Zlatý fond > Diela > Hamlet, kráľovič dánsky


E-mail (povinné):

Stiahnite si Hamleta ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

William Shakespeare:
Hamlet, kráľovič dánsky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 137 čitateľov

Druhé dejstvo

Scéna 1.

Chyža v dome Poloniovom. Vystúpia Polonius a Reynald.

POLONIUS: Tie peniaze i písma odovzdaj mu, Reynalde. REYNALD: Hej, oddám, Vaša Milosť. POLONIUS: A do podivu spravíš rozumne, môj zlatý Reynaldku, než navštíviš ho, keď prvej vykonáš tak prezvedy o jeho chovaní sa. REYNALD: Práve to som, Vaša Milosť, zamýšľal i sám. POLONIUS: Ej, dobre riekols’, veru dobre riekols’. Nuž, dívaj, panáčku, len: ponajprv mi vyšetríš, čo za Dančíci sú tam v Paríži, i ako a kto, aký na spôsob a kde udržujú sa, s kým obcujú tak, koľko trovia; nájduc však touto okľukou a pohonom otázok, našinci tí môjho syna že poznajú, viac bližšie pokroč, než kam dosiaľ tvoje vystíhačky rôzne sa zdaly zasiahnuť chcieť. Stavaj sa, ako že máš kús’ známosť o ňom zďalša; čajs’ takto prehodiac: ,Znám otca jeho i jeho príbuzných, a trošička aj samého —‘ Či chápeš, Reynalde, há? REYNALD: Ojoj, veľmi dobre, milosťpane. POLONIUS: ,A trošička i jeho samého; — no ale‘, doriecť môžeš, ,neveľa: však ak je to on, ktorho mienim, ten je vám vskutku roztopašník; náchylný —‘ tak a tak. Tu už potom spotváraš ho, čo vymyslieť len naňho zaráčiš; no, predsa nič tak planého, čo by ho znectiť mohlo, na to bedli vše: lež také, synku, rozpustilé, bujné a bežné pestvá len, jak mladi čo a slobode sú druhmi povestnými i zvlášte známymi. REYNALD: Var’ ako je hra, Milosti. POLONIUS: To, abo pijatyka hen, pôtky, zloreč, hádky, zálety: — až potiaľ môž’š sa pustiť. REYNALD: A veď to ho, pane, zneuctí. POLONIUS: Ba, ani za mak; len v nadsádzke to zlahoď na pôvab. No ani nesmieš navdať porokom ho navyše, jak nezdržanlivosti že stál by dokorán; to nebolo mi na ume: lež totie vady na ňom tak nežne vyrážaj, by predišly sťa slobodienky škvrnky, vzplanutím i výbuchom kejs’ mysle ohnivej; neupravenej krvi klokočom — jak nápad všeobecný. REYNALD: Ale, pane môj milostivý — POLONIUS: Nač tak zrobiť máš, však? REYNALD: Áno, pán môj, to bych zvedel rád. POLONIUS: Hja, pánko, tam, hľa, trčí ti môj zámer. I dúfam, fortieľ zaručený je: Keď naložíš tak z oných drobných škvŕn na syna môjho, dielo akože sa zapíska vše trochu počas práce, tu — pozor daj — ten, s nímž sa shováraš, jehožto vyspýtať chceš, jestli kedy zurvalca zočil v ktorom uviaznuť z výstupkov nadrečených, za vinu mu pokladaných tebou, istý buď, on pridá sa ti v nasledovnom: ,vzácny môj pán‘, či tak dák’; abo ,priateľko‘, či ,šľachetníče —‘: primerane vždy spôsobu mluvy a či osloveniu dľa človeka i kraja. REYNALD: Dobre, dobre už, Milosti. POLONIUS: A potom, bratišku, ti započne tak — počne — Hm, čo som to povedať mal práve? Na moj’ dušu, som čosi chcel riecť — Kde som zastal, no? REYNALD: Pri ,pridá sa ti v nasledovnom‘. Že ,priateľko, či jak, a šľachetníče‘. POLONIUS: Pri ,pridá sa ti nasledovne‘ — aha, hej! Tedy onen prisvedčí ti tak: ,Oj, poznám toho šľachetína; včera som videl ho, a či tu ktorýs’ deň, ak vtedy lebo vtedy; s tým či s tým; a tu, jak hovoríte, hral sa vám o dušu; bol vám hodne prevážený; pre loptu sa vám ako ruval‘; či snáď ,dozrel som ho myknúť do takej budovy predajnej vám —‘, videlicet, že do bordela, — a tak všako ďalej — Nuž báčiš teraz: lže vnadidlo ti chytí kapra pravdy. V ten spôsob mudráci a chytráci my zákrutami, bočkom-záskokom z neschodných manín nájdeme si chodník; i precibrený, toť, tou prednáškou a návodom, hľaď taktiež zaobísť so synom mojím. Rozumieš mi, nie mi? REYNALD: Ba áno, pane. POLONIUS: Tak Boh s tebou; maj sa dobre. REYNALD: Milý pán môj! POLONIUS: Na sebe jeho chúťky postrehuj. REYNALD: Urobím, Vaša Milosť. POLONIUS: Aj mu rec, nech v hudbe cvičí sa mi. REYNALD: Dobre, pane. (Odíde.) POLONIUS: Zdrav’ choď. — (Vojde Ofelia.) Nuž, Ofelia, čo sa stalo? OFELIA: Joj, otče, koľme som sa uľakla! POLONIUS: I čoho, pre Boha!? OFELIA: Môj otecko, ako tak v izbe práve šijem si, pán Hamlet, — majúc celkom rozopätý kabátec, s holou hlavou, pletenky samučká špina, nepodviazané, po členky svislé jak by okovy; sťa košeľa tá na ňom, zblednutý; až kolenami tlčúc, podlamujúc sa v chôdzi, i s tak trudným pohľadom čo do zámyslu, ako keby z pekla bol prepustený býval rozprávať o hrôzach, — zrazu kročí predo mňa. POLONIUS: Zošalel z lásky k tebe! OFELIA: Neviem, otče; no skutočne sa toho obávam. POLONIUS: A hovoril čo? OFELIA: Lapil za ruku ma poza päsť a tak ma držal tuho. S tým poodstúpil nazad zdiali as’ ramena svojho, a si druhou rukou ni strieškou cloniac ponad obočím, tvár natoľko mi skúmať započal, jak by ju bol chcel odkresliť. V tej miere dlel dlho; vpokon, — zľahka otrasúc mi ramenom, i do tretice takto poklátiac hor’-dol’ hlavou, — žalostným a hlbokým tak vzdychom osŕkol, že pozdalo sa, všetok tela útvar mu rozhodí i koniec položí životu jeho. Urobiac to, zápäť ma upustil; a ponad plecia svoje obličaj obrátiac, sa činil mi, jak bez očí že cestu nalezá; bo dvermi trafil bez ich pomoci, i do ostatka svit ich skláňal na mňa. POLONIUS: Poď, zájdi so mnou; kráľa pohľadám. To istučičkým vytržením je ľúbosti, ktorej prudká povaha sa sama umára, i vôľu zvádza nemenej k predsavzatiam zúfalým, než hociktorá vášeň pod nebom, čo porušuje našu bytnosť. Som ustarostený, — ozaj, onehdy dák’ príkrych slov si k nemu použila? OFELIA: Nie, drahý pane otče; iba čo, jak rozkázali ste, som jeho listov mu neprijala, i mu zbránila som prístup ku sebe. POLONIUS: Tým potrhli sme, i máš: potrhlý! Ver’ mrzí ma, že s pečlivosťou lepšou, povážením som nevšimol si ho. Veď stráchal som sa, že si len zahráva, i zamýšľa ťa zahubiť, a preds’, hľa, nedôvera tá moja zlokotná! Už zdá sa, raz je jaksi vlastným veku nášmu, že poza nás samých zabiehame v svojich domnienkach, ako zas je spoločným u vrstvy mladšej, že jej nestatkuje opatrnosti. Hybaj, tajdime ku kráľu. To sa musí oznámiť: čo, dosiaľ taj, by mohlo spôsobiť viac galiby, keď ukrývať sa hľadí, než hnevu, keď ho vyjavíme radi.

(Odídu.)

Scéna 2.

Sieň na zámku. Tuš. Vystúpia: Kráľ, kráľovná, Rosenkrantz, Guildenstern a sprievod.

KRÁĽ: No, vitajte nám, milý Rosenkrantzu a Guildensterne! — Nielen že sme si až veľmi priali vidieť vás, lež aj potreba vás tu k službám na porúdzi mať vyvolala, by sme poslali narýchlo pre vás. Dač’ už čuli ste o Hamletovej zmene; tak to zvem, bo vskutku ani zovnútorný ani vnútorný človek neponáša sa na toho, ktorým bol. Čo to má byť viac než smrť jeho otca, čo ho takto a na toľkoto odvrátilo od porozumenia sebe samému, mi neprichodí ani v sne. I prosím vás obidvoch, keďže ste od mala s ním vychovávaní a poneváč i susední mu mladosťou a mysľou, by sa vám páčilo tu pohovieť na dvore našom za krátky čas: v tom však tovarišstvom svojím k zábavám ho priťahovať; medzitým aj sobrať natoľko, jak len od príležitostí vám naskytnú sa k zdvihu, podatkov, či ozaj niečo, neznámo nám, ho tak pomútilo, čomu, zrejmým nech je, by v našej moci stálo odpomôcť. KRÁĽOVNÁ: Hej, výteční vy páni, on tak často vás spomínal; i som v tom bezpečná, dvoch ľudí niet tu druhých nažive, k nimž ľnul by toľme. Akže budete tak láskaví, nám toľko zdvorilosti a dobrej vôle preukázať, s nami že času svojho chvíľku strávite: váš pobyt takej doberie sa vďaky, jak prístojnou je pamätlivosti len kráľa jedného. ROSENKRANTZ: Ba obe vaše nech veličenstvá ráčia, základom vrchmoci ponad nami, vznešené žiadosti svoje umiestiť skôr v rozkaz než do prosieb. GUILDENSTERN: Však poslušní sme oba, i obeciame sa tu, v úplnej toť oddanosti, službu svoju k vašim uložiť nohám hotovo, jak len povelieť ráčite. KRÁĽ: Vďak, Rosenkrantzu, i ctený Guildenstern. KRÁĽOVNÁ: Vďak, Guildensterne, i ctený Rosenkrantz. Nuž úpenlive sa utiekam k vám, ponavštívte hneď premeneného tak veľmi mi syna — Iď, niekto z vás, i zaveď gavalierov tých ta, kde Hamlet mešká. GUILDENSTERN: Nebesá nech utvária náš prístup, snahy naše mu príjemnými, k prospechu! KRÁĽOVNÁ: Ach, amen!

(Odídu Rosenkrantz, Guildenstern a niektorí z družiny. Vystúpi Polonius.)

POLONIUS: Poslanci do Norvéžska, jasný pane, sa navrátili natešení. KRÁĽ: Ty bol si mi vždy otcom dobrých zpráv. POLONIUS: Však veru, pane môj? Aj uisťujem vás, zemský pane, že mi záleží na povinnosti svojej rovno jak na svojej duši, v oči Bohu môjmu tak ako v oči môjmu kráľovi milostivému. Aj si trúfam (iba ak mozog môj už viacej neňuchá tak isto kľučky chytráctva, jak mal raz praktiku), som našiel pravý pôvod námesačníctva Hamletovho ver’. KRÁĽ: Ó, hovor o ňom; dychtím počuť to! POLONIUS: Dovoľtež prvej predstup poslancom; tie moje zvesti ale pri onej hostine veľkej nech sú ovocinkou. KRÁĽ: Ty sám ich pocti a ich priveď sem. (Polonius odíde.) On vraví, roztomilá kráľovná, mi, že vraj našiel príčinu i zdroj celého neduhu toť syna vášho. KRÁĽOVNÁ: Ja pochybujem aspoň, že by dač’ iného bolo mimo toho vôbec: smrť to jest otca jeho a tá naša prináhla svadba. KRÁĽ: Nono, veď ho my už vypátrame. (Vráti sa Polonius, spolu s Voltimandom a Korneliom.) Vitajte tu, moji priatelia drahí! Recte, Voltimande, čo vzkazuje nám brat náš Norvéžan? VOLTIMAND: Čo najvýš pekné vracia pozdravy i blahoželania. Už na prvší náš predklad on hneď zákaz vypustil ku synovcovi strany najímania ním vojakov: čo sa mu videlo, vraj, že príprava to proti Poľanom; až keď sa lepšie pripáčil mu, zbadal narafičeným vlastne oproti Výsosti Vašej. Nad tým rozmrzený, — že nemoc jeho, slabosť, staroba tak ľstive bola do hry vtiahnutá, — na Fortinbrasa vydal zatykače. No čosi-kamsi: a on v zodpoveď sám dostaví sa; vezme od Norvéga si pokarhania odbyt; napokon i slávne sľúbi pred strýcom, že nikdy viac nepokúsi o útok sa zbranný na Vaše Veličenstvo. Zatým kráľ ten starký, ovládaný radosťou, tri tisíce mu korún ustálil ročitým platom; ba aj plnomoc mu dal vojsko oné, nasbierané ním prv, zaneprázdniť proti Poľanom: i s požiadaním spolu, zovrubnejšie (podávajúc listinu) v tom čitateľným, by ste ráčili dovoliť totiž prechod pokojný cez vaše vlasti k tomuž podujatiu; pri takých zreteľoch to na bezpeč a na náhradu, ako tamže je tiež spísané. KRÁĽ: To sa nám ľúbi veľmi, i vo zvyšnejšom čase k úvahám si prečítame písmo, odpovieme naň, vôbec podumáme o veci. Medzitým za tak dobre obrátenú námahu vašu ďakujem vám; choďte si vypočinúť; navečer pohodujeme spolu: vítaní mi tak veľmi doma!

(Voltimand a Kornelius odídu.)

POLONIUS: Záležitosť tá sa dobre skončila. — Môj vladáru — a vladárka — sa o tom škriepiť, čím má veličenstvo byť, čím povinnosť je, deň prečo je dňom, nocou noc, čas časom, by zmrhať prišlo len noc, deň a čas. Z tej tedy príčiny, že dušou vtipu je krátkosť, zdĺhavosť však údami a zvonku cifričky, chcem krátkym byť: váš šľachetný syn stal sa strešteným; streštením menujem to, lebo, správne bych určil streštenosť, čo je to, než sluť ničím iným leda streštencom? Však nechajme to tak. KRÁĽOVNÁ: Viac obsahu a menej umenia. POLONIUS: Ba prisahám vám, kráľovná, vôbec neumelkárim. Že streštil sa, je pravda: pravda, že to škoda je; i škoda, že je pravda: šašo to figúra; aj prac sa preč, bo nechcem upotrebiť umenia. Nuž dopusťte nám, že je streštený, a teraz zbúda len, by vykutali sme príčinu tej v ume pochyby, či radšej, dohútali po chyby tej dno sa, čiže po príčinu, lebo tá chyba pochybná sa pričíňa prýštením z príčiny: to tedy zbúda, a to je zbudok tedy. Rozvážte! Mám jednu dcéru — mám, keďže je mojou — ktorážto z povinnosti vlastnučkej i v poslušnosti, pozorujte len, mi toto podala: — a teraz už sa posošte, i čoho dovtípte. (Číta): — „Nebeskej, a mojej duše to modle, tej najpriokrášlenejšej Ofelii,“ — to podlý výraz, lichý jeden výraz, — ,priokrášlená‘, vraj: no, mrcha výraz; lež počúvajte ďalej: — takto, ľaď: „Na tie jej beloskvúce ňadrá, tieto,“ atď. KRÁĽOVNÁ: To od Hamleta došlo jej? POLONIUS: Len ráčte strpieť, milostivá pani, za chvíľku; naskrz budem úprimný. (Číta): „Pochybuj, že hviezdy sú žiare, tiež, že slnce sebou hne; pochybuj, že pravda lhár je, len že ľúbim, nikdy nie.

Ó, drahá Ofelia, neohrabaný som v totých rytmovačkách; nerozumiem umelectvu spočítať svoje vzdychy: ale že ťa milujem čo najvrelejšie, ó, nanajvrelšie, to uver. S Bohom!

Povždy tvoj, najmilejšia panna, pokiaľkoľvek telesný tento stroj patrí jemu,

Hamlet.“

I v poslušnosti to, hľa, predložila mi dcéra moja; ba mi krem toho i jeho námluvy, jak dialy sa dľa času, spôsobov i miesta, všetko do ušú doniesla. KRÁĽ: Nuž a tá jak prijala jeho zaliečanie? POLONIUS: Čo si myslíte o mne? KRÁĽ: Jak že poctivý a statočný ste muž. POLONIUS: Tým bych sa rád vykázal. Lebo čo by ste si boli tak pomysleli, akže uvidel som horúcu tú lásku pernatieť (jak som to zbadal aj, vám vyznať musím, prv než mi dcéra riekla), čo by ste, môj panovníče, abo milostné tu Veličenstvo Vaše, kráľovná, si boli mysleli, nech ja hrám pri tom tak prečin na lístky či toboľku; alebo srdcu svojmu pohrozím: mlč a čuš; či nech na ľúbostný pomer ten pozorom tak hľadím ospalým? Čo pomysleli by ste? Nie, ja som sa do práce oddal naprosto, i dal som mladej slečinke tak rozumieť: „Pán Hamlet je princ, ponad tvoju hviezdu; to nesmie byť —“ Tu som ju vyučil, by uzamkla sa schôdzkam s ním, by poslov nepripúšťala, ani pamätných neprijímala znakov. To som zrobil ja, hľa; ona ale rúče sobrala si úpravy mojej úrodu. A on, tak oslyšaný (abych v krátkosti odbavil rozprávku), on upadol vám v zármutok istý; potom v kýsi pôst; ztaď v bezsennosti stav kýs’; z toho onen kejs’ ochablosti; odtiaľ v akúsi ľahkomyseľnosť, a tak, klesaním tým postupným, až do pošetilosti, kde teraz blúzni: nad čim prichodí nám všetkým žalostiť. KRÁĽ: Vy myslíte, že to je? KRÁĽOVNÁ: Môžbyť, pravdepodobne. POLONIUS: Nuž a či kedy stalo sa (to vedel bych rád), že bol bych tvrdil s istotou: To už je raz tak, keď preds’ ináče sa veci maly? KRÁĽ: Ako ja viem, nie. POLONIUS (poukazujúc si na hlavu i plecia): To snímte ztadiaľ, akže ináč je. Nech okolnosti vedú ma, tu už ja vykutrím, kde drepí pravda, hoc by sa skrývala hen v samom prostriedku strediska. KRÁĽ: Jak by navliekli sme ďalej vec? POLONIUS: Viete, časom prechádza sa vše i štyri hodiny tu v stĺpovej tej chodbe. KRÁĽOVNÁ: Vskutku robieva to tam. POLONIUS: V tú dobu pustím svoju dcéru k nemu: čo medzitým vy a ja budeme kde za čalúnmi schovaní. Zťaď potom pozorujete priebeh stretnutia: i jestli nestojí, že ľúbi ju, a nie-li na tom prevrhol sa rozum mu jeho: ďalej ani okamih nech nie som radcom štátu jedného, lež sedliakom nech, vozárom kýms’ — KRÁĽ: Tedy oprobujeme to. KRÁĽOVNÁ: Len pozrite, jak, chudáčisko, smutný dochodí hen, čítajúc. POLONIUS: Preč! Snažne prosím vás, preč obidvaja; takoj vezmem ho do výrobku — Ó, dovoľteže predsa! —

(Odídu kráľ, kráľovná a sprievod.)

Ako sa máte, môj drahý princ Hamlet?

HAMLET:

Dobre, ďakovať Bohu.

POLONIUS:

Či ma poznáte, pane?

HAMLET:

Znamenite, veľmi znamenite; ste kramár s rybami.

POLONIUS:

Ja nie, môj pane.

HAMLET:

Tedy rád by som, keby ste boli taký nejaký počestný človek.

POLONIUS:

Počestný, princ môj?

HAMLET:

Áno, pane; byť počestným, ako tento svet beží, znamená byť mužom: vyvoleným z desiatich tisícov.

POLONIUS:

To pravdivá pravda, môj princ.

HAMLET (číta):

,Lebo jestli slnce vyľažie červiakov v zdochnutej psine, ono, čo je bohom a bozkáva mrcinu — —‘ Či máte dcéru?

POLONIUS:

Mám, pane.

HAMLET:

Nedovoľte jej chodiť po slnci: počatie je požehnaním; ale nie, ako by ho dcéra vaša počuť mohla — Priateľko, dohliadajte na to.

POLONIUS:

Čo chcete tým povedať? (Stranou.) Ešte vždy naráža na moju dcéru — a predsa nepoznal ma zpočiatku; povedal, som, vraj, kramár s rybami. Ďaleko to s ním došlo, ďaleko došlo — Naozajst, v mladosti i ja vytrpel som mnoho nerestí od lásky; užtoveru, temer toľko. No idem ho zas osloviť. — Čo to čítate, princ?

HAMLET:

Slová, slová, slová!

POLONIUS:

Aký obsah, môj princ?

HAMLET:

Kto čo obsiahol?

POLONIUS:

Myslím, milostivý pane, obsah toho, čo čítate.

HAMLET:

Útržky, pane: lebo ten satirický šibal, hľa, udáva tu, že starí mužskí majú šedivé brady; že tváre ich sú pohúžvané; ich oči očísťajú sa hustou ambrou a pryskyricou slivoňovou; i že nadbytočným nedostatkom oplývajú čo do dôvtipu, popritom vládajúc stehnami čo najmľandravejšími. O tom všetkom, pane, síce som strašne tuho a mohutne presvedčený, ale predsa nedržím za poctivé takto to sveriť papieru; veď vy sami, pane, narástli by ste takým starým, ako som ja, nech v moci vám je zpätkovať, ako to robieva rak.

POLONIUS (stranou):

Hoci je to bláznovstvo, predsa je v tom návod. — Neboli by ste náklonní ujsť z prieduchu, milosťpane?

HAMLET:

Do môjho hrobu?

POLONIUS:

Skutočne, to je už mimo prieduchu. — (Stranou.) Jak jadrné sú niekedy jeho odpovede! Šťastie, s akým často potká sa pomätenosť, kdežto rozum a zdravý smysel nie tak ľahko sa tejže pozbavujú. Musím ho zanechať, aby som hneď za horúca porobil poriadky ohľadne schôdzky medzi ním a mojou dcérou. — Najvzácnejší môj pane, čím najponíženejšie beriem svoj priepust od vás.

HAMLET:

Nemôžte, pane, nič takého mi vziať, čoho ochotnejšie zriekol by som sa sám zároveň, — vyjmúc moje živobytie, vyjmúc moje živobytie, vyjmúc moje živobytie.

POLONIUS:

Buďte zdravý, môj princ.

HAMLET:

Títo zdĺhaví starí trúpi!

(Vystúpia Rosenkrantz a Guildenstern.)

POLONIUS:

Vy zabrali ste sa vyhľadať pána Hamleta; tu je.

ROSENKRANTZ (k Poloniovi):

Boh vás zdržuj, pane!

(Polonius odíde.)

GUILDENSTERN:

Vznešený pane kráľoviču!

ROSENKRANTZ:

Môj najláskavejší princ!

HAMLET:

Moji obzvlášte znamenití priatelia! Čo tu robíš, Guildenstern! Ľaľa, Rosenkrantz! Dobrí šuhajci, ako sa vám obom vodí?

ROSENKRANTZ:

Ako takým priemerným synkom matky-zeme.

GUILDENSTERN:

Šťastliví sme v tom, že nie sme prišťastliví; na čiapke Šťasteny nie sme ver’ gombíkom.

HAMLET:

A ani podošvami jej črievic?

ROSENKRANTZ:

Ani, môj princ.

HAMLET:

Vtedy prebývate okolo jej drieku, čiže prostred jej priazne?

GUILDENSTERN:

Iste, tej jej súkromnej.

HAMLET:

V tajnej priehradke Šťasteny? Och, veľmi trefne; je ona frajerka. Čo nového?

ROSENKRANTZ:

Nič, Výsosť, len že sa stal svet poctivým.

HAMLET:

Tak je súdny deň nablízku: lenže tvoje noviny nemajú základu. Dovoľte mi otázku viac do podrobností: Čím ste si, moji drahí priatelia, zaslúžili od Šťasteny, že vás sem poslala do žalára?

GUILDENSTERN:

Žalár, milosťpane?

HAMLET:

Dánia je jeden žalár.

ROSENKRANTZ:

Vtedy je ten svet ním.

HAMLET:

A akým pohodlným; kde nachodí sa nejeden skliepok, príklop a koterec: no a Dánsko je jeden z najmizernejších.

ROSENKRANTZ:

My tak, Výsosť, nesmýšľame.

HAMLET:

Prečo tedy nie je pre vás ním, lebo veď totu nič nieto či dobrého či zlého, ale myšlienka ho tým robí. Pre mňa je žalárom.

ROSENKRANTZ:

Prečo tedy vaša ctižiadosť ho robí tým; je pritesný pre vášho ducha.

HAMLET:

Ó, Bože! Volil by som zatvoriť sa do orechovej škrupiny a pokladal by som sa za panovníka nesmierneho priestranstva, len keby toho nebolo, že mávam mrcha sny.

GUILDENSTERN:

Ktoré sny potom, vskutku, ctižiadosťou sú, lebo opravdivá podstata ctižiadostivých je pustým tieňom jedného sna.

HAMLET:

Sen sám v sebe je iba tôňa.

ROSENKRANTZ:

Pravdaže, no a ja ctižiadosť pokladám za takú vzdušnú a ľahučkú na akosť, že ona je iba snom snov.

HAMLET:

Podľa toho sú naši žobráci trupeľmi a naši mocnári a vypätí bohatieri stínmi žobrákov. Nemali by sme k dvoru, lebo, na moj’ pravdu, ja neviem mudrovať.

ROSENKRANTZ a GUILDENSTERN:

Strežieme váš pokyn.

HAMLET:

Ja nieže z takého tónu: ja vás nechcem potarsovať s ostatnými svojimi služobnými, lebo, aby som s vami hovoril, ako sa na poriadneho muža svedčí, som v ohľade tom strašne opatrený. Nuž tedy na vyšliapanej ceste priateľstva si pozastanúc: čože tak porábate tu v Elsinore?

ROSENKRANTZ:

Vás sme prišli navštíviť, môj princ; áno, nijaká iná pohnútka.

HAMLET:

Žobrák, aký som, ešte i na povďačnosť som chudobný. Ale ďakujem vám: a iste, milí priatelia, že moja vďaka je pridrahá i za pol haliera. Či ozaj neposlali po vás? Je to vaša vlastná náchylnosť? Dobrovoľná návšteva to má byť? Poďte, povedzte mi statočne; poďte, poďte — No, veď hovorte.

GUILDENSTERN:

Čo máme povedať, pane kráľoviču?

HAMLET:

No, niečo tak — len primerané. Pre vás poslali, a, hľa, vo vašich očiach kmitá istý druh vyznania, ktoré vaša skromnosť nemá dosť sily utlmiť. Ja už viem: ten dobrý kráľ a kráľovná poslali pre vás.

ROSENKRANTZ:

Akým cieľom by, môj pane?

HAMLET:

O tom vy ma musíte poučiť. Ale zaklínam vás pri právach nášho kamarátstva, pri súzvuku mladosti našej, pri záväznosti našej povždy zachovanej lásky a pri všetkom, čo by odo mňa vrúcnejší a lepší prednášateľ vám na srdce položiť vedel: buďte otvorení a priami naproti mne — nuž poslali po vás a či nie?

ROSENKRANTZ (ku Guildensternovi):

Čo poviete vy?

HAMLET (stranou):

Aha, tak už viem, koľko bilo. — Akže ma máte radi, nezadržujte u seba —

GUILDENSTERN:

Tak je, Výsosť, poslali po nás.

HAMLET:

A ja vám rozložím, prečo. Tak moja predvedomosť predstihne vaše objavenie, a vaša mlčanlivosť, povinovatá kráľovi a kráľovnej, nepotrebuje sa pieriť. Nedávno (ale skrze čo, neznám) prišiel som vám o všetku svoju veselomyseľnosť, ponechal všetky obvyklé cvičenia: i, vskutku, tak ťažko to ide s mojím rozpoložením, že táto dôkladná budova, zem totiž, vidí sa mi byť leda kýmsi neužitočným predhorím; tento prevelebný baldachýn, povetrie, či vidíte, — táto výborne preklenutá tvrdz nebeská — tento veličavný krov, vykladaný zlatým ohňom, — posúďte si, to predchodí mi ničím iným, než zhnilou a morovitou hromadou výparov. Aké majstrovské dielo je človek, aký šľachetný umom, aký nekonečný na schopnosti, na postavu a pohyby aký význačný a obdivuhodný, činnosťou ako podobný anjelu, chápaním ako podobný jednému božstvu, okrasa sveta, vzor živočíchov! A predsa pre mňa čím je tento najjemnejší výťažok prachu? Muž ma neteší; nie, ani žena nie, a to i pri úškrne vašom, nímž zdáte sa mi protirečiť.

ROSENKRANTZ:

Nie, Vaša Milosť, ja som nemal takého dač’ ani v pomyslení.

HAMLET:

A prečo si sa zasmial práve vtedy, keď som vyriekol: ,muž ma neteší‘?

ROSENKRANTZ:

Prišlo mi na um, princ, keďže tak obľuby nenachodíte v mužskom, na akú pôstnu hostinu to dostanú sa k vám, toť, herci. V ceste sme prefrkli povedľa nich, a zaberajú sem, aby vám ponúkli svoje služby.

HAMLET:

Ten, čo predstavuje kráľa, bude mi vítaný, — Jeho Veličenstvo nech si prijme odo mňa poplatok; dobrodružný rytier nech upotrebí svojej fringie a paväzy; milovník nebude darmo vzdychať; veselý čeľadín zakončí svoju úlohu v pokoji; šašo nech rozosmeje tých, pľúca ktorých zošteklively od suchotín; a panička nech vysloví bez obalu, čo má na mysli, hoci ten nerýmovaný verš i ochromie od toho. — Akí sú to herci?

ROSENKRANTZ:

Tí istí, ktorí vás tak zabávali: trúchloherci z mesta.

HAMLET:

Ako sa to prihodilo tedy, že kočujú? Ich stále sídlo bolo predsa obapolne výhodnejšie: tak pre slávu, ako i mešec.

ROSENKRANTZ:

Myslím, ich rozptýlenie má pôvod v onehdajšej obnove krajinskej.

HAMLET:

Stoja ešte v tej samej vážnosti ako vtedy, keď som bol v meste? Tak sa im hrnie obecenstvo?

ROSENKRANTZ:

Nie, skutočne, o tom návale už neslýchajú.

HAMLET:

Ako to príde? Vari počali hrdzavieť?

ROSENKRANTZ:

Nie, ich námaha zadržiava obyčajný postup: ale skrslo vám tu, môj princ, hniezdo detvákov, drobných to písklat, čo prepištia sám vrchol úlohy, i za to potom čo najnehoráznejšie sa im tlieska. Tí, hľa, sú teraz v móde, a tak ofrfrávajú obecné divadlá (ako ich sami volajú), že mnohí, hoci s boku vždy kordoši, naľakali sa husacích bŕk, i zriedkakedy osmelia sa zájsť ta.

HAMLET:

Ale, že deti? A kto ich udržuje? Akú majú plácu? Nemyslia svoj obchod prevadiť dlhšie, než pokiaľ im postačí piskor? A či nepovedia neskôr, až i sami odrastú na obecných hercov (ako je to najvýš pravdepodobné, ak nemajú lepších prostriedkov): ich spisovatelia že im robia krivdu, dajúc im horliť proti vlastnému nápadníctvu?

ROSENKRANTZ:

Veru, mnoho to tam klopoty dalo na oboch stranách, a ľud nepokladá si za hriech dráždiť ich ešte ku rozoprám. Bola tam doba, že groša nedali utŕžiť za kus, ak len básnik a herec neprišli nakustrení do pračky v úlohe.

HAMLET:

Je to možné?

GUILDENSTERN:

Och, a čo si tam hláv preto naprebíjali!

HAMLET:

Nuž a tí chlapci dostávajú vrch?

ROSENKRANTZ:

Áno, Výsosť, tí ho dostávajú, i Herkula s jeho bremenom k tomu.

HAMLET:

Nijaký div, lebo veď môj strýc je kráľom Dánska, a práve tí, čo sa mu úst navykrikovali za života môjho otca, dávajú teraz dvadsať, štyridsať, päťdesiat, ba i sto dukátov za znáčok, jeho vyobrazujúci v malom. Sto hrmených! Je v tom čosi viac než niečo prirodzeného, keby ho len filozofia vedela vylúštiť.

(Zatrúbenie zvonku.)

GUILDENSTERN:

To sú herci.

HAMLET:

Páni moji, vítam vás v Elsinore. Vaše pravice mi. Poďte; patričnosťou vítanky sú predsa zdvorilosť a sviatočnosť: i nechže sa shodnem s vami vo mrave, aby moja rozsiahlosť naproti hercom, ktorá — dopúšťam — roztomilou musí sa dokázať navonok, bojsa nepredstavila sa podobnejšou pohostinstvu než oproti vám. Ste mi vítaní: ale môj strýc-otec a moja stryná-matka sa zmýlili.

GUILDENSTERN:

V čom, milostivý pane?

HAMLET:

Som pomätený na rozume iba pri severno-severo-západnom vetre; keď južný duje, rozoznám ešte ta jastraba od volavky.

(Vystúpi Polonius.)

POLONIUS:

Všetko dobré vám prajem, vzácni pánovia!

HAMLET:

Čuj len, Guildenstern, a ty tobôž; na každom uchu jeden poslucháč! To veľké bábä, čo tam vidíte, ešte vždy nevyrástlo zo svojich povíjadiel-plienok.

ROSENKRANTZ:

Nebodaj po druhý raz zaliezlo do nich; preto hovorievajú: starý človek je druhým deckom.

HAMLET:

Predpovedám vám, prichádza upovedomiť ma o hercoch; pozorujte len. — Pravdu máte, môj pán: bolo to tak za pondelka rána, naozajst.

POLONIUS:

Vaša Milosť, mám vám rozprávať novinu.

HAMLET:

Vaša Milosť, mám vám rozprávať novinu. ,Keď Roscius bol hercom v Ríme —‘

POLONIUS:

Herci prišli sem, Vaša Milosť.

HAMLET:

Tresky-plesky!

POLONIUS:

Na moju česť —

HAMLET:

,Tu každý herec prijachal na oslovi —‘

POLONIUS:

Najlepší herci na svete, nechsi je to pre tragédiu, komédiu, históriu, pastorálu, pastorálnu komédiu, historickú pastorálu, tragickú históriu, tragicko-komicko-historickú pastorálu, scénu nedeliteľnú, či pre neohraničenú báseň. Im nemôže byť Seneca priťažký, ani Plautus priľahký. Pre upravené na písme i samovoľný vynález sú to jediní svojho druhu ľudia.

HAMLET:

Ó, Jefta, sudca v Izraeli, aký si to ty mal poklad!

POLONIUS:

Aký poklad mal on, milosťpane?

HAMLET:

Nuž toť:

,Krásnu dcéru a nič viac, ktorú mal mimoriadne rád.‘ POLONIUS (stranou):

Vždy o mojej dcére.

HAMLET:

Či nemám pravdu, starý Jefta?

POLONIUS:

Keď vy mňa Jeftom nazývate, Vaša Milosť: tak ja mám vám, áno, dcéru, ktorú mimoriadne mám rád.

HAMLET:

Nie, nie to nasleduje.

POLONIUS:

Čo nasleduje tedy, môj kráľoviču?

HAMLET:

Ejno:

,Osud smel, jak Boh chcel‘,

a potom, veď viete:

,to sa stalo, čo sa malo.‘

Prvý riadok tej nábožnej piesne povie vám viacej, lebo viďte len, tamto prichádza moja kratochvíľa.

(Vojdú štyria alebo piati herci.)

Vitajte, panáci; všetci, mi vitajte! — Teší ma, že ťa vidím zdravého. — Vitajte, milí priatelia. — Oj, môj starý bratku, toť, tvár ti omachnatela od tých čias, čo som ťa posledne videl; var’ prichodíš porúhať sa mne, holobriadku, do Dánska? — Ľaď, moja mladá slečinka a panička! Prisám blahoslavenej Panenke, vaše panenstvo je bližšie nebu, ako keď som vás videl ostatný raz: o opätok zvýše bližšie. Proste Boha, aby hlások váš podobne nebežnej minci zlatej nerozštiepil sa vnútri obruby. — Majstri-umelci, áno, všetci ste mi vítaní. No ale aj uždi do roboty: ako francúzski sokolníci, zapusťme, len si zazrieme niečo; inu zarazúčičko spusťme nejakú rečňovanku. Rušajte, sem nám na ochutnanie vašej prípravy; pohnite: nejakovskú tú reč náruživú!

PRVÝ HEREC:

Akú reč, Výsosť?

HAMLET:

Počul som si ťa prednášať raz jednu, — lenže kus ten nebol nikdy hraný; alebo, jestliže bol, nič viac ako raz, lebo, ako sa pamätám, nepáčil sa množstvu; pre široké obecenstvo bol to kaviár: ale (aký dojem na mňa bola urobila, taktiež i na druhých, úsudok ktorých v takých veciach ďaleko vyznieva za pomedzie môjho) bola to hra predsa len výtečná, šikovne rozčlenená pre javište, i práve s toľkou skromnosťou složená, s toľkým umením. Rozpomínam sa, ktosi tam bol riekol: Vraj, niet korenia vo veršoch, aby obsah spôsobilo pochutným, ani vo výrazoch dač’ takého, že by pôvodcu bolo možno obviniť zo strojenosti: ale, hovorí, statočná to práca, tak zdravá ako príjemná, a opravdive omnoho viac krajšia než ozdobná. Jedna reč sa mi tam zvlášte zapáčila: bola to Äneasova rozprava k Didone, a to tá jej čiastka menovite, kde rozpráva o zavraždení Priamovom. Akže to v pamäti prechovávaš, začni od toho riadku — dočkajže, počkaj len —

„Surový Pyrhos, sťa by Hyrkanie ľúty zver“,

nie je to tak, — začína sa s Pyrhosom:

„Surový Pyrhos, — on to, jehož výstroj pošmúrny, čierny ani úmysel v ňom, podobal sa noci tej, keď skrytý dnu v osudnom tom ležal koňovi, — on toten desný, mračný výzor svoj ponatrel teraz ešte na hroznejší znak; od hlavy až k päte narudo sa začervenil celý, okydal až na strach krvou otcov, matiek, dcér a synov, ktorá na ňom prilipla i pripiekla sa škvarným ulíc palom, čo svetlom krutým-kliatym slúžil tam obetí oných vrahom k mrcha práci. Tak upražený vztekom, požiarom i namazaný krvou priškretou, vysadlé oči sťa dva karbunkule: on, Pyrhos pekelný, hnal vyhľadať starého dedka Priama.“

A teraz pokračuj ty.

POLONIUS:

Prisámboh, milosťpane, dobre prednesené, s náležitým dôrazom i s náležitou rozvažitosťou.

PRVÝ HEREC: „A ho aj nájde v tom, jak nedostačujúcim na Grékov práve udrel zárazom; meč jeho starý, jeho ramenu sa sprotivivší, ulíha, kam padne, na priekor povelu. V síl prevahe tak nepomernej, Pyrhos oborí sa priam na Priama; naňho zúrive sa zšíra zaženie: však od švihu a švistotu už jeho ukrutného mečiska klesne vysilený kmeť. Tu pozdalo sa, jak by neciteľné Ilium samo bolo osŕklo od toho zámachu: bo horiace mu ku podnožiu rúcajú sa štíty, i hrozným treskom-praskom zaujmú sluch Pyrhovi, až natoľko: že, hľa, ten jeho meč, hoc už-už padajúci na mliekobielu hlavu starčeka, Priama ctihodného, zdal sa včuľ jaks’ utkvieť v povetrí. Tak, rozvzteklenec namaľovaný jak by, Pyrhos stál si tam; i sťa by kýsi obojetný tak kvôli svojej ako k dielu diel nečinne. No ako často pozorúvame pred dákou búrkou: ticho oblohou, ni nepohnú sa chmáry, drzé vetry sú bez slova a zemský okršlek tu dolu mlčí ani smrť: až zrazu hrom hrôzyplný rozdrapí vzduch; tak po totej prestávke, čo hlivel Pyrhos, vraz vybĺknutá strhla nenávisť i jeho k činu zas. I nikdy mlaty kyklopov na zbroj nedopadaly Martovu krutejšie, hoc kovanú pre večné trvanie: jak v chvíli tej dopadá Pyrhov zakrvavený meč na Priama. — Preč, ridaj. švandra, Šťastena ty! Všetci vy, bozi, v rade valnej, plnomoc jej odoberte takoj; zlámte spice i bahry kola jej a okrúhlu hlavicu s vrchu nebies zakotúľte vdol do priepasti Tartaru!“ POLONIUS:

To je pridlhé.

HAMLET:

I ta s ním k holičovi, spolu s vaším bradiskom. — Prosím ťa, hovor ďalej: on ti je leda pre pouličnú tralalačku-kopŕcačku alebo nejakú tú historku oplzlú, ináč zaspí — Povedaj ďalej; prejdi na Hekubu.

PRVÝ HEREC: „No, kto, ó, kto ju videl, kráľovnú zababúlenú —“ HAMLET:

Zababúlenú kráľovnú?

POLONIUS:

To je dobre: zabábúlená královná je dobre.

PRVÝ HEREC: „— hor’-dol’ boso behať, hroziacu záplavou sĺz plameňom; kús’ šmatu kol’ hlavy, kde prvej vinul sa diadém, a miesto rúcha rias kol’ vychudlých i mnohou ťahobou až vyžmýkaných bedier plachtu kúsi, juž za poplachu žasu v náhlosti kdes’ bola schytila; — kto videl to: do jedu zamočeným jazykom bol vyhlásil by zradu proti panstvu vrtkavej Šťasteny. Bo nech ju tak bohovia sami v ten čas uvidia, keď prišlo vidieť jej, jak Pyrhos páše tam zlostná hračku, mečom sekajúc na kusy údy manželove: výkrik jej prenikavý, v aký prepukla vtom (akže vôbec veci smrteľné sú vstave dojať ich), bol zrobil by blčiace zraky nebies tekúcimi a v bohoch vzbudil sústrasť.“ POLONIUS:

Pozrite, či nepremenil celú farbu svoju, a tie slzy v jeho očiach! — Prosím ťa, nič viacej.

HAMLET:

Dobre tedy; ostatok dám si od teba dopovedať najbližším razom. — Milý môj pane, či by ste nedohliadli, aby, toť, herci rúče boli zaopatrení? Počujte, ale nech sa mi poriadne nakladá s nimi, lebo oni sú výťahy a stručné kroniky času: lepšie by bolo pre vás po smrti mať zlý náhrobný nápis, ako ich mrcha oklepkávanie, kým žijete.

POLONIUS:

Milosťpane, chcem naložiť s nimi podľa ich zásluhy.

HAMLET:

Do paroma, chlape, oveľa lepšie! Ak naložíte s každým človekom podľa jeho zásluhy; kto je, aby vyhnúť mohol virgáču? Zachoďte s nimi primerane svojej vlastnej cti a hodnosti; čím menej oni zaslúžia, tým viac hodnoty pribudne na vašom dobrodení. Zajmite ich so sebou.

POLONIUS:

Hybajte, pánovia.

HAMLET:

Iďte za ním, priatelia; zajtra počujeme si nejakú hru. (Polonius odíde so všetkými herci okrem prvého. — Stranou hercovi.) Počujže, starý priateľu: či môžete zahrať Zavraždenie Gonzagu?

PRVÝ HEREC:

Áno, Výsosť.

HAMLET (stranou hercovi):

Zajtra večer žiadame si ho počuť. Ako, v prípade potreby vedel by si sa naučiť rečičku o jedno dvanástich alebo šestnástich riadkoch, ktorú rád bych ešte len složil a vsunul medzi to, vedel by si?

PRVÝ HEREC:

Áno, Výsosť.

HAMLET (stranou hercovi):

Veľmi dobre. — Nasleduj tamtoho pána; aj daj pozor, aby ste nerobili z neho posmechy. (Herec odíde.) — (K ROSENKRANTZ a GUILDENSTERN) Vzácni moji priatelia, opustím vás na čas do večera. Ste vítaní v Elsinore.

ROSENKRANTZ:

Ako vám ľúbo, pane kráľoviču.

HAMLET:

Hej, tak; Boh s vami! —

(Odídu Rosenkrantz a Guildenstern.)

Teraz už som sám. Och, čo som to len za galgana ja a otrok zbabelý! Či ustrnúť nepríde nad tým, že ten herec totu, len kvôli jednej básni, jednému snu strázne vstave bol tak prispôsobiť si dušu vlastnú k vlastnej predstave: že z účinku mu cele zbledla tvár, do očú slzy vystúpily, zrak má strhaný, hlas zlomený, i všetok ten jeho výkon s napodobnením tak harmonicky tesne prilieha k myšlienke jeho? A to všetko pre nič! Pre Hekubu! Čo Hekuba mu, či on Hekube, že môže plakať pre ňu? Čo by robil, nech pohnútku tak má i pokyn ten ku vášnivosti, jak ich mám ja? Ver’ to javište by v slzách potopil a rečou úžasnou sluch rozkálal kol’ obecenstvu; smyslom pominulým by zrobil vinného, a nevinného od ľaku osinutým, pomiatol nevedomého desom; vôbec všetky schopnosti očí, uší omráčil by naskutku. No ja, ja mamľaský a hlineného srdu padúch, plazím sa, v povesti jak onen sedmospáč, neoplodnený svojím podnetom, a neviem vrknúť slovíčka; nie, ani za kráľa, na ktorého vlastníctve, ba na jehožto žití najdrahšom prekliata zhuba bola spáchaná. Či dákym zbabelcom som? Kto ma to prezýva, že som chumaj, prebíja skrz-naskrz kotrbu mi, bradu trhá a chlpy z nej mi mece do tvári, v nos štípe ma, dych lživý zavracia mi do hrdla, tak hlboko jak pľúca? Kto mi to robí? Hach! Síc’ raní, no ja strpím pokojne: už tak to môž’ byť len, že holubieho som srdca, i žlč ešte postrádam, by zhorčila mi útisk; ináč dávno by som bol všetkých supov okolia nakŕmil raba toho zdochlinou. Tá krvižíznivá a smilná šelma, Ó, pomsta! Veď aký som to ja osol! Je ver’ to za hrdinstvo, že ja, milého tak jedného otca zavraždeného syn, k umyslenej káre nadchnutý tak nebom, jak i peklom: sťa by len nejaká kľampa môžem uľahčovať si srdcu slovami, i do kliatia vše upadám, jak opravdivá fľandra, kás’ dievka kravská! Fuj, hanba, fuj! — Von poď, môj dômysle! Čul predsa som, jak stvory zločinné, sediace v divadle, tým na javišti pravdivým umením tak trafené, vraj, boly do duše, že vyvolaly hneď svoje zločiny, bo vražda, hoc aj jazyka nemá, vie preds’ vravieť tým najzázračnejším ústrojom. Nuž, herci mi zahrať musejú čos’ ponáškou na zavraždenie otca môjho, hej, pred mojím strýčikom. Ja pozorovať mu budem oči; vyskúmam ho až k dnu života: i ak len sebou trhne, znám postup svoj. Duch, ktorho videl som, môž’ diablom byť, a diabol v moci má si dľa ľúbosti pribrať tvárnosť; áno, a obzvlášte pri mojej slabosti i ťažkomyseľnosti (akové on mysle veľmi opanúva) mohol by zneužiť a zatratiť ma. Žiadam si základ, čo je veľa istejší než onen — Hra: toť, pasca hotovo, kde svedomie chcem chytiť kráľovo.

(Odíde.)




William Shakespeare

— významný anglický spisovateľ a dramatik, autor množstva hier historických, komédií, tragédií, považovaných za jedny z najlepších v západnej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.