Zlatý fond > Diela > Svadobná cesta


E-mail (povinné):

Ján Stacho:
Svadobná cesta

Dielo digitalizoval(i) Literárna nadácia Studňa.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 131 čitateľov

Soľ do zmyslov

Soľ do zmyslov

Človeku


Drvíš v rukách slnečných kameň času,
preto sme večne živí. Nuž dovolíme,
nech náruživá soľ rozožiera kovy a svedomie
a nech nám vstúpi do zmyslov.

Amen, amen, hovorím vám,
volali živí,
je chaos, je tma. Neiskrí fosfor
bútľavého dreva,
veď bolí čierny bas.

Stratil sa kľúčik od reči,
predpoveď jazyka, plameň,
vložený do kremeňa
a v husliach na dno rieky potopený.

Ty, žobrač, s kladivom v ruke
hĺbaj nad kremeňom.

I stalo sa.

Žobrač sa na dno rieky ponárala
a zo samotnej túžby v prstoch
ohmatávať dno
padala strmhlav.

Ruky si doráňala o kryštály sladkej vody,
šmátrala, tríbila si hmat,
ucítila v ňom hasnúce svetlo
jadra zeme.
Vyniesla na povrch a hĺbala
s kladivom v ruke nad kremeňom,
až pod slnkom praskali skaly.

Priestor zablikal a rozostúpil sa.

V bľakote ohňa jazyky nemej žobrače
vyštekli zopár slov
k vysokému mesiacu.

Bas.

Za onoho času
toto všetko predo mnou ešte tajili,
lebo vtedy boli iba belasý ker krvi
a otec túžil do matkiných vlasov.
A ja som bol vápnom, ktoré mlčí.

Bolo silné leto tento rok.

A dnes je spln, je prudký prievan v údolí,
ktoré ozvena
slov, tvrdých ako diamant
a iskrivých,
v červených skalách vybrúsila.

Je teda načase ísť medzi ľudí,
hodiny ukryť do ruksaku
a kráčať, básnik, a sledovať

hviezdy na belasom ciferníku neba
a načúvať, ako nám v zátylí
odtikávajú čas.

Amen, amen, hovorím vám,
volali živí,
všetky slzy padajú k stredu zeme,
rastú soľné bane.

Soľ nad zlato.
Pochopte, prečo tým pánom ide o slzy.

I stalo sa.

Žobrač sa ponárala, prehrabávala zem
ako kasňu po pohrebe,
pre seba však soľ nenachádzala.

A tak to šlo, až pochovali svoj tieň,
padali k stredu zeme s tvárou k mesiacu.

Tak sa žobrač sadí.
Tak čierne kríže klíčia.

Odspodu do zrna pohrebné piesne vdýchli,
zelené jazyky k nebu vyrazili,
rúhali sa.

Boli nervóznymi
včelami úsvitu.

Za onoho času
toto všetko predo mnou ešte tajili,
lebo ja som bol ešte hviezdicou jadier
vloženou do jablka.

To bol čas očakávania,
chodieval som už do vlastného tieňa spať.

Pri pôrode jej slza padla do karbolu.

Blatom z popola a krvi
pre svetlo mi oči pomazali,
vyrazil som pod slnko a krútil som sa
jak slnečnica
vo vankúši za svetlom.

Bolo silné leto tento rok.

Hory sa rozostupujú,
sú úbočia,
tráva sa pení!

Choď, básnik, vysoko do skál,
odtrhni kvet.

A sleduj, ako mlieko strieka
z pružného prsníka.
Sleduj, ako sa v šľapajach mužov
jastraby liahnu.

Amen, amen, hovorím vám,
volali živí,
ovocie kvasí, číri sa, na červenej stupnici
rastie alkohol.

Prišiel čas hromadenia a búrenia sa plynov,
sputnaných pod starú klenbu suda.

Vyrazte!

I stalo sa.

Žobrač sa hromadila, víno dozrelo
a zátky k lune vyrážali.

A davy vyrazili na žiarivý vrch.

Vtedy človeku
zo srdca ľavá ruka vyklíčila
a dotkol sa hviezdy, šťastne tikajúcej
nad nárekom žobrače.

Zniesol ju, hviezdu, na zem a svojou krvou,
rozsvietenou kvapkou soli,
hviezdu pomazal.

I stala sa naším znakom.

Za onoho času
toto všetko predo mnou ešte tajili,
lebo to bol čas môjho detstva:

Vyfúkli žĺtok do cesta
a ja som do vajíčka plakal.

Občas som sa modlil do džbána
a z bielej škrupiny do mušličky ucha
kvílili husle potopené.

Nárek z vajíčka.

Tak sa mi uši otvorili,
slimáčik skryl sa v ulite.

Čas detstva, ťažkou rukou maľovaný
víchričný anjel na prasknutom džbáne.

Bolo silné leto tento rok.

A šelestiaci blesk.
To kdesi za horami tasia nože
a čakajú, až zajačia čepele
v striebornej tkanine pavučiny.

Pozor!

Pavúk číha
a môže sa kedykoľvek stať
bojovým krížom na vojenskom rukáve.

Je teda načase ísť medzi ľudí a vysvetľovať:
Z blýskania nožov je voda chorá,
bezvýrazný je vzduch,
sme muži v hnedej koži,
tabakom prísne navoňaní,
s jastrabími hlavami cez svalnaté plecia.

Amen, amen, hovorím vám,
volajú živí,
je rok tisíc deväťsto šesťdesiatjeden.

Básnik, choď a načúvaj rytmu silíc a svetiel,
sleduj strom, ktorý červenú miazgu roní,
aby raz sčernel do hlbín.

A nielen to.
Je treba rozhodnúť sa.

I stalo sa.

Je mi všetko jasné,
keďže si spomínam. Tam v panskom dvore
korunky pávom kvitli na hlavách
a po výstrele do papúľ brechajúcich psov
roziskrené bažanty padali ako vlasatice
po výstrele.

A žobrač, žobrač do vlastného tieňa padala.

Je iba snehová pláň,
v hodinách posúvame čas.

Stačí len široko okná roztvoriť
a pryskyrične chladný vzduch
na vápencových kvapľoch zazvoní.
To kráča človek šťastný a s hlavou na ramenách.

Vtedy už básnik musí kráčať za nimi,
mužmi z basových šácht,
a sledovať červený blyskot ich podošiev,
pretože rieka na červeno rudu vyzradila,
železo pre žeravú pec.

Nuž prečo teda iskrí nôž?

Prečo je rozpoltený svet?

Bolo silné leto tento rok.

Zima sa do biela otvorila,
brána sa pohla.

Preto kráčam, básnik, v mene hodín
k horám cez pláň zasneženú.
Tam kdesi v teplom bode,
tam kypí čaj.
Tam do skla citrón zatavili,
aby svietil na stôl uzimených.

A snehy, snehy!

Len tak sa mohlo stať do bieleho rána:
čierne korenie som dnes rozkúsol,
na jazyku ma páli slnko.

A v takom ostrom výdychu,
teda v mraze,
vyslovil som slovo Človek.

A bol kvet.

Bol iskrivý kvet mrazu,
číry tvar mojich úst,
odolávajúci činnosti času.

Svitanie nad mestom


Do klasov sypú sa jantáre hviezd.
Poď so mnou do polí, budem ťa viesť.

Ľahni si. Pod báňou ovečky mečia.
Kríž z veže blýska jak rukoväť meča.

Na ostrí striech luna schádza už z krvi.
Tak odpusť, tak odpusť, že som bol prvý.

Nebo jak spodnička. Spievajú ľudia.
Kováč už vyzváňa. Stroje sa budia.

Komíny vydýchli. Organy hrajú.
Mechy striech ťahám až k čiernemu háju.

Ostrie sa trblieta. Slnce jak dukát.
Deň sladne. Dnes budú marhule pukať.

Už kosia. Vidia nás. Na tom už nezáleží.
Klebetní kohúti na Mikulášskej veži:

kikirikí.

Túžba po vode


1

Večer

Na džbáne vietor od dediny píska.
A zvony bijú ako na poplach.
Víchričná, kráčaš ku mne cez strniská,
kým, vŕšim piesok, trosky po hviezdach.

Kolá sa krútia. Suchá oska výska.
Koník sa potí, šíri kyslý pach.
Keď kráčaš so mnou, čujem celkom zblízka,
čo bosým nohám šepká smädný prach.

Dedina. Tichá modrá silueta.
Koník sa potkol. Kameň vybuchol.
Potom ti v šatách zrnká prachu svietia,

padajú hviezdy. Tak sa piesok rodí.
Vzduch vonia, z potu vypadáva soľ.
A nohy túžia po objatí vody.

2

Kúpanie

Tu tvoje nohy vídam na výslní
ako dve ryby, preto si ich stráž!
Na sklenej vode čierno blysli člny.
Aby bol iba jeden tieň – a náš!

Smieť siahnuť na tvár plávajúcej luny!
To sa smiech perlí, keď sa s vodou hráš.
Po tvojich členkoch vzpínajú sa vlny
a sipí vrelá, zapiesčená pláž.

To vzbĺkla ryba. Nad hladinou žiari.
Ohnivé kruhy, tak sa značí cieľ,
sipí nám voda z osmahnutých tvárí.

Celú ťa vnímať! Málo, málo, málo!
Skočiť! A dvoje rozpálených tiel
sa hviezdnou vodou vrúcne milovalo.

S medom na jazyku a mama


Zastokne žltú sviečku do svietnika.
Mlčíme. Šumí zapálený knôt.
Na stole plásty. Med v nich ostro bliká.
A včelím jedom zaváňa jej pot.

Zaslzí sviečka k stolu. Ticho vzlyká.
Život ju gniavi. Spieva na život,
keď si tvár chlebom stiera z tanierika.
Nad sviečkou krúži kŕdeľ nočných psôt.

K ústam si čučky zodvihneme plásty.
Keď jej med potom vstúpi do jazyka,
rozhovorí sa o stratenom šťastí.

Žihadlo krvou až do srdca vniká:
Taký bol ten tvoj otec… Škoda slov.
Slza je včela s čírou lampičkou.

V modrom svetle blesku


Mlčíme, žiari zlatá kôra chleba,
kým tichá mama poumýva riad.
Rozbila tanier. Mesiac zmizol z neba.
Keď žmýka vecheť, začína sa liať.

Šušťanie namokajúceho piesku.
Z jačmeňa v okne jastrab vybuchol.
Nôž cengol z vody. V modrom svetle blesku
vzbĺkol nám v očiach vydrhnutý stôl.

Hrmí. Kôň dupe po pieskovej pláni.
A lampa ďalej čierna zostala.
Žeravý uhlík na dedovej dlani
žmurká jak mačka, keď je ospalá.

Ako na detskom obrázku


Po liehu som sa spotil,
ospatý ako med.
Čierny mrak, biely motýľ.
Znie agátový kvet.

Luna dnes vyleštená
vychádza spoza striech.
Pracuje nočná smena.
Na hale blýska plech.

Komín je hlaveň dela.
Len výstrel na mesiac,
a luna očernela
a nebolo jej viac.

Dozvonil biely agát,
blyslo sa, zhasol peľ.

Dážď začal o plech plakať:
Ach, spln už očernel.

* * *

Jozefovi Mihalkovičovi

Priatelia z detstva dopili štyri fľaše.
Za oknom praskol hrom.
Ráno som vyšiel, zelené sklíčka našiel.
Rozbitý sklený strom.

Do hája smútku,
do hája smútku,
do hája zo skla.

Vo fľaši potom jesenný vietor svišťal.
Hral tklivý lesný roh.
Komíny duli, do organových píšťal
započúval sa boh.

Do hája smútku,
do hája smútku,
do hája zo skla.

Plynová lampa ulicou zachrastila.
Ach, slepý, slepý svit.
A sklíčka k očiam, zelená moja víla.
Ešte raz detstvo žiť!

Do hája smútku,
Do hája smútku,
do hája zo skla.

Ráno sa blíži, plynové lampy stína.
Zelený tichý sen.
Detstvo je dúšok červenkastého vína,
čo kleslo pod koreň.

Do hája smútku,
do hája smútku,
do hája zo skla.

Zelený sklíčkom vidím svet na ružovo.
V úsvite horí stoh.
No už sa blíži zvíjajúce sa slovo,
slimáčik-máčik, boh.

Cigánsky plač


Luna je silná, čpavok pripomína,
v cigánskej chyži páchne dym a moč.
V susednej búde zlatý vrkoč vína,
ej, toč sa, dievča, toč sa, toč.

Na tenkej strune kvíliť o žobrači
a počúvať len blyskot zrkadla.
Však ona, matka, zadúša sa v plači,
rozbila husle, pieseň nenašla.

A chladný popol postriebreno zvoní,
keď v prítmí chyže fúka do kachieľ.
Možno sú to len jeho vrúcne stony,
keď sa tu v mraze rozpálený chvel.

Kľaknúť si s nimi k teplej chvíli svetla
a čierno trpieť, skučí chladná pec.
Zo stola potom omrvinky zmietla
a zranila sa o plamene sviec.

Veď my sme v skrinke so zeleným vekom,
ktorú mráz brúsi v modrej perleti.
Už neveríme žiadnym silným liekom
a z úst mu iste včela vyletí.

Vykríklo svetlo z rozštiepenej vody,
vlasy zas väzní rozzúrený srieň.
Potom sa na mŕtveho syna hodí,
iba preň žila. Zostal iba tieň.

Srdce sa ešte chvíľu v hrudi šklbe,
ale už v kachliach znova zvoní mráz.
Prepuká svetlo na žltkastom zube,
túžil sa usmiať ešte aspoň raz.

Modliť sa, plakať, voňať k petroleju,
nad hlavou k hviezdam zlomiť sklený prút.
To sa mu deti nad zrkadlom hrejú
a chladným smiechom túžia zabudnúť.

Poľovník


Ó, čiže chvíľu pred údivom
nad hlavou mu tiahne besný pes.
Cengajú hviezdy v mračne sivom.
A na skle mrazu kypí mliečny les.

Kľaká si, v slzách ostrie brúsi.
Rozkladá vatru, začína sa chvieť.
Tak zúri k výškam: divé husi
striasť musia z krídel modrý let.

A v tráve, ktorú väznia sriene,
od vatry k lesu číha jeho tieň:
Vysliediť krídlo poranené,
pád k zemi čuť a hlasne trpieť preň.

Vystrelil. V mraku hviezda zvoní.
Smršť peria. Sneží. Sane, strapec hláv.
Rolničky. Ľútosť, dupot koní.
Divá hus padá za výkriku tráv.

Tak padá anjel poranený.
Do ohňa padaj, panna slobodná.
Potom sa vatra na ker mení.
Krv šípok. Žena skáče do ohňa.

Poznámky z obchodného domu


1

Horúca zem

Keď
korunovaný slnkom,
mlčaním vody prestúpený
zdvihol som hlavu
k neviditeľným hviezdam spiacim
a zacnelo sa mi po mesiaci,
rozkvitla tmavomodrá ruža
na sukni zamyslenej ženy.

Do výťahu som vstúpil šiesty.
Hviezdami iskril náhodný dotyk šiat
vrátnika z výšok, držiaceho kľuku v pästi.

Naučiť sa stáť.

Odliepa sa ťarcha zeme z piat.

2

Hore, hore

Stúpať
a viac sa neobzrieť.

V zreniciach si nesiem onen tmavomodrý kvet
a keď bude treba,
vynesiem si ho do siedmeho neba.

Kým z výšok klesal tichý, číry hlahol,
prvý lúč svetla mi až na dno očí siahol:

V nahosti slova ako pri narodení
opäť mi do očí zostupuje
najsamprv smútok steny
a potom vlasy,
vysoké čelo bledej ženy,
nakoniec štíhle telo
v bielom.

Slnce sa nado mnou stále nižšie kloní,
klesajú poschodia,
tváre skryté za záclony.
Dlho sa ešte budem viezť,
dokiaľ mi pod nohami zavŕzga
prach po brúsení hviezd.

3

Smútočná báseň na rozchod nadoblačných milencov

K predavačke sa milenec blíži
krokom podkovaného koňa.
Lustre sa zapaľujú a zvonia.

Vtedy som na vlastné oči videl:
vešiaky v druhom poschodí
roztiahli stovky cherubínskych krídel
a ovievali veľké príchody.

Líca sa jej dotkol váhajúcou rukou.
Jej prsia boli kvapkami rozsvietenej rosy.
Bolo to čosi,
ako keď ráno čakáš na praskanie pukov.

A figuríny hľadia s ústami do výkriku.
Balalajky a husle mlčia.
Teda aj nad oblakmi milenci sa lúčia.
Zazrel som darček v detskom kočiariku.

Pri odchode si prehľadáva vačky,
prstami spomína na teplé líce predavačky.
Klesá po schodišti.
Gumený pajác
s vyvrátenou hlavou
na pulte jej pišti.

4

Padať

Ty smutná s kvetom.

V oblohe visím, padnem, viem,

Nech.
Aspoň celým telom
budem cítiť teplú zem.

Padať,
ach, padať na ostrie červených striech,
k horúčke zeme padať
a z radosti pádu klesať na kolená,
poležiačky spamäti sa učiť slovu hriech
a dlaňou hovoriť: Si krásne opálená.

5

Bez tragédie nadoblačných milencov

Opäť sa mi vracia,
čo som strácal,
keď som stúpal:
topánka,
členok,
lýtko,
koleno i úpal.

Umelá palma tasí
meč kolmo na slnko.
Bijú tri hodiny.
Padli tri zlaté vlasy
z druhého poschodia
účesu
opálenej blondíny.

Padol som dolu srdcom.
Hodiny stále zvonia.
A ona smúti.
V rukách jej ohnivý parfum vonia.
Odídem, nevrátim sa späť.

Buď modrým plameňom, ktorý som spreneveril.

K východu som zašiel,
do otvorených dverí
zaplakal výbuch fľaše.

A vtedy na jej sukni tmavomodrý kvet
akoby sa trocha bál,
predsa len prudšie zavoňal.

6

Pod slobodným slnkom

Ulica z kameňa,
poludním bielená!

Zas cítiť zem,
jak sa ti pod mäkkou pätou krúti,
zas voňať ulicu,
jak sa ti proti čelu rúti,
zas vidieť starenu,
čo na námestí zrno trúsi,
a holub žlté zrno zbiera.

Na jeseň sa znova vrátiť
k rybníkom
a ku jazerám
a všetko prespomínať
pod plačom divých husí.

Melón


Chatrná strieška,
pozliepaná z tvojich listov,
dužín
a dlhých podvečerných tieňov,
ukrýva tvoje dozrievanie.
Tajomstvo zrodenia,
Zem,
ktorá ti visí na tenučkom krku,

vpíja sa do tvojho čela,
ktoré sa už-už roztrhne
pod žeravými kvapkami rozpínajúcej sa krvi
a tvojich sladkých cvrčiacich miazg.
Naďalej ciciaš z unaveného prsníka,
zo zeme,
večnú mladosť
a ukrývaš ju do svojich jadierok
pod čierne brnenie
proti smrti,
do svojich voňavých vnútorností.

Od chvíle,
keď si svojím kľúčikom odomkol zem
a kopijou dužiny
si začal zápasiť
o slnko,
vodu
a vzduch,
držíš sa hrudy,
Herkules.

Všetky víťazstvá tvojho klíčka,
z ktorého sršala dobrotivosť zeme,
život,
požehnal čas.

Vtedy si prvý raz dvihol svoju hlavu
a bezradne si sa obzeral po okolí:
Kde som?
Čo som?
Čo bolo predo mnou?
A čo príde?

Raz príde čosi,
čo bude ostrejšie
a oslnivejšie
ako augustový deň.
Tvoj tryskajúci výkrik
skrvaví ruky dieťaťa
a na tváričku,
žiariacu nedočkavým úsmevom,
vyhupne
červený polmesiac tvojej smrti.
Po tomto vyvrcholení
s dlaňou plnou jadierok tvojej nesmrteľnosti,
jadier,
príde k matke a povie:
Mama, utri mi ruky.

Kto však by utrel ruky tým,
čo chcú nás,
priateľu,
vyrvať zemi
nedozretých?




Ján Stacho

— jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.