Zlatý fond > Diela > Statky-zmätky


E-mail (povinné):

Stiahnite si Statky-zmätky ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Jozef Gregor Tajovský:
Statky-zmätky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Petra Vološinová, Katarína Šusteková, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Oľga Borošová, Ľubica Hricová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 612 čitateľov


 

Druhé dejstvo

(U Palčíkov v júli o pol roka.)

l. výstup

Palčík, Mara.

MARA (k vstávajúcemu Palčíkovi): Tak, čože ti tam?

PALČÍK (mrzutý): Čože mi? Aby sme si sami robili s nimi poriadok.

MARA: Sami. Či podbajú, či nás poslúchnu? Keby to boli moje vlastné deti, bola by si ich inak vycvičila.

PALČÍK: A nahnevaní i jedni i druhí. Volal som ich sem, reku, zoči-voči nech si povedia deťom. Keby vraj deti, ale to sú už tvrdé hlavy, hodil mi starý Kamenský.

MARA: Nadobarili sme si trápenia. A keď sme už mali príklad. A tie nám jedli iba chlieb, tieto nás zjedajú už i na zdraví. Ja ani spať, ani jesť. Čo to už bude! Ani jedno, ani druhé sú nie, ako sme si mysleli. Ona ani poriadiť, ani oprať, ani navariť. Veď ja, keď som bola mladá, akoby bol pálil, tak mi šla robota od ruky. Ale toto ničoho nič na svete, len vždy zamyslená, smutná. A keby len k nemu bola láskavejšia…

PALČÍK: Akože bude, keď sa on za druhou, či i za koľkými vláči. To je tiež poriadok: hocikedy ho nájdeš v krčme a statok neopatrený, kone nečesané, pán boh vie odkedy dvor nezametaný, a kde sa len pozrieš, všade plno neporiadku.

MARA: Tak, tak, nie žeby to hľadelo zveľadiť ten majetoček, ale ešte odnáša. A kde sa už len túla noc po noc, až ma vše mráz prejde, keď si pomyslím, že iba nad ránom chodí domov. Veď takto o všetko prídeme.

PALČÍK: Kdeže ti chodí? Zabáva sa s kadejakými. Preskakuje šiesty steblík. I dnes, zobudím sa, idem pozrieť, ani v komore, ani v stajni ho niet. Už sa rozvídňalo, keď prišiel. Spusťže sa potom na takého galgana. A Ľavkovci, že sme sľubovali majetok prepísať, a teraz nič nerobíme. Akože ti oddám majetok, alebo ešte prepíšem na takýto poriadok? Odmárníš, a ja pôjdem na starosť po pýtaní…

MARA: Ako som si ja to inak myslela. Srdce mi rástlo od radosti, že sa nám to tak vydarilo dostať ich spolu. Budú reku robiť — a my si na naše staré dni budeme oddychovať. A teraz máš!

PALČÍK: Sklamanie nad sklamanie.

MARA: A len ako to ešte bude?…

PALČÍK: Už pokoja v dome nebude.

Mara: Zuzu som poslala za ním, kde je, čo je od poludnia… Aby bol doma, ak prídu i tí, i statok bude treba opatriť.

2. výstup

Palčík, Mara, Zuzka.

ZUZKA (za scénou): Kšo chliev! Na, cipa, na!

MARA: Čože sa robí? (Ide k oknu.)

ZUZKA (dnu, čisto, ale domášne oblečená): Kieže ste vyšli… Prasce po dvore a žltej kvočke dve kurence chýbajú.

PALČÍK: Ty si gazdiná…

MARA: Že sme nepočuli…

ZUZKA: Ňanka, nemôžem na dvoje byť. Nechcela som ísť, ale keď ma mama poslali za mužom, tak som šla.

MARA: No, a kdeže ti je?

ZUZKA (sucho): V krčme vraj. Hanbila som sa vojsť; len čo mi povedali.

PALČÍK: Povedali! Mala si vojsť, že ťa mať alebo že som ťa ja poslal poň. Tak, gazdovia! Jeden v krčme, druhý, i keď ho pošleš, čo ja viem, kde, inde ide, a domácnosť nikto nedozrie! Tak len vždy zo škody do škody poletíme.

ZUZKA: Šla som, ale ako som začula hudbu, nedalo mi vkročiť. „Len vraj sa ponáhľaj“, mi suseda; skoro som skapala od hanby: „lebo Ďurko musí cudzie ženy vykrúcať“. A veď by on na moje slová i tak nepodbal.

MARA: Podbal by, len keby si bola k nemu inakšia, vďačnejšia, milšia.

ZUZKA: Mama, akože môžem byť? Ja by som chcela, ale nedá mi žiaľ. Šla by za ním, ale keď si pomyslím, ako ma s kadejakou Betou na posmech obracia, nedá mi srdce.

PALČÍK: Oj, veď vy ženy iba sa o mužov báť a z prachu si vrchy stavať… A ja naposledy tomu ani neverím.

ZUZKA: Presvedčte sa.

MARA: Bolo by ozaj dôkladne prezvedieť sa o jeho chodníčkoch. Či ona má pravdu, keď sa oňho bojí, a či sa len bez príčiny zhrýza…

ZUZKA: Veru, keby ste do mojej mysle pozreli… Ale to iba ja cítim, aký je on ko mne. (Žiali.)

MARA: Čože fňukáš? Ty vždy, keď čo do reči príde, pustíš sa do plaču.

PALČÍK: Ty sa nikdy nechceš za vinnú uznať. A už si všeličo prevrhla i ty. Dosť bolo!

ZUZKA: Ale o statočnosť si nehrám ako — on. (Vyhŕkne.) Ňanka, mama moja, vy nič nechcete o ňom vedieť. Nevidíte, aký on mne batoh viaže. Neviete, kde on chodí, za kým lipne.

MARA: Variže za Betou?

ZUZKA: Za tou. I druhí mi povedali, i sama ich vídavam. Tá robí hriech v našom manželstve.

PALČÍK: To si sami vyporiadajte. Mne len robte, ako sa patrí… lebo ináč nebude dobre! To vám sľubujem obidvom. (Odíde.)

3. výstup

Mara, Zuzka.

ZUZKA: Ja robím, ale keď on ani sa nevie tak zhovárať so mnou ako s druhou, len ma okrikuje: trasiem sa pred ním, všetko mi z ruky letí…

MARA: Čo len preto, ešte nemáš prečo naň tak hrabať. Keby to každá tak, pre pletky by celá dedina stála v plači… A keby si sa ty prívetivejšie, zhovorčivejšie k nemu chovala, bol by i on inakší. Ale celý deň mu sladkého slova nepovieš, ani pri tej robote, ani pri stole, nuž tak potom čože on? Keď si mu ty nie taká, ako on chce, ide za druhou. Tak si potom žena muža i sama odcudzí. Ide za druhými i do krčmy. A to je iba nám trápenie, škoda. Dobrá žena keď sa mužovi prihovorí, akoby ho nakŕmila.

ZUZKA: Ja by sa mu, ale mi žiaľ nedá.

MARA: Čo by si ho mala zakrývať, ešte otca proti nemu podpaľuješ. Patrí sa to? Akoby sme my nevedeli, že je už nie tak, ako sa ukázalo…

ZUZKA: A keď viete, prečo sa pravdy nezastanete, cestu mu nezastúpite?

MARA: Či mu nevravíme? A vadiť sa s ním? Teraz vravíš, že ti je ťažko, a ak ja niečo, otec niečo, ona na to, obrátime dom čím hore, tým dolu. A bude ti len ťažšie. Či to už čert vie, ani nie dobré, čo vošlo do vás! Veď keď ste k nám prišli, radosti nebolo konca-kraja. Tance, spevy ste vystrájali. A od pol roka ako ste sa zmenili! Ani jeden, ani druhý nie ste takí vľúdni k nám. A čože by nás už potom bolo, ale ani k sebe!

ZUZKA: Ja sa rovnako usilujem vyplniť tak vašu vôľu ako i jeho. Že sa škoda pridá, stane sa i inde. A predsa vám nemôžem vyhovieť. Ďurko, ňanka, i vy, mama, všetci ste inakší ko mne, ako keď som prišla…

MARA: Veru sme my to, dievka moja, inak čakali od vás. Že nám budete potechou na staré dni, nie zármutkom. Ja, chorľavá, myslela som, že sa rozveselím a ľahšie ponesiem svoj kríž pri veselom rozhovore, robote vašej, a tu ani len na mňa pekne nepozrieš, neprihovoríš sa, keby ja nie.

ZUZKA: Keď som nie tak zrodená…

MARA: Zrodená! Treba si vedieť náturu prevrátiť… Toť, i keď som chorá ležala, on mi poprával, vyspytoval sa mi, prišiel: „Čo vás bolí, mama moja? Veď vám nič nebolo, a teraz ste takto naraz… Hore si sadnite, to vás tlačí…“ A ty si ani k posteli neprišla, ani slova nedala…

ZUZKA: Čo ste žiadali alebo čo poradili, obslúžila som vás…

MARA: Viem… a tak i k nemu. Ak si videla, že chce, aby si ho bozkávala, mala si ho bozkávať; ak chcel, aby si mu spievala, mala si mu spievať; ak rozprávať, mala si mu štebotať…

ZUZKA: Keď som ja nie lastovička, žeby som mu štebotala.

MARA: Tak máš taká byť… A robota? Otec náš je nespokojný s Ďurkom. Ja by s tebou ešte ako-tak. Si mladá, naučíš sa, ale čože? Už nosíš pod srdcom a bude druhé, tretie; no, kto pôjde do roboty? Prichodí sa zasa len mne trápiť…

ZUZKA: Ak mi pán boh pomôže, nebudem dlho ležať a spravím si i popri dieťati. A ešte je nie na svete, už sa bojíte. Pán boh milý vie, či sa ho živá dočkám…

MARA: I tak sa stáva. Ja sa modlím, pros pána boha i ty… i Ďurko by mal…

ZUZKA: Ten ma hádam práve preto znenávidel… A čože budem robiť… Nemôžem sa otráviť.

4. výstup

Mara, Zuzka, Ďurko.

ĎURKO (vchádzajúc, nôti z dobrej vôle): „Keď nevieš tancovať, aspoň nôžkou dupni…“ (Prestávka.) No, čože si sa nasrdila? Že som Betu vyviedol do tanca? Mohla si tam byť, bol by som i teba.

ZUZKA: I tak bolo, že som bola. Raz si ma z povinnosti, a už som mohla domov ísť.

ĎURKO: Nuž, keď si netrebná, olovená, miesiš nohami, ako keby si kapustu dlávila…

ZUZKA: Nemala som sa kde naučiť. Ja som nechodila po tancoch, keď som musela slúžiť.

MARA: I druhé slúžia, dievka moja, a vedia. Veď už len uznaj.

ZUZKA: Uznám, ale zato nemusí jednu vyvádzať, že na to už ľudia pľujú.

ĎURKO: S tou tancujem, ktorá sa mi páči. Nebudem radom vykrúcať… (Preoblieka všednejší kabát.)

ZUZKA: Dobre, teda si tancuj s ňou.

ĎURKO: I budem, milá moja!

ZUZKA: Nerob posmech. Nie som slepá. Vidím, kto je tvoja milá. Bola som ti do času, ale dnes radšej by si bol, keby ma vari nebolo.

ĎURKO: Skús to.

MARA: Nerúhaj sa bohu, dievča.

ZUZKA: I to sa ti môže po vôli stať.

ĎURKO (prespevuje posmešne): „A ja sa ožením, a ty nezvieš…“

MARA: Ďurko, Ďurko, majže svedomie, nerob jej taký žiaľ.

ĎURKO: Tešte si ju, veď je vaša. Vy ste si ju vyvolili.

MARA: Ale tebe, syn môj!

ĎURKO: Ja bez nej budem. Vyzuť ma poď, ty citlivá.

ZUZKA (ide a vyzúva ho).

MARA (donesie papuče): Ale, aké sú to reči? „Ja bez nej budem.“ Nuž či si ju na to bral, aby si ju o pol roka takto do očú znevažoval? Veď už aspoň jej toho dobrého slovíčka popraj, nie sa tak hneď vysloviť.

ĎURKO: A ona či je taká, ako by mala byť naproti mne? Vždy mi len Betu pripomína, krčmu a čo inšie, pre čo sa musím iba zlostiť!

ZUZKA (s plačom, vyčíta): Neublížim ti, ak i poviem. Dobre vieš, že si na každej zábave, svadbe, a len ta ťa ťahá, kde by si sa zabaviť mohol. A keď sme spolu šli, alebo po teba som prišla, neobzrel si sa na mňa, alebo ma na posmech vyviedol, prisahanú ženu. A s kým? S Betou…

ĎURKO: Teba druhí zvŕtali.

ZUZKA: Že ma ľutovali. A ty si ma nie.

ĎURKO: Čuš! Ty ani ľúbiť nevieš!

ZUZKA: Neviem. Že ti to rečami nedokazujem. A či ja viem, kedy by som ti nebola na ťarchu s mojou láskou… Odháňaš ma, utekáš predo mnou. Aby si bol odo mňa slobodný, preniesol si sa do komory bývať.

ĎURKO (vzplanie): To mi viac nepovedz! Bývam tam kvôli statku.

ZUZKA: I nestatku. (Odíde s čižmami.)

5. výstup

Mara, Ďurko

ĎURKO: No, vidíte ju! A to je vraj zo služby dievča… A má smelosti viac ako doma chovaná…

MARA: Keď jej je žiaľ, že o ňu nestojíš.

ĎURKO: Poviem vám pravdu, mama, nestojím. Ja neviem, čo sa so mnou porobilo, ale zo dňa na deň mi je nemilšia. To ani vravieť, ani sa zabaviť, len sa tmolí zahúlená, človeku do očú nepozrie, chodí ako zabitá, nikomu ani slova nepovie, nuž či si ju môžem zamilovať? Mužom som jej, a predsa neviem porozumieť nikdy jej vôli…

MARA: A veru by si mal vedieť jej obyčaj, a ona tvoju predovšetkým.

5. výstup

Predošlí, Palčík.

PALČÍK (dnu): Ba že to vieš v tej krčme toľký čas presedieť… Dodnes do rána, a napoludnie, ako lyžicu položíš, už ťa preč ťahá… a domov ani nepomyslíš. Čože potom i my, i tá žena?

ĎURKO: Zato ja viem, čo je moja povinnosť. Bol by som prišiel statok obriadiť i bez vášho chodenia. A čo budem pri nemilej žene doma vysedávať alebo popod obloky so starými ženami klebetiť?…

PALČÍK: Tak my a žena sme ti už nič?

ĎURKO: Lebo nerobíte, ako ste sľubovali. Majetok ste mi sľúbili prepísať, a teraz už ničoho. Som paholkom u vás. Žena? Tú mi ani nespomínajte. Vy ste ma na to naviedli, aby som si ju vzal. Ona je mne nie po vôli. Keby som si druhú bol vzal, inakšie by som sa vám bol usiloval ako s týmto putom.

MARA: Ale keď sa tak stalo, čože si počneš?… Nechceli sme vám zle…

PALČÍK: Nemôžeš ju teraz už vyhnať… Kdeže pôjde?

ĎURKO: Nech ide, kde chce. Ale to vám vravím, že pokoja dotiaľ v dome nebude. Lebo mi prepíšete majetok a tak sa budem s ňou trápiť, alebo Zuzu preč pošlite a ja sa zaobídem.

MARA: Ako? Ktože bude robiť ženskú robotu?

ĎURKO: Alebo si dovediem inú…

PALČÍK: To nás ty už do úzkeho ženieš! Žena moja… Dožili sme sa toho pokoja. Už mu je ani žena nie dobrá, keď nemá majetku.

MARA: Rob niečo medzi nimi. Takýto nepokoj v dome. Ja len raz trafím ochorieť, a vynesiete ma. (Plače.)

ĎURKO: Neplačte, mama. Ale ja si tiež nechcem zabíjať mladý život. Tráviť ho po krčmách, túlkach…

PALČÍK: No, to sa mi ešte páči od teba!

ĎURKO: Vy ste mali povedať: „Vezmi si tú, alebo tú, ktorá sa ti páči“; ale nie chytiť nás na udicu majetkov a nám život poviazať. (Odíde.)

7. výstup

Palčík, Mara.

PALČÍK: Vidíš ti ho! Aby dostal majetok od nás, zoškliví si ženu.

MARA: Božechráň! Teraz troví, a potom? Či si ty istý, že by zašanoval, so ženou žil, ako sa patrí?

PALČÍK: Neboj sa, neprejde mi cez rozum. Ja majetku nedám! Áno, keby som videl medzi nimi inakší poriadok, nepoviem, niečo že by i nedal, ale takto nie.

MARA: Mohol by to i potroviť a nám zasa vyhrážať, že ju nechá. A vieš, aká je už. Zostala by starosť a trápenie len nám, a kus majetku by už bolo v pekle.

PALČÍK: A od nej pomoci slabo, iba ústa na chlieb.

MARA: Veru do roboty z nej už nič nebude.

PALČÍK: A čo, ak by ona odišla?

MARA: Dovedie druhú, počul si ho.

PALČÍK: Dovedie, nedovedie. Sme tu. A tak uznáme, radšej, ako prísť o majetok.

8. výstup

Palčík, Mara, Kata, Zuzka.

KATA (dnu, za ňou Zuzka): Zlostí sa, že som sa vybrala. Ale by som ti ani materou nebola… Nuž čože je toto medzi vami, ľudia boží?

MARA: Ja sama neviem, čo sa to u nás robí. Ako sme sa im my tešili, radi sa mali, šla im i robota, a teraz už vždy len chyby jeden druhému hľadajú a robota stojí.

PALČÍK: A kto na robotu nemyslí, toho nič neteší, a húta vždy len von a preč, a čo ja viem.

MARA: Zuzka tvoja, poviem jej do očú, je vždy zarmútená, slova neprehovorí; iba keď sa jej opýtaš, i to len cez zuby; vľúdnej reči ani za svet… len vždy, akoby ju zajtra vešať išli.

PALČÍK: A Ďurovi aby som iba majetok prepisoval.

KATA: Bože môj, čoho som sa ja len dožila. Ako sme sa im úfali, týmto našim deťom, že budeme mať pokoj, aký im u vás bude život, a teraz, hľa! Akýže to bude mať koniec, dievka moja? Radšej by som sa pod tou čiernou zemou videla, ako počúvať i od otca, i od toho chlapca: „Vy, vy ste im na príčine!“

PALČÍK: Ale keby príčina? Nuž aká? Ona vraví, že ju on nechce; on vraví, že ho ona nechce; výčitky, podozrievanie… Ja by ťa chcel, keby si taká bola; ja by ťa rada, keby si to — do krčmy nechodil, na druhú nepozrel… A či ja viem, čo si ešte vyhutujú.

MARA: Akože ti aj, stvora božia, nepôjde do krčmy, nepozrie na inú, keď mu nikdy ani pekného slova nepovie, ani sa ho nevyspytuje, ako sa patrí na ženu, či keď z roboty príde, či odkiaľ.

KATA: Nuž akáže si to teda, Zuzka? Veď mi otvor svoje srdce, povedz, či ti ublížil? V čom? Ako? Či ste sa povadili? Či ste sa už pobili? Či čo?

ZUZKA: Ani sme sa nevadili, ani nepobili ešte, len ma on nechce. Sladkého slova mi nedá, pekne nepozrie na mňa. I prihovorím sa mu, a jednako mi vyčíta, že sa nesmejem, nespievam, že nie som ako druhá. Tým zakrýva svoje hriechy, a mne je to veľký žiaľ… Taký žiaľ, že ja, mama moja, tu neostanem! Na biede som rástla, slúžila od mala, ale nebola by som zažila toľko trpkosti ani do smrti, čo tu za pol roka. Mama moja, tu nikto na mňa ani vľúdne nepozrie, neprihovorí sa mi. Akože nemám smútiť? Mama moja, ja vám tu nebudem.

PALČÍK: To už nám neubližuj, Zuzka; my ti dáme, čo ti patrí ako neveste.

KATA: A kdeže pôjdeš? Domov? Pred otcom sa neobstojíme. Vyženie i mňa s tebou… Mne si nie treba.

MARA: Tak, švagriná moja, tak. Čože budeš doma? Nemá mati sama dosť trápenia?

ZUZKA: Pôjdem do služby.

KATA: Súca si do služby! Nič nevymýšľaj, dcéra moja, a nestrpčuj sebe i mne hodinu. Dosť sa napočúvam od otca i syna. A či som ja zle chcela?

PALČÍK: Nikto, nikto z nás vám zle nechcel, ani nechce. Máš čo robiť, máš čo jesť, tak čože sa ti nevidí? Že je Ďurko trochu prísny na teba…

ZUZKA: A sebe povoľuje — to nevidíte.

PALČÍK: Vidím. Nebude on taký, zanechá to, len si ty z toho nič nerob. Nedbaj, neviď a konaj svoju robotu, uvidíš, že sa on k tebe pritúli a bude všetko dobre…

KATA: Prežieraj ako každá žena. Všetky sme to tak. To len nepoznáš ešte jeho náturu. Uč sa sama na sebe. Druhé sú v tom ešte horšie. Pije, bije — ty máš aspoň v tom pokoj.

MARA: No, veď to. Prstom sa jej ešte nedotkol. Nepovedala by som, keby bol nejaký planec, opilec, bijan, ale čo len vaše žaloby…

KATA: Tak. (Odchádza.) To si sami rozsúďte. A domov mi nechoď. Ja ťa pojmem za ruku a dovediem naspäť, ak dôjdeš.

ZUZKA: Nuž dobre. (Plače.) Ja vám nemusím domov prísť. Ale tu nezostanem.

KATA: Dievka moja milá, ťažký je stav manželský, neber si to do hlavy a privykaj. Čože bude z teba? Ani dievka, ani vdova. Musíš už len s ním chlebík jesť.

MARA: Ja viem, čo im vŕta v hlave: on mal svoju, ona svojho, to vám schodí, deti, na um. A veru si to už teraz nesmiete pripomínať. Už sa to minulo. Juda sa vydala, tvoj sa oženil, a tak musíte, deti moje, vedno žiť, jeden druhého sa porozumievať, privykať si na obyčaj. Tak bude po všetkých vašich žiaľoch.

KATA: Pre svätý pokoj v dome človek nejednu horkú slzu preglgne. A nemusíš si všetko k srdcu pripúšťať. Nemôže ťa na rukách nosiť, vždy sa s tebou lúzniť. Obráti sa on raz. Vidí, že si mu ženou, ako sa patrí; ešte si ťa zamiluje. Len už pretrp. Muž so ženou, ako deti pod stenou. (Odídu; Mara za ňou, i Zuzka.)

9. výstup

PALČÍK (prechodí sa): Povedala jej dosť. No, ja by som jej ešte viac bol, keby jej bol materou. Dať naučenie, príklad povedať, ako sa druhí trápia a žijú, a musia spolu žiť. Ale pre mňa, čo sa i rozídete… Už vidieť, že sa mi plán nevydaril… Drahí robotníci, čo mali byť zadarmo…

10. výstup

Palčík, Ďurko.

ĎURKO (dnu).

PALČÍK: Videl si si testinú?

ĎURKO: Videl, ale radšej som počkal v stajni, kým prešla.

PALČÍK: Obišiel si suchý. Ale povedala jej mati dobre. Celkom tebe stranu chytila. Azda sa napraví.

ĎURKO: Nenačim sa jej. Ja vám jej nechcem.

PALČÍK: Tak, akože chceš nažívať ďalej? Ako nás opatrovať?

ĎURKO: Ja by som vás opatroval, keby ste sa mi boli dali po vôli oženiť.

PALČÍK: Po vôli! Nuž veď sme sa ťa spýtali! Pristal si. A čo by ste vy nežili ako druhí ľudia? Keď ste si medovníky pojedli, teraz jedzte chlieb ako celý svet. Ale vy len sa nafúkať a potom už postávať, z domu utekať, akoby roboty nebolo. A jedno neobriadené, druhé rozmetané, seno, slama po dvore, riadu nenájdeš. Tam sa vidly polámu, statok opatrený len aby bolo… Nuž pekne si vy to vediete…

ĎURKO: Kým vy nespravíte s nami poriadok, odo mňa tiež poriadku nečakajte. Mne je i robiť popri nej tvrdo. Radšej by som sa na celú robotu sám chytil, len by pri mne nebola. Lebo vždy mi príde na um, že s tou, alebo s tou ako som si mohol sveta žiť u vás.

PALČÍK: Nuž veď ju len nemôžeš odohnať od seba. Musíš i ty privykať k nej. Veď ti ona ide po vôli.

ĎURKO: Čím mi je vďačnejšia, tým sa mi stáva protivnejšou. A tak mi ani robota nechutí.

PALČÍK: Nuž ale, keď sa ti starodávna vydala, tak darmo budeš za ňou myslieť…

ĎURKO: Mne sa už druhá triafa. A tá by i vám inak bola po vôli.

PALČÍK: Nuž tak ty ozaj za tou Betou myslíš, ako svet i Zuza vraví. No, to je už poriadok, také manželstvo, ako ty chceš vystrojiť! Nuž čože bude i s tebou potom? Prisahanej ženy sa zriekaš a k druhej zavláčaš. To by veru nemalo byť.

ĎURKO: Malo-nemalo. Pomôžteže si, keď sa mi páči.

PALČÍK: Nuž a či si ty v tom istý, že by tak lepšie bolo?

ĎURKO: Isteže by bolo. Už som jej to z tvári vyčítal, i z reči to vyrozumieť…

11. výstup

Palčík, Ďurko, Mara, Žofa.

ŽOFA (vchádzajúc): Jaj, bože, deti naše, čo ste mi to porobili, že my takôto musíme o vás počúvať? Či ste sa povadili, či ste sa pobili? Či už čo sa u vás robí, meno moje? Veď som sa ja vám inak úfala. A tu je už nič nie tak, ako bolo, ako som si ja myslela, meno moje. Aký nepokoj, aké hnevy sa to tu dejú, meno moje? Nuž, čože vy nemôžete na jedno prísť?

MARA: Jaj, len poď pomáhať, poriadok medzi nimi robiť… Daj radu.

ŽOFA: Čože ti ja, sprostá žena, meno moje! Ale vy, švagre môj i svat môj, akože to už len spravíte? Veď ste vy dosť múdry! Čože vám my, ženy? V čomže nás poslúchnu, meno moje?

PALČÍK: Pozhovárame sa.

ŽOFA: Jaj, môj syn, môj dobrý syn, meno moje. Takýto zármutok, takéto trápenie robíte vy vašim rodičom? Akej že ti rady dám? Všetci sme sa tomuto inak úfali, a všetko stalo sa inak. I otec, i ten z toho inakšiu radosť chcel mať… Jaj, syn môj, meno moje, akože ste si to už rozhútali, že ste to takôto spravili, akô ste spraviť nemali. Takéto neporiadky i vo vašom, i v našom dome, i tam. Veď si ty nebol taký. Po krčmách si nechodil, a teraz že sa tam vše s otcom zídeš, že ťa tam vše nájde. Či ťa Zuzka na to doviedla, či kamarátstvo, či už čo, meno moje? Veď za mládenca ak s otcom šiel kuknúť, a už domov… Jaj, jaj, môj syn krásny, veď si taký bol dobrý, prívetivý k celému svetu, a teraz ani k nám neprídeš, ani porady mi v ničom nedáš, ani sa nám nevyponosuješ, čo ťa trápi, čo ťa bolí? Veď som i otca volala, aby šiel, ale mu je srdce zarmútené; povedal mi, že mu je ťažko, že on nemôže… Môj syn zlatý! Ktože ti najväčšiu prekážku robí? Či otec, či matka, či Zuzka?… Veď sa mi vyponosuj, veď mi všetko porozprávaj. Veď pred kýmže povieš, ak pred materou nie? Čo máš na srdci, meno moje?

ĎURKO: My sme si nie ani jeden na príčine. Vy, vy všetci ste nám na vine. Lebo ste sa nám dali zobrať a nepomysleli ste, ako to bude ťažko roztrhať, keď spolu žiť nemôžeme.

ŽOFA: Tak si ty už na tej mysli, syn môj, na tú cestu sa poberáš? Rozsobášiť? Ako? Veď to veľa stojí. O majetok, čo málo máme, chceš nás doniesť?

ĎURKO: I na veru môžeme žiť.

ŽOFA: Čože sa ti znevidelo tak na nej? Veď sa to taká osoba vidí, ako sa patrí: tichá, poslušná, dobrá; ja by som bola spokojná i s ňou. Čo sa ti porobilo, meno moje?

ĎURKO: Vám sa i vtedy videla.

MARA: I tebe.

ĎURKO: Prevrátili ste mi hlavu. Mne sa nikdy nepáčila.

PALČÍK: Nieže tak, syn môj. Dobre bolo, ale druhá ti padla do oka, to je ten hák.

ĎURKO: Lebo sa mi Zuza nepáčila.

PALČÍK: A ak sa ti i táto znepáči, zasa povieš, že si vezmeš druhú?

MARA: Čože svet? Veď nás ohovoria, na posmech vyjdeme celá rodina.

ŽOFA: A kdeže je Zuzka? Nože ju doveďte, meno moje, nech sa ja s ňou pozhováram. Ja chcem i od nej počuť, čo ona povie.

PALČÍK (k Ďurkovi): Zavolaj ju…

ĎURKO: Čože ju budem vyvolávať! (Odíde.)

12. výstup

Palčík, Mara, Žofa.

MARA (Žofe): Starodávne známosti v hlave vŕtajú… to sa my nazdávame.

ŽOFA: Ach, meno moje! (Nerozumie, ale sa dovtipuje.) To, že i jeden mal svoju, i druhá svojho? Nemôžu zabudnúť?

MARA (prikyvuje).

PALČÍK: On inak vraví: že sa mu druhá pozdáva — Beta!

ŽOFA (neprekvapená): Ach, meno moje, čo si počneme s nimi? I tak sa stáva. Ale že práve s mojím milým synom, to by som nebola pomyslela…

13. výstup

Predošlí, Zuzka.

ZUZKA (dnu): Že ma voláte?

ŽOFA: Volám ťa, dievka moja, aby som od teba počula, čo je to medzi vami…

ZUZKA: Akože vám to už poviem? (Vyhŕkne.) Nepáčim sa mu, to je všetko.

ŽOFA: Ba že ty si nie prívetivá k nemu. Že ty ho nechceš…

ZUZKA: Ja ho chcem, ako som ho od prvopočiatku chcela. Chcem ho počúvať, obsluhovať, verná mu byť a robiť a žiť statočne, ako sa patrí. Toho odo mňa nikdy nepočul, že ho nechcem. Ale on si ma neváži, ani ako slúžky, nie ženy prisahanej… (Plače.) A tak ja idem. Načo mu zavadzať? Prečo sa triasť pred ním, báť sa ho? A byť mu na závade…

ŽOFA: Dá pán boh, dievka moja, neplač, že sa to všetko ešte napraví. Veď to tak býva. Len ho počúvaj, buď trpezlivá, prepáč mu. Ľaďže, meno moje, kôň má štyri nohy a potkne sa, ale vstane a ide ďalej.

ZUZKA: To je nie potkýnanie. To je schválne tvárou do blata.

ŽOFA: I tak ho utri, umy, zakry pred svetom, a dobre bude. A vy spravte podľa vášho rozumu.

PALČÍK: Veď len premýšľame…

MARA: Noci nespím, zamýšľam sa, aby dobre bolo, nie hriech.

ŽOFA: Božechráň, meno moje, aby z toho mal byť hriech v rodine. To radšej nech ani toho dňa nedožijem. (Plačúc von, Palčík za ňou.)

14. výstup

ZUZKA (sama): Mne nikto neuzná. Každý mi len, i vlastná mať — len trp a trp. Ale ja to nevydržím. Ako keby to bolo od hladu alebo od smädu trpieť. Ja trpieť, a on na mňa nepomyslí? Trpieť od muža, ktorý ma klame… Nie, dosť bolo už. Nebudem trpieť! Bola by som horšia od frajerky. Sama sebe by sa musela zhnusiť.

15. výstup

Zuzka, Ďurko.

ĎURKO (dnu, fajčiac).

ZUZKA (rozmýšľa, ako začať): Ďurko?

ĎURKO (hrubo): Čo chceš?

ZUZKA: Počuj…

ĎURKO: Nie som hluchý.

ZUZKA: Nie si, ani ja. A to ma nesie do myšlienky, ktorá dozrie vo mne čochvíľa.

ĎURKO: Dobre.

ZUZKA: Rozmyslela som si, že odídem od teba.

ĎURKO: Ak tak za lepšie uznáš, iď.

ZUZKA: Len nikdy neobanuj svoj život.

ĎURKO: Nie, neboj sa o mňa.

ZUZKA (vykladá si háby z truhly): Odstúpim ti! Ži si, ako chceš. Veď azda len nezahyniem.

ĎURKO: Čoby si… Svet je široký. Keby si ty nešla, bol by som dnes—zajtra ja šiel odtiaľto. Nenaučili sme sa ani za pol roka spolu žiť, tak čože? Hľadajme si pokoj, kde ako ktorý vieme. Ani neplač, už je všetko pozde. Rozíďme sa; ak si rozmyslíš, prídeš ty za mnou; ak si ja rozmyslím, prídem ja za tebou…

ZUZKA: Nie tak, nemýľ sa. Ja sa k tebe viac nevrátim; ty si rob, čo chceš. Doveď si druhú.

ĎURKO: To je už nie tvoja starosť…

ZUZKA: A maj sa lepšie s ňou, ako so mnou. Buď spokojnejší…

ĎURKO: Pán boh uslyš! (Polovážne.) Poznať, že máš predsa ženské srdce.

16. výstup

Ďurko, Zuzka, Palčík, Mara.

MARA: Čože ty robíš? Kdeže sa strojíš?

ZUZKA: Odchádzam od vás.

PALČÍK: Kde?

ZUZKA: Neviem. Do služby hádam.

MARA (zlostne): Hlavatosť! Keď ti bola taká sladká, iď! Čože?

PALČÍK: Nepochab sa, Zuza. Pričiň sa, dobre bude.

ZUZKA: Nikdy viac.

MARA: Dobre si rozmysli, čo robíš!

ZUZKA: Už je rozmyslené.

ĎURKO: Nechajte ju, nech ide: alebo ona, alebo ja.

ZUZKA: Vám som nedostatočná pre robotu a neopatrnosť, mužovi pre inú ženu.

MARA: Vidíme.

17. výstup

Predošlí, Ondriš.

ONDRIŠ: A ty si ešte tu? (K Zuzke.) Už sa ber! Ja ťa nenechám pri týchto ľuďoch. Keď oni nezachodia s tebou, ako sa patrí, tak hybaj domov. (K Ďurkovi). A ty si neporiadny človek, keď si moju sestru na takôto doviedol.

ĎURKO: Nerozumieš, Ondriš, nestar sa medzi nás.

ONDRIŠ: Rozumiem! Moja sestra sa ti smiať nevie, nevie ti hrkútať. Doveď si Betu, tá ťa bude i na rukách nosiť.

ĎURKO: To je moja vec!

PALČÍK: Ondriš, Ondriš…

MARA: Syn môj, nieže…

ONDRIŠ: Ba keby bol poriadny človek, nerobil by toto. Ale ja ti poviem, čo si ako rozmyslíš, do môjho otcovského domu viac nepríď, lebo sa zle rozlúčime. Len si ber, sestra, všetko, čo máš.

ZUZKA (zaväzuje batoh).

PALČÍK: No, len tu nechaj háby. Ešte je deň. Nepôjde s batohom cez dedinu. Prídeš si po ne, keď sa vyspíš. A ty nevieš, čo je medzi nimi, nezadieraj.

ONDRIŠ: Prečo by som nezadieral doň… i do vás, keď tak robíte, ako sa nepatrí. Pred svadbou sa vyratuje, aký on bude človek, a čo vy z neho!… Keď on robí z mojej sestry taký posmech, nech jeho pán boh na posmech obráti!

ĎURKO: Ty sa nestar medzi nás, vravím ti pokojne ešte raz. Ty nevieš o ničom nič. I ty by si bol taký, keby si bol v tom, čo ja.

ONDRIŠ: Mne nerozprávaj takô. Neschovávaj sa! Mňa ani svojím rozumom, ani fígľami neprevrátiš. Ja som nie Zuzka. Viem ja o tvojich chodníčkoch. Sestra, hybaj! Už som mal dávno po teba prísť, ako som ťa sem vôbec nechcel dať. (Opovržlive.) A ty si doveď tú, ku ktorej chodievaš! Nech ti už bude tá milá, keď ti je statočná osoba nie!

ĎURKO: Ty sa o to netráp, čo ja mám robiť.

ONDRIŠ: No, iba si ju len doveď. Nech ti bude srdce na mieste. Pre moju sestru si už môžeš i desať!

PALČÍK: Keď ju berieš, aspoň tie háby nech neberie na seba. Kdeže to unesie…

ONDRIŠ: Hoď im ich a poď! (Odíde.)

18. výstup

Palčík, Mara, Ďurko, Zuzka.

ZUZKA (zloží batoh, s plačom ide k Palčíkovi a bozká mu ruku, potom Mare): Dobrého zdravia vám vinšujem! Pekne vám ďakujem, čo ste sa so mnou trápili. A čo som vás rozhnevala, preboha vás prosím, odpusťte mi.

MARA: Nech ti pán boh odpustí…

PALČÍK (podá jej peniaze): Toto si vezmi za robotu. Aby tvoji rodičia nepovedali, že si nič nevyslúžila.

MARA (plače): Mňa to dosť bolí, že takôto robíte medzi sebou…

ZUZKA (Ďurkovi): Zbohom! Ostaň i ty zdravý. Nebanuj, že si sa s nemilou ženou tak zaplietol a zauzlil si život.

ĎURKO: Nevykladaj, choď už… Mne ťa je ľúto, ale nemôžem inak.

MARA: Veď sa ty ešte vrátiš. Len tak sa odberaj.

ZUZKA: Dobrú noc vám!

MARA: Pozdrav doma. (Prestávka.)

19. výstup

Palčík, Mara, Ďurko.

PALČÍK: No, terazže už čo?

MARA: Veď sa ona vráti. Zunovala sa ti, ale keď jej týždeň—dva nevidíš, pôjdeš za ňou. Tak to býva.

ĎURKO: Nikdy ja po tú. Rád som, že odišla. Nemám ju rád ani za mak. Ešte keď ste nás zdali — ale čím diaľ, tým mi bola nemilšia. Ľúto mi jej je, ale či si ja mám svoju mladosť pre ňu zjesť?

MARA: Ako si sa s Betou opantal, od tých čias ti je taká nemilá! No len, no, aby z toho ešte nebol plač.

ĎURKO: Ak mi dovolíte doviesť si Betu, nebude plaču.

MARA: Nové trápenie narobiť nám i sebe.

ĎURKO: Nebojte sa! Otec môj, mama moja, uvidíte, ako sa ja budem usilovať. Ani vlastný syn! Všetko zanechám. Len či ju zavolať?

PALČÍK: Tej ani volať nemusíš. Tá sa ti iste sama ponúkla.

ĎURKO: Možno. Bohvie, čo je vo mne, ale tak mi oči padli na ňu. S tou by, reku, ta bol do smrti, ak by ste vy boli spokojní.

MARA: Len si ty sebe nájdi, a sa neoklam.

PALČÍK: Ďuro, Ďuro! Beta je ľahký tovar; už od druhého muža odišla. Tá sa ti zavesila. To si si nemal komu dať oči zatemniť, rozum prevrátiť.

ĎURKO: Už ma darmo budete hrešiť. Páči sa mi, prosím vás, prijmite túto miesto tej.

PALČÍK: No, stará…

MARA: Ty si hlava.

PALČÍK: Tak, skúsime vás. Zavolaj ju, ale ti majetku ani s tou nedám, to ti popredku hovorím.

ĎURKO: Nenačim mi. Len nech mám ženu, čo mi bude a nám všetkým po vôli. (Odíde.)

20. výstup

Palčík, Mara.

MARA: Oprobujeme teda s touto, keď on má vôľu začať lepší život. Aspoň jeho zachránime. Ale čo povedia u Kamenských?

PALČÍK: Nuž čože povedia? My sme ju nevyhnali. Zdržiavali sme ju, sama odišla, a tak nech si vravia, čo chcú. My sme nie na príčine.

MARA: Nuž a túto?

PALČÍK: Prijmeme ju, ako tú — do služby. A keď bude robiť, usilovať sa, nuž bude i nám po vôli, i jemu, keď si ju on vybral.

MARA: Všeličo o nej povrávajú: parádnica, jazyčnica, ak sa i s tou sklameme…

PALČÍK: Ach, nuž veď to o takej už potom dobré nepovedia. O tejto sme nič nepočuli, a tu máš — už ho nechala. A tak možno, že s touto budeme lepšie.

MARA: Ťažko im bude privykať, keď od mladi len svoju vôľu konali. Teraz bude muža poslúchať; nás poslúchať, neviem, či sa jej to bude vidieť, ak ju chytíme nakrátko… Ja sa toho trochu obávam.

PALČÍK: Nuž veď uvidíme. Však nie sú nám prisahaní ani jeden ani druhý. Za pár čias skúsime. Ak nás nebudú poslúchať, majetok šianať a prispárať, spravíme nový poriadok s nimi. Ukážeme im cestu. Nech idú vo meno božie.

MARA: Ale sa zavrtli…

21.výstup

Predošlí, Ďurko, Beta.

ĎURKO: Tu sme!

BETA (dnu): Dobrý večer! Akože sa máte? Ste zdraví? Ďurko pribehol — čože ste ma dali volať?

MARA: Vitaj.

PALČÍK: Sadni si.

MARA: Iste povedal ti Ďurko.

PALČÍK: Ty máš byť už teraz našou nevestou. On ťa vraj rád, a my sme teda tiež nie od toho, keď si on teba vyvolil.

MARA: My vďačne na to pristaneme. (Ukáže na truhlu.) A tak tedy prenes sa k nám, tu máš truhlu. Toto bude tvoje. Narobili sme to Zuze, ale tá odišla.

PALČÍK: Tak sa usiluj nás opatriť, robotu si porobiť…

MARA: Nielen deti nosiť.

BETA: Ja vám budem poslušná, netrápte sa nič. (Vrtko skladá háby do truhly.)

PALČÍK: Ctiť si nás…

ĎURKO: Muža v láske mať…

PALČÍK: A po našej smrti vám toto všetko dáme. Celý majetok náš.

BETA (priskočí k Palčíkoví a k Mare a bozkáva im ruky): Budem sa usilovať, budem vám dobrou nevestou. Obslúžim vás čo najmožnejšie, netrápte sa nič. (Vysukuje rukávy a vrtí sa po chyži.)

ĎURKO: A mňa?

BETA (bozká ho): Teba budem najvrelejšie milovať. Budete so mnou spokojní.

PALČÍK, MARA: Pán boh uslyš! (S úľubou hľadia na ňu) Ak, si si izbu zamkla, môžeš hneď tu ostať.

BETA (ide k nim líškave): Nie je ďaleko. Ešte dnes sa prenesiem, keď je to vaša vôľa.

(Opona padá.)




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.