesť prináša vyslanstvo?“ opakoval Valgatha netrpezlivo.

Mirko, uvítaním týmto prekvapený, spýtavo pozrel po svojich spoludruhoch.

Na Meluzíninej tvári zahral úsmech plný tajností.

„Viem ja všetko,“ zašepla ticho. „Cilleyho siatie schádza. Krahulec znamenite oral.“

„Akú nám zvesť prináša vyslanstvo?“ vypytoval sa po tretí raz Valgatha.

„Boj na život, na smrť, otče môj! Daj otvoriť bránu, nech ti oddám Huňadovu odpoveď.“

Valgatha zachichotal sa príšerne, zakryl dlaňou čelo a dajúc pravicou Kudlákovi znamenie, odtiahol sa i s Krahulcom z výklenku, nechajúc bez odpovede tu von v prepodivných myšlienkach zanorené vyslanstvo.

„To ja nechápem. Tu istotne čerti kúkoľ siali, alebo sa náš Valgatha zbláznil!“ vravel Brezovický zadumanému Mirkovi. „Ach, slečna drahá, povedáte, že viete všetko. Prosím vás, vysvetlite vášmu pokornému ľúbencovi túto prepodivnú záhadu.“

„S odpustením, šľachtic môj drahý, to je moje tajomstvo, a zvedavosť mužom nesvedčí, nesluší,“ odpovedala Meluzína a pozrela šibalsky po milencovi.

„Spusť ten most, Sivák, lebo je to už veľa! I ja hladný, smädný; hladná, smädná i Strela. Ani moje panstvo nie je pohanstvo. Čert vám všetkým, čo ste tam, do duše,“ búril Hrabina. Vidiac však, ako sa spadný most spúšťa, letel na ňom dolu kráčajúcemu Kudlákovi v ústret i volal:

„No, vaše šťastie, starý pencurák, že ste sa lepšie rozmysleli; lebo na môj hriešnu by som vás bol všetkých z hradu vykúril. Ta či sme my psi?“

Kudlák pokorne predstúpil pred Kraska.

„Vaša milosť, pán rytier, máte mi oddať Huňadovu odpoveď. Vodca Valgatha vám odkazuje, že vás a družinu nateraz pred seba predpustiť nemôže, nesmie. Máte sa vzdialiť na Drienok a tam čakať jeho ďalšie rozkazy.“

Mirko mraštil čelo.

„A prečo to všetko, pán hradný?“

Kudlák obzrel sa potajomne dookola, sliediac, či ho dakto nepozoruje.

V jeho očiach zahrali slzy.

„Ach, mladý pán môj! Hrad Drienčanský zakliali čerti, a teraz si peklo v ňom hostinu stroji. Milica a starec skapali; Krahulec z Balogu zaujal Valgathovo srdce, stará moja plače — a všetko to ani ja nechápem!“ vravel ticho Kudlák; spozorujúc však, že sa vo výklenku zas zjavil Valgatha, zvolal zostra:

„Oddajte mi písma; tak to žiada a rozkazuje nepremožiteľný Valgatha!“

Mirko, vidiac, že je tu každý odpor márny a že aspoň na tento čas nie je vstave rozviazať gordický uzol^[36] Valgathovo držania sa, vyňal Huňadovu odpoveď a oddajúc ju Kudlákovi, hovoril vážne a tak hlasne, že ho i Valgatha mohol rozumieť:

„Pán hradný, nie je to síce v poriadku, abych zveril tento list druhému, ako tomu, komu zneje. Zneje Jiskrovi. No ja Valgathom vyslaný, posielam ho jemu; i skladám zodpovednosť za následky zo seba. Povedzte si veliteľovi, že sa pokorím jeho rozkazu, i prajem mu, aby sa sám v sebe nezmýlil. Drienčanom nastávajú krušné časy. Drienok nech si oddá svojim novým dôverníkom; však ma i tak nedávno oň pozbavil. Ja pôjdem ta a budem tam, kde najviacej bude potrebná moja služba k dobru jeho a našej slávnej veci!“

S tým obrátil sa a popchnúc koňa, uháňal hore dolinou, sám nevediac, kde sa teraz nanáhlo má obrátiť.

„Ha, či to tamto nie mladá Sabínka?“ zvolal Hrabina, pozorujúc pred otvorom jaskyne stojacu dievčinu.

Na výkrik zbrojnošov obrátila družina svoje zraky k jaskyni, pred ktorou sa v tom okamžení zjavil otec Brožko.

„Zastaňte kus, rytieri! Navštívte moju pustovňu a oddýchnite si v nej!“ volal tento, a jazdci, nedajúc sa dva razy núkať, zoskákali z koní, pustili ich na slobodnú pašu a pobrali sa do samotnej skrýše starcovej.

Naprostriedku jaskyne blnkala vatra, pri ktorej starucha, mať to mladej Sabínky, opekala na drevenom ražni mladé baranča na znak toho, že otec Brožko istotne dákych hostí čakal.

Voviedol Kraska i s Brezovickým do tajnej podzemnej izby.

Meluzína bola už prv, ako dávna známa, do nej vbehla.

„Ach, Milica!“ preriekol Krask, vidiac túto v objatí Meluzíninom. „Vy ste tu, a ja počul, že ste zmizli. I predsavzal som si bol, že vás kdekoľvek vyhľadám.“

Táto, potešeným okom pozerajúc na vstúpivších, miesto odpovede ukázala na Brožku.

„Rozumiem ťa, dievka moja. Vy dve máte svoje tajomstvá. Páni moji, nechajme ich samé. Dlžný som vám i ja rozlúštenie Valgathovej záhady, i vy mne vaše vyslanecké zprávy,“ vravel starec, i viedol ich do tajného vchodu.

Keď devy zostali samy, znovu si padli v náručie.

„Ach, Zinka moja,“ šepkala Milica, „šťastná som i nešťastná. Nemám tej hrdinskosti, čo ty; ja sa kryjem a ty blúdiš po uhorskom tábore.“

„Pre teba, Milka moja, len pre teba! Ale povedz, čo sa tvojmu otcovi stalo? Starý Kudlák hovorí, že si ho nechala.“

Milica sklopila oči a dve perly padali jej spanilou tvárou.

„A nevieš, Zinka, že ma Lacko nechal, že starý Huňad preklial našu lásku? Škoda listu, čo mi písal! Brožko ho spálil, istotne chtiac, aby som zapomenula na neverníka, ktorý sa nazdal, že som z lúpežného rodu!“

Meluzína položila dlaň na čielko Milkino ako starostlivá mať na hlávku v horúčke blúzniaceho dieťaťa.

„Nerozumiem ťa, duša moja. Sníva sa ti dačo, blúzniš dačo o listoch, o nevere, o lúpežnom rode atď. Čože to všetko znamená?“

„Neblúznim, Zinka, ach, nie; pri dobrom som rozume, len ma bolí, že ma Lacko zradil — mňa, ktorá som i dľa rodu jemu dokonale rovná. Škoda listu, aby si sa o jeho nevere bola presvedčila. Ach, zhorel, obrátil sa v popol ako moje nádeje, na ktorých hrobe snáď nové vzrastú!“

„Zhorel, Milka? Oj nie, veď je tu za ňadrami, tu je lístok, ktorý ti poslal po mne tvoj navždy verný ľúbenec.“

I vytiahla zelenou stužkou obviazaný ľúbostný list a podala ho prekvapenej Milici.

Trasľavou rukou otvorila ho táto, a pred jej slzavým zrakom zaligotali sa v pekných ťahoch písma tieto Lackove slová:

„Milica moja, ver, ani v búrkach nezhynie láska naša. Meluzína vysvetlí ti všetko! Tvoj až po hrob verný Ladislav.“

Žiara nadzemského blaha sa zarumenila na utešených líčkach devy, pery striasli sa, očká pozdvihli sa hore, ako čo by sa chceli povzniesť cez skalu jaskyne k výšinám nadzemským prenikavým pohľadom vďaky; pravica položila sa na srdce, ktoré dotknuté mlunom ľúbosti šírilo po celom tele ohnivé prúdy nových preblažených nádejí.

„On je nevinný, Zinka, nevinný!“ šepotala naostatok Milica. „Ach, a mňa tak oklamali, a ja verila podvrhnutému listu!“

I vyskočila hore a bežala chodbou, ktorou Brožko s mladými rytiermi bol odišiel. Istotne chcela zvestovať starcovi túto milú novinu. No zastala, na druhé myšlienky súc privedená, i obrátila sa a letela Meluzíne v náručie.

„Čo to za búrky spomína Lacko môj?“ dopytovala sa zvedavo tejto. „Ty mi to, Zinka, vraj všetko vysvetlíš!“

„Nuž, nepodarilo sa vyslanstvo. Správca krajiny vypovedal jiskrovcom boj.“

„Boj, jiskrovcom boj!“ mrmlala hlasom tupým Milica ako ozvena nemých skalísk.

„Lacko, tvoj ľúbenec, dosť sa usiloval od toho uzavretia odviesť svojho otca; no darmo, Nemci zvíťazili. Spojenie Slovenska s Maďarmi nateraz je nemožné!“

„Možné, a práve teraz možné!“ zvolala odhodlane tajná snúbenica Lackova a v jej tvári zblnkol oheň nadšenia. „Mýliš sa, Zinka! Nie Jiskrovi, no Valgathovi vypovedal správca krajiny boj!“

Meluzína dívala sa spýtavo na družku. Že sa Huňad obzvlášte na Valgathu a na jeho dcéru dopytoval, to bolo jej Wolfenburgom zvereným tajomstvom. A Milica, ako sa jej zdalo, na toto naráža. I krútila povážlivo hlavou.

„Z čoho to uzavieraš?“ opýtala sa naostatok.

Milica vztýčila sa ako bohyňa Juno, hrdo, v povedomí svojej prevahy a svojho stavu, a presvedčujúcim hlasom preriekla:

„Zinka moja, Huňad vypovedá boj nie Jiskrovi, prvému hrdinovi nášho veku, lež lúpežníkom, utláčateľom uhorskej vlasti!“

„A to ty povedáš, Valgathova dcéra?“

„Ach, nedorážaj na mňa, Zinka moja, nedorážaj! Sú veci a záležitosti mňa sa týkajúce, o ktorých sa ti ani nesnívalo. Sama sebe som si záhadou. No ver mi, že ti pravdu zvestujem,“ šepkala Milica otázkou Meluzíninou do rozpakov uvedená, sama nie súc ešte odhodlaná, aký úkol má vziať ohľadom svojho pôvodu na seba.

Hraškova dcéra zadumane premýšľala o záhadných Miliciných rečiach. Cítila a tušila dobre, že táto nosí v prsiach dáke tajomstvo, ku ktorému kľúča sa jej nedostávalo. A bárs ako bystrý bol jej rozsudok, v tomto prípade nenachodila stopu, vedúcu k rozlúšteniu podivných Miliciných rečí.

„Nerozumiem ťa, duša moja drahá,“ preriekla po chvíľke. „Medzi mnou a tebou stojí múr tajomstva — ktovie, k akému to následku. Nedôveruješ Meluzíne? Ach, vieš dobre, že základom priateľstva devíc je bezpodmienečná dôvera. Trápi ťa niečo a ty mi to nezdelíš! Otvor ňadrá svoje, a zdeľ mi všetko ako vtedy, keď ružový púčok tvojej lásky k junáckemu Lackovi vzrástol v tvojom srdci. Zdeľ mi všetko; lebo práve teraz, keď ide o život alebo zničenie nášho rodu, sme i my, dcéry českých bohatierov, povinné dľa možnosti našej pre zachovanie nášho slávneho rodu účinkovať. A to sa výdatne stať môže len tak, keď my dve jedným duchom nadchnuté, jednou dôverou spojené staneme sa hviezdami slávy našich slovanských dejov, ligotajúc sa na blankyte.“

A v nadšení plápolala Meluzínina tvár a jej blnkotajúci zrak vyčaroval v Milici búrlivé vlnenie netušených citov hrdinskosti.

Veliteľským okom pozrela táto po rozplamenenej Meluzíne, a akoby si bola povedomá svojej nadvlády nad ňou, vložila pravicu na prsia i preriekla názvukom svetovládnej bohyne:

„Stane sa podľa žiadosti tvojej. V mojich ňadrách vrie Jiskrova krv!“

I porozumela Meluzína tajomstvu družky svojej a zašepkajúc svoje porekadlo „Viem, viem všetko,“ uklonila sa pred ňou akoby bytosťou vyššou.

V tom okamžení navrátil sa Brožko so svojimi hosťami.

Na ctihodnom čele jeho ležala chmára nepokoja ako ranná hmla na šedivom Kriváni.

Výsledok Kraskovho vyslanstva bol mu oznámený.

„Mám i ja s vami niekoľko slov prehovoriť, otče môj; doprajte mi výsluchu,“ prihovorila sa Meluzína starcovi.

V jej tvári bolo dač tak tajomného, v jej prosiacom hlase dač tak vážneho, že starec, kývnuc rukou, odobral sa s ňou spiatky do tajnej chodby.

„Hovorte, panna,“ vravel starec, keď boli sami.

„K výsledku nášho vyslanstva ešte aj toto patrí.“

I vytiahla veľký list a podala ho Brožkovi.

„Čo, čo to?“ zadivil sa starec.

„To je list a odpoveď Huňadova nášmu roztomilému spojencovi, grófovi Cilleymu.“

Starec chtivo a zvedavo prebehol riadky listu.

Čím diaľ, tým viac nadobúdala ctihodná tvár jeho vážnoprísneho výrazu.

„Panna, to sú hrozné tajomstvá. Povedzte mi, ako ste k tomu listu prišli?“

Táto sklonila hlávku a zašepotala svoje: „Viem ja všetko!“

„Istotne z rúk Cilleyho vyslanca?“

„Áno, otče, z rúk Wölfla z Wolfenburgu.“

„A ten nešťastník akože sa pred svojím vysielateľom ospravedlní?“

„Dala som mu druhú odpoveď!“

„Ha — na svätého Václava! — smelú hru hráte, panna!“ zvolal starec v prekvapenom zadivení nad intrigánskym, bystrorozvážnym, odhodlaným duchom hrdinského dievčaťa. „Nuž a napríklad, akože tá vaša odpoveď zneje?“

„Je to opak tej, ktorú máte v ruke, otče môj.“

„Teda miesto mieru boj?“

„Áno, boj Nemcom, Fridrichovi, na život a na smrť! Rozdvojila som, čo sa malo intrigami Cilleyho na našu skazu dovedna zliať. I dá boh, že sa spojí to, čo Ulrich chcel rozlúčiť, že sa spojí Ján Huňad s naším veliteľom Jiskrom.“

Starec pozdvihol ruky svoje akoby k požehnaniu — bozkal Meluzínu v čelo a slávnostne preriekol:

„Dcéra Slovanstva, žehnaj boh kroky tvoje ako kroky Judity Betulskej^[37], ktorá oslobodila svoju vlasť od poroby a jarma cudzincov. Poď, dcéra Slovanstva, rob poriadky, aby sa tvoje snahy čím skôr uskutočnili.“

Vrátili sa k ostatným.

Meluzína i týmto rozpovedala v krátkosti tajomstvo, starcovi už zverené. I uzniesli sa na tom, že Mirko pospieši s veľadôležitou odpoveďou Huňada Cilleymu k Jiskrovi, a od tohoto sa budú očakávať rozkazy ďalšieho konania.

A vskutku, po užitom obede, ktorý mladá Sabínka s pomocou úslužného, až po uši do nej zaľúbeného Hrabinu výborne, chutne pripravila, obrátil sa Mirko na horné slovenské kraje, Meluzína však pospiechala, sprevádzaná svojím milencom Jankom Brezovickým, na svoj hrad Hrachovo, na ktorý márne sa snažila odviesť i Milicu.

„Darmo je, Zinka,“ vyhovárala sa táto, „bárs ma otec Valgatha preklial, povinnosťou mojou je, aby som v jeho blízkosti vydržala. Sama znáš, že huňadovci učinia prvý útok na Drienčany — a ja čo deva chcem si pritom vydobyť rytierske ostrohy.“