E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Olejkár

Dielo digitalizoval(i) Silvia Harcsová, Daniel Winter, Christián Terkanič, Zuzana Šištíková, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 224 čitateľov


 

1


Juž konie w stajnię wzięto, juž im hojnie dano,
jako w porządnym domu i obrok i siano.[1]
A. Mickiewicz

Bolo to v posledný deň roku 1299. A ten deň bol plný hrôzy. Vonku duli vetry, krútili sa chumelice a v oblakoch, zdalo sa, že čosi hučí; v ľudských dušiach hýbalo sa akési tráplivé tušenie. Ako by aj nie, veď chýlil sa silvestrovský večer, v ktorom sa mali stretnúť dve storočia. Povesti slovenského ľudu o tomto večere rozletúvali sa s hukotom vetrov a chumelíc po celom Považí. Sám slávny a nádherný Trenčín bol ako zakliaty; ticho a pusto bolo po jeho uliciach, inokedy živých a preplnených ľudom. Veď tieto časy boli časy trenčianskej slávy,[2] tieto chvíle boli chvíľami statočnosti a sily mešťanov pyšného Trenčína. A predsa spomenutého dňa bol Trenčín skoro taký smutný ako teraz, keď z jeho múrov zmizla a vyletela sláva minulých dní a poodchodili tie postavy pamätných osôb.

Posledný deň v roku… Posledná polnoc trinásteho storočia sa blížila a prichádzala na širokých krídlach strašnej Meluzíny, v chumelici, v búrke a v divých fujakoch. Nuž, čieže prsia neboli by zúžili, stisli a poľakali takéto výjavy prírody a takéto ohľady ducha? Teda, pusto bolo po trenčianskych uliciach. Ale terajšieho predmestia, ktoré sa ináč menuje Humná, toho času nebolo, iba pod Šiancami, známymi ešte aj teraz, stálo dakoľko domčekov, hoc aj nepatrných, jednako dosť dobre známych, pretože okolo nich muselo sa chodievať na trenčianske predmestie. Hneď niže mesta začínala sa hustá dubová a buková hora. Z tejto hory sa poberali dvaja jazdci k spomenutým domčekom proti silnému fujaku, ktorý dul od Ilavy, a zdalo sa, že chce zastaviť kone a ich vyhodiť zo sedla, lebo sa tieto tak zapierali kopytami do zeme a jazdci do strmeňov. Popredku cválal kôň čierny ako havran a na ňom sedel pán temný ako noc, iba na čiernom širáku so širokou strieškou belelo sa biele pero ako mesiac na schode, keď vše vyblyskne z temného oblaku. Cez plecia mal prehodený široký čierny kepeň a o ostrohy mu občas zaštrkal dlhý, rovný, naspodku oceľou okovaný meč. Širák mal stlačený až na oči a pero sa obracalo vo vetre. Za ním sa poberal jeho sluha; vyznačovali ho hrubá kabaňa a široká ťažká šabľa. Akého mohli byť asi veku, nedalo sa poznať, lebo boli ošľahaní snehom a poobmŕzaní.

Keď sa už blížili k mestu, ten prvší si prehodil krídlo kepeňa až cez tvár, bodol koňa a veľkým cvalom uháňal k mestskej bráne, kde vykukoval vrátnik zo svojej chyžky. Ale rázny skok koňov, blýskajúce biele pero na pánovom širáku, no a že neznámi už aj tak ubehli, všetko to zabránilo vrátnikovi kričať a vyzvedať, kto by boli. Mohol si aj tak myslieť, že sú to dáki zemani, pre ktorých sú nič mestské zákony a poriadky. Nuž, stiahol hlavu naspäť a sadol si pokojne ako prv vo svojej kutere[3] k teplej peci.

Vnútorné mesto, pri hornom konci väčšmi zúžené, ťahá sa od hornej brány k dolnej vo vajcovitej okrúhlosti. Po oboch bokoch klenuli sa podstenia, v ten čas veľká móda v stavbe, a mesto bolo dláždené hrubými kameňmi. Po kláštornej strane hrmeli podkovy čierneho koňa a za čiernym sypal sivko so sluhom už spomenutého čierneho jazdca. V oknách sa zjavovali postavy, lebo každý by bol rád vedel, kto sa môže v tejto chvíli pustiť na cestu. Ale nadarmo si ľudia utierali od tepla v chyžiach zarosené okná, pre meteľ a fujavicu nemohli vidieť osoby. Ale keď jazdci preleteli skoro celé vnútro mesta a približovali sa už takmer k hornej bráne, tu, zdalo sa, jedna osoba nie nadarmo hľadela do okna, lebo zaraz odskočila a vo chvíli sa otvárala brána, pod ktorú sa vohnal jeden kôň za druhým. Hrubé drevo, silná dubová hrada založila sa krížom a zasotila sa hlboko do múra, akoby už nik viac nesmel do domu.

— Ďuro, opatriže kone a buď hotový na každú chvíľu, — rozkázal pán už hodne obstarnému paholkovi.

— Bŕŕ! To je čas! Už som myslel, že ma pod tým Inovcom bosorky do vetra uchytia, a ten gazda len naháňa! Už sa mi neraz spríkrila tá jeho služba! — Tak si hovoril Ďuro, vedúc do maštale kone. Pán chytro vybehol hore širokými schodmi. Za paholkom šla stará žena s kľúčom.

— Aha, Ilena, no len dvíhajte tie svoje hnáty a dajte skôr sena a obroku; kone sú ustaté, div už nepadali pod nami. A mňa by ste takto neobjali trochu, aby som sa zohrial vo vašom objatí? He-he-he! — Takouto nemotornosťou začal uzimený Ďuro zhovorku s Ilenou. Ale tá sa mu uškierala veľmi príjemne, takže sa dalo usudzovať, že Ďuro nie jej je ľahostajná osoba.

— Hi-hi-hi… Ďurko, len si poďte vziať, čo potrebujete pre kone; vás si už sama opatrím. Seno dobré… ovos dobrý… maštaľ teplá pre kone, a pre Ďurka má Ilena ešte lepšie veci. — Medzi touto rečou obracala sa okolo Ďura ako pipíška.

— Ho-ho-ho! Ilenka moja, ja vám… ej, čo! Ja ti zaspievam, že ti srdce poskočí!

Pod Inovcom Meluzína
s bosorkami tancuje,
lež k Ilene do Trenčína
predsa Ďuro rajtuje!
Hejsa-sa tra-la-la, hop-hop-hop!
Pre Ďura Ilona maškrty rob!

— Tachoďte…! Vy furták! — Mala sa k nemu s pekným úsmevom a udrela ho ľahko po pleciach.

Ilena bola stará slúžka bohatého zlatníka, ku ktorému bol prišiel náš neznámy so svojím paholkom.

Ďuro opatril kone a Ilena sa mu hľadela v teplej chyžke pod bránou zaľúbiť čo najlepšími vecami.



[1] Juž konie w stajnię wzięto… — (poľ.) Kone už odviedli do stajne a dali im hodne obroku a sena, ako sa patrí v poriadnom dome.

[2] časy trenčianskej slávy — prvá štvrtina 14. storočia, keď nezávisle od kráľovskej moci vládol v Trenčíne Matúš Čák. Matúšovi hodnostári mali také isté tituly ako na uhorskom kráľovskom dvore; mal vlastného taverníka (správcu kráľovských financií) a vo svojej dŕžave vymenúval županov a kastelánov asi na tridsiatich hradoch.

[3] kutera — (náreč.) kutica, malá miestnosť, komôrka





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.