E-mail (povinné):

Janko Kráľ:
Štít

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Jozef Sedláček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 283 čitateľov


 

Štít


[1]Keby bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal by ponad Váh ak’ obláčik biely,
ponad Váh by lietal a na Štíte býval —
čiže by sa dolu na ten Liptov díval!
Hen ten vrch okrúhly, tá vysoká hoľa:
kto nezná spod Štítu sivého sokola?
Čo prejdeš päť stolíc a štyri krajiny,
ale predsa takej nenájdeš chlapiny,
ani naširoku, ani naďaleku,
ako je ten starý Jurina zo Smreku.
Hocaj už i starosť vyzerá mu z očí,
ale tisíc mladých raz poraz preskočí,
a nech sa len chráni hen v siedmom vidieku,
na koho sa zaje Jurina zo Smreku!

Ale už, chudáčik, ustáva pomaly.
Jaj, keď sa nad svojím mládenstvom rozžiali,
jaj, keď si o svojej myslí starobôčke,
zaplače ak’ dieťa na tej píšťalôčke,
zaplače ak’ dieťa na hory a skaly:
Moje mladé časy, čo ste ma nahali?
Hej! boli to časy, ale ich Kubo vzal,
keď starý Jurina bučky preskakoval!
Čo tento čas? Ani spomenúť nestojí,
ako keď chodieval Jurina po zboji.
Ale čo to všetko vypočítať platí —
keď čo raz prešlo, už nikda sa nevráti!
Sokolíček sivý, môj synak jediný,
ta ja skoro pôjdem z tej našej doliny,
ta ti ja zanechám tie moje ovečky,
keď ma von vynesú z našej kolibečky.
Keď ma von vynesú do tichšieho bytu,
nezabudni, žes’ syn Jurinu spod Štítu.
Čo? Starý Jurina? Povestný sokole!
Ešte ťa žiadajú tie Liptovské hole.

Ani Štít si nedá tak odňať vtáčika,
Jurinu zo Smreka, chýrneho zbojníka,
trebárs si za mladi mal dosť potešenia,
ešte ťa na starosť kopne hus pečená.
Ale sokol sivý, tvoj synak jediný,
dáko sa len moce pomedzi kroviny,
ani tak nespieva, ak’ predtým spievaval,
ani tak nepíska, ak’ predtým pískaval.
A keď aj zapíska — potecha neveľká —
vypadne mu z ruky od žiaľu píštelka.
A tak sa zahľadí v háj ten javorový,
akoby bol vskutku kríček kalinový.
A mládenec švárny v tom najlepšom kvete,
že mu hádam páru nieto v celom svete.
A to šuhaj hodný ďaleko na slove,
že mu povesť ide po celom Liptove.
Nezná to žiaden duch v celom božom svete,
čo šuhaj postáva, čo sa len tak pletie.
Nezná žiadne v svete celučkom stvorenie,
čo je šuhajovi, aké má trápenie?
Horecký mladý pán, starý čert hotový,
dobre vie, čo chýba nášmu šuhajovi,
dobre vie, dobre zná, odkiaľ vietor duje:
počnúc od nedele, čo dcéru katuje,
čo mláti ako snop: „Ty taká a taká!
Ešte by si išla, ľaďže, za sedliaka!
Ty taká a taká, nebojíš sa Boha?
Otec mu bol zbojník, on väčší stonoha;
otec mu bol zbojník a syn bude väčší!“ —
Pán Horecký, sebe držte si tie reči,
keď nie vaša dcéra tej milostnej tvári,
to vám nespomôže ni váš otec starý,
ni vaša perepúť hen-hen od prabytu,
hneď by ste videli sokola od Štítu.

Večierok tichučký, tma padá na hory,
na Štíte na grúni vatra jasná horí,
či horí, či praští, či svieti dokola!
Kto pri nej nepozná hôrneho sokola?
Darmo vatra praští a veselo žiari,
nerozženie smútok v šuhajovej tvári,
darmo vatra praští a hreje dokola,
predsa nerozhreje hôrneho sokola.
Tvár bledú, tvár žltú striasa kási zima
a šuhaj v zem zaťal stĺpnyma očima.
Večierok tichučký, tma padla na hory,
tma ako v tom rohu; ký to duch hovorí?
„Nie som ja duch žiaden, som človek ak’ iní,
som starý pustovník z tej hornej doliny. —
Pred mnou všetky tajny odhalené stoja —
môj synak úprimný, veľká žalosť tvoja!
Kto by tú potupu tak mohol strpeti?
Ale hľaď na hviezdu tú, ak’ jasno svieti!
Hľa! hľa! ako rastie na nebi iskriaca
a striebri tmavý štít bledého mesiaca.
To je hviezda tvoja, taká božia vôľa,
celý svet uvidí zo Štítu sokola.
A kým Liptov bude Liptovom, Váh rieka,
budú spomínavať sokola zo Smreka.
Hentam v šírom poli, v tom ďalekom kraji
tábor rozľahnutý pri tichom Dunaji,
a v tábore ticho, ak’ by všetko spalo —
kde ľudia, vojaci, kde sú, čo sa stalo?
Čo ten obraz mŕtvy, čo ten obraz tmavý?
Načo toľké šiatry? Nač’ toľké zástavy?
Hej, na tábor celý ten súra nastala:
prišlo písmo veľké od druhého kráľa
a v tom písme veľkom nešťastné noviny,
nepriateľ že tiahne do našej krajiny,
a v tom písme veľkom ešte väčšia trápa,
aby kráľ ustavil len jedného chlapa!
Hlúposť! Načo roky ruvačky trvajú?
Nech dvaja dokončia, čo tisíci majú!
Čo, ako tu robiť? Čo najprv započať?
Kde takého chlapa napochytre dostať?
Kde je taký hybký, bystrý, mocný, smelý? —
Preto kráľ je v smútku a s ním tábor celý.

Hej, už Dunaj plakal, spolu s ním kraj celý,
ako ku Dunaju letel oblak biely,
k Dunaju, k Dunaju, prosto do tábora.
Nie to oblak biely, ale vták to zhora,
poznať ho po perí, že je to vták z hole,
letiaci zo Štíta na kráľovské pole.
A kde je nepriateľ? Kde to cudzie vrece?
Koľko tisíc vrahov vopchá sa do mece?
A kde je nepriateľ, kde je ten hrdina?
Tak sa na vrahovi ak’ na koni spína.
A kde je nepriateľ? Kde ten poľný zajac?
Ale o tom ani pamiatky nieto viac.

Hen, tam v šírom poli, v tom ďalekom kraji,
tábor rozľahnutý pri tichom Dunaji.
A v tábore živo, spev, muzika, hody,
s víťazstvom hrdina po tábore chodí,
s víťazstvom hostí sa pri kráľovskom stole —
ej, čiže sa tešia tie liptovské hole!
A kým bude Liptov Liptovom, Váh rieka,
budú spomínavať sokola zo Smreka.



[1] Ps, str. 13—17, V-1, V-2. — Odchýlky v Ps oproti V-1: Kebi — kebych, bi — bych, o starobuske — to je omyl prepisovateľa, V-1 ponecháva, V-2 správne opravuje na o starobôčke; boli to časi — to boly časy, (V-2); preskakuvau — preskakúval; bučki — bučky; keď čo raz prešlo, už ňikdá sa ňevráti — Keď už čo raz prešlo, nikdy sa nevráti; Sokolíčku siví, muoj sinák jeďiní?! — Sokoliček sivý, synak môj jediný; zanahám — zanechám; moje — svoje: odát (— omyl prepis.) — odňat; ptáčika — vtáčika; trebas — trebárs; za mladi — za mlady; krevini — kroviny; z rukú — z ruky; kalinoví — malinový; švarní — švárny; pari ňjeto — páru nieto; ďelako — ďaleko, chibí — chýba; hornjeho — hôrneho; bledú — bľadú; zatnú — zaťal; žjaden — žiadon; hornej — hôrnej (nesprávne); na tábor celí ten súra — na tábor celý súra tam; velkom — celkom; jedneho — jednoho; započjať — započať; je v smiatku — je smutný; ale to pták — ale vták to; sa vopchá — vopchá sa. — V-2 uvádza Štít do súvislostí s básňou Choč a datuje ho rokom 1847, keď v Orle Choč vyšiel. Možno len súhlasiť s týmto odhadom. Potvrdzuje ho i citát z listu J. Kráľa. S. B. Hroboňovi zo dňa 2. júla 1847 (?): „Ja som po tjeto časi dakolko povesťí vipracuvau. Buďe mi velmi miluo, keď mi vi ak dáke peknje povesťi v Liptove počujete nakrátce odpíšeťe a pošleťe. Ale ňje rozprávki. Lebo povesť a rozprávka je dačo celkom inšuo. Rozpravki ňechcem ale povesťi!“ Zdôrazňuje preto tak povesti, lebo Hroboň vedel, že zbieral predtým ľudové rozprávky, čiže „pohádky“. Išlo mu teda o ľudové povesti (poviedky), vzťahujúce sa na niektoré miesta v Liptove. Iste dostal záľubu písať veršované poviedky, keď sa mu podaril Choč.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.