ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anton Barták ovesil nos beztoho už dosť ovesený. Zažmurkal tuho a nehľadel nežne na spoločníka. Hľa, ako sa mieša ideál so skutočnosťou! Najmenšiu vec neobetovať za najlepšieho priateľa. Neodkladné povinnosti! „Pekné ideály miešame s touto prekliatou skutočnosťou!“ letelo mu k hlave.

Lukáš Blahosej si čnel trochu, ale nedal znať na sebe a pred bratom sa cítil trochu ako nahý v tŕní. Veru sľubovať je ľahko, ale vykonať! „Ale zas nie je tak zle. Pomyslite si, dnes je beseda. I ja pôjdem: pozvali ma mocní, vplyvní vlastenci. Raz tam medzi nimi, nezabudnem na vás: nie veru — nezabudnem.“

„Sľuby sa sľubujú, sľubujú, sľubujú,“ vyhúdal si brat a meral kroky na siahu po pajte. Za každým krokom sa zaprášilo pod ťažkými čižmami. „Obslúž sa sám, najlepšie sa obslúžiš; vieš, kde treba rypnúť, na ktorú stranu udrieť. I ja pôjdem — i ja.“ Pohodil hlavou, vystrel krk a žmurká zasa nežne naňho dolu. „Pôjdem, uvidím sám…“

Ešte chvíľku rozvažovali, či posledné veci nebudú horšie od prvých, ale Barták mal zas vrece nádejí. Má tam známeho, práve proti domu, kde bude beseda. Nepôjde dnu, a predsa počuje, ako si spievajú a hudú, a bude sa môcť sňať ako nič, s kým bude chcieť. Najlepší priatelia tam budú. A zas bolo všetko jasné obom. Anton Barták zas mu položil dlane na plecia a striasol ho ako hrušku. „Bude i z nás čosi, bude.“

„A kto chce žiť, nech sa kýva,“ podskočil i Krasoň od radosti. A už nemal strpenie, bol ako na tŕní doštverať sa čím skôr ku Zlatým krosnám. K pánu Beznožkovi ho ťahalo mocne a k jeho panej ešte väčšmi.

Ešte nezatvorili sklep, keď sa ta vrátil. Pani ho zbadala a podišla do dverí. Ísť s ním dohora či zavolať ho do sklepu? Akosi nešlo ani to, ani to. Nechať ho samého vonku? Padlo jej oko na synátora. Načo by bol, môže ju už i on odmeniť, na to je. Poneviera sa beztoho po sklepe a, uznajme, i pletie sa pod nohy, keď je najtuhšia robota. I teraz sa opiera o dlhý stôl v belasých hábikoch: v jednom kuse kabát i gatky. Zapínali sa nazadku na veľké zelenkasté gombíky. Okolo hrdla belela sa zúbková rojta, zobraná trochu do záhybov. Jednou cestou mohla byť podbradníkom, hoc nebadať popod bradu veľké fľaky od jedenia. Nuž chlapec dá na seba. Ani mu len netrčí nazadku klin z košele, ktorý deti v takýchto hábikoch neraz ukazujú sťaby šatôčku, hoc nie je vždy najčistejšia.

„Krištofko!“ zavolala naňho.

Chlapec priskackal na jednej nohe, palec ľavej ruky v ústach. Smelé oči spod tmavého obočia hľadia smelo na mater a na hosťa. „Keď ja pôjdem na vojnu, budem fasovať chlieb z poloviny^[22] a pulidery^[23] zo žihľavy,“ dudal si pritom.

„A ako sa máš, Krištofko?“ opýtal sa ho Lukáš Blahosej.

„A mámilú milovati,“ dudal ďalej a skackal okolo nich.

„Ale, Krištofko!“ napomenula ho. „Čo nepoďakuješ, keď sa ťa spytujú, ako sa máš?“ Vzdychla si a požalovala sa. „Čo všetko nepochytia deti od čeliadky, a máločo dobré! I neposluch trochu, nová vrstva nerastie ako naša; neviem, na čo to vyjde. Zabav hosťa, syn môj!“ s tým zas odstúpila dozrieť, či apúlik sa nepresilí v robote. „A pekne sa drž, anjelik!“ napomenula ho.

„Mhm!“ prisvedčil vážne. Posmrkol si a skacká pred hosťom zo sklepu.

Matka len pokrútila hlavou. „Nechytá sa ho rada, ako husi voda,“ povzdychla si. Ale zahrmel kdesi hlas domáceho pána: „Čože neodpraceš rífy, chumaj?“ keď prechodiac zhodil žltý merťuk zo stola na zem, a už sa ponáhľal robiť poriadok.

„A chodíš do školy, Krištofko?“ spytuje sa chlapca Krasoň, keď boli na slobodnom priestore pred sklepom.

„Chodím, ale nerád!“ priznal sa mu úprimne. Vedie ho ku dverciam, ktoré sú pri bráne. Prešli popod mohutné sklepenie, chodníkom o tľapkavej dlažbe, naďobkanej čakanom, aby sa nevyhladila. Boli vo dvore.

„Škola sa ti nepáči?“ vypytuje sa ho.

Pokrútil veľmi tuho hlavou.

„A čo by radšej?“

„Poháňať. Súdky voziť.“

„Načo súdky? Do vás vozia tovar, kisne. Tovar je lepšie voziť.“

Pokrútil hlavou. „Tovar je, kde ho hodia. Súdok sa vaľká. A po zvariakoch podskakuje.“ Ale zamĺkol. Vo dvore, ako vošli doň, privítal ich káčer veľmi vážne: „Ták-ták-ták!“ Kačica ako v rozpakoch šutorila, prestupujúc okolo vahanca s vodou. Naostatok vstrčila do nej zobák a začala ho plákať. „Keď sa s ňou káčer ožení, budeme mať kačíčatá,“ zvestoval mu, „a tu sú zajačiky.“ Mali pod cieňou hniezdo v jame. Siahol doň rukou a vytiahol mladé za dlhé uši. Drugalo labkami v povetrí. „Ako žmúri! Včera bolo slepé.“ Nemal mu už čo ukázať vo dvore. Vrátil sa pod klenbu, ku dverciam, zaťahal za dlhú hruštičku od zvonca. Kdesi hore zazvonilo tuho. A už počuť dupot a otvoriť sa dvere.

„Čo drmeš ten zvonec?“ ozval sa svieži hlas. „Ale ti dám, len sa opováž!“

„Anduľa — babuľa!“ odpovedal jej a vyplazil jazyk.

Zadupkalo dolu schodmi. Krištofko uskočil a schoval sa za hosťa. Dievčina sa zľakla, zazrúc vážnu osobu pred sebou miesto rozpustilca. Ten spoza neho vyplazil zas jazyk na ňu.

Zahanbila sa veľmi pred cudzím človekom. Ešte jej nadal do babúľ pred ním, ani nie do sprostej husi. Začervenala sa ako pivónia. Bol milý; okolo tváre mu už začína bronieť mladá briadka, i začala sa deliť trochu na dvoje, sľubujúc sa spustiť časom hádam až na prsia vo dvoch pradenách. Vlasy nad uchom sa vybočili, robia pod strechou lesklého klobúka svetlé klbôčka. Majú divné odblesky hodvábu a v sivých očiach pohráva milý úsmev.

Zvrtla sa šibko, že sa jej tlačenica^[24] zvlnila okolo nôh, a už dupoce hore schodmi. Hore zabudla pričapiť dvere od schodov, dupká mocne a tam dnu počuť búchať dvere. Narobila celú haravaru. Lukáš Blahosej ostal dolu, Krištofko sa zas opovážil predstúpiť.

Lukáš Blahosej až teraz sa spamätal, že ho Krištofko zaviedol na zlú cestu. Chcel sa vrátiť pred sklep, keď hore vo dverách ukázala sa zasa postava, ale nie Anduľky. Táto bola štíhlejšia, dosť šťúpla v pleciach, kabátik padal z nich skoro priamo nadol. Nemal kde robiť vypukliny. Bledá tvár, okrúžená svetlými vlasmi, bez lesku, zúžila sa dolu trochu pred časom. Končitá briadka nedodávala jej mnoho krásy.

„Hermínka, zavolaj Bertu! Mama povedala, aby ste zabavili hosťa,“ ozval sa Krištofko. „Už som mu ukázal káčera a zajačika. Ukážte mu nášho mnícha.“

„Berta nemôže,“ ozval sa hore veľmi mäkký hlások. Divne ho počúvať z tých úst, ktoré nemajú veľkého pôvabu. „Ale príde — nech sa páči…“

Voľky-nevoľky pobral sa hore schodmi, hoci ho omínalo, že zabŕda do zahájeného. Ide sa vplichtiť do domu bohatého mešťana (ktorý tam dolu vládne mocne), kde ho nik nevolal. Na polschodoch zazrel výklenok v stene, v ňom temná soška Matky božej. Biela tvár odráža sa tuho od tmavého úzadia, čierne oči pozerajú uprene pred seba. Na oblúčiku výklenka je priviazaný konárik s červenými ružami. Pred soškou horí svetielko v pohári. Trochu stiesnený zastal pred pannou hore nad schodmi. Keď sa predstavil, zvedel, že je pred ním Hermínka Wuthová.

„Sám neviem, ako som prišiel,“ vyhováral sa. „Krištofko to vyparatil.“

„Prišli ste pozrieť mnícha,“ zasmiala sa. „Nech sa páči.“ Otvorila dvere do parádnej izby. Lukáš Blahosej vošiel za ňou.

,Nečakaný — nevítaný.’ Mal v pamäti, že prívetivá pani radila mu čakať, zabaviť sa s Krištofkom. Miesto neho tu neznáma panna. Prizrel sa jej bližšie. ,Nepatrná.’ Hoc to ani nepomyslel, ale sa mu natískalo. V rozpakoch sa obzeral, ako v nesvojom.

„I ja som cudzia!“ posmeľovala ho. „Na návšteve. A čo preto?“ Zasmiala sa. „Sme ako doma. U dobrých ľudí vždy ako doma.“

Milý hlas zuní zhlboka. Lukáš Blahosej pozrel, skadiaľ sa rinie plným sladkým zvonením. Úzke prsia, plecia tiež ovesené čosi, tvár bez významu, vlasy vyhasnuté. ,Chuderka! Keby mala ostatok ako hlas.’

„U dobrých a u svojich,“ pristal Lukáš Blahosej. „Hoci som ich nikdy nevidel, sú ako moji. Nápis nad vchodom do sklepu je náš. V ňom sa vyvyšuje naša reč.“

„Vaša — nie moja,“ zasmiala sa zasa. „Moja je nemecká.“

Nuž badal hneď, že láme, miešala veľa i nemeckých slov, ale sa nebol pozastavil. Literné umenie si neprerazilo ešte cestu ďaleko. Bolo doma u učencov a vzdelancov. Do meštianskych domov sa vkrádalo cez kuchyňu, ale vo všedných hábach, nie veľmi úhľadných. Vnášali ho slúžky zo svojich zhovôrok s mäsom a zeleninou.

„Bude i vaša, bude,“ istil. „Priznáme sa k nej všetci, synovia i dcéry. Príde nové kráľovstvo: nebudú v ňom reči vyvýšené, ani znevážené. Všetky jednaké ako sestry, iba každá inej krásy.“

Nové kráľovstvo? Nechyrovať nikde o ňom: otec by musel vedieť o ňom, ak by sa kde chystalo také kráľovstvo. On čuje, kde čo šuchne.

Obzerala si ho lepšie, zvesta nové kráľovstvo. Iba letkom sa mu dotkli hlavy jej oči. Odvrátila ich chytro, akoby ich bolo oslnilo. Na nej tri vyvýšeniny, nad čelom a nad ušami; tu sa vlasy zvlnili: pobelavé, ale v nich skáču iskry. Hoc niet slnca, z nich žiari teplý svit. V očiach, keď hovoril, akoby splápolali ohne. Okolo tváre na brade sa už tisne ako mäkké páperie ozdoba človeka; v ňom sa prelievajú svetlá.

Zahanbila sa, že sa dala dotknúť jeho zjavom. Ukázala mu napochytre v obloku búdku, pred ňou mních so zloženými rukami, ako k modlitbe pod krížom. „Zato vás poslal Krištofko,“ zasmiala sa. „Dobre, že je pekne, mních vyšiel pred búdku.“

„Je pekne, pekne,“ potvrdil on. „Vychodia najavo heslá, zvestovať krásne časy ľuďom. Nastáva nový život.“

Zas šibla okom k nemu. Nový život — krásne časy: čo to znamená? Veď otec vie všetko, kde sa čo hýbe; nespomenul nikdy nič také.

Ale do svetlice zavítala nová osoba. Lukáš Blahosej akoby bol spadol z výšin, kam ho duch niesol. S obdivom pozerá na svieži zjav pred sebou. V žltkastých šatách s belavými kvietkami stojí dievča ako lusk. V tvári ruže, v očiach oheň, vlasy ani žúžoľ, ledva sa dajú prihladiť k hlave. Hľadia sa oslobodiť z tej poriadnosti. Najradšej by sa zvlnili čiernou bujnosťou a zahrali v slobode do belasa.

„Berta Hostislava, moja najlepšia priateľka,“ predstavila ju nepatrná stvora. Až teraz kole oči jej nepatrnosť, bez farby a lesku, keď sa postaví zoči-voči pred ňu, ktorá kypí zdravím, silou a krásou. Jej krotkosť sa túli do kúta pred ohňom čiernych očí, ustupuje a okúňa sa.

Lukáš Blahosej musel sa znovu očíšťať, ako sa sem dostal.

„Krištofko nerád slúcha, čo mu rozkážu,“ vysvetľuje mu ona. „I vyhrešia ho preto neraz. Ale tentoraz mu prepáčime, keď nám doviedol hosťa.“ Celá jej tvár prezrádzala, že to, čo hovorí, je pravda. Hosť sa jej zapáčil. Jej oči smelo pobehali po jeho hlave a tvári s divými odbleskmi. Nedali sa oslniť, ani odstrašiť.

Lukášovi Blahosejovi odľahlo. Spadla z neho starosť, že je votrelec. Hoc na parádnej svetlici poznať, že najviac zaháľa, súc v dome viac na to, aby bola, a nie aby prijímala návštevy, sadol na stoličku, oblečenú bielym plátnom, aby sa nedrala drahá látka hodvábneho lesku. Každá vec je na mieste, ktoré, ako cíti, nemenia od roka do roka.

„Mne je ako sviatok dostať sa na miesto, kde vidno usporiadanosť a blahobyt,“ riekol, hodiac pohľad na nádherný riad v obliečkach a na ťažké brokátové záclony.

„Usporiadanosť a blahobyt,“ opakovalo sa v mysli nepatrnej stvoričky. Vysadla jej zronenosť na tvár, hlava sa sklonila.

Berta Hostislava pohla plecom, že to nehodno vyzdvihovať. „Nás to nič nestojí,“ vysvetlila mu. „Čo nám chybí, nájdeme v sklepe naporúdzi.“

„Usporiadanosť a blahobyt nie,“ odporuje Lukáš Blahosej.

„Nepredáva sa v sklepe, ale býva v dome ustálených zásad. Je domáca cnosť, ktorú treba najprv pestovať, kto sa chce v nej kochať.“

„My tu nič nepestujeme, iba premeníme, keď dačo vyjde z módy,“ vysvetlila mu Berta Hostislava. „Nemáme ani kedy. Ja mám na hlave dom, rodičia sklep. Každému je dosť starosti, čo deň donáša so sebou. Dnes k tomu ešte beseda. Preto som vám dala čakať.“

„Beseda!“ zaradoval sa zasa Lukáš Blahosej. V očiach mu zas preletel divný svit, že i krásna dievčina pozrela naňho prekvapená. „Teda i vy pôjdete?“

„Akože by nie? I moja priateľka.“ Položila jej ruku na ovisnuté plece, ktoré, chudé a slabé, ktovieako ju mohlo držať plnú sily a sviežosti. „Pri vlastencoch sa jej páči. Bude vlastenka.“

Nepatrná stvorička sedí so sklonenou hlavou, rukami vyrovnáva látku sukničky na kolenách. Lukáš Blahosej akoby bol zachytil bôľne žmyknutie okolo bielych pier. „Páči sa mi pri nich,“ uznala a hlboký hlas akoby mal bôľny odtienok, „ale nie pre vlastenectvo.“

„A prečo teda?“ naliehala silná, zdravá panna.

„Lebo držíš s nimi ty a druhé. Naša Vlastimila…“ A sama sebe doložila: „S nimi je usporiadanosť, dobré mravy. Usporiadanosť — sporiadanosť…“

„Lebo nadchodí nový život,“ ozval sa Lukáš Blahosej. „Zíde nový duch medzi nás. Prebudia sa, ktorí driemajú, chladní sa rozpália, prach mŕtvych v hrobe splesá, že žijeme.“

Berta Hostislava zadívala sa naňho. Skadiaľ zaletel do ich parádnej svetlice človek, ktorý divné veci hovorí, divnou rečou, ktorá je ako naša, ale zasa nie je ako naša.

„Skadiaľ príde nové kráľovstvo?“ spýtala sa nepatrná stvorička. „A načo nám nové? Máme naše české. Korunu svätého Václava.“

„Tá zas zažiari novým leskom!“ zatlieskala rukami silná panna. „Hradčany ožijú. Budú turnaje panstva a v španielskej dvorane^[25] slávnosti pred očami kráľa, ako za starých čias.“

„Spravodlivosť zavládne a bratstvo,“ dodal Lukáš Blahosej.

„Nebude rozdiel medzi nami, ani utiskovaných, ani násilníkov.“

„Veru tak. Dobre sa bude žiť v novom kráľovstve!“ zvolala Berta Hostislava.

„Kráľovstvo sa rozšíri ďaleko za hranice zemí českých. Zaujme celý kus okršleku, kde žijú bratia jednej krvi, jednej reči. Slávne plemä Slovanov. Všetci zviazaní jednotou ducha a lásky. Nebude brojiť krv proti krvi ako pri nešťastných pretekoch.“

Zazvonilo tuho na dverách, mohutné stupaje na schodoch. Berta Hostislava skočila otvoriť. Na chodbe bolo počuť mocný hlas domáceho pána.

„Ty si sa prihotovila. Prichystaj i mne, čo treba. Večerať a preobliecť sa,“ riekol dcére.

Tu sa začalo vyjednávanie. Dcéra oznámila, že majú hosťa.

„Akože je to? Načo nám je to?“ zahundral domáci pán. „To sa predsa nepatrí. Nevedieť, kto je, čo je…“

„Ale apúlik, poriadny človek,“ tíšila pani.

„Už mi odpusť, mamúlik. Nevieme, kto je, čo je. Ako ho doviesť medzi mešťanov? A kde sa spraceme vo voze? Kde ho podejeme, kým bude večera? Či je kuriatka dosť pre všetkých?“

Predložil im pred oči toľké závady! Veru ťažko ich obísť alebo premôcť. Pani našla najchytrejšie pomoc. „O večeru nemaj starosti, apúlik. Ja nebudem večerať.“

Vytreštil na ňu oči. „Ako by to bolo, mamúlik? Cudzieho natláčať, a ty si utrhnúť od úst!“

Chcela ho uistiť, že nie je hladná, ale Berta Hostislava ju predchytila v reči.

„Máme šalátu tri hlávky. Uvaríme k nemu šesť vajec natvrdo. Anduľa môže zabehnúť po šunku.“

„To už neurobíme. Nezvaný nepatrí za môj stôl. Mamúlik, neurob mi to, nie. Je dobre tam, kde je: izba pre zvaných i nezvaných. Ale stôl je stôl. A ako je to: budúca gazdiná mať v dome zvyšný šalát a toľko vajec? Aby sa to kazilo nemilobohu? Mamúlik, či je to sporivosť, žriedlo všetkého poriadku? Nie — nie. Odpusť, ale mne je proti srsti. A dosť.“

Pobral sa chodbou do vnútorných izieb. Dcéra s matkou za ním. Dcéra drgla matku lakťom: matka sa obzrela, usmiala sa a prikývla. V izbe zas vyjednávanie. Pani sa priblížila k nemu.

„Apúlik, patrilo by sa ho privítať. Čo ako, je hosť. Ide s nami do besedy.“

„Ja som ho nevolal, mamúlik. Neodobrujem. Nadužívate. Neznámy človek v dome je nápad na domácu sporiadanosť a pohodlie. Často i nešťastie. Nevieš nikdy, či ti nehrá o bezpečnosť. Všaková čeliadka sa potuluje svetom, mamúlik.“

„Ale, prosím ťa, apúlik!“ Pristúpila k nemu, hladkala ho po pleci. „Schybila som, vidím; ale čo teraz? Tento jediný raz: prvý a ostatný. Mne kvôli…“

„Ukáž mu mnícha!“ navrhoval Krištofko, podskakujúc okolo nich. „A ja zjem dvoje vajec a trtáč.“

Pán Beznožek sa nakriatol predsa. Synátorov hlas ho odzbrojil. Nechutne sa vliekol k parádnej svetlici, akoby ho za vlasy ťahali. Prepustil paniu napred. Ženskému pohlaviu prednosť, taký je poriadok.

„Iným časom by sme sa mohli väčšmi venovať hosťovi,“ ubezpečil ho. „Dnes volá neúprosná povinnosť. Vlastenecká. Ledva ostáva čas ogabať sa ako-tak.“ V tie časy zazrel nepatrnú stvoričku. Lukáš Blahosej mohol sa pokochať znovu, ako sa premenil. Na tvári sa rozlial srdečný úsmev. Samá ochota, srdečnosť. „Panna Hermínia mne obzvlášte vážená! Aká poctivosť môjmu príbytku z takej návštevy.“

„Hermínka pôjde s nami,“ oznámila mu dcéra.

„O toľko väčší honor pred susedmi: doviesť takú návštevu na našu vlasteneckú slávnosť. Ako sa má pán otec, pán hlavný radca!“

Lukáš Blahosej chodil najviac po nastávajúcom kráľovstve. Nebolo ustálené, aké v ňom budú vrchnosti, či bude svetlý kancelár^[26], alebo vysoké gubernium^[27]: ale vedel dobre, čo znamená v terajšom kráľovstve hlavný radca. Díval sa prekvapený na nepatrnú stvoričku. Ona zas len sedela skromne a hladkala tmavú látku sukničky na kolenách.

Pán Beznožek, kým sypal pekné reči pred nepatrnú stvoričku, prežúval v sebe ťažké starosti. Jednu prehltol, a už sa natíska druhá. Vysmážané kurča nevystačí ani tak, i keby hosťa neposadili za stôl. Dcéru hlavného radcu nemôžu obísť. Hoc neje mnoho, padne na ňu tiež aspoň jeden kúsok. Okrem toho Krištofko bude pýtať dva razy toľko než obyčajne. S trtáčom sa neuspokojí. Potom väčšia ešte starosť: ako sa popracú všetci do voza?

Berta Hostislava odviedla priateľku, za nimi sa vytratil i domáci pán. Krištofko cítil, že vonku je výhodnejšie. Popozeral na mnícha a vyšiel za otcom.

„Bertuška, daj ty niečo pod zuby,“ navrhol dcére veľmi usmievavo. „Panna Hermínia, nám obzvlášte ctená, bude držať s nami.“ Keď zbadal, že sa nepatrná stvorička začína odhrýzať, vysvetlil jej. „Veď to len prihlušiť trochu prvý hlad, jeho predné stráže. Hlavnú silu zabijeme v besede. Musíme si zavečerať v prestávke.“

Za ten čas ostala pri hosťovi sama domáca pani.

Po večeri sa obriadil pán Beznožek veľmi chytro. Náhlil sa v neznámej bázni, že sa oneskoria. Vyzeral pred dom, či je už vozík tam: naostatok nemohol sa strpieť. Vyduril Anduľu po koč. Ako rada bežala Anduľka! Na jej sukienku, hoc ju prezýva „babuľa“, zavesil sa pán syn. Tam skacká popri nej na jednej nohe. Stíšil sa domáci pán, až iba keď zahurtoval pred domom koč. Stiahol obočie veľmi dotuha, keď pozrel na ulicu, v akom je poriadku koč. Veľký neporiadok, prevrátený svet. Žily mu navreli na čele. Celkom prevrátený! Anduľa sa rozložila na zadnom sedisku, nehanblivo sa opiera v kúte, držiac ruky zložené vyzývavo. Krištofko zas sedí na vysokom sedisku. Drží liace v ruke, poháňa, poháňa. Kde sa to vzalo pri jeho jedinom synovi: toľká chuť k nízkemu stavu? Ako ju vykoreniť? Lebo nechať ju, ako je, porastie ešte a chlapca zvedie hľadať chlieb pod konské kopytá. „Ideme, ideme!“ súril. V parádnej svetlici rozsotil dvere. Domáca pani a hosť sa podvihli. Berta Hostislava drgla mater lakťom, že jej nechala večeru na ohnisku. Ešte jej šepla, aby sa nenáhlila, že ju počkajú.

Zišli pred dom štyria. Anduľa bola zoskočila, stála pri voze. Krištofko sedel hore, držal ešte liace v ruke.

„Dolu, Krištofko — naskutku!“ rozkázal pán otec. Syn mrdol plecom. „Keď poviem dolu, nuž bude dolu!“ Najedoval sa kazár. Pristúpil k predným kolesám: zdrapil Krištofka za mocný oblek na chrbte a zložil ho na zem pokojne, hoc ten kopal, hádzal sa a kričal. ,Tu ma šľak trafí od jedu!’ myslel si otec na toľkú zanovitosť syna.

„Ak zídeš,“ sľubuje mu sestra, „pôjdeme na pôľky.“

„Neverím. Sľúbiš, a potom ma nevezmeš.“

„A ja by ti niečo povedal,“ navádza ho Lukáš Blahosej. „Ako sa poháňa. Keď nevieš poháňať.“

„Vedel by, keby mal koňa.“

„Nevedel by si. Zavadil by si o druhý voz alebo hen o uhol pri bráne.“

Krištofko skočil k nemu a zadíval sa naňho. „Musel by kerovať,“ poznamenal.

„Tak by už bolo niečo. Ja by ti zapriahol do pekného vozíka priateľstva. Taký vozík si nevidel.“

„Vozia sa v ňom priatelia?“

„Priatelia, čo sa majú radi ako bratia. Zapriahol by ti do vozíka poslušného koníka. Volali by sme ho Úslužnosť. Vieš, čo je úslužnosť?“

Krištofko prikývol. „Úslužnosť je zdvihnúť mame klbko, keď jej padne na zem. I prvej som bol úslužný. Zaviedol som vás ku schodom a zazvonil na Anduľu.“

Nepatrná stvora sa zasmiala. Pristúpila k nim a počúvala, čo hovoria.

„Úslužnosť je veľmi poslušný koník. Ale druhý je trochu krutý. Tvrdopyský.“

„Dať mu zubadlo a mocnú uzdu, nuž slúchne.“

„Neslúcha. Poťahuj ho, on vždy len, ako sám chce. Volajú ho Úprimnosť. Vieš, čo je úprimnosť?“

„Povedať pravdu.“

„Nuž veď je tak. Pravdu povedať je veľká úprimnosť. Ale väčšia úprimnosť je povedať, čo máš na srdci, i keď sa mne nepáči!“

Krištofko pokrútil tuho hlavou. „Vám sa páči počúvať, čo mi je na srdci. Nepáči sa im,“ hodil okom na otca zboku. „Poháňajú vraj len sprostí ľudia.“

Zasmiali sa znovu. Pán Beznožek sa vyrovnal. Ako odpovedá synátor!

„Ja myslím, nie sú sprostí. Sprostý je len, kto sa podoberá poháňať a nevie liace držať v ruke. Vidíš, ty budeš z vozíka poháňať tie dva koníky, Úslužnosť a Úprimnosť: ale cesta bude veľmi mrcha. Máš na nej jamy. Koleso ti sekne do nej po samú hlavu. Vieš, že koleso má hlavu?“

Prikývol hlavou. „V nej sú spice a idú do bahrov.“ Oči mu len tak jasali od radosti, že vie toľké potrebné veci.

„Ako si poprezeral všetko dopodrobna na našom vozíku!“ vykríkol Lukáš Blahosej. „Kto chce dobre sedieť na vozíku a poháňať, musí vedieť dobre, na čom sedí. Lebo na ceste nie sú len jamy, ale i hlboké koľaje a zasa hroble. I zvariakov naváľajú na cestu. Či bude ľahko poháňať?“

„Treba dobre kerovať.“ Krištofko sa zamyslel trochu, začal nahliadať, že naozaj nie je ľahko poháňať.

„Vidíš, koník Úslužnosť vďačne slúchne, kde ho potiahneš. Ale ten druhý — tvrdopyský, nebude slúchať. Pôjde za nosom, do jám i po skalách. Ako si poradíš?“

Krištofko stiahol obrvy. Zamyslel sa naozaj. Ale sa mu vyjasnila tvár. „Kde bude najhoršie, skerujem strán cesty.“ Podskočil si od radosti, ako sa hneď vynašiel.

„Ej, keby neboli pri tej ceste pravdy hlboké garády. Ale na jednom boku je Nesvedomitosť a na druhej strane ešte hlbší garád Nevedomosť. Vieš, čo je nesvedomitosť?“

Prikývol veľmi pohotovo. „Mama vraví, že je nesvedomitosť, keď žena rozriedi mlieko.“

Zasmiali sa zas. Pán Beznožek pozeral pochmúrne. Rozhovor trval dlho o veci, ktorú lepšie nenapomínať chlapcovi. Odteraz bude ešte väčšmi blaznieť za koňmi a vozmi.

Lukáš Blahosej prisvedčil. „Veru je nesvedomitosť predať mlieko s vodou za dobré alebo povedať, že je dačo dobré, keď je zlé. Ale či vieš, čo je v garáde nevedomosti?“

„Nevedomosť,“ vybúšilo z Krištofka, „v ňom leží, kto nič nevie.“

„Veru, kto nevie. Ale vieš, kto je najhorší medzi nimi?“

Krištofko hľadal najhorších, ale jemu sú všetci jednakí. On mu vysvetlil. „Ten, kto nechce uznať, že nevie nič. Myslí si, že vie najlepšie všetko. Vedomý zas vie vec od koreňa. Kto ju nevie celú, ale iba kúsok, nemôže povedať, že má vedomosť. Vedomosť si treba zadovážiť. A vieš, ako si ju zadovážiš?“

„Prizrieť sa dobre každej veci.“

„A keď každú vec nemáš tu pred očami? Ak je ďaleko za vodou, alebo za vrchmi, ako sa jej prizrieš?“ Krištofko pozeral z jedného na druhého. Nevedel si poradiť v tej súre. Lukáš Blahosej mu položil dlaň na hlavu a radil mu. „Choď k susedovi, ktorý ju videl a vie jej začiatok i koniec. Povieš mu, sused, ty si vedomý tej veci a ja nevedomý, nauč ma. Sused ťa naučí, budeš i ty vedomý. Vedomosť zasype ten hlboký garád.“

„A kde je ten múdry sused?“

„V škole ti je, neraz ani tam, ale v knihách, Krištofko. Ak chceš, v nich ho nájdeš, lebo knihám zveril všetko, čo vie. Keď si v nich nazbieraš vedomosti, zahádž vedomosťou ten garád, porovnaj ho ako-tak. Kde je kus veľmi mrcha na ceste pravdy, máš garád zahádzaný aspoň z väčšieho, vykeruješ naň. Na ten druhý sa nehoď. Nesvedomitosť nemáš čím zahádzať. A tak, Krištofko,“ sklonil sa k nemu a pozeral mu pilne do tváre, „ak chceš dobre poháňať cestou pravdy, už vieš, čo ponesieš sebou.“

„Veľmi moc vedomosti.“

„Ak ich nebudeš mať, padneš do garádu, ak skeruješ naň. Ak neskeruješ, vyvalíš vozík na jame alebo skale. Dolámeš svoj vozík. Ak ťa koník Úprimnosti povláči, dokaličí ťa, alebo ťa i zabije.“ Krištofko sa veľmi zamyslel. Nie je len tak lietať na vozíkoch! Kto nevie ako sa obrátiť, pochodí zle. Lukáš Blahosej sa usmial. „Odpadla ti chuť, Krištofko, poháňať na vozíku priateľstva po ceste pravdy?“

„Budem poháňať,“ osvedčil sa s chuťou. „Nazbieram známosti.“

„Mnoho sa príde učiť, mnoho. Mnoho susedov sa navypytuješ, čo vedia. Garád nevedomosti je hlboký. Veľmi bedli pri učení, nezabudni slovo, čo ti poradí múdry sused.“ Už mysleli, že je všetko v poriadku, ale Lukáš Blahosej ešte nedopovedal všetko, čo mal na srdci. „Ale mohol by si sa vybrať i bez učenia. Nemal by si robotu, ani starosti. Poviem ti ako.“ Krištofko pozeral naňho vnímavo. Zas sa mu usmiala voľnosť, nemusieť zbierať vedomosti po susedoch a knihách a predsa poháňať ako sa svedčí.

„Neďaleko tej mrcha cesty Pravdy ide druhá cesta, Krištofko. Po nej idú, ktorí hľadajú nepravdu, podlosť. Faloš a lož je ich výstroj na vozíku. Možno nevieš, čo je faloš.“

„Mama vraví, že mačka je falošná. Utají sa pod klietkou a číha na čížika. Ak sa priblíži k prútikom, schytí ho a roztrhá.“

„Falošná je mačka, ale i človek je falošný, keď číha na teba rozdriapať ťa znenazdania a do očí sa ti podkladá. Podlosť, lož, nepravda sú tri sestry. Tmolia sa medzi ľuďmi a robia zle.“

„Nech ich odoženú, keď prídu k nim,“ rozkázal Krištofko.

„Dobre by bolo, ale ich neodoženú. Páči sa im ísť za nimi, lebo chodia po peknej ceste. Veru tak, môj Krištofko,“ poučoval ho s dlaňou na hlave. „Mnohý sa vyberie rúče s vozíkom priateľstva, ale keď vidí mrcha cestu Pravdy, radšej sa obráti na krásnu vyrobenú cestu falše a podlosti. Pekne sa im tam ide, najmä sprvoti. I tebe by bolo hádam najlepšie, keby si sa dal dolu ňou. Mal by si kde poháňať. Pustiť liace a koník Úslužnosti a Úprimnosti môže zaberať až milá vec.“

„Nepôjdem,“ osvedčil sa rozhodne. „Mama vraví, že nepravda má krátke nohy. S pravdou vraj najďalej zájdeš.“

„Vidíš, ako ťa dobre naúča. Ona by najradšej, keby si sa dal cestou pravdy. Lebo vidíš, na ceste nepravdy je sprvoti hladko a rovno, ale onedlho sa počne spúšťať v dolinu. Najprv len po troche, ale čím ďalej, tým je strmšie. Koníky nevládzu naostatok zdržať vozík. Sťaháky sa potrhajú i reťaz na háme. A vozík letí, letí, kým ho nesotí na vysokú skalu. Z nej sa potom zrúti kdesi hlboko na dno a doláme sa na kúsky. A pohonič letí na vozíku, letí: banuje, že sa podobral poháňať vozík Priateľstva. Bol by mohol radšej ostať doma.“

„Nie doma — ale poháňať!“ odporoval Krištofko. „Prečo neostal na ceste Pravdy? Bol by vykeroval na garád nevedomosti, ale by ho najprv zahádzal vedomosťou, čo by mu bolo?“

„Nuž dobre si si zachoval, synak, ako poháňať,“ potvrdil Lukáš Blahosej. „Ak sa nedáš privábiť na cestu nepravdy a podlosti, bude z teba chýrny pohonič.“

„Nedám,“ sľúbil Krištofko.

Lukáš Blahosej bol šťastný. Bol si povedomý, že dobre miešal surovú, mŕtvu hmotu s ideálom, dvíhajúc toto nevinné dieťa príkrou stupnicou dohora, niekde k stánku Večného, Dokonalého. Hegel^[28] naznačil tú cestu snaženia až k samej čistote ideálu. On ju, hľa, ukázal nevinnému dieťaťu a zažal v ňom túžbu za pravdou a dokonalosťou.