Zlatý fond > Diela > Bubuš, Bubulík a Bubulinko


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Bubuš, Bubulík a Bubulinko

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Tomáš Vlček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov

Bubuš, Bubulík a Bubulinko

Pán hlavný slúžny Elo Klepácsy stojí široko rozkročený vo svojej kancelárii, ruky drží vo vreckách nohavíc a díva sa zachmúrene na rínok. Prší vytrvalý tichý dážď bez konca. Oproti oblokom pisárne stojí sedliacky záprah s koňmi rozmýšľajúcimi o mizernostiach sveta: hlavy majú sklonené skoro k zemi a z chudých bokov kvapká im voda do mlák pod nimi.

Elo je v nálade byronovskej.[1] Čo nocí sa natrávil pri mágii vínových buteliek[2] a pri šume cigánskej hudby, čo kníh naprevracal a koľko ráz buchol pri skúškach; čo sa nabehal, napoklonkoval, aby sa stal hlavným slúžnym; oženil sa vrhnúc sa v obeť pekárskej dcére, a teraz, aký život! Fuj!

Idúc z domu, vošiel z povinnosti do kuchyne, odobrať sa od ženy. Videl tam na stole mrkvu bez stopy mäsa: teda obed bude z mrkvy s falošnými sekanými šnicľami. Brr! A k tomu jednu huncútsku cigaretu nemá. Peňazí na škatuľu egyptských tiež niet, chybí mu ešte koruna. Darmo poprevracal všetky vrecká, poprehadzoval stolové zásuvky, nikde nič: ani koruny, ani cigarety. A parom nedovlečie práve teraz nejakého žida, s ktorým by sa dalo o týchto veciach rozumne pozhovárať. Jediný človek, ktorý dnes do kancelárie vošiel, bol Juro Otruba, majiteľ spomínaného záprahu na rínku. I toho všetci diabli dovliekli. Doniesol mu lístok tri razy do novín zabalený, voňavý, na ružovom papieri napísaný, od učiteľky z Havraného. Napoludnie príde po odpoveď.

Elo je synom bývalého stoličného kastelána. Otec bol starý, matka mladá, krásna osoba. Elo je tiež veľmi hodný mladý človek, vysoký, počerný s čiernymi fúzikmi, červenými perami a výraznými očami. Drží sa za pána a to preto, lebo sa stoliční páni, keď len mohli, u jeho rodičov, vlastne matky obracali. Nalepilo sa naň takýmto spôsobom moc „panského“ móresu a ponímania života. Elo je prvý donchuan v Dolných Pukančiciach, a dokonalý znalec žien; proti jeho rozsudku niet odvolania. Šatí sa veľmi nóbl,[3] hoci šije naň len dolnopukančický Redfern — Michal Kutálka. V kravate má stále veľkú, diamantmi vysádzanú ihlu v podobe lýry, dar jeho drahej manželky.

Keď sa stal hlavným slúžnym, hravo si získal ruku veľmi bohatej Ulriky Wachmannovej, ktorá mala celú plejádu pytačov. Mal nacvičené jedno hlboké, strašne hlboké vzdychnutie a jeden pohľad… No tomu ženské srdce odporovať nemohlo. To boli hotové tanky v útoku na srdce. K tomu jeho isté a nafúkané panské spôsoby!

Ulrika bola dcérou starého Alojza Wachmanna, akéhosi Prušiaka, ktorého pred rokmi bohvieaký vietor dovial do Pukančíc, kde pekárením a inými rozličnými obchodmi veľmi zbohatol. Ulrika dostala omnoho viac vena, ako sa sľubovalo, čo je, bohužiaľ, v našich pomeroch výnimočný úkaz. Ulrika bola zovňajškom Nemka. Bola vysoká, kostnatá, pobelavých vlasov a mala líca tehlovej farby. Výchovu jej dal starý Wachmann znamenitú, lebo skončila pukančickú meštiansku školu a dostala konečný firnajz[4] v Tešíne, kde bola celé dva roky! Na klavír hrať pravdaže vedela, akože by nie! Jej klavírna hra dosiahla až stupeň užitočnosti. Totižto vo veľkej miere napomáhala mravnosť. V každom, kto ju počúval hrať, sa zobudilo svedomie s neodolateľnou silou. Každému zišlo na um, že má súrne a neodkladne napísať list, ktorý nevyhnutne musí ešte dnešnou poštou odísť, alebo že musí navštíviť chorého priateľa, alebo advokáta, ktorý len do tej a tej hodiny prijíma návštevy, neskoršie nie, ani zaboha. Keď bola poslucháčka matkou, dostala naraz neuspokojiteľné tušenie, že väčší Miminko iste lampu vyvalil, a že teraz blkom horí, alebo že je teraz práve hodina, v ktorej menší Miminko dostane papať; keď bola gazdinou, musela už domov utekať, lebo „juj, skoro som zabudla“, sirup mi prekysne; atď. atď., ako sa už volajú všetky tie slamky, ktorých sa chytá zúfalý topiaci.

Elo bol šťastný, keď po svadbe starý Wachmann vyložil na stôl celé štosy cenných papierov a sporiteľných knižiek s tým, že je to dcérino veno. Obočie mu len vtedy začalo povážlivo vandrovať na vrch čela, keď Ulrika zobrala spod jeho rúk tento poklad, zamkla spoľahlivo do „svojej“ wertheimky[5] a povedala po skončení tejto manipulácie, pozerajúc mu významne do očí: „Tak!“ Elo odpovedal: „N-na!“ Rozhovor krátky, síce koľko hĺbky v ňom! Prekvapení mal Elo vôbec dosť. Rika žiadala od neho, aby jej prvého dal celý plat, a on len po ťažkom boji, keď tentoraz úprimne vzdychol, vybojoval od nej asi tretinu pre seba. Ináč sa starala oň ako o dieťa. Šatila ho, cifrovala, dávala mu rozhodne vegetariánsku stravu, ona sama požívala haldy údenín, keď nebol doma. Jej totižto neškodilo údené mäso. Elovi údajne áno. Chvíľami mu vydelila i trochu tej lásky. Obyčajne ho však bavila tým, keď ju bozkával, oblápal a šepkal jej horúce slová lásky, že slúžka zasa rozbila hrniec a že tie jablká veru hnijú. Žiarlivá bola pritom ako tiger. Byt mali veľký, bohato zariadený, ale bývali len v jednej izbičke, ktorá bola zariadená jeho mládeneckým nábytkom. Ostatné izby páchli novotou, čistotou a zúfalým poriadkom.

V máji Elo úradne navštívil i Havranovo. Peši šiel dolinou roztrateno stavanej obce. Buky úzkej doliny boli kryté panensky zelenou bučinou pomiešanou smrekmi, tmavozelenými jedľami. Dolinou zurčal veselý potôčik. Všetko bolo zaplavené milým slnečným jasom s temnými tôňami, a voňalo, šelestilo, žilo. Dolina sa rozstupovala pred vykračujúcim Elom. Na jednej strane pod jedľovým lesíkom, trochu vyvýšene, stál na lúke posiatej kaškami priestranný drevený gazdovský dom, z jednej strany ohradený záhradou, od chrbta krytý vystupujúcim hájom. Pred domom bola malá veranda a na nej z prútia pletená lavica a stolík; obloky boli naplnené už bujne rozkvitnutými kvetmi: muškátmi, fuksiami, floksom a petúniami. Vetvy kvetov sa nahýbali von z otvorených oblokov a dodávali drevenému domu milú pestrosť. Elo podišiel k domu, ktorý robil veľmi priateľský a milý dojem. Keď prišiel bližšie, videl na ňom nápis: „Škola“. Nebol ešte dlho hlavným slúžnym a nepoznal okres podrobne. Váhal, či má vojsť a obzrieť si školu, alebo či má ísť ďalej do doliny za svojou povinnosťou. Kochajúc sa milým obrazom, v záhrade na šnúre zazrel jedny nohavičky a košeľu, oboje z jemného batistu a samá čipka. Prekvapene zamrmlal: — Ejha! Poďmeže! Vošiel do pitvora a tu ho príjemne prekvapil milý, smiechom poprepletávaný ženský hlas, ktorý zaznieval z učebnej siene. Počul: „Ty darebáčik, budeš ty cudzie husi šklbať?“ Zaklopal a vošiel. V nízkej, deťmi napchatej sieni stála učiteľka nahnutá nad malým, v bielych plátenných nohaviciach a v kabátci odetom brucháčikom havranovským, ktorý si jednou päsťou drel oči a rukávom druhej ruky o dušu spasenú šúchal nos. Elo mimovoľne zvolal: „Sapristi“[6] (francúzštil trochu, ale veľmi málo), keď sa učiteľka pred ním vystrela; bola vysoká, štíhla a pritom plných foriem, tvár mala veľmi bielu, vlasy veľmi čierne, ústa len na zjedenie a oči, ach, božemôj, na zbláznenie. Elo v tej chvíli horel blkom. No, toto je „delikátny kúsok“, pomyslel si a veľmi zdvorilo, ale s istou grandezou[7] sa jej predstavil. Učiteľka sa trochu zapálila, čo ju robilo ešte krajšou, a trochu rozpačito sa krátko usmiala a povedala svoje meno: „Lujza Dolanská.“ Elovi huplo do hlavy: Aká „krásna Lujza!“

Elo sa zaujímal o stav školy, pričom nespúšťal oči z učiteľky. Táto napochytre poslala školu domov, bolo už po tretej hodine, a zavolala Ela do svojho bytu.

Byt ho znova prekvapil, bolo to rozkošné hniezdočko. V jednom kúte bol pohodlný široký diván, steny okolo neho diskrétne vybité pestrými kobercami, izba skoro vcelku vyložená hrubým kobercom, pred jedným oblokom bol krátky klavír, po izbe porozkladané pufy,[8] fotele, stôl, stolíky, kredenček, na stenách výšivky, obrazy, taniere a po celom byte roztratené knihy, ručné práce, kvety. V izbe bola nejaká zvláštna, veľmi príjemná vôňa, ktorá sama bola dôkazom, že v tej izbe môže bývať len dievča. Cez obloky naplnené kvetmi blýskalo dnu májové slnko a hádzalo svoje jasné fľaky po celej izbe.

Elo zastal za dverami a zvolal: — Skutočne primeraný kútik pre anjela! — Lujza ho ponúkla stoličkou a spýtala sa ho, či nerozkáže olovrant. Robila dojem osemnásťročného dievčaťa, ktoré sa nachádza v trápnych rozpakoch, hoci mala už dvadsaťosem rokov. Chodila ako upratúvajúc po izbe a preložila tam košík s ručnou prácou, tam vázičku s kvetmi, alebo zatvorila knižku a odložila na druhý stolík, naprávala koberec, ktorý bol úplne rovný. Medzitým stále švitorila a pozrela vše na Ela, robila pritom také pózy, až sa mu hlava zakrútila, raz stála bokom oproti nemu, a dvíhajúc pre niečo ruky, raz celou tvárou sa obrátila k nemu, zas i chrbtom, alebo sa zohýnala k podlahe, že Elo bol až chorý od túžobného rozčúlenia. Jednako Lujzku pokladal za neskazené dieťa prírody, za husičku a on, dolnopukančický veľkomeštiak robil jej komplimenty s istou opovržlivou blahosklonnosťou a žartom, na ktoré Lujzka nikdy nereflektovala priamo, ale len poznámkami, že ona veľmi dobre vie, že pán hlavný slúžny je miláčikom všetkých dám, že každá pani, ktorú drží za hodnú svojej pozornosti, je šťastná, ale čo sa jej týka, že je z iného dreva. Ona ešte nikdy nikoho neľúbila — pritom mu tak pozrela do očí, s takou nežnou túžbou, že Elo celkom naozaj začal vzdychať — a ani nebude, len svojho budúceho muža, ak sa taký nájde, čo si ju vezme.

Elo nechcel u nej olovrantovať, lebo že má súrnu robotu v dedine. Lujzka však predsa prichystala olovrant, a to znamenitý čaj, šunku, studené ryby a jemné pečivo, a Elo olovrantoval s ňou pri malom stolíku. Využil každú príležitosť, aby sa dotkol jej nohy alebo bielej mäkkej rúčky, ktorú náhodou vše zabudla na stolíku. Raz, dva razy jej ruku dosť dlho držal, a ona to v roztržitosti nezbadala, len keď ju začal jemne stískať. Vtedy ju rýchlo vytrhla, krátko a rozpačito sa usmiala. Zahrala mu na klavíri a na mnohé prosenie i zaspievala jednu-dve pesničky dosť príjemným hlasom.

Napokon sa začalo stmievať a tu mu povedala, že je do dediny dosť ďaleko, že mu treba ísť, a kým sa domov dovezie, tiež prejde kus času. Elo rozumel, že nechce, aby u nej cez večer sedel, i zobral sa a šiel. Ale ona mu povedala, že mu ukáže chodníček cez vŕštek, ktorým si cestu o polovicu skráti, a šli spolu. Lujza kráčala vopred úzkym chodníkom medzi bučinou a lieštím, a vše sa obzrela na Ela. Svetlá suknica sa jej riasnatela okolo štíhlych nôžok, z ktorých Elo nespustil oči. Bol máj, bolo vlažno a mrkalo, aká to pasca lásky pre slabé ľudské tvory! Nemožno, žeby sa vpredu kráčajúca Lujzka nepošmykla a nepadla Elovi do náručia! Nemožno! A predsa nepadla. Pošmykla sa i dva razy, Elo už rozpriamoval ruky, ale nadarmo. Zostali mu len vzdychy. Keď boli blízko hradskej, zastala Lujzka, že už ďalej nejde, že už pán hlavný slúžny i sám trafí do dediny, Elo chytil na rozlúčku podávanú mu ruku a začal ju vášnivo bozkávať. Lujza sa mu vytrhla, ale tak nešikovne, že sa zas pošmykla na klzkej tráve a teraz mu už padla do náručia, a to tak nešťastne, že mala tvár a láskysmädné pery rovno k nemu obrátené. Elo horúco bozkával tie mäkké pery. Konečne sa mu vytrhla a zmizla v lesíku ako víla.

Elovi od šťastného rozčúlenia išlo srdce puknúť, tak mu búchalo, bože, aké dievča! A ako ihravo získal jej lásku. Lebo keď ju bozkával, neštrajkovali ani jej pery. Darmo je, treba vedieť so ženami zaobchádzať! Letel do dediny necítiac ani pôdu pod nohami. Nikdy v živote nebol taký pyšný, taký blažený. Aká milá! Aká perspektíva sa mu ukazovala, koľko blažených chvíľ čaká naň! Akú perlu, aký čistý, voňavý kvietok si získal!

Druhý deň zas išiel tou istou dolinou. Veď musel svoju úradnú prácu skončiť! Lujza ho videla z lesíka, v ktorom naň striehla, ale darmo chodil po škole, neukázala sa mu.

Dva-tri dni sa premáhal a nešiel do Havranovej. Štvrtý deň prišiel zas a našiel i Lujzku. Bola celkom iná. Bola zronená, chladná, ani ruku mu nepodala, ani do očí mu nepozrela. Považovala sa za poškvrnenú, za ostatnú osobu na svete; keď jej to vyhováral a tešil ju, začala usedavo plakať!

Myslel, že jej srdce pukne. Nebolo ju možné uspokojiť. Potom jej vypisoval, navštevoval ju, keď len mohol, kľačal pred ňou a používal všetky svoje najvážnejšie útočné zbrane lásky… Konečne mu odpustila a svitol i deň, keď mu zamierajúc studom a kryjúc tvár na jeho prsiach prezradila i to, že ho nevypovedateľne ľúbi.

Elo bol v siedmom nebi. Bol blažený… tu i tu síce preletel malý-malinký obláčik… tu i tu mal tušenia, pri ktorých sa poškrabúval za ušami…

List, ktorý mu poslala, znel takto:


„Môj zlatý Bubulinko sladký!
Nemáš predstavu, aká som zas nešťastná! Celé noci sa prevaľujem v svojej úbohej, smutnej posteli, bez sna. Pomysli si, tá nešťastná Elvíra ma iste do hrobu donesie! Nikdy nikto pre svoju sestru toľko nevytrpel, čo ja vystojím pre túto večnú trápelku! Má skladať skúšku, bude hrať Máriu Stuartovú, k tomu potrebuje kostýmy, čo dnes stojí hrozné, ale hrozné peniaze. Pýtala odo mňa tritisíc korún! S ťažkou biedou som sa zjednala s ňou na tisícpäťsto korún. Ale kde vziať i tisícpäťsto korún, kde? ja biedna, úbohá učiteľka!
Keď si pomyslím, že toto by bola už ostatná obeť, ktorú by som pre ňu mala doniesť, a že potom stojí pred ňou slávna budúcnosť, a ja jej teraz nemôžem pomôcť, nuž mi až srdce puká!
Moje vankúše sú samá slza. Cez deň sa mi v práci ešte len minie čas, ale keď príde opustený, dlhý večer, a tá nekonečná noc! Myslím si, ba som istá, že ma to len pán boh tresce, lebo som hriešna, slabá stvora. Takej znamenitej žene, ako je tvoja pani, odvádzam muža! Svedomie ma trápi, mučí. Ale čo môžem za to, že ťa tak nevýslovné ľúbim! Čo? A predsa sa musím pokoriť, musím robiť pokánie, lebo mi boh ináč neodpustí, a nepomôže mi. Pôjdem, musím ísť k tvojej drahej panej; kľaknem pred ňou na kolená a vyznám sa skrúšene zo všetkého. (Elovi nabehla husia koža pri týchto slovách, keď si predstavil, aká príhodná prednáška by to bola pre jeho Riku! — ježišmária!) Tejto noci som sa rozhodla, že už dnes vykonám tento svoj úmysel, a že vezmem so sebou i tvoje drahé, sladké listy, aby som jej ich dala, ale som si rozmyslela, že sa najprv teba opýtam, čo si o tom myslíš? („Do diabla!“)
Bubulinko môj jediný, radosť moja, odpíš mi, poteš ma, alebo najlepšie, príď, ó príď! Túžobne ťa očakávam!
Poteš svoju nesčíselne ráz vrelo ťa bozkávajúcu, bez teba žiť nemohúcu
Bielu Myšičku.

P.S. Šlafrok som si už ušila podľa našich spoločných plánov. Je veľmi podarený, má skutočne mnoho rôznych „možností“. Príď, drahý, príď, presvedčíš sa!
Pá! Bozky, bozky!“

Cez týždeň list tohto istého obsahu, ale s primeranými premenami, dostal od „krásnej Lujzky“ i pán škôldozorca doktor Gabriel Kováč a pán okresný lekár doktor Andrej Truhlička.



[1] byronovská nálada — G. Byron (1788 — 1824), anglický romantický básnik. Byronizmus, byronovská nálada znamená smútok, pochybnosti, beznádej.

[2] buteľka — fľaša

[3] nóbl — vznešene

[4] konečný firnajz (firnajz — fermež) — tu v prenesenom význame: posledný „náter“, posledné, konečné vzdelanie

[5] wertheimka (z nem.) — pokladňa

[6] sapristi (fr.) — zahrešenie, strela hrmená

[7] s istou grandezou — s istou vznešenosťou

[8] pufy — okrúhle čalúnené sedadlá bez operadla alebo tvrdé vankúše




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.