ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fedor Kušnír pôvodne nemal vôle vrátiť sa do rodného kraja. Zaklial ho, nechcel o ňom ani počuť. Ale roky odchádzaly popri ňom nezadržateľne a miesto nich začala sa mu usadzovať v duši staroba. Prichádzala po troške, nepozorovane, ale usadzovala sa na hlave, na pleciach, na rukách i na nohách. Kedy-tedy pri vstupovaní do hlbokej majny zablysla mu v hlave myšlienka premôcť sa, žene odpustiť a zaletieť do Šarišského. Lebo majna nie je maličkosť. Je hlboká a pažravá. Žerie zdravie a mladosť. Dáva uhlie a berie životy. Ľudské životy sú veľmi drahá daň. Myšlienka na svojeť prichádzala sama od seba, zo spiaceho podvedomia. Časom predrala sa na povrch, už dozretá. Rysovala sa zakaždým jasnejšie a vrátila sa toľkokrát, koľkokrát ju Fedor zahnal a zaplašil. Bol bezohľadný, trucovitý, dlho vzdoroval, odhadzoval hlas pripomínajúci návrat do vlasti, ale to volanie vniklo pozvoľna do krvi a Fedor podľahol.

Cestu z Ameriky mal zlú, vyčerpávajúcu. Sto razy si umienil vrátiť sa a sto razy zdeptal štipľavými výčitkami svedomia našepkávaný strach zo stretnutia so ženou. Ale potom otupel, prestal zápasiť, oddal sa do vôle božej a želal si len, aby už bolo radšej po všetkom. Umienil si, že všetkých tých zakliatych desať rokov odhodí od seba ako hriech.

Prvé dni na lodi prežil v pokoji; nahodilé ozveny pokúšania topil v mori. Hádzal ich žralokom. A kochal sa v ich pažravosti. Pochmúrnosť stisla ho až neskoršie, keď vstúpil na suchú zem a svojimi ostrými kliešťami škrtila ho najmä v autobuse na ceste do Šarišského. No najhoršie sa cítil, keď prekročil prah vlastného domu, a keď ho Haža striasaním prebúdzala zo zakliatia. Pod dotykom jej rúk horelo mu celé telo. A ešte jedného sa bál. Stretnutia so synom. Syn sa mu prihovorí: Otec… a jeho to slovo azda ohluší. Preto ušiel. Na slepo — k Baďurovi.

U rychtárov práve večerali. Ondo s chuťou zapíjal čerstvým cmarom sypké zemiaky. Bol ešte rozrušený, banoval, že neústupčivosťou niekoľkých burgárov pri hlasovaní sa dal strhnúť k takému „panskému fígľu“, ale hneď si zas predložil, že i život je bezohľadný, nuž ospravedlnil svoj čin. A bol rád, že sa zase vykonalo v Šarišskom kus dobrej roboty. Myslel si: Veď nie sebe, im chcem dobre… Oni to časom poznajú a uznajú. Nás už ani nebude a naše dielo ostane! Tak hútal Baďura, keď vošiel Fedor do izby.

— Dobrý večer! — pozdravil Fedor pri dverách so svesenou hlavou. — Či ma nevyženiete, ľudia dobrí…?

— Daj Bože… — hovoril Baďura zdlha. Prezeral hosťa, zpočiatku mu bol cudzí. Napochytre nevedel sa na neho rozpamätať. A, vari, bol až príliš pohrúžený do svojich myšlienok. Ostatne nie div, Fedora už desať rokov nevidel.

Kušnír spravil so pár váhavých krokov, pri svetle zápäť vynikla jeho usužovaná tvár. Videl, že ho Baďurovci nepoznávajú, že sa silia rozpamätať sa na neho, nuž mnel, že volil doma sedieť. Ak sa im i zo srdca vytratil tak, ako sa vytratil z pamäti, nemá tu čo hľadať.

V tom sa Baďura, na šťastie, vynašiel.

— Jaj, veď si ty — Fedor! Fedor Kušnír! — zvolal radostne.

Skočil privítať vzácneho hosťa. Podával mu ruku, potriasal ju a natešený rozprával:

— Vidíš, vidíš, ako ten čas letí… Bodajže ho, aby že ho, skoro som ťa nepoznal! Kde sa tu berieš, človeče boží? My už, že ani nežiješ… No, no… Ale toto!

Fedorovi hučalo v hlave. Najprv mávol rukou, a keď zbadal, že zabudol složiť s hlavy klobúk, chytro ho strhol a hodil na lavicu.

— Bodaj by som nežil! — vyslovil bolestne.

— Ale netáraj! — zahriakal ho Baďura.

— A pravdu mala tá Blašková! — utierala rychtárka stoličku zásterou. — Ľudia sa jej smiali, keď hovorila, že sa jej o tebe prisnilo, a že sa vrátiš… Ale sa bude vynášať pred svetom! No… sadni si, Fedor…

— A rozprávaj nám… — zvedavčil Baďura. — Kedy si prišiel?

V izbe na dlážku zťažka padaly usedavé Kušnírove vzdychy.

Vzdychal a mlčal.

— Hm, hm… Takto nás prekvapiť… — krútil hlavou prekvapený rychtár. — Na moj’ pravdu, veru sme radi… I Haža! No len keď si už tu… Teraz už všetko pôjde inakšie. Ale si akýsi nesvoj.

Kušnír si začal uvedomovať, že je už doma, medzi svojimi. Pozvoľna spadávala s neho príťaž otupelej pochmúrnosti, sadol si a rozprával. Hlas mal soslabnutý. Už dávno nestretol človeka, s ktorým by bol mohol kamarátsky pobesedovať. A zlé je nemať komu hovoriť. Strašné je musieť mlčať.

— Tak sa mi akosi zažiadalo prísť k tebe, Ondo… Či neprichádzam nevhod? Ah hej, povedz, takoj odídem…

— Joj, no… Práve naopak! Rád som, že ideš. A len rozprávaj. Kedy si sadal na loď? Búrka nebola? Nás raz tak chytila, že sme mysleli, že všetci pohynieme… Strach i pomyslieť, súdny deň šiel na nás. Do smrti na to nezabudnem.

Fedor mávol rukou. Jemu cestou ani na um nezišlo všímať si búrok na mori. Jeho búrky boly búrlivejšie, nebezpečnejšie. Vlastná bieda priprela ho nemilosrdne.

— Ani neviem, — povedal. — Veď vieš, Ondo, aký psovský život mám. Fuj! Takto sa zahrtmaniť…

V tú chvíľu sa Fedorovi zdalo, že o jeho bolestiach vie celý svet, že mu ľudia jeho svetobôľ vyčitujú s tváre. Tie mučivé bolesti vkrádaly sa už i do mozgu a do špikov. Neraz mu bolo podivno, že ešte neprišiel o rozum. Osem rokov mu hučalo v hlave: Žena sa ti zahodila, ty drhneš v cudzine a ona doma s inými líha…

— Vieš, Ondo… — rozprával po chvíli Fedor ďalej, — ja som veľmi nešťastlivý človek… A biedny, úbohý… Veď vieš, čo sa mi prihodilo, kým som hrdlačil vo svete…

Div sa nerozplakal. V očiach mu sedely slzy, svietily ako jagavé perličky. Len hanba a stud bránily vypustiť ich, aby tiekly voľne dolu tvárou. Prišly mu na um všetky tie smutné a nekonečne dlhé, bolestné americké dni. Tam neraz plakal. Keď bol sám, bičovala ho opustenosť, rozľútostený nad podťatým šťastím hocikedy nariekal ako dieťa. Plač bol jediným liekom na nesmiernu bolesť.

— A čože sa ti stalo? — robil sa Baďura hlúpym.

— So ženou… — pridal Fedor mäkšie.

— Jaj, to…

— A vieš, ako som ju mal rád. Od detstva sme sa milovali. Azda som sa ešte ani za more nedostal a už, eh… Vari som i somár, že si to tak veľmi beriem do hlavy! Nie dosť, že mi zničila šťastie, chcela by ešte i ten mizerný život…

Baďurová upravovala stôl. Chcela počastovať hosťa.

Ona chápala Fedorovu bolesť. Chlapa videla plakať len raz: Ondo tak podľahol smútku, keď zvedel o synovej smrti vo vojne. Vtedy pochopila hĺbku mužského zármutku. Mrzelo ju len, že Fedor tak zbabel. Chlap i keď trpí, má trpieť sám. Žiaľ nemá ukazovať a o bolesti nesmie rozprávať s vyplakanými očami.

Keď padla reč o Haži, Baďurová oprela ruky o boky a vyčítala Fedorovi rázne:

— A to sa ty pre Hažu tak turbuješ? Že si to nevyhodíš z hlavy také myšlienky!

— To sa nedá…

— Koľko rokov od toho! Čas už všetko zahojil. Načo spomínať staré hriechy, povedz? Naklopotil si sa už vo svete dosť, uži teraz doma trochu pokoja.

— I iným sa to už prihodilo… — dodal Baďura kamarátsky.

— Udobrite sa! — povzbudzovala Fedora rychtárka.

Fedor znovu prežil tŕnistú kalváriu svojho utrpenia. Najväčšmi ho otrávili rodáci, lebo otravovali po troške. Bezcitne a zlomyseľne. Posielali mu nepodpísané listy. Škoda, že nevedel, že Haži také listy strkali pod bránu. Volali ho domov poriadky robiť so ženou záletnicou, lebo mu začína nápadne tlstnúť, potom ho potešovali, že mu s neba spadol synček, že to azda od tých listov, čo posiela domov, len jedna vraj chyba — dieťa sa ponáša na pána, na notárskeho pisára. V listoch stálo ešte, že k jeho žene všetci mládenci majú otvorené dvere, že bol hlúpy, keď Hažu pred odchodom do Ameriky nezamkol na sedem zámiek, a ešte mnohé iné podobné veci. Keď ľudia neprestali vypisovať, Fedor sa stratil a nedal o sebe vedieť ani žene, ani známym, nikomu. Mnel, že medzi cudzími skorej zabudne na domov, na zlomené nádeje a túžby, na všetko, čo si vždycky tak vysoko cenil a azda i na život. Zaprisahal sa, že už nikdy nevkročí do Šarišského.

A zrušil prísahu. Poznal, že sú pred ním už len dve cesty: domov a blázinec. Nemal v čom vyberať. Zahlušil rozum, šiel za srdcom.

— Poďakuj Bohu, že ťa v zdraví domov priviedol, Fedor…

— Veď som prišiel… — oddýchol si Fedor. — Nemal som tam stania. Ale načo som vlastne prišiel? Tam som mal peklo, tuná ma čaká — hriech. Nič nie je už z môjho biedneho života. Za fajku močky nestojí.

— Takto sa nesmieš Bohu rúhať. Nijaký hriech ťa nečaká! Maj rozum, tvoja žena ho už dávno dostala. Zabudni a bude pokoj.

Fedor Kušnír nevládal sa odpútať od tohoto slova. Hovoril zťažka, no dobre mu padlo rozprávať. Jazyk sa mu rozväzoval, reč cez hrdlo predierala sa mu už oveľa ľahšie ako na začiatku. Pri tom cítil, že padajú s neho ťažké, neokresané balvany. Prebúdzal sa k novému životu. Vymieňala sa mu duša. Ožívalo srdce pred rokmi vtisnuté do hrubého pancieru, lebo sa predralo na slnko a oteplelo láskou.

— Zabudni, pravda, zabudni… — hovoril Fedor viac sebe ako Baďurovej. — Či to možno na takú vec zabudnúť? Či to možno netrpieť, keď sa ti žena pozabudne a k tomu ešte s pánom, haá?

— Bola mladá, svieža a driečna, — čičíkal Baďura zmietajúceho sa kamaráta, — nuž každému padla do oka. I ja som počul, ako mľaskali za ňou chlapi a boli medzi nimi i ženáči… Každú odboha nedeľu sa vtipkovalo pred kostolom: Ľaľa, to je žena… Líca ako ružičky, boky ako periny, nôžky ako srnka…“ Takto, na moj’ veru, takto hovorili. Naveky ťa spomínali, že radšej doma nesedíš, keď máš takú peknú, súcu ženu. A povedz, načo ti bolo chodiť do Ameriky? Nezdržiaval som ťa? Doniesol si dačo? Iba ak dáku chorobu, podkopané zdravie. A Könyves bol beťár. Darebák, naničhodník! Čo ti ten dbal na sviatosť. No chvalabohu, je preč. A čo sa stalo, už sa neodstane. Preca — neskočíš do vody. Prichádzaš zo sveta, ak nie si slepý, vieš, koľko zlých ľudí je na každom kroku… I u nás sa psuje národ. Ale Haža nie je zlá! Ten všivák strhol ju do bahna, v ktorom sa sám rád váľal. No vybŕdla z neho. Fedor, ver mi, tvoja žena bola väčšmi pokorená ako ty! Bola… Darmo krútiš hlavou.

Fedor zbožne počúval túto teplú Baďurovu reč, no nevedel jej porozumieť. A pri posledných slovách sa nezdržal kŕčovitého úškľabku. Len žily nemal už také napnuté, našponované, ako prv.

Podivný Fedorov úškľabok sa na chvíľu stratil. Tvár zjasnela, zablysol na nej úsmev. Rozpačite chytil gombík kabáta a hral sa s ním. Znovu a znovu hútal o Baďurových slovách, už bol rozhodnutý dať mu za pravdu, ale pokušenie pošeplo nepoddať sa. Prelamoval sa. Vyhŕklo z neho:

— Žena sa naveky sama pokorí! Akože bola Haža pokorená? — pridal pohŕdavo.

Ani nezbadal, že od príchodu meno svojej ženy teraz vyslovil po prvé. Bridilo sa mu ho vziať do úst. A teraz sa z nich vyšmyklo. Tak hladko. Zvučne. Ani neľutoval, že ho vyslovil.

— Bože môj! — vzdychol.

— Bola, Fedor, bola… A ty si hrdý človek. Zahoď jalovú pýchu, odpusť jej. Vyrovnajte sa pekne, i ona ti odpustí. Nerobte sa, ľudia zlatí, pohanmi, keď ste kresťani! Tak, Fedor, tak…

Na toto Fedor už neodpovedal.