E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Boj o pokrok

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 63 čitateľov


 

Boj o pokrok

Stará mať dlho odporovala Janovi Kleňovi, aby si vzal Marku Heľovie za ženu. Nechcela ustúpiť, hoci sa jej syn Ondrej dosť navŕtal do nej, aby nerobila daromnú galamutu.

Opakovala stále: — Ja vám tu už nebudem dlho zavadzať. Keď sa pominiem, robte si, čo chcete.

Jej nevesta Zuzka tiež pichala do svojho muža: — Už je to len raz zaťatá osoba, tá tvoja mať! Má tvrdú hlavu, sťa bukový klát. Čo do nej vezme, to ľahko nevypraceš!

Ondrej sa zasmial.

— To sa ti len testiná nepozdáva. Uvidíme, aká budeš ty, keď budeš mať koho obracať. Všetky ste na jednom brde tkané!

Stará Kleňová už niekoľko týždňov vylihovala. Mala srdcovú vodnačku a ledva sa rušala i v posteli. Ale hoci jej bola duša na jazyku, jednako nepopustila z citov a predstáv dávno v nej zakorenených. Veru sa nemala prečo žalovať na Marku, ktorá zaobchádzala s ňou ako s maľovaným vajcom a robila všetko, čo jej na očiach videla, hoci nedostala od nej ani dobrý pohľad, nieto slovo.

Starej ujedalo srdce, že taká Marka Heľovie, taká žobráčka, má dostať takého bohatého muža len preto, lebo sa cifruje, podlizuje Janovi a ostatnej rodine. A za čie peniaze sa tak frndí? Veru len za Janove. Čože, ten môže dávať, keď ho tak pobláznila, a keď je od nich studený. A Jano ich kde vzal?

Keby ona nebola doniesla celú roľu do rodiny, nebol by jej Števo zo svojej polovice takého pána strúhal a nebol by odložil do Vzájomnej roľníckej pokladnice státisíce. Takto mu bolo ľahko. Pravda, bol to hodný chlap a ona nebola nijaká krása. Vie, že si ju vzal len pre peniaze. To jej otravovalo život, že moc radosti s ním nezažila, keď ju nikdy nijaký chlap nežiadal. Bola mladá, tučná, nevľúdnej tváre, vlasy jej skoro vypršali, zuby vypadali pre akúsi chorobu. Veľký majetok nevedel jej kúpiť mužovu príchylnosť. A taká pobehlica so svojou hladkou tvárou a s falošnými očami si zadováži všetko: lásku i majetok!

Nemohla za to, že nenávidela to dievčatisko. Pichalo ju do živého, aký život bude viesť za jej peniaze, keď sa ona len užierala s nimi a nijaký osoh z nich nevzala, keď jej boh krásu i dobrotu nedal. Darmo si vše nahovárala, že Marka nemôže za to, že je hodná, závisť v nej stále udržiavala pahrebu zášti, i keď videla, že sa to dievča všemožne usiluje vyhovieť každej jej žiadosti. Nahovárala si, že je to všetko len pretvárka, aby si Jana a budúcich tesťovcov neodcudzila, keby s ňou nedbalo zachádzala. A iste mala pravdu, lebo by ju Marka zavše pre jej zlobu vďačne v lyžici vody utopila. Ale cítila, že iby jediné zlé slovo mohlo všetko jej doterajšie súženie znivočiť. Ako ľahko by i Janov otec riekol, že vykľulo sa šidlo z vreca alebo niečo podobné, ako to ľudia robievajú, len aby ukázali, že sú tiež nie cepom udretí. Preto sa všemožne premáhala, aby jej dobrú tvár ukazovala.

Jedného dňa ju počula cez privreté dvere bolestne stenať. Chvíľku načúvala, či neutíchne. Okrem nej a starej nebol v dome nik. Nech jej pánboh odpustí hriechy, ale myslela si, že ju nechá trochu potrápiť. Ale nebola tvrdého srdca, a keď sa stonanie premenilo na žalostný nárek, vbehla k nej. Videla, že sa trápne hádže na posteli, chcejúc sa obrátiť na druhý bok, lebo si ruku priľahla a teraz sa taká slabá, opuchnutá, nevládala nijako pohnúť bez pomoci.

Marka zalomila rukami a zvolala: — Óvi, óvi, čo sa vám to stalo! Čože ste nevolali na mňa! Bola by som už skorej pribehla vás ratovať!

Čo ako uľútostila sa nad utrápenou tvárou chorej, ťažko chytajúcej trochu povetria. Až jej oči prevracalo. Marka sa pochlapila a obrátila ťažkú, opustivšiu sa chorú na druhú stranu a popravila jej hlavnice, čím sa jej hodne poľahčilo, takže vedela zhlboka vydýchnuť. Zdalo sa jej, že všetka ťarcha z nej spadla, i pohladila dievča mimovoľne po tvári.

— No, Marka, nie si ty ešte tá najhoršia. Veru som ti možno i krivdila. Už ti len niečo poručím, poručím!

— Čože by ste vy mali už porúčať, veď vy ešte nejedného prežijete, — tešila ju milým hlasom.

Ale sa jej veru nepozdávala, povedala to i Kleňovcom, keď prišli z poľa. Radila zavolať jej kňaza, aby spokojne mohla odísť z tohto sveta.

— Ale či jej je už tak náhlo, či nemôže ešte trochu počkať? — pýtala sa Kleňová, nemilo zarazená. Ona na testinej veľmi nevisela, ale oštary s pohrebom jej neboli milé.

Jano ešte v ten večer poprosil pána farára, aby navštívil starú matku a urobil s ňou, čo sám uzná za príhodné. Kňaz prišiel bez odkladu a pohovoril so starkou pol hodinky. Vybral z nej, čo jej ležalo na duši, a pripravil ju na spoveď. Prikázal jej, aby rodine priznala, že Marke bez príčiny ubližovala len preto, lebo jej závidela bohatého muža.

— No, vidíte, že Marka nie je taká naničhodnica, — zaradoval sa Jano, keď mu matka povedala, že stará mať napokon uznala, že Marke veru bez príčiny krivdila.

Janovi sa farár nikdy nezdal taký múdry, ako tentoraz.

— Nuž celkom taká svätá tá Marka tiež nie je, ako si ty myslíš, — pokrútila matka hlavou, — uvidíš, že i ona vypustí časom svoje rožky.

— Mamo, ešte ste jej nie testiná a už začínate do nej zaparovať! Parom ho tam vie, prečo sú tie testiné vždy také napaprčené proti nevestám.

— Lebo si to zaslúžia, — zamiešal sa i Ondrej do reči a usmial sa, — nevestu treba prísno držať, lebo ti nad hlavu vyrastie. Veď uvidíš, keď skúsiš.

Netrvalo ani dva celé mesiace a Janko s Markou sa v tichosti zobrali, keď stará matka neočakávane skoro odišla k svojim na večný odpočinok.

Kleňovci majú asi stodvadsaťjutrový majetok a niekoľko stotisíc korún vo Vzájomnej roľníckej pokladnici. V dome sa im kadekde povaľuje okolo stotisíc korún, sami nevedia, kde koľko. Daní platia pritom smiešnu sumu a žijú skromne skoro len z domácich výrobkov. Na šatstvo potrebujú pre celú rodinu možno dve-tritisíc korún ročne. Nevedia vôbec peniaze zužitkovať, ani si s nimi úroveň života povýšiť a sú pritom skúpi a jednajú sa o haliere pri každom obchode. Len pozemky preplácajú, tie sa im zdajú cennejšie ako peniaze. A tých zemí majú toľko, že nevedia, čo s nimi počať, lebo im robia len zbytočné starosti a robotisko. Bez čeľade a robotníctva ich nevedia obrobiť a s tými sú zase kadejaké naťahovačky, a to všetko preto, aby zväčšili svoj dôchodok, s ktorým zase len nevedia, čo počať. Jediný Ondrej, Janov otec, je rozumnejší a svetaskúsenejší človek; ten nevisí tak na peniazoch a ľahko vydá vše i väčšiu sumu za pekný dobytok, stroje alebo poriadne hospodárske stavby. Nie mu je ľúto vyhodiť groš i na dobročinné ciele. Za to mu potom žena i syn objedajú uši.

Boli to dosť ťažké dva mesiace pre oboch. Mali sa radi a túžili po sebe, boli by sa radi tu i tu pomaznali. Všetci v dome vedeli, že sa majú radi a že sa majú zobrať, a jednako, keď ich niekto dopadol, že sa oblapili alebo bozkali, hľadeli na nich ako na nejakých vyvrheľov. Až ostatný mesiac prišli na to, že v drevárni sa môžu trochu poláskať, keď Jano vše tam podvečer drevo rúbal a Marka vybehla s košom po triesky. Ale len čo v drevárni stíchlo, keď boli tam, už sa niekto zjavil vo dverách, čo tam robia. Iste, keď nie staršia, už dorastená ženská, tak aspoň nejaký fagan si vo dverách vŕtal v nose a s roztvorenou hubou pozeral, čo porábajú.

Raz ich i matka skoro dopadla. Našťastie padla jej tôňa skôr cez dvere, než sa sama zjavila v nich. Prikrádala sa tichučko, keď nepočula lomoz rúbania a už jej bolo na jazyku, čože to robíte, nehanbíte sa? Lenže Marka šikovne odskočila a zohnúc sa, vkladala triesky do koša a Jano stál so sekerou o klát opretou nad ňou. Nemohol predsa rúbať, keď bola tak blízko pri ňom, lebo by ju boli fŕkajúce triesky poranili.

Akási nepovedomá závisť bránila tej žene, aby dožičila mladým ľuďom trochu lásky, hoci nebola proti tomu, aby sa zobrali. Netešila sa tomu, ale vedela, že si s Janom nedajú rady, a tak radšej neodporovala, aby neboli zbytočné nepokoje v dome.

Marka mala Jana rada a tešila sa i tomu, že príde do takého bohatstva, a preto bola voči budúcej testinej veľmi pozorná a úslužná, hoci i v mnohom nesúhlasila s ňou vo vedení domácnosti. Tri roky slúžila v panských domoch a chcela sa pohonosiť tým, čo ona všetko vie. Lenže, keď raz začala, že to a to sa tak robí, gazdiná ju, cítiac sa jej poučovaním ponížená, skrátka zahriakla, že ak sa jej u Kleňov nepáči, je pre ňu cesta i nahor i nadol otvorená. Marka si to zapísala za uši a od tých čias bola jej najposlušnejšou žiačkou a obdivovala všetko, čo jej kázala.

Voči Ondrejovi bola pozorná, milá a líškavá. Vyškierala naňho biele zubále a vďačne prijala, keď ju poťapkal po pleci alebo líci. Pravda, gazdiná musela byť v taký čas aspoň na kilometer vzdialená.

Jano preukazoval Marke svoju lásku i tým, že jej vše ukradomky strčil nejakú stovku do ruky. Sprvu to nechcela prijať, ale je to žieňa učenlivé a ľahko chápala. Jano, ktorý veľmi visel na groši, sa sám sebe divil, že jej tak ľahko dával tie peniaze. To ešte nevedel, akého blázna spraví láska i z tvrdšieho chlapa, ako je on.

Od sobáša neprešiel ani mesiac a Zuzka sa začala svojmu Ondrejovi vše žalovať, že je tá Marka voči nej už nie taká, ako bývala. Teraz musí na ňu i tri razy zavolať, kým príde, predtým len pozrela v jej stranu, už pribehla. A keď jej povie, aby to a ono tak urobila, poslúchne, alebo nie. I na Janovi vše pobadáva, že keď sa s ňou zhovára, akosi hlavou krúti a škriabe sa za ušami.

To veru dobre neskončí!

Ondrej bol s ňou spokojný a ženiným slovám sa len usmieval.

— To ti je tak, Zuzička moja drahá, každá testiná žiarli na nevestu, všetko jej robí zle alebo na protiveň. Ty za to tiež nemôžeš, že si tiež žena a testiná. Pamätáš sa, čo si sa na moju mať nažalovala, keď si bola mladšia? Tiež si jej v ničom nevedela polahodiť a po vôli urobiť.

— A vy chlapi zostanete chlapmi a čo budete mať sto rokov! Keď sa žena na vás usmeje, myslíte si, ktovie čo chce a zniesli by ste jej i to belasé z neba. Myslíš, že nevidím, ako sa vy dvaja ráčite? I minule si ju poťapkal po chrbte. Videla som vás, oj, videla! Ty starý trubiroh, mal by si už mať rozum!

Ondrej sa rozrehotal.

— A veru som ju poťapkal, pravdu máš. Ale len tak po otcovsky, hehehe. Zhadzovala snopy z voza a robila za dvoch chlapov. Chúďa, bola rozohriata ako fakľa. Už len zaslúžila, aby som ju pochválil.

Ale len si povedzme pravdu: Marka nebola tiež taká poddajná nevesta, aká bola ako slúžka. Mnohé urobila podľa svojej hlavy, či sa to gazdinej videlo, či nie a Jana tiež nepríjemne prekvapila, keď každú chvíľu vypytovala od neho groše, ktoré jej pred niekoľkými týždňami musel nasilu natískať. Keď jej ich predtým vďačne dával, teraz ich vždy ofrflal a hádal sa s ňou, na čo sú jej a či ich na daromné veci nevyhadzuje. Skúposť chytro premáhala lásku, keď jej teraz mal, koľko chcel.

Marke bolo odporné, že Kleňovci všetci z jednej misy jedávali, a to len drevenými lyžicami. Keď len mohla, najedla sa medzi varením, alebo si vzala svoju porciu na mištičku a tak ju osobitne zjedla, keď ju nikto nevidel.

Pre testinú to bola hotová otrava.

— Čože, či sa tej žobráčke ohudí s nami z jednej misy jesť?

Keď často i Jana odlúdila, aby s ňou osobitne jedol, tak robila celú patáliu. Najhoršie bolo, že jej ani muž nechytal stránku, hoci jej neodporoval. Bol to rozumný človek a nehasil, keď ho nepripekalo.

Marka na ktoromsi jarmoku kúpila hrubý porcelánový riad, lebo je vraj mocnejší ako ten tenký, a dostala ho lacno. Pre dvanásť osôb všetky tie misy a taniere nestáli ani sto korún.

Pri najbližšej príležitosti doniesla z mesta i príbory: lyžice, nože a vidličky. Potom jednu nedeľu prestrela stôl ako u pánov a čakala spolu s Janom, čo sa bude robiť, keď prídu rodičia z kostola.

Najprv vošiel do izby otec. Zastal pri dverách, rozďavil ústa a škriabal sa pod klobúkom, zabudnúc ho sňať z hlavy. Marka a Jano hľadeli naňho naplašene.

— No, počujete, čo len povie mater na to všetko! — riekol znepokojene. — Máme sa čo napočúvať!

— Veď to len dnes, ako v nedeľu, na skúšku, ako sa to mame bude pozdávať. Vo všedný deň, keď bude viac roboty, budeme zase jesť všetci z misy, i ja, tatko!

Matka, ktorá iste musela dohovoriť, čo mala na srdci, susedke Katrene Pavčovej, vošla o chvíľu tiež do izby. Bola celkom dobrej vôle, ale ako zazrela prestretý stôl, zalomila ruky a stála ako stĺp zo soli.

— No, toto som nikdy neslýchala! Takéto parády v našom dome! Pýcha pred úpadkom! Ktože to bude len všetko riadiť a umývať? Veď nás pánboh potrestá, že sa takto do kože nepraceme. Celá dedina bude na nás pľuť, že sa panštíme! Ja to raz nedovolím, ja vám z toho nebudem jesť! Ukážem, kto tu bude rozkazovať, či ja, či tá pobehlica!

Hádzala sviatočné šaty zo seba, ako keby sa chcela roztrhať a chcela vyjsť do kuchyne.

Muž i deti ju všelijako prehovárali a tíšili, že to len ako dnes, pre tento raz; nedala si povedať. Bolo vidieť, že jej ide hlavne o to, ukázať, kto tu rozkazuje, či ona, či Marka.

— Marienka, už si sa mala len s materou dohovoriť, — mienil otec, — hľadajúc nejaký východ zo zápletky. — Keby si ju nebola tak prekvapila, možno by bola skorej ustúpila. Zuzička, prepáč im tento raz, viac to neurobia. Vieš, že mladosť pochabosť, — žobronil Ondrej žalostným hlasom, ktorému šlo o pokojný obed. — A múdrejší ustúpi.

— Ja vám z toho nebudem jesť, čo hladom skapem, — vyslovila matka svoje rozhodnutie, zobrala sa a vyšla do kuchyne. Muž šiel, pravda, múdro, za ňou.

Čo mohla Marka iné urobiť, ako že sa pustila do takého náreku, ako keby ju prinajmenšom na vidlice brali.

— Ja som si myslela, že mame tým polahodím. Veď sa i minule žalovala, že jej nechutí jesť, keď ste i Jurčína zavolali na obed. Že je taký neumytý a kútikmi mu sliny tečú. A teraz tu máš, takýto harmatanec. Veď mama videla tie riady, vedela, na čo sú, a vtedy nepovedala ani slovo. Ani tak, ani onak.

Namrzený Jano rozmýšľal, či by nemal všetok ten riad otrepať o zem. I ruky mu už potrhávalo, ale pomyslel si, škoda bolo groše vyhadzovať tak po daromnici, a keď pozrel na Marku, uľútostil sa nad ňou. Bol ešte primladý manžel, Marka pozerala naňho tak žalostne a už skúsil, že sa vie veľmi vŕšiť a je neústupná ani mulica, keď ju nahnevá.

Hodil rukou.

— Eh, parom uchytil všetko, keď tí starí nemajú raz rozum. Pre také nič, také zázraky vyčíňať! Ale kto to kedy slýchal! Keď tí starí nemajú rozum, my dvaja sa naobedujeme po pansky, — i rozhodol sa, — Marka dones, čo si navarila!

Obed bol neobyčajne dobrý a tak i starých v kuchyni, i mladých v izbe hnev popustil. Napokon, keď Jano dal doniesť ktorúsi tú fľašku vína, vymerili sa a urobili zhodu, že na každé výročné sviatky budú z toho riadu jesť. Pravdaže o niekoľko týždňov jedli na ňom každú nedeľu a za štvrťroka každý odboha deň.

Marka sa už o to postarala tým spôsobom, že keď jedli na porceláne, bol každý raz lepší obed.

Ono len lepšie chutilo každému, keď si nabral nerušene jedlo a nie také, ktorého možno polovica bola už v iných, nechutných ústach, z ktorých mohol i kadejaké choroby zlapať.

Hodno by bolo napísať knihu, keby chcel niekto vyložiť, koľko zlej vôle urobilo tým dobrým ženám, aby si spríjemnili život v každom odbore ľudskej práce, čo sa naškriepili pre pečenie chleba a pranie bielizne novším spôsobom! Pripravovanie chutnejších jedál z tých istých potravinových článkov narobilo tiež mnoho mrzutostí.

Koľko takých bojov prebojovali testiná s nevestou, raz s víťazstvom jednej, raz druhej! Že to nešlo bez treníc, to sa rozumie, keď každý chce byť múdrejší ako druhý. Preto býva obyčajne i niekoľko rokov pomer medzi testinou a nevestou — často i zaťom — napätejší, ako by mal byť, pričom hlavná príčina roztržky je len panovačná namyslenosť. Keby ľudia nahliadli, že mnoho ráz iba tárajú do sveta, poháňaní kadejakými chúťkami!

I pomer medzi Janom a Markou prešiel mnohými otrasmi, hoci sa mali radi. Jano sa musel naučiť, že peniaze nie sú na to, aby ich ľudia len zhrabúvali, bez rozumného využitia. Musel uznať, že sú len prostriedkom na polepšenie života nielen svojho a rodiny, ale i obce a štátu, v ktorom žije a s ktorým stojí a padá.

Nezabúdajme, že nám je naša vlasť práve taká blízka, ako náš dom a naša obec.

Peniaze za trámom na povale schované sú len špinavý papier a len vtedy sú niečo hodné, keď za ne kúpime, čo potrebujeme; nezabúdajme, že len keď naozaj potrebujeme, lebo kto kupuje nepotrebné, musí predávať, čo potrebuje.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.