E-mail (povinné):

Koloman Banšell:
Okyptenec

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Roman Soóky.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov


 

Svadba

Neďaleko od mesta H. rozkladá sa poriadna, dosť hodná dedinka. Z troch strán ju obtáčajú zelené smrekové a jedľové lesy. Žobráčik sa vraj odtiaľto už naspäť vraciava, lebo ďalej cez vrchy, ktorými ani cesta ani chodníček nevedie na druhú dolinu, ísť je mu nemožno. V dedinke tejto, Kamenicou zvanej, bývajú číri, čistí Slováci, nešťastné dosiaľ deti toho národa, ktorý navzdor všetkým námahám a ustávaniam vodcov svojich sa len predsa dobre mať nemôže. A prečo? Preto, že sa ľud ani v povedomí, ani v hrdosti národnej, bohužiaľ, neutvrdzuje tak, akoby to vlastný jeho záujem vyžadoval. — Kameničania sú ľudia dobrí ako kus chleba, pracovití, nábožní, poriadkumilovní; obdarení sú teda cnosťami takými, ktoré nám Slovákom ani tí najúhlavnejší nepriatelia odškriepiť nemôžu. Majú ale Kameničania jednu veľkú chybu: nevedia rozoznať dobrú radu priateľov svojich od zvádzania neprajníkov, čoho následkom je duševná zaostalosť, duševná bieda.

… Rozpomínate sa hádam na tú vojnu roku 1866, keď sa náš cisár s kráľom pruským bol za pasy chytil. Akože by ste sa aj nerozpomínali! Veď nejeden i z vašich pokrvných a známych rozžehnal sa vtedy so svetom týmto. Podajedni vám i teraz radi vyprávajú o tej veľkej osudnej bitke pri Hradci Králové.

Teda pred touto vojnou bolo to asi pol roka, že sa v Kamenici svadbovalo u Poltárskych.

Nebohý starý Poltársky zomrel asi pred dvoma rokmi už ako vdovec. Po ňom zostali dvaja synovia, ktorí, ako si ľudia povrávali, taký majetok dedili po otcovi, s akým sa v Kamenici ani najlepší gazda chváliť nemohol. Starší, asi dvadsaťosemročný syn Poltárskeho, volal sa Jurko; mladšieho, ktorému na Michala minulo dvadsaťdva rokov, zvali Jankom. Ženatý nebol z nich ešte ani jeden. Starý Poltársky často napomínal Jurka, aby sa už len oženil aspoň on, keď sa Janko pre vojenčinu oženiť nemôže. Ešte aj niekoľko hodín pred vydýchnutím duše svojej sa takto vyslovil otec: „Syn môj, na svojej smrteľnej posteli ťa prosím, ožeňže sa, ožeň už raz. Gazdovstvo bez dobrej gazdinej obyčajne na mizinu vychádza. Keby nebohá vaša mať, pán boh ju tam osláv, dosiaľ bola žila, stálo by dedičstvo vaše o niekoľko zlatých lepšie. Podaj mi ruku a prisľúb mi, že sa čím skôr budeš hľadieť oženiť…“

A Jurko sľúbil, ale od sľubu i po dvoch rokoch v záležitosti tejto viac nič neurobil. — Keď sa Jurkovi posmievali, že vari chce ostať pustovníkom, vždy tak odvrával, že, vraj, ešte nepozná dievča, ktoré by sa mu v každom ohľade páčilo. Pri každej znal on nejakú chybu nájsť. — Inakší šuhaj bol ale Jurkov mladší brat. Janko mal dievčence do zbláznenia rád a mával obyčaj vravieť, že keď peknému dievčatku do očí pozrie, nuž vraj počuje, ako mu srdce zapiští. Nečakal on, kým už z toho vojenstva vybŕdne a kým ho aj z ostatnej klasy vytrú, ale dôverujúc v majetnosť svoju, že potom pri vizitierkach doktorov nejako podkúpi, zasnúbil sa v dvadsiatom druhom roku s jedným utešeným dievčatkom zo susednej dediny.

Keď sme teda prv povedali, že sa u Poltárskych v prvých dňoch po novom roku svadbovalo, to bola svadba Jankova s Aničkou peknou, lebo ju inak ani nepoznal nikto iba ako „peknú Aničku“.

Nože sa podívajme aj my na ten mladý párik, veď on veru zaslúži podívania. Tak im to pristane tým mladým vedľa seba ako dvom sviecam na oltári.

Pozrite len do tých falošných čiernych očú Ankiných a na jej bielunké, trochu zapálené líca, na ktorých, keď je dobrej nálady, dve prístojné jamky sa milo usmievajú; pozrite na ten rozkošný živôtik, ktorý sa môže na pozore mať, aby ho vlnivé prúdy ňadier neroztisli a, viem, že aj vy nielen peknou, ale utešenou budete nazývať Aničku. Ba ozaj, či sa ona od mala každý deň žitnou rosou neumývala? — Len jeden jediný raz šibnite vy čo mladší na Aničku a žilky vám istotne tak začnú tancovať, ako keď letným večierkom nezbedné komáriky vidíte v letku poskakovať. A tak vám hrdo vyzerá, akoby sa nazdávala, že je kráľovnou, čo sa jej pol sveta korí. Veď si vari len nemyslí, že je ten venček myrtový, na ktorý si od mladi jednu myrtu pestovala, zlatou korunou?! Nie, Anka nechce pýchu ukázať, lebo vie, že pýcha peklom dýcha, ale má ona vrodenú istú prirodzenú hrdosť, ktorá jej veľmi dobre svedčí a jej vnady u každého pozorovateľa zdvojnásobňuje. To je raz veru pravda, že dievča musí v každom svojom hnutí hrdosť preukázať, nechže dá ale pozor, aby táto odmeraná hrdosť neprešla v pýchu, nadutosť a márnomyseľnosť, lebo sa takto každému zoškliví!

… Počujte len, dačo sa vás spýtam.

Povedzte mi, čo je toho príčinou, že takmer každá nevesta mladá na svojom sobáši plače? No hádajte, ale skoro… No prečo?

Že sa skôr nemohla vydať, — povie jeden.

Že viac nebude môcť medzi šuhajmi preberať, — háda druhý.

Popredku ľutuje, že danú prísahu nedodrží, — vraví tretí.

Aby ľudia nemohli čítať z jej očú veľkú radosť nad tým, že sa už raz pod čepiec dostala, — mieni štvrtý.

Ženičky ale takto hádajú:

Jedna: Plače za svojou slobodou, ktorú stratila na večnosť.

Druhá: Preto narieka, aby sa učila plakať, lebo cez celý život svoj bude prinútená slziť.

Tretia: Za peknou partou plače a za tými peknými stužkami.

Štvrtá povie to, piata iné a hádanie konca-kraja nemá.

Kto tu má pravdu? To vám ani ten najvycibrenejší fiškál nerozhodne určite. Nechajme to teda i my tak…

I naša Anička pekná kráča po boku Jankovom s očami zaslzenými. Ktovie, či nemyslí na tú nôtu smutnú:


Letela, letela biela hus nad vodou,
zaplakalo dievča nad svojou slobodou.

A ani sa neodváži na Janka pohliadnuť. Prečože to? Zlé jazyky by nám hneď povedali, že ver ona Janka neľúbi a že len jeho majetnosti kvôli išla zaňho. Ale zlým jazykom je zle veriť, lebo ľudské jazyky, to sú veľké praktiky, — preto im ani my nebudeme veriť. Janka ona musí ľúbiť opravdivou ľúbosťou, lebo takého driečneho šuhaja neviem, či v celej stolici nájde, ako je Janko Poltárskych. Veďže sa mu len prizrite, aká to milá postava, aká to šumná tvár! Súkenné biele nohavice, nové krpčeky s dlhými návlakmi, na ktorých sa strieborné nátočky ozávod ligocú s iskrami snehovými, široký opasok okolo bedier s vyleštenými gombíkmi, biela kabanica a širokastý klobúk s veľkým perom rozmarínovým — ech, tak mu to všetko pristane, akoby do toho len uliaty bol býval!

Cifrované družice vyspevujú a hory z troch strán im odpovedajú:


Čože si plakala, keď ťa sobášili,
vari si myslela ešte za inšími?

A hory sa ozvú: „za inšími!“ — Či to Anka chcela, aby sa tie hory i teraz ozvali? — Ale čo tam po rečiach! Neraz ona spievala si, keď s Jankom spolu sedela v komôrke:


Ja milujem, ja milujem chlapča jedno,
kto neverí, nech popatrí, keď sme vedno.

A veselé družice zase spievajú:


Oliva, oliva, lístočok zlatušký,
nežeň sa, šuhajko, ešte si mladušký.

Svadobníci rozihraní prízvukujú, mladý zať a družbovia pekne poštrngávajú palicami obrúčkovitými pomedzi hlasy veselého spevu…




Koloman Banšell

— evanjelický kňaz, slovenský básnik, literárny teoretik, prozaik a novinár. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.