Zlatý fond > Diela > Statky-zmätky


E-mail (povinné):

Stiahnite si Statky-zmätky ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Jozef Gregor Tajovský:
Statky-zmätky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Gabriela Matejová, Petra Vološinová, Katarína Šusteková, Viera Studeničová, Katarína Mrázková, Oľga Borošová, Ľubica Hricová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 609 čitateľov


 

Tretie dejstvo

(U Palčíkov na Ondreja.)

1.výstup

Ďurko, Beta.

BETA (oblečená pekne, hlavu do baby zaviazanú; prikrýva na stôl pre šesť osôb).

ĎURKO (pomáha jej odťahovať stôl, pod nohu podkladať, aby stál; fajčí).

BETA: A čože by si im nepovedal? Dnes bude na to dobrá príležitosť. Keď prídu i tvoj otec, i mama, povedia i tí slovo—dve; ľahšie ti bude od nich niečo vybojovať.

ĎURKO: Už ma nepodpichávaj. Viem, čo mám žiadať, ale to pri druhej príležitosti, nie na mena…

BETA: Ba práve. Aby ti pamiatku spravili na tento deň svojho mena. Zavinšuješ im, budú dobrej vôle — dajú skorej.

ĎURKO: Už ja s tým dnešok prečkám.

BETA: A tak prečkávaš už štyri mesiace. Celý čas, čo som ja pri tebe. Spočiatku bolo: Len poď, poď, dajú mi kus, ja tebe hneď prepíšem polovičku z toho, ani nebudú vedieť — a teraz čo mám? To, čo sa narobím ako kôň. A za čo? Že sa mi najesť dajú. Ja tak nepristávam.

ĎURKO: Netáraj. Kým som ja tu…

BETA: Taký si istý i ty tu ako ja. Dotiaľ, dokiaľ oni chcú.

ĎURKO: To si nenamýšľaj. A veď si dostala: háby ti dali…

BETA: Zuzine! Ha—haj. (Posmešne.) Mali veru čo dať! Obdrané strapy.

ĎURKO: To už nepovedz: nové boli, i sú.

BETA: Ale predsa obnosené. Aby nemuseli dať Cigánke, dali mne. To je veru nie za moju lásku, moju robotu, moje ustávame, obchádzanie.

ĎURKO: I si si kúpila, čo nevedia…

BETA: No, veru! Už mi to vyvolávaš?

ĎURKO: Čoby vyvolával, len pripomínam, že i dajú, i sami si vezmeme. Dosť sme už predali zrna, i maku, vajec, masla, čo nevedia. I len vše utiahneš, keď niečo predáš…

BETA: Čo len tých desať—dvadsať grajciarov — to nemáš čo spomínať.

ĎURKO: Ja nie zato. Viem, čo mi patrí, čo nasľubovali, čo si mám požadovať, ale dnes nevystúpim.

BETA: Nuž tak odkladaj, ako si dosiaľ odkladal, a nič nedostal.

ĎURKO: Neminie nás…

BETA: Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú, povedajú ľudia. Ale domýšľam sa, viem ja, prečo si ty tak odmäkol oproti nim, nie ako za prvej ženy svojej.

ĎURKO: Čože ti už zišlo na um, že mi ju pripomínaš?

BETA: Áno, pripomínam, lebo sa mne všetko tak počína, že vše sa zamýšľaš za ňou a či čo. Tej si ty vedel vymáhať inak.

ĎURKO: Nože ma nezlosť, žena! Čo ti to vchodí do tvojej hlavy od istého času? Nepomyslel som na ňu, čo odišla, celý čas, iba keď sa mi syn narodil.

BETA: Ale zato sa nemusíš zahutovať, že vše z teba slova nevytiahnem… Predtým si mi sedel vždy na sukni, a teraz zmyslel si si už i ryby chytať, poľovačku vyhutuješ, do krčmy zas navykáš chodiť… A ja sa tu môžem spochabiť s týmito dvoma starigáňmi, čo iba rozkazovať (posmešne) a takto si toto, a takto, a ja som si to takto a toto a onô, že ma vše až trhá, uši by som si zapchala… A ty sa ma nezastaneš, lebo si ani nie doma.

ĎURKO: No, len sa vyvrav, povedz, čo máš už do mňa. Akoby som sa ja nestaral tak o teba ako o seba. Nuž komuže viac záleží na tom, aby sme dostali do rúk majetok, tebe, či mne? Nepovedal som im už i pekne, i strmo? A ešte im poviem. Ale sekery ešte nevezmem na nich.

BETA: Ináče nepokapú. Ale, božechráň! (Zaliečave.) Mne je konečne jedno, len nech teba mám. Ale i ty ma poslúchni, aspoň niekedy, ako ja teba poslúcham. To by nebola každá statočná žena urobila, čo ja: šla som za teba, i si ťa vážim, ctím a milujem (bozká ho), nie pre majetky, čo máš dostať, ale že ťa rada vidím. Rada, rada, rada! (Bozká ho zakaždým.) Ale sa i ty mňa drž a na Zuzu nemysli, lebo sa pohneváme. Ja viem i trucovať…

ĎURKO: No, len sa neboj. Keď pomyslím, pomyslím na synka svojho, nie na jeho mať.

BETA: No, veď to ti ešte dovolím. Ale o ten prepis povedz, Ďurko, povedz; uvidíš, čo povedia.

ĎURKO: Nechaj to už na mňa. Viem, čo robím…

BETA: Už vari idú otec s mamou.

2. výstup

Predošlí, Palčík, za ním Mara.

PALČÍK (donesie pod kabátom dve fľaše vína a kladie ich na stôl).

MARA (od ohniska za ním): Po čomže bolo?

PALČÍK: Z toho lepšieho som vzal: po štyridsať.

MARA: Nekľaďže ich na ten čistý obrus. Daj, utriem. (Obzerá sa.) Kdeže je uterák, Betka?

BETA: Kde ste ho položili. V pitvore bude.

MARA: Dones.

BETA (ide): Keby ste na mňa nechali — bol by inakší poriadok… miešate sa, stariete do všetkého…

MARA: Musím sa, lebo pri takej hojnej Dore by sme chytro vygazdovali s komorou.

BETA (dnu; vezme od Palčíka fľaše, utrie a položí).

ĎURKO: Kúpili ste i nejakú cigaru?

PALČÍK: Nezišlo mi na um. A veď mám dohánu do fajky.

ĎURKO: Skúpite. (Doberačne.) Ja že si zapálime na takýto deň vášho mena dobrú cigaru, a ono, ľa…

PALČÍK: Škoda peňazí vyhadzovať. A cigárky kúriš dosť.

ĎURKO: Či vám už i to oči kole?

PALČÍK: I to. Ale ešte mi viac uši obráža, čo som i teraz v krčme počul.

MARA: Jaj, čože si už zasa napočúval? Veď už aspoň dnes, keď čakáme hostí, s takými rečami čušte.

PALČÍK: Ba nebudem. Nech on vie, kde má čo povedať. Ja viem o každom tvojom slove.

ĎURKO: A keď viete, ja vám poviem i do očú!

PALČÍK: Ale, žena moja, akože zamlčať? Ja, že už budeš mať pokoj, keď som sa ti dovolil druhý raz po vôli oženiť, a ty mi zasa len odkazuješ o majetky.

ĎURKO: Len čo ste sľúbili i vtedy, keď Beta prišla. Nepovedali ste?

PALČÍK: Nepovedali.

BETA: No, už natoľko som ja, ujček, svedomitá, že ste mu sľúbili lúčku pod Žiarom.

MARA (dobromyseľne): Nože sa ty nestar, Betka. Ja viem, čo bolo v spomienke. Neminie vás, len čakajte poriadku…

PALČÍK: A čože z tej lúčky budeš mať? Či ťa to zadostí? Či vám je nie lepšie takto? Všetko vám dávame, všetko len pre vás odkladáme, pre vás sa trápime, robíme.

ĎURKO: A my nerobíme? My sa netrápime? Vy vraj pre nás, ale my iste pre vás.

BETA: Čo sa ja narobím! Cez leto som si vše ani chrbta, ani rúk necítila; taká som bola, akoby ma ubil, deň po deň od roboty.

PALČÍK: Uznám; ale i my sme robili, čo sily vládali. A zato máme všetko: nezamykáme pred vami ani komory, ani truhly. Držíme vás ako vlastné deti. Žiadal si hodinky — kúpil som ti ich. Stáli s retiazkou dvanásť zlatých. Harmonika stála desať zlatých. Prsteň si kúpil Bete i sebe — vravíš, že si dal osemnásť zlatých za ne. Tiež len z nášho vari išli.

ĎURKO: Tie šli z mojich. To som ja mal odložené.

PALČÍK: Dobre, teda z tvojich. Zmyslel si rybačku, nebránim ti; na pušku pomýšľaš, revolver (ukáže nado dvere) si zvážil — dobre. Háby tebe už druhé, žene…

BETA: Mne ste ešte nekúpili, ujček.

MARA: Ale sme ti dali Zuzine, čo tej bolo narobené.

BETA: S tým ste sa mi nemali čo vďačiť.

PALČÍK: Tak my sa tebe máme driev vďačiť, potom ty nám?

BETA: Nevravím. Ale čo je pravda… (Odchádza.)

MARA (Bete): Nože pozri to mäso… Čo je pravda, je pravda. A keď chceš vedieť, nuž ešte si i tak veľmi nezaslúžila. A pomysli ty i na to, čo zjeme. Teraz sa nám veru inak odspára z komory, ako kým Zuza bola. Betka nenaučená gazdovať. Len berie, varí, vypeká i zbytkom.

ĎURKO: Vy ste jej odovzdali kľúče. Sami ste jej povedali…

MARA: Dala som jej na vôľu, ale mala by sa spamätať. To u nás nebývalo. Tak by sme my neboli nič zgazdovali. Tak, syn môj!

PALČÍK: Veru, čo sme sa my natrápili, kým sme len prvých päťdesiat zlatých stisli — to nikto nepováži. (K Ďurkovi.) A ty len prepisovať, prepisovať. Do mojej smrti ani pod piaď. Potom ti všetko nechám.

ĎURKO: To mi smrť nechá, nie vy. Ale ste vy múdri! Ja so ženou sa tu môžeme ešte za dvadsať — tridsať rokov trápiť a ešte driev umrieť ako vy, a za čo? Máte vy svoj rozum. Ale máme ho i my.

PALČÍK: Bude vašim deťom.

ĎURKO: Dobre, pekne. Ale ja tiež chcem niečo z toho užiť. Dnes — zajtra žijem!

MARA (na odchode): Nože už zasa nezačínajte. Teda má ti prísť otec, mati, a vy sa už teraz povaďte. Či to už nemôžete na inšie pomyslieť? Len dohovárať.

PALČÍK: Ba, a ma znevažovať ešte pred kadejakým po krčmách. O mojom dome nebolo za tridsať rokov slova počuť na dedine, a teraz každý len nás, mňa omáľa. A tomu ste len vy na vine.

ĎURKO: Lebo si v slove nestojíte.

PALČÍK: Lebo som myslel, že to inak bude.

ĎURKO: To len od vás závisí, aby bolo. Spravte poriadok, naraz zapcháte svetu ústa.

PALČÍK: Toho nespravím. Tráp sa, gazduj, prispor niečo, to všetko bude tvoje…

ĎURKO: Tak mám ísť kradnúť a doniesť, či už ako?!

MARA: Nože tichšie, už idú.

PALČÍK: A nech idú. To sú nie tajnosti.

MARA: Predsa len pekne sa, otec; Ďurko, nože už aspoň pred svetom…

PALČÍK: Ja budem hľadieť. On nech si robí, ako za dobré uzná. Večera hotová?

MARA: Je hotová, všetko hotové… Už i chladne. (Von.)

3. výstup

Predošlí, Ľavko, Žofa, Beta.

MARA (vráti sa z dvier, stretnúc Ľavkovcov): Vitajte! Kdeže ste tak dlho?

ŽOFA: Keď má človek viacej, ako vy, musí si opatriť; keď má málo, ako my, musí si lepšie bedliť. A sami sme, meno moje, a starí, nuž to už nejde tak. Dobrý večer!

BETA: Vitajte, mama! (Pomôže jej zložiť sa.)

MARA (pojme Žofu za ruku a vyjdú).

PALČÍK (podáva ruku Ľavkovi): Prejdi, sadni.

ĽAVKO (Ďurkovi podá ruku): A Betka? (Obzrie sa.) Aha, koľká! Ani som ťa nevidel, nevestička moja! No, akože?

BETA (veselo): Dobre.

PALČÍK: Teraz ich nezabávaj, posadajme si, dajú večeru. Zatiaľ ochutnáme trocha pálenky… Ďurko, nalej do kalíškov. Kdeže sú? Kuchárka!

ĎURKO (Bete): Dajže kalíšky.

BETA: Nazdala som sa, že na oteckovho mena budeme len víno piť. (Podá kalíšky.) Ale zohriať nech sa vám páči. (Vrtká behá, smeje sa; von.)

ĎURKO (podá kalíšky Palčíkovi, Ľavkovi, i sebe vezme): Tak, nech sa vám páči.

ĽAVKO: Veru zohriať sa dnes dobre padne. Taká zima udrela, že ak takto pôjde, veľa bude načim kuriva. Ale čože vám! Máte, chvalabohu! A popri vás ani my nezamrzneme. Však je tak, švagrík môj úprimný? (Ťapne mu po pleci.)

PALČÍK: Tak je, tak.

ĽAVKO: Len keď mi je syn opatrený, čože po mne, po starom i s materou. Tak (štrngnú si), nech pán boh živí všetky kresťanské mená, a nadovšetko svätého Ondreja, i s jeho drahou manželkou a milými dietkami.

PALČÍK, ĎURKO: Pánboh uslyš. (Vypijú.)

PALČÍK: Posadajme si. (Do dvier.) A vy, ženy, dajte večeru. Sem si sadni, a ty, Ďurko, budeš merať.

BETA (nesie): Už, otecko, už nesieme.

MARA (nesie šaláty): Nech sa vám páči, to Betka pripravila.

ŽOFA (nesie koláče na tanieri): Toľko si trápenia narobiť. My sme prišli dať vám našu úctivosť, poďakovanie povedať, meno moje; veru, poďakovanie za nášho syna i jeho ženu, lebo sa vám nikdy neodslúžia za vašu dobrotu, meno moje; zavinšovať na mena, a tu hostina, trápenie.

MARA: No, len si posadajme. A nech sa vám páči. Chlapi, berte si.

PALČÍK: Mohli ste to na dve misky.

ŽOFA: Dočkáme, nie nás je dvanásť, meno moje; len si vy berte.

MARA: A tu je, komu sa páči, kapusta, alebo cvikla… Betka, poď, sadni.

BETA: Ja sa i postojačky najem. Hosťom nech sa páči.

ĽAVKO: To je už nevesta, mati, čo? Tá si ťa inakšie uctí ako to ledačo. Kde sme my len boli oči podeli, švagre? (Popíjajú cez celý výstup.)

PALČÍK (nútene): Tak, tak… No —

ŽOFA: Nuž akože sa vám páči táto naša nevestička? Sestra, švagrík?

ĽAVKO: Do očú netreba chváliť — mati.

MARA (cez zuby): Nuž len sa im úfame, úfame. Dosiaľ by sme boli, ako boli; ta by sme boli spokojní. Nemáme takej viny do nich. Mladá, nová — reku — naučí sa, ako čo u nás ide. Privykne k našej obyčaji.

ĽAVKO: Teda lepšie bude takto, švagrík môj? Však lepšie? Dobre ste to rozhútali, a načase bolo. Hja, rozumný človek si poradí. Tebe nenačim fiškála ako sprostému človeku.

PALČÍK: Takto, myslím, že i dobre bude, malo by byť; ale to nevieme, iba naostatok. Deň poznáš len po večere. Ale dosiaľ ta; nevieme, ako ďalej bude…

ŽOFA: S naším chlapcom už teraz ta budete. Tu mu je do očú, meno moje, niežeby som, ako mať, chválila jeho, alebo seba; ale múdry je, usiluje sa, robí, mocný, zdravý, opatrí — statok máte krásny, na majetku vám pribúda. To už i tak vidíte, že ste darmo nevynaložili na nich. Len by vás tá nebola strhla do škody. Nuž ale majetok so škodou rastie.

MARA: Keď sa robí okolo toho…

PALČÍK: My veru leňošiť nikomu nedáme, ani zbytočne troviť. Ja grajciara na daromnicu nevydám.

MARA: Ja za grajciar nekúpim, ak je to nie treba. A to by sme ich chceli naučiť ešte.

ĎURKO: To už teraz inakší svet. Vy ste zo starého.

ĽAVKO: Ale múdreho, nie pochabého, syn môj. Novôt sa nechytajte. Len po starom, ako tuto druhý tvoj otec káže.

ŽOFA: Tak, veru tak. A tebe, Betka, sa ti páči, meno moje? Môže sa ti veru! Moja sestra dobrá, vďačná, len sa maj okolo nich. Ty vieš rozprávať, si zhovorčivá, a im sa to ľúbi.

BETA: Veď sa usilujem, len aby som im bola po vôli.

PALČÍK: Radi máme veselých ľudí.

ŽOFA: Tá prvá bola taká — zahútala sa, stála, ani „á“,ani „bé“. Mladá stvora má byť živá, vrtká ako jašterička, meno moje. Dobre si si vybral, syn môj. Len už teraz poslúchajte, robte si; veď to ako sebe.

MARA: I my si myslíme; vravíme: len vaše bude.

PALČÍK: Ale nám koľavých rečí nedávať, nenahnevať sa, keď niečo vyčítame; neohovárať, ak sa i niečo znepáči. Kto syna miluje, ten i tresce.

ĽAVKO: Tak, svat môj! Nech len pán boh živí všetky kresťanské mená, i tých Ondrejov, aby ste ešte dlho mohli na svete zdraví žiť a z týchto vašich dietok radosť mať. (Štrngajú.) Ďurko, napi sa i ty a zavinšuj otcovi (šeptom), to ti bude veľa hodno.

ĎURKO (nevinšuje).

PALČÍK: My sme ju neposlali. A keď on nemohol s ňou vydržať, čože sme mali robiť?

MARA: Povrázkom sme ich nemohli spolu zviazať.

ŽOFA: Dobre, že sa to už stalo. Lebo takto, no, akože s tým dieťaťom? Prichodí mi k sebe ho vziať…

ĽAVKO: O tom potom. Uvidíme, či bude žiť. A teraz jej ho i tak brať nemôžeš.

ŽOFA: Ale je hodné, pekné, celý otec.

MARA: Ja by tiež vošla, ale hnevy… Nuž či ja za to môžem?

BETA: Keď odrastie, ja ho budem opatrovať ako svoje.

ŽOFA: Pekne, pekne, dievka moja, meno moje. Poznať, že si muža ctíš a miluješ.

BETA (maznavo): Áno, ja ho, ale či on mňa? Povedz!

ĎURKO: Ba už, tu sa ti budem vyznávať. Keby ťa nerád, nebol bych si ťa vzal.

ĽAVKO: Tak je, tak, to je už odpoveď!

PALČÍK: Môže ti dosť byť…

ĽAVKO: Ale my, mati, už i pôjdeme. Dom pustý.

ŽOFA: Sme primkli…

ĽAVKO: Jednako, všelijaký je svet. Ja, švagre môj, ako som ti už spomenul, rád by som, keď už vy tak týmto našim deťom sa trápite, tiež im ešte nejakú škvarku prikúpiť.

PAĽČÍK: Vravel si. V susedstve.

ĽAVKO: To-to-to. Triafa sa mi. Konca záhumnia. Bolo by viac miesta či pod kapustu, či pod zemiaky, konope…

ŽOFA: A škoda by nám to bolo pustiť, meno moje, keď je na predaj… a nám pod nohami.

PALČÍK: Hja, čo je všetko na predaj a rád by človek, istá vec.

ĽAVKO: Tak i ja. Len tých peňazí zbiť. Na závdavok by sa našlo, ale do kúpy treba mi stodvadsať zlatých.

PALČÍK: Nebolo by drahé…

ĽAVKO: Veď i ja tak. A pustiť si tam čertvie koho… Nerád by som. Ale kravičku predať mi neprichodí, prasa slabo sa popráva, nuž sa trápim, čo spraviť? I myslím si: Mám ja dobrého švagra, svata, ten sa, chvalabohu, inak opatruje ako ty, vozkár chudobný. Syna ti vzal za svojho, oženil ti ho dva razy, ten ti pomôže, a na lacnejšie úroky ako po tých sporiteľniach.

PALČÍK: Daj pokoj, švagre, nemôžem vám pomôcť. Nedochodí. Čo máme, je medzi svetom, a od roka som ja grajciara neodložil. Dve svadby odbavovať, zaodievať, zaobuť i tú Zuzku, i nechcem vravieť, ale i Ďurkovi treba všeličo, i Bete. I to, i to, jedna svadba, druhá svadba, dve svadby, to ide do peňazí. Ešte som si od toho nevydýchol. Tak sme teraz veru čistí od peňazí. A kúpili sa Ďurovi hodinky, harmonika, revolver, teraz zas pušku zmýšľa, háby, čižmy…

MARA: A viac nás je, i viac zjeme a menej môžeme odpredať. Úroda, viete, aká bola slabá…

ŽOFA: Zjete, zjete, meno moje. Nuž ale keď robia, i jesť musia.

PALČÍK (mladým): Vy ak chybu máte, povedzte si; ale vám požičiavať…

ĎURKO: Nemáme, ale ešte inak by sme sa usilovali, keby aspoň kúštik tej zemičky stálo na našom mene.

PALČÍK: Po našej smrti všetka bude vaša!

ĽAVKO: Statočne by sa vám vrátilo. Dali by sme vám razom i s tým, čo ste nám ešte na prvú svadbu Ďurkovi pomohli. Lebo my sme neboli prichystaní, a keď ste vy to už hneď chceli mať…

ŽOFA: Tie, ako prvé stisneme, donesieš, meno moje.

PALČÍK: Nemusíte. Sú tam. Ale nových nepožičiam.

ĽAVKO: Ej, ba ti ich, švagre, donesiem. Ja nepotrebujem tvojich darov. Ani tuto deti nepýtajú do sveta. Rodiny máte veľa…

ŽOFA: Čoby ste i nedali kúštik, aby sa im odrátalo…

ĎURKO: Aspoň lúčku pod Žiarom…

BETA: A za Rybníky ostredok…

PALČÍK: Ja si nedám, kým ja žijem. A po smrti sa netráp. Mám svoj rozum, spravím poriadok zavčasu… Čoby sa od toho platilo po kúštiku, keď potom razom všetko bude vaše.

MARA: My si majetok do hrobu nevezmeme. A či ja viem, do čoho môžem upadnúť? Hľa, naveky som chorľavá. A dnes sa tak celkom na nikoho nemôž spoľahnúť…

ŽOFA: Tak ty, tak vy len predsa ešte i teraz pochybujete o tých našich deťoch, meno moje.

ĽAVKO: To sa mi nepáči, švagre, taká nedôvera stále…

PALČÍK: A už nech je, ako chce, ale ja majetku neprepíšem.

ĽAVKO: Tak začože sa majú trápiť?

ĎURKO: Veď keď si vy tak myslíte, môžete ho v poslednej chvíli, komu chcete, dať. Ja chcem mať istotu, nielen tak naverímboha sa tu trápiť.

PALČÍK: Môžem, ale toho neurobím! Ja nie som cigáň!

BETA: Tak my, môj muž je cigáň? Ja som cigánka? Štyri mesiace tu robím od rána do noci na pretrhnutie…

ĎURKO: Tak nám plaťte službu ako cudzím.

ĽAVKO: Už vám tak prichodí požadovať, deti moje.

ŽOFA: Nieže, meno moje radostné. Len pri pokoji. Máš tu dobrý život zabezpečený.

PALČÍK: No, ja si jednako majetku z ruky nedám!

ĽAVKO: Lebo si držgroš! Vydriduch! Nepomohol by si ani vlastnému bratovi. (Zberá sa.) Nepotrebujem tvojho uctenia…

PALČÍK: No, tak choď! (Odtisne pohárik.)

ŽOFA: Meno moje, nieže, hľaď na tie deti!

ĽAVKO: Ech, nezlosť ma, škoda mi bolo sem chodiť. Dobrú noc! Ja nepotrebujem takých hostí.

PALČÍK: Ja som ťa nevolal — sám si mi odkázal, že ma prídeš navštíviť, a ja som ťa chcel uctiť ako švagra.

ĽAVKO: Kmotrovstvo, švagrovstvo — najhoršie priateľstvo.

ŽOFA: Jaj, jaj, meno moje, či to tak máte?

ĎURKO: Otca mi nevyháňajte, lebo sa ich zastanem.

PALČÍK: Akože sa ho zastaneš? Ľaďže ti ho!

ŽOFA: Jaj, jaj, meno moje, načože ste doniesli ten nápoj?

ĽAVKO: Mlč, ja som nie napitý!

PALČÍK: Ale ani ja! (Odchodia.)

MARA: Všetci ste trošku pili, všetci. Beta, odlož preč! (Berie fľaše zo stola a podáva jej.)

BETA: I to im želiete? (Posmešne Ďurkovi.) Tak ti treba! Teraz už, keď budeš niečo pýtať, vyhlásia ťa za ožratého.

MARA: Ty sa nestar! Ľaďže ti ju! Aká pani! Ty tu máš najmenšie slovo dosiaľ. (Mara, Žofa odídu.)

4. výstup

Ďurko, Beta.

ĎURKO: Ba nepodpaľuj! Lebo ma už zlosť chytá…

BETA (s plačom): Tak, ja aby som ani slova. Akoby tu bola poslednou slúžkou. Preto si ma zvábil sem.

ĎURKO: Ja som ťa nevábil. Ty si za mnou lipla od roka, vyše.

BETA: A vtedy som ti bola dobrá, vtedy si mi nevyčítal, len aby som ťa ľúbila… Teraz si sa ma najedol.

ĎURKO: Mlč už! Najedol…

5. výstup

Ďurko, Beta, Palčík, Mara.

PALČÍK: Nože ty mne povedz: či ty to zo svojho rozumu robíš a či ťa to otec s materou naúča, aby si stále, ako si tu, odo mňa driapal prepisy a čo ja viem čo?

ĎURKO: Celý svet tak uznáva, že by ste nám mali dať, čo ste nasľubovali! I teraz máte peniaze, a nechcete môjmu otcovi pomôcť jednou stovkou. A ja som ich zarobil! Vy si idete s fajkou po dvore, po poli, a ja sa deriem.

PALČÍK: Ani nedám! Dal som, a nevrátil. A tebe nedám, lebo si nie, ako som sa úfal. Znevažuješ ma, i pred svojím, i pred cudzím. Mal si sa vysloviť, že ma vraj naučíš! Ja by som rád vedieť, kto ma naučí za moje dobré.

ĎURKO: No, veď si len držte vaše. Neberiem vám nasilu. Ale to je tiež nie statočnosť nasľubovať, ako ste mi vy, keď som k vám šiel, keď ste nás vraj za „svojich“ brali. Vtedy hory — doly, teraz ani pod necht.

PALČÍK: Na takýto poriadok ani nedám!

MARA (Bete): A čože i ty? Ona už tiež požaduje ostredok. Si tu pár časov — a počúvajže ju! Ty si len veľká kuchárka, inšie nič! Vyvára, strojí, škvarí, že nám stačiť nebude. I ti vravím, i nedbáš…

PALČÍK: Veru, pozrel som masť, teraz sme zabili, a už hrniec preč! Takto my zle vygazdujeme. Dobrý život si načim zaslúžiť, nie z cudzej komory sa požívať.

MARA: U nás nemôže byť, ako keď si po pánoch slúžila!

BETA: Každý chce vedieť, za čo robí, za čo koho obchodí!

PALČÍK: Nevravel som ti, už nieto úfania ani v nej. Jeden nikto, druhý ešte horší…

ĎURKO: Do niktošov nenadávajte! Vás obchodí, riadi, vysluhuje, vám robí, a ešte nás budete nazývať…

BETA: Akoby sa im ja bola prosila do domu. (Plače od zlosti.) Vítali ste ma! Sľubovali! A teraz, keď dať, nuž by ste ma preč poslali…

MARA: Nikto ťa nedurí, a dosť si si už nakúpila za naše.

PALČÍK: Teraz prišla, ešte ani kúty nezohriala, a už takô rozpráva, majetky pýta. Ja si dám, ty budeš gazdom, ona gazdinou, a ja pôjdem ulicou. Azda ja neviem, nevidím, čo sa robí? Neviem, koľko bolo zrna? Koľko ovocia? Koľko som ja predal a koľko chybí? Za čieže vedieš ten dobrý život, v krčme hudcom sýpaš, napájaš kdekoho? Čakajte poriadok. Ktovie, čo z toho môže byť…

ĎURKO: To by som i ja rád vedieť. Lenže sú ešte rozumy i nad váš rozum, nebojte sa!

BETA: Keď som sem šla, vravel si, že prepíšu na teba a ty že mne dáš polovičku z toho — a keď nie, nebudem robiť zadarmo; radšej odídem, ako mám tu môj mladý vek pri tebe podaromnici tráviť a sa drať.

MARA: I tak sa nepretŕhaš! Čo len z komory vyvlačovať, hody strojiť, od toho tak neustaneš! Ľaďže ti ju!

BETA: A ty to počuješ? Ty sa ma nezastaneš? Ty si taký muž, to je tvoja láska…

ĎURKO: Nezlosti ma už toľko i ty. Ked sa ti nepáči, iď!

BETA: Táak? Tak som si ja dostala? Ešte vraj prepíšem! Ej, že som bola zaslepená, že som ti verila, že som to nevidela. Bola by ja šla k tebe!… Iba čo som si slobodu zakosílila.

ĎURKO: Ba ja som si jarmo na krk zavesil. Ty si za mnou chodila!

BETA (plače zlosťou i žiaľom): Takýto nehodník mojich rečí, mojich úst! Nasľuboval, kým som nešla, a teraz sa ma ani nezastane. Ešte mi povie, že som ja za ním chodila! Navdal ma, aký mi bude dobrý, ako nám bude sveta žiť — a teraz by si ma preč poslal. Pôjdem, ale mi zaplatíš!

ĎURKO (posmešne): Na dni, či na noci si porátaš?!

6. výstup

Predošlí, Kaňúrik, Zuzka.

KAŇÚRIK: Čože je toto u vás? Vari svadbu robíte? Či vám niečo prismudlo?

VŠETCI (ustrnutí, prekvapení, hľadia jeden na druhého; prestávka).

PALČÍK (spamätá sa): Také otázky si si mohol doma nechať. Poznať, ako dbáte o mňa, keď ani neviete, kedy mi je mena. Ale na majetok každý čaká. Smrti by ste sa tešili, ale mena…

KAŇÚRIK: No, no, nám je to jedno, žite hoci sto rokov! Dobrý večer!

PALČÍK, MARA: Pán boh daj!

KAŇÚRIK: My prišli sme po tie háby Zuzkine, i truhlu, posteľ, periny, keď ich neposielate. A nevestu, ako sme videli, máte už druhú…

PALČÍK: Ešte ma i ty zlosti…

MARA (Zuzke): Prišla si i ty?

ZUZKA: Prišla. Po háby ma vydurili otec…

KAŇÚRIK: Preto sa zlostiť nemusíte, len nám vydajte, čo je jej, a budete na pokoji s nami.

PALČÍK: Príďte vo dne…

KAŇÚRIK: Hanbíme sa.

PALČÍK: Do môjho domu?!

KAŇÚRIK: No len, no, tichšie. Pôjdeme, čo nás i vyháňať nebudete. Len dajte háby, periny, truhlu, posteľ a čo je jej. (Zuzke.) Ber si, čo je tvoje.

ZUZKA (otvorí truhlu, začne vykladať háby).

PALČÍK: Tak, čo ste tedy prišli?! Marš!

MARA: Ani kúska, tie si ty nezaslúžila.

KAŇÚRIK: Len si ber! Daj plachtu. (Chce pomáhať.)

BETA: To sú moje! Ja si nedám! (Odstrčí Zuzku.)

ZUZKA: Čože je tvoje? Ja som na to robila…

PALČÍK: Čo si robila, to som ti zaplatil…

ZUZKA: Ale moje vyslúžené si chcem pobrať.

BETA: Tieto mne dali, keď som prišla.

ZUZKA: Mne ich dali narobiť.

ĎURKO (Zuzke): Ber a choď s nimi, tebe boli súdené. Nech na dvoje nedávajú jedno. (Trhá Bete a hádže Zuzke.)

BETA: Ja nedám!

KAŇÚRIK: Zuzkiných sa netýkaj! (Uchytí.)

BETA (hodí sa na háby): I tak ti ich vydriapem! (Vychytí Kaňúrikom podané.)

ĎURKO (Palčíkovi): Bolo vám to treba?

PALČÍK (zaženie sa naň): To pre teba: Bodaj si sa bol v prvom kúpeli zatopil! Ty — ty — ledakto!

MARA (s plačom medzi ne): Na moje staré dni takéhoto sa dožiť. Trhať sa budete?! (So zlosťou a žiaľom.) A vy (Kaňúrikovi, Zuzke), že očú nemáte prísť toto robiť do nášho domu! Ja to odležím, ja už iste zas ochoriem…

KAŇÚRIK: A prečo by sme očú nemali, pre svoje prísť?

BETA (vyhŕkne): Tak ty si taký muž? Tak mne ty žičíš? Keby ja bola vedela, nebola by si nohy o teba otrela. Ale počkaj! Ja si poberiem svoje tiež. (Rozloží plachtu, hodí do nej periny, háby a vlečie von.) A ty drichni na holej zemi!

ĎURKO (so smiechom): Len si rozoberte, čo je vaše, ja ešte nájdem niečo pod hlavu!

KAŇÚRIK: Inú si nájdeš! Však je tebe ľahko o ženy.

ĎURKO: Do mňa nech sa nikto nestarie…

KAŇÚRIK: Ktoráže je tvoja truhla?

ZUZKA: Táto!

KAŇÚRIK (odtiahne truhlu, batoh, periny, na izbu): Ale to neunesieme.

PALČÍK: Dám vám to odviezť.

KAŇÚRIK: Sám idem po vozík. Už ani minúty nechcú čakať jej otec, mať.

MARA: No len nie tak strmo, Miško! Čože sme vám my urobili?

KAŇÚRIK: Mne nič, ale mojej švagrinej.

PALČÍK: Ja za to nemôžem. Na nás sa neťažkajte. Tu je pôvod hriechu. (Ukáže na Ďurka.)

MARA: A tá, čo von šla.

KAŇÚRIK (Ďurkovi): Zatratený človek, keď ty takôto robíš!

ĎURKO: Do mňa nech sa nikto nestarie! Už som vám povedal. Ja viem, čo robím.

KAŇÚRIK: Ženu odohnať pre takú… Pfuj! (Odpľuje.) Šťastie tvoje, že je Ondriš vojakom. Ten by ťa pozvŕtal.

ĎURKO: Ak by som sa mu dal.

KAŇÚRIK: By sa ťa ten neopytoval. Videl si, čo robíš. Nebola vo vreci zašitá, keď si ju bral. Zakladal si ten tvoj otec v tebe, i vy, vy, divím sa vám. Teraz už viete, akého darebáka za syna a zaťa máte!

PALČÍK: My sme bez slúžky nemohli zostať.

ĎURKO: Čo, čo vás do mňa?

KAŇÚRIK: No len ticho! Na mňa nerev, ja som nie tuto ujček, ja sa ťa nebojím, ty holomok. Obesiť ťa! (Odchádza.)

PALČÍK: Tak, či ja vládzem s ním? Radšej si mal nohy dolámať — ja som si mal, ako som mal poň ísť… (Za ním i Mara.)

7. výstup

Ďurko, Zuzka.

ĎURKO: No, Zuzka, ako sa ti to páči, keď ma takto preklínajú?

ZUZKA: Celá sa trasiem. Ani by nebola prišla, ale ma vydurili po háby.

ĎURKO: Zuzka, ako sa má naše dieťa?

ZUZKA: Ďakujem za opýtanie. Je zdravé.

ĎURKO: A čo si ho nedoniesla? Rád by ho vidieť. Ja si ho vezmem kedykoľvek.

ZUZKA: To už nie. Mohol by si mu byť otčimom.

ĎURKO (krúti hlavou): Zuzka, keď si prišla, Betu pošlem, a či už i sama šla, a ty ostaň. Ja zájdem k tvojim rodičom.

ZUZKA: Nechoď. Povedal si, že za mnou nepôjdeš.

ĎURKO: Nejdem. Ale ak sama prídeš, nuž ťa prijmem i s dieťaťom, a budeš mi zas ženou, akou si bola. Ale už budeš inakšia?

ZUZKA: Akáže mám byť? Ja inakšia nemôžem byť, ako som, ako ma pán boh stvoril.

ĎURKO: Len prečo nevieš tak rozprávať ako druhá?

ZUZKA: Máš už takú.

ĎURKO: No, len si háby vysuš a ostaň tu.

ZUZKA: Načo by ja ostala, keď máš druhú?

ĎURKO: Ako ti vravím, ja tak spravím, že to všetko po starom bude… (Chce ju objať.) Žena moja, chvála pánu bohu, keď si len prišla! Ja ťa nepustím, ostaneš pri mne.

ZUZKA: Ako sa nebojíš boha takô hovoriť? Teraz ma už raz rád máš? A po malej chvíli by si ma zas zunoval — preč poslal, inú si zvážil.

ĎURKO: To som sa pochabil. Ale veľa ráz sa to stáva všakovak, horšie ako medzi nami… Povedz mi slovo…

ZUZKA: Neviem ti…

ĎURKO (zlosť doň vstúpi): No, keď nevieš povedať, tak sa uč! Ani zasmiať, ani vravieť — tak čo vieš? Ja nechcem takej ženy!

ZUZKA: Neponúkam sa ti. A mňa tak naučili, že statočný muž ide za takou, čo vie veľa robiť a málo vravieť. A ty naopak.

ĎURKO: Ja ťa nechcem takú. Vydaj sa, za koho chceš…

ZUZKA: Sýta som už tým chlebíkom. Pán boh zaplať. (Odchádza s batôžkom, utrúc si oči zásterkou.)

ĎURKO: Nech platí. (Vzdory.)

8. výstup

Ďurko, Palčík, Mara.

MARA: To z tohto zle bude. My sa ešte zle rozídeme. Mne jej je ľúto…

PALČÍK: Čo som ja tebe povedal, keď ste sa zberali. Len tak ju ber, ak sa ti páči. Ak nie, ani neškrkneme nikomu, ani ju pýtať nepôjdeme. Vtedy si sľuboval. Teraz: tá odišla, nás si obalamutil, máš druhú, a či máš pokoj? Teraz by si zas mňa chcel vyhnať z majetku. Ale (hrozí rukou) to sa ti už nepodarí!

MARA: Už i za toto sa musíme iba hanbiť pred sebou i svetom.

PALČÍK: Nebudeme sa! Keď sa ony odnášajú, pôjdeš i ty! Ja vás tu nechcem ani jedného, ani druhého, ani tretieho.

ĎURKO: Pôjdeme, ale nie na taký poriadok, ako si vy myslíte. Zaplaťte mi za robotu, i Bete.

PALČÍK: A koľkože by si si takto žiadal?

ĎURKO: Ja požadujem päťdesiat korún na mesiac! To je päťstopäťdesiat, Bete po tridsať, to je stodvadsať, a so Zuzou sa sami spravte. Tak ľahko neodídem! Ak nie, vezmem si fiškála.

PALČÍK: A či si už nechodil za ním? Ja vari neviem?!

ĎURKO: Aj mi ich vyčítate, to vám stojím za to. Ak nie, zviete, čo vás to bude stáť.

PALČÍK: Tak! Zviem?! Ty nerobíš už ani ako človek, ale ako zbojník!

ĎURKO: Ja vás naučím na malom prste hvízdať! Tak budete tancovať, ako vám ja budem húsť. Ako ste vy mne chceli. Vy, vy, skupáň, klamár! Lakomec.

MARA (Palčíkoví): Nezlosti sa, pochorieme. (Plače.)

PALČÍK: No, veď by si ma ty obielil, doniesol o všetko. Lenže, ak sa ty obraciaš, ani ja nie som včerajší! Ja tiež viem, kde sa pohnúť. Bodaj by si si ty bol hlavu vytkol, keď si mal vkročiť do môjho domu! Ty leňošník, márnik, lump.

MARA: Na celý život si nám hodil ranu na srdce…

PALČÍK: Jablko neletí ďaleko od stromu.

ĎURKO: Čože vy viete do môjho otca?!

PALČÍK: Ba čo neviem, sa opýtaj! Len ma ošarpať, nabrať ako baran na rohy. Svadbu ti za moje spravil, berieš a zanášaš mu, kde čo môžeš. Piješ s ním, a ja som klamár, lakomec, že ti na voz nenaložím.

ĎURKO: Čoho som toľko odniesol?!

PALČÍK: Ty vieš! Múky, slaniny, zrna. A kým do mesta zavezieš, zhadzuješ po krčmách a frajerkách.

MARA: A Beta len hostinky vystrájať, masť, múku márniť, hodovať.

ĎURKO (Palčíkovi): Čo zhadzujem, čo predávam?

PALČÍK: Kde si vzal cigarník, Beta prsteň? Odkiaľ máš peniaze hudcom, na žranicu svetu? Osobitne zarábaš, či mňa okrádaš?

MARA: A ešte prepísať…

PALČÍK: Majetky ti mám prepisovať? Hej!

ĎURKO: Čo ste nasľubovali, tie! A keď nedávate, vzal som. Čože?! Ja som dorobil! Ale vy ste len chceli, aby som vám ja robil, a vy fajčiť, rozkazovať, pod pecou sedieť.

PALČÍK: Nepretŕhal si sa. Ja som starý, nevládzem; ale ty si sa chytil gazdovstva, teda zapracuj, na starosť budeš mať.

ĎURKO: Aj si ho prepíšem! Ak mi nezaplatíte, čo som vám robil.

PALČÍK: Prepíšeš?! Oprobujeme sa. Ani babky! Dosť si ma skazil do roka! Ja ťa vyplatím. Dones, žena, nejaký kôl! Ja mu vyplatím — keď mu nakladiem. Ožran, lump!

MARA: Pre boha ťa prosím!… A ty už choď niekam v peklo!

ĎURKO (odchádza z kroka na krok): Nefrflite mi! Naučím ťa!

PALČÍK: Už sa pakuj! Keď ty mňa na žobrotu chceš doniesť…

ĎURKO: I skazím ťa, aby si vedel!

PALČÍK: Ty mňa? Hneď ti skončenie tu spravím! (Berie revolver.)

ĎURKO (vyjde rýchlejšie, dvere otvorené).

MARA (skočí k Palčíkovi): Pre boha, neber si ho na svedomie!

PALČÍK: Keď ma ty na žobrotu chceš doniesť, radšej ťa ja budem žobrákom chovať! (Von, v pitvore strelí.)

MARA: Matička Kristova! (Klesne na prahu.)

PALČÍK (dnu; trasie sa): I tá fľandra von! A viac nevkročí do môjho domu! — Bolo načase chliev očistiť.

MARA: Bože môj, bože, či si ho zahlušil?

PALČÍK (dvíha ju): Zvieme hneď… Nehoden inšieho ako besný pes!

(Opona padá.)




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.