ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dnes v noci anjel víchra stál na mojom prahu,
dotýkal sa,
Mladistvej podkovy, pribitej zelenou hviezdou
k prahu
Pre šťastie, ako vraví ústne podanie…
(A vstupovanie do živičného vzduchu
V temnotách komnatách domu voskovicami
dovoňava a plamenne, keď nastojato je ich sláva,
a tiež v zháraní…)

I ucítil som vtedy násilenstvo
Ducha
Na búrkových listoch! (O ničote vtedy
premýšľam a hĺbam a nohami už cítim,
ako sa vbáram hlbšie
Do zeme.)

Ale on, z rodu mláďat anjelích a pokrvný ohňu,
s mečom
Na obe strany brúseným a plamenisto
obojsečným
Na predbrání raja stojí…

Ale hľa, on, človek, snivec a náhlivec,
skurvené potomstvo
Adamovo, Básnik,
Oblieka si rubáš do nočného bdenia, a počuť
Bludičkový šepot ponad trasoviská…

Ale už deň predtým oheň, oheň
Bol a bola teda
Chvíľa, keď sa človek
Rúti a sám do seba sa prebára: „…Tikotné je
a rýchle srdce
Vtáka!…“ modlil sa a onen príbeh znova
A znova, hlasný, prekviľoval: „I rozlúčil sa
s láskou svojou.“
Vták a peši
Sa navracal. Pri prameni
Zavše pokľakol, srdcom
Sa na zem položil a z hniezda
Vlastného srdca (až do červena horúceho ním,
Srdcom a ním
Samotným) z kalnej vody
Pil.

*

I švihol vtedy anjel mečom ohnivým a pred
bránami
Raja, rovno na zemi (s vyhladovaným srdcom
a s nohami
Naboso) ocitol sa on,
Človek!

A vtedy anjel víchra (ucítiac nesmierne váhy
vo vzduchu
A v nás, smrteľných) ustúpil
S váhou do úzadia a tam už naveky
Sčernel (s očami zaviazanými ako pri hre
na slepú babu alebo pri inej hre, zvanej
Spravodlivosť)!