Zlatý fond > Diela > „Ty moje serce…“


E-mail (povinné):

Gustáv Maršall-Petrovský:
„Ty moje serce…“

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Peter Krško, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 50 čitateľov


 

„Ty moje serce…“

[1]

Štipľavý, jesenný vietor dúchal ulicou, hádžuc sem i tam opadnuté lístie. Vrany z ďalekých pustín tisli sa do mesta, a posadajúc na vyššie staviská, nepríjemne kvákali. Po holých, nedávno ešte zelených vetvách skackali pestrofarebné sýkorky, hľadajúc svoju stravu.

Taký nudný, clivý čas to bol: počiatok zimy.

Marina Sadská stála vedľa obloka a dívala sa von parou zabehnutým sklom. Na stole prestreté boli bálové šaty; pomimo na nízkej okrúhlej stoličke ležali kvety a rukavice.

Za chvíľku stála, potom zhlboka vzdychnúc, posadila sa k šatám. Jej krásne veľké oči boli, ako sklo na oknách — hmlou zabehnuté.

„,Jeseň sa blíži‘ vravel nedávno; ,zima sa blíži‘, hovoril včera,“ šeptala bôľne. „A ja vás zas vybrala, jarné šiatky moje! Rumenné líca blednú, oči vypadúvajú… chradnem, a predsa kojím sa nádejou, že nevyrvú mi ľudia to, čo mi boh dal!“ Pristúpila k zrkadlu a dlho dívala sa na svoju bledú tvár. A čím ďalej dívala sa, tým rýchlejšie kanuli slzy tvárou — až pustila sa do hlasitého plaču.

„Pravdu máš, Kovilský, — jeseň tu… i zima prichodí. Nie div, že chladneš i ty.“

Vstúpila tetka.

„Pozri, Marka, už idú na próbu.[2] Ach, tak sa teším tej besede! Budeš že sa mi dobre zabávať.“

Marine klesli ruky na lono, i neponáhľala pozrieť za ochotníkmi.

„Zabávať — zabávať!“ opakovala, trpko dívajúc sa na tetku.

„Eh, ja neviem, čo si ty za dievča. Plače ako za mŕtvym! Či som ti nevravela, že to všetko maslo pani Závišovej. Závidela — pokazila. Ale neboj sa, duška — on ťa predsa ľúbi!“ hovorila rýchlym tempom tetka.

Marina smutne triasla hlavou.

„Že nie?“ odvrávala staršia. „No veru! Len sa obleč, nech ťa učešem.“

Marina ukázala na kvety.

„To nechcem… nepristane to už mne. Stará som… jeseň, zima,“ riekla, utlmujúc plač.

Akoby ju bodli, vyskočila tetka a pľasla dlaňami.

„Nepristane… stará!?“ vykríkla a obzrela sa vôkol, či nenájde niekoho, kto by sa zasmial tým slovám.

No v izbe nebol nikto, zasmiala sa teda sama.

„Pánboh odpusť, teda stará s dvadsiatimi dvoma rokmi?“

Nepomohlo však nič, kvety ostali ležať, kde boli.

Dobrá tetuška nahnevane šla z izby preč, silno buchnúc dvermi za sebou.

„Blázon!“ šomrala. „Druhé si namýšľajú, že sú pekné, ona že je špatná.“

Marina oprela čielko o ruku, dívala sa do podlahy. V hlave rojili sa myšlienky, rozpomienky naňho — naňho, ktorý je krajší a vznešenejší nad všetkých! A z neho chlad, mráz veje od istého času.

Silno tisla ruku k bôľnemu srdcu.

„Bože môj pomáhaj!“

Posluha vniesla svetlo.

„Urodzená pani sa pýtajú, či ráčite byť hotová?“

„Hneď budem!“ vetila a ponáhľala sa obliecť.

* * *

Mestečko Bardín nehonosilo sa žiadnou zvláštnosťou. Pekné rady dobre opatrovaných, prízemných domkov tvorili široké ulice. Keby človek tak mohol oči zažmúriť, aby nevidel nič iného, než tie čisté domy, predsa by uhádol, že to slovenské mestečko. Ináč obyvatelia jeho ani nezadržali iné rodné známky. Postavení do široko-ďaleko otvorenej púšti, schádzala im prirodzená hrádza voči vidieckym, cudzím vplyvom. Pradedovské, podané obyčaje mizli, ustupujúc modernému, ľahtikárskemu duchu. „Móda“ menila sa, možno riecť, podľa počasia. To jest závisela od toho, či mohli pán X. Y., fiškál N., panský úradník, a bohviektorí pánici do mesta ísť. Ak mohli a šli — tak robila sa história, ak pravda je, že ona v premenách má svoj koreň.

Dakedy ale i iné faktory robili atentáty na otcovské pudeláre.[3] Napríklad „Módny svet“ doniesol vzletnú úvahu o krémových rukaviciach a v ten istý čas reprodukovali „Národnie noviny“ menej vzletnú síce, ale predsa prajnú kritiku na ruské národné piesne. „Ut usu valent“ zhadzovali sa višňovky: krém a ruské piesne ovládli rukami, príslušne rozdráždenými orgánmi hlasu!

Ach, a bola vám to pasia, keď „móda“ prenikla i do nižších tried! Maslová farba rukavíc zakrývala ruky dubióznej[4] čistoty, a sám boh by vám vedel povedať: koľko nasmolených dratiev sa potrhalo pri heroickom odstavci:


„Jesť u meňa topor, topor
To i kovana ľaška —“[5]

Ostatne ani len nakraj umu mi nenapadá vysmievať ochotníctvo usporadujúce besedu. Na dôkaz toho uvádzam vás — bárs kus pozde — do dvorany.

Program sa ukončieval, nasledoval posledný bod.

Marina Sadská, sediaca vedľa svojej tetky, bledla a kŕčovite tisla tetkinu ruku.

„Teraz on nasleduje.“

Na pódium vystúpil mladý muž. Bol vysokej postavy; tvár bola mu akoby žiarom osvetlená, taká, na aké sa hovorieva (a to posmešne) epiteton — ideálna. V ruke držal noty (však po príčine potreby a nie „módy“).

Na daný akord pekným zvučným barytónom počal:


„Ty moje serce i duša,
Ty tak dobra i choroša!“[6]

Obecenstvo dychtivo načúvalo krásnym zvukom slovanskej melódie. Keď dokončila sa, nastala búra nadšenia.

„Ejnye be szépen énekel az az ebadta pánszláv!“[7] veľmi problematickým prízvukom preriekol pán slúžny Zajacz de eadem[8] a horlivo tlieskal spevákovi.

Marina Sadská nedala výrazu svojej spokojnosti. Jej tvár blčala pýrom a hruď dmula sa, silno dvíhajúc tesnými šatami. Veď to jej ideál spieval. Ale či i jej platilo?

„Bože môj!“ zastenala skľúčene deva.

Potom sa vyhodilo pódium, stoličky a kanapy umiestili sa vedľa steny.

Cigán zaujal terén. Bardínska vyfintená mládež vbíjala klince do podlahy, akže trčali z nej.

Mladý, pekný muž, héros[9] dnešného večera, stál vo dverách bočnej izby. Jeho tmavé oči uprené boli na ďalekú krásnu postavu slečny Sadskej. Aká bola pekná tá deva. Šaty hnedej farby, krijúce pôvabné formy, tvorili nápadnú protivu k havraním vlasom a k bielej tvári. Okolo jej pekných úst usadil sa vo dvoch malinkých ťahoch trpký úsmev. Čo jej chybí? Čo ju bolí?

Kovilský váhal; bál sa blížiť k jej jemnej bytosti.

Konečne rozhodol sa — stúpil napred.

No muzika počala, Marinu viedol nejaký fičúr do tanca. Keď ju ten pustil, prišiel druhý a ona zas stratila sa v hromade tanečníkov.

Kovilský namrzený zastal neďaleko miesta Marininho.

Jej tanečník viedol ju na miesto — vtom priletí k nej iný a uhol sa, pýta ju do tanca.

Kovilský, vidiac svoje nerovné, drzo pristúpil.

„Odpusťte nemôže; slečna je mne sľúbená!“ riekol rýchlo.

Panák odstúpil.

Marina, prekvapená rýchlosťou, nemo trpela objatie ľúbeného muža. V jej krásnych očiach ligotali sa slzy — radosti. Zato ale nebola docela spokojná s jeho pokračovaním.

„Vy tyranizujete!“ riekla zvlneným hlasom.

On utíšiac tempo, tisol ju k sebe a pevne pozrel jej do očú.

I nepotreboval nič pýtať sa, nič hovoriť: videl!

„Odpusť!“ riekol prosebne.

Ona zadivene, akoby rozumela, zrela naňho.

„Ja sa nehnevám,“ vetila naivne.

„Ty moja žízň!“[10]

„Moje blaženstvo!“ vrelo šepkal mladý chlap.

Noc a v nej zábava tiekla ďalej, ale podobného momentu nebolo viac pre Marinu. Tým netratila však nič: len jeden moment v stave bol zaplniť prázdnosť všetkých tanečných zábav a okrem toho však trávila tú noc po jeho boku.

Netušenou blaženosťou opúšťala tanečnú zábavu.

Doma bol jej priestor izby malý, povetrie dusné. Poroztvárala okná, a posadiac sa k pianu, od radosti chvejúcim sa hlasom opakovala druhú časť prvej slohy.


„I v gore slezy i v žizni radosť
Gotov deliť ja svegda s toboj
I v smerti carstvennyj pokoj
S toboj najdu ja odnoj!“[11]



[1] „Ty moje serce…“ (rus.) „Ty si moje srdce…“ (Je to začiatok nedoloženej ruskej romance, ktorá bola populárna v meštianskej spoločnosti.)

[2] próba (nem.) — skúška

[3] pudelár (ľud.) — peňaženka

[4] dubiózny (lat.) — pochybný, neistý

[5] „Jesť u meňa topor, topor, to i kovana ľaška.“ (rus.) „Mám ja sekeru, sekeru…“ (Ďalej je text skomolený a nepreložiteľný. Je to asi úryvok z nedoloženej ruskej romance.)

[6] „Ty moje serce i duša, ty tak dobra i choroša!“ (rus.) „Ty si moje srdce i duša, ty si taká dobrá a pekná!“

[7] „Ejnye be szépen énekel az az ebadia pánszláv!“ (maď.) „Či pekne spieva tento psí pansláv!“

[8] Zajacz de eadem (lat.), z toho istého (rodu šľachtického).

[9] héros (gréc.) — hrdina

[10] „Ty moja žizň!“ (rus.) „Ty si môj život!“

[11] „I v gore slezy i v žizni radosť gotov deliť ja vsegda s toboj, i v smerti carstvennyj pokoj s toboj najdu ja odnoj!“ (rus.) „A slzy v žiali i radosť v živote som vždy hotový zdielať s tebou a v smrti večný pokoj nájdem ja len s tebou!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.