ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Robinson na svojom ostrove ľudožrútov zbadá, jedného ich väzňa oslobodí, tento mu ohňa nakladie a príjemným súdruhom sa stane. Na obzore sa loď ukáže.

Po ťažkej dennej práci, raz večer neskoro si Robinson ľahol, celú noc pokojne spal, a len keď už slnce dosť vysoko stálo, zanechal svoje lúžko a vyšiel na vrch pri jeho príbytku sa nachodiaci. Tam odriekal svoju ranniu modlitbu. Ale kto opíše jeho strach, ktorý ho zaujal, keď na more zrak obrátil? Pri brehu viac priviazaných člnkov zazrel a od týchto neďaleko veľa divochov, ktorí okolo kadiaceho sa ohňa tancovali. Sotva že dokonali tanec, divými hlasami radosti sa obrátili k člnkom, ztade dvúch väzňov vyviedli a do kruhu svojho vzali. Jedného hned drúkom zabili, brucho mu rozrezali, črevá vybrali a iné čiastky tela medzi členov spoločnosti rozdali. Túto ukrutnosť ten druhý musel vidieť. Hrúza ho pojala keď toto Robinson zazrel, ale hneď zbehol do jaskyne, aby si ztade zbraň vzal a potom zas na skalisko sa vydriapal. Práve sa ta na vrch dostal, keď k veľkej jeho radosti sa presvedčil, že druhá obeť ten druhý väzeň príhodnú chvíľu použijúc od nich ušiel a nevídanou rýchlosťou práve v smere jeho jaskyne uteká. Uprchnúť chcejúci mocný, mladý človek bol, ktorý svojich dvoch prenasledovateľov v behu veru ďaleko za sebou nechal.

Nezadlho prišiel k tej čiastke jedného menšieho zálivu, ktorý sa hlboko do suchej zeme vťahúval, na miesto toho, aby bol záliv obišiel, hodil sa do vody a tak rýchle plával, ako kačica, na druhý breh sa rýchle dostal, ba skôr akoby jeho prenasledovatelia ešte len v polovici boli bývali, títo neplávali ale len vo vode stúpali. Prenasledovaný, keď sa na breh dostal, rovno oproti Robinsonovému príbytku utekal, o ktorom tento ale ani tušenia nemal. Keď bol v jeho blízkosti, Robinson rýchle oproti nemu utekal a ho dobrosrdečne zadržiaval. Zľakol sa tento veľmi a nevedel, či má zpred Robinsona utiecť, alebo či sa má oddať tomuto do zvieracej kožky oblečenému človekovi. Ten mladý toto posledné si vyvolil, padol na kolená pred Robinsonom a tak sa zdalo, že o milosť prosí. Za ten čas na Robinsona prenasledovateľ vystrelil svoj šíp, ale tento od tvrdej háby odskočil, nato Robinson oproti nemu utekal a ostrým bodákom ho prepichol. Ten druhý prenasledovateľ ale k jeho súdruhom nazad utiekol. — Teraz Robinson sám ostal s jeho oslobodeným mladým človekom, a aby dôveru v ňom vzbudil, stiahol si s hlavy svoj pokryv a ukázal mu jeho europejskú tvár, tento o milosť prosil i teraz a vidiac Robinsona, že dobre myslí o ňom, oddal sa mu s celou jeho dôverou; chytil Robinsonovu nohu a znakami mu na vedomie dal, že mu vždy verným sluhom bude, len aby mu život daroval. S najväčšou útlosťou k sebe zodvihol Robinson tohto divocha a úprimne ho objal!

S týmto ho do cela uspokojil, zas slobodnejšie a radostnejšie si oslobodený vydýchol, ale zbadal i to, že Robinsonom pichnutý človek k sebe prišiel a ranu si trávou zapchajúc hore sa dvíha; zpýtal sa znakom Robinsona, či svojmu nepriateľovi môže dať posledný, milostný úder? — Robinson porozumel zpytovateľa, ale prišly mu na rozum slová Spasiteľa: „Miluj nepriateľa!“ — od myšlienky vraždy sa odvrátil, čo ale tento za dovolenie vzal a rýchle chytil Robinsonovu kamenú sekeru a ošklivým smiechom jedným úderom rozbil hlavu nepriateľa. Potom ho tak hlboko zakopal do sypkého homoku, že vražedlnému skutku čo skoro ani slýchu nebolo. — Keď sa toto stalo neskoršie, Robinson voviedol cudzinca do svojho príbytku. Tento sa nad všetkým čudoval. Teraz Robinson mu oznámil znakom, že sa musia oproti divochom postaviť, jestliby tí nazad prišli a oproti ním nápad urobili. — S najväčšou pozornosťou nasledoval znaky Robinsona tento cudzinec a aby dokázal, že celkom porozumel Robinsona so sekerou tak švihol v každý smer, že Robinson tiež mohol porozumeť, jako sa tento usiluje jemu oznámiť, že ten cudzinec aj život svoj je hotový obetovať, jestliby ktorého koľvek život v nebezpečí bol.

Robinsonovi sa veľmi zdalo držanie sa cudzinca a znakami mu oznámil, že teraz strážiť musia, aby ich neprihotovených neprepadli. Cudzinec sa postavil na to miesto, ktoré mu ako za príhodné Robinson ukázal; dlho ani nestál tento na stráži, keď zbadal, že sa divosi približujú, aby vyhľadali a pomstili strateného ich súdruha. Hrozný krik oznamoval ich cestu, Robinson a jeho súdruh sa k boju chystali. Divosi so strašným krikom, hukom prešli popri mieste, kde ich súdruh smrť našiel, ale keď ani znaku po ňom nenašli, zas sa oddialili ku moru, Robinson a jeho pomocník ale veru do večera ostali na stráži a len keď noc nastala složili svoju zbraň a Robinson večeru dal. Po večeri, ktorá cudzincovi, ktorý posiaľ len surové zvieracie a ľudské mäso bol jedol, veľmi chutnala, Robinson porozumeť mu dal, že mu meno dá a že ho potom tak menovať bude; a poneváč deň ich sidenia sa bol piatok, tak i tohto Piatkom pomenoval; ba i pomenovaním Kazika dal mu na známosť, že on t. j. Robinson mu od tohto času pánom, ale dobrým, nie zlým, nie ukrutným rozkazovateľom bude. Piatok porozumel žiadosti Robinsona, čo s tým dokázal, že úplnou poníženosťou sa ku nemu približil a k nohám sa mu hodil. Toto Robinson nežiadal, ale ho so znakom lásky k sebe pritiahol a s každým kúskom sa svedomite s ním delil. Pri príležitosti najbližšieho jedenia obzrel Robinson Piatka a presvedčil sa, že tento k afrikánskym négrom patrí, tých všetky vlastnosti má, potom ho ako mohol obliekol, lebo posaváď nahý chodil. — Robinson mu, ale ešte celkom neveril, osobitné lúžko mu rozkázal pre neho si spraviť, pritom ho ani nikdy samého v jeho svetlici nenechal a ani vo svojej posteli vlastne na jeho lúžku spať mu nedovolil.

Od budúceho dňa Robinson Piatka učil k rozličným domácim a remeselníckym prácam. Piatok oproti týmto veľkú vôľu preukazoval; po krátkom čase už vedel lámy podojiť, a i variť ba i gazdovské nástroje vedel spraviť a s týmto svojho pána od mnohej roboty zašanoval. — A ačpráve mlieko, maslo a tvarôh sa mu prv docela nezdalo, pomaly sa privykol predsa i k týmto jedlám.

Na druhý deň išiel Robinson s Piatkom na to miesto, kde divosi oheň robili, preskúmal miesto, či by tam iskierku nenašiel, ale veru čo jako prehrňal popol — všetko tam bolo vyhasnuté a s boľasti plným srdcom opustil i toto smutné miesto. — Piatok pozoroval namáhanie svojho pána a sotva že vyrozumel príčinu jeho hľadania a smútosti, rýchle uchytil sekeru a jako prenasledovaný jeleň, cez šípy a kry utekal do hustej hory. Robinson ho volal, ale veru tento nepočúval jeho slová; pravda že na volania obrátil hlavou a pánovi kýval, ale len zato utekal do hory a zato si Robinson ani nemohol inšie myslieť, len to, že ho Piatok opustiť chce. Kým Robinson celý rozsmútený v smer ten sa díval, kde Piatok odbehol, nezadlho ho navrátiť sa videl v ruke nesúc hŕstku dymiacej sa trávy, ktorú keď sa tá blkom chytila, k nohám Robinsonovým, ktorý sa nad tým veľmi potešil, ju hodil. Piatok rýchle nanosil suché konáre, na plameň ich položil a po uplynutí nekoľkých okamžíkov pred očami Robinsonovými veľký oheň horel. — Piatok dľa svojho zvyku trením dvoch suchých drievcov oheň vedel spraviť. Takto Robinson zas k ohňu prišiel, ktorý dar už od tak dávna nemal a keď v jaskyni zas oheň horel, zo stáda zarezal jednu mladú lámu, z ktorej kus na ražeň napichnúc, Piatka tú krútiť, upiecť naučil. Z toho mäsa kus posolil, do hrnca vodou naplneného dal a k ohni pristavil, aby i polievku uvariť a jesť mohol. Do polievky dal múky z kukurice a potom oba hostinu mali. Piatok sa díval na toto činenie a veľmi bol prekvapený, keď vodu v hrnci vreť videl.

Potom si zemiakov uvarili a upiekli. Uvarené jedlá Robinsonovi veľmi chutnali oproti tomu Piatok nechcel sa tých ani dotknúť. Len z pečeného a z uvareného mäsa jedol a i to len vtedy, keď už zastidlo.

Robinson sa za najšťastlivejšieho človeka teraz už, ako sa tu zdržuje, držal; lebo mal ľudskú spoločnosť a oheň, za ktorý vrúcnu vďaku vzdával Hospodinu. — Piatok o krátky čas dôkladne porozumel znakom Robinsona, ba i tohto reč si ľahko osvojil. Robinson sa usiloval, aby Piatka jeho reči naučil. Jaskyňu podobne zámku opevnili, že i v tom páde, jestliby vo veľkom počte divosi zámok zaujať prišli by ich to veru veľa práce a namáhania stálo. — Jedon večer, unavení od dennej práci, sedeli obidvaja na vršku; obidvaja rozmýšľajúc dívali sa na šíre more. Piatok zrazu vyskočil pravou rukou v poludnovýchodný smer ukazoval a s veľkou radosťou „Rodisko“ slovo často opakoval. Robinson myslel, že snáď v tom smere je Piatkova vlasť a že by Piatok vďačne domov ku svojim šiel. Na tú otázku, že či chce isť domov, Piatok áno odpovedal, ale priložil i to, že len pod tou výminkou, jestli i on, Robinson s ním pôjde. — Medzi rozprávaním presvedčil sa Robinson, že i Piatok vie člnky robiť a že mu k pomoci byť môže. Ale veru v tejto ich práci hatila ich prška, tamojšia zima, počas ktorej von mimo jaskyne nič robiť nemohli. Táto terajšia zima t. j. za 6 — 8 týždňov trvajúca prška sa tak chytro minula jako sen, počas tejto zimy sa jedon od druhého rozličné naučili, o čom prv tušenia nemali.

Po prške sa pustili a oddali s celou ochotou do robenia člnku. Piatok sa zo srdca zasmial na Robinsonom započatej práci, lebo veď s vypálením kláta skorej k cielu mohli prísť, jako Robinson s vytínaním kamenou sekerou. Robinson nechal vec túto na Piatka a k veľkej jeho radosti veľký klát po krátkom čase bol pripravený a jako člnok sa mohol upotrebiť. Sniesli ho na breh a Piatok s kokusových vlákien jemného pletenia plachtu urobiac na člnok pripravil, potom ho k mocnému stlpu priviazali, lebo člnkovanie na druhý deň odložili, a hotovali si už potravu, ktorú si sebou na tú vodnú cestu vezmú.

Sotva že sa polnoc priblížila obidvaja hroznou búrou boli zo sna zostrašení. — Jedon druhý rýchle nasledujúce hromy bily, hrmenie v základe celý ostrov striaslo; táto okolnosť im vrúcnu modlitbu vynútila zo srdca, že túto noc doma zostali a že už včera sa nepustili na more. — Jako sa takto shovárali, hrozný výstrel ich zostrašil, ktorý Robinson za výstrel z dela (z kanónu) jako za znak v nešťastí daný, považoval. Hneď vybehol na najvyšší vrch skaliska a veľkym ohňom i on chcel znak dať; ale lejak úmysel jeho zahatil a zas len tma bola všade, kde len oko videť mohlo. K ránu sa hrozné blískanie a hrmenie pomaly utíšilo a i dážď ustal a hneď sa k brehu ponáhľali, kde s ľútosťou sa presvedčiť museli, že o ich člnku ani chýru ani slýchu. So zaslzavenými očami a so sklonenou hlavou stál Robinson nad zmarenou jeho nádejou, potom ale ponáhľal sa na vrch blízkeho brala, zkade deľako široko na more prehliadnúť mohol. Jeho žalosť sa od razu v radosť premenila, lebo loď, opravdivú morskú loď zazrel teraz už na tichej planine mora.

Robinson sa ponáhľal domov, ozbrojil sa a výkrikom radosti: „Tu sa, tu sa!“ zas tak rýchle na breh mora sa ponáhľal. Piatok ho všade bez slova nasledoval a každý čin pozoroval a práve za to sa nazdal, že sú to divosi zas tu na ostrove. Ku brehu prijdúc ukázal Robinson svojmu miláčkovi prameň jeho radosti a z tohto už teraz si Piatok vysvetliť vedel Robinsonove náhlenie. Hneď urobili čo len mohli, rozličné znaky dávali, aby len pozornosť lode vlastne na nej sa nachodiacich lodníkov na seba pripútali, ale veru žiadna odpoveď z lode neprišla ani to nevideli. Naposledy Piatok, ktorý dobrý plavec bol, ten návrh urobil, že on k lodi zapláva a ju bližšie prezrie. Ačpráve sa bál Robinson zvlášte o život Piatkov, predsa mu len dovolil a pustil ho. Piatok ako znak nádeji a pokoja do úst zelený konárik vzal a mocnými ramenami rýchle kormidloval k lodi. Nezadlho ju i dosiahol a s hlasným krikom, volaním ba i okolo plávaním chcel aby ho spozorovali, ale na lodi všetko ticho bolo. V zadnej čiastke loďných schodov dolu visiaci povrazový rebrík zbadal, pomocou tohto sa vydriapal na loď, znak pokoja vždy v ústach nesúc. Keď na palubu prišiel tam len dve mimoriadné zvieratá našiel, z týchto jedno čierne a s rohami pustilo sa do neho a ho prevalilo; a zato Piatok tohto držal za pána lode, ktorý ho vraj na žiaden pád na lodi mať nechce, ta nepripustí, čo ale, ako sa neskoršie dokázalo, nič iného nebolo, jako čiernej srsti, dlhých rohov — koza; krem tejto na celej lodi žiadnej ľudskej šľapaji nespozoroval. Piatok k Robinsonovi nazad priplával a porozprával mu, v akom položení je loď. Robinson si vec túto vysvetliť nevedel. Ale nezadlho sa ustálili, že si z dreva plť spravia a na loď pôjdu, aby sa presvedčili, čo je a kto je tam? Čo si pomysleli a na čom sa ushovorili, to aj previedli! Za krátky čas bola hotová plť a obidvaja šťastlive dosiahli loď, ktorú celkom pokojne mohli preskúmať.