ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nasledujúcej noci po týchto udalostiach svietilo na severne ležiacej bašte zámku Balockého jedno malé okienko.

V tajnej chyžke bašty prechádzal sa Ulrich Cilley v rozdráždených myšlienkach, ktoré sa zračili v nevoľnom, zimničnom potrhovaní jeho líc, v zmraštenom čele, zlosť šľahajúcich očiach a v strmých pohyboch tela.

Pred ním stáli ako skamenelé tri postavy nám už známych tajných vyzvedačov jeho, Krahulca, Kaňúra a Vlčúra, očakávajúc oslovenie a rozkazy svojho veliteľa.

Zrazu zastal Ulrich pre nimi a meral ich od päty do hlavy.

„Vydajte počet pôsobenia svojho. Začnite, Sperber!“

„Gottes Blut, zle sa vodilo, ani s jednou, ani s druhou slúžiť nemôžem,“ odpovedal Krahulec chladne.

„Tölpel^[25],“ zmrmlal Ulrich. „A ty, Habicht, získal si Valgathovu dôveru?“

„Nejde to, pane. To je zatvorená šelma, nikomu neverí. Dostal som však vplyv na hradného ženu. Hluchá je síce, ale lakomá, blesk zlata ju ku všetkému zvedie.“

Cilley sa opovržlivo usmial a obrátil sa k Vlčúrovi:

„No a s Hraškom ako stoja veci, Wölfel?“

„Znamenite, pane. Ten je v našej hrsti — hotový k vykonaniu všetkých vašich rozkazov. Žiada však poistenie svojho majetku, ale za dcéru svoju že stáť nemôže.“

„Dobre, Wölfel, dobre! Keby nie tam sprostý Sperber, mohli už byť holubice v klietke.“

„Pane, žiadne urážky, bo na česť rytiersku!“ rozhorlil sa Krahulec a udrel rukoväť šable, až zaštrngotala.

„Mlčte, vy nejapník! Vypustili ste i mladého Huňada z pasce — a dal som vám dosť zavčasu vedieť o jeho schôdzke!“

„Gottes Blut, to je veľa! Či ja za to môžem, že nemotornosť Kaňúrova všetko pokazila?“

„Nemotornosť — moja?“ ozval sa tento a položil svalovitú ruku Krahulcovi na plece, ako čo by ho chcel rozmliaždiť. „A čože moje rany? Pozri mi v tvár — či je to nie dôkaz mojej hrdinskosti?“

Skutočne, na jeho nose modré znaky Hrabinových zubov i doteraz boli viditeľné.

„Rytier Sperber i chytenie Kraskovo zmaril,“ žaloval Vlčúr, keď videl, že sa na veliteľa Balockého zámku zo všetkých strán valia útoky. „Dal som mu to rozkazom Hraškovým včera na známosť, on však — čerti vedia, z akých príčin — pustil vtáka v pokoji, bez toho, aby sa bol zmocnil písomných, iste na Huňada znejúcich a uňho sa nachádzajúcich návodov.“

„Gottes Blut, vy jeden kameň dujete! Nazdáte sa, že som ja váš blázon?“ zareval Krahulec a pľasol Vlčúra, až sa mu v očiach zaiskrilo, Kaňúra ale búšil v prsia tak, že sa tento, jednak predvčerajšími dobrodružstvami zmorený, roztiahol po zemi jak veľký, tak dlhý.

„Krv, krv,“ škrečali títo oba a tigrím skokom oborili sa na Krahulca, on však vyhnúc ich útoku, odtiahol sa do jedného kúta, kde chrbát v bezpečnosti majúc, vytasil meč i postavil sa k obrane.

Všetko toto sa stalo tak skoro, že Cilley, prekvapený celým výjavom, nemal ani času položiť bitke medze.

„V mene Jeho Jasnosti, pokoj! Zrušili ste mier: padáte pod súd tajný,“ zvolal naostatok, keď videl, že to nejde do žartu. „Pokoj, povedám! Krv jedného padne na druhých a pomstí ho rytierstvo. Pre náš veľký cieľ rozšírenia Nemectva a našej moci zaprisahám vás — pokoj!“

Ostatné slová Cilleyho účinkovali.

Brnkanie mečov stíchlo, nemajúc krvavého výsledku.

Krahulec bol spôsobný šermiar, obratne odrážal naňho padajúce meče odporcov. Títo, počujúc hrozby Cilleyho, skryli ich v pošvy a pozrúc strašným pohľadom pomsty na Krahulca, pristúpili k Cilleymu bližšie v očakávaní ďalších jeho rozkazov.

Prebitý Ulrich cítil, že jestli tieto, nateraz rozpadnuté nástroje svoje chce k ďalším cieľom upotrebiť, musí ich aspoň naoko spojiť. Znal si on vážiť udatnosť Krahulcovu, líškárstvo Vlčúrovo a dobrú vôľu, vernosť a oddnosť Kaňúrovu. Tieto vlastnosti málo síce stáli, ale dovedna spojené, vedené chytrým rozumom, mali preňho dôležitú cenu. Cítil i to, že jestli nechce vzbudiť revnivosť, zášť medzi nimi a nedôveru v nich naproti sebe, musí zaobchodiť trochu opatrnejšie, ich rytierskemu stavu primeranejšie. Premeniac teda svoj predtým nadutý a rozkazujúci hlas v zvuky priateľstva, prehovoril k nim takto:

„Zle to s našou vecou vyzerá, keď my, zabudnúc naše velikánske ciele, snahy a smery, pri každom nedorozumení, pri každej najmenšej nepatrnej urážke budeme ničiť sami seba. Naše osoby nie sú naše. My sme zasvätencami veľkého účelu, rozšírenie to Nemectva a s týmto západnej vzdelanosti, a skrze túto našej nadvlády. Ako takíto musíme zaprieť seba samých, ku ktorej cnosti, ako vidím, ste vy ešte nedospeli. Nedurte sa! Uctím vaše pochopy o rytierskej cti, ale s touto teraz na stranu. Berte si zo mňa príklad. Sperber, ty si bol prítomný a vieš, aká sa mne, mne, Ulrichovi Cilleymu, priateľovi Fridricha a zastupiteľovi Ladislava, stala dnes potupa. Lež, čo povedám — mne! Nielen mne, ale i celému Nemectvu! Za tento posmech, za túto strašnú potupu musíme sa tým lúpežníkom pomstiť. Sperber, sadni k stolu a píš. Rozdelím vám vaše budúce úkoly.“

Krahulec si sadol a Cilley diktoval takto:

„Urodzenému Jánovi Huňadovi, správcovi Uhorskej krajiny, odkazuje Ulrich Cilley, gróf štajerský, pokoj a priateľské pozdravenie!

Milý, drahý! Vyjavujem urodzenosti vašej súcit nad stratou pri Lučenci, ktorú jedine zrada našich obapolných nepriateľov zapríčinila. Náš odporca Jiskra so svojimi lúpežnými rotami, opojený svojím víťazstvom, chce Uhorsko — ako toho mám isté dôkazy — podmaniť svojej moci. Ba prepych a ctižiadosť jeho je tak veľká, že so zapredaním svätých práv koruny nášho maloletého zverenca Ladislava — mieni túto položiť na svoju zradnú hlavu. Prisahal zničenie statného maďarského národa, prisahal zahladenie vášho hrdinského rodu. Urodzenosť vaša zná dobre oceniť toto nebezpečenstvo, ktoré hrozí drahému Uhorsku. Pretože naše záujmy či občianske, či rodinné — slúži mi to k hrdosti a k potešeniu, že moja dcéra zasnúbená je vášmu mladšiemu synovi Matejovi^[26] — sú totožné, vyzývam vás: by ste bez odkladu, zoberúc všetky možné sily, uderili na lupiča krajiny Jiskru a jeho roty, pomstiac našu stratu pri Lučenci a oslobodiac nešťastné Uhorsko od jeho zradcov a utláčateľov. Zničenie týchto podarí sa nám teraz istotne, mám v ich službe našich ľudí, ktorí nám k ich zahladeniu dopomôžu. S týmto vašu urodzenosť bližšie zoznámi oddávateľ tohto listu, rytier Wölfenburg, ktorého ako dôverníka môjho vašej milosti snažne odporúčam. Cilley.“

Potom doložil vlastnoručne:

„P. S. Mám isté dôkazy toho, že starší syn vašej milosti Ladislav je v úzkom spojení s nepriateľmi vlasti, s Valgathom a druhými. Chodí k Valgathovej dcére na zálety. Cilley.“

Dodiktoval.

I zložiac dovedna list a opatriac ho svojou pečaťou, oddal ho Vlčúrovi, vytešenému nad očakávaným posolstvom svojím.

„Tak, Wölfel! Spolieham sa na tvoju chytrosť, opatrnosť a rozvahu. V obleku, tvojmu rytierskemu stavu primeranom, nepoznane však vydáš sa hneď na cestu, a tento list oddáš správcovi krajiny, kde ho dostihneš. Pokús sa o jeho dôveru, splnomocňujem ťa k všetkému, čo uznáš za dobré pre rozšírenie Nemectva. Zbohom!“

Kývol, a Vlčúr, vrhnúc víťazný pohľad na Krahulca a Kaňúra, pobral sa von.

„Sperber! Píšte ďalej,“ velil Ulrich.

„Milka moja drahá! Osud našej láske nepraje. Podrobme sa mu, lebo s osudom bojovať je darmo. Môj otec sa dozvedel o našom spojení, i preklial lásku našu. V tvojom otcovi vidí len lúpežníka a do svojho rodu lúpežné plemä prijať nechce. Zbohom naveky! Ladislav Huňad.“

Cilley zložil i tento lístok, keď bol napodobnil meno Lackovo, i kývol Kaňúrovi.

„Rytier Habicht, spomenuli ste hradného ženu. Oddajte tejto vážnej matróne týchto pár dukátov i s týmto lístkom, aby ho o niekoľko dní Valgathovi podšmarila. O mesiac vy budete veliteľom zámku Drienčanského. A teraz choďte, nechajte nás samých.“

Kaňúr radostne sa uklonil, prijal list i dukáty a odišiel preč.

„Sperber, na vás čaká najväčšia, najslávnejšia, ale i najťažšia úloha,“ pokračoval Ulrich, keď sami boli ostali. „Vy ste však ten muž, ktorý jej dostojíte. Počúvajte ma teda. Ako ste zbadali, ide o to: i Maďarov i Čechov jedných skrze druhých zničiť a to sa — musí podariť. Úprimný Huňad môj cieľ nechápe, dôveruje mi, nazdajúc sa, že mi bohvieako záleží na jeho aziatských hordách a čárdach. Na šťastie mu je Jiskra v oku, a môj list jeho pomstu istotne roznieti. Jeden druhého musia zničiť, to je isté; lebo v jedno spojení by zatriasli celým Nemectvom. Eh, a to sa stať nemôže. Práve naopak! Na ich rumoch rozšírime vševládu Germánstva na východ, bo to jeho úloha! Toto všetko, Sperber, vám, ako zasvätencovi našej spoločnej veci, tým cieľom predkladám, by ste, pred očima majúc velikánsky náš zámer, naúčali sa hoc i len naoko proti vašej rytierskej cti konať, lebo váš budúci, úkol — je zrada.“

Krahulec vstal hore i pozrel prenikavo do Cilleyho diabolsky zoškňúrenej tváre.

„Áno, zrada, zajtra zradíte mňa, Hrašku a druhých našich českých prívržencov.“

„Nechápem prečo a ako,“ pretrhol reč Krahulec.

„Prečo?… Ach, nuž pre naše ciele! Jiskra sa musí znepokojiť. Zasejeme nedôveru medzi nich samých. A o mne už jednak vie, čo má zmýšľať. Či ešte nechápete, Sperber? Vy ste padli uňho tiež do podozrenia. Vie on dobre, čím ste mi. Zajtra možno vám vezme veliteľstvo tohto zámku. A to sa stať nesmie, lebo som vás určil k zrade týchto hradov na Huňadove ruky. Chápete už?“

„Dokonale, pán gróf; ale to je — podlosť!“

„A prečo?“ spýtal sa Cilley posmešne.

„Prečo?… Nuž, pre rytiersku — česť. Ja vám slúžim proti Čechom a Slovákom, ale s Maďarmi nemám nič. Slúžim Nemectvu, a nevidím, k akému prospechu mu bude, keď zradím tieto hrady na Huňadovu ruku; veď sú jednako v našej moci.“

Cilley zamyslel sa i pozrel tajne a nedôverivo na Krahulca, ktorého odpor ho prekvapil.

„Ostane pri tom,“ riekol naostatok určite. „Vaša zrada započne sa zajtrajším dňom. Jiskrovi, Valgathovi a druhým zdelíte to, čo som Huňadovi písal, pravda, len natoľko, nakoľko k očisteniu vášmu je potrebné. Stanete sa naoko mojím najúhlavnejším nepriateľom, by vám tým viac dôverovali. O vašom počínaní týždenne mi dáte zprávu, ako i o branných poriadkoch Jiskrových. Z ohľadu vášho držania sa v páde útoku Huňadovho dostanete úpravu pozdejšie, keď sa vaše pochopy o rytierskej cti trochu zmenia. Áno, zmenia sa, lebo vás odporučím Jeho Jasnosti Fridrichovi — a povýšenie na hodnosť ríšskeho grófa vás neminie. No, a teraz porobte poriadky, aby som sa naskutku mohol vzdialiť.“

Krahulec, privedený medovým motúzkom ríšskeho grófstva k inakším pochopom o rytierskej cti — ako sa z jeho jasajúcej tvári dalo vidieť — pobral sa von vyplniť Cilleyho rozkazy.

„Ničomná žobrácka zberba!“ sipel tento a črta opovrženia hrala kolo jeho tenkých perí. „Ničomná zberba, dá sa v službu a o cti rytierskej hovorí! Vyžmýkam vás ako citróny a — suchú kôru odhodím preč.“