ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celá obec vedela, ako sa Janko Bážik a Zuzka Strnádovie mali radi, keď sa brali. Ani nie div, lebo keď Zuzka na niekoho svojimi očami falošne pozrela, zmäkla v ňom dušička a bol by kvôli nej šiel i kraj sveta a nielen že by si ju bol vzal za ženu.

Janovi sa vše pridalo, že ju náhodou zazrel, kde ani nevedel o nej, ale potom viac nespustil z nej oči, zabudnúc na všetko na svete. A keď ona tak pozerala za ním, musela mať na to príčinu, keďže za inými mládencami nikdy tak podivne nestrieľala očami. A to ľudia všetko videli, a či videli! Zuzka, hodná ako dievča, bola rúča i ako žieňa a veru nebola nijako na zahodenie, lebo mala i dosť pekný majetok, z ktorého by bol mohol človek obyť i s rodinkou, a tým skorej, keď sa to spojilo s Janovými zemičkami.

Môže človek poskromne i s menším bohatstvom vyžiť, veselo a spokojne, keď si zachová zdravý rozum a nerobí daromné hlúposti, ktoré vždy vedú ľudí na zlé cesty. Keby si Bážikovci boli vo všetkom tak jednomyseľne počínali ako pred sobášom a prvé časy po ňom, neboli by museli tráviť žalostné dni, ktoré si sami zapríčinili. Ale tak to býva neraz, keď sa ľudia jeden na druhého rozľútia obyčajne vždy bez dostatočnej príčiny, ešte i tú lásku použijú, aby si život čím najdôkladnejšie otrávili. Veď urážka od milovanej osoby bolí omnoho väčšmi, ako od nám ľahostajnej.

Zuzka sa vydala do Bážikov. Jano už otca nemal, a matka, ktorá robila — darmo tajiť — trochu tej šarapaty v dome, umrela v prvý rok ich manželstva. Teraz i to prestalo a mladí si mohli nažívať sťa tí anjelici, keby neboli v sebe skrývali aj isté duševné vlastnosti, s akými sa nikto vďačne nehonosí. A keď ich i prizná, tak to nikdy neurobí pod mravným menom, ale pomenuje panovačnosť „túžbou po pravde“, a hlavatosť „pevnou povahou“.

Darmo je, lepšie je trochu popustiť z tej „pravdy“, ktorú nikto nemá sám vyárendovanú, než zanovito sedieť na nej a urobiť sebe a napokon i milej osobe len bolesť. A v takých naťahovačkách práve tú pravdu čert bráva.

Celkom tak to bolo aj u Bážikov.

Zuzka doviedla do spoločného hospodárstva i podareného býka. Bol jej veľmi milý, behal za ňou ani psíča, keď ho vypustili na dvor, aby si trochu poskákal, alebo keď ho vyháňali na pašu.

Jedného dňa Jano naštrkol, že sa mu pozdáva, že bude krmu primálo. Z lanského máločo zostalo a tohto roku ho nebude zvyškom.

Bolo to práve pri obede a Zuzka schytila misku s ostatkom rezancov s bryndzou, aby ju vyniesla do kuchyne, keď Jano vyriekol to nešťastné slovo, že bude treba aspoň jeden kus statku predať.

Zuzka nepriateľsky prižmúrila oči, lebo jej udrelo do hlavy, že nebodaj — jej býčka chce odpeľať.

— Nuž, veď si posiaľ ani jedno márne slovíčko nestratil, že by sme mali málo krmu. A potom, veď to ani nie je pravda, to ti len teraz razom buchlo do hlavy. Nevymýšľaj, že nie, Janíčko môj drahý!

Jano zahľadel sa na ulicu, klepajúc lyžicou po stole, kadiaľ práve sused, Ondro Mních, vyšiel s prázdnym vozom, že ide po žito na pole.

— Veru, Zuzička moja drahá, toho krmu tam nemáš toľko, koľko by si bola myslela. Ja som ho dnes pred obedom poobzeral a presvedčil som sa, že aspoň jeden kus musíme predať, ak chceme ostatné riadne vyzimovať.

— Nuž a ktoré by si to chcel predať?

Jano vedel, že vyriekne ťažké slovo, ale myslel si, že však je chlap a nie stará baba, a preto riekol Zuzke, hľadiac na ňu ostro, aby ju trochu zastrašil:

— Býčka, tvojho býčka! Brienik mi núka zaň deväť stovák len preto, lebo je s jeho býčkom taký pár, aký treba hľadať. Ináč by sme ani sedemsto nedostali zaň.

Zuzka podišla k mužovi, sadla si k nemu na lavicu a oblapila ho okolo hrdla.

— Janíčko, nerob to, lebo obanuješ!

— Čože by som mal obanovať, keď robím rozumne, ako by každý múdry gazda urobil. Zuzka, Zuzka, majže rozum. Keby si nebola do toho býka zamilovaná, sama by si nahliadla, aký je to znamenitý obchod, keď dostaneme zaň deväťsto korún.

— Ale ja raz nechcem, aby si môjho býka predal! Keď už chceš vonkoncom predávať, predaj si ty len svojho.

— Hohohó, Zuzička, tak sa spolu nebudeme baviť. Tu niet nič tvojho a môjho, tu je všetko naše, tak tvoje, ako moje. Tak vidíš, i ja som tak tvoj, ako si ty moja drahá, milá ženička. — I chytil jej hlavu a chcel ju bozkať, ale ona sa mu vytrhla a odskočila od neho.

Posiaľ sa za tie dva roky, čo žili spolu, ani raz vážnejšie nepoškriepili. Padlo vše nejaké to ostrejšie slovo, ale obidvaja sa chytro spamätali a hľadeli sa udobriť. Tentoraz ani jeden z nich necítil náchylnosť ustúpiť. Jano si myslel: musí uznať, že nemá pravdu: ak jej tentoraz popustím, vždy ma ona premôže. Zuzka si zase myslela, prečo chce práve môjho býčka predať, mohol by práve tak predať i svojho, alebo jednu jalovicu. Jemu je jeho domáci tiež milší, tak ako mne môj. Keby ma ešte mal rád, tak by mi to neurobil. Ale on ma teraz už iste za nič nemá! I ja sa obídem bez jeho lásky!

— Keď chceš býka predávať, tak si predaj svojho, ja si svojho nedám, raz nedám, aby si vedel!

— Zuzička, majže rozum! Ale kdeže tam rozum hľadať u ženy! Pozriže, môj býk je ešte primladý, keby sme ho i predali, nič by sme z toho nemali. Veď, čože by mi zaň dali? Ani šesť stovák by som zaň nedostal. Dnes ti Brienik dá za tvojho deväť stovák, ale ak si vec dobre rozmyslí, nedá ti ani sedemsto, lebo naozaj ani nie je viac hoden. Vieš, aký je to prebitý chlap: iste našiel nejakého blázna, ktorý mu ten párik dobre zaplatí.

— Vidíš, ako ty táraš do sveta. Raz chceš býčka predať, lebo niet krmu, a raz, lebo ti zaň dobre zaplatí!

— Nuž i preto, i preto. Zuzička, nebuď hlavatá, daj si povedať.

— A načo sú ti tie peniaze? Iba ich premárniš, a nebude ani býka, ani peňazí! Aby si vedel: ja ho raz nedám!

Škriepili sa tak dlho, kým sa nepovadili a vyčitovali si také hriechy, o ktorých ani jeden z nich nemyslel, že by to druhý mohol považovať za previnenie.

Ako to býva: z milého pohľadu vyrastie bozk, a z mrchavého bitka.

Napokon Zuzka odbehla plačúc k rodičom — žalovať na muža a Jano rozľútený, pojal býka — na ktorého dostal od Brienika závdavok — a odviedol ho k nemu.

Zuzkin otec, ako to býva, chytil dcérinu stranu a hromžil zle-nedobre na Jana, a mater ju vyctila, načo robí nezdobu, keď Jano má pravdu. A keďže mater mala tých rečí omnoho viac ako otec, Zuzka cubelila domov, rozhnevaná, že by ju nebol ani na štyri vozy zobral.

Až duša zamrela v nej, keď ju zlé tušenie vohnalo do stajne a tam býka nebolo! Až skríkla od ľaku. Plačúc vošla do izby a hodila sa na posteľ a nariekala, nariekala, až sa jej zdalo, že jej srdce pukne od žiaľu. Nie za býkom plakala, ale že ju Jano tak za nič nemá. A ona by mu bola to belasé z neba doniesla, a on taký drak, taký odľud! Ani mať, ani muž nemajú s ňou zľutovanie.

Aká bola len nešťastná-prenešťastná stvora z nej!

Jano sa tiež kadejako cítil, keď prišiel neskoro domov v noci, a to opitý, ale poriadne! To sa mu za tie dva roky, čo bol so Zuzkou, len druhý raz pridalo. Vtedy ho kamaráti zviedli, aby šiel s nimi na akýsi tanec, a tam ho opili a doviedli podguráženého domov. Ťaj, čo robila vtedy Zuzka s ním! Keby bol dom podpálil, nebola by mohla robiť väčšiu patáliu!

Teraz Brienik platil oldomáš: decáky sa míňali, slovo dalo slovo a Jano vediac, aká ho doma očakáva hostina, veru sa neponáhľal, a tak sa poriadne doriadil. Kým kráčal s kamarátmi hodný kúsok do domu, ešte sa len chlapil, ale keď sa rozišli, vkradol sa najprv len do záhrady a tam vysedel zo dve hodiny, kým mu z hlavy trochu vyšumelo. Lenže, ako mu z hlavy vyšumelo, tak ho začala bolieť.

— Ani kôň by to nevydržal, hrom do toho páral! Bolo mi to treba! A čo len tá žena teraz bude vyčíňať! A ešte keď sa dozvie, že som i tie groše dosť dobre pohol!

Začalo sa brieždiť. Začal rozoznávať najprv stromy, potom konáre a lístie. Obzrel sa: spoza Krnáča po troche svitalo. I zozbieral sa: — Nič tu nevysedím, celý som premrzol a — Kristepane! — ako by som spal!

I terigal sa tackajúc dvorom, počul, že sa už prasce rušajú, a v stajni že rožný dobytok odfukuje a štrká reťazami.

— Bolo by už vstávať a ja teraz idem ležať! Bolo mi to treba, bolo mi to treba-á!

Drglo ho, keď videl, že sa v izbe svieti.

— Žena ma čaká, iste celú noc nespala! Bude tá šarapatiť! Ale nech, už len nejako bude!

I otvoril ticho dvere na pitvore a svetlici a pozrel dnu.

Izba bola plná čmudu z lampy, v ktorej ostatok oleja dohorieval, Zuzka ležala, spolovice oblečená, namiesto v spoločnej posteli, na lavici pri peci, na ktorej mala ako-tak postlané.

Jana zabolelo, že akú to noc musela, chúďa, prebdieť! Ale bol taký ukonaný, že sa ako-tak zobliekol a hodil do postele, kde o chvíľu zaspal ako zarezaný.

Zabudol zavrieť za sebou dvere, a preto sa ozvalo zakikiríkanie kohúta v izbe tak hlasno, ako keby bol z pece zanôtil. Zuzka dupkom skočila z lavice na obe nohy a celá vyjašená sa obzerala, čo sú to za divy.

Chytila sa za rozčuchranú hlavu a skočila najprv k lampe, z ktorej sa smradľavý dym valil z tlejúceho knôta. Najprv ju vyložila do pitvora a potom pootvárala obloky, bez ohľadu na chrápajúceho muža. Len potom ho obzrela. Videla z rozmetených šiat a z jeho polohy v posteli, že prišiel domov opitý. Iste len nad samým ránom, lebo veď do tretej bola hore, vyčkávajúc ho bolestne. Iste premárnil i peniaze za býka!

Srdce jej tak oťaželo, že si myslela, že sa celý dom rúca na ňu a všetkému je koniec. Chcela utekať rovno k rodičom a zanechať muža so všetkým tak. Žalostne jej začalo prsia dvíhať, a zaplakala, hádžuc chytro šaty na seba. To má za svoju lásku! Tak ju opovrhol ten naničhodník.

Vybehla do chladného rána a začula bučať hladný dobytok a kvičať prasce. Nedalo jej ho opustiť. Aký posmech by robili i susedia, čo by bolo rečí! Vrátila sa do izby a zadrmala Jana nemilosrdne za plecia.

— Vstávaj, treba statok obriadiť! Ja sa nemôžem roztrhať, aby si ty mohol slopať!

Jano si sadol a šúchal oči päsťami. Obzrel sa a volal surovo: — Choď preč, ty suka, lebo ťa kopnem, že ti všetky črevá vyhučia! — a hodil sa zase na posteľ.

Zuzka utiekla, hodiac si zúfalo ruky na hlavu.

— Jaj, bože, prebože, čo to len bude s nami!

Ktovie, čo by tá nešťastná osoba bola vyparatila, keby na jej krik nebola vošla Mara Dubovie zo susedného dvora. Je to rúča, pevná dievka, ktorá tak chytro nestratí hlavu, a zvlášť nie, keď ide o cudziu nehodu.

— Zuzka, Zuzka, nože nerob také vzbury! Majže rozum, — riekla a potriasla ju priateľsky za plece a obzrela sa po izbe. Na jeden pohľad bola si na čistom, čo sa prihodilo.

— No veru, dajsamibože! Jano sa trochu podnapil, a preto robíš také kriky! To sa ti, duša moja, ešte často pridá! Daj mu pokoj, kým sa vydrichme a potom mu povedz, čo ti leží na duši! Poď, pomôžem ti statok obriadiť. U nás si dajú bezo mňa rady.

Pravdaže, Zuzka odporovala a chcela len a len domov utekať a nechať všetko tak. No a pravda, že sa s veľkým nárekom vyžalovala Marke, čo sa všetko stalo. Lenže Marka síce uznala, že to Jano nemal robiť, ale čo ako, nebrala celú vec tak zúfalo, ako by to Zuzka bola chcela.

Pritom medzi rečami nepostávala, ale jedno-druhé v izbe upratovala a potom sa bez všetkého pýtania dala do ďalšej práce. Postavila pre svine a kdesi-kamsi bola už v stajni pri statku.

Zuzka chtiac-nechtiac jej musela pomáhať. Obriadila sa a pracovala s ňou. Isté je, že tie ženské chodili po dome, končili svoju prácu a zhovárali sa bez ohľadu na to, že Jano spal. Veru nazachádzali s ním tak, ako keby bol býval „choručký“. Trieskali dverami, zametali, riadili izbu, ani keby mali byť sviatky, i to so schválnym buchom.

Pravdaže sa Jano zobudil a pretváral, že spí, kým Marka nešla domov. Keby Zuzka bola sama bývala, by bol na ňu iste naskočil, ale Marku poznal a vedel, že je to rezké dievčatisko, jazyka bystrého, do roboty, ale i do vady, a hoc i do bitky ako osa.

Kedy-netedy Marka odišla a Zuzka vyfŕkla za ňou. Jano chvíľočku počúval, kde sa podela a potom po troche vstal, vydrhol si v kuchyni studenou vodou hlavu a obliekol sa.

Sedel skrúšene v izbe chvíľočku, keď vošla Zuzka. Dúfal, chudák, všeličo dúfal. Že keď sa bude žalovať, že ho hlava bolí, že ho bude ľutovať a že mu možno i prepáči a bude ho predsa len rada mať. Skladal ruky ako lazár na moste:

— Zuzička, nehnevaj sa. Prepáč mi! Keby si vedela, ako ma hlava bolí! Ver mi, už sa mi to nikdy viac nepridá! Zuzička drahá!

Aká hluchá bola teraz Zuzka, a to na obe uši!

Keď Jano videl, že ponížením nič nezíska, začal sa srdiť na seba, ale ešte väčšmi na Zuzku.

— Zuzka, — zakričal, — zdá sa, že si ohluchla. Daj mi raňajky, pôjdem zvážať.

Zuzka si myslela, že by si do smrti neodpustila, keby mu nebola odvrkla: — Choď si pýtať raňajky, kde si robil celú noc!

Trepla dverami a vyšla.

Jano nebol z rozvažitejších ľudí. Zuzka sa mu ukrutne videla, tak rád by ju bol vyoblápal a vystískal! Myslel si, že Zuzka podobne cíti ako on. Teraz sa jeho urazená túžba vzbúrila a pýcha a hlavatosť ho poháňala. Vedel, že mu bude srdce trešťať za ňou, ale nech i ona to oplače, i urobil tú najväčšiu hlúposť, čo mohol.

Zobral sa a išiel z domu, hoci vedel, že pri pohode všetci susedia zvážajú o dušu spasenú tým usilovnejšie, lebo sa začalo mračiť. Vo dvore našiel Zuzku s najatým Jurom Pačesom voz chystať.

— Kde ideš? — zvolala naňho Zuzka.

— Idem na raňajky tam, kde si ma poslala.

— Lám krky, ale to ti hovorím popredku, že ak neprídeš načas domov, mňa tu viac nenájdeš. Aby si vedel!

— Parom ma po tebe, nájde sa aj iná!

V Janovi sa všetko svedomie, všetka túžba za ženou pohla, kráčal ku Kováčikovi, ako keby ho na šibenicu viedli, ale hlúpa hlavatosť ho hnala, nuž len šiel.

Kováčik vytreštil naňho oči.

— Človeče, kdeže sa tu berieš, keď je všetok svet v robote! Prišiel si azda po pálenku?

Jano sa hodil na lavicu.

— Daj mi deci pálenky a niečo pod zuby!

Kováčik mu doniesol kus oštiepka, chleba a pálenky, ktorú vypil na dúšok.

— Daj ešte decku!

Kováčik pokrútil hlavou.

— Jano, s tebou čosi nie je v poriadku!

— Nech hrom všetky baby pobije! — zareval Jano a trepol päsťou po stole.

Kováčik za krátku štvrťhodinu všetko vyzvedel, čo Janovu dušu tlačilo. Pomyslel si, prejdem k svákovi Matúšovi Zelencovi a rozpoviem mu, čo si títo babráci za kašu navarili.

Keď Jano pýtal ešte pálenku, nedal mu ju, ale ho vypoďkal na ulicu a kázal mu ísť domov. Kováčik sa ešte neveľmi vyznal v rozmýšľaní opitých ľudí, a preto bol presvedčený, že Jano pôjde domov, ako sa patrí.

Ale Jano šiel do Otrubov. To je malá krčmička na kraji dediny, pod samým hájom. Tam si vypije a vyspí sa do vôle božej pod smrekmi a bude mať svätý pokoj. Tam môže sedieť v tichosti, kým neminie všetky peniaze, a potom pôjde svetom, ako to vyviedol i Ondro Jurák svojej žene.

Jano neprišiel domov už celý týždeň. Vyzeral ako strašidlo, taký bol neumytý, neoholený, zanedbaný, s opuchnutými očami: hotový tulák. Tesťovci mu odkazovali, aby sa vrátil domov ako sa patrí. Keďže bol skoro stále opitý, nebola s ním reč. Žiadal, aby Zuzka prišla poň, ináč že on nejde ani bohovi. Keď Zuzka počula, aký je strašný, bála sa ho, i hanbila sa zaňho a nechcela o tom ani počuť, že by ona mala za ním behať, keď sa nijako neprevinila voči nemu. Jano sa zase staval, že ho ona vyhodila z jeho vlastného domu, že mu nechcela dať ani jesť a že si on od jednej hlúpej baby rozkazovať nedá! Takým spôsobom prechodil už druhý týždeň, takže si nielen dedina, ale i Zuzka začala na tento stav privykať a občania prestávali o Bážikovcoch hovoriť. Zuzku, pravda, často nadchádzali i trúchlivé chvíle, keď si v tichom kútiku i poplakala, a Jano, keď vše vytriezvel, by sa bol najradšej zmárnil, lebo nahliadal, že je celému nesváru on na vine. Jednako sa nevedeli odhodlať, aby či on, či ona, urobili prvý krok k pomereniu a takým spôsobom sa ich pomer odkazovaním len zhoršil, keďže pred cudzími ľuďmi pre hlúpu hlavatosť nechceli ustúpiť. Starý Strnád už bol aj u fiškála na porade, ako konať rozsobáš.

Matúš Zelenec si vše myslel, že sa už nebude miešať do vecí cudzích ľudí, lebo za všetku svoju námahu mal len málo vďaky. Ale jednako mu nedalo pokoj, keď sa dozvedel, že je niekde niečo nie tak, ako by malo byť. Myslel si, že bystrejší rozum a živší cit, ktorým ho boh požehnal, je povinný použiť i v záujme svojich blížnych a nielen vo svojom. A tak sa len chytil i do tejto veci.

Prešiel do Strnádov a hovoril so Zuzkou dosť dlhú chvíľu. Pravdaže, musel vypočuť všetky jej žiale a boľačky, a pravdaže Jano bol všetkému na vine, veď to bolo jasné ako slnce na nebi. Že Zuzka nemala s ním ľútosti, že hoci jej duša trešťala za ním, predsa nevedela premôcť, aby mu nepyskovala, to bola iná vec, veď sa vraj i to biedne vtáča bráni, keď ho bez príčiny katujú a aspoň len šteboce. Nuž, Zuzka tiež len štebotala.

Matúš vybral zo Zuzky i to, že by bola rada, keby mohla nažívať s Janom i naďalej. Veď kým sa nepokazil, celkom pekne žili spolu. I vzdychla si zhlboka.

— Veď ho ty azda i teraz rada máš? — pýtal sa jej Matúš.

— No, nie veľmi, — mykla plecom.

Matúš ostro pozrel na ňu.

— Povedz pravdu! Lebo ak ti je ľahostajný, tak nechám všetko tak!

Žieňa sa odvrátilo.

— Urobte, ako chcete, sváko Matúš.

Matúš vstal a pohladil si vlasy.

— Tak zbohom, dievčička. Veru si ty hlavatá, múdrejšie bude, keď sa rozídete.

Už otváral dvere na svetlici, že odíde, keď Zuzka skríkla:

— Sváčko Matúš, nehnevajte sa, nechoďte preč! Rada ho, rada! Ale keď sa tak hanbím vám to povedať, keď on je taký nanič. — I durdila sa: — Ale choďte, hnevám sa na vás!

Matúš sa usmial a pohladil ju po tvári.

— No, ty si dobré dieťa! Tak, odpustíš mu, keď ťa odprosí?

— Ani neviem, či ma musí veľmi odprosovať; len keby prišiel naspäť a bol zasa dobrý ku mne a viac nepil. Iste toho býčka celého prepil. Škoda ho, tak mi je ľúto za ním!

— Ty, Zuzka, a keby ti toho býčka vrátil, šla by si ty k nemu popýtať ho, aby už bol dobrý?

Zuzka zložila ruky: — Ale, však to ani nemôže viac urobiť, keď ho predal a peniaze iste prepil. Pravdaže by som urobila, čo len chcete, keby mi ho vrátil. Veď by to bol istý znak, že všetko, čo vyparatil, obanoval! Sváčko Matúš, ten to neurobí!

Zelenec vedel, že by mu teraz všetko posľubovala, čo by len žiadal od nej, ale vedel i to, že sľuby, protiviace sa náture človeka, nie sú nič hodné.

— Čo ti odkážem, alebo poviem, to urob navlas. Rozumieš?

— Urobím, urobím, sváčko Matúš!

Ráno zabehol Zelenec k Otrubovi — a opýtal sa bruchatého krčmára s mastnými červenými rukami:

— Juro, tu je Jano Bážik?

— A čo chceš s ním? — odvetil vyhýbavo.

— Potrebujem ho súrne. Nerob sprostosti, ale povedz!

Otruba sa pod baranicou poškriabal za uchom.

— Čert ma tam po ňom. Veď už i tak grošom smrdí. Stále tára, že sa zmárni. Ešte to od toho blázna i vystane, že mi urobí ten posmech. A len opletačky budem mať preň.

— A čo tu robí celý deň?

— Čo robí? Spí a pije.

— Zobuď ho. Kde je?

— Na šope, tam, hľa!

Zelenec vybehol hore rebríkom na šopu. Jano nespal, keď zazrel Zelenca, sadol si v sene a hľadel naňho bez slova.

Matúš zvolal: — Človeče hriešny, veď si ty hotový tulák! Neogabaný, ufúľaný! Jano, nehanbíš sa?

— Čo vás po tom?

Matúš si prisadol k nemu do sena.

— Jano, majže už rozum! Pre takú daromnú hlavatosť si v stave zničiť svoj život a život tej podarenej ženičky. Nebojíš sa boha?

— Parom ma tam po nej! Tá sa o mňa toľko stará ako ja o lanský sneh. Tá nemá ani toľko srdca! — i ukázal drobné stebielko slamky.

— A ty ho azda máš? Veď si jej ty ukrivdil, ty si sa opil, ty si predal proti jej vôli býka, ty si bol k nej surový. Len uznaj, že si ty omnoho horší ako Zuzka. Že i ona má tej pýchy a hlavatosti, ktože by to tajil? Veď ktože ju nemá? Ale nesmieš byť taký zadubený, že by si preto zničil svoj život a jej tiež. Teba iste žerie, že ťa už nemá rada?

— A či ma rada, keď vidí, že sa potĺkam, sťa vyhnaný pes, a neurobí krok, aby ma privolala k sebe? Veď by som i tomu psovi odpustil!

— A ty, synku, čože si ty za kroky urobil?

— A čože som mal urobiť, keď som videl, že ma nenávidí a že bude rada, keď sa ma strasie.

— A keby si bol istý, že ťa má rada, odprosil by si ju?

— Všetko by som urobil, čo by si len žiadala. Veď teraz vidím, že nemôžem bez nej žiť!

— Nuž vidíš, aký si ty chumaj. Seba žerieš a to podarené žieňa trápiš pre svoju sprostú hlavatosť. A vieš ty, že takou hlavatosťou môžeš všetko skaziť? Na hlavatosť je vždy odpoveď zase len hlavatosť. Že to raz nechcete uznať! Len ten môže byť hlavatý, kto môže druhého prinútiť, aby urobil jeho vôľu! Ináč obidvoch čert vezme. Keby si pre toho býka bol mal s ňou trpezlivosť a si ju rozumným spôsobom k tomu naklonil, napokon by ťa sama bola žiadala, aby si urobil, čo chceš. A potom, Jano, tá ohromná hlúposť, čo si spáchal. Chcieť ženu, dobrú ženu, tým trestať, že sa ožieraš! Veď je pravda, že ju to mrzí, ale povedz mi, neužieral si sa ty preto ešte väčšmi ako ona? Veď ty si len preto slopal, lebo ťa svedomie a srdce trápilo. A radšej mučíš seba a ju, len aby si nebol trochu ústupčivejší!

— Veru je to tak! Len teraz vidím, aký to ancikrist vošiel do mňa. A pre takú, ani povedať neviem akú hlúposť, som utratil dobrú ženu a pekného býka! Peniaze som tiež všetky minul. Ja sa už len zmárnim. Ani som nie lepšieho hoden!

I vstal, že pôjde. Matúš ho stiahol naspäť.

— Nešalej sa, dosť už bolo hlúpostí! Obriaď sa. Pošlem ti čisté šaty, britvu ti požičia i krčmár, ohoľ sa a daj sa ostrihať. A večer príď domov, Zuzka ťa bude čakať.

Jano vyskočil a chcel Matúšovi nasilu ruku bozkať, čo ten nedovolil.

— Ste vy len raz dobrý človek, sváčko Matúš. Nech vám to pánboh odplatí!

— Ešte jedno ti poviem. Toho býka musíme od Brienika dostať naspäť. Vyzvedal som sa, či má naozaj dobrého kupca na tú párku. Nemá, nemá, to len na špekuláciu kúpil. Bol i na jarmoku s ňou, nedávali mu za ňu ani osemnásť stovák. Zuzka by to pokladala za veľký znak tvojej dobroty. Nežiada si to, ale iste by jej to vybralo z duše všetok hnev a zlosť a dojalo by ju to.

Jano sa chytil za hlavu.

— Veď keby som len nebol všetky tie peniaze pomíňal! Nemám ani päť korún na bydle. Kdeže ja môžem toho býka kupovať!

No, neboj sa, nejako to spravím. Možno, že nám Brienik toho býka požičia na niekoľko dní.

— Požičia? — zadivil sa Jano. — Čože si s tým pomôžeme?

— Moc, synku, moc! Keď nám ho požičia na týždeň, obmäkčíme Zuzku za ten čas natoľko, že ti ho sama bude núkať, aby si ho predal a dlžobu vyplatil. Uvidíš. A ak by sa nám to nepodarilo, tak ti ja tie peniaze požičiam, aby si ho od Brienika naspäť odkúpil, hoci by si i niečo doplatil naň. A keď ho predáš, nuž mi groše vrátiš. Tak pristaneš na to?

— Ako by som nepristal, sváko Matúš! Nikdy som o takom dobrom človekovi ani neslýchal, ako ste vy.

— Tak ja teraz prejdem k Brienikovi a vypoveďkám od neho toho býka a dám ho hneď a hneď zaviesť k Zuzke, aby si prišiel už na hotové. Keď budeš obriadený, nemusíš ani do večera čakať, môžeš už i na obed prísť. Tak len sa drž!

Brienik vytiahol z Matúša dvadsať korún za požičanie býka, keď by bol mal vlastne ešte on zaplatiť, že mu ho budú zadarmo kŕmiť; a na prípad predaja žiadal o päťdesiat korún viac, ako on dal. Že ho vraj za dva týždne za toľko pribudlo.

Matúš si povedal, nech ťa parom uchytí i s hrdlorezom, a pristal. Ale za hodinu stál už býk na starom mieste v Janovej stajni.

Keď Zuzka zanedlho tam vošla, očiam neverila a mala z nôh spadnúť, keď ho zazrela. Objala ho, ako keby to bol sám Jano. Na všetko priekorie razom zabudla.

— Ach, aký je len predsa dobrý ten môj Janíčko, drahý, a aká som bola zlá k nemu. No, veď mu ja to všetko nahradím!

Keď Jano už na poludnie prišiel vyriadený domov, ešte lepšie sa jej pozdával ako predtým. Trochu zbiednel, ale sa jej zdal akýsi hodnejší. Zišli sa v kuchyni, kde Zuzka chystala obed. Sprvu sa trochu okúňali jeden pred druhým, ale keď si pozreli do očí, nevedeli sa zdržať a padli si do náručia a mali sa radšej ako predtým.

Pravdaže, Zuzka vďačne pristala na to, aby býčka Brienikovi vrátili, veď čože jej bolo po býkovi, keď mala na oblápanie zase svojho premilého Janíčka!

A od tých čias sa neopil a nepoškriepil so Zuzkou. Pre obidvoch to bola bolestná skúška, ktorú zopakovať sa báli väčšmi ako ohňa.

Ale jednako, čo je pravda, to je pravda: Jano sa veru podgurážil trochu pri krstení svojho prvorodeného chlapca, ktorý sa o niekoľko mesiacov neskoršie narodil. Ale na tom sa všetci smiali a najväčšmi Zuzka, lebo Jano vyčíňal také fígle, že sa všetci mali na ňom popučiť.