E-mail (povinné):

Ladislav Nádaši-Jégé:
Mišo žiarli

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Michal Belička.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov


 

Mišo žiarli

Mišo Gašo chodil s takou tvárou, akoby sa mu boli plte utopili. Možno, že by bolo porovnanie obraznejšie, keby som povedal, akoby bol do citróna zahryzol. Lenže Mišo nikdy v živote neokoštoval citrón, ale plť mu už ušla, a tak si každý jeho kamarát vie tú jeho terajšiu tvár lepšie predstaviť, ako keby som rozprával o citróne.

Mišo našiel v izbe namiesto svojej, cudziu čiapku. Na jeho čiapke boli krídla baranej kože zviazané červenou haraskou,[1] a na tejto bola stužka belasá. Ináč mu na hlavu dosť dobre pasovala, čo uňho síce veľmi nepadalo na váhu, lebo Mišo tam veľmi nehľadel na to, či mu čiapka zletí na uši, alebo zostane len na vrchu hlavy. Čiapčisko — čiapčisko! Lenže tá prekliata haraska! I slepý musel vidieť, že tú čiapku ktosi premenil a keďže čiapky nosia len chlapi, že ju musel premeniť chlap. A kých sto bohov hľadal ten chlap v jeho dome? Jeho Žofa tají o milých päť, že bol v ich dome cudzí chlap. Nuž byť, bol, tak prečo tají tá mršina! Nemá svedomie v poriadku a že ženám nehodno veriť, to Mišo vedel najlepšie, lebo nedodržiaval tak prísne desatoro, ako by bolo bývalo pre jeho spasenie žiadúce. On si vše pomyslel, že nijaký ten úrad nie je celkom v poriadku, nuž nebude, isťu, ani ten nebeský a čosi sa človeku len prepečie.

Vošiel do izby, kde Žofa švábku škrabala a jej mater tkala.

— Ty, Žofa, ak mi ty nepovieš, čie je to čiapčisko, ja ťa tak vymlátim, že ťa ani tvoja vlastná mater nepozná.

Žofa bola pekne urastená osoba s peknou pravidelnou tvárou, ale trochu zanedbaná.

— Už som ti desať ráz povedala, že tu nikoho nebolo a že si si to čiapčisko musel v krčme premeniť, lebo vždy tam mokneš.

Tu jej zišlo na um, že pred dvoma týždňami prišiel Mišo opitý domov i začala mu na tento verš držať prelekciu,[2] obrátiac sa útokom proti nepriateľovi. Mišo tĺkol päsťou do dlane. — Čo sa rozpučíš, nemáš pravdu. Ja som bol u legionára v klobúku, to viem celkom isto — istučičko.

— Čo by si ty vedel, veď si bol ako snop.

Ale tentoraz to vedel Mišo iste, lebo ho Ondro Kurnota jeho vlastným klobúkom vytrepal po hlave, takže ešte teraz mal citlivé miesto na nej, ktoré si pošúchal paľúchmi, aby sa presvedčil, že on má pravdu. Mišo hovorieval, že on sa za pravdu dá i zarezať, iní hovorili, že je dokučný a hlavatý, a preto sa mu vše dostalo.

— Žofa, ty si jedna naničhodná suka a tvoje vykrúcanie ti nepomôže ani za mačný máčik. Veď ja toho raz nájdem, čo má moju červenú hanasku na čiapke a potom vám obidvom beda!

Žofa drgnúc plecom mu odvrkla: — A veru, synku, pre mňa sa ty i rozpuč.

Žofina mater, sediaca pri krosnách, nemohla pre vrieskanie jej dietok prísť k slovu, a tak len naprázdno mlela dosiaľ porozťahovanými, bezzubými ústami.

Teraz však nastal okamžik ticha a ona skočila na pomoc svojej ohrozenej dcére.

— Vy, chlapi, ste všetci sprostí ako baranie rohy. Ty nemáš oči, keď nevidíš, že takej poriadnej dievky nebolo, ako je Žofa. Veď mala päť záletníkov a nikdy sa nič nestalo. Tá je veru nie taká. Pozri Katra Cunovie, tá hej, tá mala dvoje detí pred vydajom. A Tera Pukáčovie čo previedla! Ale Žofu, pánboh zachovaj. A druhé nevesty čo vyčíňajú? Ľaľa, Mara Vajdová, či ju muž i s frajerom nedolapili s Mišom Kurnotom? Ako ju vyprali, taká bola ako belasé plátno, i súd bol pre to, i doktor bol pri nej. A či bol pri Žofe niekedy doktor? To veru nie. A potom, veď by som jej ja sama bola krky vykrútila, oči vyškrabala, keby som to najmenšie bola pobadala. Ty, Žofa, povedz sama, či som ťa za dievčaťa nezavracala, keď si s mládencami šantročila, a keď ste vrieskali, že vás bolo až na hoľu počuť? A povedz, ty fľandrisko, ty nehanblivica, čo si to predvčerom s tým notárom toľké časy vyčíňala v tom humne? Čo ste tam toľko trepali, ty nehanblivica jedna, ty!

Žofa vyskočila na túto podarenú obranu svojej milej matky, akoby ju bol šidlom pichol. Postavila sa a založila si ruky na boky.

— Čo, ešte i vy skáčete do mňa? Vy ste mater? A či neviete, že notár slamu kupoval a že som mu ju vážila? A či tam nebol i paholok? Tiež by ste mohli inakšie a inde ometať vaším jazykom. A ty, Mišo, ak sa ma dotkneš, vieš, a čo len jedným palcom, tak ťa v noci obarím horúcou vodou, že budeš aj ty pol roka skapínať ako Ondro Žaťkovie. To ti ja povedám a to si zapamätaj, aby si vedel. A s tvojím čiapčiskom mi daj pokoj!

Mišovi následkom rázneho Žofinho vystúpenia trochu ochľapli nebále, a preto už s menšou rozhodnosťou dotvrdil, že on toho oplana s tou červenou haraskou nájde, a čo bude popod holým nebom lietať. Myslel si: „Čo je to za mršina tá Žofa, tá ma ozaj môže v noci obariť. A či má taká sprostá baba rozum? To si nemysli. A či tá dbá, keď bude v hárešte sedieť? Pomyslí si: aspoň si tam oddýchnem.“

Mater sa ozvala zasa od krosien:

— A veru, Mišíčko, keď len pre tú harasku robíš nezbedu, tomu ľahká pomoc. Tu hľa mám takú červenú stužku, ako si ty mal na čiapke, daj ju sem, hneď ti ju prišijem a budeš mať pokoj. — I vytiahla z batôžka ležiaceho na lavici, červenú harasku.

Mišo na návrh testinej neodpovedal, ale vyšiel von s čiapkou na hlave. Vo dvore ju sňal a obzeral: — Nuž darmo je, moja čiapka to už raz nie je. Belasá stužka je na nej, darmo je všetko, belasá, a ja viem celkom iste, že na mojej bola červená. To musel kýsi beťah byť pri tej Žofe, čo ako vykrúca. Ale ja ho nájdem, a čo by sa do myšacej diery schoval. U nás chlapi nosia zelené harasky na čiapkach, i belasých i červených je pomenej. Eh, veď uvidím!

Vošiel do stajne zariadiť statok, pričom stále rozmýšľal, na kom by mohla byť tá jeho čiapka. Ale darmo si lámal hlavu, nedajbože sa ustáliť na niekom. I rozhodol sa, že podvečer vyjde do dediny, tam už len azda uvidí na niekom tú červenú harasku.

Keď slnce zachodilo za vrchy, vykračoval Mišo bystro dolinou do dediny. Pri zákrute potoka stretol starého Jurámika, pukajúceho si z jeho večnej zapekačky. Zdalo sa, že má záchvat tej nemoci, na ktorú riadne trpieval každý týždeň aspoň raz. Tackal sa, oči mu krížom stáli a jazyk mu čiastočne vypovedúval službu. Divné bolo, že tá choroba vypukla na ňom, keď vypil liter malinovej vody (s rumom).

— Strýko, odkiaľ idete?

— I veru z dediny, z dediny, synku.

— Čo tam nové?

— Čakajú ťa kamaráti, bez teba nevedia, z ktorého konca majú začať piť. — Pritom si Jurámik skrútil čiapku na hlave a Mišo zazrel, že má na nej červenú harasku.

— Tisíc striel sa do vás páralo, a kdeže ste vy tú čiapku vzali?

— A čo ťa do mojej čiapky?

Mišo mu ju schytil z hlavy.

— Nuž veď je to moja čiapka s červenou stužkou!

— Azda sa ti rozum čistí. Ja už tú čiapku mám tri roky. Kúpil som ju na Laurinca na jarmoku v meste, — hovoril trochu zajakavým jazykom.

— Na Laurinca? — pýtal sa Mišo, krútiac ju v rukách. Videl, že to ozaj nie je jeho čiapka, lebo bola celkom iným súknom futrovaná ako jeho, a dal mu ju nazad.

— Veru na Laurinca, vtedy, keď mi i tie nové-novučičké krpce ukradli.

— Nuž a ako a kto vám ich pojal?

— To sa ti, synku, takto stalo. — Starý Jurámik vyňal zapekačku z úst a odpľul si. — Nuž bolo to na Laurinca, na jarmoku. Vyšiel som do krčmy pod ratúzom[3] a vypil som si, ako si poriadny človek vypije. Nové krpce som mal na nohách. Keď som si vypil, som si ľahol a keď som sa zobudil, boli krpce fuk. — Starý Jurámik si pľasol do dlaní: — Tak, akoby ich nikdy nebolo bývalo na mojich nohách.

— Vidíte, načo pijete, keď neznesiete. Nuž ani ste ich nedostali?

— Horký tam dostal. Ale počkaj, rozpoviem ti, ako sa celá vec prihodila.

— Nuž ako?

— Bolo to na Laurinca. I pojal som teľa a zaviedol som ho do mesta na jarmok. Predal som teľa chýrne a kúpil si túto čiapku, tú hľa, a krpce. Zostal mi ešte ktorýsi ten grajciar, i pomyslel som, čo to budem domov vláčiť, nuž som sa hodil radšej do krčmy. Čo prepiješ, to ti neukradnú. V krčme som si trochu vypil. Čo budem tajiť: vypil som si. Keď som vyšiel, prišli na mňa driemoty a tak som si ľahol na lavičku pred kostolom, a keď som sa zobudil, boli milé krpce — nuž boli fuk, akoby si ich sfúkol.

— Ako vám ich mohlo len vziať, keď vám čiapku nevzalo. Veď je už len ťažšie krpce ukradnúť ako čiapku, — divil sa Mišo, vykračujúc zvoľna popri starom, ktorý sa trochu tackal.

— Krpce vzalo, lebo mu bolo krpce treba. Aký si ty sprostý. Ale poviem ti, ako sa to stalo. — I zastali a Jurámik kníšuc sa mu vykladal:

— Bolo to na Laurinca a v meste bol jarmok. Mara mi povedala — ale, nuž žena, vieš, Mara — aby som pojal teľa, že treba mlieka a aby som ho predal, že treba groš do domu. Ja som teľa zajal a predal rúče Barančekovi. Zaplatil, ako sa patrí. No, veď je to poriadny človek ten Baranček, hoci je i židák, hriech by mu bolo ublížiť. I šiel som si čiapku kúpiť ku Kubalovi, ten má tie najlepšie. Kúpil som túto, ľa, — Jurámik ju sňal z hlavy a hladil, — túto istú-istučičkú s touto istou červenou haraskou. Počkaj, na komže som ešte videl takúto čiapku, tiež s takouto červenou haraskou? No? Do diabla! Neviem. No veď mi zíde na um.

Miša akoby pichol. — Nože, no, strýko, rozmyslite si, na kom ste videli ešte takú čiapku?

— Dobre, dobre, len počkaj, však mi ono zíde na um. Hej, pravda. Nuž už viem. Na Laurinca to bolo a ja som šiel do mesta s teľaťom a som ho i pekne-rúče predal a kúpil za utŕžené peniaze túto čiapku a krpce s takými návlakmi, že ani náš pán kráľ krajšie nemal. Boli mi až po kolená. Nuž tak. Potom som si šiel vypiť. Hovorím vypiť do krčmy, pod ratúz, keď som vyšiel z krčmy, prišli na mňa driemoty i ľahol som si na lavičku pred kostolom. Keď som sa prebudil, pohmýril som palcami na nohách a tak ľahko som nimi mykal ako po masle. No, reku, to sú už krpce, ako pán boh prikázal, ani ich necítim na nohách, celkom-celučičkom ma nič neomínajú. I mykal som tými paľúchmi o dušu spasenú. Len ti tu skočím na nohy a ja som ti, isťubohu, bosý. Bosý, synku môj, ani to najnovorodenejšie dieťa. Bosý, bouprisám, celkom bosý. A milé krpce, tie ti boli fuk i s návlakmi. No, myslel som si, nech ho tam psia mať naháňa, kto mi ich pojal.

— Počujte, nuž na kom ste videli tú čiapku s tou červenou haraskou, veď už hovorte, no!

— Na kom? Nuž ani to nevieš? Ale Pavo Kurhajec má celkom takú červenú stužku ako ja, celučičkom takú. Ale počkaj, ešte ti rozpoviem najprv, ako to bolo s tými krpcami.

— Čert ma po vašich krpcoch! Nuž Pavo Kurhajec. No dobre.

— Počkajže, počkaj, nech ti rozpoviem, ako sa to stalo. Bolo to na Laurinca…

— A kde iste videli toho Pava?

— Ani to nevieš. Počkaj, hneď ti poviem. Nuž ale najprv ti rozpoviem, ako to bolo s tými krpcami. Bolo to na Laurinca.

Lenže Mišo ho viac nepočúval, ale utekal ako divý do dediny, mysliac si, veď ja toho Pava niekde nájdem.

I našiel ho. Stál i so svojím bratom Janom pred notárovým domom a — ozaj mal čiapku s červenou haraskou na hlave. Mišo pristúpil k nemu a bez mnohých rečí mu strhol čiapku z hlavy, hodiac mu tú s belasou stužkou do tváre, hneď sa i rozoženúc, že mu vylepí poriadne zaucho.

Ale stalo sa celkom inakšie, ako si on myslel.

Jano mu totiž neleniac vylepil jedno také, že mu hlavu naraz hodilo napravo a Pavo mu ju chytro narichtoval, streliac mu druhé také, že mu hneď všetky zvony začali zvoniť.

— A čože sa vy chcete so mnou biť? — zareval Mišo celkom udivený.

— Pravdaže, vtáčik, takých, ako si ty, treba naučiť poriadok! — zvolal naňho Jano.

— A čo sa ty za Janovou Kačenou vláčiš, čo jej nedáš pokoj? Nie ti je dosť jedna žena, ty skapanec akýsi, duša chodí do teba spávať! — osopil sa naňho Pavo.

— Nuž ale kto nechal u mňa čiapku s belasou haraskou, — odporoval Mišo, ktorému sa zdalo, že sa blaznejú tí ľudia.

— Kto nechal u teba čiapku s belasou stužkou? — odvetil mu zase Pavo. — Nuž ty si uchytil namiesto svojej moju čiapku. Ja som bol u Jana a kým sme boli v stajni pri koňoch, zakrádal si sa ku Kačene. Nevedel si, ty mrkáň, že sme doma. A keď sme naraz šli do izby, uvrzol si a v chytrosti pochytil moju čiapku namiesto svojej. Ty trúp, ty mamľas, a ani si to nezbadal, že si ty cudziu čiapku dovliekol domov! — I chcel ho zase chytiť za prsia, aby ho ešte ďalej vyplácal.

Lenže Mišovi bolo trakty[4] dosť, i odskočil.

— Hop, chlapi, dajte mi pokoj. Ja som sa Kačeny ani malým palcom nedotkol, boh mi je svedok. No ale rád som, že sa to tak stalo. Teraz mi svitlo v hlave, že je to svätá pravda, čo hovoríte. Ale som ja len kôň. No i Žofe som ublížil. No, no.

— Počuješ, daj tej Kačene nabudúce pokoj, lebo ti, isťubohu, všetky rebrá polámem, — hrozil mu Jano.

— Počujete, keď sa to všetko tak rúče skončilo, poďme si vypiť, ja zaplatím dva litre vína, — navrhoval Mišo.

Išli k legionárovi.

Cestou Mišo spomenul, že mu v hlave hučí ako v úli, keď sa včely roja.

— Veru, hádam, — prisvedčil i Jano i Pavo, lebo to boli ľudia uznanliví.



[1] haraska — šnúrka z harasu (druh vlnenej nite na pletenie)

[2] prelekcia — (z lat.) predčítavanie, prvá učebná hodina

[3] pod ratúzom — (z nem.) pod radnicou

[4] trakta — pohostenie




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.