ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Beznožek v nasledujúce ráno po besede vstal s hlavou trochu ťažkou. Bol sa roztatáril po dlhom dohovore s majiteľom farbiarne a pozývaním účastníkov na veľkú viničnú slávnosť za Bradovskou bránou. Pamätá sa, že keď vstal od stola, pospevoval si: „Pime ho, pime ho, až do rána bieleho.“ Ešte šťastie, že už vtedy neboli závažné osobnosti v miestnosti. Boli sa povytrácali pomaly už predtým.

Keď sa hlava očistila trochu, začala premýšľať tuho o farbiarni. Vdova Holtza bola oznámila už pred vzburou príchod svojho zástupcu. Keď sa vzbura stala a Barták upadol do väzenia, starostlivý pán Beznožek súril, aby zástupca prišiel čím skorej robiť poriadok. Nemal on spôsob viesť dielňu bez majstra. Zástupca prišiel, akoby padol z neba: ale čo hľadá pri ňom ten druhý? A aký ešte! Chce Bartáka vyslobodiť spod výpovede z mesta a včera večer začal už narážať vodu na jeho mlyn. Spoločníctvo by mu dal! Tie isté výhody, aké by mali obaja ostatní.

Ale sa držal: nechcel s ním spolky a nechce. Farbiareň bude jeho, alebo vôbec nebude. Mladý pod šabličkou ju azda len neprevezme, a kupca nech ide hľadať, najmä po veľkej vzbure robotníkov. Nikomu sa nechce založiť veľké peniaze na podnik, keď je nie istý, či onedlho, hádam hneď podjeseň, nevybúši ešte horšia búrka. K zime bývajú farbiari zvadlivejší, keď pribúda roboty a odbytu tovaru: mysliac, že je vtedy čas vymôcť si výhody a ústupky.

Popoludní ho schytila skoro triaška, keď sa dostanovili do obchodu zasa oba. Sľúbili včera večer pokračovať v jednačke, i prišli. Náruživé čierne oči upreli sa na Lukáša Blahoseja. Začne zas balamutiť o spojivách.

Zaviedol ich do malej izbičky za sklepom. Len čo sa trochu pozhovárali o včerajšej zábave, prešli zaraz na samú vec. Oznámili mu, že sa Barták vráti dnes-zajtra do mesta. Môže prevziať robotu bez prekážky. „Bolo by predsa najlepšie dať mu podiel,“ dodal Chlebnický. „Pracoval by s lepšou chuťou.“

Tu sa on sprotivil znovu. Účasť v majiteľstve odtiahla by mu pozornosť od vlastnej roboty: začal by bedliť na veci, ktoré nepadajú do jeho krážov.

„Ako som povedal, bolo by i spojivo mocnejšie medzi vami a nami,“ zastarel sa Lukáš Blahosej.

„Spojivo!“ Nafúkol tvár a zmeral ho ohnivým pozorom. „Ozajstné spojivo máme, keď ostane každý pri svojom remesle. Ja si nedám nakukovať do vecí, ktoré mi zverili, od nikoho. Ja zodpovedám, ja chcem rozhodovať. Budú polročné účty, predložím ich na prehľad, ak nebudú v poriadku, zodpoviem majetkom, i hlavou, ak treba. Ale rozhodovať chcem sám. Na druhý spôsob sa nepodberám. Z čistého má vdova polovicu, ja polovicu. Farbiareň bude jej, poprávky v nej platí spoločná kasa, i objednávky všetkého, čo treba. Ja som správca všetkého, polročné účty skladať, ale inak mať slobodné ruky. V týchto časiech nemôžem pristať inakšie.“

Hľadeli ho sklátiť, ale sa nedal pohnúť zo svojho stanoviska. Radšej neslýchať o ničom, ako si pustiť hada do pazuchy.

„Poraďte sa, rozvážte si, poraďte sa inde, ak chcete,“ riekol im rozhodne a vstal spoza stola. „V sklepe mám robiť čo-to, a vy sa tu raďte pri pokoji.“

Keď ostali sami, pozerali jeden na druhého.

„Ten sa vie zastúpať,“ riekol Chlebnický. „Páči sa mi pri ňom, že neskrúca, ale seká priamo. V jeho rukách, myslím, farbiarni sa nepovodí zle. Koho sa mám radiť? Ja pristanem.“

Pravdaže: on zastupoval majiteľku. Či by mohol hovoriť rozumnejšie? Jej záujmy neutrpeli, skôr sa veľadili: miesto tretiny čistého pripadne jej polovica. Výhoda k tomu ešte, že nebude mať nič na hlave. Všetku starosť berie na seba nový správca. Ale on, Lukáš Blahosej, nemal srdce na mieste: mal na zreteli nielen dielňu, ale i spojivo. Spojivo by bolo mocnejšie, keby spojovalo troch miesto dvoch. Spojilo by bratov Čechov so Slovákmi, ale by spojilo i rozdielne stavy. Remeselníka by postavilo do jedného radu s obchodníkom a patvaristom. K tomu mal ešte vždy pred očami brata, ktorému sa urobila krivda. Bolo by ju napraviť, ako nakladá príkaz boží. A videl v ňom i slabú vieru v ľudí a dobro: ach, ako rád by ju podoprieť!

„Nemyslíš, že by sa dal prehovoriť?“ vypytoval sa ho. „Čo by sme ho ešte napomenuli Kralickou? Ona má veľkú moc na srdce.“

„Má, ak je prístupné,“ prisvedčil Chlebnický. „Ale sám si videl, ako sa obrnilo, zaoceľovalo. Búchaj doňho, bude kresať iskry, ale sa neobmäkčí. Ja si netrúfam udrieť naňho. Ty máš vieru aspoň v ľudí nedotknutú: daj sa doňho. Budem ti pomáhať.“

Tak ho zavolali zasa k sebe: nasledovali tuhé pasy. Lukáš Blahosej sa obrnil šesťdielnou Kralickou. Rozprával o slávnej minulosti národa, o Kralickej a jej zásadách, ktoré vládli vtedy nad srdcami. „Národ sa budí k novému životu: nech v ňom zavládnu kresťanské cnosti. Odhoďme sebectvo, staňme jeden k druhému ako bratia. Nech brat Barták má ten istý podiel ako vy. Uvidíte, ako skvitne vaše dielo.“

Bohatý mešťan vypleštil naňho oči. Čo to balamutí zasa? Akú zmotaninu má ten čeľadník v hlave? Zakaždým vytiahne z nej niečo súceho. Včera spojivá, dneska zasa Kralická. Keď Kralická, nuž dobre. Kto sa jej durí? Počul i on tu i tu čosi, hoc len mimochodom. „Veď v nej stojí i to: Drž sa toho, čo máš. Nech sa drží každý svojho remesla: ja obchodu, on farbiarstva, kováč nákovy, čižmár kopyta. Stojí v nej i to: Nebaž za nábytkami; nepečuj o zajtrajší deň. Ani kvietie nepečuje, ako sa zaodeje, i vtáctvo nebeské má, čo mu treba. Tej knihe dajme pokoj pri farbiarni. Bartákovi podráža nohy. Držme sa obchodných skúseností, spoľahnime sa na ne. Verte mi, neobanujete. Ja sa ich držím, neodstúpim od nich ani na vlas. To je moja Kralická…“

Vyrovnal sa a vypučil prsia. Predsa ho nebude učiť kadejaký pobehaj, aké zaviesť obyčaje a zákony v tejto izbe medzi obchodnými knihami. „Keď sloboda, nuž sloboda,“ doložil ako na dotvrdenie toho, čo povedal prvej. „Vážim si ju u každého, a svoju nedám skrátiť. Ona i mňa bráni: nedá mi naškriepiť zákony na moju ujmu. Tým menej, že ja nechcem ani Bartákovi ujmu. Od podielu ho neodstrkujem. Bude ho mať toľký, aký mu vynáša práca. Skôr vám hneď poviem, že sa nepodberám na nič, ak Barták nebude prvým majstrom ako dodnes. Ja si ho vážim, vzdávam mu česť, na pláci mu neutrhujem. Viem, čím väčšia odmena, tým usilovnejšia práca.“

Pozerali jeden na druhého. V očiach si čítali: ak má byť spojivo, môže byť i spojivo, ale Kralickú príde odložiť na policu; spojivo navoštiť, aby sa nerušalo obchodnými zákonmi, obyčajami a skúsenosťami. Taký je život. Veď i tam, kde je Kralická jednostaj na jazyku, obchody tečú v obchodných koľajach. Možno i starí ich robili nie podľa nej.

„Len či pristane robiť u nás, ak nebude v spoločnosti!“ Chlebnický sa bál, že sa Barták urazí.

„Pán Holtz bol pridobrý — rozmaznal ho.“ Bohatý mešťan pozeral na nich naliehavo. „Nie dosť, že ho vyučil u seba, ale ho poslal do Zákupov, potom do Drážďan zdokonaľovať sa. Keď ho chcel poslať do Muhlhouse^[89] v Alsasku, začal už polihovať, zavolal ho nazad. Človek ochabne v chorobe, tak i on. V ochablosti mu nebodaj sľúbil, čo mu sľúbil. Myslím, schybil. Ja s ním nemám trpezlivosť, nebudem s ním hovoriť. Pojednajte sa vy, sľúbte mu dobrý plat, hoc mu povýšte, ja pristanem.“

Tak sa teda pojednali. Janko Chlebnický sa dal do zostavovania riadnej zmluvy pri podmienkach, ako už ustálili. Podpíšu ju a farbiareň sa pohne starým spôsobom pod novými majiteľmi. Lukáš Blahosej nemal tu čo robiť: že sa ide prejsť.

Ťahalo ho na slobodu. Dušu mu pritisli obchodné zákony a obyčaje, stlačili ju na pagáč. Srdce sa búrilo, keď prekrúcali zásady Kralickej ani húžvu, kým z nich nevyžmýkali celú božskú podstatu, urobiac z nich nástroj krivdy a násilia. Odobral sa od bohatého mešťana premožený. Ale ho ten zadržal. Onedlho bude slávnosť v jeho vinici. Povoláva na ňu i ich, ako tatranských bratov a nádejných spoločníkov. „Budú všetko naši, spoľahliví, zaoceľovaní vlastenci. Nesmiete chybovať ani vy. Musíme sa predsa spoznávať.“

Prisľúbili sa. Lukáša Blahoseja odzbrojil srdečný spôsob, ktorým ho pozvali. Veselší, ako bol prvej, vyšiel z obchodu Ku zlatým krosienkam.

Hľadať spojivá! Nič preto, že nebudú sprvoti najtuhšie. Len ich nájsť a nadviazať. Čas ich upevní, dobrá vôľa, spoločný súhlas urobí z nich mocné, trvalé zväzky. Život vlastne nie je iné, ako ich hľadať, snovať, utvárať z nich tkanivo, na ktorom sa chytajú a odrážajú jeho odblesky. Z nich sa tvorí záľuba v živote, chuť k počínaniu a náporu síl. Sama práca bez nich vychádza na jalovo, bez kvetu a ovocia.

Spojivo ho ťahalo do Prosovej ulice, kde bol hneď včera, len čo sa zložil a ogabal naponáhlo vo Forgelte. Žltkastý široký dom stál proti dlhej pajte a tichému dvoru za palesákmi ako osamelý. Lukáš Blahosej vstúpil dvercami do dvora, nebolo v ňom nikoho. Odchýlil dvere do pajty, v nej boli vozy a hospodársky riad. V jednom kúte boli polená v stôse. Barták nebol nikde. Iba v sene na voze ostalo hniezdo, v ktorom včera vylihoval. Na štepnici boli zas obloky otvorené. Nazrel do izby s radom stolíc. Zívala z nich prázdnota.

Vtedy stala pred neho neúprosná potreba kročiť napred: otvoriť dvercia a ísť popod stenu do prázdneho dvora. Zapadajúce slnce oblialo ho ružovým svetlom. V ňom sa pýšili hen v kúte za šramkami orgovány a prvé maky, otvárajúc kvet k slncu. Nad nimi klonili širokú tľapkastú hlavu slnečnice ako v dume, že ešte neprišiel čas otvoriť svoju žltú nádheru.

„Je tu ešte panna Vlastimila Hajská?“ opýtal sa starého obšitoša, keď sa zjavil vo dverách.

Podvihol svoju hlavu s bielym kvetom šedín. Previevajú sa na nej ako páper na púpavovej hlávke v odpoludňajšom vetríku. „Tuná je v izbe, kazí oči, prezerá — hihi — čo načarbali, ako keď straka skáče mokrými nôžkami. Veľké múdrosti, i o sto rokov budú z nich kričať.“ Popravil si lesklý uzol čiernej šatky pod okrúhlou bradou s dobrým strniskom. Sivé oči s mliečnymi okrajmi sa upreli naňho pozorne. „A vy ste tu boli pred Veľkou nocou.“

„Pred svätým Václavom,“ opravil ho Lukáš Blahosej akosi naradovaný, že nezabudol naňho. Včera sa okúňal dať sa do známosti, keď ho hneď nepoznal.

„Akože! Pamätám. Poberali ste sa do Viedne. Viem už.“

„Do Nemecka.“

„Na službu, do Nemecka,“ ďobkal si prstom do čela. Starecké oči pozerali naňho ako zadivené. „Hľadali ste pannu — hehe — zhovárali ste sa o Nemecku — veľa, keď sme mašírovali…“

„O Lipsku, keď kanóny revali^[90]. Ľudia sa topili. Knieža Poniatowski padol tiež i s koňom, hodne nižšie vykuklo biele pero z vody a zasa pod ňu…“

„Revali, revali. Chlapi padali ako muchy. I Poniatowski^[91] — hehe — vraj kráľ. Zmočilo mu plášť…“ Žltkavé zuby vystúpili spoza pier, ktoré sa trochu triasli. „Padali ako listy, keď v jeseň, viete, zadujú vetry a pľušť… A vy zaklopte. Načo kaziť oči? Čo z nich vykreše? Bieda kreše z ľudí ľudí. Viete, bez biedy nevedia, prisám, že sú ľudia. Hehe — stromy rastú, hm, vraj po nebo, kým sa nestrhne to, čo rúca, váľa, skrúti ako veľká krútňava a stromy, hm, ležia, i korene vonku. Nuž vývraty. Čože kresať kreš a čo vykrešeš…“

Na klopanie sa ozval čistý hlas s hlbokým zunením: akoby bol brat tomu nepatrnej stvory. Ale tento má mäkké záhyby. Týka sa akýchsi nových strún, o ktorých nikdy nevedel, kde sú.

„Vitajte u nás, vitajte!“ vyskočila spoza stola, brko zabodla ani zástavku do nádobky s okrúhlymi lesklými brôčikmi. „Teší ma, že vás zasa máme z toho Nemecka. Zaradovala som sa na besede, keď som vás zazrela.“ Jej čierne oči hľadeli naňho milo, prívetivo. V nich mu skákali plamene; pod nimi kdesi dnu horelo.

„A ja sa bál vám zavadzať. Bol pred štepnicou, ale sa okúňal.“

Pohrozila mu prstom, v čiernom krotkom oku mihla výčitka. „Urobili ste veľmi zle, Krasoň. Že sa neopovážite druhý raz?“

Stál ako obžalovaný pred ňou. Ani nie vysoká, ani prísna: jej oči pozerajú milo spod čistého obočia pod jasným, pokojným čelom. Nieto v nich nič záhadného, ukazuje sa v nich, čo je i dnu, srdečnosť a úprimnosť. Ona sa ukazuje, aká je. Ale on je rozdvojený zasa. To, čo je v ňom, skrýva; ukazuje, čoho niet: samú povinnosť, zaujatosť nie za ňu, ale za veci a pomery. Ale zvuk jej hlasu vyvoláva, čo chce skryť. Jeho zunenie v ušiach, cíti, že ten zvuk nosil v sebe celý čas po uliciach Halle i vtedy, keď dumal a v dumách blúdil po roztratených, prastarých mohylách. Tu sa musí držať, mať sa na pozore, aby sa nevykradlo tajomstvo, ktoré plní celú jeho bytosť, zrastené s umlčanou hudbou jej hlasu.

„I teraz vy pri najmilšej práci,“ vyhovára sa. „A ja vám ju pretrhujem.“

„Úlohy žiačok,“ zasmiala sa, pohnúc plecom nedbalo. „Inokedy ich prezriem. Neutečú.“

„Viem, aká milá, dôležitá práca preberať sa v kvietí, čo rozkvitlo pod vašou opaterou. Bez nej by bolo uvädlo prv, ako by sa bolo rozvilo.“

„Áno,“ uznala i ona. „Sladí sa vťahovať ich divnú vôňu. Sú ako poľné kvietky. Skromné, ale milé.“

Sadli si a pozerali si do očí, ona jemu slobodne, tak, ako jej duša mu šla oproti s účasťou a priateľstvom. On do svojich nepúšťa taje, ale ich zaháňa do skrytých kútov. Nadstrkuje len povinnosť. „Často som rozmýšľal nad tým, čo sme hovorili,“ zvestoval jej. „Myšlienka nezaspala vo mne. Tri-štyri listy opovážil som sa poslať, do nich vpratať, čo sa mi hýbalo v duši. Na moje hmlisté výlevy dostal som od vás odpoveď: čistú a jasnú, v ktorej sa žiari myšlienka v plnom jase. Ona ma zovie k činu. Vzácna vlastenka, prišiel som sa vám poďakovať za veľký dar.“ Pozerala naňho s úsmevom, neuznávajúc čajsi, že mu niečo dala. „Veľký dar — vravím — čistá, jasná myšlienka. Jej svetlosť ma vyviedla z tmy, v hluchom bludisku mi ukázala rovný, istý chodník. Keď mi zabili vieru, prišiel som do rozporu sám so sebou. Bez viery v Kristovo božstvo nemohol som byť jeho posvätencom a kročiť k jeho rozváľaným oltárom. Vtedy by bol poblúdil, nebyť vás a vašej jasnej myšlienky. Vy ste mi od tých čias hviezda-stálica, ktorá vedie k méte.“

Usmievala sa. Tu sú v stolíku jeho listy, nie tri-štyri. Viac ich bolo. V nich hmlisté, spretŕhané mysle blúdia sem a tam, zaberajúc kamsi k jasným svetlám. Tam sú i jeho prvotiny, výtvory nepokojnej, neustálenej Umky. Krúžia orly a sokoly vysoko-vysoko naokolo vyhliadnuť sokorce, na ktoré si sadnúť. Vedia, kde ich ťahá. Niesli by ich celou silou ta krídla, ale on sa im bojí dovoliť slobodný let. Ktovie, či by ich neodohnali: čo hľadajú, kde ich nik nevolá.

„Už viete teda, kde majú sadnúť vaše orly?“ smiala sa.

„Myslím, viem,“ pozrel jej už pevne do očí. „Ta, kde sa budú nadväzovať spojivá. Keď staré popustili u potomkov, my ich musíme tvoriť nové, ak má byť Čech a Slovák v jednom zväzku. Ľúto mi je za šesťdielnou Kralickou, že nie je medzi rukami potomkov, ako bola u predkov. Jej reč sa obnovuje, prerába, ale i jej duch bledne a hasne. Nevidieť jeho zásvity v dielach privátneho ani verejného života. Ak zmeškáme nahradiť staré spojivá, ktorých už niet, novými mocnými, rozídeme sa; náš rozchod bude čím diaľ úplnejší.“

„A nové spojivá?“ Počúvala ho už veľmi vážne, jej pekne klenuté obrvy stiahli čosi tenký, tmavý oblúčik. Na vysokom umnom čele naskočila vráska medzi nimi. Čierne jasné oči pridusili zamatový nádych — objavili sa v nich tmavé priehlbne. „Kde sú? Máte ich naporúdzi?“

„Hľadať ich. Musia sa nájsť.“ Oči mu zasvietili, preskakovali v nich blesky. Vo vlasoch ako keby sa mu tiež menili zlatisté zásvitky.

Zabudla na ňom krotký, prehĺbený pozor. Jemný páper okolo tváre, mäkká briadka, ktorá sa už počínala deliť na dve pradienka, dodávali mu čaro sily, ktorá sa prebúdza, robiac prvé nemotorné krôčky. „Pekný je. V duši šľachetné polety. Nové spojivá — má pravdu. Pekná myšlienka v peknej hlave.“ Ale sa zarazila na tých odbehoch. Oči zavolala domov, nech nezabehávajú, kde nemajú čo hľadať.

Neskoro bolo, neskoro. Pridlho ich pozabudla. Jeho rozpálený pozor ich prichytil na zakázaných výletoch. Vliala sa doňho nová sila, rozblčala sa horlivosť. Kým sa ona, pomútená, kryla, necítiac istotu ako prvej, na otvorenom poli, on sa vrhol na ňu, schytil jej pozornosť, začal miesiť jej vôľu. Nové spojivá! — tvorí ich dobrá, svedomitá výchova. Nové pokolenie má ich už niesť do života. Česi musia vychovávať Slovákov, Slováci Čechov. Obaja bratia sa musia podložiť tej kázni. Koľko si požičia z duchovného pokladu bratovho, toľko mu musí hľadieť vrátiť zo svojho, ale nie z pliev a kúkoľa: z čistého, ťažkého zrna. Tak vychovaní bratia budú ozaj bratia, každý gazda svojho bohatstva i bratovho. Potom sa zmení i ich vnútorné gazdovstvo. Vyhádžu sa z neho smeti a daromné haraburdy. Do vyčistených, vyvetraných komôr poukladá sa len cenné bohatstvo, trváce veci. Budú seberovní i zrodní: ak i nemajú tú istú reč, ale budú mať tú istú myseľ, záľubu, lásku a tú istú hviezdu. Nebude jeden škúliť na západ, druhý na východ. „Bude sa nazerať do srdca jeden druhému: v ňom uvidí svoj obraz. Nezľakne sa ho, že sa mu nemôže priznať, ale sa pokochá v ňom, aký je zvodný. Veď v ňom sa nájde všetko, čo bolo krásne a svetlé pri nešťastných predkoch, len nebudú ich hriechy a chyby. Tie musia ostať navždy v prastarých, roztrhaných mohylách…“

„Čech učiť Slováka, Slovák Čecha. Dobrú podstatu jedného vštepiť do druhého. Zlé podstaty rozmliaždiť a odhodiť, z oboch dobrých umiesiť nový, zdravý celok: to je vaše spojivo?“ Pozrela zasa naňho kdesi zhlboka.

Videl už jasne, že mu stadiaľ vychádza niečo v ústrety. Izbica sa vyjasnila, premenila sa v slávnostné veľké dvorany o divnom stĺpoví a vybásnených klenutiach: akési nové vladislavské teremy. V nich sa mrví nový národ, preporodený, umiesený zo starých súcich prvkov, vyzdobený novým nádherným rúchom.

„Dobrá myšlienka. Oplatí sa za ňu trápiť, pracovať i umrieť. Ja by sa k nej pridala, telom i dušou.“

„Budeme spolu!“ zvolal on a skočil z miesta. Ale ostal nerozhodne pred ňou. „Spolu pracovať,“ doložil konečne, „do úmoru, či budeme? Rozhodnite, chvíľa je rozhodná, čas zvrchovaný. Odkladať už nemôžeme. I tak sme premeškali mnoho. Vaši, vidíte, pohli sa novými cestami, obnovujú sa, ale bez nás. Ich rečová obnova odchyľuje sa od Kralickej, mravná a národná obnova zavrhuje ducha kralického. Vašim sa už prežil, idú za iným duchom, niečo svetáckejším. Bol by čas zasiahnuť do toho vrenia, podložiť mu nového kvasu. Ten kvas nehľadať inde, máme ho dosť v sebe, v našej bohatej podstate. Tvorme všetko znova, ale od základu, zo školy. Presaďte štepnicu na Slovensko. Odchovajte nám ženy, budúce učiteľky a matky. My zas budeme odchovávať učiteľov a otcov a zo starého popola vyletí nádherný vták obnoveného, mladého národa.“

„Prečo na Slovensko, keď už tu pôsobí?“ pozastavila sa.

„Práve preto, lebo už pôsobí. Semä padlo a vzíde. Ale na Slovensku je hlucho, treba delníkov, a najmä robotníc. Poďte k nám obrniť ich a stavať do radov. My sme rozhádzaní, nie na hŕbe; mnoho štepníc u nás treba, aby sa dielo pohlo. Vy máte tejto jednej dosť pre mesto. Môže ju viesť ďalej niektorá nová sila. Vaša žiačka alebo priateľka. Beztoho dr. Obuštek myslí presadiť vašu štepnicu do Svitu, keď ho zriadi a doplní. Vy medzitým už môžete odchovať na Slovensku nové pokolenie robotníc. Z nich najlepšie vyberieme do Svitu, i pre nové štepnice v mestách vašich, a zvýši nám ich dakoľko i u nás a budú nám dorastať stále nové a nové. Vaše žiačky ako učiteľky a matky rozosejú rovnaké semä v našich krajoch. Pod ich starostlivosťou vyrastie náš človek, nová tvorba, zložený z najlepšieho, čo sa nájde u Čecha a Slováka. A budeme zasa spolu, zviazaní mocne novým, tuhým lepivom.“

I jej sa rozšírila, rozjasnila izbička. Vyrástli z nej nádherné teremy vladislavské^[92] s novým, preporodeným národom v slávnostnom rúchu. Vidina ju priťahovala, prešla jej do krvi a rozbúrila jej prúdy. Ani nemôže byť výchova na iných základoch, ak sa nemá telo rozsypať na omrviny. Ale na Slovensko! Ako? Do nového kraja, o ktorom počuť iba chýry, i to nie vždy priaznivé; do kraja, ktorý nezná iba z povestí. Tiež akýsi bájny kraj pažravých šarkanov, zlých ježibáb a zakliatych princezien. Stál pred ňou pôvodca vidiny so zápalom v oku, v jase okolo hlavy. Z nej sa prúdia dávne, staré pravdy, ale v novom odení. Zasa vidí seba, ako sedí pri nohách človeka, ako vtedy v zoru svojho života, keď jej sladký druh mladosti pod veľkým dubom, pri čistom prameni rozprával všetko, čo vedel o kvietkoch, o vtáčikoch, o stromoch i o citoch, ktoré sa budili v mladých srdciach a hnali rumeň do tváre. Aké dávne, divné časy! Ukazovali sa zaplavené čarovnými žiarami. Žiary, ach, pohasli. Zatiahli sa hmlou žiaľu a chmárou prvého trpkého sklamania. Či zasa majú vzblčať, vybúšiť v mocnejšom plápole a rozliať nové mocné lúče, ktoré osvietia, zahrejú a prebudia celý národ k novému, ozajstnému žitiu?

„Nuž budeme ešte rozmýšľať,“ riekla tichým hlasom. Darmo sa usilovala upevniť ho a zatušiť jeho chvenie. On videl dobre, že ju už má. Rozmýšľať je zásterka, za ňou už začína sa jeho panstvo. Rozumelo sa im samo sebou, že vec je už hotová, iba ak by nepredvídané prekážky… On už videl jasne tú chvíľu, keď ju povedie pod nízku strechu školy. V nej budú obaja pracovať spoločne. Pomiešajú prácu, slávu a zásluhy: kto vynájde už, čie je čo? Zmiešajú i životy, vyjde z nich jediný, ale úplný.

Rozumelo sa im samo sebou, že sa pobrali spoločne zo štepnice. Jemu ona ani nešla, vznášala sa pri jeho boku sťa nadzemská bytosť. Jej bolo tiež ľahko, prsia sa šírili voľne, s pôžitkom vťahovali večerný vzduch. Cítila sa ľahká, odpútaná od hmoty, každodennosti. Zabudla i na minulosť a jej bôle. Prizerala sa prítomnosti s udivením, zeme sa ledva týkala.

A vtedy prešla tôňa a či chmára rozjasanými nivami. Kdesi oddola čuť striebristý zov zvončeka. Popri domoch kráča skupina niekoľkých ľudí. Chlapec v bielej kamžici^[93] hádže rukou, natriasajúc zvonček. Ľudia sa zastavujú, ženy sa ukazujú v oblokoch, prežehnávajú sa. Pod širokým slnečníkom poberá sa kňaz v bielej kazuli za zvukom zvonca, holohlavý. Ruky schované v posvätnom rúchu držia sviatosť oltárnu. Nesie ju so spechom do ktoréhosi domu k posteli chorého, ktorého život iste visí na nitke. Ľudia, ktorí prechodia, padajú na kolená, alebo hľadia sa aspoň skryť niekde pod bránu.

Tmavá tôňa na rozjasaných nivách! Sotva sa začalo srdce ozývať živším bitím, tu už napomenutie. Nepatrí im kráčať dovedna žitím: je primnoho prekážok. I diaľka, i neznámy kraj, rozdiely už i v reči, ktoré najmä v škole zavadzajú, a naostatok rozdiely viery^[94]. Ju ťahá celá bytosť hodiť sa do prachu na ulici a prežehnať sa vrúcne, a on sa iste schová za bránu. Neponíži sa na kolená azda páchať modloslužbu. Stislo sa jej srdce bôľom. Spustila sa pomaly na kolená, sklonila hlboko hlavu, modlila sa vrúcne, kým neprešiel striebristý cvengot zvončeka. Keď podvihla tvár, hneď pri sebe zazrela jeho na kolenách, klobúk v zložených rukách. Tuším i pery čosi šepotali. Pozrela naňho horúcim okom, ešte stihol zachytiť čosi z toho. Zapýril sa, sklopil pred ňou oči. Do nich sa mu tisli slzy. Ledva sa premohol.

Cestou už nehovorili, kým neprišli pred obchod Ku zlatým krosienkam. Išla k Berte Hostislave. Nemohla by bola ísť domov a zatvoriť sa medzi štyri steny. Ako kľačal v súhlase citu pri jej boku, zblížil sa jej toľme, akoby už ona niesla čiastku jeho bytosti. Ten pocit ju oblažil, odraz jej blaha tam bol v jej oku, keď pozrela naň, že sa odlúči od neho.

Ale jemu sa nedalo odtrhnúť od nej. Nemohol jej nenaznačiť, čo cíti v tejto požehnanej chvíli. „Vtedy som videl, Vlastimila, iba kríž Ukrižovaného. Pnel vysoko na hore; pod ním som zazrel troch, ako kľačia v pokore: vášho Vinařického^[95], nášho Jozeffyho^[96] a ich igumena Hilariona. Trojcirkev sa vinie v spoločnej oddanosti k nohám Trojjediného. V znaku kríža sa schádza, stojí na spoločnej pôde. Podstavec kríža je dosť široký, aby sa na ňom v tôni svätého znamenia sňala a zmestila vo svornom spoločnom cite celá trojcirkev.“

Zadívala sa naňho: takú zvesť nepočula dosiaľ, aby sa cirkvi zhodovali. Slýchala najviac o tom, v čom sa rozchádzajú. A bolo jej sladko vedieť, že ohnisko viery, na ktorom je donesená obeť za všetkých, je sväté všetkým v trojcirkvi. Len by sa to chcelo trochu mocnejšie prízvukovať.

„Zhodujú sa v hlavnej veci,“ potvrdil Lukáš Blahosej. „To povedomie, že sme nie ďaleko jedni od druhých, zapustí hlbšie korene. Tu zas môže svitnúť i deň jednoty. Ale i do tých čias veľkí myslitelia hľadali, kde by sme sa mohli stretnúť všetci.“

„A vynašli?“ Predmet ju zaujal tak, že nezbadala, ako sa vzďaľujú od Zlatých krosienok, idúc hore ulicou.

„Kto hľadá, nájde,“ usmial sa. „Najchýrečnejší z nich, Hegel, i zostavil články viery človeku bežného vzdelania. Nerob iným, čo by si nechcel, aby tebe robili, milosrdenstvo, ľútostivosť, dobročinnosť. Boh je všade, ale i nikde, lebo je v idei, ktorá sa mieša s hmotou, dvíhajúc ju po stupniciach, až kde je sama Dokonalosť a Nekonečnosť. Po tom rebríku i človek príde k dokonalosti, ak sa vie oslobodiť od hmoty a pridať k idei. Nuž to je náboženstvo nie pre ľudí priemerných, ale pre veľmi učených. Obyčajného človeka sotva by zahrialo.“ Na jej tvári tiež bolo poznať, že nie veľmi sa zaujala za také pravidlá viery a života. „O Kristovi sa pritom nehovorí. On je pobožný učenec, vydal i pravidlá viery a života, ibaže ostali pravidlami, ktorých sa nikto nepridŕža. Nedajú sa uskutočňovať, sú priťažké ľuďom, obťaženým náchylnosťou k zlému. Georg Wilhelm Friedrich Hegel ich obkresal, vyhladil trochu, a tú jeho regulu nebolo by ťažko nosiť vo vrecku. Nezaváži veľmi.“

I ona ľutovala, že veľkí myslitelia nevedeli vynájsť niečo onakvejšieho. Radšej sa nechytať do závažnej veci, ako ju postaviť hneď prvým razom na skazené základy. Pod ťažkou stavbou základy sa uľahnú a budova sa nakriví.

„Keby ja bol mysliteľ, bol by zložil iné články viery pospolitému človeku. Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch svätý. Kristus je pravý Boh a pravý človek. Jeho učenie v celosti pravé a spásonosné. Život sa stane nám ľuďom tým ťažším, čím väčšmi sa ich stránime. Kristus je Syn boží, narodený v jasliach. Anjeli zvestovali valachovi, kde leží pacholiatko. Náš ľud to vie, ide s hviezdou a valachmi k jasliam, nesúc mu dary. On ich nečaká od neho pod akýmisi stromčekmi. Vie, že jeho dary sú nie z obchodu pozlátené hračky, ale poklady, ktoré moľ nežerie a oheň nespáli. Veríme v jeho božstvo i divy. Vieme iste, že vzkriesil Lazára i naimského mládenca^[97]. A divy robí i dnes. Ja sám som svedok, že vzkriesil dneska mŕtveho.“

„Mŕtveho — čo to vravíte?“ pozastavila sa, pozerá naňho, čo sa robí. Rozčúlený rozhovor v izbičke ho vzrušil: tisne mu na jazyk nezmyselné slová.

„Rok bude, čo zabili vieru vo mne. Od tých čias oplakával som drahého mŕtveho. Bez neho mi bol život prázdny a bez ceny. Dnes na ulici, keď prešiel Ukrižovaný, urobil div vo mne. Vzkriesil moju mŕtvu vieru neočakávane. Ja cítim zasa, že žijem, dýcham. Zasa idem byť živým údom jeho.“

Zastali, podala mu ruku. „Ako ma teší, ako ma teší vaše šťastie!“ Videla na jeho rozjarenej tvári znaky šťastia. Jeho vzrušenie žiarilo i na ňu mocným prúdom. Bola i v nej sviatočná radosť.

„Môžete sa i tešiť,“ riekol jej priduseným hlasom, ale ho rozvlnili mocné city. „Môžete. Tá radosť ma postretla pri vašom boku, Vlastimila. Nech sa stane so mnou čokoľvek v živote, ale nikdy nezabudnem, že pri vašom boku ožila moja viera…“

Pozrel jej do očí s takým výrazom, že plamene z jeho oka búšili jej do tvári. Skryla svoj pozor pred ním v plachej neistote. I v jej útrobách sa čosi mocne pohýbalo. Staré zrúcaniny sa spremiešali, ťažký prach z nich sa zdvihol a kúdolil, spod neho vstávali nádeje, dobýjal sa nový svieži cit k životu. Kde bolo mŕtvo, hlásil sa nový, jasavý život.

„Ako som rád, vážená vlastenka, že som vás zastihol ešte dnes. Idem práve zo štepnice. Ohlásil som sa, idúc nazad z Brúsov.“ Pred nimi stál dr. Gustáv Obuštek. Bol i on rozčúlený. Jeho hlas netiekol jednotvárne, ako keď sa piesoček posýpa tenkým hrdielkom z hornej vypukliny do dolnej, ako pri pieskových hodinkách. I on sa dobýjal búrkou, ako rezký žúbor horského potoka. Oči mu svietili v tieni mocných obŕv. Dávali trochu na červenkasto, ako i vlasy s odbleskmi novej medi. Fúzy nad vysmiatymi ústami skrúcali sa do rúrky, ktorá vybieha v zakrútený chvostík pri kútikoch. Červenkastá plná brada už horela, tvoriac súmerný uhol pred nepravidelným uzlíkom šatky, z ktorého vychodia nakrivo rožky. Je v žltkavom plátennom obleku, v mocných zaprášených čižmách. Pri boku má plechovú rúru na remienkoch, v slamenom klobúku trčia špendlíky, na nich sa lesknú zlatí kováči, jeden potápnik s veslovitými nohami, i jeden roháč. Na jednom sa ešte trasú priehľadné letky pekne urastenej libeluly^[98]. Tmavobelasé prebodnuté telo ešte sa chveje.

Stáli pred ním ako pred vidinou z iného sveta. Lukáš Blahosej videl v ňom prudký popud za vedením, neukojenú horúčku za činnosťou.

„Zajtra na vás padne prednáška v spolku dievčat o hubách jedlých a jedovatých. Je rad na muchotrávke, mliečniku, jedovatej plávke a fukačke. To vám vystačí na sedenie. Pramene nájdete vo Svite. Preparáty vám donesie na prednášku Bosý. Sám ich vyberiem. Sú veľmi podarene preparované ani živé huby. Náš spôsob konzervovania sa osvedčil. Firnajz, ktorý som zostavil sám po opravách na starých predpisoch, udržuje huby ako živé: cítiť, ako v ich cievach sa dvíhajú životné šťavy. Radosť dnes pracovať pri toľkých prírodopisných zbierkach a pomôckach, ktoré nahromadil Svit.“

Vlastimile bolo, akoby bola vo vine pred Obuštekom. Veru zabudla naňho v tieto osudné tri hodiny, akoby ani nebol, ani jeho Svit. A predsa — predsa! To, čo je, môže sčiastky ďakovať jemu. Oduševnený prírodoslovec zažal v nej zápal za vedu, zručný vychovávateľ pripútal jej ducha k riadnej vytrvalej práci. V nej našla úľavu v trpkých bôľoch sklamania. Na jej oltári priniesla obeť zápalnú z osobných citov. Tam ich pochovala v popole. Uňho sa vyvinula z koľaje vyhodená deva, ktorá už nevedela, kde pohľadať balzam na ranu srdca, v sebavedomú ženu. Poznala cieľ života, zviazala ho so Svitom. Koho nájde miesto nej Svit, ak bude mať zakladať ústav pre vychovávateľky matiek?

„Neviem, či budem môcť: akosi mi je nie dobre,“ začala sa vyhovárať. A dobre by nebolo, nech má stúpiť pred ne, bývalé družky, tak, ako je dnes. I pred nimi by sa cítila vo vine, že ich ide odbehnúť. „Keby ste vy sám tentoraz.“

„Nebudem môcť, vážená vlastenka. Dni mi zaberá encyklopédia, hltá priestory v celom dome s toľkými priečinkami a požiera i čas ani Chronos vlastné deti^[99]. Tieto večery venujem sebe. Vidíte, už som vynašiel, že Viola tricolor^[100], odroda z Brúsov, inde sa nenachodí, ani dodnes nebola opísaná. Mne pripadne česť určiť ju a vniesť do lajstrov. Meno bude: Viola tr. Brusensis dr. Obuštek. Práca dosť dlhá. Musím prebrať svoje zápisky od ôsmich rokov, porovnávať dáta, vyberať, čo patrí k veci. Prácu predostriem, rozumie sa, našej Učenej a nemecký preklad pôjde pred Akadémiu do Petrohradu a Berlína.“ Bol natešený, oči mu behali sem a tam, či je toto Vojvodova ulica alebo iný svet. Schytila ho zasa horúčka prírodoslovca: učňovské a dievčenské náukobehy pohodí a natisne inému, kým nepodrastie znovu záujem o ne tak znenazdania, ako sa bol znenazdania zmenšil. Nuž muchy veľkých ľudí: môžu si dovoliť i odpočinok. Ona, Vlastimila Hajská, je len taká včelička-delníčka. Kde ju postrčia, ide, zapĺňa medzery, substituuje. I ona vynašla divný kvet: nekvitne vraj ak raz vo veku, ale jej vykvitol druhý raz. Kto sa jej pýta, či opísala a určila zriedkavý kvet, pod akým menom pôjde do lajstrov? Veď čože je to? Vnútorná vec devy, ktorá chcela umknúť životu a ktorú život schytil znova, že ju povedie dokola. Povedz, dievča, životu: ,Čakaj, život, kým sa dievčatá z mesta naučia rozoznávať hríb od mliečnika a plávku od červenkavej plávky s jedom.‘ Nuž dala sa zapriahnuť do roboty včera: zajtra zhíknu od rozhorčenia, že sa opováži myslieť trochu i na seba.

Bolo trochu trpkosti, bolo v tom zoznaní. Ak zanedbá osobný záujem pre robotu, trpkosť sa zahniezdi a rozmôže: začne sa miešať s obeťou, kým ju neotrávi žeravým jedom. Či taká obeť bude osožiť veci, keď sa jej zamúli čistota rozbúreným sebectvom, ktoré začína pýtať svoje? Či nie je lepšie pohodiť mu, za čím pachtí, aby sa uľahlo a nekalilo čistotu obete? Veď obeť roztrpčeného srdca nemá práve tak hodnoty ako almužna, ktorú ohundrali, keď ju mali dať.

Ale nemala kedy oddávať sa starostiam. Prišiel k nim bohatý mešťan, zametajúc krídlami kabáta, s veľkým kastrólom na hlave. Bol uveličený, zhováral sa úprimne s mládencom pod šabľou. I na ňom badať uspokojenie. Boli u notára podpísať zmluvu o farbiarni. Podelili sa bratsky: každému po polovici z čistého. Patvarista nemá už starosti, len zapriahnuť znova do roboty Antona Bartáka, kým neutečie do Nemecka.

„My sme sa pojednali, Sejko, i podpísali zmluvu. Išlo hladko. Tetka Karolínka vlastne získala. Miesto tretiny bude mať polovicu čistého. Čert je nie čierny, ako ho maľujú. I tento tu odmäkol. Roztápa sa v srdečnosti, lenže uňho i tá je v tučnom sadle ako jeho brušisko. Keď sa má okolo teba, je obhoditý ako medveď. Čo ako,“ dodal s úsmevom, „treba opravovať mienky. I moja o ľuďoch začína sa vyjasňovať. Viera v dobro podvihla hlavu.“

Pozeral veselo na svet, plný viery a dôvery. Lukáš Blahosej sa radoval. Šírilo sa mu srdce.

„I ja, brat, som iný,“ zveril sa mu. „Pred chvíľou sa stal div. Ukrižovaný vyvolal moju vieru z hrobu, ako vtedy Lazára.“