E-mail (povinné):

Janko Kráľ:
Podvečer

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Peter Krško, Janka Kršková, Pavol Tóth, Renata Klímová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Jozef Sedláček.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 137 čitateľov


 

Podvečer

[1](Deti sa pobijú, príde otec.)

Otec

Čo to robíte?

Prvé dieťa

Tento ma bije.

Druhé dieťa

Nie, on ma začal.

Prvé dieťa

Vzal mi jabĺčko, čo mi pán ujček dal. Také bolo utešené, červené, a on mi ho vzal.

Otec

Vy ste obidva bebenci, obidva sa zle riadite. Koľko ráz už vám vaša maminka povedala: Moje deti, buďte dobré, Pán Boh také deti rád vidí a takých bebencov — tých len preč od seba — tých nechce ani len vidieť. Keď sa modlia k Nemu, to On nič nepočuje, ako čo by sa ani nemodlili. A, moje dietky, čo je potom z takých dietok, o ktoré sa ten Otec nebeský nestará? Či viete, že všetkému, čokoľvek je Bohu odporné, sa zle vodí? Tak sa bude aj vám, ak sa nepopravíte. Keď pôjdete ponad breh, to do vodičky padnete a môžete sa aj utopiť, pôjdete po ulici, môže vás pes besný potrhať, alebo sviňa, na strom vyjdete, spadnete, zlomíte si hlavičku a také malilinké z tohto sveta pôjdete. Potom, moje dietky, ľudia statoční a starší, tí, čo k nám chodievajú, nebudú vás radi — povedia: To sú bebené deti, tie susedove, tie sa len hryzú medzi sebou ako štence, z tých nebude nič dobrého, tým sa nepovedie, lebo Pán Boh plané deti nechráni a nebráni pred nešťastím… (Vchodí jeden cudzí pocestný človek.)

Pocestný

Pochválen Ježiš Kristus.

Gazda

Naveky, amen. Vitajte, statočný človek! Odkiaľ idete, čo nám nesiete, či dobré, či zlé, či všelijaké so sebou?

Pocestný

Idem zo Smrekova. Myslím, že ste tam už boli. A idem do Kamenice, tam k mojim priateľom, už som ich dávno nevidel. Nenesiem vám nič, nič inšieho, iba dobré slovo, či ho vďačne prijímate, či ma s ním nevyženiete!

Gazda

Pán Boh nebeský chráň a bráň od takého hriechu, to by sme my potom čím hor’, tým dol’ stáli. Veď hádam nám je dobré slovo milšie ako peniaze — s dobrým slovom ďalej obíde ako s peniazmi. Počuli ste hádam už tú rozprávku o tých dvoch, čo sa stavili, jeden že s peniazmi a druhý že s dobrým slovom ďalej ujde. Chudáčik ten neprešiel jeden deň, peniaze stratil a čo ďalej, musel sa vrátiť. Tak to býva na svete. Kto chodí po svete, ten zná, ako to ide biednym ľuďom. Myslím, že ste aj vy dneska z duba nespadli, ale že tiež znáte, kde sú B… a ja, keď ta prídem, som ako doma. Tak ma znajú ako starý peniaz — to sú tam poriadni ľudia.

Pocestný

Bol som tam na jarmoku s mojimi volkami. Tam som predal ich jednému. Chudáčik, videl sa mizerný, ale statočný človek, dal som mu na „borg“, že mi o tri mesiace vráti. Neborák, ten statočný človek prišiel a veru mi ešte zaďakoval, že také volky nikdy nemal. Ale môžem povedať, že to samý dobrý človek.

Gazda

Tak ruka ruku umýva, aby boli obidve čisté — jednému dneska, druhému zajtra sa môže dačo pritrafiť, žiaden je nie istý — vravia, že sa i žobráčik môže zísť.

Pocestný

A koľko ráz to býva. Ani by si človek nepomyslel. Ja som, vidíte, raz bol v hore — vraciam sa domov. Ale toto je tá dolina, to je tá cesta — nech som dobrým — a veru to je, ľaľa, tamto skala, popri ktorej treba ísť, veru len tadiaľ pôjdem, toto je tá cesta. Idem, ale som išiel dobrých päť hodín — tratí sa mi cesta. Ale, ale — myslím si. No, ale čože robiť, idem ďalej, veď ma hádam čert len nevezme. Nuž, ale čo sa mi stane — len počúvajte. Zablúdim tak, že ani sem, ani ta, táram sa, neviem, čo tu robiť. A viete, to bolo práve na jar, keď sneh schodil — čo tu robiť, myslím si.

Gazda

Ale, priateľko, nože si sadnite, veď aj tak vás nepustíme dneska. Kde by ste ta šli, už je tma, by ste dakde ako v tej hore poblúdili.

Pocestný (sadne si)

Čo tu robiť, myslím si. Už sa len neopustím — pôjdem ďalej, veď len hádam na dáku chalúpku natrafím. Idem, idem, ale nič. No, toto je zle. Ešte čo sa spania týče, to je najmenej, to sa človek vyspí hocikde, dakde pod sihliakom ako pod tou najmäkšou perinkou, ale čo tu jesť — veru, ale už ma to trápilo. Viete, veruže človek na povetrí žiť, nie je mucha. No, ale už som raz tu, či tak, lebo tak, už inakšie nebude. Ani myšlienky si nebudem robiť, poručeno Bohu (podvihne klobúk svoj — aj ten druhý). Buď vôľa tvá ako na nebi, tak na zemi.

Gazda

Daj to Matka Božia.

Pocestný

Idem, idem, a dačo sa mi zdalo, akoby sa dačo pomedzi sihliaky drelo — ja vyskočím a na šťastie jeden chudák starý tadiaľ išiel z mesta chodníčkom do svojej dedinky. — Pochválen Ježiš Kristus, mu poviem. On mi povie: — Naveky amen, nech bude ctená Matka Božia a nech na nás biednych nezapomínajú tí naši svätí. — Daj to Otec nebeský, poviem mu. Starý otec, nože mi povedzte, kadiaľ by natrafil na dáku dedinku. Veru už ma táranie domrzelo. — A dlho sa táraš, môj synak? — Poviem mu: — Veru, pol druha dňa. — Chudáčik, povie, od toho času nič si nemal v ústach? — Čože by človek v takejto hore našiel, kde nevidno ani vtáčka ani jarabáčka, len práve skaly a stromy. Chudáčik mal tam okruchy chlebíčka, čo si nažobral, a všetky mi vyložil, aby jedol, čo sa mi páči. Ja som veru už bol potrebný, neviem, čo by sa mi bolo stalo. Ale ešte na tom dosť nebolo. Štyri hodiny cesty ma odprevádzal! Keby mi Pán Boh dal, že by sa ešte dakedy zísť mohol, veru by to nedal za neviem čo.

Gazda

Počúvajte, dietky, ako sa vám môžu druhí ľudia zísť, z tohto poctivého človeka si príklad berte — ako máte všetkých ľudí si vážiť, všetci sa vám zísť môžu. Viete tú poviestku, kde sa jednému včielka zišla a vĺčik zišiel, a to dobre zišiel — a ty, Janíčko, si taký bebený, že tomu nášmu šteňaťu nikdy pokoja nedáš, vždy ho biješ, tlčieš. Janíčko, to nikdy nerob. Aj ten psík sa ti ešte zísť môže — žiaden nezná, čo sa mu môže prihodiť. Ale (kladúc na ohnisko drevá), nože no si naklaďte z toho môjho dohánu, nedávno som ho z mesta doniesol. No, len no, potom si budeme zase rozprávať, ešte ste mi nič nerozprávali. Starká, kieže ideš tohto poctivého človeka privítať, to vidíš, odtiaľ a odtiaľ. Kde si toľké časy bola? Ľaďže, var večeru.

Starká

Vitajte u nás, dobrý človek. Čo ste nám dobrého doniesli?

Pocestný

Čo je dobré do oka a čo aj muška na krielci unesie.

Starká

Nechže bude pochváleno a zvelebeno naveky.

Pocestný

Daj blahoslavená Matka Božia.

Gazda

Otče náš, ktorý si na nebesiach.

Starká

Dobre tomu, kto sa ho nespustí. My biedni ľudia vždy len ešte po vôli božej ak požívame, tak požívame. Boh nebeský ešte také nešťastie nedopúšťa na nás. Ako toť, hľa, náš otec zomrel (prežehná sa), sláva mu buď tam, kde je, ešte sme žiadneho takého smútku nemali. Dietky sú nám zdravé ako guľky, statček Boh nebeský od škody bráni a varuje a s druhými ľuďmi veru pokojne žijeme. So susedmi nemáme žiadnych pleták, ale musíme povedať, že sú to tiež nie takí ľudia, čo by v susedstve pohoršenia chceli. Často sa stane, že my chybíme — ako viete, nik je nie bez hriechu — a tí nie žeby šomrali, ako naši predkovia robievali, že sa po uliciach vláčili za vlasy, ale nebožiatka dajú pokoj, ak’by sa im nič nebolo stalo. Ale ani my sme tiež nie takí, často prepáčime — tak to potom ide pomaličky, ale chvalabohu dobre a poctive. Nech nás len tak Pán Boh i naďalej zdržuje, ešte sa tak žalovať nemôžeme, že by sme biedili, že by nám dačo chybovalo. Pán Boh nám každý rok na poli požehná, čo nám treba — tak pri práci rúk ešte, ale pokojne, chvalabohu. No toť pred dvoma rokmi sme si tento dom vybudovali. Mali sme predtým drevený, ale viete, už len kde je bezpečnejšia múranica, ani tak nezhorí, ani tak netreba často prestavovať. Toť, hľa, predtým na tridsať rokov dva razy prestavovali, a to kelčíky. A takto síce človek moc stroví — veru ešte teraz dobre cítime — nuž, ale už máme len ešte ten kútik — a Pán Boh nás bude opatrovať i naďalej a všetkým dobrým navštevovať.

Gazda

Lós náš v rukách božích, nech sa stane jeho svätá vôľa. (Všetci sa žehnajú.)

Pocestný

Ako na nebi, tak i na zemi. (Žehná sa.)

Gazda

Čo by človek počal bez Boha toho všemohúceho. Ale, starká, vieš čo, choď večeru hotovať. Tento poctivý človek sa prešiel, zišlo by sa mu už — len dačo lepšieho, veď, čo sa toho týče, ešte máme.

Pocestný

Ah, dobrí ľudia, o mňa sa veľmi nestarajte, ja som si vzal so sebou chlieb a kus slaniny. Ešte všetko tak stojí —

Gazda

No, to si necháte napotom, veď vám chlieb nesplesnie a slanina nezosmrdí, o to najmenšia starosť, to sa veru minie. Toť ako pocestný človek nie je doma, natrafí na všelijakých ľudí, na ľudí, čo chudáci — sami nič nemajú, čo tam potom i biedia a trápia sa. Ale vy to všetci neviete, čo pod pecou sedíte — idete po vodu, už zadychčaní si sadnete ku peci. Ale by ste išli do cesty, čo by ste týždne celé museli ísť — a veru na ceste človek nemôže mať to, čo doma, hneď to, hneď to chybí. Často najmenšia pletka veľkej galamuty narobí. No, ale už len choď tú večeru variť, moja staričká. Raz ťa pojmem na ceste na jarmok ta do K… Skúsiš aj ty, čo je päť — ale zase veľmi neľakaj sa, všade človek natrafí na dobrých ľudí, nech len dá každému slovo statočné.

Starká

No, veď uvidím, či zistíš — ale už ti len radšej verím, ako nie. Ešte dosiaľ som ťa v takom cigánstve nenašla, myslím, že i napotom ešte len tak dáko pôjdeš. Ešte si nie z tých najhorších, dosť lepších, či horších predtým, ako to ľudia rozprávajú, povešali. Už len sa musíme znášať. Čo robiť? Inakšie nebude. No, ale ešte je nie tak zle, nech len naďalej tak bude, a’šak, môj starký!

Gazda

No už len tú večeru, nezahováraj sa už, potom máme dosť času, môžeme veru rozprávať trebárs do bieleho dňa. Ktože nám rozkáže? Ale teraz ty choď po svojej práci a my tu budeme už o čom-tom rozprávať.

Deti

Mamo uvarte nám po vajíčku, budeme vás počúvať. Dnes sme vám húsky obháňali, skaly zo záhrady vyzbierali sme vám v obilí.

Gazda

A potom ste sa pobili. Za to teda, že ste sa pobili, chcete po vajíčku.

Starká

Čo povieš! No to je už zas pekne — títo bebenci. Dočkajte, už vám viacej nikdy nič nedonesiem, keď pôjdem ta do D… Či som vám nedoniesla raz koláčiky, druhý raz husličky, tretí raz vozíček? A vy sa tak bebeno držíte. Potom vás nebudem rada vidieť, keď mrcha budete. Pozrite na druhé deti, ako sa pekne držia, u susedov majú štyroch a to jeden druhému chlebíček pýta od mamičky. Také deti keby ste vy boli! Ale vy ste bebené deti.

Deti (plačúc obidve)

Ja už to nikdy neurobím, maminka moja, ale budem bračeka rád vidieť.

Matka

No tak i my vás potom budeme radi vidieť, a keď budete staršie, kúpime vám krížiky, že sa budete môcť modliť.

Deti

Také pekné, malinké, žlté.

Matka

Také, také, moje dietka, ak budete dobré. (Odišli.)

Gazda (vo fajke si palcom napráva)

Ale, priateľko, čo u vás slýchať? Či ľudia žijú po vôli božej? Ja tam znám mnoho poctivých ľudí. Veru, keď prídem na to a na to miesto, neznajú mi temer miesta dať.

Pocestný

Tak len ešte pomaličky, ani veľmi zle, ani veľmi dobre — všakovak, ako kto robí, tak sa má.

Gazda

Či žije ešte starý M.? Toho dobre poznám, neraz som s ním počaroval s koňmi i u mňa tu viacej ráz nocoval. Práve takto som s ním sedel, ako teraz s vami.

Pocestný

Hoj, ešte je taký ako orech čerstvý. Nič mu nechybí. Čože je tomu? Má deti dobré. Len sa pohne dačo robiť, už kričia: — Ale, tato, dajte pokoj, veď my sami porobíme.

Gazda

Počúvaš, Janíčko a Pavolko, čo robia dobré deti, ako máte skočiť, keď vás dakde pošlem k cudzincovi? Ešte ho, keď Pán Boh dá, že sa na tie strany obrátim, opáčim. Pred mesiacom dal mi odkázať, aby schválne k nemu prišiel, že veru pošle naproti mne vozík — nuž, ale viete, kto má starosť na hlave, ten nemôže len tak hockedy odísť. Príde hneď to, príde hneď (ono) a človek je nikdy nie istý, či dačo nenadíde.

Pocestný

A veru aj ja som sa ledva vybral na túto cestu. Prišlo mi hneď to, hneď to na rozum, ale som pomyslel: Poručenobohu, veď hádam i bezo mňa sa moji na dakoľko dní obídu. A vybral som sa na cestu. Moja starká ma iste teraz spomína. Najskorej pradie — nech ju tam Pán Boh opatruje — všakovak sa na svete prihodí.

Gazda

Oj, netrápte sa — všetky vlasy naše zná Hospodin, nieto starosti. Ale tí bratia tam, čo sa tak medzi sebou hrýzli ako psi, či sa už raz pokonali?

Pocestný

A či vy o tom tiež znáte?

Gazda

Nuž, akože. Viete, že dobrý chýr ďaleko letí, ale planý že ďalej. Išli, ale kedyže to bolo (kričí na starkú), tí ľudia, čo sa u nás zastavovali?

Starká

Marca to bolo vari pätnásteho.

Gazda

Tí ľudia, čo sa u nás zastavili, rozprávali nám, ako sa nijak pokonať nemôžu. Ako to vaši ľudia na to pozerajú?

Pocestný

Nuž, akože by pozerali, dosť zle. Ale čože majú robiť, musia znášať trest od Boha. Človek nemôže svoj kríž na plece druhého preniesť. Musí len trpieť a niesť pokojne, keď nechce do väčšieho hriechu upadnúť. Koľko ráz sa dedina celá už zišla, prišlo malé-veľké, starí-mladí, aby sa pokonali. Každé kričalo: — Ale čože z vady máte, čože vám hriech osoží, radi sa majte a žite tak, ako vám Boh prikázal. — Ale to hrach na stenu. Jeden povedal to, druhý to. Jeden povedal, ten to a to robí, druhý, ten to a to. Všetci povedali: — No, už len dajte pokoj, radšej vám ešte toľko dáme, ako máte, a nerobte hriech v našej dedine, lebo čože nám je po hriechu, čože z hriechu dakedy pošlo — keby ste sa ale žiadnym spôsobom zjednotiť nemohli, nech jeden zostane pri tom, čo po rodičoch Pán Boh požehnal, druhému ale kúpime toľko, koľko mu bude potrebné, alebo koľko hocajktorý z nás má. — Ale tí, hocaj sľúbili, že budú ticho v láske, svornosti žiť, kamsi-tamsi zase ako predtým, ako keby mlyn pustil. Naši ľudia to veľmi ťažko nesú, že sa taký neriad robí v ich dedine. Rozprával som s daktorými, že veru, keby to inakšie bolo, že by ich ver’ medzi sebou netrpeli — ale čo Boh odsúdil, to nes. Jedni vravia, že ten dom nemôže byť nikdy šťastný, pretože na tom mieste krčma stála, v ktorej krčme ľudia robili, čo oči len kázali — to ešte v tie časy, keď ľudia boli celkom temer, alebo horší, ako pohania. Chráň nás, Bože, od takých časov, nech viacej medzi naše vrchy neprídu. To boli časy naozaj pohanské, ako mne moja matka rozprávala, čo sa to robilo — vlasy mi dupkom vstávali. To ani neslýchať teraz, čo to predtým bolo. Človek na človeka tak hľadel ako myš na mačku, keď to tí páni a Židia nás boli opanovali, potom keď nás nevera bola ako satanstvo naplnila.

Gazda

Nech tým pánom a Židom Boh bude milostivý, ale tí moc zlého svetu porobili. My sa ľakáme toho mena teraz „pán“, keď počujeme. Nie preto inšie, ale je to strašné dačo takého počuť. Tam na druhej strane, viete, kde je ten plac veliký, pustý, tam bol kaštieľ jedného pána pred vekom — ako vravia, zapriahal ako hovädá svojich sluhov do jarma, do mesta sa nevozieval na koňoch, ale na poddaných. Robil to, čo sa mu páčilo, a čert ho vzal. Ale to miesto posiaľ ešte žiaden sa neopovážil obydliť. Pozrite, ako husto domy stoja. V jednom dvore jesto viacej gazdov, dakde je už aj veľký stisk, ale to miesto predsa žiaden nechce — miesto zlorečené. Pred dvadsiatimi rokmi ten kaštieľ ešte celkom stál, ľudia sa ho báli ako strašidla, psi ho obchádzali, ale potom naši obyvatelia všetci sa vzali, koľko ich bolo, a tie strašné ostatky vyniesli tam na predošlý cmiter, na jednu kopu všetko — nazýva sa to teraz „Čertovou hrobľou“ — a matky strašia neposlušné dietky s tou hrobľou. Ja som bol už vtedy hodný chlapčisko a chodieval som tadiaľ voly pásavať, lebo tadiaľ najkrajšia tráva rastie, a drahí chlapčiskovia sa báli tadiaľ zapustiť pre tú Čertovu hrobľu. Ja som síce veru ešte nikdy na nej nebol a ani nechcem byť — nech Boh bude milosrdný biednym ostatkom — ale okolo nej som nič takého nevypozoroval — len to jedno, že koľkokoľvek dvanásta v noci bila, statky sa ku hrobli obrátili a tam strašne vyli a ryčali. Ja som pozeral, ale som nič nepočul, iba vietor divý že na tej hrobli tŕne vyrastené sem-tam metal. Ale inšie nič. Nuž, ale čo dedina tie ostatky zlorečené tak vyniesla, hoc’ to miesto už potom nebolo tak strašným, ale predsa na to miesto naši ľudia vždy ešte tak pozerajú ako na miesto čudné. Koľko ráz tadiaľ idú, sa žehnajú: — Bože, milostivý buď nám hriešnikom. — A čo by ste platili ľuďom, ani len stáť nebudú na tom mieste, ako čo by to miesto bola rozpálená pahreba. Aké by tam mohli byť záhrady, aký dvor — a žiaden sa na to neulakomí. Ba čo tam ovocia býva, vidíte tie jablone. A to všetko pohnije, deti, že — čo viete — že pred deťmi málo obstojí, tam ani nekuknú, ani za svet neukúsli z tých jabĺčok. Ba aj vtákov zriedka len vídať na tých stranách — vták len to miesto tak preletí, ako čo by to miesto bola jama, alebo miesto ohnivé. Pán Boh zná, čo je to, sám svätý Ježiš najlepšie zná, či je to jama, či je to miesto horúce…

Pocestný

Veru, verte mi, čo sa naši narobili, aby bol pokoj medzi tými dvoma bratmi. To je už do podivu, už naša celá dedina o radu prosila viacej dedín, viacej miest, samé najvyššie, K… Už by sa boli skaly dve, celkom rozdielne, dovedna spojili a horúcou láskou objali, ale tí — na tých to veľmi neurobí, takí sú ako predtým, ak nie horší. Dobreže za vlasy sa nepochytia dakedy. A to môžete si pomyslieť, ako my na to hľadíme. Pre toto dedina už ustanovila, aby plac na útraty dedinské bol kúpený, tým bratom domy dva vystavené a všetko inšie kúpené — tých bratov ale všetky veci, ktoré len pôvod vzali na tej zemi naničhodnej, ako i dom na tom mieste, zakopané, aby tak nič nemútilo srdce dvoch bratov a dedina mala pokoj od toho nešťastia. Bratia, lebo sa zdajú byť diablom podfutrovaní, čertovo to miesto nechcú opustiť. Ale predstaveniam staršín dediny nič v odpor postaviť nemôžu. A keď už raz ich odtiaľ budeme mať, potom sa už nebojíme, lebo ja celkom myslím, že to miesto je satanské: Ľudia dobrí to cítia, ktorí sa pred takých hnusnosťou žehnajú a ktorých duša je čistá a vôňa pravá, že tam dač’ smrdí neznesiteľného. Nech by na tom mieste býval druhý, kto zná, či by bol lepší, ako sú tí, či by ešte i ďalej nešiel a na chodníčky celkom pohanské nevyšiel.

Gazda

Bože, chráň každú dušu kresťanskú a nedaj nám prísť v pokušenie. (Gazdiná zakryla už stôl a volá k večeri.)

Starká

Poďteže už, poďte. Už som dávno hotová s večerou, ale som len vašu rozprávku nechcela pretrhnúť. Rada čos’ podobného tiež. Už je dobrá hodina, ako som už hotová. Nemrzte sa, že som hneď vám neoznámila.

Gazda

Mne je s tým veľmi ulahodené. Neznám, ako tomuto dobrému človekovi je po vôli, ktorý znuvaný dlhou cestou mohol sa stať znuvanejším dlhou rozprávkou.

Pocestný

Mne rozprávka, keď sa zídem s poriadnym človekom, je milšia ako všetko inšie. Keď človek si môže na pamäť uvádzať, čo sa tam a tam na svete urobilo, čo tam a tam slýchať — rozprávka mi práve dodáva viacej sily ako všetko a veľmi mi je milé, ža sme sa fajčiac tak o veciach dôležitých zhovárali. (Vstal)

Gazda

No, dobrý človek, sem si sadnite. My síce ani prvého, ani posledného miesta nemáme ako ľudia mizerní — a prvšieho miesta ani netreba, veď všetci sme rovní pred Všemohúcim. (Vstane so všetkými a modlí sa, deti kľačia.) — Otec nebeský, — samá dobrota, blahoslav toto jedlo, prenikni ho a daj, aby s ním nevchádzal satan do našich vnútorností a nezajímal naše duše k večnému zatrateniu. Amen.

Blahoslavená Matička Božia, Pani Mária, Kráľovná čistoty, čo s tvojimi siedmimi ranami, nepremoženými štítmi pravej viery, zastávaš biednych pred Otcom nebeským, čistota s láskou spojená, blesky vydávaš a ohrievaš biednych ľudí — neopúšťaj nás i pri tomto stole. Amen.

Ježiš Nazaretský, Synáčik Boží jediný, Vykupiteľ sveta, stojaci ako víťaz obristý na predieloch dvoch svetov, nezabúdaj na nás, ale pošli hoc’ jeden papršlek Tvojej slávy, ktorý by nás v službe k Tebe upevňoval. Tvoja krv, rozliata po boku, je rosa, označujúca svetom biednym spasenie. Ó, svieť, rosa jasná, i na nás. Amen.

Otec nebeský, blahoslavená Matička Pani Mária, Ježiš Nazaretský, Synáčik Boží, Duchu svätý, pán nad všetkými duchmi, modlíme sa, vzývame vás, aby tak, ako toto jedlo užívať budeme ako dôkaz vašej dobroty, čistoty, lásky, vykúpenia, upomenutia darom Ducha svätého, sme duchom a srdcom rástli a pod vaše mocné zástavy vždy viac sa približovali. Amen.

Otec nebeský, blahoslavená Pani Mária, Ježiš Nazaretský, Synáčik Boží, modlíme sa, vzývame vás, aby sme toto jedlo ako dôkaz vašej dobroty, čistoty, lásky nie za naše, ale za našich bratov a všetkých pravoveriacich spasenie užívať mohli. Amen.

Sláva Bohu Otcovi, Bohu Synovi, Bohu Duchovi svätému, ako bolo na samom počiatku, tak nech bude aj teraz, aj vždy od tohto času na veky. Amen.



[1] R, zoš. XXXII, XXXIII, XXXIV, XXXV, — prvý raz v Súb. diele, 1952.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.