ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prach sviští rovinou, po tichej soli vonia,
keď spievaš v čase sĺz, noci a papriky.
Vietor ti zakvíli do panenského lona,
až v riekach zaiskria strieborné kapríky.

Si sklený cylinder, ktorý sa rozžeraví.
Ukúsni z mesiaca a stvoríš bielu kosť.
Stačí len zraziť ťa do ľútostivej trávy,
podpáliť petrolej, vyšľahne rybí chvost.

V kuželi svetla zvoň, široko rozkročená,
vyzrň sa ako raž a vlasy stvor si z nej.
Tie vlasy červené nahrň si na ramená,
ty čierna vo vetre, dnes do prachu sa smej.

Zem stúpa do svetla, luna peľ z kvetov práši.
Vyzleč sa do biela, do vetra vlasmi duň.
Zelená obloha zaspala v čírej fľaši.
Strach zeme, kaolín, to svetlo zašlých lún.

Eh, tvoj spev, to je tieň zrazu tak sklene číry,
to voda pod hviezdy z rybníka vyprskla.
Padni už do prachu, nech vzbĺkne vtáčik síry,
zo svetla nech je plač trieštiaceho sa skla.

Kalíšky makovíc ópium vyronili
a hviezdy zablysli v stojatých riečiskách.
Krvácaš, neplodná, veď sčerveneli íly.
Zas padaj do prachu, lebo si nečistá.

Pre nočných vtákov už nenos viac v dlaniach studňu,
z pórov ti tryská jed a otravuje pot.
Kostry rýb zablysli a opäť klesli ku dnu.
Musíš si vytúžiť čistotu spodných vôd.

Mesiačky na nechtoch do krvava ti svietia
a srdce na ústach prezrádza dnes tvoj rúž.
Červeno cengol spln, vo hviezdach spieva dieťa,
ale ty, nečistá, ku stredu zeme túž.

Dnes praskol porcelán. A z plaču svaly bolia.
Dnes čítaj mŕtvy zvon, strieborný nárek rýb
a v slzách, úbohá, ruky vbor do popola,
zdvihni ho pod hviezdy, na hlavu si ho syp.

Tak čítaj príbehy v popole, v modrom lesku,
a potom, úbohá, zo spánku vykríkaj.
A zástup za oknom vyhĺbil jamku v piesku
a basy hĺbia noc pre pohreb slávika.

V korunách stromov dážď, vanie jak z apatieky.
Severka v citróne zvoní jak budíček.
Obloha je bubon, čo našli na dne rieky.
Svetlo už necengá, nuž hľadaj si svoj liek.

Po celé noci bdieš, ako keď šumí múka,
opäť sa dvíha prach, nočný a žeravý.
Veď siahni po steble, ktoré ti miazgy núka,
a znova prinúť prach, nech k tebe prevraví.

Korienok zeliny po horkej soli hmatá.
Už siaha do hrobu: to chrastia durmany.
Ó, šťava v lodyhách, vzácna a jedovatá,
či sa prach pred tvojím útokom ubráni?

Všemocné korienky nasyp si do mažiara,
v cvendžaní mosadze dlho sa nahá slň.
A dotiaľ roztĺkaj, kým ostro nezažiaria,
kým sa ti neozve zelený nárek žĺn.

Opäť choď k rybníkom a sleduj čierne trenie,
šepkaj si s plameňom a dýchaj jeho dym.
V slnečných hodinách posúvaj modré tiene:
Vzdaj sa, prach, aj tak ťa v človeku obrátim.

Akýsi spev ťa dnes od rána v krvi bolí.
Tvoj výdych do prachu, belaso chladný kôň.
Opri sa o vietor, choď do makových polí
a zaplač stehnami, doľahne žltý zvon.

Tam zraníš marhuľu. Tvoj tieň sa nad ňu nahne.
Zubami zajasať, tak túžiš, slobodná.
Modli sa v rybníku, s nohami v teplom bahne,
nech plyny zabublú až z tlejúceho dna.

Obočie, nočný vták, belaso nad jazerá!
Už slanú perličku vyronil čierny pór.
Keď hviezda zasviští, kováč ti slzu stiera.
Ľahni si do prachu, strieborný príbeh stvor.

Až zuby kostené vyzrníš do podkovy,
zazvoní porcelán o nahé semená.
Vždy keď ťa pobozká, v pahrebe vzbĺknu kovy.
V ich svetle musíš byť donaha červená.

Potom sa zahaľte do dymu z konských kopýt.
Ty dlho vykríkneš. Vyletia vtáci z hniezd.
Zelenú oblohu až do dna musíš dopiť.
Pod trusom vtákov íl nohami budeš hniesť.

Dozretá pod slnkom, z ktorého koža páli.
Prach je už červený uprostred roviny.
Porodíš, vzbúr sa však, až zapraskajú skaly.
Tvoj čas už odbili slnečné hodiny.

Máš vlasy červené. A všetky noci slepé. Prudšie sa nohami k mesiacu pritúliš. Už sa ti krv až v samých cibuľkách vlasov tepe:
Skvostnými zubami krvácať v marhuli!

Nuž padaj, ranená, nech sa už kovy vznietia.
Eh, bližšie k mesiacu, oblúčik z pružných nôh.
Z tej ryhy v marhuli raz musíš stvoriť dieťa,
ty pani nad prachom, ty každonočný boh.

Zlý vietor z makovíc, oplodňujúce rytmy.
V krvi ti kvíli soľ jak poranený vták.
Nuž vzbĺkni, krvácaj v nazelenalom prítmí,
rozkroč sa, nech vrúcne vytryskne vlčí mak.

Ó, rytmy makovíc. Trenie tiel zlé a briskné.
Zem sa ti závratne rozkrúti na pätách.
Raz ti syn, boľavej, v belasej sukni zvýskne.
Pod srdce šľahol ti žeravý nočný prach.

Obloha je sukňa belaso uvädnutá.
Spí vietor po prudkom výbuchu zátok z fliaš.
Hviezdy sa trhajú a do rybníka rútia.
V ústach ti rastie med, jazykom spomínaš.

Vták sviští a do vlasov ti klesá.
Ten mesiac nad riekou, tá papierová loď.
Ktosi sa privráva. Jelene trúbia z lesa.
A v plodoch načúvaj bublaninu spodných vôd.

Svoj smútok potop raz až kamsi na dno mora.
Lodí si nachystaj, všetky ich naložíš.
Zelín si natrhaj, nech na zeleno horia
a šťastná budeš z nich, jak pália na koži.

Rosa je slzička ukrytá do perleti.
Z dediny ranný zvon vyzváňa na úsvit.
Tiene sa zrodili, tie nežijúce deti.
Žena, si všemocná, rozkáž im teda žiť!

Pod slnkom stúpajú rybníky rozohriate.
Už si noc vášnivo až k ránu dopila.
Práve si, trpiaca, počala v slnovrate.
Kto iný bol by ťa oslovil do tyla?

Príťažlivá je zem a z ťarchy bolia kĺby.
Zlož perleť pod mesiac, nech cvengne do šupín
a v mene chleba nech nad zbožím azúr hĺbi,
mies cesto rukami a dýchaj silný plyn.

Na slnečníku si kedysi k lune vzlietla.
Dnes ucho na srdce, brána sa otvorí.
Nad drevom trúchlivým utrúsiš krížik svetla,
nech znova zatúži, nech vzbĺknu fosfory.

Ty prach, ty červený, vrúcny, až do krvava!
Vajce sa gúľalo, až k zemi zablysklo.
Keď oči prižmúriš, nech vonia celá káva,
noc zamkni do fľaše a triešti hviezdne sklo.

Vystúp dnes na hory, do luny zuby zatni,
stvor oči belasé a siahni na blankyt,
kde hviezdy praskajú jak na žeravej platni,
pre syna musíš si pár komét uchytiť.

Tieň klíčil v hodinách, kým prach si bozkávala
a spánok prichádzal jak okrídlený sneh.
Červeno vykríkni vlčí mak v bielych skalách
a očné bielka dnes a prach a dym a smiech.

V slnečných hodinách tieň túto chvíľu bozkal.
Znie z hĺbky azúru nadšený šepot žít.
A zástup čiernych rúk odišiel s vápnom do skál,
na špičkách, štetkami spln treba vybieliť.

Skry svoj pot, načúvaj praskaniu vrelej žuly,
nachýľ sa nad zemou a čuj ten silný var.
Trp v splne bolesti a do klbka sa schúliš
a prach sa rozodní, zbadáš v ňom svoju tvár.

Páchne tma, tá krava zvlečená z živej kože.
Tep, rytmy makovíc zo žilkovaných blán.
Aj perleť zablysla. To kdesi tasia nože.
Spln karbol nalieva do otvorených rán.

A teraz k dieťaťu kľakni si na kolená.
Keď jastrab vyletí, ty čuješ vajce znieť.
Eh, ryby na dne riek blikajú do zelena,
to žlny vybuchli, to spieva sírny kvet.

Vysmiaty leží prach, zacvendžal kryštál soli.
A vietor zasvietil, začervenal sa kov.
Tvoj muž z úst vyfúkol modrý kruh glorioly.
Tak ťa dym oslávil a znie ti nad hlavou.

To telo v plienkach je prach z prachu tvojho tela,
nuž jeho nechtíky premieňaš na perleť,
lopatky na krídla a celé na anjela.
Keď zo sna vykríkne, to do tmy vzbĺkne med.

Svoj spánok nakladáš do papierových lodí,
vezú ho do mora, v ktorom soľ vyzváňa.
Keď polnoc odbíja, vychádza vodník z vody
a hviezdy ráňa a ráňa až do rána.

V ústach ti zacvendžia iskrivé plutvy zlaté.
A morským pannám vždy mesačné svetlo trús.
A ďalej budeš chcieť pliesť piate cez deviate
a z úst ti vyletí pieseň a divá hus.

A strážny anjel ho každú noc vybozkáva,
aby sa do jeho košieľky obliekol.
Nad ránom v kuchyni zavonia mletá káva,
muž ide do práce, ty zasa po mlieko.

No na svitaní vše červený býva azúr!
V čepeli vidno svet, vraždiť vie brata brat.
Vyraz im z ruky nôž a úpenlivo zazúr.
Nech nikto nevidí viac guľometmi siať.