ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obrázok z banátskeho života.

Nebolo na široko-ďaleko vzácnejšej vdovičky, ako bola ňaňa Mara. Vzdor tomu, že sa klonila už k šiestim krížikom, bola ona ešte herská osôbka. Okrúhla ani guľka, pritom zhovorčivá, čistotne sa držala, a čo je najhlavnejšie, svoj vdovský chlieb už od mnohých rokov bez reptania v tichosti a v pokoji zažívala. Radi ju mali všetci, čo ju len poznali, bo bola ona dobrosrdečná; rada i poradila i pomohla, kde mohla. Rada sa zasmiala na žarte a i ona rada kedy-tedy urobila nevinný žart. Povrávalo sa, že jej muž nebol dobrý, bo píjal a pritom ju i bíjal. No ona zriedkakedy spomla si muža a keď ho i pripomla, nikdy nevravela o ňom zle. Od smrti mužovej ona prevzala maličké gazdovstvo. Syn jej sprvu sluhúval, potom sa oženil. Keď prišli vnúčence, nuž ona s radosťou a láskou ich opatrovala.

Ale bola ona i tŕňom všetkým vdovcom jej veku, áno, i starším, a veru nejeden si zavzdychol, keď ju videl. Raz išla po ulici práve do sklepu, keď ju stretol báťa Mišo Sochár. Ako ju zazrel, vystrel svoje šesťdesiatročné kríže, aby sa zdal mladším, i odkašlal si v nesnádzach, — dáko mu vyschlo hrdlo, — a ľúbezným hlasom prihovoril sa k nej:

— Kdeže sa tak ponáhľaš, Mara? — Pritom si vzdychol, ako by mu cent železa bol spadol z hrudi.

— Ale, nuž idem do sklepu. Minul sa nám olej. Nevesta, tá nestačí, tak, reku, idem ja a odmením ju, — a už kráča bystrým krokom ako mladica, zem až dunie pod ňou tak, že báťa Mišo musel hodne popchnúť, aby vedel s ňou krok držať.

— A si sa ešte nevydala? — prihovára sa jej.

— Za koho? Keď ma nikto nechce! — zasmiala sa pritom, až sa jej neobyčajne zachované biele zuby zaleskli a podbriadka zatriasla.

— No, či ju vidíš, že vraj za koho? Len by si chcela, dosť by ich bolo! Ľaľa, aj Paľo Vrátny je už vdovcom a je veru gazda. Má zem, dom i kone, — bola by si gazdinou, — zagánil pritom bokom po nej, čo ona na to.

— A čo, či som i teraz nie? Či nemám dom i zemičku? Dajtimibože! Cudzie kúty zametať, cudzie deti opatrovať — nie je to žiadna lakota!

— Hm, hm! — oddŕha báťa Mišo, — a ja reku — nuž hľa — Hospodin ti vezme ženu. Dosť som sa jej naopatroval, po doktoroch navozil, a to všetko nadarmo. A teraz som sám. Veď vieš, dom mám taký, aký len môže byť, nový. Ale čože mi je z neho, keď som v ňom sám. Veď vieš, nemá ma kto ani oprať ani obšiť ani sa mi prihovoriť. Nevesta? Tá, vieš, s mužom vo dvore v chyžke býva… Nemá mi kto ani uvariť. Hľa, musím si sám. A veru jesto z čoho, lebo som, hľa, práve na Ondreja päť takých, ale ozaj podarených bravov zaklal. Nuž ale čo, keď ti samotnému ani to nejde k osohu. Eh! Nie je dobre človeku samotnému! — poškriabal sa a pozrel na ňaňu Maru.

Práve vtedy prišli ku sklepu.

— No, čo myslíš? — doložil, keď ňaňa Mara na jeho reči mlčala.

— Čože by som? Nuž ožeňte sa, čože budete? — a vošla do sklepu.

Báťa Mišo zašomral si niečo popod nos, obzrel sa kradmo za ňou.

— Hm, hm! Keby len taká hrdá nebola, — šomre si. — Hm! Či ti povie niečo, a vie, kde kosím. Ale predsa, ako čo by bola inak hovorila ako predtým, ktože to vie? — a išiel svojou cestou.

Už sa mrkalo, keď sa navracal domov. Idúcky bolo mu treba ísť popri švagrovom dome, ktorý býval neďaleko od neho. V myšlienkach ponorený už by ho bol takmer prešiel, keď tu počuje sestrin hlas:

— Báťa Mišo, báťa Mišo! — (Mladší starším bratom alebo sestrám dvoja.)

Zastal.

— Kde si bola, sestra Zuza? — spytuje sa jej.

— Bola som len u susedov, či majú čerstvý koborec,^[1] chceme piecť zajtra chlieb. Tak reku, či by nám nepožičali do kvasu. A vy ste kde boli?

— A ver’ som ti ja bol v obecnom dome porciu platiť. Teraz je tretí kvartál, tak som šiel, aby viac nenarástlo, lebo to tam, vieš, hneď ti prirátajú či na exekúciu, či na úroky. Tam som sa zišiel s kmotrom Steblom. Už sme sa dávno nevideli, nuž sme išli Jožka vidieť na pohár vína. Tam sme sa trošku pomeškali a teraz, hľa, idem domov si niečo uvariť na večeru…

— Tak len sami?

— A čo môžem, keď mi je takto lepšie…

— Ale by vám predsa bolo lepšie, keby ste sa oženili.

— Nuž veď hovoríš niečo, ale… — tu zastal, keď videl, že Erža Kršniačka nazíza v uličných dverciach.

— Poďte troška k nám, — volá ho sestra, keď i ona zbadala nevolaného svedka.

— Veď ale sa zameškám, — odvetí tento.

— Ale veď vám nehorí robota. A čo len trocha tej večere, to môžete i u nás. Navarila som, hľa, bôbu za plný hrniec s bravčovými rebrami, i kúsok chrbtiny som doložila, tak máme dosť. Veď u nás je nie bohvie aké veľké družstvo.

— Konečne, keď si už tak naválila, nuž nedbám, — odvetil vstupujúc do dvora.

Jeho švagor Adam Mostík otriasal zo seba steblá slamy, ktoré mu pri skladovaní do stohu zostali na šatách. Celý deň totiž vozil slamu z blízkej pri dedine role, kde v lete bol na mašine mlátil, a tam bol i stoh zložil, a teraz ju zvážal domov na zimu, kým je cesta dobrá, aby ju mal naporúdzi, keď ju bude potrebovať či pre krm alebo na stelivo a i na kurivo. Syn Jano, ten ešte stál navrch stohu. Oprával ho vidlami, pozeral, či je dorovna, hladil ho, aby nebol veľmi kuštravý; jedným slovom, aby bol taký, ani čo by ho tokár vytočil, lebo veru je to nie maličkosť vedieť pekný stoh naložiť. A to je veľká hanba, kto nevie. Toho za dobrého sedliaka nik nebude držať. Čože najprv udrie do očí, ak nie stoh vo dvore a kopy šúšťa? Len čo pozrie taký kmotor, svat alebo sused, už hneď odhadne na prvý pohľad, čo je nie v poriadku.

— Pán boh daj dobrý večer! — zvolal vstupujúc švagrovi.

— Pán boj daj i tebe, švagre! — zavolal tento naňho. — Prišiel si nás vidieť?

— Teraz idem z dediny, tak som sa zastavil.

— Dobre si urobil. No, prejdime dnu. A ty, Jano, ponúkni ešte tie kone, či nebudú piť, bohvie, čo sa im stalo. Obyčajne píjajú tam von na poli zo studne, a teraz sme im tam i ponúkali, ale len čo si papule trocha omočili, už nechceli. Čože? Vypiješ si trocha páleného? — a nečakal ani odpoveď, už vzal fľašu a tekvičku a šiel vytiahnuť z okovnáka slivovice.

— Veď si ho ešte ani neokúsil, — pokračoval v hovore, keď sa vrátil z komory. — Viem, že sa ti bude páčiť. Je dva razy prepekané. A ja som sám bol tam. Ale sa aj podarilo!

Medzi hovorom vošli do zadnej izby, sadli si za stôl a pomaly začali si zdravkať a upíjať.

Už sa hodne zvečerilo, keď nevesta doniesla neveľkú zažatú lampu. Za ňou prišiel muž Jano a onedlho stará s veľkou misou bôbu. Príjemná vôňa jedla rozliala sa po izbe. Nevesta rozložila hlinené taniere, lyžičky a nože.

— Jano, nenapiješ sa ty? — spytuje sa ho otec.

— Ďakujem, teraz nebudem.

— Na, stará, ochutnaj i ty, — ponúka si ženu.

— Ale len nechajte!

— No, len si smrkni!

Napila sa trocha.

Starí, už trocha rozjarení, začali jesť.

— Ale vám je len dobre, — hovorí Sochár, — keď ste tak vovedne. I veselo vám je i s lepšou chuťou zažijete tento dar boží. Ja, odkedy mi moja nebohá žena zomrela, ani sa nenajem, ako sa patrí. Čože, v pustých štyroch kútoch ži a kľochci to jedlo, ak chceš niečo do úst. Keď odídem niekde, nečaká ma nik s hotovou večerou…

— A to veru, keď nevidí človek iných jesť, ani mu chuť nepríde, — doložil švagor.

— Ale veď som vám už dávno povedala, žeby ste sa oženili, keďže sa nemôžete zmieriť s deťmi.

— Veď mi už len dáku zaopatrite. Viac ľudí viac môže.

— Nuž veď by som vám i poradila…

— A kohože by si?

— Nuž, hľa, ňaňu Anču Faranovú. Nik nevie do nich. Sú už, pravda, v rokoch, ale ešte mocná a pracovitá.

— Tú nechcem! — odvetil tento nemilo dojatý. Nazdal sa, že mu spomenie vdovu Maru Koštiaľovie.

— Nuž a vy ktorúže by ste si vybrali? — spytuje sa sestra. — Viete, dedina je veľká, vdovíc je tiež hodne. Pravda, nie každá by sa šikla k vám, lebo jedna je primladá a druhá zase pristará, jedna má deti, druhá zase… Ale, čo budem vyratúvať. Najlepšie, keď vy poviete. Vy viete dobre, ktorá by bola najpríhodnejšia pre vás.

— Keď už musí byť, tak ja by som najradšej tú Maru Koštiaľovie. Osoba je to poriadna, roboty sa neštíti a nič do nej nepočuť.

— Hm! To si si ty, švagre, náležite rozmyslel, — prehovoril Adam. — Či ho vidíš, nenahá oči na ledačom! Veď ti tú už mnohí popýtali. Bohvie, čo je to, hádam všetkým starým vdovcom porobila.

— Tá by bola, — odpovedala po krátkej chvíli sestra, — len jedna je otázka, či pôjde za vás.

— A prečože by nešla, há? — zvolal tento už napaprčený. — Či som ja nič? Či ja hádam nemám z čoho si ženu vychovať?

— Nieže tak, brat môj! Nevravteže tak! — chlácholí ho sestra. — Veď som ja to tak nemyslela, ale reku, či sa vydá, keď je už hádam dvanásť rokov na vdovskom chlebe a od tých čias sa už koľko ráz mohla vydať.

— No, ak ty skrzevá toho hovoríš, tak je to inšie, — odvetil už uspokojene Sochár. — Ale ja som sa i dneska zišiel s ňou na ulici i prehodili sme len tak pár rečí medzi sebou a mne sa všetko tak zdalo, že by ona nebola od toho.

— Taák?

— Ja aspoň myslím, že by malo tak byť, lebo keď som sa jej žaloval, ako mi je samotnému otupno, tak ona mi hneď povedala, žeby som sa vraj oženil, a sa i usmiala na mňa. No, povedz, či by to bola urobila, keby nechcela?

— A či tak bolo, ako čo vravíte?

— No nech sa nehnem, veď hádam viem.

— Keď je tak, tak to môže z toho i niečo byť. Tak sa len do toho, — ponúka ho sestra.

— Keby to len tak bolo, ako čo sa ty nazdáš, — odvetí jej tento nespokojne. — Ale ako? Ja starý nemôžem len tak ku nim, čo by mi povedali? A svet, ten by hneď na posmech obrátil. Či ti teraz niečo ide po dobrom? Hneď všetko na zlé vykladajú!

— Veď keď sa chcete ženiť, tak len musíte začať…

— Ale nie tak, ako čo ty chceš, aby som ja, ale keby si ty, Zuza naša, išla sa prezvedieť, čo a ako? Vy ženy to lepšie viete ako my.

— Môžem vám to po vôli urobiť, keď tak chcete. My sme sa s Marou vždy ráčili od malička. Ešte sme i v škole vždy v jednej lavici sedávali i na artikule sme vedno chodili. Nuž tak môžem.

— Dobre urobíš. A aby sa to bohvie dokiaľ neťahalo alebo aby si nemala času inak si rozmyslieť, tak môžeš ísť hneď zajtra ráno. Vieš, ako je, človek keď už nejakú vážnu vec počína, nikdy nemá pokoja, kým ju nedovŕši. Ale len opatrne, nie s bubny na zajace!

— O to už nemajte starosť, to už bude moja robota.

O krátku chvíľu Sochár sa vrátil domov.