Zlatý fond > Diela > Slnce svieti, ako chce


E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Slnce svieti, ako chce

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov


 

Slnce svieti, ako chce

Spoza chrbta pohodlne rozložených Roháčov šibali ranné lúče slnca a obzerali sa na blesky na rosnatých lúkach sadov. Pri studni na dvore u Ranostajov ešte len spolovice oblečená šumná Zuzka nalievala vodu do putní, keď celkom popri nej zdupotal krásny, čierny žrebec, až jej od ľaku vedro vypadlo z rúk. Hľadela za ním zadivene:

— Akéže je to koníča? Dobre, že ma neohlušilo!

Zabehla za ním do sadov:

— Len kde sa hodí? Ľa ti ho! Vošlo do vrbín pri rieke.

I obrátila sa naspäť k studni, i skoro vrazila do Jurka Ligasovie, utekajúceho bez duše hore dvorom. Jurko mal na sebe len nohavice a košeľu a držal ohlávok v ruke. Zadychčaný zastal pred dievčaťom:

— Kde sa hodilo to konisko?

— Ale ťa predurilo! — smialo sa dievča. — Frčalo do sadov k rieke.

— Zuzka, mohla by si mi pomôcť, sám si s ním neporadím. Vezmi nejaký drúk, pristavíš mi ho!

Dievča sa obrátilo a zazrelo pri plote na hŕbe dreva vhodný kolík. Skočila poň a držiac ho ako vojak flintu v rukách, pobehla s mládencom, ktorý nespúšťal z nej oči. Bola len v košeli a sukni a aj bosá. Telo jej tým šatstvom prebleskúvalo.

Juro si myslel:

„Sto striel do nej páralo, ale je rúča! A aká je pevná!“

Juro vlani prišiel od vojska, kde sa vyšvihol na čatára. Je to šikovný chlapík, ktorý pohne rozumom, keď treba. S dievčatami mal v meste do zunovania do činenia, lipli naň sťa osy na zrelú hrušku, preto si ich ani veľmi nectil. Zachádzal s nimi skrátka, nie bez opovrhnutia. Teraz sa divil sám sebe, že pred Zuzkou cítil akúsi úctu.

Hoci šli skoro behom, jednako fľochali očami na seba a bez mnohého rozmýšľania cítili, že sa jeden druhému vidia. Dievča hľadelo na vysokú, svalnatú postavu mládencovu a myslelo si:

„Je to chlapisko, ten Juro. Keby človeka objal, veru by mu všetky kosti prašťali!“

Jurovi sa videla ľahkosť a svižnosť Zuzkiných pohybov: podskakovala, ako keby ju nejaká vzpruha podhadzovala.

Chytro dobehli do sadov a zazreli žrebca popásať sa vo vrbinách neďaleko rieky. Keď ich koník zazrel, hodil hlavou a odbehol ďalej do kríčia.

— Potvora akási, ten nás vyparí! — zahromžil Juro.

— Počkaj, ty choď ukradomky k nemu, ja mu zastanem cestu s týmto drúkom. Len či mu neublížim? — staralo sa dievča.

— Len aby on teba nepokaličil. Daj si radšej pokoj s ním!

Juro takto diplomaticky presunul svoj strach o žrebca na starosť o dievča. Hoci jej ani za svet nežičil nič zlé, lebo sa mu vtedy veľmi videla, ale predsa sa zdalo, že by ho väčšmi mrzelo, keby sa tak niečo pridalo podarenému zvieraťu, ako jej.

Žrebec si vo vrbinách trochu zahral s nimi, ale jednako ho Juro zručne obišiel a chvatol pevnou rukou za hrivu. Trhajúce sa zviera poťapkával po krku a bokoch a utíšil ho tak, že mu Zuzka mohla hodiť ohlávok na hlavu a zazubadliť ho.

— Ty si raz podarené stvorenie, Zuzka, — povedal Juro, ktorý z nej oko nespustil. — Bude z teba podarená gazdiná.

Zuzka na jeho chválu len trochu opovržlivo kývla plecom.

— Nežiada sa mi takej práce.

— No, a doma čo budeš robiť? — pýtal sa zadivene Juro.

— Nebudem doma, pôjdem radšej zasa do služby.

Obidvaja držali uzdu koňa a tak ho viedli do dvora.

— To by si sa za gazdu ani nevydala? — zasmial sa Juro.

— Nebažím za tým, — odvrkla, hodiac hlavou.

— Ani za mňa? — pokúšal dievča.

— Najprv ma pýtaj, potom ti poviem.

— Nuž vidieť sa mi tak vidíš, že by som si ťa vzal.

Zuzka pozrela z kútikov očí naň. Zasmiala sa.

— No, je hodne i horších chlapov, ako si ty.

Prišli pred humno, o niekoľko krokov bol už dvor.

Juro zastavil žrebca. Celá príroda sa smiala krásnym dňom, stálo pred ním vábne dievča, bola ostatná chvíľa: krv v ňom zahrala, schytil ju do náručia:

— Zuzka, rád ťa, vezmem si ťa, ak chceš?

Dievča sa mu vytrhlo a nahlas a samopašne sa smejúc utekalo do blízkeho domu. Juro sa vyhodil na žrebca, dobehol Zuzku pri vchode do pitvora a pohrozil jej päsťou. Zuzka mu ukazovala prstami dlhý nos.

Zuzkin otec bol hodný, asi päťdesiatročný chlap. Mal dosť pekné gazdovstvo, ktoré uživilo osem detí, kým boli pospolu, ale keď začal z neho vydeľovať ženiacim a vydávajúcim sa deťom, míňalo sa chytro, i začínal badať, že pri ostatnom dieťati bude hotový žobrák, odkázaný na milosť rodiny.

Vše, keď na to pomyslel, mimovoľne si trhal vlasy. Opytoval sa sám seba, kde mal rozum naplodiť toľké deti! Dvoje-troje detí mohol ten majetok vychovať, ostatné už boli hotoví nepriatelia súrodencov a rodičov, pripravujúc ich o možnosť vyžitia. Dosiaľ tri deti odišli z domu a polovica majetku s nimi. Teraz si Mišo Ranostaj musel hlavu lámať, ako by zaopatril deti inakšie ako prídelom zemí. Dvoch dal na remeslo, Zuzka musela ísť slúžiť, Dušan chodil do gymnázia a Milka do obecnej školy. Často si pomyslel, že sa mu deti rodili, ani nevedel ako, proti jeho vôli, nevedome, skoro zbytočné ratolesti na ovocnom strome. Ako v akomsi opojení mu ich nanútila príroda.

Zuzka bola v devätnástom roku, keď sa dostala do služby k mladému, práve oženenému okresnému sudcovi, Julovi Stranickému. Stranický si vzal za ženu šumnú Miladu Vyskočilovú, pisárku z banky, nemajúcu okrem duše v tele a nádeje v boha nijaký majetok. Ale žiť chcela a jej krásna tvárička žiadala pekné hábočky okolo seba, a keď bol platík malý, gazdovalo sa, ako vždy, v prvom rade na tom, čo ľudia z ulice nevidia: na strave.

Zuzke bolo také gazdovstvo cudzie. U nich sa gazdovalo naopak. Nehľadeli na parádu, ale napukať sa napukali. Nevyjedali kadejaké zázraky, ale mali toho jednoduchého jedla do vôle božej. U sudcov bolo jedlo i jednoduché, i skúpo ho bolo. Pritom sa Zuzka chytro naučila, že ani pre to natriasanie sa pred ľuďmi netreba tak veľa peňazí. Presvedčila sa, že keby sa vydala za nejakého financa alebo četníka, s malou pomocou z domu by vyžila po pansky.

Robotou sa v službe nepretrhla a panské šatôčky si za rok-dva vyslúžila. S paňou žila v kamarátstve, lebo jej hocikedy vyčítala, že veru jej rodičia lepšie žijú ako oni a čítať-písať vie práve tak ako ona, lebo skončila tiež meštianku v blízkom mestečku.

Tak za dva roky Zuzke ani na um neprišlo, aby ona ešte šla na gazdovstvo „drhnúť“.

Keď Stranickovcov preložili na inú stanicu, zostala bez služby a prišla, ako si myslela, na niekoľko týždňov domov. Dostala potom, pravda, službu i v zámožnejšom dome, ale tam sa nevedela vpratať do svojej kožky, a tak jej o krátky čas ukázali dvere. Do chudobnejšieho domu nechcela ísť, lebo si namýšľala, že i ona môže chodiť s takým pozdvihnutým nosom ako hociktorá panička, a popúšťala si veľmi i jazyk.

Teraz jej prišiel Jurko Ligas do krážov. Hodný chlapec je, na vojne sa okrôchal, čaká ho pekný majetok, lebo sú naň len dvaja, skončil tak ako ona meštianku, a bol čatárom, a tak mu bolo ľahko dostať službu už či pri financoch, či pri četníkoch, alebo v nejakom štátnom úrade.

Takto stáli veci, keď Jurko pobadal, že Ranostajovie Zuzka by mu veru bola. Poznať ju on poznal oddávna, ale od tých čias, ako narukoval, vôbec na ňu nepomyslel. Nebolo jej doma, a keď prišiel naspäť, slúžila v meste. Ostatné časy ju vše i zazrel na ulici, ale si ju veľmi nevšimol: hodných dievčat bolo v dedine zvyškom.

Ktožehovie, kedy a prečo sa ľudia láskou pobláznia? Kedy to človeku zavŕta v duši, že tvár, postava, pohyby, reč, chovanie niekoho je také, ktoré sa mu páči nad všetky ostatné na svete?

Jurko si len teraz uvedomil, aká je Zuzka strunistá a ako jej okále vedia človeku hlavu pomútiť. Nedalo mu to pokoj, stále sa mu plietla v hlave. Nebolo mu ťažko zísť sa s ňou, keď mu i ona nadchádzala. Predtým sa s ňou nezišiel ani za týždeň a teraz denne i dva-tri razy, či v poli, či na ulici, či v sade. Netrvalo ani týždeň, a už sa bozkávali a rozplamenila sa v nich túžba, aby boli navždy svoji.

A pri takom horúcom šepkaní vykľulo sa šidlo z vreca von.

Zhovárali sa podvečer, idúc z poľa domov, keď si to ľahko vedeli tak zariadiť, že im nikto nezavadzal, okrem zachádzajúceho slnca, ktoré im svojimi lúčmi svietilo do očí.

— Juríčko, aký si len ukatovaný a ako si zbiednel od toho robotiska, — starala sa Zuzka.

— Ale nehovorže, nie, Zuzička, taký som ani buk, nikdy som sa tak dobre necítil. A potom, veď nás pri vojsku onakvejšie naháňali! A vidíš, ani tebe práca neškodí tak, ako povaľovanie v službe. Taká si ani ruža červená!

— No, veru, dajsamibože! Čože robíš v službe? Veď je to len hračka: riadiť izby a trochu jedla ukuchtiť. A tu: kosiť, hrabať, kopať, noše vláčiť! Človek je večer ani umučený! Už je to len ľahší život v čistom bývať, nie so samým blatom, hnojom mať do činenia. Slnce ťa neopeká a dážď ťa neperie.

Juro nepovedal ani slovo, len sa obzeral po peknom kraji, ktorým pretekala bystrá rieka medzi vŕbami a niekde i brezami okrášlenými brehmi. Obrubovali ho vrchy najrozličnejších foriem; skvel sa lúkami a poľami, požehnanými hojnou úrodou. Veď ktože tak vidí všetko svoje bohatstvo pred sebou, ako roľník! Ešte i červenou škridlou pokryté dedinky vykukujú na neho veselo spomedzi stromov!

Vydýchol si hlboko a pomyslel si, aký je to rozdiel robotiť nevoľne protivnú prácu v zavretom izbisku a aká radosť je konať pre seba stále sa meniacu robotu. Veď je pravda, že je zavše robota i priťažká, že je vše prihorúce, vše prizima, že vietor, búrka prenasledujú človeka. Ale aký je to pôžitok zohriať, osušiť sa pod milým prístreším a zasmiať sa nad všetkými útrapami v drahej spoločnosti rodiny. Veď by človeka ani život netešil, keby sa opatroval ako nejaká bylina v skleníku.

A tá lúka, tá človekom obrobená, učesaná, nakŕmená zem, aká je gazdovi milá a ako sa usiluje, ani živá, zavďačiť sa za jeho starosť a prácu, ktoré jej venuje!

Na Jurka zle pôsobili takéto Zuzkine reči. Pokazili mu dobrú vôľu. Obzrel sa na ňu a zdalo sa mu, že jej vysadla na tvár akási vzdorovitá črta, i uľútostil sa nad ňou.

— Nuž paňou by si ty chcela byť, gazdovská práca ti nevonia, — povedal a poťapkal ju po okrúhlom pleci a pritom sa chlácholivo zasmial.

Zuzka sa uhla jeho láskaniu, odtrhnúc mu plece spod ruky.

— Čože, ľahko je tebe hovoriť. Na čomže ja môžem gazdovať, keď sotva tri-štyri jutrá bohvieakého gruntíka padnú na mňa.

Jurko sa zasmial.

— No, keby si chcela byť moja, bolo by toho hodne viac. Veru by si mohla byť paňou i na svojom a nemusela by si závisieť od nikoho.

Zuzka sa urážlivo usmiala.

— Dajsatimibože, paňou! Hnoj kydať, kravy dojiť a svine kŕmiť! To je pekná panská práca!

— Tak sa mi zdá, že je tej tvojej lásky ku mne nie zvyškom. Keby si ma mala rada, také hlúposti by si netárala.

Zuzka pobadala, že išla priďaleko.

— To je tak, Juríčko, že teba rada mám, ale tvoju prácu nie veľmi. A veď tebe treba len ruku vystrieť a máš službu, akú chceš.

Jurko hodil rukou.

— Službu, službu; viem, aká je to služba! Však som sa jej nabažil za poldruha roka!

— I ja viem, čo je služba. Nie je to také strašné!

— Ale je rozdiel slúžiť v domácnosti a slúžiť štátu alebo nejakej spoločnosti. Taká služba, ako si ty mala, to je hračka. Keď sa ti nevidí v jednom dome, ideš do druhého. Ale pri štáte si otrokom. A za čo? Ani sa veľmi nedoješ.

Keď prichádzali do dediny, poškriepili sa a rozišli namrzení.

Ale večer sa jednako zišli v sadoch. Túžba ich zviedla a udobrila tak, že pri rozchode každý chcel urobiť druhému po vôli.

Ondro Ligas, Jurov otec, je čudák. Ťažko z neho slovo dostať. Zavše i chcel niečo povedať, ale ako keby sa mu niečo zahamovalo v hrdle, len zaachkal, hodil rukou a mlčal. Preto ho bolo ťažko odviesť od toho, čo raz vypovedal.

Jeho žena Žofa bola kedysi krásna osoba s veľmi peknými čiernymi očami a jemných čŕt tváre; bola tichá, milej reči, ale i neústupná, lenže mala iný spôsob. Neškriepila sa, nevadila s nikým, keď jej neurobili po vôli, len zamĺkla a zdala sa byť ukrutne urazená. Ináč bola to dobrá osoba, robiaca každému po vôli, a preto každého mrzelo, keď videl, že sa hnevá.

V rodine bola okrem matky, otca a Jurka ešte dcéra Marka a zať Pavo Mareta, ktorý má svoj dom v susedstve a gazduje na svojom. S tesťom má veľký spoločný dvor a sú skoro stále spolu. Mareta je najrozvážnejší človek z celej rodiny, hovorí ticho, falošne sa usmievajúc poltvárou, lebo mu je ľavá polovica pošinutá: v detskom veku mu kosákom preťali líce. Ináč je to chlap príjemného zovňajšku.

Jedného rána Pavo vyhľadal tesťa v sečkárni, kde starý Ligas naberal sečku do koša.

— Počujte, ňaňo, ale ste vy počuli niečo o Zuze Ranostajovie? Viete vy, aká je to dievčina?

Starý Ligas ani netúrnul, ako keby nebol počul, čo hovorí Pavo.

Ale Pavo vedel, že ho tesť počul, iba sa mu nechce odpovedať podaromnici, lebo Pavo i tak povie, čo má povedať.

— Je to ľahkomyseľné dievčatisko. Len by sa panštilo, i vlasy má ostrihané ako nejaká frajla. Pomyslite si (toto zašepkal): nosí klobúk a rukavice!

Ligas zamrmlal čosi ako „suka“, ale zato neprestal naberať sečku do koša.

Pavo sa nahol k nemu a šeptal mu ďalej:

— Že sa, vraj, celkom popanštilo a — zakašlal trochu — pokazilo…

Ligas zamumlal čosi, z čoho sa nedalo nič rozumieť, len: „Čert po nej!“

Pavo prehodil ktorúsi šúpu slamy, ako keby nebol nič povedal.

Len keď bol tesť hotový so sečkou a prehodil kôš na chrbát a pobral sa na obed, povedal:

— Juro si ju chce vziať za ženu.

Ligas kráčal do stajne, ako keby nebol nič počul. Nasypal statku sečku, porobil rúče všetku svoju prácu a potom šiel pomaly do izby. Žena chystala raňajky. Ligas nerozmýšľal vlastne nič, len sa v ňom rozmohol hnev, že taká „suka“ sa má vtisnúť do jeho domu. Všetko jeho cítenie, celá jeho hrdosť na vlastné gazdovstvo, na jeho roľnícky stav sa vzbúrili v ňom, že taká ostrihaná pobehlica sa bude v jeho dome rozdrapovať.

Juro nebol doma. Išiel včasráno s koňmi do hory po drevo.

Keď Žofa vošla s miskou kaše a mliekom do izby a postavila ju na stôl, Ligas si prisadol za stôl a vložil pomaly lyžicu kaše do úst. Prežrel ju a povedal:

— Juro si chce vziať Ranostajovie Zuzu.

Žofa nedopočula dobre, čo muž povedal, len o chvíľu sa jej vyjasnilo v hlave.

— Čo hovoríš? Že si Juro chce vziať Zuzu Ranostajovie? Ani ju veľmi nepoznám. Ktorého Ranostaja že je to? Veď by ani nebolo zle, keby sa oženil. Zišla by sa pomoc v dome.

V Ligasovi bola zakorenená zdedená nenávisť a závisť proti popanšteným a pánom, od ktorých poddaní od pokolení trpeli toľké príkoria a prenasledovania. Chlipol niekoľko lyžíc riedkej kaše, kým nazhromaždený hnev nevyrútil sa z neho výkrikom:

— Suka do môjho domu nevojde!

Žofa teraz zdúpnela.

— A ktoráže je to?

— Mišova.

Žofa vedela, že z muža ťažko dostane, čo by chcela vedieť. Nedalo jej ani z lyžice prežrieť. Bez slova utekala do Maretov, kde našla dcéru Marku upratovať izbu. Pavo už nebol doma.

Marka sa ponášala na matku ako zlá podobizeň na pôvodinu. Bolo vidieť na nej matkine črty, ale ako keby boli rozmetané.

— A si počula, že Juro si chce brať akúsi Ranostajovie Zuzu? — zvolala matka na ňu rozhnevaná.

— Počula, — odpovedala Marka, chladnokrvne natriasajúc vankúš nad posteľou.

— A ktoráže je to? — pýtala sa mater urazeným hlasom.

— Ale nuž Mišova, veď inej ani niet súcej na vydaj. Tá, čo slúžila u sudcov v meste.

— Ale tá? — zalomila rukami. — O tej otec ani počuť nechce. Veď je to ostrihané, popanštené a chodí v hodvábnych pančuchách. Joj, čo to len bude? Kde len Juro podel rozum!

Marka sa obrátila k matke:

— Mamo, to ste len vy taká zo starého sveta. Môže človek i robiť i užiť niečo zo života. Ono je síce pravda, že v tých pančuchách sa jej nebude veľmi chcieť chlievy čistiť. Nuž veď sa ona po troške naučí zasa, čo tak chytro zabudla.

— No, na moju pravdu, to veru nebude pokoj v dome.

Marka vzala metlu a vymetala izbu bez ohľadu na mať, ktorá jej zavadzala.

— Ako si postelú, tak budú ležať. A my im nerozkážeme.

Žofa zazrela na ňu urazene.

— Ty si tiež len taká! — povedala vyčítavým hlasom a odišla domov.

Zuzka a Juro si mysleli, že sú len preto na svete, aby sa mali radi. Keď Juro objal Zuzku, bol presvedčený, že by bol kvôli nej nielen financom, ale i šarhom,[1] a Zuzka by vďačne bola vtedy i svine kŕmila, ale keď sa rozišli, zdalo sa im všetko zasa celkom inakšie. Schádzali sa, kde a ako mohli. Juro chodil, keď nikto iný z celej dediny, do rúbanísk po drevo a Zuzka behala za ním maliny a jafury zbierať, keď vedela, že Juro išiel po drevo.

Keby to bolo len od nich záviselo, boli by sa radšej dnes zobrali, ako zajtra. Ale keď to na tom svete nikdy nič tak nejde, ako by si to ľudia žiadali. A možno, že je to tak i lepšie.

Keď Juro prišiel v ten večer neskoro domov, čakal ho poriadny nepokoj, o ktorom sa mu iste ani nesnívalo. Prišiel i ustatý i namrzený, lebo hoci i Zuzka bola neďaleko od neho v hore, predsa sa nemohli tak zísť, ako by boli chceli, bez svedkov. Zuzka mala so sebou i dve priateľky, ktoré ju zo samej závistlivej zvedavosti tak striehli, že nemohla byť s Jurom osamote.

Keď Juro vošiel do izby, otec už ležal v posteli a matka sa zobliekala.

Pozdravil sa:

— Dobrý večer!

Rodičia ani nehlesli.

— Čože ste tak zanemeli, musel vám akýsi pavúk prejsť popod nos, — povedal Juro spurne, mysliac, že on má právo skorej sa hnevať, ako jeho rodičia.

— Čože máme povedať, keď ty s nami tak zachádzaš, ako si ani tí najhorší rodičia nezaslúžia od svojich detí, — začala matka žalostne urazeným hlasom.

— A čože som vám urobil, prepánajána? — zvolal Juro úprimne prekvapený.

— Takto sa pretvárať! Ale kto to slýchal? A ktože sa chce zobrať s najhorším dievčatiskom v dedine? Či som si to zaslúžila od teba, aby si nám najhoršiu pobehlicu z dediny doviedol do domu, takú ostrihanú ovcu?

— Takú suku vojenskú! — zahučal i otec z postele.

— Joj! — skričal Juro rozľútene, — ale na Zuzku také reči tárať; preto, že je čistotná, poriadna osoba, preto, že sa drží podľa dnešného sveta, môžete na ňu takú hanu kydať!

Matka začala plakať a otec sa neobyčajne rozhovoril. Poznášal na Zuzku všetko zlé, čo mu len na um prišlo. Juro myslel, že ho porazí od jedu. Keby sa boli poriadne potichu zhovárali, iste by sa boli nejako dorozumeli. Takto sa len napajedili a poubližovali si tak, že si mysleli, že sa nikdy viac neudobria.

Otec povedal, že Jura nestrpí v dome, ak si s tou sukou — Jura zakaždým pichlo ani nožom, keď počul to slovo — nedá pokoj. Radšej podpáli všetko, ako by sa tá osoba mala v jeho dome obšmietať.

Juro povedal, že sa i na ich dom i na rodičov vykašle, že sa má kde podieť, že pôjde za četníka alebo k vojsku a vezme si Zuzku, čo sa aj rozpučia.

— Choď v čerty, nech ťa viac nevidím! — zareval na neho otec.

Matka plakala, ale držala s otcom.

Juro chvíľku postál so zaťatými päsťami; zrazu sa schytil, zaškrípal:

— Nech vás tu boh skára!

Vyšiel na dvor, tam trochu postál a potom utekal na ulicu do Ranostajov. Ale keď zazrel ich dom, stíšil krok a pomaly zastal. Bolo už neskoro, nemôže ich búriť zo sna. A potom, on Zuzku uisťoval, že ju jeho rodičia vďačne prijmú za nevestu, a teraz by ju mal rozčuľovať takou novinou.

— No, to už nie, dosť jej bude, i keď to ráno počuje.

Prišla mu na um krčma, ale nechodieval ta, i neťahalo ho, pomyslel si, že vojde ku švagrovi, i vrátil sa, a s ovisnutou hlavou kráčal naspäť.

Juro sa nepamätal, že by bol posiaľ prišiel s rodičmi na zlé slovo. Boli voči nemu dobrí, zhovievaví a on bol vždy poslušný syn. Keď prišiel do dvora, pozrel na obloky rodičovského domu: v izbe bola tma. Obzrel sa na švagrove obloky, tie sa blyšťali, ale len preto, lebo svietil na ne mesiac. Pomyslel si, že keby búchal na ich oblok, počuli by ho i rodičia, i vošiel na šopu a hodil sa na seno.

Veru na tú noc nikdy nezabudne! I hlad ho začal moriť, lebo od obeda nič nejedol, a obed pozostával tiež len z kúska oštiepka a chleba. A pritom ako sa naháňali v ňom kadejaké ťažké myšlienky a city. Raz mu bolo ľúto rodičov, raz Zuzky. Zasa mu malo srdce puknúť za ich pekným gazdovstvom. Aké mu bolo milé, ako rád mal tie pekné polia, s akou radosťou hľadel na ne na jar, keď boli pokryté oziminou a ostatnými zelenajúcimi sa siatinami! Tie krásne kone, statok — všetko mal opustiť, aby sa stal otrokom pre ženinu lásku, ktorá sa možno o krátky čas vytratí z jeho srdca. Cítil, že Zuzka by nikdy viac neprilipla ku gazdovskému životu, že ju bude vždy srdce bolieť, keď uvidí pansky zašatenú osobu.

Začala ho preberať zima, i zaryl sa hlbšie do sena. Myšlienky sa mu motali medzi horou, koňmi, Ondrom Pukalom, s ktorým sa poškriepil; vše mu Zuzka blysla v hlave, až sa mu zdalo, že ho drží objatého, ale tak akosi nedobre, že mu veľmi pritláča pravý bok. Všelijako sa jej omykal, ale nedajbože sa striasť tlaku. Bol taký mocný, že sa prebral, a vydýchnuc bolestne zjojkol, lebo ho v boku mocne klalo pri každom dychu. Chcel si sadnúť, ale sa mu hlava krútila, a prevalil sa v polovičatom bezvedomí a blúznil do sveta, stonajúc.

Jeho rodičia tiež málo spali tej noci. Sprvu sa rozprávali o ňom, a cítiac, že sa nechovali rozumne, podpaľovali v sebe hnev, aby sa ospravedlnili pred sebou. Ale to netrvalo dlho a zamĺkli.

Keď chvíľku boli ticho a podumali, Žofa naskočila na muža, že čo ako, ale sa nemal tak vyrútiť na chlapca.

Starého Ligasa teraz mrzelo, že mu žena nadáva, hoci ona prvá naskočila na Jura, a veď musela vedieť, že ho beztoho tiež bolí, že tak nadal synovi. Ale veru nechcelo sa mu vadiť s ňou a uznať, že má pravdu, a tak jej len odvrkoval zo tri-štyri razy:

— Suka, suka…

Keď on hovoril, Žofa začala smokliť, zatíchol vôbec.

Neboli ani štyri hodiny, keď sa po trápnom driemaní prebrali. Už sa brieždilo, i zdvihli sa vo svojich posteliach a pozreli na Jurovu posteľ: bola prázdna…

Obidvoch prestrelilo bolestne srdcom, ale nepovedali ani slova. Porozmýšľali trochu a potom vstali. Obliekli sa ani ukradomky a vyšuchli neoriadení do dvora, stajne, humna, či niet tam chlapca Jura.

Nebolo ho nikde. Žofa prešla do Maretov, či ho tam niet. Pavo i Marka už boli celkom oriadení, chystali sa do poľa, veď bola kosba.

Pavo porozmýšľal a potom poznamenal:

— Kdeže by mohol byť? Len u Ranostajov.

Žofa ho durila, aby prebehol ta, keď už bol von zo dvora a skoro ani nepočul, čo mu hovorí.

Kým neprišiel naspäť, zhovárali sa Ligasovci s Markou, čo by mali urobiť s Jurom a s tou Zuzkou. Marka im dohovárala, aby Jurovi nebránili vziať si ju, veď sa Zuzka časom napraví, veď ona nebola zlé dievča. Ale starý Ligas nechcel popustiť. Musela by sa najprv napraviť.

O krátku štvrťhodinu prišiel Pavo naspäť. Juro nebol u Ranostajov, ani neslýchali o ňom.

Teraz zaťaželo všetkým na duši, či si ten šialenec niečo neurobil.

— Počujete, ňaňo, či ste vy ozaj všade poriadne poprezerali, že ho nikde niet? Boli ste i na šope a dobre ste pozreli, či nie je niekde v sene zahrabaný?

— Poriadne, keď ti hovorím, no, — hundral starý.

— No, čo ako, pôjdem ešte i ja pozrieť.

Pavo šiel rovno na šopu, ani keby mu niečo povedalo, a keď bol hore, hneď počul Jurovo stonanie. Skočil k nemu a hneď videl, že je s ním čosi nie v poriadku, lebo nemohol od neho rozumnej odpovede dostať. Trochu porozmýšľal a zbehol do dvora, kde zavolal tesťovi, že Juro je na šope, že je iste chorý, aby ho zniesli do izby a uložili do postele, on za ten čas zapriahne a prebehne do mesta po lekára.

Ligas rozjavil ústa a zadivene hľadel na zaťa. Nepovedal ani slova, ale šiel k žene a povedal jej, čo počul. Pravda, Žofa mu nadala pre jeho „sporostosť“. Obidvaja utekali hore na šopu.

Pavo tak šikovne prišiel s lekárom, že Ligasovci až zdúpneli, keď ho zazreli v izbe, kde Jura práve doterigali horko-ťažko zo šopy.

Lekár chytro ustálil, že Juro má zápal pľúc, že bude chorý zo dva týždne, a ak sa nejaká iná choroba pridruží — čo je veľmi ľahko možné — i dlhšie. Pridružil sa zápal prsnej blany s výpotkom a Jura museli odviezť do nemocnice na operáciu.

Po operácii sa za niekoľko týždňov celkom vyliečil, ale nebol súci ani k vojsku, ani k četníkom.

V chorobe mal dosť času narozmýšľať sa o Zuzke a či má opustiť gazdovanie, či nie. Keď si predstavoval, že gazduje, vždy sa mu plietlo v hlave, že je Zuzka pri ňom. Rodičia a sestra s Pavom ho často navštevovali, Zuzka bola pri ňom len jediný raz.

Prišla vyobliekaná do svojej mestskej parády a bola mu taká cudzia, že ju sprvu ani nepoznal. Posedela len pol hodiny. Obidvaja sa cítili takí nesvoji, že stratili iba niekoľko slov. Zuzke sa zdal veľmi biedny: myslela si, že by ho nemohla bozkať za nič na svete, a Juro si celkom nemohol predstaviť, ako by on s takou slečnou mohol nažívať. Tak hádzala hlavou a prekrúcala ústa, že sa nemohol prečudovať.

Ani ho Zuzka viac nenavštívila. Jurko bol rád. Bál sa, že ho ešte príde pozrieť. No nemal sa čo báť, lebo sa v autobuse zišla s veľmi šumným rotmajstrom, Emilom Lihotským, ktorý jej napochytre tak pomiatol hlavu, že kvôli nemu, hoci bol ženatý a mal dvoje detí, šla zasa slúžiť do mesta, kde bol jeho pluk.

Keď Jurko prišiel zdravý domov, zasa ho nadchádzala túžba za Zuzkou. Hrýzol sa pre ňu a bol zádumčivý, nezhovorčivý, akosi ho nič netešilo. Len sa tak motal po dome.

Raz podvečer ho Pavo zavolal k sebe a vzal ho na otázku, prečo je taký pomátaný.

Sadli si na vysoký prah v domových dverách a rozprávali si, fajčiac cigarety.

— Juro, čo je s tebou, či si ešte chorý, či ti tá osoba ešte leží na srdci?

— Nechýba mi už takto nič, taký som ani buk, len mi ešte vždy máta v hlave Zuza.

— Čože ťa má ešte mátať, veď šla zasa slúžiť.

— To viem, k fiškálovi do mesta.

Pavo sa zasmial.

— A veru hej. Tá má celkom iného pána. Tej rozkazuje rotmajster Lihotský. Tá veru z jeho ruky žerie.

— Ale ja viem celkom iste, že je u fiškála.

— Veď u fiškála vo dne, ale po noci slúži Lihotskému.

— A odkiaľ ty to tak všetko vieš?

— Veď to vie celá obec okrem teba. A Uhorský je ženatý a má dve či tri deti. Vyhoď si to dievčatisko z hlavy. Sám pán boh ťa od nej zachránil, keď dopustil na teba chorobu.

— No, no, tak by to bolo! Ej, veru by som si to nikdy nebol od nej pomyslel.

I zamyslel sa tak hlboko, ako ho len mala rada, čo mu všetko nasľubovala, že ani nevedel, ako a kedy odišiel od Pava a prišiel domov.

Od jeho choroby minuli štyri roky, a hoci ho matka veľmi dotláčala do ženby, lebo jej nevesta ukrutne chýba v dome, nemôže sa na to odhodlať. Keď si pomyslí na hociktoré dievča, zdá sa mu, že sa všetko v ňom vzprieči.

O Lihotskom počúvať, že ho preložili kdesi do Čiech, a o Zuzke ani jej rodičia nevedia, kde sa podela.

Čo ako, Jura i teraz dojme, keď si pomyslí, ako ho mala rada, a zle mu padne predstava, že sa bez neho dobre má, ale omnoho bolestnejšie mu stisne srdce, keď si pomyslí, že je v biede a opustená.



[1] šarha — ten ktorý chytal a kántril zatúlaných psov




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.