Zlatý fond > Diela > Na parolodi a železnici


E-mail (povinné):

Koloman Banšell:
Na parolodi a železnici

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 84 čitateľov

Na parolodi a železnici

Fejtón

Slávny vynálezca pary, to jest, prosím za láskavé odpustenie, chcel som riecť: slávny vynálezca toho slávneho tajomstva, ktoré neznala vynájsť za tisíc rokov „múdra“ koruna ľudstva, totiž jeho milosť pán človek, napriek tomu, že mávavala paru každý deň niekoľko razy pod nosom, a ktoré tajomstvo nezáležalo v inom, leda v cieľuprimeranom upotrebení toho plynového, od nepamäti dobre známeho divu (pary)…, slávny vynálezca toho slávneho tajomstva by sa sotva bol domnieval, že si svojím vynálezom, pre celé človečenstvo veľadôležitým, urobí niektorých ľudí — zaťatými nepriateľmi.

(I za túto náročky rozvláčnu vetu, ktorá má slúžiť za vzor takého slohu, akým sa písať nemá, prosím ctené čitateľstvo o láskavé prepáčenie. Spolu sľubujem, že budem písať tento svoj cestopisný úryvok vo vetách čo možno najkratších, lebo sa to lepšie číta než také veci, čo sú rozvláčené v míľodlhých periódach, v ktorých útly rozum ľudský obyčajne tak poblúdi ako odsúdenec v labyrinte. Nie je veru taký šťastný každý smrteľník, čo noviny čítava, žeby sa pri čítaní akejkoľvek čarbaniny stával účastným zvláštnej grácie[1] Ariadninej,[2] to jest toho klbka [trpezlivosti], pomocou ktorého možno vyjsť na svetlo z labyrintu míľodlhých periód.)

Teda to som chcel povedať na začiatku týchto riadkov, že je vynálezca pary, parolodí a železničných rušňov v nenávisti u mnohých ľudí, patriacich do spoločnosti — spisovateľov.

Z akej príčiny? — opýta sa udivený čitateľ.

A ja na to: len z tej príčiny, lebo pole zaujímavých cestopisov sa vo veľkej miere zúžilo od tých čias, čo cestovať možno na železnici alebo parolodi. Keď si predtým išiel do susednej dediny, nazbieral si toľko zaujímavej látky k cestopisom, že si mal za celé mesiace o čom písať. Teraz precestuješ stolicu za stolicou, krajinu za krajinou a, ó, krvavá pomsta osudu! nemáš zo svojho cestovania ani toľko užitku, žeby si niekoľko zaujímavých riadkov mohol napísať o svojich skúsenostiach. Keď slávny Kollár cestoval asi pred štyridsiatimi rokmi po Taliansku, bolo mu vtedy veľmi ľahko zostaviť štvorzväzkový cestopis. Ale teraz? Precestuj Európu, Áziu, Afriku, Ameriku a Austráliu radom, a čo si hneď od Kollára deväťstodeväťdesiatdeväťkrát geniálnejším spisovateľom, sotva budeš vstave o svojej ceste napísať štvorstránkový zaujímavý obrázok. Tak sa časy menia, tak tento svet beží!

A k tomu povážiť treba ešte jednu spisovateľskú kalamitu — nešťastné baedekre.[3] Baedecker napísal zväzky o pamätnostiach celého sveta, v svojich dielach ti aj o tom zprávu podá, koľko máš platiť v ktorom hostinci sprepitného, za čo ti kde očistia boty a o podobných pamätnostiach… Od alfy do omegy máš v baedekri hotový cestopis, a to v ktoromkoľvek smere, všetko jedno, či sa pohneš z Talianska cez Alpy do Švajčiarska a či z Brdárky na Gorlicu.

Za takýchto okolností má spisovateľ, čo chce o zaujímavých veciach písať cestopisy, ozaj nepríjemné postavenie. Keď si sadne na železnicu, tá letí s ním sťaby so šarkanmi ozávod a synovi panenských múz dopraje možno najkratší pohľad na krásu rozkošných krajov, takže tieto uletia útekom klamlivého sna (alebo rakúskej bankovky) pred jeho zrakom bez toho, žeby mu v duchu len tôňu tých pôžitkov boli zanechali, ktoré počas pokojného dlhšieho skúmania z ich lona prýštievajú. Potom zase, keď sa peknoduchého cestovateľa začína zmocňovať bojazlivosť, že ho to ustavičné rýchle striedanie nových vrchov a miest, nových dolín a riek snáď bláznivým urobí, pochytí do ruky baedeker a začne čítať, aby vyčítal to, čo v cestopise nie je napísané, o čom sa teda písať dalo. Ale baedeker je opravdivý Mefisto. Nenájdeš v tých doskách červených ani za dukát niečo takého, čo by z nich chýbalo, o čom by sa pojednávať dalo s dobrým prospechom, bez uskutočnenia plagiátorského prečinu a bez urážky svojho spisovateľského „dobrého mena“.

Dešperátne postavenie! Dešperátnejšie než postavenie plátku banskobystrického,[4] keď nad ním zaznie výrok z úst Jekelfalussiho:[5] „Mene, mene, tekel úpharzin“,[6] t j po našsky: „sčítané, sčítané, súdené a odvážené je množstvo — nerozumov tvojich!“

Toto je, ctené čitateľstvo, prelúdium[7] k nasledovnému cestopisu, ktorý vášmu dobroprajnému zraku nakresliť zamýšľam. Verím, že ráčite nahliadnuť, z akej príčiny som sa pustil do takého zbytočného — na prvý pohľad zbytočného — prelúdia. Na žiaden pád nie preto, akoby som v predohrách nejakú zvláštnu úľubu nachádzal, lebo nie som zo šťastných „muzikantov“ banskobystrických, a aj do tej spravodlivej muziky sa len toľko rozumiem, koľko hus do žita. (Pozobe ho, pochutná si na ňom, ale nevie, z akých ústrojných látok sa ono skladá a do ktorej triedy Linnéovej[8] patrí jeho kvet.) Otáznu predohru som len preto napísal, aby ctené čitateľstvo malo milosrdenstvo nado mnou, ak nebude môj cestopisný obrázok hoden ani fajku dymu. A nakoľko som videl, že vynímajúc tú predohru, ako vidno — dosť podarenú, všetko, čo na poli cestopisov napíšem, málokoho bude zaujímať, preto som i tejto prácičke dal nápis „Na parolodi a železnici“ a náročky som sa vyhol mnohosľubným grandióznym titulom a la „Cestopis do Švajčiarska“ atď. Nechcel som vás teda aspoň zavádzať — túto veľkomyseľnosť mi uznáte. A preto ak by ste sa pre moje prostosrdečné okolky zdráhali tieto riadky ďalej čítať, prosím vás, prečítajte ich aspoň ako odmenu mojej vyššie dokázanej veľkomyseľnosti, ktorá cnosť je v týchto porušených časoch, kde sa už aj subvencia dáva, ozaj zriedkavá i odmeny hodná. A tak hurrá! ideme do kraja zlatej slobody slobodienky, do mileného Švajčiarska.

Šramotalo, hrkotalo celú noc. V noci vrhol som sa totiž do niektorého vagóna, ktorý náhodne do Mníchova išiel z Viedne. (Aby som vás nenudil, nezačnem opisovať svoje cestovateľské skúsenosti od svojho rodiska, lež od Viedne.) Sotva sa zavreli za mojím nevinným chrbtom dvere vagóna, vydajúc praskot taký silný, aký len na rakúsko-uhorských železniciach možno počuť (zjavná to sympatia k praskotu burzovnému a generálnemu), a sotva mi konduktor vybil dierku na cestovnej karte, hneď som sa nachádzal v náručí sladkého spánku. Ale som predsa počul, že šramotalo a hrkotalo celú noc. To bolo teda dôkazom, že som alebo sníval celú noc o šramotaní a hrkotaní, alebo že som vlastne nespal, lež hrkotanie železnice počul.

Povážiac okolnosti, v akých som sa nachádzal — dva centy napravo (jedna vážna matróna), tri centy naľavo (akýsi medveď v ľudskej postave) — náchylný som veriť, že som vlastne nespal, ale som si len myslel, že by dobre bolo voľnejšie odfukovať. V sladkých túžbach po eldoráde slobodnejšieho dýchania som snáď naposledy aj na okamih zadriemal. Ale i za ten okamih som počul šramotanie a hrkotanie.

Čo šramotalo, čo hrkotalo celú noc? Ó, radostné cestovanie!

Môj sused šramotal mechmi chrápajúcich úst, moja suseda hrkotala skameneným jazykom.

Ináč, to nepatrí k veci. K veci len to patrilo, že som celú noc nemohol spať a následok toho bol, že som za rána, keď sa moji susedia z vagóna vytratili, začal sprobúvať svoje nešťastné pľúca, či mi ich nemilosrdná ťarcha piatich centov neroztlačila a či sú na spanie ešte upotrebiteľné. I usnul som, práve keď vychádzalo slnce. Železnica uháňala krásnymi dolinami Salzburgu. Škoda krásneho kraja, že som ho nemohol obdivovať!

Ináč, ani to nepatrí k veci. Nechcem písať obšírny cestopis. A keďže som i spal, či to nebolo „na železnici?“

Z tej nadmieru zaujímavej scény, ktorá vyššie v krátkych lapidárnych ťahoch bola nakreslená, sa iste možno presvedčiť, že sa na železnici i pamätihodné udalosti vyskytujú.

Avšak tak sa mi zdá, sťaby moje ucho bolo duchom cteného čítajúceho publika. Zdá sa mi totiž, že väčšia časť súdneho čitateľstva (a ja každého čitateľa pokladám za súdneho, ktorý týmto riadkom pozornosť venoval) takto hovorí: Škoda preškoda tej zaujímavej scény, že ju pôvodca tak nakrátko, tak lapidárnym slohom opísal. A koľko zaujímavého mohol rozprávať! Mal nám bližšie charakterizovať svojich spolucestujúcich, mal nám rozpovedať, o čom rapotal ten skamenený jazyk jeho dvojcentovej susedy? Ktovie, či by z jej reči nebola povstala zaujímavejšia epizóda, než je celý cestopis? A potom — aká nejapnosť od toho pôvodcu i to, že nepripomenul, či sa s tým susedom alebo susedou na železnici vôbec zhováral. Možno, veru, že je ten pôvodca tak mechom buchnutý, že sa ešte ani k ľuďom prihovárať nevie… Hja, ale potom nechže nepíše cestopisy, lebo je na to niečo prihl… A zase o tých krásnych krajoch Salzburgu úplne mlčí. Že, vraj, drichmal. Daromná fráza, ba urážlivá. Pokladá svojich čitateľov za bláznov, alebo je on sám…

A už takéto monológy netrpím, totiž ja, pôvodca týchto riadkov. Musím sa ohradiť proti takým urážlivým nadávkam. Ja že mechom buchnutý? Ja že…? Do očí vám musím riecť bez obalu, vám všetkým, čo ste s lapidárnym opisom tej železničnej scény nespokojní, vám všetkým musím povedať, že vás — nesmierne ľutujem. Ľutujem vás preto, že nemáte ani zdania o pokrokoch moderného spisovateľstva. Tak sa mi vy do toho rozumiete ako sliepka do organovania. Nuž či ste vy tak ďaleko zaostali za vozom moderných náhľadov, že ani to neviete, že sa teraz čo najkratšie opisy najlepšie ľúbia, pri ktorých je najširšie pole ponechané obrazotvornosti čitateľovej? Veru by ste sa hanbiť mohli, vy nositelia zastaralých šlendriánov. Spýtajte sa ktoréhokoľvek moderného kritika, každý vás ubezpečí, že sa teraz krátke opisy najlepšie ľúbia. Predtým, pravda, opak tohto náhľadu stál na povrchu. Predtým bolo prvou cnosťou dobrého spisovateľa čo najpodrobnejšie detailizovanie, rozbor situácie, osoby a predmetu až na najútlejšie čiastočky, ako to napríklad u Hollého vidno, ktorý opisuje črpák svojho valacha asi v dvadsiatich-tridsiatich hexametroch. Ale teraz? — Teraz je najslávnejším spisovateľským maliarom ten, čo len obrysy kúskovité vie čiarať, aby obrazotvornosť čitateľova čo najslobodnejšie pole mala asekurované. (Niečo podobného i deti vedia robiť uhlíkom na stenu.) Tak veru! Moderné požiadavky sú inakšie i v spisovateľstve než zastaralý klasický šlendrián. A môžem vás ubezpečiť — aspoň tak vraveli o tom moderní kritici — že príde onedlho čas, že ten bude venčený za najhlavnejšieho spisovateľa, kto nenapíše v svojom živote — ani riadočka. Ten už potom zabezpečí obrazotvornosti svojich čitateľov najširšie pole. Ó, keby ten čas už predo dvermi bol! Potom by aspoň a posteriori[9] neexistovali ani moderní kritici.

Zatiaľ poďme ďalej.

Železnica už pri Mníchove píska.

City príjemné ovládali srdce moje, keď sa rušeň k Mníchovu približoval. Vytrčiac hlavu zo železničného vozňa a zhliadnuc pred sebou sochu „Bavariu“[10] (do ktorej sa hore schodmi chodieva), bol som napomenutý, že som prišiel na pôdu umenia.

Len niekoľko okamihov — a železnica zastala. Vo mne vrela túžba, aby som čím skôr mohol obdivovať povestné zbierky diel umeleckých: glyptotéku,[11] pinakotéku a pod. Bohvie ešte čo. Lež príjemné moje city v škrekľavú disharmóniu premenila nepríjemná epizóda pri železničnej stanici. Chcejúc sa zaopatriť bavorskými peniazmi, išiel som k pokladnici. Tam mi statočne vymenili naše bankovky za bavorské papiere.

V myšlienky ponorený nad tým výrazom „čert ako diabol“, zabudol som si paličku pri pokladnici. Ľútosť hlboká mi zachvátila útroby za jedinou vernou spoločnicou, ktorá ma z domova až do tejto cudzej krajiny sprevádzala. Ale ľútosť netrvala dlho. Navrátiac sa k pokladnici, tam som síce milenú a takmer oplakávanú paličku svoju nenašiel, lež učiniac v zármutok pohrúžený niekoľko krokov napred, zazrel som ju v ruke nejakého sluhu od železnice.

Okamžik — a žiadal som galantne svoju družku naspäť.

„Oh, veľmi vďačne,“ odpovie oslovený, „ak je vaša.“

Vytiahol som mešec a podával som statočnému nálezcovi akýsi strieborniačik, čo mi ešte od Simpachu bol zvýšil.

„Nie som privyknutý na také almužny,“ zaďakoval odmenený, uškrnúc sa opovržlivo. Nálezné neprijal.

Na také almužny? myslím si. To mu je málo. „Dal by som viac,“ rečiem, „ale nemám okrem bankovky. Vidíte prázdny mešec. Pijete pivo?“ pýtam sa, pozrúc na blízky hostinec.

Miesto odpovede zachytil sa dobrý vtáčik so mnou.

Je to hrozné s týmito veľkomestskými gaunermi, myslel som si, vstúpiac do pivovaru. Už ma má! Vďačne by som mu bol ponechal milú paličku.

V tomto okamžiku mi dobrá myšlienka napadla.

„Pijete pivo?“ pýtam sa svojho sprievodcu, obrátiac sa k nemu nenazdajky uprostred sály.

„Ó, áno.“ Úľubne sa usmial.

„Kúpte si teda za moju paličku piva,“ rečiem odhodlane, „a tu máte ešte i túto almužnu.“ S tým som mu hodil tenže strieborniačik čo prv a odchádzal som naspäť.

Svingulant[12] prijal oboje.

„Len jednu otázku,“ riekol pritom galantne, „smiem vám dať?“ A nečakajúc na moju odpoveď, spytuje sa ďalej: „Vy ráčite byť z Rakúska. Nie?“

„Ak vám ľúbo, áno.“

„Hneď som si myslel,“ dodal gauner s triumfujúcim smiechom. „Len Rakúšan môže byť taký ľahkomyseľný v peňažníctve. Vezmite svoju paličku i peniaz!“ kričal za mnou.

Ja som sa ani neobzrel od radosti nad tým, že som sa takého gaunera striasol.

O hodinu pozdejšie som sa dozvedel v tomže hostinci, že sluha od železnice, s ktorým som mal aféru, bol bavorský — minister!

„Nie je možné! To je švindeľ. Nepravdepodobné!“

Domnievam sa, že asi tieto slová vykĺzli sa z úst čitateľa nad tou aférou, ktorú som mal v Mníchove s údajne bavorským ministrom a ktorú som predošle opísal.

Ja, bohužiaľ, voči tejto nedôvere nemám inej odvety okrem tejto: relata refero, to jest podal som vec počutú. Ak teda ten údajný minister nebol opravdivým ministrom, prosím, neobviňujte mňa, lež prameň, z ktorého som zprávu čerpal. — A tu mi niečo napadá reťazením sa myšlienok. Neraz sa i pisateľom historických románov a podobných vecí tej nedôvery za podiel dostáva, akoby niektoré veci v ich spisoch neboli pravdepodobné. Avšak oni úbožiaci za to nemôžu, preto sa nedôvera tá vlastne ani ich netýka. Námietku pravde nepodobného vymýšľania iba ten môže na nich uvaľovať, kto nerozoznáva historický dej od toho, čo je slobodnou fantáziou vymyslené… Čítať napríklad v niektorej novele o hodovaní v takom paláci, nad ktorým stotridsaťpäť obesencov visí, je zdanlivo pravde nepodobné a absurdné, a predsa je to dejepisný fakt. Od nepravdepodobnosti k nemožnosti je ďaleký skok.

A prečo by som neuveril, že ten pán v rovnošate (ktorú som ja, cudzinec, za rovnošatu bavorských železničných sluhov a úradníkov pokladal) bol vskutku bavorským ministrom, keď som z bezpečných úst počul (a to je všeobecne známa vec), že bavorskí ministri veľmi často chodievajú do toho hostinca, kam som i ja bol zašiel, na pohár piva? — Tak je to i s dejepisnými rozprávkami. Prečo by som pochyboval o pravdivosti niektorého deja, keď viem z bezpečných prameňov, že sa on pomerom, obyčajom a duchu patričných časov neprotiví, ba s nimi súhlasí.

Avšak vzdialil som sa od predmetu.

Prechádzam sa po chodbištiach mníchovských. Hľadal som zrakom zvedavým na tejto pôde umenia predovšetkým zvláštne stavby.

Ale očakávanie moje nebolo splnené. O zovňajšku Mníchova možno síce vcelku riecť, že v architektúre ďaleko stojí nad Pešťou, ktorá sa zdá byť len kasárenským hniezdom, lež v stavbách mníchovských niet dostatočnej veľkoleposti. A tak myslím, že i najčistejšia stavba len vedno s veľkoleposťou môže vyvolať uspokojujúci dojem. Z budov mníchovských priveľmi vyzeralo reálne zmýšľanie bavorských pivárov. Mimovoľne mi napadlo: títo ľudia, reku, nezamurovávajú svoje peniaze do skaly. Z národohospodárskeho ohľadu je to chválitebné, Pešť by sa mohla z toho poučiť, ale dojem umelecký je tou myšlienkou mútený.

Keď hovorím o staviteľstve, spomeniem spomedzi pamätnejších stavieb mníchovských aspoň drievny gotický dóm, neovakovaný, z červených tehál stavaný. Palác kráľovský je dostatočne známy z novinárskych drobností.

Navštívil som i glyptotéku. A tu som nahliadol, že keď som v Mníchove hľadal Atény, nebol som veru sklamaný. Už sama budova s klasickou jednoduchosťou je majstrovským dielom staviteľstva. A obsah tejto budovy! Veľkolepé, uchvacujúce a poučné je vidieť, ako sa vyvíjalo rezbárstvo od svojej egyptskej kolísky počnúc až ku gréckemu kulminačnému veku. Podoba jednotlivých triednych svetlíc a ich usporiadanie ako i fresky úplne harmonizujú so sochami, ktoré sú v nich umiestnené.

Nemôžem spomenúť ani najpamätnejšie sochy. Ale aspoň jednu. Mňa zvlášť zaujímal „Spiaci Saturn“,[13] pozostatok to z veku slávneho Praxitela a Skopasa.[14] Keď sa zahľadí človek na túto sochu, príde do pokušenia nastaviť svoje ucho, či ten Saturn skutočne nedýcha. Na tvári Saturnovej je klasicky vyjadrená opilosť. Skoro by sme uhádli, o čom asi sníva.

Ale dosť. Okrem toho si vás už predstavujem, ako sa usmievate nad tým, že sa mi práve opitý spiaci Saturn páčil v glyptotéke. „Nie div,“ poviete, „že sa pôvodca medzi bavorskými pijanmi táral.“

Mníchov som opustil pod dojmom príjemných citov. Mnohé by som mal spomenúť, čo ma zaujímalo, naširoko-ďaleko by som sa mohol rozpisovať o každom videnom predmete. Či by môj cestopisný úryvok potom nebol ešte rozvláčnejší, než je teraz, to mnohý ľahko uhádne. Pritom je aj to isté, že by tieto riadky mnohým lepšie chutili, keby v nich rozličné skúsenosti boli pospomínané dve na tri a nakrátko, než chutia teraz, keď sa pri niektorom predmete trochu dlhšie zabavím. Z toho si každý novelista môže tú dobrú radu vybrať, že sa väčšine terajšieho čitateľstva také poviestky najväčšmi ľúbia, v ktorých je mnoho deja v krátkom lapidárnom slohu nakopené. Kto sa tejto modernej požiadavke ozlomkrky neprispôsobí, lež i na estetický zmysel prevýšených „šlendriánov“ reflektuje vpradeným do svojej práce kde-tu obšírnejším opisom niektorého deja alebo osoby, nad tým novelistom je už vopred vynesený výrok nezdaru.

Moja návšteva v mníchovskej glyptotéke mala za následok, že som si v najbližšom kníhkupectve zaopatril Lessingovo[15] dielo „Laokoón“. Túto klasickú prácu čítal som na železnici od Mníchova až po Lindavu. Medzi spolucestujúcimi som iste nemal nikoho, kto by mi bol lepšie než „Laokoón“ zdĺhavý čas cestovania krátil.

„Laokontovi“ mnohé mám čo ďakovať…

Na svoju hanbu som sa presvedčil, že som dovtedy nejasný pochop mal o hraniciach maliarstva, rezbárstva a poézie. Predtým som sa domnieval, verný náhľadu Simonidesovmu,[16] že maliarstvo je nemou poéziou a poézia hovoriacim maliarstvom. Lessing ma o inom presvedčil. I zanevrel som na „mániu opisovania“, ktorej som dosiaľ hlavnú rolu v básnictve pripisoval.

„Len to je úrodné,“ hovorí Lessing (Laokoón III.), „čo obrazotvornosti slobodnú hru ponecháva. Čím viac vidíme, musí nám byť dovolené, aby sme si tým viac domyslieť mohli.“

Lessing toto síce o maliarstve hovorí, ale či to neplatí aj o básnictve? Isteže aj o poézii, a tak napríklad aj o novelistike, s tým malým rozdielom snáď, že táto musí ponechať slobodné pole dômyslu čitateľovmu v pobočných dejoch a reflexii nad súvisom hlavného deja, ale nikdy sa nesmie opierať o slobodný dômysel pri maľbe charakterov. Novelista podľa mojej mienky nesmie dopustiť, aby si čitateľ inakšiu ideu smel utvoriť o charaktere niektorej, zvlášť hlavnej osoby, než akú pôvodca nakresliť zamýšľal. Spisovateľ musí byť istý, že s ktorou osobou svojej poviestky on sympatizuje, s tou musí cítiť aj čitateľ. Aby sa ale táto zhoda medzi názorom spisovateľovým a čitateľovým možnou stala, k tomu je pri nekonečnom počte nuansí v charakteroch ľudských potrebná maľba, dôkladné kolorizovanie, častokrát na úkor lapidárnosti, a nielen povrchne rabelaisovskú geniálnosť[17] napodobňujúce čmáranie jednotlivých spisov. Myslím, že ak sa maliarstvo niekde s poéziou stýka, je to práve tento punkt — punkt charakteristiky. Nechcem však rozpisovať svoje reflexie nad Lessingovým „Laokontom“, ktorého takmer každá kapitola sa hodí k novým a novým úvahám. Len škoda, že mnohí z novších kritikov práve na základe Lessingových zásad, nimi jednostranne pochopených, vystavali svoje klamné teórie, z ktorých niektoré som už v priebehu týchto riadkov spomenul.

Začínalo svitať, vlak dochádzal k Lindave. O dve hodiny mal som uvidieť kraje blaženého Švajčiarska… Aká to bude plavba po siných vlnách Bodamského jazera! V hrudi mi splápolal plameň nadšenia…

Tu ale padlo mi oko na jednu enunciáciu[18] otvoreného „Laokonta“ — a odrazu som sa tak začal cítiť, akoby plameň môjho nadšenia bol býval spláknutý ľadovým tušom.

„Konečným cieľom každého umenia,“ hovorí tam Lessing, „je úľuba a bez tejto sa možno i zaobísť. Preto nepochybne môže závisieť od zákonodarcu, ktorý druh úľuby a v akej miere je povoliteľný.“

Horrendum dictu![19] To je snáď predsa primnoho od takého „Freigeista“,[20] ako bol Lessing. Zákonodarstvo by teda malo rozhodovať napríklad nad tým, aké obrazy je dovolené maľovať, akého „druhu“ básne písať, „akú mieru“ nadšenia v nich upotrebiť a pod.? A už, prosím za odpustenie, táto kapitola Lessinga, napriek tomu, že ju pôvodca chcel dejepisnými príkladmi ilustrovať, z toho, že u starých boli aj umenia podrobené zákonom, vyvodzovať, že by táže inštitúcia aj za našich čias bola potrebná a cieľu primeraná, to toľko znamená ako históriu zauškovať a nenahliadať, aký veľký je rozdiel medzi duchom starého a prúdom nového veku.

Ale na šťastie v modernej Európe sa ani nenašiel taký štát, v ktorom by zákonodarstvo rozhodovalo nad dovoliteľným a nedovoliteľným v umení, čiže kde by zákonodarstvo slobodný vývin umenia bolo chcelo hatiť. A dobre tak.

Nechže je zástoj absolutistickej kontroly ponechaný takým indivíduám, o ktorých je známa vec, že sa pštrosom podobajú, nakoľko sa aj oni radi zarývajú pred nebezpečenstvom „liberalizmu“ a podobných mátoh do piesku stredovekých lapálií. Tieto poľutovaniahodné indivíduá nechže sa kochajú v svojom vycieraní zubov, nechže sa kochajú v tom výlučne svojom vlastnom privilégiu, že sú oni strážcami mravnosti a najvyšším fórom umenia. Ja týchto ľudí ľutujem. A ak by sa mi kedy toho šťastia za podiel dostalo, že by tí zasmušilí rytieri vykrikovali nad nejakým mojím výtvorom mne do očú (a nielen za chrbtom) svoje fulminantné jeremiády:[21] „Mravnosť je napadnutá! Pozor, devy slovenské! Nedajte sa zviesť, junošovia naši!“ — ja i vtedy nevedel by som sa namrzieť, ale s ľahkým úsmevom vyjadril by som tým rytierom svoju najhlbšiu sústrasť. Úbohí!…

Pradenie týchto myšlienok ešte nebolo dohotovené, keď rušeň začal pískať, dávajúc na vedomie, že sme blízo Lindavy. O niekoľko chvíľ rušeň zastal.

Vystúpil som z vagóna, a oddajúc batožinu nosičovi, poberal som sa k prístavu Bodamského jazera.

Stál som na palube a hľadel som v tichej dume do zelenkavých vôd jazera. Neviem, či to bola túžba za opusteným domovom a či inakšie kiesi pocity, ktoré v prsiach mojich prúdiť začali. Dosť na tom, bol som rozrušený… V rozrušenosti zabiehal som až k hraniciam povestného „weltschmerzu“[22] i mimovoľne tisla sa mi na pery nasledovná básnička. Melancholické čľapotanie vĺn, loďou prerezávaných, bolo hudobným sprievodom k mojim rýmom:


Ranný vánok už povievať začína,
noc-mrákava vždy viac a viac sa míňa:
Ó, loď, pospeš, rozprestri vetrilá,
nech sa zjaví voľnosti vlasť milá!
Blíži sa noc. Dych života nevládze.
Ako by vládal niesť toľké nesnádze?
Ó, čierna loď, nenáhli sa, čakaj:
Len ešte raz, len — zaplakať mi daj.

Neviem, či to v tomto smutnom tóne i ďalej malo ísť. Len na to sa rozpomínam, že nasledujúca sloha mala obsahovať rezolútne — zriekanie sa večného spasenia. Myšlienka táto, ako vidno, nebárs akorduje s obsahom slôh vyššie uvedených, no ja som ju predsa silou-mocou chcel upotrebiť, a síce z nasledovnej príčiny. Stalo sa mi pred pár rokmi, že som bol napísal a uverejnil veršík, v ktorom sa moja hriešna duša ľahkomyseľne zriekala účasti spasenia. Akýsi starý pán sa nad touto impertinenciou[23] bol strašne napálil (priatelia mi vyčítali, že je myšlienka tá plagiátom z celej svetovej literatúry, čo ja sám uznávam) a tenže starý pán ma za tú impertinenciu statočne vymydlil. Ale čo sa vykľuvalo z kritiky toho pánovej? Výborná reklama pre moje, ináč „nechutné“ veršovnícke výtvory. A čo bolo výsledkom tej reklamy? Ten jednoduchý fakt, že skoro každá vzdelaná Slovenka vedela celú tú básničku naspamäť a častejšie si ju s úľubou opätovala, a bez reklamy starého pánovej by ju snáď nikdy nebola ani čítala. Presvedčivši sa teda, že je nemierny útok starého pána pre mňa opravdivou reklamou, vyznám dôverne, i k veršíkom vyššie uvedeným som preto zamýšľal pripojiť myšlienku o spasení, aby mi u toho starého pána bol zaistený útok — reklama mojich veršíkov.

Dokým som sa ja čiernej lodi prosil, aby mi len ešte raz dovolila zaplakať — pustili sa do plaču nebesá. Neviem, či to boli slzy ľútosti nado mnou. Ak slzy tie naozaj mne platili, tak veru strašným hriešnikom byť musím, lebo sa lialo strašne.

K tomu vial i silný vietor. Bodamské jazero začalo sa vlniť. Krásny to bol obraz! Ale nejdem ho opisovať po prvé preto, že nemôžem vystáť „mániu opisovania“, a po druhé z tej príčiny, lebo cteným čitateľom môžem v krajine ukázať a predstaviť niečo krajšieho, než sú rozhnevané vlny Bodamského jazera.

Pozrite, kto sa tam do zrkadla pozerá?…

Potichu sa blížte ako milenec ku komôrke svojej dievčiny; nedovoľte čižmám vŕzgať, ak máte v nich lipové triesky.

V kajute je samotná, za spolucestujúceho mňa jediného má, môže teda svojej márnomyseľnosti nemýlene pochlebovať v zrkadle.

Pozrite na tú štíhlu postavu — ale nejdem ju ďalej opisovať. Dosť na tom — máte pred sebou ženu ako lusk.

Aký blažený som bol, že som mohol v jej spoločenstve cestovať.

A aká zhovorčivá! Čo slovo, to geniálna myšlienka. Mladá síce nie je, ale je predsa na pobozkanie.

Rodom Poľka; vydala sa do Francúzska, ale jej manžel dávno zomrel. Keď mi o jeho smrti vyprávala, vytiahla z vrecka šatku a utierala si zaslzené oči. To je už potom vernosť na pozlátenie.

„Váš nebohý manžel,“ rečiem ja, „bol veľmi šťastný človek, lebo ako vidím, blažili ste ho závideniahodnou vernosťou.“ Chcel som týmito slovami jej sentimentálnosť pichnúť, ale sa mi to nepodarilo; moje slová sa viac poklone podobali.

„Ó, prosím vás,“ rečie ona, ľúbo usmejúc sa odrazu, „veľmi mi pochlebujete. Radšej ste mali riecť, že srdce ženské býva vernejšie než mužské. A to je naše šťastie, bo v povedomí vernosti nachádzame aspoň aké-také uspokojenie, ak sme v ľúbosti nešťastné.“

„Ach, vy ste boli snáď nešťastnou? Veru vám to z tváre nevyzerá.“

„Či nešťastnou?“ rečie ona s trpkým úsmevom. „Vy ste dobrý znateľ ľudí. Mám k vám dôveru. Ak chcete, môžete počuť o mojom osude. — Ale snáď si zaraňajkujeme.“

Dal som doniesť kávu, ktorú som fatálne draho musel zaplatiť.

Pri šáločke začala vyprávať moja drahá Poľka o živote svojho nebohého muža, aký výstredný život viedol, koľko príčin jej k žiarlivosti poskytoval a podobné veci. Už som chcel svoje slová odvolať, ktorými som bol prv vyznal, že jej manžel bol veľmi šťastným človekom.

Ale denique[24] zabával som sa dobre, až kým loď v Romanshorne zastala. S takou milou ženou som sa už dávno nezabával.

Chlape, myslel som si, ak by si bol o štyri roky mladší, t. j. osemnásťročný, nech som dobrý, ak sa nezaľúbiš do tejto ženy až po uši.

Keď som si v Romanshorne železničný lístok vymieňal, pribehne drahá Poľka ku mne a vysype na pult predo mnou všetky svoje peniaze. Boli to všelijaké strieborniaky od výmyslu sveta, nebodaj, pozostatok akejsi numizmatiky.[25]

„Prosím vás,“ rečie ku mne, „pomáhajte mi vyberať švajčiarske peniaze, ja sa v týchto rozličných nevyznám.“

Vyberať — myslím si. Celá tvoja numizmatika nestojí päť frankov a za lístok máš platiť aspoň dva razy toľko.

Z rozpakov mi zvonček pomohol — začali tretí raz na odchod cengať.

„Odpusťte, madame, ešte som neodovzdal svoju batožinu.“ S týmito slovami som sa vzdialil. Už darmo je, bol som veru taký negalantný, že som svojej „priateľke“ nekúpil lístok — za svoje peniaze.

Chlape, myslel som si, ak by si bol o štyri roky mladší, to jest osemnásťročný, nech som dobrý, ak jej nekúpiš lístok za svoj groš.

Odvtedy, čo som na pôdu švajčiarsku stúpil, šťastie ženské ma v opravdivom zmysle slova začalo prenasledovať. Sotva som v Romanshorne na železnicu sadol, dopálila za mnou moja premilená Poľka, a prv než by som ju bol spozoroval, sadla si ku mne, rečúc s francúzskou zdvorilosťou: „Neráčte sa mrzieť, ak budem vašou susedou. So známym priateľom je, tuším, lepšie cestovať.“

Neodpovedal som, čo mi namrzenému na jazyku väzilo, ale som sa predsa nemohol zdržať, aby som nejak zarazeno nabok nepohliadol.

A koho tu zhliadnem?

Dievčinu, na prvý pohľad dobre známu, lež v prekvapení som sa nevedel spamätať, kto je a kde som ju videl.

Ona tiež pozrela na mňa a začervenala sa.

Po mnohom rozmýšľaní mi prišlo na um, že som dievčatko to sivooké v Pešti videl asi pred týždňom, keď v omnibuse vis a vis[26] sedela.

Cestovala samotná. Možná vec, že v Pešti bola guvernantkou[27] a že sa teraz do svojho rodiska navracala. Bol som v rozpakoch, či sa jej mám prihovoriť. Srdce mi lietalo od radosti. Vyznám dôverne, s dievčatkom som vrele sympatizoval.

A ak je ona z Uhorska? Či by sa nepatrilo ju osloviť?… A vidím, že sa i ona rozpomína na mňa.

Bol som v rozpakoch za dlhší čas, a čo z rozpačitosti vyplýva, na susedu som pozabudol. Táto, aby moju negalantnosť revanšovala, začala si — za smiechu spolucestujúcich — vlasy vyčesávať. Tak som sa cítil, akoby ten smiech mne bol platil.

To ma pohlo k rozhodnutiu.

„Prosím, nebudem na prekážku vášmu zamestnaniu,“ rečiem k svojej Poľke a už som sedel pri boku sivookého dievčaťa, prehodiac krátko: „Excusez, mademoiselle“.[28]

„S’il vous plait, monsieur,“[29] rečie ona, sklopiac zrak a zapýriac sa.

…Mal som také cestovanie, aké viac nikdy nebudem mať…

Kto bola tá dievčina a ako som sa s ňou zabával, rozpoviem vám druhý raz.

Do videnia!



[1] grácia — priazeň.

[2] Ariadna — postava z gréckej mytológie: dcéra krétskeho kráľa Minosa, ktorá vyviedla Tézea z labyrintu pomocou klbka nití.

[3] Baedeker, Karl (1801 — 1859) — vydavateľ cestovných sprievodcov; — baedecker — cestovný (knižný) sprievodca.

[4] plátku banskobystrického — Banšell má na mysli vládou vydávanú „Svornosť“, známu surovými útokmi proti všetkému slovenskému.

[5] Jekelfalussi — maďarský vysoký cirkevný hodnostár.

[6] mene tekel ufarzin — spočítané, zvážené, rozdelené; v prenesenom zmysle výstražné znamenie.

[7] prelúdium — (lat.) predohra, úvod.

[8] Linné, Karl (1707 — 1778) — švédsky prírodovedec, tvorca prvej klasifikácie rastlinstva a živočíšstva.

[9] posteriori — (lat.) dodatočne.

[10] Bavaria — socha ženy znázorňujúcej Bavorsko.

[11] glyptotéka, pinakotéka — (z gr.) zbierka diel plastického umenia, obrazáreň.

[12] svingulant — (z angl.) švihák.

[13] Saturn — boh času a úrodnosti.

[14] Praxiteles a Skopas — slávni grécki sochári (4. stor. pr. n. l.)

[15] Lessing, Gothold Ephraim (1729 — 1781) — vynikajúci nemecký spisovateľ; jeho najlepším estetickým dielom je Laokoón.

[16] Simonides z Amorgu (okolo r. 650 pr. n. l.) — grécky básnik, píšuci satiry a výsmešné básne v jambickom metre.

[17] rabelaisovskú geniálnosť — Francois Rabelais (1495 — 1553) — francúzsky spisovateľ, autor svetoznámeho románu Gargantua a Pantagruel.

[18] enunciácia — (z lat.) výrok, výpoveď.

[19] horrendum dictu — (lat.) hrôza povedať.

[20] Freigeist — (nem.) voľnomyšlienkár.

[21] fulminantné jeremiády — (z lat.) hromové náreky.

[22] Weltschmerz — (nem.) svetobôľ.

[23] impertinencia — (z lat.) bezočivosť, neslušnosť, surovosť.

[24] denique — (lat.) napokon, konečne.

[25] numizmatika — (z lat.) náuka o starých minciach; tuná skôr zbierka peňazí, mincí.

[26] vis a vis — (fr.) oproti, zoči-voči.

[27] guvernantka — (z fr.) vychovávateľka.

[28] Excusez, mademoiselle! — (fr.) Prepáčte, slečna!

[29] S’il vous plait, monsieur — (fr.) nech sa páči, pane.




Koloman Banšell

— evanjelický kňaz, slovenský básnik, literárny teoretik, prozaik a novinár. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.