ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Muž ešte pred bránami. A pohyb smerom do seba
vo vírivých miazgach, ktorý ustrnul.
„…Ten hukot v nočných lampadách, keď žíznia
spovedne!…“ – a v pohlaví trilky a zurčanie
a potom už len bronzy…

„Plameň sa deje iba jedným smerom…“ Ale je
muž, tak prvotne čistý v čase, anjel,
ktorý dozrel: „…oheň
donútiť, nech cúvne!“ – bič plieska v jeho tele,
nehybnie
vietor, pohýna
rybí pach jeho semena v mníšsky nedotknutom rúchu,
muža vyzrádza; dutnavé závany spoteného pohlavia
(dodnes ich cítim v prstoch, hranice ruží na svitaní),
oheň
na ústupe… (Boh v týchto údobiach, bodných
ranách večnosti, stáva sa vonnou nahôtkou…)

Spí Mesto, vrak Jeho tela, vyvrhla ho zem.
„…Ten hukot v nočných lampadách, keď spovedne
žíznia šušotavým sykotom zo studnične hlbočiznej
noci!…“ Slovenská je
tma, belostná
je tma a z vápencových skál…

Medzi dvoma alabastrovými kostolíkmi rinčí
reťaz z bronzu, košieľka sa na nej suší, košieľočka
z plátna, v strede krvavá… Prepožičaná panna
donaha
sa týči na trnavskej rovine… Panna a Matka,
mesiac pod tvojimi nohami je príliš,
príliš menlivý!… Ale tam, na výsostiach,
nad gniavením ortuťového vzduchu, tam,

kde som videl horieť chlieb!… Praskotný šepot
nad koreňmi, prach sa povzniesol
nad seba samého. A dolu
bronzy: svetlo so zlomeným krídlom, krúživé a ťažké;
a znova bronzy: spev
znásilnených ľudských dcér, jódlujúce žĺňa
pohlavia počas korenných vôní postojačky,
bronzy! Leto! Ó! A nad škripotom brán zrazu
jas! Pod blkotne suchým vzduchom dohrubli už steblá,
na vežiach len strážny nárek býkov. Bozk. Skrvavené
pery muža, prirastené v savej túžbe
k rohu, plameň,
ktorý strieľa k oblohe.
„…Rástli tam tri vetvy, silné
na sever…“ A žiarivý muž kráča: „… pod
polnočné slnce, ó, pod polnočné slnce!…“ – tak
v jeho pahrebných ústach, povýšených,
syčí
plameň s darom jazyka, na dne
prasklín po britevne slanej žízni
krvavý: „Štipľavá tma tam tryská za nocí,
červených, a v dusnom vzduchu
nadusaných hrdúsivou paprikou…“

„…Ten hukot v nočných lampadách, keď žíznia
prsty po kňazskom hrdle ženy…“ – náruživé
nozdry, plné bronzu, ktorý vrie, ó, trilkov!
trilkov znásilnených ľudských dcér, trilkov
v nočných lampadách, trilkov z hĺbok petroleja,
ktorý jasá jasom knôtov žíznivých, trilkov zo sŕdc,
trilkov z hrdiel skurveného syna človeka, trilkov
bronzu, struneného, napnutého do chrastenia, trilkov
vrenia: bronzy! Bronzy nad kožami vo vírivom vare,
vo virvare rozvrnených bubnov pred popravou! Trilky
z vlastnej ťarchy preborené do seba: bronzy!…

Leto!

(„…Tam, kde sa slávi obrad zasnúbenia,
v temnote belostnej
soli, keď sa vo vode oddá spev a jas a mesačné
bronzy, náruživé, živé,
tam…“ – kráča muž s tvárou na žúžoľ,
znútra smiechom žiarivý, počas zvonov, teplej soli,
ktorá spieva dobrotou, tam
je leto, ó, tam detstvo!… ó, tam biela
košieľočka, krvou navždy spečatená, s bronzom
mince, ó, daň z rozkroku!)

„Plameň sa deje iba jedným smerom…“ A ja
zatiaľ k stromu ruky prikladám: „…vetva, ktorá
nesie hniezdo, býva teplejšia…“

„…Ten hukot v nočných lampadách, blesky
v ňom a cherubínsky hlahol…“ Skrížené bronzy
vtedy rinčia, loná materí sú vyplienené
synmi, čo sa upísali ohňu. Vtedy je čepeľ
z bronzu, hranica, za ktorou je smrť
a kruh: v odvrátenej tvári dňa nevesta zasa
a lôžko v jej širokej panve, po krvi úsvit
surmitného smiechu…

„Plameň sa deje iba jedným smerom…“ – boh
vtedy neodolá, ohne sa blížia proti sebe: Pod
nohami Panny premenlivý mesiac, štrbavou dýkou usmieva
sa boh. A vtedy sú ony: prestúpia sa, pretnú, blesk
šľahne telom ako reťaz z bronzu, ktorá narinčí
krvavých mincí vôkol zemestredu, do plátenka,
do voňavej košieľočky Panny…
„Synu človeka!…“

Vtedy nevesta, prepožičaná ti na úžeru, vo svadobnom
rúchu siahne po dozretom plode a ty jej dotyk
ucítiš
na pohlaví a ním začuješ,
ako v nej žilky tikajú, pohlavím si uvedomíš
tras v bruškách jej prstov, elektrický bzukot, vibráciu
bronzu…
Bronzy!… (A potom sa ti vzďaľuje skrze oheň: strom
tak zhára, matersky sa prázdni, končí
ako čln… čln, bludný
v piesčinách…)

„…Kde stála Panna, vidím horieť chlieb…“
Človek je dobrý v takej chvíli, rozkvitá
v ňom ker, horiaci ker vlastných tepien,
potom príde výbuch do kvetu:
kruhy
oleja sa šíria po hladine, radosť preveľká,
dúhové farby, zakliate, do vrcholenia kvetu
odmyká: muž zlomil pečať. Len jedna šľapaj
v prachu. (Muž
s druhou šľapou nad zemou…)

„…Ten hukot v nočných lampadách…“ – tam,
kde vrcholí mladulinké okno plné krvi, tam, kde
tonú lode
katedrál, tam
v zlome, goticky do hrotu dýky vyklenutom
panenskými stehnami, tam, kde sa ohne pretínajú,

je stred? Je
ona, nehybná (chrámová klenba vodorovne), je
veniec, vír: bronzy! „…Plameň
sa deje iba jedným smerom…“

Hrúžia sa veci zeme… „…krv bude trestom
za tvoj spev!…“ – takto spievajú popraskané pery
mužov… „…videl som horieť chlieb…“ Na vežiach
mužské bozky v savých rytmoch do archanjelskej
mosadze…

Leto!

Krúživo besnie luna „…skôr než kohút
hrdze červený z každej strany
na trnavskej katedrále…“ zaškrípe, Muž
zrádza
oheň, boha v sebe, pohyb
do kruhu!

Muž vstúpil.

„…Ten hukot v nočných lampadách…“ – keď
ker žíl prerastá mi cez kožu, do úsvitu
bodavo sa vetví, keď Muž na vrchole kohútieho
spevu roní tymian… do svitania krv
z neho strieka v kosierikoch a fŕka navôkol…
(„Tam hore zatiaľ súkolia nepoznaných hviezd a sĺnk
pracujú
presne: pohyb
do kruhu…“)

„…Tam, kde horel chlieb…“ – Muž, ktorý zišiel
z krvi, prekročil brány z elektrického bronzu; kráča:
„…Ten hukot
v nočných lampadách…“ – keď sa nám neodpovedá,
či cesta vedie ta, alebo spiatky.