ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Toho istého večera, keď bol Hrabovec u starého zlatníka v Trenčíne, sedela jeho žena Milada v teplej chyžke sama ako topoľ dakde v opustených úbočiach. Mladá osoba, v tom najkrajšom ženskom veku, v ktorom je ženský pôvab plne vyvinutý, sedela pri malom lipovom stolíku. Ale jej čierne oči a biela tvár s ružami i krásna postava boli len prostriedky, ktorými javil sa hlboký žiaľ, previevajúci celú bytosť Hrabovcovej. Žena povestného olejkára, na ktorej mieste by si bola žiadala byť toho času mnohá, sedela smutná v dome, ktorý stál v divých pustých trenčianskych horách. Hrabovec bol povestný po celej Matúšovej dŕžave a vo verejnej mienke si tak obstál miesto, že ani v lekárskom umení, ani v dôvere sveta nebolo mu rovného. Ako v nižších tak aj vo vyšších triedach a ľudových vrstvách bolo jeho meno milým zvukom, jeho osoba vítaným hosťom. V súde o ňom panoval iba ten rozdiel, že pospolitý ľud ho ctil ako vyššiu bytosť a bál sa ho ako človeka, ktorý má porozumenie s tajnými mocnosťami. Jeho dom bol zariadený čo najprísnejšie. Gazdovo slovo, alebo aspoň slovo povedané v jeho mene, dostačovalo na skutok a vyplnenie. Trasúc sa, hľadelo všetko na neho, všetko sa poberalo plniť vydané rozkazy. A Hrabovec stál vždy nad horou ako čierny mrak, ktorý hrozí hromom, keď blýska, bleskom, keď je do seba zavrený, a rúca strely, keď sa jeho boky len k prostriedku stláčajú. No, býval iba takým čiernym mrakom, ktorý sa len prechodí nad úbočinami Tatier, a takého strely sú riedke. Jeho kliatbou bývali „jedy zemské“, a keď sa mu rozliala žlč, tak hrmel „plamene pekelné“. Ale keď tieto hrozné slová povedal, už bolo beda domu.

Miesto, ktoré si zvolil na bývanie, bolo návršie, ukončujúce krásnu hrabovú dolinu. Stavanie pohodlné, dobre ukrývajúce vo svojich stranách a múroch celú jeho domácnosť. Hraby, duby a buky obkolesovali krásny dom. Záhrada okrášľovala a oživovala horskú pustotu. Prečo hľadal Hrabovec túto osamelosť, a nie radšej mestský hluk a život, ako by bol urobil každý na jeho mieste v jeho postavení, na toto odpovedal on sám, že jeho umením je znať prírodu a jeho rozkošou bývať v nej. Kde sa raz Hrabovec takto ohlásil, aj tomu najsmelšiemu odpadla chuť spytovať sa ešte ďalej.

Ale už sme sa ďaleko zabrali do opisovania okolitých a skoro nepodstatných vecí. Poďme bližšie k spomenutej Milade. Sedela smutná pri svojom lipovom stolíku. Zdalo sa, že v týchto hlbokých vzdychoch chce sa teraz oslobodiť od tajných žiaľov celého roku, aby nový rok nenašiel jej ťažobu. Lebo je to veru ťažko, keď na konci roka vznáša sa srdce, obťažené ranami temných a čiernych osudov, späť do minulosti, a v tomto lete iba čo sa väčšmi zuráža a rany si rozbabráva. Za dverami prítomnosti stojí rok, dlhý, temný, tajný, skrytý. Srdce bude žiť nanovo, ale či prídu rany, či radosti, to nevie. Preto je mu milá hodina pokoja, v ktorej sa rozteká v sebe, a vo svojich vzdychoch, žiaľoch a slzách nachodí obľahčenie. Aj Milada sedela v takomto rozžialení, lebo na jej srdci tiež ležalo veľa takého, čo ju znepokojovalo a ranu nechávalo vždy nezahojenú.

— Ach, bože môj večný! Čo som také hrozné spáchala proti tebe, že ma tak prísne karháš? Ale nechcem reptať proti tvojej vôli. Už som raz vyšla z hlučného mesta do týchto pustých hôr, kam ma viedla nešťastná láska a túžba za slávou! Moju lásku zhltol divý lom a vresk terajších časov; moja túžba za slávou sa splnila. Som Hrabovcova žena, ktorého velebí svet a mne túto česť závidí stá žien. Ale čože vraví na to všetko moje srdce? Oj, mlč… oj, stíš sa, myseľ moja rozbúrená! Vážim si svojho muža, a on azda tiež nemá mi čo vyčítať, no o pokoji môjho srdca nesmiem hovoriť.

A tu sa odmlčala. Zdalo sa, že jej duch zaberá sa celkom do minulosti, no ona ho nasilu zve a povoláva do prítomnosti.

Po chvíľke vstúpila do chyže Ľudmila, ale Milada sa nepohla. Krásna, sedemnásťročná dcéra stála dlho pred materou, chcejúc dačo povedať, a bojac sa vysloviť slovo, ktoré sa jej dralo zo srdca na jazyk. Mater ju nevidela. Dušu mala plnšiu pohľadov do minulosti a prítomnosti, než aby mohla zmyslovým zrakom vidieť postavu, ktorá stála pred ňou. Ale Ľudmila bola čoskoro nútená sama pretrhnúť tichosť, lebo mater počala sa zhovárať sama so sebou o veci, ktorá sa týkala iba jej. Milada hovorila ako v snách:

— Ale čo chce Hrabovec s dcérou? Prečo tak striehne na ňu, len aby ju nevidel s Vítom? Čo za tajnosti väzia ešte v jeho duši? Ach, dieťa moje najdrahšie, čo máš za výhľady do života! V plnosti bohatstva, v plnosti otcovej slávy zomrieš smädná, nepocítiš pozemské šťastie! — A tu sa schytila za čelo, klesajúc celá zomdletá.

— Preboha, matka, čo vám je? Tu stojím pred vami, čujte ma, mať moja najdrahšia! — úzkostlivo volala Ľudmila.

Milada sa strhla ako zo sna, vstala zo stolice a začala dcéru objímať a bozkávať.

— Kde si zas bola? — Vyletelo z úst naľakanej Milady. — Otec, odchodiac, prikazoval mi hroznými slovami a divými výrazmi, aby som dala pozor na teba, a to vždy pre Víta. Čo máš s Vítom, či si sama zavdala otcovi príčinu na starosti? Ja neviem o ničom, ale vždy mi príde znášať napomenutia od otca. Ale odteraz budem za to, aby Vít zanechal náš dom čím skôr!

Tieto slová prerážali Ľudmilinu dušu. Chcela dačo povedať, ale nemohla, až razom vyletela z chyže ako nastrašená srnka. Milada začala sa v hroznom rozpoložení sama so sebou zhovárať.

— Sväté meno… požehnané meno Feliciána som pochovala. Nech sám boh vynesie jeho osobu na vrchol slávy a šťastia! Môj život je už zmarený. Ale čo? Och, hrôza, čo mi to ide na myseľ…? Ak aj moja dcéra bude mať podobný osud! Kto je to ten Vít? Prečo zbraňuje tak úzkostlivo otec dcére s ním sa čo len stretnúť? Preboha… keby tak dievča zahorelo láskou k mládencovi, obťaženému hoci večnou kliatbou, ako ja voľakedy k Feliciánovi! Ale preč myšlienky. Vít musí odísť a ja sa zbavím hrôzy, ktorá letí na mňa z mužových príkazov. Sám ho doviedol a ja som ho prijala vďačne, pekného, pokorného chlapca, a teraz znášam preňho strach a hrôzu.

Triasla sa na celom tele a skrývala si oči do ručníka. Preniknutá zimou stala si ku kachliam, akoby chcela pri nich udusiť svoju vnútornú hrôzu a zimu. Tu nastal pri dverách šuchot a vo chvíli sa aj otvorili. Do chyže vstupovala Ľudmila s Vítom, vedúc ho, nesmelo kráčajúceho, pred mater.

— Mať drahá, pred tebou som nemohla vysloviť túžby srdca; hrôza ma prechodila pri tvojich slovách. Teraz to môžem pri boku tohto anjela. Milujem ho… on miluje mňa, mať naša, požehnaj nás! — A pri týchto slovách padli obaja na kolená.

— Preboha, vstaňte, nešťastné deti! Jeho duch hľadí na nás zo všetkých kútov. Čoho ste sa dopustili! Vstaňte a rozíďte sa, pokým vás všetkých nezachváti otcova pomsta. — Tak volala zúfalá Milada, ale Ľudmila a Vít kľačali a prosbami a slzami obmäkčovali materinské srdce.

Hrabovec bol priviedol do svojho domu Víta ako chlapca, aby sa cvičil v jeho umení a bol mu nápomocný. Vít sa udomácnil v Hrabovcovom dome. Ale ako rástol zo dňa na deň v schopnostiach, v kráse, v sile i v umení, tak začínal Hrabovec pociťovať nevôľu a mrzutosť. Olejkár stával sa k nemu vždy prísnejší, vždy tvrdší. Ale každému sa zdalo najpodivnejšie to, že Ľudmile nedovoľoval s ním nijaké spoločenstvo, žene kázal, aby viedla prísnu stráž nad dcérou a Víta pred nimi ohováral, tvrdiac, že je nešťastný a kliatbou zaťažený. Samého mládenca držal dňom i nocou v práci.

Ale pohľad, ktorým sa stretli mladé oči týchto detí, už hodil semeno lásky do ich duší, a hoci sa vídali zriedka, jednako tento plameň vzrastal v ich prsiach, takže vzbĺkol razom a obapolné vyslovenie lásky spojilo duše oboch na večné veky práve v ten večer, keď Hrabovec odišiel do Trenčína a Milada smútila vo svojej chyži. Ľudmila obmäkčila matkino srdce, Vít vyjasnil daktoré pochybnosti, a celý výjav v Hrabovcovom dome skončil sa týmito slovami:

— Teba stíha kliatba, drahý Vít; ako budeš môcť ochrániť Ľudmilu? Otec vyženie dcéru i zaťa zo svojho domu… a ja zahyniem s vami! Upusť… upusť radšej od svojej lásky! — takto hovorila Milada, celá premožená, mladým zaľúbencom.

— Ej, mať drahá, horkáže kliatba, čo tam po kliatbe! Syn prírody, statný chlap nezná kliatby ani osudu. On rozkazuje všetkému. Vari je to kliatba nevedieť, kto mi je otcom, kto materou? Azda to je tá kliatba, že ma vychoval pustovník v horách, kŕmil slovom božím a od malička uvádzal do tajností bohatej prírody? Nebojím sa ja tej kliatby a nebojí sa jej ani Ľudmila, nuž nebojte sa jej ani vy. Ja som už ubezpečený; moje meno počína sa už tiež ozývať popri Hrabovcovom mene a prv než sa nazdá povestný olejkár, bude moje meno rukojemstvom môjho života. Vyletím z týchto hôr ako okrídlený orol zo svojho hniezda a samostatne budem preletovať životom a svetom.

— Skôr než by si toto dosiahol, zničí nás všetkých Hrabovcova pomsta, — ustupujúc dodala Milada s chladnúcim odporom.

— Hrabovec sa o tom nesmie dozvedieť, — pokračoval Vít, — pred ním to zostane tajnosťou, pokým všetko sľúbené nebudem môcť dokázať skutkami. Ale tohto anjela schytím na mocné krídla svojho ducha a umenia a zaletím s ním ta, kde sa blýska pre nás všetkých slnko pokoja a blahoslavenstva.

Milada bola premožená. Jej duša zaletela ďaleko do krajín krajších nádejí. Zaletela ta, kde v skutočnom lesku svietili sa Vítove myšlienky. Prvý raz jej prišlo na myseľ vyslobodiť sa z doterajšieho väzenia.

— Ty sa chceš vymaniť a povzniesť k samostatnosti! Ty?, Vít môj, ktorý neznáš sladkosti materinských bozkov, ty, Vít kliatbou zaťažený, ktorý nesmieš pozrieť na dcéru! Ty chceš vziať Ľudmilu pod svoje krídla? — takto žialila Milada, hľadiac na Víta.

— Som smelý a dúfam vo svojho boha, že mi dá silu, aby som splnil úmysly mojej lásky. Ľudmila je doplnok môjho ducha a života, neoddeliteľná čiastka duše mojej!

Na tieto Vítove slová Milada objala dcéru a vkladajúc jej ruku do Vítovej ruky, trasúcim sa hlasom na záver riekla:

— Pán boh vás požehnaj a mne ráč odpustiť, že nemôžem ináč urobiť… v tejto búre zlostných osudov. Zachovať príkazy prísneho manžela a zavrhnúť pohľad milujúceho dieťaťa… sú mi ako zátoka, do ktorej hrtana mám padnúť, alebo skala, o ktorú sa mám roztrieskať. Nech sa už stane, čo chce! Kam ma osud zahodí, tam sa podvolím byť! Deti moje, boh vás požehnaj! Radšej sa zavrhnem s vami do zátoky smrtiacich osudov, než aby som zničila seba i vás na skalách divých osudov. Bohu sa poručme, modliac sa vy za mňa, ja za vás. — Takto dohovorila pohnutá Milada a padla do objatia dietok vznietených láskou. Nastalo tiché mlčanie. Všetci traja kľačali pri bledom svetle lampy s očami uprenými k nebu.

V zadnej chyži, kde pracúval olejkár, bilo temným hlasom dvanásť hodín. S novým rokom nastupovalo nové storočie. Olejkárova chasa urobila krik, vítajúc krikom a výskaním príchod nových vekov. A rok 1300 sa začal.