Zlatý fond > Diela > Stratená varta


E-mail (povinné):

Gustáv Maršall-Petrovský:
Stratená varta

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 45 čitateľov


 

I.

Hlavný župan zacengal. Nastala tichosť. Z posledného radu stoličiek zdvihol sa mladý muž. Bol silnej, vysokej postavy; vlasy vlnisté opierali sa mu o plecia, pravidelná tvár bola mu zachmúrená; dlhá, čierna brada kryla prsia.

Dámy na galériách chvatom kládli si otázky:

„Kto to?“

Nik nevedel, až barónka Dovičová nešepla svojej susede:

„Doktor Lubinský, vodca národnej strany.“

Zpráva šla ušným telegrafom a dámy s úľubou dívali sa na zriedkavý zjav.

„Pekný pansláv,“ šepla suseda baronkina, pani županka. Barónka sútrpne pozrela na ňu.

„Však sa ti on nebude páčiť!“ myslela a hlasite zasmiala sa.

Lubinský pozrel na galériu a počal hovoriť. Silný ako Stentorov hlas[1] plynul mu z úst, veľké okná stoličného domu cvendžavo odbíjali ho. A to boli tvrdé slová, a k tomu zvučné. Stolica, národ, vlasť, Európa, svet zamieňali sa s epitetmi: ľahkomyselný, podlý, vlastizradný.

Pánom stoličným výborníkom dubkom vlasy stáli, keď počuli náramné priestupky odstupujúceho úradníctva. Pritom ich ale pýchou naplnilo povedomie, že však od nich záleží dobro vlasti, že na nich „visia opreté“ oči celej Európy — celého sveta!

Hlavný župan, elegantný pán, tiskal si parfumovanú šatku k nosu, poneváč to ale zmysel sluchu nevyzdvihlo, pretrhol rečníka a poveril podžupana s predsedaním — on že je chorý.

Lubinský pokračoval, no upustil z prísnosti. Jeho hlas klesol o kvintu, znel melodicky ako molové akordy.

Naúčal, vysvetľoval, akoby malo byť v tejto slávnej stolici.

„Povinnosť dáva právo!“

„Vivat!“

Z galérie vejú šatky.

„My v malom predstavujeme polyglotné Uhorsko. Buďme rovní v povinnostiach — ale i v právach!“

„Vivat!“

Keď rečník dokončil, nesedel už nik na svojom mieste: všetci stáli okolo neho.

„Vivat!“ opätovne zahrmelo sieňou a horúca mládež na ramená zdvihla dnešného Demosthena.[2]

Mladý muž sebavedome pohladí krásnu bradu (vie, že je krásna) a so zadosťučinením pozrie dolu na svojich spoluobčanov. Z galérie ako malé vlajky kývajú sa v pekných rukách šlingované ručníčky. No on vidí len jednu — barónkinu.

Slasťou naplnila sa mu hruď, ako keď z dusnej doliny vystúpi človek na vysokú planinu. Bledé líca Lubinského zalejú sa purpurom, keď vidí svoju mohutnú postavu v zrkadle, visiacom na stene. Oči blčia rozochvením, potom rozleje sa po nich vlaha. Nevidí okolo seba, len cíti, ako ho vlečú napred, vopred — ku sláve! Otvorenými ústami dýcha povetrie, ťažko dvíha sa jeho silná hruď.

Nosiči konečne skladajú svoju ťarchu. Lubinským prejde mráz. Či už? Či sláva nie je večná? Roztvorí oči: stojí na poprednom mieste, tam, kde vážení starci sedávajú. Teda predsa nie je koniec, sláva trvá! Jeho dlhé vlasy padli mu do tváre, gracióznym[3] pohybom (vie, že je graciózny) hodí ich nazad. Cez hluk prenikne pekný, ženský hlas:

„Živio Lubinský!“

On pozná ten hlas. Elegantne uhne sa a vážne zaujme udelené mu miesto. Podžupan nereplikuje; bledou tvárou otvára voľbu nového úradníctva.

I tu naskytla sa príležitosť Lubinskému presláviť sa. Vyššie stoličné úrady jemu boli votované.[4] A on? On zakaždým držal reč, krásnu, utešenú reč o sebazaprení, o obetavosti, o čistom, nesebeckom vlastenectve a neprijal ani jeden nabídnutý úrad. Tí, ktorí boli chlebármi, žasli nad takýmto vlastenectvom; čistí, ideálni ľudia ale prišli do krajnosti entuziazmu.[5]

Bola to cesta triumfátora, ktorú konal Lubinský od stoličného domu po byt barónky Dovičovej.

Barónke horeli líca, chvela sa od radosti po boku oslávenca. Pery sa jej vše otvorili, chcela preriecť dačo; cesta zdala sa jej dlhou. Konečne dorazili. Ťažké, železom obité vráta zavŕzgali, koč vošiel do dvora. Sluhovia neuspeli pomôcť panstvám, lebo tí rýchlo skočili z koča. V salóne bola polotma, vzduch plný bol vôňou kvetovou. Lubinský sadol si na fotel a oprel hlavu o ruky; bol ustatý. Ona sadla si vedľa na nízky taburet a mlčky dívala sa naňho. V uhle siene, v malom akváriu čľapkal umelý vodopád. Cez škáry špaletní predral sa malý vetrík, robiac tajomný šuchot veľkými listami vejárovej palmy.

„Vzdávam sa boja, Lubinský!“ tíško preriekla barónka, nahnúc sa k nemu.

On spustil ruky z tváre a prekvapene zrel na ňu. Jej tvár blčala plamom oduševnenia, oddanosti.

„Budeš mojou?“ vykríkol a vystrel ramená. Barónka nežne túlila sa k nemu.

„Ľúbim — zbožňujem ťa!“ šepla vrelo.

Lubinskému zaplesalo srdce. Zdvihol krásnu ženu, priskočil s ňou k oknu a spechom otvoril záclonu. Lúče slnečné padli na hlavu barónkinu a silno odrážali sa od jej zlatožltých vlasov. Aká bola prekrásna s tou prirodzenou gloriolou!

„Aká si krásna!“ šeptal náruživo a kŕčovite privrel ju k sebe.

Jeho havranie vlasy zliali sa so žltými kadermi, ako keď čierny havran zletí na bielučký sneh.

Tak veru! Sláva nie je jalová! Lubinský pyšne pozrel vôkol, veď dnes jemu, jedine jemu svieti slnca blesk!

Stará historka prišla mu na um. Pred ich domom rástol brest, veľký brest, a v susedstve býval — celé leto — pán, veľký pán: hlavný župan. Malý Lubinský choval sa k nim náramnou úctou, ich brest držal za najväčší strom a suseda za najväčšieho pána. Potom dorástol, šiel do sveta, a divné, keď prišiel, zmenili sa mu pochopy. Brest zdal sa mu omnoho menším a župan — Nuž hľa, je župan. A to tak šlo gradatim[6] dolu. Keď stal sa advokátom, zdalo sa mu smiešnym, ako on ich brest veľkým prezývať mohol. Však prečo by strom pri prajných podmienkach nenarástol ešte vyššie… A človek? Tiež len to isté potrebuje: kus slniečka „zhora“ a môže sa stať trebárs i väčším pánom, ako je župan… Zadumal sa.

Barónka útle vykĺzla sa mu z ramien. Prišiel k sebe… Matne obzrel sa po izbe.

„Nuž to je salón vašej snúbenice, pane!“

Vyjasnenou tvárou preletel mrak. On, v duchu videl sa už v ministerskom stolci. Hja, chuť dochádza počas jedenia. A on sa stal hladným, hrozne hladným: zapáčilo sa mu z výšky dívať sa na svet!

No mráčok rýchle preletel, veď barónka dostačila svojou osobnou cenou cieľom ambícií byť: bola krásna, dobrá, odhliadnuc od toho, že bola vysoko postavená, bohatá dáma.

Iba po jej boku, a keď jednalo sa o ňu, stal sa z umného citný subjekt.

Ináč bol učenec práva: suchý, prísny. Etika nehrala uňho žiaden zástoj: právne argumenty, podopierané pozitívnymi paragrafmi, mali závažia. Zato i nestál na pevnom, morálnom základe. Svet to však nevidel, jemu imponovala ráznosť, a tak stal sa z mladého muža vodca národnej strany.

Strana „národniakov“, ako ich menovali, vzrastala, mohutnela. Treba bolo len muža, ktorý bol by vedel využitkovať postavenie. Nuž a Lubinský bol dobrý kalkulista. Sám neoduševnený za národnostnú ideu, vedel herecky simulovať; oduševniv všetkých, ostal sám chladným, sledujúc sebecké záujmy.

Dosiaľ však nedarilo sa mu; chýbala príležitosť ukázať svoje ostrie a tak okrem vidieckych pochvál (pre jeho krásne reči!) nedocielil žiadnych výsledkov. Nuž teraz ponúkla sa i príležitosť. Národná strana prepadla pri snemových voľbách, preložila svoje ťažisko do stoličného domu. Hlavný župan dopustil sa dakoľkých priestupkov pri vyslaneckých voľbách: to bola voda na mlyn. No a víťazstvo bolo skvelé!



[1] Stentorov hlas. Stentor, hrdina z trójskej vojny, vynikal veľmi silným hlasom.

[2] Dnešného Demosthena, dnešného rečníka. (Demosthenes bol najslávnejším gréckym rečníkom. Stal sa symbolom rečníka vôbec.)

[3] graciózny (franc.) — pôvabný

[4] votovať (lat.) — odhlasovať schváliť

[5] entuziazmus (gréc.) — oduševnenie, nadšenie

[6] gradatim (lat.) — postupne





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.