ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Peter Bramuška, keď išiel z krčmy, stretol sa s Gregorom Koperdanom. Svrbel ho jazyk, nuž sa rozplýval nadšením. Rozpovedal kamarátovi všetko, čo počul a poradil mu prihlásiť sa do kompánie. Príležitosť treba využiť. To bolo heslo. Staré, osvedčené.

Takto zatúžil i Gregor po dobrodružstvách. Smyslel si, že v Amerike peniaze ležia na zemi, ako u nás v jeseni suché listie po horách a že si ich bude môcť hrabľami do vreca nahrabať.

— Peter! — zajasal Gregor. — Pôjdem s vami!

— Dobre. Preto ti to spomínam. Si mi kamarát. Prečo by som ti neposlúžil. Ale sa poponáhľaj. Choď k Imrovi Šurínovi. On zapisuje.

— K tomu podliakovi? Vari vieš, že za ním ja do smrti nepôjdem. Veru nie. Pôjdem radšej rovno k tomu Amerikánovi. Kde je, nevieš?

— Neviem. Ale príde. Len či nebude neskoro…

O týždeň Gregor — inakšie mu nevychodilo — pokorne pristavil na poli dávneho nepriateľa a ponúkol sa mu.

— Práve teba potrebujeme! — uškŕňal sa Imro. — Štand je už plný. A keby i nebol, pre teba by nebolo v našej kompánii miesta!

— Imro, veď nebuď nežičlivý…

— Aby som ti dačo nepovedal!

— Odpusťme si, Imro…

— Ejha, zlomená hrdosť!

— Evka sa už vydala. Nemáme príčiny na hnev. Podaj mi ruku… Imro…

— Neskoro prichádzaš! — zagánil Imro. — Ale škoda rečí. Ja sa ti nepletiem do cesty, daj mi pokoj. Ja bez teba vyžijem!

Zahanbenému Gregorovi Imro ukázal chrbát. Urazený mládenec preglgol zlosť a zaťal zuby. O niekoľko dní zvedel od Bramušku, že cudzinec je práve v dedine. Bežal za ním, prosil, žobral, ale i tu darmo. Zdalo sa, že cudzinec prosebníka odmieta na huckanie Imrovo. Už o ňom vedel, odbíjal ho pripravený. Nechcel sa s ním pustiť ani do reči.

— Ja o tom nerozhodujem, — krčil plecami. — Shodni sa s ostatnými. Keby ti daktorý prepustil miesto, nuž hádam…

Vášnivému mládencovi bolo do zúfania. Prehováral kamarátov, tvrdohlavou umienenosťou štval sa slepo do dobrodružstva a do poslednej minúty veril, že prerobí Imrom nahuckaných priateľov. Sľuboval im hory doly. Ale tí nemali v čom vyberať. Oni alebo Koperdan. A už len radšej oni. Gregora majú radi, ale nech nežiada nemožných obetí. I kamarátstvo má hranice. Tobôž, keď ide o doláre.

Čím viac sa blížil deň odchodu, tým bol Gregor nepokojnejší. Vystriehol kamarátov, keď boli pohromade, zúfalo vrazil medzi nich. Skoro so slzami v očiach. Bol na poľutovanie.

— Nuž nevezmete ma? — spínal ruky. — Chlapci, no… Prečo mlčíte? Pozrite, ako žobrem… Počujete… Chlapci! Vezmite ma!

— Nemôžeme…

— Nemôžete?

— Nie. Nemôžeme.

— Toto je vaše posledné slovo?

— Áno.

Gregor preglgol slinu. Teraz už neprosil. Vrela v ňom zlosť. Zasypel. Pochopil, že by ďalšie modlikanie nemalo významu.

— Nuž dobre. Keď nie, tak nie! — zdvihol päsť a zabožil sa. — Keď ja nie, ani vy! Ani vy nepôjdete!

Od Gregora to bola opovážlivosť vyrieknuť takú hrozbu. Hodil ju v zúfalstve medzi kamarátov, a netušil, že je to nebezpečná bomba.

— Gregor, maj rozum! — skočil pred podráždeného mládenca Janko Kukura. — Požuj dobre, čo hovoríš!

Ale Gregor sa nedal zastrašiť.

— Prisámbohu! — sekol dvermi a vybehol z krčmy na všetko odhodlaný.

Nevedel, čo spraví. Ešte na to nemyslel. Len túžil po pomste. Hrozne. A ťažké pokorenie menilo ho na obra.

Doma hodil sa na lavicu, zdrtený prikryl si širokými rukami tvár, aby nevidel, ako mu zpred očí šťastie uniká. Potom začal búchať päsťami po stole. Hneval sa na seba, že je taký bezradný a bezmocný. A keď videl, že i toto je daromná robota, svesil hlavu a plakal. Bolo mu do zúfania.

Takéhoto ho našiel Kukurovie sluha, Peter Tumidaj.

— Gazda ma posiela, či vraj pôjdete zajtra do mlyna…

Gregor zlostne odvrkol:

— Choď mi v čerty s mlynom!

Peter sa potuteľne usmial popod nos a pokrčil plecami. Strojil sa odísť, že pôjde za gazdinou, ale očí s Gregora nespúšťal, stál pri dverách, pokašliaval, bezradne omáľal slová v ústach, ako keby čakal na pomoc a povzbudenie. Peter Tumidaj o Gregorových trampotách dozvedal sa od Jana, od gazdovho syna. Keď sa totiž vrátil domov z porady, prišlo mu ľúto odmietnutého kamaráta, bol mrzutý a bál sa prezradenia. Radil sa s Petrom, ako zachrániť situáciu a dohovorili sa Gregora do party dáko prepašovať, tak, ako pašoval provadiner Michala Hrabka. Jano spoliehal na Tumidajovu šikovnosť, do Koperdanov poslal ho na vlastnú päsť. Mlyn bol iba zámienkou.

Peter sa len obšíval, obšmietal, no napokon vykoktal:

— Nuž… Ja za to nemôžem… — zamrmlal.

— Za čo?

— No… že ťa… no… však vieš, že ťa nechcú vziať do tej Ameriky…

— Odkiaľ vieš? — vyskočil Gregor.

— Ja viem všetko.

— Poď… Rozprávaj!

Tumidaj musel rozpovedať všetko, čo počul doma hovoriť o Amerike. A nedal sa veľmi ani prosiť. Gregorovi radil zadovážiť si potrebné peniaze a ísť na hranice. Na hraniciach si s ním nebudú vedieť poradiť, nuž vezmú ho medzi seba. I Hrabkov Michal sa strojí tak. Tomu to sám cudzinec poradil.

Pri rozlúčke Peter Tumidaj povedal:

— Jano si už všetko vezme na starosť. Len mlč. Nikomu ani slova. A nezabudni obstarať peniaze… Keď ja nemôžem, aspoň tebe pomôžem. Medzi mládencami nájdeš zástancu… Teraz sa ešte nemôže odhaliť, ale na hraniciach sa ti prihlási.

Gregorovi hučalo v hlave, ale nemal času myslieť na bolesť. Z almary vytiahol materinu vkladnú knižku. Pozrel do nej, uspokojený sa usmial a vydýchol.

Večer rozprával materi, že jednako len pôjde do Ameriky. Už sa vraj rozhodol.

Mať sa zhrozila. Taká bola rada, že mládenci nechcú Gregora do spolku. Ustrachovaná probovala uprosiť syna, prehriať ho vrúcnosťou materinského srdca.

— Amerika ti zabila otca, — rozprávala rozvážne, — čo by si tam hľadal? Mám iba teba, Gregorko, keby si odišiel, puklo by mi srdce… Svet je zlý, drsný, krutý. Tebe by ani nepristalo potĺkať sa v ňom. Si slabý. Mocný môžeš byť iba doma, keď máš pod nohami trochu pevnej dedovizne… I tvojho otca som tak prehovárala. Neposlúchol, zahynul… A pozri, čo sa stalo s Kušnírom! Kde je, ha? Pažravá Amerika ho zhltla…

Gregor zamyslený vzdychol.

— Ostanem, mama, — povedal po chvíli neisto a ticho.

Ani sám nevedel, prečo, ale razom vytratilo sa mu z duše všetko pokúšanie. Objal matku a prosil ju o odpustenie za žiaľ, čo jej spôsobil.

Tak sa videlo, že si Gregor už navždy vyhodil z hlavy Ameriku.