Zlatý fond > Diela > Terézia Medvecká, rodená Langeová


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Terézia Medvecká, rodená Langeová

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová, Peter Kašper.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

Terézia Medvecká rodená Langeová


Verná matka —
Najkrajšia v svete pamiatka.
Ten nezemřel, kdo život dal svému národu,
v němž plašil temno ducha i hájil svobodu.
Jak Fénix jasný vstane vždy znovu z popele
s paprskem božské pravdy na čele! —

Lud. Grossm.-Brodská

Začiatkom tohto, t. j. devätnásteho storočia, prišiel do slobodného kráľovského mesta Zvolena mladý, asi dvadsaťročný človek, aby sa vo Zvolene osadil a otvoril si obchod s miešaným tovarom. Tento človek sa menoval Karol Lange, bol z mesta Rožňavy (v Gemerskej stolici), z ctenej, na synov bohatej meštianskej rodiny a vyučil sa za kupca. Ako kupecký pomocník usporil si niekoľko sto zlatých a s nimi sa vo meno božie pustil na vlastné krídla i osadil sa vo Zvolene. Tu si zamýšľal kúpiť hneď i dom, a ak dá boh zdravia, aj sa čo najskôr oženiť.

Vo Zvolene stál v tom čase a stojí ešte aj dnes na námestí dosť veľký a pevný dom na jedno poschodie. Vtedy, keď Karol Lange prišiel do Zvolena, dom bol pustý, neobývaný. Jeho posledný obyvateľ bol akýsi starý čudák. Žil úplne osamelý a tak i umrel. Našli ho ráno mŕtveho. O tomto čudákovi sa vravelo, že vedel robiť zlato. Pravdepodobne bol takzvaný alchymista, lebo v tom čase alchýmia bola v kvete. Ľudia, bažiaci po zlate, oddávali sa bludnej náuke, že z obyčajných kovov možno dorábať zlato a prichodili takýmto spôsobom o všetko — často aj o rozum. Bol to blud, akých má každá doba aspoň po jednom.

I tvrdili poverčiví ľudia, že v opustenom dome máta a straší, že počuť hore-dolu chodbami cválať koňa a rehtať, až sa klenby izieb a komôr ozývali. Nikto nechcel ísť bývať do tohto domu, nikto ho nechcel kúpiť, hoci dedičia, už starí ľudia, dávali ho za lacné peniaze.

Počul tie zvesti aj náš mladý Lange a nenaľakal sa ich. Lebo bol na svoju dobu nielen vzdelaný a osvietený, ale nadovšetko veriaci a horlivý kresťan. Odhodlal sa kúpiť dom jednak pre jeho dobrú polohu, jednak, že ho dostal výhodne, najviac však, aby podvrátil blud, akoby v tom dome už nikto nemohol byť šťastný. Kúpil ho a v mene božom sa do neho nasťahoval.

Áno, v mene božom, lebo Lange všetko, čo konal a začínal, začínal v mene božom. O tom svedčia jeho zápisky a denník, písané v nemeckej reči. V tom čase v panských a meštiackych kruhoch panovala nemčina, najmä v kruhoch kupeckých.

I zriadil si náš Lange svoj obchod, nakúpil tovaru a začal bývať vo svojom ešte pustom dome. V dome bolo všetko príšerné. Obloky spolovice zamúrané, namiesto izieb len tmavé komory, mnoho čadiacich a dymiacich komínov a ambity. A tak, aby si obydlie pripravil pre usporiadanú domácnosť, musel opravovať, prestavovať, rozširovať.

Raz sa však stalo čosi, čo si nevedel ani on vysvetliť. Častejšie sa v noci zobudil na prepodivný hurt v dome. Počul celkom jasne, že ktosi chodí po chodbe. Sprvu sa nazdával, že zvuk pochádza od krokov akéhosi oneskoreného, po ulici kráčajúceho mešťana, i myslel, že v poloprázdnych, sklepených izbách sa to tak ozýva, akoby ten zvuk išiel zvnútra domu. Konečne však namrzený vstal, vzal pištoľ a otvoril dvere. Vtom počul celkom zreteľne akýsi čudný, nervózny hlas: „Keď sa ja pre tie peniaze toľko unúvať musím!“ Ani vtedy sa náš Lange nezľakol, ale pôvodcu tých slov hľadal po celom dome. No dom bol pustý, pozatváraný, okrem neho nebolo v celom dome živej duše. Vrátil sa, ľahol si a prežehnávajúc sa, zaspal, lebo ráno opäť ho čakala práca a všelijaké starosti. Inokedy zasa počul, že v pivnici pod skalou majú byť peniaze, ale ani teraz Lange neveril a venoval sa len svojim reálnym veciam. Myslel i to, že aj tak by také nájdené peniaze neboli jeho majetkom a nemohli by byť ani požehnané.

No, keď dal prerábať kuchyňu, v ktorej ohromný komín náramne čadil, robotníci našli vedľa rozličných nádob, retort, kotlíkov a starého čudného haraburdia, aj zamurovaný hrniec so zlatým prachom. Hrniec s obsahom odovzdal magistrátu. Magistrát sľúbil, že z nájdeného pokladu dostane aj Lange svoj podiel, ale podnes nedostal nič. Ale odvtedy mal v dome svätý pokoj. Nebolo tam viac hurtu a cudzích krokov, nebolo desného zvuku, žalostných slov.

Namiesto príšerných zvukov ozývali sa radostné a veselé. Mladá pani vošla do domu a s ňou život, radosť. Pani bola z fiedlerovskej rodiny z Banskej Bystrice. Ale ich šťastie bolo krátke. Po niekoľkých rokoch mladá pani a jej tri malé dietky umreli. Lange zasa ostal sám a sám vo svojom pustom dome.

Po čase sa znovu oženil a vzal si paniu z rodiny leustachovskej. Ale i ona skoro umrela na suchoty, zanechajúc po sebe malého synčeka Karola.

Po tretí raz sa oženil Karol Lange a doviedol do domu mladú zemiansku dcérku, Eufrozínu Nándoryovú z Nándoroviec a z Dvorník. Táto pani bola dcérka v tom čase vynikajúceho pána Jána Nándoryho, ktorý býval sprvu na svojom kuriálnom majetku v Sáse, vo Zvolenskej stolici, neskôr ako fiškál v Radvani.

O tejto Eufrozíne, prostým menom Fružike, máme zistené, že keď sa narodila, otec ju nemilo prijal, lebo nebola vyžiadaným synom. Vo svojom nespravodlivom hneve tak zanevrel na nešťastné dieťa, že si predsavzal, že ho nechce ani vidieť. A úbohá matka Nándoryčka, chvejúc sa za svoje nevinné dieťa, skutočne sa vyhýbala stretnutiu otca s dcérou. Sedem rokov sa neprihovoril, ani neprizrel krutý pán otec na svoje dieťa. Dlhé roky plakávala dobrá matka nad svojou dcéruškou, i modlila sa, aby otec nebeský sám obmäkčil otcovo srdce. I stalo sa, keď sa zberali páni Nándoryovci na oberačku do Dvorník, že pán slúžny (vtedy bol slúžny) Nándory stál na dvore, dávajúc sluhom rozkazy, týkajúce sa cesty do Dvorník. Ako rozkazuje sluhom, vedľa pána ozve sa mladý, sladký hlások: „Avšak, aj ja pôjdem, pán otec?“ Prekvapený Nándory pozrie stranou a vidí dieťa, krásne dievčatko, ako obracia svoje jasné očká k nemu s otázkou a prosbou zároveň. A tu sa stalo, že citom premožený, privinul dieťa k sebe a začal ho bozkávať, sľubujúc: „Aj ty, dievka moja.“

Z kuchynského obloka dívala sa na to pani matka a premožená vďačnosťou k pánubohu, vrhla sa na kolená a ďakovala mu za veľkú milosť, že obmäkčil zatvrdnuté srdce a roznietil v ňom otcovskú lásku k dieťaťu, tak nespravodlivo odsotenému.

Fružika bola letory živej, sangvinickej. V tomto ohľade musela sa podobať na svojho pána otca, lebo sa chytro a skoro nahnevala, ale u nej skoro zhasol plamienok hnevu a ustúpil prirodzenej dobrote srdca. Keď tak vo svojej prchlivosti povedala alebo vykonala niečo nepremysleného, dobrý, pokojamilovný manžel Lange tíšil ju slovami: „Ale, babuška moja, babuška moja, nehnevajže sa, veď všetko bude dobre, pánboh nám pomáhal a pomôže i naďalej.“

A kedykoľvek z detí alebo vnukov niektoré ukázalo prchkú povahu, povedalo sa o ňom: „I toto je nándoryovská krv.“

Ešte i to podotkneme, že Nándoryovci mali potom jedného syna, Benjamína. Ale Benjamín, Benko ho volali, umrel v mladom veku na suchoty, v langeovskom dome do smrti opatrovaný vernou sestrou Fružikou.

Tretiemu langeovskému manželstvu pánboh požehnal, darujúc mu za dvadsať rokov desatoro dietok.

Prví boli chlapci. Najstarší Ľudovít, potom nasledoval Anton. Obaja boli náramne živí a samopašní, maminka si často nevedela rady a vyplácala zavše takými nečítanými na istú čiastku korpusu. A v tomto materinskom trápení často si vzdychla, keby už za týmito nezbedníkmi prišlo radšej dievčatko. Túžba mladej ženy sa splnila, keď dňa 14. apríla 1823 narodilo sa dievča a šťastní rodičia pokrstili ho menom Terézia.

Krštenie bývalo u Langeovcov vždy veľmi okázalé. Na ten čas sa už vopred chystalo mnoho všelijakých dobrých vecí. Tučila sa hydina, najmä nesmel chýbať moriak, orechami, mandľami a hrozienkami vypchatý. Ide povesť, že tento moriak mal zvláštnu príťažlivosť i pre pánov kmotrov a iných priateľov domu. Medzi nimi bol aj veľmi dobrý a osvedčený priateľ rodiny, miestny pán farár Makónyi. V tieto slávnostné dni nechýbala na kršteniach ani čierna polievka a káva v pomaľovaných šáločkách.

Všetečný Anton doživotne niesol na tvári stopy takejto veľkej hostiny. Keď raz kuchárka niesla misu s polievkou hore do hosťovskej izby, Tóno bežal dolu a tak sa búšil do kuchárky, že rozliala polievku a ňou obarila i Antonovu hlavu a tvár. Ešte v posledných rokoch svojho života ukazoval svojim deťom švíky na hlave po obarenine.

Ale vráťme sa k malému dievčatku. Hneď vo svojom najútlejšom veku mala pre všetečnosť svojich bračekov prísť o život. A to sa stalo takto. Ako sa šťastná mama so svojou dcéruškou vrátila z prvej vychádzky, z úvodu domov, položila krásne dieťatko do kolísky a chcela ísť do kuchyne prizrieť kuchárkino dielo. V izbe nebolo nikoho, len dvaja chlapci, Lajoš a Tóno, ktorí sa po stoličkách a kde sa dalo ulepili. I povedala mama chlapcom:

„Chlapci, zamerkujte mi trošku maličkú. Akby začala plakať, príďte hneď po mňa, idem do kuchyne.“

„Ale my sme lační,“ povedali na to chlapci. Mamička im dala chlebíka a opustila izbu. Po chvíli sa dievčatko prebudilo a začne plakať. I povie Lajoš:

„Tóno, choď po maminku.“

„Mm, ja nejdem, choď ty.“

„Ani ja nejdem.“

„Vieš čo?“ povie Tóno. „Dajme jej chleba, nech sa i ona naje.“ Lajovi sa geniálna myšlienka páčila, a tak začali malé nemluvniatko kŕmiť chlebom. A ono sa zadúšalo, čože, brániť sa nevedelo, ručičky malo iste povité vo vankúšiku a plakať mu tí bezbožníci nedovolili. A nech by minulo ešte niekoľko minút, dieťa by sa bolo skutočne zadusilo.

Ale mamička vonku nemala pokoja. Akoby jej bolo čosi šepkalo, že si svoj poklad zverila veľmi nespoľahlivým rukám, ponáhľala sa hore schodmi do izby. Našťastie ešte dosť zavčasu. Jej radikálnej pomoci sa pošťastilo dieťa oslobodiť od neprimeraného pokrmu, chlapcom ale zasa vymerala príučku v podobe niekoľkých buchnátov, ale, ako neskoršie uvidíme, neosožili a bolo ich ešte často treba obnoviť a vymeriavať.

Za týmto dievčatkom prišlo skoro druhé. Pokrstili ho na meno matky Eufrozína.

Tieto dve sestričky rástli spolu, nielenže si boli vekom najbližšie, ale aj tým, že obe museli byť vždy ako na stráži pred všelijakými neslýchane rafinovanými úskokmi svojich starších bračekov.

Staršia, proste Terčičkou zvaná, bolo dievčatko neobyčajnej krásy, bystré, rozumné, ale ako i sama hovorievala, aj svojhlavé. Z tejto svojhlavosti vyliečil ju jej prvý, zbožňovaný pán učiteľ… Potom bola malá Terka poslušné dievčatko, rodičom i ľuďom milé. Hoci ináč veselá a vtipná, bývala zavše taká citlivá, že sa pre hocijaký vtip alebo posmešok pustila do plaču. Pre toto ju bratia a školská mládež nezvali Teréziou Lange-Plačko. (Ten istý titul, pre tú istú vlastnosť zaslúžila si, a po rokoch ho skutočne aj dostala, jej najmladšia dcérka.)

Vtedy Langeovci často chodievali do blízkej Veľkej Slatiny na návštevu k príbuzným Nándoryovcom. Sem chodil aj miestny mladý farár Samuel Medvecký na obvyklú návštevu. Medvecký vždy ľúbil deti — i vtedy si všimol krásne trojročné dievčatko, vzal ho na ruky, varoval a sľuboval, keď narastie, že si ju vezme za ženu, on, vtedy už tridsaťročný mladý mužský. Každý to vtedy pokladal za žart; žart to aj bol. Nikto netušil, že tieto žartom prehodené slová stanú sa skutočnosťou.

Pri ceste vedúcej zo Slatiny do Zvolena leží malá dedinka Môťová. Meno tejto dedinky bolo prvé jasne povedané slovo malej devušky. Rodičia sa už obávali, že bude nemá, keď tak neskoro začínala vravieť, len raz, práve keď sa viezli hradskou a ukázala sa Môťová, dievčatko vystrelo prštek a celkom jasne, bez akejkoľvek vonkajšej pohnútky zvolalo: „Môťová!“ Toto slovíčko bolo vari kľúčom jej výrečnosti, od tej chvíle rozprávala všetko a to čisto, jasne a zreteľne.

Mladšia sestrička Fružika bola veselá, bezstarostná a veľmi vtipná. Vedela sa už lepšie brániť, najmä slovom, lebo mala hneď pádnu odpoveď. Hneď obrátila ostrie posmechu na posmešníka a obyčajne mala potom smejúcich sa na svojej strane. Vtipom a veselou povahou často rozveselila celú spoločnosť. Vtip, veselého ducha a nikdy neklesajúcu dôveru v božiu pomoc zachovala si cez celý život. Milovala spoločnosť, zábavu, ľudí, no vynašla sa i v neveselých pomeroch, zachovajúc vždy mier duše a istú, vždy pre žarty naklonenú náladu. Len vtedy, za onoho času, keď malí záškodníci, chlapci, siahli „kradmou rukou“ na to, čo jej dievčenskej dušičke bolo drahé, na jej bábiky, i ona naraz s Terčikou prelievala hojné slzy zármutku a kričala na ratu z plného hrdla. Tí nezbedníci vzali si totiž na mušku krásne, do hodvábnych šiat poobliekané báby sestričiek a vyvádzali s nimi hrozné barbarstvá.

Istého dňa napríklad príde Tóno, alias „Potmehúdov“ a začne s veľmi vážnou tvárou hovoriť: „Dievčence, poďte pozrieť ako sa vaše ,bábke‘ kúpu.“ Dievčatká netušiac nič dobré, bežia s krikom a plačom za Tónom a tu — ó žalosť, vidia svoje prekrásne bábiky až po hlavičky ponorené v šaflíku v poplakoch! Inokedy zasa príde ten istý Potmehúdov s ešte smutnejšou tvárou a referuje: „Dievčence, poďte pozrieť, kde sa vám bábiky obesili.“ A tu, ó, hrôza, bábiky sú povešané za hrdielka vysoko pod krovom veľkého domu, kam len Tónova a Lajova odvážna noha našla prístup.

Takto robili chlapci s bábikami, kým si ich dievčence konečne tak neskryli, že ich nepriateľské oči viac nevynašli… Ale zato dosť často utiekal sa Tóno k sestričke Terke, keď si rozdrapil nohavice, aby mu „zašila škáru“ tak, aby prísna matka hneď nevidela.

Nuž boli to chlapci-huncúti, to je pravda, ale akíkoľvek boli samopašní, keď tatuško na nich len pozrel, skrotli ako baránky. Lebo tatuško nebíjal svoje deti, ony ho i bez bitky poslúchali a nesprotivili sa ani raz jeho rozkazu. Tamvon medzi sebou vyvádzali rozličné fígle a samopaš, ale hrubšieho priestupku sa nedopustili. Od mamičky ale dostalo sa im zato často buchnátov, ale to nebolelo dlho. A konečne z chlapcov sa stali statoční a hodní ľudia. Karol, synček z druhého manželstva, umrel ako teológ na suchoty. Lajoš neskoršie študoval v Prešporku, bol horlivým stúpencom Štúrovým, ale potom ako inžinier odpadol. Anton bol veľmi dobrý, čestný človek, stal sa kupcom vo Zvolene, ale umrel v najlepšom mužskom veku.

Jedna epizódka z detinstva Terézie Medveckej zaslúži si spomenutie, lebo charakterizuje jej vtedy už silnú vôľu, neohrozenosť ducha, a poukazuje aj, že i deti sú schopné veľkej odvahy, ba aj činu a neľakajú sa ani čo ako veľkého nebezpečenstva. Už či sa nezľaknú zato, že nechápu jeho dosah, alebo že pred ich silnou túžbou vykonať zaumienené dielo unikajú nebezpečenstvá ako hmla pred rodiacim sa svetlom, je a ostane dlho neriešená otázka. Spytateľovi ľudských duší, najmä duší detských, ostane toto otvorené pole veľmi vďačnou úlohou.

Terka mohla byť vtedy desaťročná, keď už pre jej čulosť, bystrosť ducha a hodne vyvinutý kupecký talent, dobrý tatuško (otec) dovoľoval jej pomáhať v obchode a vysluhovať menších kupujúcich. Vždy však po vykonanej práci musela dať počet zo svojho šafárenia, aby sa prípadná chyba napravila. Keď napríklad niekoho poškodila čo aj len o najmenšiu sumu, musela chybu napraviť tým, že zaniesla peniaze sama, keď to bolo v meste. Ináč, keď poškodila seba, dostala síce pokarhanie, ale tým sa vec skončila. To sa už naspäť žiadať nemohlo, ani by to Lange, ako človek počestný, nebol dovolil.

V tom čase Lange vykonával aj úrad mestského kasíra a cirkevného kurátora. Stávalo sa teda, že ho často z obchodu odvolali, to na mestský dom, to na faru. Tu domáci museli ostať v sklepe. Maminka pri svojich drobných deťoch a veľkej domácnosti málokedy mohla pracovať v obchode, najviac keď chodila po jarmokoch, starší chlapci chodili do škôl, mladšie deti, s nimi aj Fružika, mali ešte hlávky plné detinstva a veselosti; — pomocníkov mať sa nevyplácalo — a učni, tí nezbedníci, často ospravedlňovali nedôveru v ich serióznosť v takomto dôležitom postavení. Tak sa stalo, že Terčika často ostala v sklepe sama a vďačne to robila.

Istého predvečera prišla mladá slúžka pána Ostrolúckeho z Ostrej Lúky s väčšou objednávkou. Poklonila sa a spýtala, kde sú pán. Terka však hneď úslužne a zdvorilo okolo dievčaťa hovorí, že sú pán nie doma, ale že ju aj ona vyslúži. Slúžka sprvu akoby s nedôverou vyložila svoje požiadavky, potom oznámila malej „kupkyni“, že zajtra ráno odíde zo služby domov, hen za Buču, lebo že sa má vydávať. Pán ju nechceli prepustiť, ale že ju už vari prepustia. Medzitým Terka smelo a sebavedome vážila, merala a počítala svoj tovar a konečne jej všetko pekne rúče, ako sa patrí, porátala. Slúžka platí, hoci nevedela ani čítať, ani písať, videlo sa jej toho priveľa, lebo jej malo ostať peňazí ešte pre iné obchody. No, konečne povediac svoje: „Dobré zdravie vinšujem“, odišla.

Večer sa dcéruška pochválila pred tatuškom a oddala mu peniaze. Otec chcel vedieť, z čoho a po koľko dávala a keď mu to skutočne rozpovedala, tatuško spočítal účet a našiel veľkú chybu: Terka poškodila slúžku pána Ostrolúckeho o niekoľko zlatých (šajn). Tatuško zvážnel a chodil s rukami zloženými za chrbtom po izbe. Dievča ostalo ustrnuté a plač mu bol bližšie ako nie. „To je najhoršie,“ povedal tatuško, „že ten človek (myslel Ostrolúckeho), nebude dievčaťu veriť, ba hádam si aj bude myslieť, že sme ho my úmyselne poškodili.“ Maminka sa tiež starala, že azda nebude ju chcieť ani vyplatiť, keď slúžka má odísť domov. „Zajtra ráno musíme vypraviť posla na Ostrú Lúku s vysvetlením“, rozhodol tatuško. „Ale dovtedy!“ bedovalo dievčatko, lebo jej prišlo na um, že o tom pánovi idú veľmi čudné zvesti, že je zlý a čudný človek a iné. „Dovtedy musí tak ostať, lebo nocou ísť na Ostrú Lúku je číra nemožnosť. Ešte na voze áno, ale chodníkom ani myslieť! Toto,“ doložil otec, „nech ti je naučenie, že vo veciach obchodných je nevyhnutne potrebná veľká opatrnosť a svedomitosť!“ Dcéruška, fikajúc, pobozkala otcovu ruku, prosila za odpustenie a sľúbila, že si nabudúce dá veľký pozor.

Rodičia sa uspokojili, ale Terka nie. I keď všetci domáci odišli na odpočinok, i keď už ležala vo svojej postieľke, nemohla sa zbaviť mučivej myšlienky, že pre ňu trpí nevinná slúžka a ktovie, ako trpí! Lebo jej fantázia z počutých zvestí utkala si obraz ukrutného tyrana a noc je taká dlhá, a ktovie, čo do rána ešte bude! V hlávke jej dozrela myšlienka, že musí ešte v noci ísť niekto na Ostrú Lúku, keď nie iný, musí to byť ona. Áno, ona. Veď dobre pozná svoje rodné mesto, každý kútik v ňom, i jeho okolie. I chodník, vedúci popod Pustý hrad. — Rozhodla sa, že ide. Kým rodičia vstanú, ona sa vráti a bude všetko dobre. Ticho vstala, vzala hábky a vyšla na schody. Všade ticho-tichučko, všetko spalo, keď vyšla na ulicu. Cez úzke uličky vyšla za múr a tade chodníkom vždy popod múry. Nad ňou sa vypínali zvyšky silného múru, ktorým bol obohnaný Zvolen, potom nechala za sebou mesto a zámok a odbočila pod Pustý hrad. Obzrela sa. Šedivé múry zámku strmia nad Slatinou (riečkou), tmavé obloky, akoby oči, hľadia na ňu s nemou otázkou — — — Ožili všetky povesti o tomto hrade, o hrade kráľa Matiáša, z ktorého kráľ vraj raz preoblečený za kolárskeho tovariša utekal, kotúľajúc pred sebou nové koleso. Aj povesť, že zo Zvolenského zámku vedie popod Slatinu a Hron tajná chodba až na Pustý hrad. A Pustý hrad že je taký starý, že keď Maďari prišli do Uhorska, bol už Pustým hradom. Ide, ide ďalej. Tu hučí rozvodnený Hron. Chodníček vedie takmer popod kolmé steny Pustého hradu, ponad Hron, a Hron je teraz vyliaty, chodníček zaplavený. Aby mohla prejsť, devuška musela sa škriabať na strminy vrchu a zadržiavať kriačkov a skál, aby nespadla do hĺbky…

Tak predsa prešla ponad veľké nebezpečenstvo, ba veru, ochraňoval ju sám boh a poslal jej anjela strážcu, aby ju tade previedol. Potom si vydýchla a rezko kráčala ďalej. Mesiačik spomedzi oblakov kedy-tedy prezrel a zrkadlil sa v hladine Hrona, sčechrenej tisícimi pohyblivými vlnkami. Konečne nechala Hron za sebou a o krátku chvíľu našla sa v dedine Ostrá Lúka. Psi sa ozývali zo dvorov, ale dodajúc si ducha, s trepotajúcim srdcom, ako lapené vtáča, kráčala ku kaštieľu pánov Ostrolúckych. Tam sú vráta i všetko tuho pozatvárané. I tu štekajú psi. Búcha, volá, kričí a psi, ako šialení, štekajú zo dvora. I otvorí sa oblok a v ňom sa objaví hlava. „Kto to, čo to tam?“ zahrmí mocný a hlboký hlas. Hlas dievčaťa zamiera v štekote psov. Ale vtom už ide niekto dvorom, tíši psov, brána sa otvorí a starý sluha káže dievčaťu ísť do domu. Tu prednesie pánovi svoju vec a prosí, aby netrestal nevinnú slúžku, lebo chybu spáchala ona, t. j. Terka Langich, doložila, keď pána Ostrolúckeho svojimi rečami nijak nevedela presvedčiť. A tu ten pán nielenže nebol taký zlý, nielenže slúžke nič neurobil, ale sa ešte i pekne zhováral a Terčiku nechcel pustiť. Len keď silou-mocou chcela odísť, dal zapriahnuť a odviezť ju do mesta.

Nič netušiaci rodičia sa preľakli, keď zvedeli, čo sa stalo. I zakázali jej nabudúce podobné nočné vychádzky, ale zákaz nebol potrebný: po skúsenostiach tej noci, po strachu, aký podstúpila, nebola by to viac vykonala…

Každoročne na jar chodieval Lange do Pešti na jarmok. Tieto jarmoky boli veľmi povestné a mali veľkú dôležitosť pre krajinu, lebo sem dovážali i menší výrobcovia svoj tovar a predávali, kupovali tu najviac z ruky do ruky. Takto nevývodila len sama Pešť, menších priemyselníkov neutláčali, ale čo bolo dobré a cenné, našlo uznanie i svojich kupcov. Pravda, doprava bola veľmi zdĺhavá a drahá, ale to len my vidíme, lebo máme pred sebou výhody, ktoré nám poskytujú železnice. Vtedy však cesta zo Zvolena do Pešti trvala skoro týždeň a naspäť tiež toľko. Ale i také cestovanie malo svoj zvláštny, romantický charakter. Krytý pohodlný voz sa kolísal od mesta a dediny zasa k inému mestu a zakaždým sa otvárala iná krásna panoráma.

Na tieto cesty tatuško rád brával niektoré z detí. Roku 1833 išla s ním Terka. V tom roku veľká povodeň zaplavila mesto Pešť a naši boli práve vtedy tam, takže boli svedkami všetkých hrôz a nešťastia, ktoré zastihlo obyvateľov veľmesta. Tieto výjavy ostali čulému dievčatku, vtedy ešte len deväťročnému, navždy v pamäti.

Najviac však brával tatuško svoj tovar u veľkokupca Jána Fišera v Prešporku. Tento pán a jeho pani boli Langeho osobní priatelia, ľudia veľmi bohatí a dlho bezdetní. Pani Fischerka tatuška prehovorila, aby priviezol k nim svoju najstaršiu dcérušku, že sa naučí po nemecky. I doviezol ju, a pani Fischerka si ju obľúbila ako vlastné dieťa, takže pobyt v Prešporku bol pre Terčiku nielen poučný, ale aj veľmi príjemný. Tu sa mala naučiť po nemecky a naučila sa nám Slovákom vrodeným rečovým talentom veľmi ľahko a hravo, i prisvojila si milý prešporský dialekt tak, že charakterizoval jej nemčinu cez celý život. Pani Fischerka chodila so svojou „Reserl“, ako ju láskavo nazvala, do divadla, kde mali prenajatú lóžu. Prešporské divadlo bolo vtedy ešte stále nemecké, prvé v krajine a s výtečnými silami. Malá Zvolenčanka videla tu krásne opery a jej vnímavá myseľ čerpala z videného náuky pre život. Ešte i svojim deťom na dedinskej fare rozprávala všetko, s mravným naučením, že cnosť musí tu na svete bojovať so zlým a premáhať zlo, ale že cnosť konečne predsa zvíťazí a boh odmení dobrých, zlých však tresce tu na zemi i tam v nebi. Raz sa musela s celým obecenstvom smiať nepredvídaným smiechom. Na javisku sa ukázala kráľovná, na ktorú číhali ukrytí zlosynovia. Kráľovná hovorí svoj monológ a chce odísť, vtom pri všeobecnom tichu prenikavo na galérii skríkne ženský hlas: „Frau Königin, gehn’s nit, dor san Räuber!“ (Pani kráľovná, nejdite, tam sú zbojníci!)

Raz pani Fischerka poslala Terčiku s chyžnou na prechádzku. Išli mostom na druhý breh Dunaja. Most bol pohyblivý, a keď šli lode, roztvoril sa, t.j. rozstúpil, aby lode mohli prejsť. A tu sa stalo, že chyžná a malá slečna ostali stáť práve na mieste, kde sa most rozdvojil. Chyžná sa stretla so známou a zahovorila sa, Terka sa však dívala dolu na krásnu rieku a na čulý život na nej. Nepočula signál, nezbadala krik a výstrahu, len keď ju ešte zavčasu zachytila spamätavšia sa chyžná a odtrhla od priepasti, nad ktorou doslova visela.

Keď to pani Fischerka počula, naľakala sa a zovrúc dieťa v náruč, bedovala: „Mein theures Reserl, mein herz’ges Kind!“[1]

Raz sa však prihodilo Reske čosi veselšie. Pani Fischerka si dala priniesť veľmi drahé vzorky látok z prvého obchodu v Prešporku, ba možno v celej krajine. Majiteľ veľkozávodu bol s Fischerom v obchodnom spojení, ba aj osobne známy. Pani Fischerka si vybrala zo vzoriek na šaty a mala úmysel poslať po látku svoju chyžnú. Ale Terka sa hneď ponúkla, že ona pôjde, a keď jej pani Fischerka povedala, aká je to drahá látka, dievča mudrovalo, že tí ľudia to strašne vysoko ocenili. Veď vo Zvolene je ešte i zlatohlav lacnejší. Zlatohlav, to je už niečo! A tak mudrujúc odišla. A teraz si predstavme taký veľký, nádherný sklep, vážni pomocníci, prísny principál, obsluhujú krásne a elegantné dámy, všetko je odmerane vážne a meravé. A vtom vletí do obchodu, ako malá bomba, dievčatko a žiada si toľko a toľko rífov z „tohoto“. Prv však, ako odmerajú, musia niečo „spustiť“. Pomocník hovorí, že to nemožno. Ale Terka stojí na svojom, že ona toľko nedá, že je to pridrahá látka. Nato prišiel i pán a zo žartu jednal s dievčatkom, vždy spúšťajúc o niekoľko grajciarov, kým ona zasa pridávala. Na to sa dívali a usmievali všetci, čo tam boli, sám obchodník sa radoval zo „špásu“. Keď sa už dojednali, vtedy ešte napomenula, „ale že nech dobre odmerajú!“ Celkom ako vo Zvolene…

Ale keď sa doma pochválila so svojou kúpou, pani Fischerka mala zamdlieť. Ihneď poslala chyžnú do obchodu s prosbou, aby sa nehnevali, aby odpustili malej Zvolenčanke. Ale pána ten „špás“ ešte dlho zabával. A Terka mudrovala: „No, že vraj nie jednať! Čo by na to vo Zvolene povedali? Veď by mysleli, že tovar ani poctivo nekúpili, keby sa o dva groše aj pol hodiny nejednali!“

V Prešporku strávila Terka dva roky, ale pred koncom svojho pobytu ochorela na bledačku. Bola chorá, keď raz u pani Fischerky boli hostia na kávu. Dievča sedelo vo svojej izbičke, kam jej všeličo dobré poslali zo stola, medziiným aj zmrzlinu. Keď hostia odišli, prišla pani Fischerka pozrieť pacientku a opýtala sa, či niečo jedla. „Áno,“ odpovedala, „ale zmrzlina mi bola príliš studená, preto som si ju položila na kachle, aby sa zohriala.“ Ako sa zohriala, môžeme si myslieť.

Keď prišla domov, pokladali ju za veľkú, veď bola v štrnástom roku… Ale bola ešte dlho chorá. Ako liek dávali jej jesť kyslé jablko, do ktorého napichali toľko hrdzavých klincov, koľko sa len do neho spratalo. To bola železná „kúra“. Zjednodušená, to je isté, a pomohla azda tak, ako terajšie drahé železné piluly a prachy. Že to jablko nebolo dobré, uzná každý a odvtedy cez celý život Terka na kyslé jablko nemohla ani pozrieť.

Choroba šťastne prešla a potom sa dievčatko vyvinovalo telesne i duševne na radosť nielen rodičom, ale všetkým jej blízkym dobrým ľuďom. Ona a jej mladšia sestrička Fružika spievali si od rána do večera ako šťastné vtáčatká na rodnej halúzke. I hovorievali domáci: „Vás, deti, keď i nevidieť všade, ale počuť vás po celom dome!“

Starší bratia medzitým chodili do školy. V Prešporku sa Lajoš oboznámil s Ľudovítom Štúrom, stanúc sa jeho poslucháčom. Aj iní rodáci a známi počúvali Štúra a nadchnutí jeho rodoláskou, napájaní jeho náukami, roznášali ich po milom, ešte v spánku pohrúženom Slovensku. Cez prázdniny Štúrovi stúpenci priniesli domov nové idey, nové túžby po práci, po oživení mŕtvych más, hýbali dušami nadšených mladíkov. Oboznamovali sa a navzájom upevňovali v snahách za užitočnou prácou. Medzitým usporadovali sa schôdzky, zábavy, divadelné predstavenia. Július Plošic, Breuer, Ľudovít Lange a iní boli hlavní dejatelia nového ruchu. A dievčence v tom čudesnom ruchu chápali sa nových ideí nateraz len tým, že sa učili spievať piesne plné zápalu a lásky k svojeti, najmä k zaznanej popoluške: k milej slovenčine.

A v tomto ovzduší pre ňu nového sveta, nových vidín, mladú dorastajúcu devu ovial čar prvej, nevinnej lásky k mladíkovi, k študentovi rovnako oduševnenému za všetko dobro i krásno. Ale nebolo súdené, aby sa mladé srdcia spojili v láske na život, mladík ešte odišiel do škôl pripravovať sa na profesorskú kariéru, v ktorej vynikal do neskorej staroby, a dievčatko sa vydalo…

Vo Veľkej Slatine, ležiacej od Zvolena hodinu cesty na juhovýchod, žil Samuel Medvecký ešte vždy ako mládenec. „Starý mládenec!“ Veď už bol štyridsaťosemročný! V mladosti, ešte ako superintendentov kaplán, zasnúbil sa s dcérou svojho principála, ale potom sa rozišiel. V Slatine ho vyvolili s nadšením a jednohlasne, ľud ho miloval a lipol za ním, ako za opravdivým otcom. Pre svoju priamosť a úprimnosť zadovážil si mnoho nepriateľov, najmä v Slatine, kde ľud bol vtedy upadnutý, skazený, kde krádeže a vraždy boli vždy takmer na dennom poriadku, kde nejednému z obyvateľov vypálené šibenice na šiji svedčili o desnej minulosti. Jedno štatárium naháňalo druhé, a na Vígľašskom vrchu postavené šibenice svedčili, že sú ešte vždy potrebné. A do toho prišiel horlivec, ktorého osobná náklonnosť volala k vojsku, urobil však po vôli rodičom, odhodlal sa byť kňazom, hovoriac: „Budem bojovať slovom božím, ktoré je meč na obe strany ostrý.“ A bojoval, ten ľud „špatnokrásny“ poznal a karhal, hrešil, ale ho aj ľúbil. A v čase dlhého úradovania mal potešenie vidieť, že jeho ľud sa vzmáha mravne i hmotne, národný majetok že neklesá.

Že sa nechcel ženiť, priatelia ho prekárali a radili mu hneď tú, hneď tamtú „v najlepších rokoch postavenú panenku, alebo vdovu“. Ale on sa zasmial a povedal: „Aj starý krkavec radšej uchytí mladé kura ako starú sliepku.“

Istého dňa prišiel k nemu tamojší učiteľ Ján Klimo a prosil, aby mu pán farár preukázal kresťanskú službu a šiel za pytača. „Veľmi vďačne,“ povedal Medvecký. „A kamže pôjdeme, amice?“ „Do Zvolena,“ odvetí Klimo. „U Langich majú krásne dievča, menujú ho Terka.“ „Hm, viem,“ odtušil Medvecký. Veď ju vídal ako malé dievča a počul o nej i u Makónyich, na zvolenskej fare, kde ju len „naša Terka“ menovali. I uzniesli sa farár a učiteľ, kedy a ako pôjdu na pytačky. Medvecký sa veľmi starostlivo ustrojil. Hlavu mal vtedy už síce sivú, ale bujné a hebké vlasy česával si vždy po „štucersky“. Tvár svieža, oči bystré, žiariace ohňom, krok pružný, postava vysoká, mocná a zároveň štíhla. Miloval pohyb, tanec, telocvik, jazdenie a šermovanie, ako aj hru na loptu, ktorou sa obveseľovali mladí farári, keď prišli k nemu. To mu udržiavalo telesnú pružnosť, ako zasa v školách a v svete nadobudnuté známosti, bystrosť ducha, dobrá myseľ zachovali duševnú pružnosť.

V určený deň Klimo prišiel ohlásiť pána farára, ale on sa ešte vždy strojil a uzeral pred zrkadlom. Klimovi to bolo trošku i čudné, ale nič zlého netušiac, konečne vysadol k pánu farárovi na vozík a šli. U Langich ich veľmi vľúdne prijali, všetci s istou radosťou a tušením, len tá, ktorej sa to týkalo, smutne a plná obavy klonila hlávku. Toho dňa ako vždy, keď boli kvety, mala deva vo vlasoch ružičku.

Pytačov zadržali Langeovci na obed. Pri obede, ako sa to patrí, vstal Medvecký a začal reč, ako sa podobné reči začínajú, z textu, že: „neni dobře býti člověku samotnému.“ A čím ďalej, jeho reč zabiehala do osobného a rečník neprestával hovoriť v prvej osobe. Klimovi sa to začalo nepáčiť, i čudne mu bolo okolo srdca. „Pán farár,“ šepce a ťahá ho za rukáv, „veďže nech povedia, že to pre mňa.“ Medvecký sa obzrie a ticho odsekne: „Nech čušia. Viem, čo robím.“ Ešte raz úbohý Klimo upozorní svojho pytača na „omyl“, ale Medvecký teraz hlasne povie: „Pán rechtor, oni vedia, že keď kňaz káže, rechtor mlčí.“ Tento uzurpátorský výrok hneď potvrdil ozdobným zvratom v reči, a vypýtal peknú Terku pre seba… Rodičia mu ju takmer hneď prisľúbili. Išiel do Slatiny, i mohol povedať ako Cézar: prišiel som, videl som, zvíťazil som!

Rodičia prisľúbili a prehovorili aj úbohé dievča, pripomenúc, že za ňou je celý rad drobných detí a ešte ani jedno nie je „opatrené“. Tuhľa je už aj Fružika súca na vydaj. Za nimi Imriško, Lotka, Janko, Ďurko, Málika a Gustík. I tatuškove sily klesajú, i časy sú tvrdé, ťažko udržiavať takú početnú rodinu. A poslušné, dobré dieťa sa podvolilo a prisľúbilo sa „starému Medveckému“. Nezadlho bol sobáš 10. októbra 1842. Keď ju priviezli do peknej, novej slatinskej fary, keď ostala na chvíľku sama, stiahla si z prsta krásny diamantový prsteň a ostrou hranou diamantu napísala na sklo obloka, pri ktorom mala sedávať, dva nemecké veršíky. Jeden vo voľnom preklade znie asi takto: „Cnosťou možno prísť k šťastiu, avšak ťažká je tá vážna povinnosť. Na ceste života kvitnú nám ruže, ale ani jedna z nich nie je bez tŕňa.“ Druhý: „Trpezlivosť, rozvaha a čas sú veľmi vzácne veci: čo sa dnes zdá nemožné, zajtra sa môže stať možným.“

Slatinskí cirkevníci plesali a s radosťou vítali mladú farárku. V tom čase, ako aj neskoršie, Slatina bola živé mestečko, lebo tam bývali mnohí páni, tak domáci, ako aj eszterháziovskí úradníci. I slúžnovský úrad bol v bezprostrednom susedstve fary. Nechýbalo teda ani v Slatine „spoločnosti“. Nad všetkými vrstvami sa však vznášala platthyovská domácnosť. Mladý pán veľkomožný sa tiež len pred krátkym časom oženil. Jeho pani rodom benickovská, bola krásna a spanilomyseľná. Duchom i srdcom opravdivá šľachtičná. Cnosti, ktoré veľkomožné panie rady prechovávali na svojich panstvách, boli u nej veľmi vyvinuté, dobrota srdca, útlocit a sústrasť k trpiacim boli jej vlastnosti, predchádzajúce temer do krajnosti. Jej dom bol otvorený hosťom, v ňom našiel každý, malý i veľký, nielen zaopatrenie, ale i obodrenie, a keď bolo treba, i potešenie. Ako mladá farárka navštívila pani veľkomožnú, mladé panie zahoreli k sebe láskou a priateľstvom, a zväzok ich priateľstva nič nenarušilo, len potom krutá smrť, vytrhnuvšia Teréziu Medveckú z kruhu živých. Ale mnohé roky tešili sa a pomáhali si niesť rozličné strasti života. Keď sa Medveckej narodilo prvé dievčatko, pani veľkomožnú si poprosila za kmotru. Toto kmotrovstvo ešte utužilo pekný a zriedkavý pomer medzi zemskou paňou a farárkou. A lásku, ktorou Medveckú obdarila, preniesla aj na jej deti, takže vždy lipli za dobrou paňou ako za druhou matkou a milovali ju úprimne cez celý život. „Deti z fary“ aj vtedy, keď dávno prestali chodiť „do Platthych“, keď sa rozleteli svetom ako vtáčence opustivšie rodné hniezdo, s vďačnosťou sa rozpomínajú na časy, keď prichádzali od Platthych domov so sladkou obnôškou dobrých vecí (cukrovinky, ovocie, hrozno a mandle), keď smeli pred pani veľkomožnou vyrozprávať všetko, čo hýbalo ich malou dušou.

Medzitým Klimo istý čas smútil a ťažko niesol úskočný farárov fígeľ. Ale neminul rok, zasa prišiel na faru s prosbou, aby mu pán farár šiel za pytača. „Oj vďačne, vďačne,“ rečie farár, „teraz sa už nemusia báť, že im vyvolenú uchytím. Nuž a, amice, kamže pôjdeme?“ „Do Zvolena,“ odpovedal Klimo. „U Langich majú ešte jedno pekné dievča, volá sa Fružika.“ „Do Langeov?“ spýtal sa Medvecký so strojeným prekvapením. Vedel akiste, že to takto príde. „No, vidia, amice,“ pokračoval, „to sa mi páči! Vždy vravím, že po staršom do mlyna a po mladšom do kostola.“

A tak zasa šli tou istou cestou a za tým istým cieľom, ba ešte aj s takým istým prajným výsledkom. Lebo o krátky čas Janko Klimo si priviedol do slatinskej školy svoju mladú, peknú, vždy veselú, vždy na podarené vtipy naladenú Fružiku. Boli si teda dve sestričky opäť blízko, ale nie dlho. O niekoľko rokov dostal Klimo povolenie za učiteľa-organistu do mesta Zvolena. Ale nepáčilo sa mu tam, a tak prešiel do svojho rodného Liptova, kam ho svätojánska cirkev povolala za svojho učiteľa. Odchodom Klimovcov rodinný pomer bol medzi nimi a Medveckovcami prerušený, obmedzený len na výmenu niekoľkých listov do roka a na veľmi zriedkavé návštevy Klimovcov v rodnom Zvolene. Len keď dorástli najstaršie deti Medveckých, keď Samko ako študent navštívil Liptov a milú rodinku a apík sa vybral po neho na vozíku do Svätého Jána, kde poznal svojho budúceho milého zaťa v osobe tamojšieho farára Janka Čajaka, obnovili sa srdečné styky rodín oboch sestier.

Roku 1844 krutý úder zasiahol langeovskú rodinu; dobrý, milovaný tatuško im náhle, neočakávane umrel na porážku srdca. Srdečný neduh, tento nepriateľ langeovskej rodiny olúpil manželku o starostlivého, nežného manžela a drobné deti o láskavého otca.

I vtedy, ako za našich dní, naklonení sme veriť istým znameniam, snom a predtuchám, najmä keď sa tak čudne vyplnia. Dnes sú tieto znamenia a rozličné nadprirodzené zjavy vradené do radu istých náuk, a táto náuka má už aj svoje meno, tu špiritizmus a okultizmus, alebo telepatia. Vtedy prosto alebo verili v tie úkazy ako v nejaké vnuknutie z vyšších sfér, alebo, nevediac si ich vysvetliť, nechali ich stranou. Sám Medvecký, ináč človek jasného rozumu, človek mysliaci, neupieral možnosť akéhosi stýkania duchov. Veď vtedy vzdelaným ľuďom ešte boli v pamäti náuky Svedenborgove.

Nepozastavil sa teda nikto, že Medvecká v tú istú noc, keď vo Zvolene vo svojej izbietke pri sklepe osamelo umrel jej vrelomilovaný otec, videla ho v Slatine smutného, akoby o niečo prosiaceho. A nikto neupieral istý prorocký význam snu, ktorý mal sám tatuško niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Snívalo sa mu totiž, že vystupoval rebríkom, ktorého koniec siahal do oblakov. Stúpal pomaly, a nebol ešte ďaleko, keď zdola volal jeho najmladší synček Gustáv, že aj on ide hore do neba. Otec nechcel privoliť, ale chlapča sa rozbehlo a predbehlo svojho otca o štrnásť stupňov. Nezadlho zatým umrel Gustík na akúsi detskú chorobu a o štrnásť týždňov za ním jeho dobrý otec.

Smrť tohto všeobecne cteného a milovaného človeka zanechala bolestne pocítenú medzeru: pre svoju rodinu bol skutočne nenahraditeľný. Jeho manželka, mužovou láskavosťou a starostlivosťou zahrňovaná, nebola pripravená na smutný vdovský stav! Detičky, okrem dvoch dcér, nezaopatrené, kto sa ich ujme? Jedinú útechu a pomoc našla vtedy matka u svojich detí a zaťov, ktorí jej pomáhali podľa síl a možností. V Slatine našla úbohá vdova a jej deti vždy otvorenú náruč, štedrú pohostinnosť, láskavé srdcia a teplý útulok.

Zatým sa zhromažďovali hrozivé mrákavy na politickom nebi našej vlasti. Revolúcia vypukla a Slatina, ležiaca na hlavnej čiare, spojujúcej neskoršie dva veľké tábory: v Lučenci a v Tekovskom Sv. Kríži, neostala nedotknutá. Kto mohol a chcel, opustil nebezpečné mesto, tak aj pán inšpektor Platthy so svojou rodinkou a služobníctvom utiahli sa na bezpečnejšie miesto. Vôbec, strach pred Rusmi bol veľký, ale, ako sa neskoršie každý presvedčil, Rusi sa všade správali slušne, dôstojníci ako gavalieri, vojaci ako krotkí a šetrní ľudia. Nám, deťom našich triezvych čias, nemožno si temer ani predstaviť, ako sa to všetko dialo. Zbytočné by bolo spomínať tieto udalosti, keďže nám o nich nechali drahocenné pamäti ľudia, majúci činné zástoje v tejto veľkej národnej tragédii. Dostačí pripomenúť len ako doplnok týchže pamätí dve črty z toho pohyblivého života.

Stalo sa, keď jachali ruské vojská hradskou cestou, že pochod trval celý deň. V Slatine, za Slatinou, a ďalej k Svätému Krížu bola rozostavená stráž až do hlavného tábora. Raz prišla do Slatiny dobrodružná gerila a bez vedomia a privolenia úradov vztýčila svoje zástavy na veže oboch chrámov. Ba, neopatrne sa pustila aj do stráže, vystreliac na ňu. Predná stráž hneď výstrelom signalizovala druhej a táto tretej, o chvíľu v tábore vedeli, že sa tu čosi robí. Vypravili oddelenie vojska potrestať vinníkov. Za vinníka uznali Slatinu, i pohrozili jej, že ju vypália pre odboj. Ale Medvecký spolu s katolíckym farárom prosili milosť pre ustráchaný ľud. Starý, okrem toho nebárs bojovný katolícky farár spínal ruky a predriekal latinské slová modlitby. Medvecký sa nenaľakal a ochotne sa poddal ako rukojemník na odvezenie pred veliteľa do hlavného tábora. Tak odviezli oboch kňazov pod vojenskou eskortou do ruského leženia, starý pán farár vzdychal: „per amorem patris, per amorem patris“.[2]

No Medveckého neohrozenému a mužnému vystúpeniu sa podarilo veliteľa presvedčiť, že je Slatina nie vinná za prepadnutie stráže, preto obžalovaných prepustili na slobodu. Ale nielen pre seba, ale aj pre iných obžalovaných vykonal Medvecký omilostenie. Medzi inými bol to aj Imrich Nándory, vtedy slúžnodvorský v Sáse, ktorý súc obžalovaný, netrúfal si ani domov prísť a túlal sa po horách. Tento Nándory bol jediným bratom Eufrozíny Langeovej, napozatým starý otec ešte žijúcej rodiny Koryčánskych. V tieto búrlivé časy teda Medvecký neopustil svoju milú cirkev, tým viac, že očovský pán farár sa tiež utiahol na bezpečnejšie miesto. Vtedy mnohí utekali do hôr a do dedín, ležiacich v horách. Tak hrochotskí Braxatorisovci mali vtedy veľmi často takých bojazlivých hostí, ktorých, ako vieme, oni tak srdečne, tak pohostinne prijímali a zaopatrili. No, čo ďalej vyšlo najavo, že Rusov sa nebolo čo báť, viac sa bolo báť zrady vlastnej krvi. Najviac, keď hladní vojaci prosili o pokrm a nápoj pre seba a o obrok pre kone. Ale oni, najmä dôstojníci, aj platili, kde si to žiadali, alebo zlatom, alebo poukážkami.

Tak raz v nedeľu varila sa na fare obvyklá polievka a kapusta a na ražni dopekala sa hus na obed. Deň predtým mladá pani farárka napiekla chleba: sedem bielych a štyri čierne, a aj inšie bolo v komore, ako na dedinských farách býva v zásobe. Vtedy tiež prišli ruské vojská k Slatine. Niekoľko dôstojníkov prišlo do fary a prosili obed, ale hneď, lebo idú ďalej, a za nimi prídu druhí. Medvecká odviedla junákov do kuchyne a tu prvé, čo im padlo do očí, bola dopekajúca sa hus. I vzali ju aj s ražňom, a ujedajúc chutného chlebíka, ukrajovali si z dobrej husaciny. Keď sa obživili, zaďakovali a šli ďalej. Prišli druhí, a oddali sa do kapusty a polievky, potom bolo dobré už aj maslo, alebo napochytro pripravená praženica; konečne sa komora dočista vyprázdnila, našej rodinke neostalo toho dňa na pokrm nič inšie, len mliečko, ktoré večer doniesli kravičky z poľa. Medveckovci, akí boli pohostinní i tak, vďačne uhostili ruských dôstojníkov, mladá pani si aj pripomenula, že za nejedným z tých junákov tam niekde v ruskej oblasti narieka matka, žena, sestra, alebo mladucha. A vmyslela sa do takého postavenia sama, keby raz tak ona svojho dotiaľ jediného syna Samka oplakávala…

Medveckovci zaujímali významné miesto aj v slovenskej národnej spoločnosti. Mladí, za našu čistú a ideálnu vec nadšení mužskí, častejšie sa schádzali na slatinskej fare. Osvietenému p. Jánovi Franciscimu dlho nemohla mladá matka odpustiť, že jej malého synčeka Samka nazval „židíkom“. A čím viac sa hnevala na neho, tým väčšmi ju prekáral: „Ale, ale, ako je to možné, vy, taká krásna matka, máte také nepekné dieťa.“ No i ten Francisci tohto „židíka“ zatvoril do svojho srdca a neskoršie, keď poznal, aký rýdzi je to charakter, aký zriedkavý zjav je Samko Medvecký, miloval ho láskou, aká spája rodných duchov, stretajúcich sa v láske pre jednu a tú istú, obom nadovšetko drahú vec.

Rodinka Medveckých rástla; takmer každé dva roky, ba aj častejšie pribudlo o člena, ba dva razy sa stalo, že odrazu aj o dvoch. Prvý raz však malí súrodenci, Maximilián a Petronella, nežili dlho. Prvý umrel Maxík, za ním, ako apík tvrdil, chradla a vädla Neluška bez všetkej príčiny. Tvrdilo sa vtedy, že dvojčatá nebudú žiť jedno bez druhého, no život nás učí, že áno. Azda aj to individuálne…

A kedykoľvek sa objavila „Ďuričková“, premúdra, rozšafná a farským deťom naklonená osobnosť, mamička zaplakala, ako si opatrí svoje milé deti. Veď prichodili čo deň tvrdšie časy, apíkove roky sa míňali a deti boli ešte malé, nezaopatrené. Ale pánboh, ku ktorému sa v každom svojom súžení utiekala, pomohol mamičke odchovať deti, áno, pomohol jej zázračne, videla ich potom všetkých sedem, ktoré jej ostali pri živote, okolo seba už odchované.

Ale nielen svoje, aj cudzie deti vychovali sa na slatinskej fare. Pánboh vždy požehnal toľko, že sa najedli aj domáci, aj príchodzí, aj študenti a opustené siroty, najmä Ondrík, ktorého od mala chovali ako domáce dieťa, ale si aj vždy zachoval nežnú lásku k svojej „drahomilovanej krstnej maminke“, ako ju potom aj vo svojich listoch menúval. Suplikantov, študentov, Samkových súdruhov v Slatine vždy milo privítali a radi prichádzali sem na obvyklé prázdniny. Bolo veselo, keď sa nahrnulo milej mládeže, keď sa ozýval smiech a spev záhradou a dvorom, keď apík zahral na klavíri a mládež sa pustila do skoku. Boli to časy nevinných zábav, to doma pri rozličných zábavách, to na vychádzkach alebo do „Hája“, alebo na „Červený medokýš“.

Príťažlivými bodmi pre junač bola v Slatine, pravdaže, najprv Adelka, potom, keď sa ona ešte celkom mladučká vydala za Janka Čajaka, spanilá Milka. Samko, ako vynikal v každom ohľade, tak vynikal aj ako priateľ a verný druh svojich spolužiakov, ktorých potom aj domov doviedol, aby v Slatine našli svoj druhý domov. Medzi najmilších druhov jeho mladosti vradiť možno mladého syna pána Platthyho, Ďurka, a potom chudobného šuhaja, osirelého Paľka Šušku.

Zvláštny a milý, ale aj dojímavý zjav bol tento Paľko Šuška. O ňom, o jeho nešťastnom otcovi a smutných prípadoch rodiny dalo by sa mnoho zaujímavého napísať. Azda príde aj na to vhodný čas a nájde sa miesto. Životopisy zvláštnych, lepšie rečeno, dobrých ľudí, vzdelávajú ducha a pripravujú, najmä mládež, na životnú dráhu.

Veselo bývalo na slatinskej fare najmä v lete. Stôl v apíkovej izbe bol vždy obsadený, to hosťami, ktorých, kým tade nešla železnica, bývalo vždy hodne, to domácou i cudzou mládežou. Domáca čeliadka sa niekedy od bujnosti nepratala ani do vlastnej kože. Smiechu a chichotu nebolo konca, hoci, a vari práve preto, takýto smiech apík nerád videl pri stole. Lebo naši starí držali deti na „korde“ a starý „apovka“ Dobšinský vravieval: „V kostole, pri stole a v škole pekne seď, pachole.“ I proti zákazu „pachole“, najmä to na ľavej strane, nechcelo byť ticho, kým apíkova tvrdá ruka nezačala vľavo i vpravo rozdávať „štulce“, alebo kým nezbedníkov „neabsentovali“ od dobrého obedu.

Maminka, chuderka, všetky svoje deti ľúbila nežnou materinskou láskou, ale miláčikom jej srdca bol a ostal Samko. Ešte nebol na svete, už ho posvätila bohu, ak bude chlapček, a dá mu meno Samuel. Apík však, že sa sám nestal tým, čím by bol chcel za mladi, určil, že Samko bude advokát. Stalo sa mu potom po vôli, jednako však, čo sa týka viery, nábožnosti, čistého charakteru a mravnej hodnoty človeka, Samko Medvecký stál na takom vysokom stupni, ako máloktorý posvätený kňaz. Zbožná matkina výchova dala mu pevný základ žitia, ktorý ani bezpríkladné drakonské prenasledovanie osobných a zásadných nepriateľov, ani ťažký, dlhotrvajúci kríž nemohol vyvrátiť. Tak miloval mamičku, že ju nikdy nenahneval a nezarmútil ani ako chlapec, tým menej, keď bol väčší a prechádzal do mládenectva. Žiaľ jej spôsobil iste len vtedy, keď spadnúc z lipy, stojacej na dvore, zlomil si rúčku. A to bolo tak, že Adelka, sama ešte malá, chcela naoberať lipový kvet pre chorú mamičku. Samko ochotný vydriapal sa na lipu, začal odlamovať halúzky, ale tak nešťastne, že spadol a ťažko sa poranil. Ani v tomto veľkom utrpení neplakal, ani nekričal, keď mu naprávali ruku, iba volal: „Len aby apík nezvedel, len aby apík nezvedel!“ Apíka práve doma nebolo. — Adelka, chúďa, zastrašená súc, zabrala sa „svetom“, no pri Mikovíňovcoch, alebo ešte pred Budincov (na hornom konci) ju šťastne dostali a priviedli naspäť.

Mamka bola Samkovi vždy dôverníčka, aj potom, keď odišiel do škôl, keď mal priateľov a začal poznávať život. Svoje prvé verše venoval mamke. Jej oznámil, že sa prvý raz zaľúbil do krásneho dievčatka v Liptove, ktorej meno bolo Marienka.

Všimli si ideálneho a nadaného šuhaja aj veľkí páni. U Platthych, kam chodil ako takmer nerozlučný druh mladého Ďurka, zišiel sa s mnohými pánmi, s vysokými hodnostármi Zvolenskej stolice. Sám hlavný župan, barón Anton Radvanský (vtedy ešte nebol barón), častejšie sa zhováral so Samkom Medveckým. A keď sa raz zišiel, tiež u Platthych, s Medveckou, oslovil ju a povedal jej niekoľko lichotivých slov o Samkovi, konečne však povedal:

„Len keby nebol taký zarytý pansláv! Oni, ako matka, mali by mu povedať, že keď zanechá tieto idey a pridá sa k nám, stane sa veľkým človekom. Čaká ho skvelá kariéra, v stolici višpánstvo, a potom, — kto vie…“

Ale Samkova matka sa usmiala a odpovedala:

„Ďakujeme, pán Osvícený, za vašu dobrú vôľu, ale pochybujeme, že by môj syn pre hocijaké skvelé výhľady do budúcnosti spreneveril sa svojmu presvedčeniu, opovrhoval materinskou rečou a zradil svoj národ. Toto mu ja, práve ako matka, nemôžem, nechcem a nesmiem radiť.“

A tak Samko Medvecký ostal až po svoju privčasnú smrť verným synom svojho zúboženého národa a neohrozeným zástancom ľudu, ktorý ho miloval až po zbožňovanie. Pri boku mu stála verná a vo všetkom mu rozumejúca družka života, jeho prvá a jediná láska, jeho „anjel strážny“, ako ju, obetavú, vo svojej ťažkej chorobe menúval. Málo šťastia jestvuje v tomto plačlivom údolí, ale kde ho nájdeme, tam nás oveje milo, tam lahodí našim dušiam a my sa zmierime so všeličím na svete. Málo je manželských zväzkov, kde panuje súzvuk dvoch duší a verná, až po hrob trvajúca láska. Lebo opravdivé manželstvo trvá, je nielen v nebi uzavreté, ale aj pre nebo.

Také bolo Samkovo a Marienkino manželstvo, ideálne, krásne, ako ich zmýšľanie, ich srdcia.

Hoci mamička tak vrele ľúbila svojho Samka, neodťahovala svoju lásku ani od iných svojich detí. Ony samy súc šťastné, dožičili Samkovi všetko, lebo on aj ako brat bol nežný, zhovievavý, poučoval, rozprával, obdarúval, ako len mohol, bračekov a sestričky. Sám sa uskromnil, aby mohol domov doniesť pekné darčeky.

Za Samkom nasledovala Milka. Vydala sa roku 1867 za Pavla Czenera, farára na Nižnom Skalníku. S ňou sa odrazu sobášila vtedy už ovdovená Adelka s Paľkom Dobšinským, slovenským spisovateľom a farárom v Drienčanoch. No Adelke bolo súdené, že aj druhý raz musí vypiť trpký kalich ovdovenia, a ako opustená vdova žiť ešte a trápiť sa kvôli osirelým deťom. Božia vôľa to bola, že sa Adelka dostala potom k pani Platthyčke, ktorej pomáha sirobu a starobu znášať, potešuje ju a nahradzuje detinskú lásku, o ktorú ju pozbavila krutá smrť Ďurka Platthyho.

Apík miloval zvučné panské mená, a kde len mohol, tam ich udelil deťom aj po dve, tri, ba Karolovi hen štyri. I pokrstili druhého syna Alexandrom Veľkým. Tento chlapec bol veľmi živý, sebavedomý, mal mnoho z apíkových vlastností, isté, panské vystupovanie, ctižiadosť a veselú, vždy na vtipy a anekdoty naladenú povahu. Preto Alexander bol apíkovou „pýchou“. „To bude pán!“ hovorieval. I Alexander sa stal advokátom, neskoršie ale kráľovským sudcom v Rimavskej Sobote.

Za týmto prišlo dievčatko, ale umrelo.

O nasledujúcich dvojčatkách mohlo by sa povedať, že už boli „nemilé, nedrahé“. Netešili sa im už. Chlapček, ako chlapček, ten je i vtedy vítaný, keď je i desiaty, ale dievčatko, tomu by bolo pristalo pomenovanie: „Marka Netrebasi“. No ešte aj tieto červíčky sa vychovali. Ďurko (krstený Georgius, Antonius), hoci bol telesne útly a slabý, učil sa veľmi dobre, bol viac podobný Samkovi, vždy rozumujúci, hĺbavý duchom. V ňom bol vyvinutý nevšedný krásocit a cit pre súmernosť, všetko, čo nebolo na svojom mieste, urážalo ho. Ukázal sa v ňom technik, keď začal stružlikať podarené drobnosti, riad, sekerky, motovidielka, a to pukáce (s dvoma kolieskami). Takú technickú zručnosť mal aj apík, ktorý sa rád zaoberal tokárstvom, a hoci je v štátnej službe, nespreneveril sa svojim zásadám. Jeho sestrička, pokrstená na mamičkino meno, keď narástla, vydala sa roku 1975 za Janka Vansu, nateraz farára v Lomničke na Spiši.

Najmladší Karol (Johannes, Aurelius, Paulus, Carolus), bol najväčší zurvalec zo všetkých medveckovských detí, no i tohto pomohol pánboh vychovať a priviesť k cieľu, hoci to dobrú matku, potom i ovdovenú, stálo mnoho obetí a horkých sĺz.

Kruté rany preniesla často už aj stratou svojich milých a drahých; tak jej umrela mamička Eufrozína Langeová v Ďarmotách, kde sa pri svojej najmladšej dcére Málike zdržiavala. To ju najviac bolelo, že pre vlastnú chorobu nemohla si matku vyprevadiť do hrobu. Potom aj dobrý brat Anton Lange, verná priateľka Kristína Breuerová, rodená Makónyiová, dobrý zať Janko Čajak, to všetko boli veľmi citeľné straty.

Roku 1876 ochorel apík na vodnatieľku; jeho posledná choroba. V nej sa osvedčila všetka dobrota, trpezlivosť a zhovievajúca láska dobrej ženy. Chorý starček ani teraz nechcel sa dať od nikoho vyslúžiť, len od nej, a čo aj často rozmarom ťažko chorých potrápil svojich, predsa to, čo mu ona spravila, bolo to najlepšie.

Život jeho bol činný, pohyblivý a pre ľud veľmi významný. Ľud miloval „pána otca“ i pri jeho prísnosti, ba bezohľadnosti. S pravdou nikdy neotáľal, preto mal aj nepriateľov. Jeho telesná sústava bola sťa zo železa, no i tú podryla smrť. Umrel ako pravý, veriaci kresťan. Na jeho pomníku skvie sa výpoveď, ktorú sám často prízvukoval: „Boj dobrý som bojoval a vieru zachoval.“ Nuž odpočíva aj tento bojovník pánov v pokoji!

Krutý je osud farárskych a učiteľských vdovíc. Naše príslovie, bezohľadné, ale trefné ako všetky múdroslovia ľudu, označuje to, čo čaká kňazskú vdovu, keď hovorí: „Kňazovi bom, kňazovka z fary von“. Opustiť faru, kde strávila najkrajší vek svojho žitia, kde každý kútik jej pripomína nejakú milú, ba čo aj smutnú udalosť (aj tak je drahý), kde sa jej milé deti narodili, kde sa hrávali, rástli a odkiaľ povyletúvali ako vtáčatá z hniezda, je bolestné pre citlivú ženu. Nielen strata manžela zroní ju už dosť citlivo, ale aj okolnosť, že musí ísť von z obvyklého útulku, von, do chladného sveta, a hľadať si nový domov. Obyčajne ho už viac nenájde, ale vandruje z miesta na miesto, túžiac po večnom, bezpečnom domove.

Po tridsiatich štyroch rokoch svojho pobytu v Slatine musela odísť a odišla k milým deťom do Zvolena.

Rovnako ťažko opustiť farárke i svoj ľud, ktorý milovala a ktorý ju navzájom miloval. Tak pochopiť úlohu farárky, ako ju pochopila Medvecká, nepochopí každá. K nej prilipli jej duchovné deti ako k naozajstnej matke. Poznala každého, o každom vedela, kde a čo ho trápi, všetkým pomáhala radou a pomocou, ktorí sa k nej utiekali. Keď niekedy domáci pri ťažko chorom alebo nečakanou smrťou uchvátenom členovi rodiny nevedeli si rady, utiekali sa o radu k „pani matke“, a ona ich neopustila bez rady a pomoci. „Pani matka“! veru to meno svedčí farárke, ako bola ona. Ani jedno „milostivá pani“, ani jedno „pani veľkomožná“ nevyváži toto meno. Mnohú urazí, keď ju brat farár pomenuje „pani sestra“, ale v takom prípade skutočne to meno ani nezaslúži. (…)

Zo Zvolena častejšie aj nadlhšie navštevovala aj ostatné svoje deti, vydaté dcéry a ženatého syna. Žiadala si ešte vidieť aj posledných dvoch chlapcov „opatrených“! Ináč ale červ choroby už hlodal na jej vrelom srdci. Srdcový neduh, nepriateľ všetkých Langeovcov, dostavil sa v istom čase a napomínal, že sa blížia dni, v ktorých nemáme zaľúbenie. Ani jej najbližší netušili, aká pokročilá bola už choroba, lebo bola vždy činná, vždy veselá a každému hotová pomáhať. Akoby cítila, že najlepšie bude odpočívať vo svojom starom Zvolene a v Samkovej blízkosti, ktorý, žiaľbohu, tak skoro za ňou dostal sa k jej boku, v lete 1883 ponáhľala sa ponavštevovať deti a znovu sa dostať do Zvolena. Na zvesť, že maminka ochorela, ponáhľali sa deti a obklopili drahú chorú. Dožila sa ešte útechy, že jej najmladší syn Karol, dieťa bolesti a trápenia, konečne došiel do cieľa, súc vysvätený za kňaza. Prvá jeho, a veru ťažká funkcia bola: prislúžiť večeru Pána svojej milovanej matke. Dojemná to chvíľa, keď všetky jej deti stáli dookola a ona ich žehnajúc, radostne sa usmiala, ďakujúc pánubohu, že ich opúšťa súce do sveta, ľuďom i bohu milé. „Z tých, ktorých si mi dal, nestratila som ani jedného!“ šeptala už s námahou, lebo choré srdce pracovalo jej silno, i jeho tlkot skutočne bolo počuť, nedovolilo jej dlho hovoriť. A napomenula deti ešte k láske: „Milujte sa, deti moje! Netrhajte sa, nedovoľte, aby vás svet roztrhol! Lebo, kto vás bude milovať, ak sa sami budete nenávidieť. Svet vám nevynahradí lásku, srdce vaše bude bôľne spomínať dni, ktoré vás v mojom náručí vídali. — Buďte istí, že môj duch zostane s vami. Vy starší, ujmite sa mladších, sestry, majte na starosti svojich bratov Ďurka a Karola, aby nepocítili tak ťažko, že sú siroty: Buďte požehnané, deti moje!“

Takto umiera verná matka. „Šťastná matka!“ povedala vtedy tetka Lotka. — Áno, umierala so zasľúbením svojej lásky i spoza hrobu. Veď láska je mocnejšia ako hrob, láska víťazí i nad krutou smrťou…

Deti nezabudli na najkrajšie poručenstvo, ktoré môže zanechať matka. Žili a žijú čestne. Hučia rozzúrené prúdy, hádžu široké, nečisté vlny a strašia záhubou slabých a bojazlivých. Trhajú rodinné zväzky, znepriateľujú rodných bratov a sestry, ničia blaho a spokojnosť rodín a pohlcujú v kalné hlbiny, čo sa nevládze oprieť ich moci. (…)

Raz predsa zahrmí hromové slovo a rozkáže prúdom a ony utíchnu. — A znovu sa vyrovnajú trhliny, i zvíťazí láska nad nespravodlivosťou, pravda nad krivdou.

Na matkinom pomníku vyryté slová, venované dobrým Samkom: „Verná matka, najkrajšia v svete pamiatka!“ No pomník, ktorý jej vo svojich srdciach postavili vďačné deti a vnuci, je stálejší, pevnejší, ako chladný kameň.

(1900)



[1] „Mein theueres Reserl, mein herz’ges Kind!“ — (nem.) „Moja drahá Rézika, moje milované dieťa!“

[2] „per amorem patris, per amorem patris“ — (lat.) „pre lásku božiu, pre lásku božiu“.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.