ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľavko, Žofa, Ďurko.

ŽOFA (živá, jazyčná žena): Ja by som ti, syn môj, len takú radu, čo by i nejakú obnôšku mala, meno moje. Pri ženbe i rozumu sa načim poradiť, nielen čo oči vidia.

ĽAVKO (starý furták): A veď ti je Evka už aspoň piata frajerka, ako si z vojny doma.

ŽOFA (tajnostne): A Bete, vydatej žene, pokoj. V cudzej kapuste chytia ťa, meno moje.

ĎURKO (driečny ľahtikár): A ktože vám to už?

ŽOFA: Ani ťa nie je hodna vyžívať.

ĎURKO: Veď som ja len tak zašiel k nej niektorý raz ako k susede a — už to viete.

ĽAVKO: Vieme. Práve preto: maj rozum.

ŽOFA: Ty, si chvála pánu bohu, hodný, pekný urástol, na rozume ti z vrstovníkov nikto nechytí, nuž si môžeš i troška preberať, meno moje.

ĽAVKO: Hádam — môj syn! Ja som ho vychoval, vyučil. Môjho rozumu sa chytaj i teraz.

ŽOFA: Tak, meno moje. Ja sa vše poobzerám po tých našich dievčencoch, ale nič sa mi to nezdá. Medzi želiarskymi tebe rovnej niet. Mohla by si prsty oblízať i Marka Suchých, Anča Vrtiake… Ale veď som počula, že sa ty točíš i okolo Judky Bielych. Ej, či to tak? Materi nič nezjaviť, meno moje?

ĎURKO: Načo som vás mal baláchať? Ktože vie, či by šla, či by ju dali.

Ľavko: To je poriadna a majetná! Lepšej by ti nevedel ani vlastný otec poradiť. Ej, to by bola — gazdovská! Nemusel by si sa plahočiť v zime po furmankách, zárobkoch ako tvoj otec.

ĎURKO: I ja by takú chcel, len by šla niektorá.

ŽOFA: Už by ti ju bola prekonala, meno moje. Ale akoby ti ja ani materou nebola, že si mi to už nezvestoval.

ĽAVKO: Dobre máš! Nevrav. Len choď za ňou a doveď sa poriadku!

ŽOFA: Iď, meno moje, a probuj. Rodinu naviesť, to je už moja starosť.

ĽAVKO: Ale sa drž pri nej, chlapče! Poriadnymi rečami ju zabávaj a nahováraj. Však dievčence mnoho dadia na lichotivé reči.

ĎURKO: Vysielate ma… Ak nepôjde?

ĽAVKO (chvastave): Bisťu dade! Jesto dievčat na každý prst desať. Keď tá nie, obrátime sa inde. Čože?! Tebe je celý svet otvorený. Môj syn, ľaľaď!

ŽOFA: Taký šuhaj, ako si ty, meno moje!

ĽAVKO: Všade sa vieš vyznačiť a nijakej roboty sa nezľakneš. I Žofa Buriane, i to, čo mati, i to by bola.

ŽOFA: Bola, bola, meno moje, ale ja by som radšej, keby len Judka šla. Tam sa lepšie majú. Ľahko by ti šla hodina. Tam by si nemusel hrdlačiť, len si svoj mladý život chrániť a žiť si po vôli, meno moje.

ĽAVKO: Nech opáči i tam, i tam. Viem, nikde sa nezahanbíš.

ŽOFA: Nepočúvaj, meno moje. Akože pôjde razom na dvoje? Netáraj, otec.

ĽAVKO: Tak poslúchni mater. Ale aby si vedel, čo máš rozprávať. Ponúkať sa neponúkaj, len tak zboku vyvedaj.

ŽOFA: A žeby si tam dlho nebol, meno moje.

ĎURKO: Nakladáte mi ako chlapcovi, keď ide po prvý raz do školy. Či som sa nikdy s dievkou nezhováral?! Nebojte sa! (Odchádza.)

ĽAVKO: Múdre!

ŽOFA: Tak, syn môj, tak. Ale predsa len pravou nohou… (Do dvier ho vyprevadí.)

Ľavko, Žofa.

ĽAVKO: Ej, ktoroukoľvek! Dobrý chlap si ženu nájde! Ja som starý, a keby tak prišlo…

ŽOFA: A keby som ja umrela! Tuto — hneď, meno moje! (Hodí plecom; potom so žiaľom.) Keď si dieťa do poriadku donesiem…

ĽAVKO: To ja nevravím. Uchovaj ma, bože! Dosť som mal s tebou kríža, kým som si ťa k ruke vycvičil. Ja len vravím, že sa chlap môže po vôli oženiť.

ŽOFA: Ani dievky miesto kola do plota nezapletajú. Ale bolo by to, bolo dobre, keby šla zaň.

ĽAVKO: Už ti vravím: pôjde — nepôjde! Pôjde druhá. O nášho Ďura sa netráp; len by on mal vôľu sa ženiť. Trhajú sa oň i v tanci. Čože ty vieš, keď do krčmy nechodievaš. Ja viem, čo je môj syn.

ŽOFA: I ja viem, meno moje! Veru sa takých v našej dedine veľa nenájde! Mládenec ani svieca. Ja sa za toho nikde nezahanbím. Kde sa obrátim, všade mi ho chvália, aký je urastený, driečny, dobrý, múdry, tanečník, že mu páru niet, meno moje.

ĽAVKO: Len keby sa včerty nebol pobil v tej krčme onehdy.

ŽOFA: Ty si mu na príčine. Museli ste sa tak opiť?

ĽAVKO: Keby som sa bol nazdal. A veď som mu ja hneď: teda ženiť sa máš, a takéto vykonáš. Rozmetal šarvancov ako snopy! Moja päsť kedysi tiež neraz zaľahla olovom.

ŽOFA (spomenie): Veru, meno moje, ako si i mňa bol raz búšil.

ĽAVKO: Eh, to len ako keby ťa bol pohladil.

ŽOFA: A obelasela mi ruka ako zástera, meno moje.

ĽAVKO: Čušže mi s tým! To bolo — ani sa už nepamätám.

ŽOFA (plače): Ale ja pamätám, meno moje. Ja viem, aký si bol planec za mladi, meno moje. Slabou náturou žena by to nebola vydržala.

ĽAVKO: Taraje! Druhé ešte inak dostávajú, a sa nepochvália.

Predošlí, Palčík, Mara.

ĽAVKO (na klopkanie): Slobodno!

ŽOFA: Ktože k nám ide?

PALČÍK (hovorí vážne, s dôrazom na každom slove): Do-brý deň!

MARA (tichá, chorľavá, ale viac si namýšľa, ako ju bolí): Ako sa máte?

ŽOFA: Ďakujeme za opýtanie, meno moje. Zdraví.

ĽAVKO: Vy ako sa pochválite, vzácni naši švagrovci? Bohatá rodina o chudobnú nestojí.

PALČÍK: Nestačíme. Zavalení robotou.

ŽOFA: A či musíte? Vinovatí ľudia! Nemáte sa komu trápiť. Dala by som do árendy a žila si ako pani, meno moje.

PALČÍK: I z tej árendy — čože? Vycicajú ti zem, ani za päť rokov sa jej nedorobíš.

MARA: Čože u vás nového? Ďurko že vám je kde?

ĽAVKO: Šiel soľ lízať, ako sa vraví.

ŽOFA (v rozpakoch): Tašiel, meno moje, ta, medzi mládež; obzrieť sa, meno moje, ako mládenec.

ĽAVKO: To je u nás nového, že syna ženíme, milý môj švagre. Starosti. Keby mal kto pomôcť…

PALČÍK: I to sa môže stať, že vám i pomôžeme. Na to sme prišli.

MARA: A čiuže mu chcete pýtať?

ŽOFA: Zachádza tu i tam, ale nevie, na ktorú sa odvážiť, meno moje. (Šepmo.) Judku, viete, Judku Bielych by sme radi.

MARA: Nevravže, sestra. Tá je veru nie naučená robiť, len sa cifrovať, farbiť…

PALČÍK: My by sme poradili, čo my máme na mysli.

ŽOFA: Čože vy máte na mysli, meno moje?

ĽAVKO: Dobrú radu vďačne prijmeme.

ŽOFA: Ešte nie pozde, meno moje.

ĽAVKO (Žofe): I tak by nebolo. (Úlisne.) Ak by tuto švagrovci naši… Takej rodiny málo máme! Tak vám poviem do očú ako čistú pravdu.

PALČÍK: Počuj, švagre, čo by sme my… Ja by som vám radil, akže by vám bolo po vôli…

ŽOFA: Čože by nebolo, meno moje!

ĽAVKO: Povieš, uvidíme, čo. Možno i bude.

PALČÍK: Ak sa vám bude páčiť, dobre; ak nie, nemusí nik o tom vedieť.

ĽAVKO: Len povedzte, švagre.

PALČÍK: Toť s mojou starou sme sa takto zhovárali: Ostarieme, a deti nemáme. Nijakej opatery, ak by sme do niečoho upadli…

ŽOFA (citne): Meno moje, božechráň! Veď sme tu. Hádam krv nie voda, meno moje.

ĽAVKO: Múdre, žena moja!

MARA (tiež si utrie slzu).

PALČÍK: Ja by som ti, švagre môj, tú radu dal, že ak by ste pristali na Zuzke, mojej sestrinu dievku…

MARA: Sestra moja! I ty si mi práve taká rodina, ako i stará Kata môjmu…

ĽAVKO (prikyvuje): Len si dopovedzte.

ŽOFA (potešená, vo vytržení): Neskáč do reči, meno moje.

PALČÍK: My by sme boli radi, čo by sa tieto vaše deti pobrali. Tak by sme ľúbili, čo by sa náš majetok nerozišiel. Ony by nás opatrili.

MARA: Do mojej a jeho smrti…

ĽAVKO (robí sa hlúpym): Akýmže by ste spôsobom, švagre, to vy ľúbili…? Nerozumiem.

PALČÍK: Hľaďže, švagre. Ja by som tak rád, že tento náš majetok, ak nás budú opatrovať, oddáme po našej smrti im.

MARA: Za svoje, za svoje by sme ich radi.

ĽAVKO: Mati. (Určite.) Ja, švagre môj (berie mu ruku a tlieskne do dlane), nedbám, čo sa to dnes stane!… Hádam kresťanská povinnosť opatriť cudzieho, nieto rodinku, keby sa tak s vami stalo, že by ste do choroby upadli. Ale, ale, takto… Ja nedbám! Čo ty, mati?

ŽOFA: To sú otázky! Nuž čože sa ma to máš opytovať, meno moje? Nuž či nie radšej dám syna sestre, za svojho, ako čertvieakej testinej za podnož?! Z gruntu môjho srdca, meno moje.

ĽAVKO: I ja tak, i ja!

ŽOFA: Len by sa chlapec vrátil…

ĽAVKO: Ja by poň…

ŽOFA: Nechoď. Dôjde. Hádam nepôjdete hneď od nás. (Prinesie z komory hriatu pálenku, koláč; naleje a potíska.) Nože si, okúste, akých sme napiekli.

MARA: Vieš, že nestačíme. I dnes, že sú Vianoce, čeľaď rozbehaná, meno moje…

PALČÍK: Neboj sa, vyprášime svetom, ak sa nám toto vydarí.

ĽAVKO: Nože si, švagre. S cukrom, dobrá! Aspoň, reku, na Vianoce.

PALČÍK: Pán boh nám pomáhaj! (Vypijú.)

ŽOFA (naleje): Pán boh uslyš, meno moje.

ĽAVKO: Aby tak bolo, ako si vy žiadate. Aby sa nám tieto naše reči splnili, to by som si i ja prial. (Vypije.)

ŽOFA (Mare): Aspoň oblizni, meno moje.

MARA (oblizuje): Ja ti to nemôžem. Tuhé, dusí. (Nasilu kašle.)

ŽOFA: I mne ti hneď udrie do nosa, meno moje.

Predošlí, Ďurko.

ĎURKO: Vítam vás pekne, ujček a tetka moja. Ste dobre zdraví? (Podáva ruku.)

PALČÍK: My sme ta, chvalabohu. Ty ako sa pochváliš?

MARA: Počuli sme, Ďurko náš, že sa ženíš?

ĎURKO (pozrie po rodičoch): Ach, ešte čo, tetka moja. Stačím sa, a kdeže ste to počuli?

PALČÍK: No — tu sme počuli. Ani netaj. Otec i mať nám vravia, že si vari bol na priepačkách.

ĎURKO: Tak — bol som.

PALČÍK: Nuž teda, čože ti tam? Akože si tam zvŕšil?

ŽOFA: Čože ti už povedali, meno moje?

ĎURKO: Že to všetko na nej stojí. „Ak má vôľu, nám je kedykoľvek.“ Lenže ona…

ĽAVKO: Nuž, keď ona nemá vôle, nechaj tak.

PALČÍK: My by sme ti poradili druhú.

MARA: Len aby sa ti páčila, Ďurko.

ĎURKO: Čiaže by to bola?

PALČÍK: Nuž Zuzka Kamenských. Akže by si ju chcel. Ak nie, ani slova viac. Ani nepoviem, že sme tu boli.

MARA: My sme sa s otcom i s materou…

PALČÍK: Nechaj, stará, ja dopoviem. Akže by ste sa so Zuzkou pobrali, vzali by sme vás za svojich.

ĽAVKO: To by ti bolo, syn môj!

ŽOFA (radostne): Meno moje!

PALČÍK: Budete robiť, gazdovať, šanovať a časom alebo po smrti našej by sme vám odovzdali majetok…

ĎURKO (povzbudený): Nuž, keď si tak žiadate, rozmyslím si to. Čože je mne?! Obrátim sa, kde chcem.

ŽOFA: Meno moje, ujček s tetkou, neboj sa, vám dobre chcú, ako vlastným deťom.

PALČÍK: Tak ver’, Ďurko náš! Ak pristávaš, mňa a tetku oddnes inak nepozvi, iba: otec, mama. My druhého nemáme, len vás. (Ženy slzia.)

ĽAVKO (dojatý): Poďakuj sa pekne, syn môj!

ĎURKO: Poďakujem, otec, ale neviem, čo Zuzka? Ja pristávam! (Podá ruku Palčíkovi.)

PALČÍK: Či pôjde? O to sa ty netráp. Poďme, žena. (Zberajú sa.)

ĽAVKO: A žeby sme sa vo troje neradili, odkazujeme pozdravenie, aby sa ich láskam, celej švagrovskej rodine ľúbilo k nám na dohovor v tejto veľkej veci našich detí.

ŽOFA: A aby ste sa dlho nemeškali, lebo my vás budeme vrúcne očakávať, meno moje.

PALČÍK: Hneď sme tu.

ĽAVKO: Do videnia!

ŽOFA: Aby sa vám šťastlive vydaril váš krásny úmysel! Bože, takej rodiny pod slncom nenájdeš, čo by tak priala človeku.

MARA: Len ako svojmu, ako svojmu.

PALČÍK: A ty sa so Zuzkou dnes večer na tanci zídeš…

ĎURKO: Nechodieva.

ŽOFA: Tá slúži, meno moje.

MARA: Však ju pustia. Len ju ta iď čakať. (Odchádza.)

PALČÍK: My to už pokonáme, keď sme sa na to dali. (Odchádzajú.)

ŽOFA: Taký rozum veru hocikto nemá, meno moje. Môj starý tiež, ale predsa…

ĽAVKO: Predsa mi ho vše prevrátiš!

ŽOFA: Sklenička ti ho, meno moje, sklenička, nie ja. Ale kto nepije, ako tuto švagor…

ĽAVKO: Už len váľaj na mňa. Aspoň nie pred cudzím. (Vyjdú.)

ĎURKO (sám, zapáli si cigaretu, po prestávke): Budem gazdom! Ale tie mi vlasy vyplejú. (Vyjde a vráti sa s Betou.)

Ďurko, Beta, Ľavko, Žofa.

ĎURKO (dovedie okolo krku objatú Betu, ktorá sa mu chce vyslobodiť z objatia).

BETA (mladá parádnica): Dobré odpoludnie!

ĎURKO: Teda vitaj, Betka. Tu si povieme, čo si máme. Už je po ľúbosti medzi nami. Práve, že ti idem povedať.

BETA: Aspoň tak povedz, že ťa ženia.

ĎURKO: I tak. (Pristúpi.) Vieš, keby si bola načisto rozsobášená, ani pol minútky by som nepremýšľal, koho si vziať.

BETA: Takto ma tedy už nechceš? Vedela som ja to. Pekne sa mi ideš odslúžiť za moju lásku!

ĎURKO: Nechaj pletky, nariekanie. Veď ako bude. Ak ma srdce potiahne, trafím ja k tebe i potom.

BETA: Tak mi ani na oči nechoď. Ja ťa, ženáča, nechcem! Ale len by si neobanoval! (Odchádza.)

ĎURKO: Nejdi, ja sa chcem s tebou v poriadku rozísť, nie v hneve.

BETA: Ja som pre teba muža nechala…

ĎURKO: Nie vari celkom pre mňa…

BETA: Len pre teba. Pre teba som sa nevrátila k nemu.

ĎURKO: A prvého si pre koho?

BETA: Sebe kvôli… A čo ma ty máš skúšať? Si falošník! Mohla som ja to vedieť. Ale som ťa rada videla ako slepá… Nech, ožeň sa, veď ty prídeš ešte za mnou!

ĎURKO (chytí ju za ruku): Veď ti vravím. Tak čo sa srdíš?

BETA: Lebo mi je ľúto…

ĎURKO (privinie ju): A mne je tiež. Ale čože robiť? Otec a mať nástoja, aby som sa ženil.

ĽAVKO (vojde so Žofou): Ľaďže ti ich!

ŽOFA: Mladosť-radosť, meno moje.

BETA: Dobre odpoludnie.

ŽOFA: Aj tebe, Betka, aj tebe, meno moje. Ty sa budeš i hnevať na nás, meno moje, ale vskutku, Ďurka už ideme oženiť.

ĽAVKO: Dajte si už pokoj!

BETA: Pre mňa si ho ožeňte!

ŽOFA: Kým bol slobodný, meno moje, nebránili sme vám. Robili ste si, ako chceli, sebe k radosti; ale načim sa mu poriadku chytať, meno moje.

ĽAVKO: A keď si s mužom nie rozsobášená, pobrať sa nemôžete, a tak si neťažkaj na nás.

ŽOFA: Zabudnite, čo bolo medzi vami, a keď sa mu šťastie triafa, meno moje…

BETA (vymykne sa Ďurkovi): A len by ste sa mi ešte neprosili! Mne nik nerozkáže, ani nezakáže! (Vyjde.)

ĽAVKO: No, už to by sme sa ti neradi.

ĎURKO (chce za ňou): Beta…

ŽOFA (zadrží ho): Nechaj, syn môj, odišla.

ĽAVKO: Maj rozum, synak, ako som ho ja mal. Býval som tiež mladým…

Ďurko, Žofa, Ľavko.

ŽOFA: Nepomyslel si na takéto šťastie, meno moje.

ĽAVKO: A že sa to tak razom strhne.

ŽOFA: Meno moje. Takí skupáni. A odrazu sa ti nám sami ponúknu. No, to ma teší! Akou sa šťastnou cítim, že som ťa takého vychovala, meno moje.

ĎURKO: Mama, nechváľte toľko, lebo mi z očú príde.

ŽOFA: Ba radosť mám na srdci, meno moje. (Tajnostne.) A potom, vidíš, Ďurko môj, tetka je chorľavá, to môže dlho nebyť — umrie, a budeš si sám sebe gazdom v takom hospodárstve, meno moje.

ĽAVKO: Krásny majetok! Ale aby si ty potom nezabudol na nás! Aby si poznal otca, keď sa povezieš na bystrých koňoch, a mňa stretneš na mačkách.

ĎURKO: Veď vám hádam i potom budem dieťa!

ŽOFA: Tak, meno moje, dieťa veru, radostné moje dieťa!

ĽAVKO: Čože mne už teraz bude! Keď sa s materou povadím, odídem k tebe. A keď sa tam zunujem, prídem si domov, a, žena moja, cti si ma, lebo hneď sa vrátim k svojmu Ďurovi. Zuzka narobí zákuskov, to bude materi. Mne len mäsa, klobás, dohánu a do skleničky aby bolo.

ŽOFA: Budeže nám sveta žiť na starosť, meno moje! (Plače od radosti.) Keď sme sa za mladi trápili, teraz si oddýchneme, meno moje.

ĎURKO: Nebojte sa, i vám pošlem, keď vám bude niečo chýbať. Alebo prejdete i vy k nám bývať. Zuza, tá vás musí obslúžiť ako vlastných rodičov. Vy budete len dozerať, robiť nemusíte. Na to bude čeľaď a my.

ĽAVKO (chvastave): Ja sa roboty nikdy nespustím. Mňa pozná celý svet. Ja som býval prvým v robote, a nikdy som sa nepretiahol. A keď som chýbal čo len jeden deň, i toť v lete pri mláťačke, už to pobadali. „Kde je Ľavko? Už vidím, že vám nejde robota tak, ako keď je Ľavko na mašine.“ A čo na niečo gazda, to len: „Ľavko, kde je Ľavko, po Ľavku mi choďte!“ A trocha rečami, trocha rukami, a bolo, ako bolo, a dobre bolo! Ešte pochválili. Ja bez roboty nemôžem byť.

ŽOFA: I ja som taká. Vidíš, vieš, meno moje.

ĽAVKO: No, už sa ty mne, mati, nerovnaj! Ženská robota je len ženská.

ĎURKO: Nuž ale potom ja vám robiť nedám. Ale Zuzu bude načim dobre zvŕtať, kým sa jej hlava zatočí. (Strojí sa v zrkadle.)

ŽOFA: Len ju zvŕtaj, meno moje, aby si si ju dostal.

ĽAVKO: Neboj sa, mati, pôjde ona ako sýkorka na oriešok…

Predošlí, betlehemci.

KUBO: Či pustíte s betlehemom?

ŽOFA: Jaj, meno moje, my dnes máme inakšie starosti, nie vaše betlehemy… A izbu mi zavláčite.

ĽAVKO: Kresťanská povinnosť. Umyješ. Zapáľ im lampu.

KUBO (von): Pustia! (Začne sa hra. V polhre odíde Ďurko, mimikou otcovou i materinou vyzývaný do tanca, ukazovaním kolečka, ako deťom ukazujú točenie. Ľubovoľne v hre prichádzajú Palčíkovci a Kamenskovci.)

ĽAVKO (začujúc klopanie): Chlapci, dosť! Ostatné dopoviete nám na takto rok. (Odmenia betlehemcov, ktorí odchádzajú radi, že tak chytro zarobili.)

Predošlí, Palčík, Mara, Kata, Eva, Tomáš, Kaňúrik.

PALČÍK (vojde prvý): Môžeš ty týmto klopať! Tu ako na jarmoku.

ĽAVKO (ide v ústrety Tomášovi): Vitaj, švagre! (Podávajú si ruky.)

KATA: Dobrý večer!

ŽOFA: Vitajte, prejdite a sadnite si, meno moje. (Všetci robia si miesto: ženy v úzadí, chlapi v popredí.) Veru dávno ste už u nás neboli.

KATA: A vy tiež k nám neprídete.

PALČÍK: Robota prevladzuje, že človek nestačí k rodinke kuknúť.

ĽAVKO (Eve): No a Katka akože sa má? Kedyže sa už dožijeme toho krštenia?

EVA: To by ste vy už chytro chceli, ako od vtáčaťa…

KAŇÚRIK: Ej! Čože je prvé do gazdovstva chudobnému človeku?

PALČÍK: Nie tak ako my. Nemáme detí, nemáme ani potechy.

KAŇÚRIK: Vezmite si nás za svojich, budete mať hneď i päť vnukov. (Smiech.) A úfanie!

EVA: Starigáň! (Pacne ho po ústach.)

KAŇÚRIK: My by sme vám potisli chleba!

PALČÍK: To by nám odrazu i veľa bolo. Deti ešte nikoho gazdom nespravili.

MARA: Na moju hlavu by to tiež nebolo. Jedno, najviac dvoje. Dosť trápenia.

EVA: A keď ho pán boh požehná, či ho mám zadrhnúť?

KATA: Len nech sú zdravé…

TOMÁŠ: Tak je, mati moja…

ĽAVKO (s neobyčajnou účasťou): Nuž a Zuzka kdeže je? Šla už na tanec?

KATA: Viete, že sú naše deti po službách.

ŽOFA: Nuž ale vás len kukla tieto dni, meno moje?

KATA: Do fabriky som ju nechcela pustiť, nuž je v službe.

ĽAVKO: Nuž a inak akože sa máte, švagre?

TOMÁŠ: Všelijako. Vieš, čo stojí v zime kresárstvo. Do fabriky chodíme. A keby len tej mzdy viacej bolo, lebo veru v dnešný čas všakové požadujú i od chudobného človeka…

ĽAVKO: Veď i Ondrík zarába.

KATA: A predsa je toho málo, čo donesú na týždeň. I na ten dohán, i vypiť.

TOMÁŠ: A kdeže sú háby, obuv, dávky obecné, cirkevné…

MARA: Tak, tak, vidíš. A ešte na nás niekto povie, že nepekne bolo od nás, že sme už štvrté preč poslali, čo sme vzali za svoje.

PALČÍK: Ľudia vravia, že sme skúpi, a čo nás to stálo! Opatera, háby, škola — a pomoci nijakej.

MARA: A odnášalo ako straka.

PALČÍK: A tak teraz sme si my to inak rozmysleli: detí si brať nebudeme. Lebo tie iba veľa zjedia, k tomu šatiť, zlostiť sa, obchodiť, a pomoci, roboty nijakej. Vezmeme si staršie. Preto sme i k vám prišli. My by sme radi vašu Zuzku s Ľavkovie Ďurkom k nám dostať.

TOMÁŠ (tuho fajčí a čím diaľ, tým sa mu to menej páči).

MARA: Ale dolož, na aký spôsob.

PALČÍK: Na taký, že by sme radi, keby sa vaša Zuzka vydala za Ďurka Ľavkovho, a tak by spolu prišli nás doopatrovať do smrti, a my by sme im náš majetok poručili.

MARA: Tak my sme vo veľkej veci prišli k vám a vás sem doviedli. Ak by ste mali k nám dôvery…

KATA: Čože by sme nemali…

MARA: Chceli by sme, aby nám oni na starosť vody podali, oči zatlačili. A Zuzku poznáme, je súce, dobré dievča; nás, ako rodinu, len si bude vedieť lepšie uctiť, opatriť. Nuž majetok necháme im.

KATA (zachvátená): To by veru bolo i vám i im! Nemusela by sa po službách tĺcť. Ale či Ďurko pristane, či by ju chcel?

ŽOFA: Chce ju, chce, meno moje. Akože by nechcel, meno moje.

PALČÍK: Spoľahni sa, sestra moja, na moju hlavu a rozum. Ja deťom vašim dobre chcem.

KATA: Bolo by to dobre i im i vám. Do takého majetku sa dostať!…

MARA: Nuž veď preto, Katka moja, vy tiež na to pristanete.

KATA: Ja, z mojej strany, Marka, vďačne. Nech by sa zišli tie naše deti. A kedyže by ste to mysleli?

PALČÍK: Čím skorej!

MARA: Treba nám pomoc do domu.

PALČÍK: Robotník cudzí drahý, a len je cudzí, nie ako svoj. Nemožno sa spoľahnúť. A plácu si už nevie ani akú pýtať. A roboty nespraví za polovicu. A tá chova drahá!… Keď si to človek poráta, radšej nič nemať a netrápiť sa.

TOMÁŠ (Kate): Nože sa jej do srdca nestar! Tuto Ďurko Ľavkovie chodí za inakšími…

ĽAVKO: Už nepôjde, švagre. Bisťubohu, nepôjde!

Predošlí, Zuzka.

ZUZKA: Dobrý večer… Čože ma voláte, mama?

ĽAVKO, ŽOFA: Ďakujeme, meno moje, Zuzka naša!

MARA: Tak ťa pustili pani?

ZUZKA: Nie vďačne. Ale že Anka ostala za mňa, nuž ma pustili, vám kvôli.

MARA: Tak nemeškaj, dievka moja, chytro bež na tanec.

KATA (prezerá): Ktoréže máš háby?

EVA (obzerá ju): Veď ťa roztrhajú v tom tanci!

ZUZKA: Alebo jamu vystojím do rána.

TOMÁŠ: Nie veľmi vie tancovať.

KATA: Už — ty. Čože by nevedela? Ako druhé!

ŽOFA (Zuzke): To až potom povieš, keď sa vrátiš, meno moje. Neboj sa, bude ťa mať kto vykrúcať! (Slzí radosťou.)

KAŇÚRIK: Keď len s každým piatym po raze do rána, i tak sa ti odráta… (Smiech.)

TOMÁŠ: Len aby si nebola dlho, žeby sa gazdiná nehnevala.

ZUZKA: Však ja načas budem doma. (Materi.) A prečo ma tak vystrájate, keď ste mi inokedy bránili?

KATA: Bola si mladá, dorastáš. (Tajnostne.) Chcú ťa vidieť…

ZUZKA: Kto? Tak ja nejdem.

KATA: Netáraj, nehub si šťastie… Poslúchni rodiča. (Vytíska ju.)

ZUZKA (po prestávke): Zdraví zostaňte.

ĽAVKO: Choď zbohom, Zuzka naša, a dobre sa zabávajte.

MARA, KATA, ŽOFA, EVA, KAŇÚRIK (vyprevádzajú až von).

Palčík, Tomáš, Ľavko.

PALČÍK: Nuž, švagre, my sme tej mienky prišli k vám, a ty si nám ani slova ešte nepovedal. Veru dobre by bolo, keby náš majetok len na našu rodinku prešiel.

TOMÁŠ: Pre majetok by to bolo dobre. Ani my by sme neradi, aby ste sa v starobe na cudzích museli utisnúť. Ale to načim i s deťmi rozmyslieť. A tu Ľavkovci idú za bohatou nevestou.

ĽAVKO: No, už sa vy o to netrápte. Nepôjde Ďurko viac nikam, ak vy na to pristanete.

TOMÁŠ: Vieš, švagre, do očú. Ďurko je — mne sa — nechcem ubližovať, ale má — chyby má…

ĽAVKO: Kým bol chlapec, robil ako chlapec, a keď príde k rozumu, bude z neho človek. On to už všetko zanechá. Mladý zo všetkého vyrastie.

PALČÍK: Ja ho okrešem! Len nech príde do mojich rúk, ja spravím z neho človeka.

TOMÁŠ: Ak ťa len bude chcieť počúvať…

ĽAVKO (Tomášovi): Nuž veď či by to pekne bolo pustiť cudzieho do domu, keď nás volajú?

PALČÍK: Len aby sa radi mali, nič im nebude chýbať.

TOMÁŠ: To, to: láska a zdravie sú najväčšie bohatstvá.

Predošlí, Žofa, Kata, Mara.

ŽOFA (vojde s Katou a Marou; ku Kate): Šťastie škoda opustiť, meno moje. Syna oženíš, kedy chceš; dievku vydáš, keď môžeš.

PALČÍK: Nuž, čože nám teda určitého poviete, švagre? (Vstáva.)

KATA: Nuž my z našej strany neodporujeme.

TOMÁŠ: Nevrav, kým nevieš, čo deti.

PALČÍK: Presvedčíme sa. Ja viem, že bude po mojom. Žena, poďme. Ešte do videnia dnes večer. (Odchádza s Marou.)

ŽOFA, ĽAVKO: (vyprevádzajú von): Či sme hodni, že sa takto za nás unúvate, meno moje.

KATA: Čakáme vás s dobrým chýrom.

Tomáš, Kata.

TOMÁŠ: Mati, ja som ťa nechcel zarútiť pred tými švagrovci. Ale ty len tak do sveta. Ty len na majetok sa lakomíš. Chceš vziať dievča zo služby a do horšej ho dať. Nepoznáš ich?

KATA: Ale takúto vec si i tí dobre rozmysleli.

TOMÁŠ: I ty pomysli, že ju viažeš na celý život. Vieš, koľko už mali za svoje i z rodiny i cudzích, a ani jedno nevydržalo. Môžeš to stokrát obanovať a dievčaťu mladý život pokaziť. Ľavkovci, ako ty, idú za majetkom. Nebudú hľadieť na deti, či sa jedno druhému pozdajú a budú môcť spolu žiť. A Palčíkovci? Chcú mať lacných robotníkov.

KATA (zahriakne): Jaj, veď ty vždy len na zlé myslíš. Ešte sme jednej nevydali, aby sme sa neboli celé týždne škriepili. Veď si ich za svoje berú!

Predošlí, Ondriš.

ONDRIŠ (poobzerá sa): Tak, ňanka môj, naša Zuzka má pytača. Ale mne sa nepáči!

TOMÁŠ: Ja ho tiež nechcem.

ONDRIŠ: Aby tá za toho išla?! Veď tomu ani z očú dobré nehľadí. Ten len biť sa, klať s každým. Ja viem, kto je, čo je… Frajerkár! Ako dvere otvorila na krčme, už ju chytal do tanca. Čože je to?

KATA: Tichšieže, synku. A ja vravím, že dobre by im mohlo byť v takom majetku u Palčíkov.

ONDRIŠ: Nelakomte sa, mama. Veď ju on vídal i predtým, a nikdy ju nezaviedol do tanca. A teraz odrazu z ruky ju nepustí. To nebude dobre!

TOMÁŠ: I ja som tej mysle. Ľavkovci vedeli, že ja mám dievku. Keby ju boli chceli, neboli by inde kľučky chytali.

ONDRIŠ: Nuž veď, otec, veď vám to len Palčíkovci vymysleli. Ľavkovcom sa o našej Zuze ani nesnívalo! Tí šli o Judu Bielych. I tam sa len na majetok tisli. Ani to nedopusťte nijakým činom! Ja idem po Zuzu. Čo sa tam má s ním vykrúcať? I tí, keď nemajú očú sem prísť, ja ich vyhodím!

TOMÁŠ: A ja idem domov, aby nebolo na nás… na teba a na mňa, že sme to my rozbili.

KATA: Choďte, ta choďte, aby ste nepohubili dievčaťu šťastie, ak si ho môže založiť… (Odídu.)

KATA (sama): Bože môj, ako sa toto už len skončí? Ono je poslušnô. Na obyčaj si zvyknú. Ďurko sa napraví, keď bude mať poriadnu ženu. Jeden dobrý — oba dobrí, povedajú ľudia.

Kata, Žofa.

ŽOFA (vojde): Kdeže sú nám ostatní, meno moje, Katka?

KATA: Rozišli sa — podochodia.

ŽOFA: Či sa zídu tie naše deti, meno moje? Veď by to dobre bolo, stvora božia, keby sa dovedna zišli. A už len i ten majetok. Načože by sme to opustili, meno moje?

KATA: A poznáme i starých, že nie sú nejakí planí ľudia; tak to bude najlepšie, keď sa naše dietky zoberú a ich doopatrujú.

ŽOFA: Tak, meno moje, tak! (Objímajú sa.)

KATA: Otec trochu odporuje, že čo deti na to; i ten chlapčisko sa zastarel — ale ja pristávam. Len či sa budú vraj radi vidieť.

ŽOFA: Akoby sa z lásky najesť mohol, meno moje.

KATA: Čože ti je i z tej lásky, keď máš prázdnu misu…

ŽOFA: A čože by si, meno moje, takého šuhaja nevedela zamilovať. Môjho Ďurka, meno moje!

Tomáš, Ľavko, predošlé.

ĽAVKO: A keď ja poviem: je i robotný, usilovný; spraví, čo do ruky chytí. Hádam sa mal kde naučiť. Nevychoval som ho na koláčoch, ale na robote… Niekde sa ja zahanbím? Kde ja zastanem… (Tomášovi podáva ruku.) Tak, ako ste sa rozhútali, švagre?

TOMÁŠ: Ako sme sa rozhútali? Ešte sme sa, poviem pravdu, nestačili. Musíme sa i poradiť; to je nie na rok, alebo dva.

ĽAVKO: A čože sa máte radiť? Či sme my azda cudzí? Či nás nepoznáte? Či čo? Neviete o nás, akí sme ľudia? Nuž teda! Chceme vedieť, či dáte Zuzku za Ďurka nášho, či nie?

TOMÁŠ: To je nie taká ľahká vec. To si človek, rodič, tak na jednej strane, ako na druhej, musí i rozvážiť.

KATA: Nuž veď áno, otec náš, už sme sa pozhovárali. Nezačneme zasa od kraja. Už len na Zuzku, Ďura čakáme, čo tí?

TOMÁŠ: A to je hlavná vec, mati naša, i vy, ctení priatelia.

VŠETCI: Tak je, to je už tak… Oni majú spolu žiť…

TOMÁŠ: Ale nie kvôli majetku. My sa tiež trápime, robíme, a čo zarobíme, strovíme, ale pri pokoji.

ĽAVKO: Tak chceme i my. Nech pán boh tomu pomáha, kto lepšie chce.

TOMÁŠ: Čože, majetky boli, a minuli sa — ale láska a statočnosť na večnosť…

Predošlí, Ondrej so Zuzkou, Palčík, Mara.

ONDRIŠ (vo dverách; popudlivosťou popudzuje Zuzku): Ak pôjdeš zaň, tak si mi nie sestra!

ZUZKA: Ty si vezmi, ktorú chceš, ja sa ti nestariem; ty sa do mňa tiež nemusíš!

TOMÁŠ: Hádam ešte i my máme do toho slovo, dievka moja. Či už o našu poradu nestojíš?

ZUZKA: Stojím, ňanka. Ale on (na Ondriša) mi už ubližuje.

ONDRIŠ: Lebo nechcem, aby si upadla.

Zuzka (nežne): Neboj sa o mňa. Ešte nejdem zaň!

ONDRIŠ: Ani nie! Ja ho poznám, a viem, kto je, čo sú mu tu i rodičia! (Odíde.)

PALČÍK: Staršiemu poctivosť, Ondrík.

KATA: Ale, čo vás po ňom! Grobian akýsi!

ŽOFA: Čože on má do nášho Ďurka, meno moje?

ĽAVKO: To je kamarát!

MARA: Tak, tak… Čo by sa mali radi vidieť, žičiť si…

ŽOFA: Ako len vlastní bratia, a on ti naňho tak váľa… meno moje.

KATA: Nepočúvaj ty, Zuzka, na neho. My ti dobre chceme.

PALČÍK: A my sme si to dobre rozmysleli.

MARA: A tak teda nemáš čo odporovať…

ZUZKA (vážna, zamyslená).

KATA: Ak budeš na každého reči počúvať, tak ti to bude len zmätok robiť.

ĽAVKO: Nuž a čože Ondriš vie na nášho Ďura? Ani on ešte všetko nepreskočil. Ani mu roboty z ruky nevezme. Ja aspoň ručím za syna, a tak netreba ti na všeličo počúvať, Zuzka. (Palčík chytí ju za ruku, vezme z vrecka peniaz a tisne jej ho do nej; peniaz padne na zem a sa gúľa. Mara sa zohne preň. Palčík drží podaný peniaz.) Však ty mňa dobre poznáš. Pôjdeš za toho nášho Ďurka?

ZUZKA (kývne plecom): Ach… (Nerozhodne.) Ja neviem ako otec i mama…

KATA: Ja ti nebránim, urob si po vôli.

TOMÁŠ (citne): Dievka moja, ako sa ti páči. Ja ti len toľko poviem, lebo je to tebe na celý život: aby si mi potom s ponosou nechodila.

MARA: S akou ponosou? (Vezme od Palčíka peniaz.)

PALČÍK: Variže vám zle bude?

TOMÁŠ: Bodaj by nebolo! To by sme jej všetci vinšovali.

ĽAVKO: Len sa ty rozhútaj, povedz nám. Ďurko ťa ľúbi, len ty si ho ucti. A nepočúvaj na reči. Kto umrel, toho chvália; kto sa žení, toho hania.

KATA: Ako chceš, moja dievka. Nachystané máš, čo ti treba.

TOMÁŠ: Mne ťa je kedykoľvek vydať. Ale si rozmysli, aby si nebanovala. Veď ti ešte parta do čela nevrastá. A na majetky sa nelakom; i chudobní ľudia žijú statočne, spokojne.

ŽOFA: Ale tu keď si budete robiť, budete si sebe prisparať. Nie ako po službách. Ja viem, čo je služba, meno moje. Ani noci, ani dňa. Robíš, derieš sa, a nikto je nie spokojný, nikto ťa nepochváli, nik nepoľutuje, keď sa ti dlane popukajú, päty rozpadajú. Od toho horkého chlebíka sa ti nechce odísť, dievka moja? (Plačú dojatí.) Či si mu privykla!

KATA: Od mala, chúďa, sa trápi. Akoby mi srdce krájal, keď si pomyslím, čo vystalo od dvanásteho roku.

PALČÍK (tisne Zuzke do ruky peniaz): Tak vezmeš — nevezmeš?

KATA (Zuzke): Len už prijmi.

ZUZKA (prijme peniaz).

ŽOFA (a za ňou ostatní zbadali, že prijala).

ŽOFA: Tak, meno moje, nech ti pán boh pomáha! (Hladká Zuzku.)

ŽENY: Dá vám zdravia, požehnania!

ZUZKA (s plačom hodí sa materi okolo hrdla): Mamička moja!

PALČÍK, ĽAVKO, TOMÁŠ (nevoľne hľadia jeden na druhého): Tak pán boh uslyš!

Predošlí, Ďurko.

ĎURKO (pribehne): Zuzka mi ušla!

ĽAVKO: Neušla. Pribehla si pre závdavok, synak môj.

ĎURKO (ide k nej): Ukáž, Zuzka!

ŽOFA: Už je Zuzka tvoja, meno moje. Prijala závdavok.

ĎURKO (Tomášovi a Kate podáva ruku): Ďakujem vám za ňu.

ZUZKA (bozká Žofe a Ľavkovi ruku).

KATA: Pán boh vám pomáhaj, syn môj!

TOMÁŠ: Pán boh pomáhaj…

ĎURKO (objíme Zuzku): Tak už máme vyhraté u Palčíkov! (Palčíkovi.) Dobre ste to premysleli! Nepredarmo vás svet fiškálom zovie! (Podáva mu ruku.)

ZUZKA (bozkáva Mare ruku).

MARA: Dcéra moja…

ŽENY (si utierajú slzu).

(Opona padá.)