Zlatý fond > Diela > Výhody spoločenského života


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Výhody spoločenského života

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 83 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 7 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Chvalovce sú malé mestečko. Poznáte ho podľa ošarpaných domkov, zákerníckej dlažby, biedneho osvetlenia a blata bez dna. A ako je oprávnené príslovie: podľa šiat poznáš človeka, tak je i táto veta oprávnená: podľa domu poznáš domáceho pána.

Sú fašiangy. Dnes bude v Chvalovciach ples, a čo viac, maškarný.

Jasný zimný večer vyvábil mnohých na ulicu, aby sa podívali na bystro sem-tam pobehujúce postavy. Bože! maškarný ples! To nie je každý deň, ani každý rok.

Celá obec je v akomsi rozochvení. Tí šťastní, ktorí pôjdu na zábavu, sa stroja. Ktorí sa jej ale nemôžu zúčastniť, aspoň závistlivo pozerajú na sem-tam pobehujúce slúžky, ktoré nesú batohy domov: v poslednej chvíli dokončené plesové obleky. Ba jedna-druhá tetka lebo stryná je rada, keď môže s takouto poslicou slovo stratiť a dozvedieť sa, v akých šatách pôjde jej pani na ples.

Najviac ľudí sa zhromaždilo pred kasínom, kde sa má ples odbavovať. Pozorujú a posudzujú jednotlivých tanečníkov, ktorí už prichádzajú. Úctivo vystúpia z cesty každému aranžérovi, ktorý náhodou vybehol z teremu[1] hlavne len preto, aby sa ukázal.

Bude to ale aj ples! Pán podsudca Körtessi povedal, že ani v Pešti taký nevidel, čo mu, pravda, i my uveríme, lebo on v Pešti vôbec ani na plese nebol. Konečne, kto pánu Körtessimu neverí, ten nech sa spýta pani Roztočilovej, a tá ho porazí už jednotlivými položkami výdavkového rozvrhu. Prosím vás, len za pozvánky a tanečné poriadky vydalo sa trinásť zlatých, päťdesiat deväť grajciarov!

Skoro na každom dome vidieť všetky obloky osvetlené a na záclonách pozorovať rýchlo pohybujúce sa tône.

U advokáta Zdierackého je teraz tiež živo.

Jeho pani, pýcha chvalovských paní, práve sa dostrojuje. Posledný raz pozrie sa do zrkadla a tu trochu púdru zmaže, tam naloží. Do čiernych vlasov vsype jemné sklo, ktoré má nahradiť diamanty. Nato sa obráti a obzerá po izbe. Po všetkých stoloch sú rozhádzané rôzne háby. Po koberci povaľujú sa drobné batky.[2] Slúžka Julka usiluje sa uviesť tento chaos do dajakého poriadku.

Milosťpani oblečená za španielske dievča už videla všetkých mužov pri svojich nôžkach, už popredku cítila slasť víťazstva nad všetkými sokyňami.

— Julka, podaj mi sortie![3] — zvolala.

To mala byť šatka, ktorú si chcela prehodiť cez beloskvúce plecia. Milosťpani usilovne študovala cenníky, z ktorých sa naučila všelijaké výrazy a nerozumela im celkom dobre, najmä ak nebola pri nich ilustrácia.

Julka, prehadzujúc rôzne háby, „sortie“ kdesi položila, a teraz nevedela kam.

Milosťpani zalomila rukami.

— Božemôj, tak neskoro prídem! A sľúbila som hlavnej notárovej, že prídem po ňu s korbou. Julinka, nájdi mi ten sortie!

Plakať, pravda, neplakala. Bola by si pokazila všetku prácu, čo mala s tvárou. Ako je známe, ženy neplačú, keď i chcú.

Julke teraz zišlo na um, kde je sortie. Bol v susednej izbe, v ktorej milosťpani celý večer nebola. Jasný dôkaz, že ho len Julka mohla ta zaniesť. Od poriadnej slúžky ale nemôže sa žiadať, aby poskytla panej príčinu na hrešenie; nežiadajme to ani od Julky. Milosťpani by jej istotne poriadne vycengala, keby sortie doniesla zo susednej chyže. Preto Julka hľadá radšej všade, i na úplne nemožných miestach, len aby sortie nemusela nájsť.

Už cengajú kone pred domom. Zúfalstvo milosťpanej dostupuje vrchol.

Tu zišla Julke znamenitá myšlienka na um. Skočila ku kasni a vytiahla z nej krásny, lesknúci sa farbistý obrus a podávala ho milosťpanej namiesto sortie. Zložila ho na dvoje a držala tak, aby svetlo naň padalo; bol pekný.

— Nech si toto vezmú namiesto toho sortie, veď je to ešte krajšie; a to sortie im nájdem, kým prídu.

Milosťpani sa vrhla na úbohú, vytrhla jej z rúk obrus, hodila na zem a dupkala po ňom, nadávajúc jej do všelijakých užitočných zvierat.

Vtom vošiel dnu Zdieracký. Tento pán mal znamenitú myšlienku postaviť si nad plesové šaty volskú hlavu.

— Ale, srdce moje, čo to robíš? Ešte nie si ustrojená! — rečnil Zdieracký hrobovým hlasom spoza masky.

— Božemôj, nemôžem nájsť sortie!

— Keby si to aspoň poriadne volala, človek ani nevie, čo má hľadať.

— Ale, mlč už, — replikovala pani. Potom sa naraz strhla, pochytila oranžový obrus zo zeme, prehodila cez plecia a podávala manželovi ruku.

— No vidíš, — chlácholil ju pán manžel, — prečo hneď nepovieš, že hľadáš ten obrus, bol by som ti ho podal. Skutočne máš výborný vkus. Nikdy by som nebol myslel, že dá sa taký obrus tak výborne upotrebiť za „sortie“.

Dom pána advokáta susedí s budovou, kde sa má ples konať.

Bystrozraký čitateľ teraz už pozoruje, prečo sa pani Zdieracká tak strachovala, aby pani notárovú mohla priviezť na ples. Pani Zdieracká chcela na každý pád prísť pred kasíno na korbe, čo by ale bolo bývalo smiešne, keby sa ta priviezla od svojho bydliska. Toto bol prameň jej láskavosti, ktorou, mimochodom rečeno, pani notárová bola až k slzám pohnutá.

Keď naše dámy vstúpili do sály, táto už bola temer plná.

Terem bol skvostne ozdobený svrčinou a umelými kvetmi. Na daktorom mieste bolo síce priveľa tejto ozdoby, treba to však pripočítať špine na múroch, ktorú bolo treba maskovať, a nie nedostatku vkusu poriadateľov.

Cigáni stáli v jednom kúte.

Maminky a gardedámy sedeli okolo stien a veselo a plné nádejí pozorovali vravu a oznamovali si svoje názory. Väčšina pánov neodvážila sa ešte k dámam, tvoria skupiny pred dvermi bufetu a v rôznych častiach sály. Bavia sa veľmi dobre, ako sa zdá, na úkor krásnej pleti, ktorá pred nimi prechádza v tých najpestrejších kostýmoch.

Pán Körtessi, ktorého už máme česť poznať, je maskovaný za maďarského magnáta. Oblek mu sluší výborne, škoda len, že poznať, že použil naň svoju uniformu honvédskeho poručíka.

Zručne klátiac sa sem a tam, kalpak[4] držiac pod ramenom, rovno kráča k jednej vynikajúcej krásavici, k svojej snúbenici Jolane Markovskej. Táto, oblečená za slovenskú sedliačku, prechádza sa s drobnou, tučnou paňou Roztočilovou, oblečenou za „Grätchen“.[5] Jolana, dievča plných foriem a neobyčajne vysokej postavy, spozorovala k nej sa rútiaceho rytierskeho Maďara, a poznajúc v ňom svojho snúbenca Körtessiho, oslovila ho prekvapujúco jemným hlasom:

— Ale čo ti to napadlo, Aladár, takú maškaru zo seba urobiť; ani neviem, čo si, či honvéd, či husár. Atilu[6] máš honvédsku a kožuch husársky!

— No, to je predsa magnátsky kostým!

— Ale, Jolana, ty máš vždy originálne myšlienky; to predsa každý pozná, že je to magnát, — bránila Roztočilka Körtessiho, pretože u nej býval a ona mu i oblek poradila.

Vtom Cigáni začali polku.

Pán Zdieracký, ktorý striehol nablízku, vyzval pani Roztočilku do tanca. Körtessi vzal Jolanu okolo pása a už sa krútil celý terem.

Maminky sa usmievali na svoje veselo hopkajúce dcérky, plány kujúc, ktoré možno blízka budúcnosť vyplní.

Zavládla všeobecná dobrá vôľa.

Každý sa teší, každý je veselý, len pán Rečičkaj, profesor na polgárke,[7] smutne sedí v jednom kúte.

Raz sa oprie jedným lakťom o blízke okno, raz druhým, a zabudnúc úplne, že mu maska kryje tvár, robí pod ňou hrozne smutné grimasy. Keď sa vše pri ňom vynorí z víru tanečníkov Körtessi s Jolanou, vždy vzdychne, ani čo by chcel mlyny hnať.

Hlboký žiaľ trápi jeho srdce. On nekonečne miluje Jolanu. Cítiac svoju hodnotu, vidí, že len on sám je hoden toho vznešeného dievčaťa, len on by bol vstave oblažiť túto perlu žien! Jediná potecha, balzam na strápené srdce jeho, bola Körtessiho dlhá šabľa, ktorá sa mu tvrdošijne medzi nohy plietla alebo ktorou druhých podrážal. Dakoľko ráz ho iba Jolana zachránila od pádu.

Zdieracký za ten čas zúfalo vykrúcal Roztočilovú. Svojou maskou alebo strkal do svojej tanečnice, alebo držal hlavu hore, že ho až väzy boleli.

Hudba vždy veselšie hudie.

Už aj daktoré čo mladšie maminky dajú sa strhnúť figliarskymi mladíkmi do tanca.

Jolana poďakovala Körtessimu, ktorý ju doviedol k Rečičkajovi, kde náhodou sedela i jej gardedáma (matku stratila v útlom veku).

Rečičkaj začal sa na celom tele zimnične triasť. Jolana pomocou svojho vejára chladila si rozpálenú tvár a vše hodila naň pohľad.

Körtessi už vyzval Zdierackú do tanca. Táto so svojím kávovým obrusom budila všeobecný obdiv. Zdalo sa, že nik nespozoroval jej úskok. Bola skutočne kráľovnou plesu, vždy obklopená dvorom pračudesných maškár.

Rečičkaj si trochu odkašlal a zašepkal niekoľko slov, keď si Jolana sadla blízko neho. Obrátila sa k nemu a poznajúc ho i pod maskou, spýtala sa ho s dobrosrdečnou jednoduchosťou:

— Čo myslíte, pán profesor?

Rečičkaj sa strhol.

— Ráčte dovoliť, milostivá slečna, ja som nič nepovedal.

— Prečo netancujete?

— Nemám k tomu dosť oduševnenia. A potom je to aj trocha divná vec, ten tanec. Čo je, prosím vás, na tom pekné? Krásna krajinka sa mi môže páčiť, krásny obraz, alebo báseň, ale na tanci čo je pekné? Ešte keď ho také dámy tancujú, a-a-ako ste vy! — zajakal sa Rečičkaj a konečne zmĺkol, prekvapený vlastnou smelosťou.

Jolana sa usmiala a zadivene pozrela naň.

— Akiste máte pravdu. Čo sa mňa týka, ja mám tiež väčšie potešenie, keď vidím peknú krajinku s bohatou úrodou a s cengajúcim stádom, ako tento tanec — aj keď rada tancujem. To som sa nakoniec nemala pýtať, či tančíte, lebo v tomto ohľade som už počula vašu zásadu.

Rečičkaj sklonil hlavu a hlboko vzdychol. Jolana s malým opovrhnutím pozrela naň a potom postaviac sa naraz pred neho, preriekla:

— Viete čo, pán Rečičkaj: predsa mi to urobte po vôli, raz sa zakrúťte so mnou.

Rečičkaj vstal a od radosti a strachu rozčúlil sa tak, že sa triasol na celom tele. Jolane siahal sotva po hlavu. Skrútil sa s ňou niekoľko ráz, pričom potkýnal sa a krčil a zadychčal, až ho jeho tanečnica poloomdletého sprostila trápnej rozkoše.

Dajako, strkajúc do každého, prišiel až do susednej chyže, kde našiel Zdierackého už pri stole.

Sedel pri fľaši vína. Lakte mal opreté o stôl a tupo sa díval na protiľahlú stenu. Volská hlava ležala pri ňom na zemi roztrepaná. Zo všetkého dala sa usúdiť hrozná udalosť, ktorá sa tu prihodila.

Rečičkaj pristúpil k nemu. Hoci mu bolo do plaču, predsa, verný svojim zásadám, sadol si ku švagrovi (advokátka bola jeho sestrou) a vypytoval sa ho na príčinu jeho zúfalosti, chcejúc ho potešiť.

— Daj mi pokoj, — odvetil Zdieracký nie celkom jemne.

— A čo ti je, Jožko, veďže mi povedz.

— Eh, škandál!

— Tak nepovieš mi, čo sa stalo?

— Laganstvo! — Nato sa pán advokát odmlčal. Rečičkaj tiež mlčal a s tichým žiaľom díval sa von dvermi do sály. Cigáni prestali hrať. Rozohriate páry sa prechádzali.

Zase bolo vidieť Körtessiho s Jolanou.

Dakoľkí vošli i do chyže, kde bol Zdieracký a Rečičkaj. Prišlí veľmi hlasno rozprávali a rozkázali si pivo. Boli to pisári z okresného súdu.

Keď Zdieracký spozoroval, že Rečičkaj sa veru nezaujíma veľmi o jeho príhodu a že ho nejde preboha prosiť, aby mu povedal, čo sa stalo, začal rozprávať sám.

— Predstav si, ako som šiel k bufetu, začiahol ma ten šialený Körtessi svojím šabliskom po píšťale tak, že som padol na dvere, pričom som si roztrepal masku. To je jeden naničhodný, nevzdelaný človek!

— Pravdu máš, to je stará pravda! — prisvedčil mu Rečičkaj z plného hrdla.

Pomaly zostali páni sami. Z dám prvá odišla Jolana a posledná Zdieracká, ktorá sa nekonečne dobre bavila.

Páni, zostanúc sami, bavili sa ešte divokým čardášom. Tancovali ako zbesnení, trhali chvojinu zo stien a tou zametali v sále rozhádzané masky a šlepy.

Divé škreky vyrážajúc padali si do náručia a rozdupkali celú podlahu.

Starý Markovský, vysoký človek červených líc so šedivými fúzmi, zvlášť sa vyznamenal v tomto šialení. Počas slušnej zábavy hral karty a teraz rozhadzoval peniaze, ktoré mu dala dcéra.

Zdieracký podnapitý stretol Körtessiho a začal sa s ním hádať:

— Ako ste sa opovážili mňa udrieť?

— Nabok, pansláv!

— Čo? Ja pansláv? Darebák! — a sotil ho.

Körtessi sa zapotácal a spadol, stratiac kalpak. Zdieracký víťazoslávne naň stúpil. Všetci okrem Rečičkaja tancovali; nevšimli si túto scénu, hoci sa diala v ich strede.

Rečičkaj priskočil k sokom a chlácholil Körtessiho, ktorý už ťahal magnátsku šabľu, našťastie tak zhrdzavenú, že jeho námaha bola daromná.

Pomaly sa rozišlo i panstvo. Rečičkaj rozžialený vyrazil do šerého rána. Vytiahol golier zimníka na uši a ponáhľal sa ulicou von z mesta, vyplakať sa.

— Ach, bože, to je svet! Surovec ako Körtessi dostane také dievča! Či niet spravodlivosti na zemi? Niet! Lebo od začiatku boli znamenití ľudia odstrkovaní. Od vekov prenasleduje ich luza svojou drzosťou. Oh, od vekov ich okrádala o ovocie ich práce.

Toto vírilo mu v hlave. Známe je, že sa logika po pretancovanej noci obyčajne necháva stranou.

Nešťastný profesor sa divo hnal dolu pustou ulicou. Daktorí známi ho stretávali, idúc z plesu. Nedivili sa divoko gestikulujúcemu, poznali už jeho spôsoby. Až sa vybúri, bude zase ako baránok.

Pán profesor tak upaľoval asi hodinu, až prišiel na akýsi nízky kopec. Tu zastal a zahrúžil sa do neviditeľnej krásy hustou hmlou zakrytej krajiny, z ktorej len tu i tu dajaké kontúry alebo na hrebeňoch vrchov blýskajúci sa sneh rozoznával.

Zima, pomaly zmrazila v ňom všetky žiaľne a túžobné pocity. Utekal nazad, šomrajúc na mráz a na svoju hlúposť. Prečo len šiel teraz do poľa? Kto to kedy počul, behať po plese po kopcoch!

Keď prišiel okolo siedmej ráno domov, hodil sa na posteľ — ale darmo túžil po spánku.

Rečičkaj býval u svojho švagra. Mal tu milú, pekne ustrojenú izbičku. Neplatil za ňu ani za stravu nič; ale jeho sestra vedela šikovne využiť jeho dobrotu a každý mesiac vedela dostať do svojej moci temer celú jeho plácu.

Ona už hneď vtedy, keď brata pozvala k sebe bývať, s múdrou rozvahou nežiadala od neho nijaké nájomné; bol by ho dostal pán Zdieracký, a ten mal tú vlastnosť, že pre svoju osobu rád vydával peniaze, ale viac pre nič iné na svete.

Rečičkaj prevaľoval sa rozpálený na svojom loži, keď vošla do jeho chyže pani advokátová.

Ranný, trochu už špinavý župan kryl jej štíhle telo. Fajčila cigaretu a po pozdrave sadla si na diván.

— Čo ti je, Ďula, prečo si ešte nevstal? Už je pol dvanástej.

Ďula vzdychol. Ona prikročila k nemu a položila mu ruku na horúce čelo.

— Ale, dieťa, veď si ty chorý!

— Hlava ma bolí.

— A ja som sa chcela s tebou pozhovárať o bále, a teba hlava bolí. Hanbi sa! — I dupla si.

— Netráp ma, prosím ťa. Som i tak dosť nešťastný.

— Tomu si si sám vina. Načo páliš za cudzími nevestami. Stal si sa veľmi nápadný svojím chovaním k Markovskej. A vidíš, duša moja, pretože ťa mám rada, dávam ti radu, aby si sa s Körtessim neťahal. Ty si veľmi dobrý človek, ale s ním sa nemôžeš merať, to je dokonalý gavalier.

Pri posledných slovách zahľadela sa von oblokom, potom naraz odhodila cigaretu a zvrtla sa polkovým krokom.

Vtom vošiel dnu Zdieracký. Vyzeral veľmi utrápene. Hovoril rýchlo, ostro a hlasne, ťahajúc si medzi rečou riedku čiernu bradu, takže navlas podobal sa ráznemu človeku. Bol ináč dosť pod pantofľou „svojho srdca“, ako ženu svoju menúval. Zdieracká sa obrátila k nemu s otázkou:

— No, čo je?

Pán advokát sa trochu strhol, zavrel pekne dvere a zastal pri nich.

— Čo je? Škandál je, darebáctvo je. Ja toho človeka ešte musím poriadku naučiť. Pekný vták, ten Körtessi! Vieš, čo mi včera urobil?

— Hahaha, to bude veselé! Čo asi? To je huncút, ten Aladár! — tešila sa pani advokátová.

Rečičkaj s napätím počúval.

Advokáta trochu zarazilo potešenie jeho ženy, konečne predsa vyhŕklo z neho, že ho šabľou podrazil.

— Skutočne, šikovný chlap, ten Körtessi. Hahaha! — smiala sa Zdieracká, vytiahla tobolku a krútila si novú cigaretu. — A ty čo si na to?

Pána advokáta bezcitnosť „jeho srdca“ veľmi dopálila.

— No, vieš, srdce moje, — trhal si pán Zdieracký bradu, — nemala by si tak obdivovať surové hrdinstvo toho maďaróna: do teba sa tiež zadrapil. Hovoril mi pred chvíľou podslúžny, že sa mu Körtessi prisahal, že tá krásna šatka, ktorú si mala cez plecia prehodenú, bol obrus, že on ho veľmi dobre poznal po dierke, ktorú raz cigarou vypálil na ňom, keď u teba pil kávu.

Advokát skúmavo pozrel na ženu. Táto vstala zo stolice.

— To povedal? To je skutočne úbohý človek!

Zdieracká sa cítila veľmi urazená; po prvé preto, že cítila úmysel Körtessiho chcieť ju uraziť, a po druhé hanbila sa teraz za svoj „sortie“. Keď šla v obruse na ples, myslela si, že každý pozná hneď, čo to za sortie, a preto si zaumienila, že to povie svojim ctiteľom ako geniálny kúsok. Keď ale na plese videla, že nik nepozoruje, že má na sebe obrus, a keď jej páni ešte i komplimenty robili k peknej originálnej šatke, tu sa tešila svojmu úskoku a utvrdzovala ich v omyle.

A teraz jej poschádzalo na um, koho šialila a ako. Dlhý rad výtečníkov zišiel jej na um, s ktorými sa i o svojom sortie bavila. A teraz všetci títo muži, medzi ktorými podžupan, slúžny a Reznovský, najväčší statkár v okolí, figurujú, budú sa jej smiať a vtipy na ňu robiť a jeden druhého utvrdzovať, že oni vedeli, že mala obrus na sebe, ale že si predsa nesmú špás s ňou pokaziť, lebo že je nakoniec predsa len šumná osoba. Pritom si žmurknú významne jeden na druhého a zasmejú sa z celého hrdla.

Pani advokátová bola skúsená žena. Vedela, že ako ona zachádzala s inými, tak aj iní s ňou obskakujú.

— Oh, ten Körtessi! — zaťažilo jej na duši; — však sa mu ešte zmelie. — Dupla hnevno nohou a vyrazila von z chyže.

Zdieracký podíval sa zadivene na Rečičkaja.

— Videl si, počul si? Čo je to za žena?

— Videl som, počul som, mhm, — povedal Rečičkaj a položil ruky pod hlavu.

Advokát s veľkým rešpektom hovoril o svojej žene, Rečičkaj s malým opovrhnutím a posmechom myslel na jej slabosť, ženskosť, a s tým väčším oduševnením zbožňoval Jolanu.



[1] teremy (zastar.) — siene, dvorany

[2] batky — farebné šatky

[3] sortie (z fr. sortie de bal) — plesový plášť

[4] kalpak (zastar.) — vysoká husárska čiapka s kožušinovou obrubou

[5] Grätchen — postava dievčaťa v Goetheho Faustovi

[6] atila — krátky priliehavý šnúrami ozdobený kabát, ktorý nosievali uhorskí husári a honvédi

[7] polgárka — meštianska škola




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.