Zlatý fond > Diela > Rozprávky s živly nadprirodzenými I


E-mail (povinné):

Jiří Polívka:
Rozprávky s živly nadprirodzenými I

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Jaroslav Geňo, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

1. Princezna, obetovaná drakovi, a neznámy osvoboditeľ

A) Neznámy osvoboditeľ, sprevádzaný zvermi

a) Traja psi a zápas so zbojníky

1. Slovenská verzia číta sa v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 193 — 197, č. 17: „O zakljatom zámku“.[1] Podávame ju v kratšom výťahu.

Jedni rodičia mali syna a ten sa vyučil mäsiarstvu. Keď vedel všetko tak, ako majster, vybral sa do sveta, hoci ho rodičia i majster od toho odhovárali.

Za dedinou stretol žobráčika, ktorý mal veľmi pekného, veľkého bieleho psa. Mäsiar kúpil si od neho toho psa za sto zlatých, ktoré dostal od rodičov na cestu, a vrátil sa domov po druhé peniaze. Horko-ťažko vyprosil si na otcovi sto zlatých a mať mu druhých sto pridala. Za tie peniaze kúpil si od tohože žobráčika ešte krajšieho psa a vrátil sa opäť domov po peniaze. Ale od otca nedostal už nič, iba mať dala mu dvesto zlatých a majster mu pridal sto. Za dedinou kúpil od žobráčika tretieho najkrajšieho psa. Keď sa chcel vrátiť domov, žobráčik mu vrátil všetkých šesťsto zlatých, dal mu píšťalku a povedal, keď bude potrebovať pomoci, nech len tri razy zapíska, že ho psi osvobodia. Nech ich len tak chová ako seba samého, lebo vraj sú to zakliati kráľovskí synovia. Potom žobráčik odletel do neba, lebo to bol anjel.

Na ceste mäsiar zastal v hore a dal najsamprv jesť svojim psom Lancošovi, Lámželezovi a Lámmedovi a potom jedol sám. Odtiaľ prišiel do mesta, celkom obtiahnutého čiernym súknom. Tam mu povedali, že pri nich býva drak, ktorému musia dávať ročite po paničke, lebo by im ináče všetku vodu vysušil. Teraz že prišiel rad na princeznu; kto ju osvobodí, dostane ju za ženu a s ňou i kráľovstvo. Išiel on ku diere toho draka, zapískal na psov, a tí draka na kusy roztrhali. Mal ten drak sedem hláv a z tých si hrdina jazyky povyrezával a do kapsy skryl. Potom povedal princezne, že by ho za sedem rokov počkala, a keď sa lúčili, roztrhli šatku a každý si vzal polovicu.

Išiel on, išiel a prišiel do jednej hory k jednému zámku, ale nemohol vojsť, lebo nebolo vidieť ani dverí, ani obloka. Tu hneď poznal, že to bude zakliaty zámok. Zapískal na svojich psov a kázal im zámok roztrhať a vyčistiť. Chytili sa do roboty, porobili obloky a dvere a čertov, ktorých tam hrôza bola, von vykázali. Vošiel dnuká a videl utešené izby, ale iba do jednej mohol vojsť tie ostatnie ani jeho psi nemohli otvoriť. Sadol si a trošku zadriemal. O chvíľu sa zobudil a videl pre štyroch prestreté. Dal najprv svojim psom a potom sám jedol. Kým jedol, voľakto mu doniesol štyri postele. Na druhý deň zasa mal prichystané jesť i piť pre seba i pre svojich psov, a to bolo každodenne tak. V zámku si žil spokojne za šesť rokov.

Na konci siedmeho roku prišiel k nemu veľký chlap; oboznámili sa a potom i spolu jedli a pili. Raz ho chlap zaviedol k obloku; z neho videl utešenú záhradu, plnú kvetov a stromov, a v nej najkrajšie vtáčky, zajace, srny a mnohé zvieratká. Psi toho chlapa stále hrýzli a trhali, až mäsiar na jeho prosby im to zakázal. Potom chlap viedol ho do druhých izieb: v prvej boly samé zbrane, v druhej šaty, v tretej samé zlato, v štvrtej striebro, v piatej samá meď, v šiestej mosadz, v siedmej samé železo, až prišli do dvanástej, kde boly samé mrtvé telá. Tu mu ten chlap povie: „Bratku, ja som teba za sedem rokov darmo choval, teraz ťa už zabijem, vyvoľ si, akú chceš smrť!“

Mäsiar si vyvolil, že by ho zavesil, ale ho pýtal, že by mu dovolil zapískať na tej píšťalke. Chlap síce nechcel, ale on zapískal, pribehli psi, prelámali sa cez dvanásť dverí, chytili milého chlapa — a to bol čert — a na kusy ho roztrhali.

Mäsiar nabral si peňazí a šiel domov. V meste, kde princeznu obránil od draka, videl, že je veselie, a to tej princezny, ktorú si on mal vziať, s jedným sluhom kráľovským. Ten si totiž vzal dračie hlavy a vyhlasoval, že on princeznu osvobodil, a kráľ mu uveril.

Mäsiar poslal z hostínca jedného zo svojich psov s polovicou šatky, ktorú mu princezna dala na hrdlo. Pes prišiel do paláca kráľovského a prosto išiel k princezne. Ona ho hneď poznala a priviazala mu svoju polovicu šatky, naplnenú cukrovými kúsky, a jeho polovicu si zadržala. Pes doniesol svojmu pánovi tie cukrové kúsky; pán sám išiel ta a povedal kráľovi, že on princeznu osvobodil, a ukázal sedem dračích jazykov. Zatým i sama princezna ho uznala; bola by to vraj už dávno vyznala, ale sa bála, že ju sluha zabije.

To vyznal i sluha kráľovský, ktorého hneď obesili. Potom sa mäsiar s princeznou sosobášili a šli do toho zámku bývať; po smrti kráľovej mäsiar sám kráľoval a „žil šťastlive so svojou ženou a psima, dokiaľ nezomreu“.

2. Zo Zvolenskej stolice. Rozprávala Alojzia rod. Táflik, vyd. Kaminský, 52-ročnia, rodom a obyv. v Zvolenskej Ľupči. Zapísal S. Czambel 11./X. 1900.

Podávame ju vo vernom odpise.

Bou jeden mäsiar, mau troch synou. Jeden školy študírovau, druhý na kňazstvo tiež kceu študírovať. Tretí učiu sa mäsiarstvo. Ťento tretí prosiu otca, aby ho pustiu vandrovať. Otec mu povedau: „Môj syn, vandrovka vela koštuje, nuž ale ti dám jednu stotinu sebou.“ Zobrau sa a odišiou od otca. Prišiou do jedňej hory. Koho tam vidí sedeť? Starýho žobráčika pri ceste, kerý mau krásňiho psa. On sa ho spýtau: „Starý tatko, začo mi dáte tohoto psa?“ On povedau: „Môj syn, ťen pes koštuje stotinu.“ Stotinu mau a dau hu za toho psa. A zobrau sa domou. Príde domou, povie otcovi: „Naňko milí, ja som tú stotinu za tohto psa dau.“ „Nuž a načože ti je ťen pes?“ „Ťen mi bude na dobrej pomoci!“ Matka, ako každá matka rada svoje deti vidí, ukradomky dala mu ešte dve stotiňi a išiou zase vandrovať. On ide a prišiou na to istô mesto a vidí zase toho isťího žobráka. Mau ťeraz pri sebe druhých dvoch psou. Povie mu: „Starý tatko, dajte mi aj ťích dvoch psou, keď už mám tohto jedňího.“ „Moje dieťa, dám ti ich, ak máš dve stotiňi.“ Mau ťie dve stotiňi a dau ich za ťích psou. Mau už tri psy. Keď mu složiu ťie peniaze, povedau mu ťen starý žobráčik: „Môj syn, tieto tri psy ti budú na dobrej pomoci. Ale nesmieš bez ních ani jesť ani piť. Čo budeš ťi robiť, to aj ťie psy musia robiť.“

Prišiou s ťíma psami do jedňiho mesta. A to mesto bolo šecko čierňim súknom zastrenô. Spýtau sa: „Čo to za novina v tomto meste?“ Povedau mu krčmár: „Synku, tu je veliký smútok, lebo je tu drak za mestom zo štiriadvaciatima hlavami a vymordovanô je už z polovici toto mesto. Ťeraz zajtrajší den má byť princezná predložená pred neho. Ale kto by hu oslobodiu, ťen bude šťastný a dostane hu za ženu.“ On povie: „Ja hu pôjdem oslobodiť.“ A ťen krčmár mu povie: „Synku, čo by si ťi oslobodiu koho. Celý regiment vojska ustau a zamárniu ťen drak šecko vojsko, a ťi by si mu dačo urobiu?“ On sa zasmiau: „Pôjdem z Boha pomoci.“ A keď už bola princezná v koči pripravená, on sa priblížiu a povedau: „Najjasnejšia královná, ja sa opovážim oslobodiť vás.“ Ona mu povie: „Ako by to mohlo byť, ťi jeden chatrňí človiečik, že by si ťi mohou draka zo štiriadvaciatima hlavami zkántriť?“ „Nuž, budem probovať.“ Ako sa priblížila s kočom princezna k ťej marasti, de bou drak, drak sa celí von vytiahou. On povedau tím trom psom: „Vervaj, Tergaj a Sekaj!“ A tak ťie tri psy aj on zo sekerkou mäsiarskou šťastne zamárnili toho draka a princezna bola oslobodená. Ona si potom osloboditeľa hneď kcela ziať domou do koča. Ale on jej povedau: „Ja len o rok prídem po teba.“ Keď ona cestovala nazpak do svojho domu, tak hu ťen kočiš, čo hu viezou, sprisahau, že povie pred ocom, že on toho draka zmárniu. Ona mu prisahala. A ťen s ťima troma psy vandrovau do roka.

O rok sa nazpak vrátiu. Už aj psy boly pochudnuťje aj on otrhaňí prišiou nazpak do toho mesta a do ťej isťej krčmy prišiou, ale ho ťen krčmár nepoznau. On sa pýta krčmára, či má dačo jesť. Krčmár povedá, že má kyslje plúcka. Na šťiri persóňi kázau prikryť a krčmár povie: „A čo na štiri persóňi, veď sa oni sám jeden?“ A na ťích troch psou ukáže: „A toto sa čo pri mne? Nič ích do toho, len nak mi daju pre šeckých šťiroch.“ Potom sa pýta: „Čo je novýho v tomto meste, že je takô veselô a červeňim súknom obitô?“ Krčmár mu povie: „Zajtrá má byť sobáš princeznej.“ „A čo to má byť za ženícha?“ „Nuž to je ťen, čo draka zamordovau.“ On si urobí „hm“ za stolom. „Čo draka zamordovau?“ Pýta si papier a napíše lístok. A vytiahne umazanú šnupťichlu z vrecka a povie Vervajovi: „Choď do kaštiela a daj toto princeznej!“ Príde Vervaj do kaštiela, tam sa už svadba strojila. Ňuchá šade po ízbách ťen pes. Našiou hu v jedňej, de hu už obljekali. Ona ho hneď poznala. Hoďiu jej ťen list k nohám aj s tou umazanou šnupťichlou. Ona zodvihla, ale ťen kočiš nič o tom nevedeu, lebo bou v druhej izbe. Ona zvolá: „Otče drahý, tu je ťen, čo mňa oslobodiu, ale ticho, aby nik o tom nevedeu.“ Ona dala hintou zapriahnuť, zala ocove háby a hneď do ťej krčmy bežala.

Ťen krčmár sa velmo zlakou. Čo to bude, že tá princezna prišla do krčmy. A spýta sa hostinskýho, de je ťen vandrovník. On sa spraviu napiťí a neskrôchaňí. Ona išla k nemu a budí ho z lavici. Ten krčmár od strachu skoro zomreu, keď to videu. Ona ho budí: „Staň a poď so mňou!“ On jej pozrie do očú: „A čo by ja mau iť. Ja som otrhaňí vandrovník.“ Ale ona sa nehanbila, zala ho násilky do koča a pred svadobňí húf ho predstavila: „Toto je ťen osloboditel, čo nás oslobodiu šeckých od draka, toto je ženich môj“, a otcovi povie: „Ťento kočiš ma sprisahau, aby som oklamala, že je on osloboditeľ. Prísahala som mu, lebo mi smrťou hroziu. Ale ťento tu je ťen pravý osloboditeľ.“ Ona potom vyšla za toho pravýho osloboditela. A tí druhí páni, čo boli na svadbe, vyniesli ťen ortiel, že ťen falošník má byť na štvoro roztrhnuťí. Šťiri háke zapali do kočišouho tela a na štvoro ho roztrhli. Štirma koňma na šecke štiri strani ťahali. Keď po sobáši bolo, ťie tri psy sa mu predstavily: „Vidíš, milý kamarát náš, ťi si s nama obcovau ako z luďma, a my sme ti pomohli. My sme traja kňazi zakliaťi. Ťeraz nám musíš hlavy postínať a do tvojej záhraďi najkrajšejpochovať.“ S velkým žialom im to urobiu, ale preca urobiu tak, lebo ich ťím vyslobodiu. Keď ích pochovau, zostali z ních traja kňazi.

3. Je ešte zlomkovitá verzia zo Spišskej stolice „O šiarkanovi“ (Sborník M. S. S. I., str. 87, č. 5):

Bul ras jeden kraľ. V jeho krajine bol jeden šarkaň, a ten mu bars veľku škodu robil. Tak on s ňim zrobil kontrak, že keť mu nebudze škodu robic, ta že mu da každi rok das štemacročne dzefče. Stalo še aľe, že f calej krajiňe šternacrošneho dzefčeca ňebolo, ľem jediná kraľova cera. Tak kraľ aj svoju ceru dac mušel. Jako še kraľova cera uš odbjerala, šitke dzvoni dzvoniľi a šitke ľudze plakaľi. F černím koču šla kraľova cera ku šarkaňovi. Tak jich stretnul jeden chlapec a pital še ich, že dze idu. Kočiš mu otpovedzel, če co mu do teho. Hlapec šol za ňima, a jak prišľi ku šarkanovi, ta ten hlapec roskazal svojim psom, a oňi potarhali šarkaňa. Hlapec potim vžal sebe tri zubi s teho šarkaňa. Kraľova cera volala teho hlapca, žebi sebe prišol po zaplatu; aľe on jej tak povedzel, že o tri roky pridze.

Kraľova cera šla uš nazat domu, jak kočiš na jedním veľkim mosce stac zostal. On kraľovej cere tak povedzel, že ket ňepovje svojmu ocovi, že ju on oratoval, ta že ju ruci do vodi. Jak domu prišľi, ta še bars radovaľi, a kraľ scel ceru za teho kočiša dac. Už im mala bic svacba, jak naras ten hlapec prišol a še oznamil, že on kraľovu ceru oratoval. Tak kraľova cera vidala še za teho hlapca a kočiša daľi zamordovac.

4. V inej zlomkovitej verzii z Bošáce látka skleslá na púhu zbojnícku rozprávku a na hlavní motív o vysvobodení princezny od draka sa zabudlo. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho na str. 212 — 213; rozprával Ján Zámečník.

Je podaná vo vernom odpise.

Jeden masár mal syna, kerého si doma vyučil masárstvu, ale aby aj sveta zkusil, povedal mu: „Synku, už je čas, abys išél na vandrovku.“ „Pôjdem rád,“ povedal syn, „abych niečo zkusil.“ Na to mu rékel otec: „Čoc dám na cestu? Vyber si, čo sceš z tohoto trojjého: leboc dám dobrú radu, lebo troch psov, alebo za miešek peňazí.“ Syn si vybral tých troch psov, kerým bolo méno Veter, Víchor a Lámzelezo. Tak sa teda vybral do sveta a pojal tých troch psov se sebú. Tovaryš len veselo kráčal z dediny do dediny a z mesta do mesta, a psi mu v poli a v horách lapali zver, aby mal čo jesť a aj čím tých psov nakŕmiť.

Tak sa dostal do velikej, hustej hory, a tu ho predestal zbojník a rékel mu: „Čo sa ty púščáš do týchto hôr, čo nevieš, že ťa tu zbojníci zabijú?“ Masár mu odpovedal: „A já sa, veru, zbojníkov nebojím, lebo ma moji psi obráňa.“ Keď to zbojník počul, vyťáhel šablu a jennomu psovi hlavu zeťal, a tak scel aj ostatným urobiť; ale masár psov nahuškal na zbojníka a tí ho na márne zdrapy roztrhali.

Masár išél potom aj se psy ďalej, a keď sa už stmievalo a nikde nebolo cesty, kerá by ho bola z hory vyvélla, vydrápal sa na vysoký buk, aby sa poozieral, čí hádam voladze chalupy nenie. S buka zazrel slabé svetélko, a hned sa spuscil dole a za tým svetélkom kráčal, až prišél k chalupe; a keď do niej vkročil, vidzel tam mladú ženu v kotle masso varíť a povedal jej: „Pánbo daj dobrý večér!“ „Pánbo daj aj vám,“ odpovedala žena, „ale, človiečku boži, dze ste sa tu nabrali? Vy už odťálto živý nevyjdete; lebo já som zbojnická kucharka, a len čo sa toto masso dovarí, príjde trinást zbojníkov a ti vás na isto zabijú.“ „Eh, čoby zabili,“ povedal masár, „len pred chvílú tito moji psí jenného zbojníka v hore roztrhali.“ Ale kucharka povedala: „Zabijú vás, zabijú; lebo dosál ani jeden, kerý sem zablúdzil, živý nevyšél; ale jak mi slúbíte, že si ma vezmete za ženu, budem vám na dobrej pomoci.“ Masárovi sa žena ľúbila, teda jej slúbil, že ju vezme za svoju ženu. Dala mu teda škatuľku masci a povedala: „Túto mastú ponacierajte lavice týto okolo stola; lebo chto si na ty lavice sanne, nijako nebude moci vstať, a potom jich ľahko pozabijáte.“ Masár ponacieral tú mastú lavice a žena ho aj s jeho psy skovala do komory. Prám cez polnoc prišlo dvanás zbojníkov a hneď sa ženy pýtali: „A dze je kapitáň?“ Žena povedala: „Toho jakýsi človek v hore zabil.“ Zbojníci si posedali okolo stola a rékli: „Daj nám chytro večeru, potom pôjdeme toho človeka hľadať, kerý sa opovážil nášho kapitáňa zabiť; ale beda mu, keď ho najdeme: lebo mu pásy z chrbáta budeme drať.“

Jako tak okolo stola sedeli a večerali, otvoril masár na komore dvere, vypuscil psov a nahuškal jich na zbojníkov, a všetkých pozabíjal, a psi jich po kuse rozvláčili. Naraduvaná žena sa mu pekne poďakuvala, že aj ju vyslobodzil, a dovella ho do podzemnej skrýše, kde mali zbojníci mnoho pokladov zlata a striebra nasnášaných. To všetko si poodvážali k masárovému otcovi, a mladý si ju vzal za ženu. Potom si kúpili veliký statek a tam aj se starým masárom volno žili. Ľudé ale, kerí ho predtým znali, že bol len masárským tovaryšom, zavidzeli mu, že žije jako pán a nevedzeli sa tomu napredziviť: kdze toľko peňazí nabral? A keď sa ho bývalí kamarádí pýtali: kdze tolko peňazí nabral? povedal jim, že na vandrovce, a vyrozprával jim všetko, kadze išél a čo tam vykonal. Vybrali sa teda tré lakomí, aby aj oni takým činom k bohatstvu prišli; ale keď v hore poblúdzili, schopili jich tam zbojníci a pozabíjali jich, že sa ani jeden z nich domom nevrácil.

Srovn. Antti Aarne, Verzeichnis No 300.

b) Traja psi, zápas so zbojníky a neverná sestra

1. Staršia slovenská verzia, aspoň v úvode nie dobre rozprávaná, číta sa v Prostonárodňom Zábavníku III. (Levoč.), str. 289 — 295, č. 38: „O troch velkých psoch“. Podávame ju skrátenú.

Bol jeden princ a ten mal troch psov. Prvý sa menoval Komordon (neskoršie i Komondor), druhý Loar (pozdejšie Roar), tretí Vulpes. Raz mu prišlo na um ísť do sveta a vzal so sebou i sestru. Na hyntove prišli do hory, kde býval šarkan. „Ten jeho sestru vzal a zatvoril ju do tej diery a sám ďalej šou na hintove.“ Ako vidno úvod je celkom pokazený.

Nasleduje časť druhá o drakobijcovi.

Prišiel do mesta, obtiahnutého čiernym súknom. Mali tam studňu, pri ktorej býval drak; jemu museli dávať dievky. „Teraz bol rad na kráľovskej diovke.“ Princ žiadal od kráľa, aby mu dal do voza tri sadlá a i dcéru. Keď prišli k dračej diere, videli tam deväť dier do brehu a v každej bývala jedna hlava. Princ hodil na zem sadlo a vyskočily naň tri hlavy a tu ich psi schytili a zožrali. Hodil druhé sadlo, vybehly druhé tri hlavy, ktoré psi opäť roztrhali. Zalúčil tretie sadlo, vybehly ostatnie hlavy, hrdina sekal ich šabľou a psi druhé zhubili. Poodrezal si zo všetkých hláv gamby a schoval si ich. Keď už chceli odísť, priskočil Cigán, ktorý tam už tri roky na šarkana šabľu brúsil, zabil pána i kočiša, a paničku hrozbami prinútil, že by ho uznala za svojho osvoboditeľa.

Psi odniesli svojho zabitého pána pod strom, tam ho prikryli lístím a rozbehli sa na dve strany po nejakú zelinku. Roár a Vulpes šli vedno. Komondor stretol hada, ktorý niesol svojmu chorému otcovi liečivú zelinku. Had mu ju dal a Komondor oznámil to brechaním druhým. Vrátili sa k pánovi, položili mu na krk odťatú hlavu, potreli zelinkou a obviazali ho. Ale zprvu mu dali hlavu obrátene; preto mu Komondor odťal a znovu nasadil. Zatým pobral sa princ so psy do mesta, ktoré už bolo červeným súknom obtiahnuté, lebo sa princezna vydávala za Cigána. Princ poslal svojich psov k princezne do zámku s košíkom, najprv Vulpesa, potom Roára a napokon Komondora. Keď vošli do komnaty, kde bol sobáš, vypadlo zradnému Cigánovi vždy po jednej hlavnici, až sa nad tým sám kráľ zastavil. Princezná nakládla každému psovi koš koláčmi a potom rozpovedala kráľovi o tých psoch i o ich pánovi a o svojom osvobodení.

Princ na odkázanie kráľovo prišiel a kráľovi, ktorý ho čakal v osobitnej izbe, všetko rozpovedal. Kráľ zavolal dcéru a ona prisviedčala, lebo sa jej veru ten čierny mladý zať nepáčil. Hrdina ukázal i všetky spodnie gamby z šarkanových hláv. Potom šli dnu a tam kráľ predniesol hádku, čo by zaslúžil ten, kto by takého chlapíka, ako je princ, skántril. A tu všetci kričali: „Smrť!“ Keď kráľ vyzval Cigána ustanoviť spôsob smrti, on odpovedal, že by zaslúžil, aby ho do „genca“ zabednili, klincami obili a dolu vrchom pustili. (Patrný ohlas povesti o sude Regulovom.) Ten rozsudok bol hneď na ňom vykonaný a potom začali veselšiu svadbu. Kráľ onedlho umrel a princ zostal kráľom.

Potom pobral sa po svoju sestru, čo ju bol kdesi zatvoril, a našiel ju, ako práve poslední koštiaľ obhrýzala. Vzal ju so sebou a ona si vzala ten koštiaľ na pamiatku. Bývali spolu a raz, keď sa vrátil s poľovačky a zvrátil sa na posteľ, vrazil si do boku končitý koštiaľ, ktorý mu sestra pod plachtu položila, a hneď dušu vypustil. Pochovali ho, ale psi sa s jeho hrobu ani nehli a tam zavýjali. Na tretí deň prišiel Vulpes po kráľovnú, a trhajúc ju za šaty, doviedol ju na cmiter a tam s druhými psy až k hrobu. Hrob bol už dopoly vyhrabaný. Keď druhí dvaja kráľovnú držali, Komondor vytiahol truhlu z hrobu, otrepal ju o zem, až sa rozdvojila; keď pán ležal odkrytý, ňuchal mu okolo bokov, až prišiel na ranu v boku. Vytrhol koštiaľ a pán ožil.

Keď sa vrátili domov, kráľ dal sestru skántriť a potom žil šťastne so svojou ženou.

2. Druhé samostatné spracovanie tejto látky obsahuje Národní Zábavňík na rok 1845/6 na mesjac listopad, str. 29 — 34: „Janko Mlinár s trema psí.“ Napísal Šteuko Kováč.

„Bou raz jeden starí mlinár a mau dvojo ďeťí, jednjeho sina Janka a jednu céru Zusku. Ale oťjec jejich bou velikí korhel, tak že šetko, čo mau, prepiu. Keď mu ďeťi dorastali, bjedu trpeli, a preto vždi otca napomínali, abi ňepiu, ale on len ňeprestau. Starší Janko tješ čo zarobiu i zo sestrou, šetko oťjec prežrau, a preto on si umjeňiu, že vraj otca zabije. Raz prišjou starí ako snop domou, zvaliu sa za pec, a len stonau, čo takí opití bou; Janko zau sekeru a išjou, že otca zabije; ale keď to Zuzka videla, ňedovolila mu, že pre Boha čo to chce urobiť, otca zabiť, takjeho velkjeho hrjechu sa dopusťiť. „Ňezabijaj ho, braček, nezabijaj, lebo ťa Boh potresce; ale vješ ti čo, vezmime tje tri ovce, čo nám ešte ňeprepiu chuďjak otec, vezmime ích a poďme šírim svetom, kam nás oči zaňesú.“ Z počjatku sa ňekceu zrovnať zo sestrou jej brat, ale na pokon len predcaj privoliu, a išli spolu do sveta ďalekjeho. Dlho išli spolu a tri ovečki sa ida cestou pásli pred ňimi, dlho išli po šelijakich krajoch ňeznámich a ňič sa jím ňeprihodilo na ceste; žili z ovocja a z korjenkou. Lež jeden večjer prišli do jednej hori — tu si sadli pod stromi hustje vihladnutí, ustatí a vismadnutí — a starali sa, čo jesť budú. A jako sa tak zhovárali, prišjou k ňím jeden jáger, spituvau sa ích, čo za akí sa. Janko mu šetko poviprávau, čo je ako, a v akom sa teraz stave. Jager mu hňeď ponúkou svojich velkích troch psou, že abi si ích, ak chce, začaruvau za tje tri ovce jeho, že veru ňeobanuje. Ta dau Janko tri ovce za troch psou, a jager mu povjedau, ako sa menujú, a vipočítau mu jejich cnosťi. Prujší sa Železozlom menuvau a bou velmi silní, druhí Čujko, ktorí velmo dobrí sluch mau, a Chitrík, čo bou ako vjetor chitrí. A hňeď abi mu to dokázau, poslau pre srnu jednjeho, ktorí za chvíľu doňjesou zabitú srnku. Upjekli hu aj jager si s ňimi pojedou, a potom odišou, ale Jankvoi ešťe jednu píšťalku dau, s ktorou mohou psou zavolať, čo bi kďe boli.

Na druhí ďen sa brali oťjal, a sotvaj višli z hori, viďeli pred sebou jeden zámok starí, a umjeňili si, že puojdu dnuká; — ale ako sa zaďivili, keď tam šaďe šetko prázno bolo — iba v jednej izbe najšli stvol pre dvanásť osvob prikrití. Keď sa tu tak ďívali celí poďivení po izbe, vijšlo z jednej izby pobočnej dvanásť obrou, ktorí tu obeduvat chceli; ale keď Janka a Zusku zazreli, dali sa do ňích, nadávali jím a vismjevali jích, že sa červíci. Ale keď ích aj biť chceli, skočiu Železozlom, trhau obrou a Čujko s Chitríkom pomahali. Šetkích pomárnili, iba jednjeho polozabitjeho nahali na zemi ležať, čo bou z ňích najmenší a najmladší.

Tohoto uložili na posťel, povimivali a poobvazuvali mu jeho rani, ale on jako bez seba ležau. A brat zo sestrou zasadli k stolu, abi sa najedli, ako páňi celjeho zámku. Obrou tich pochovali v záhrade zámockej. Mladí mlinár zahálať ňemohou, mleť kďe ňemau, bou tu jeden mlín ňeďaleko zámku, ale v tom čerťi mleli, a preto on ta ísť ňemohou. Teda vihnau ouce zo zámockej oučjarňi na pole a pásou ich od rána do večera po dolinách zeleních. Sestra Zuska obra opatruvala, lječila, a on každí ďen vjac k sebe prichádzau. A traja psi líhavali v noci pri dverách panskích, vo dňe iba Železozlom, alebo na veki druhí varuvau dom, a dvaja ostatňí šli na pole s Jankom mlinárom.

Obrovi z ňemoci vichádzajúcemu sa zapáčila Zuska, a Zuske sa zapačiu obor mladí, ktorí na veki brata jejho haňiu a naňho zle vraviu. Zuska chuďera velmo trpela, zprúku hrešila miljeho, že jej brata haňje, ale potom račej mlčala. Ale keď naposledi brata i zabiť strojiu, pohrozila sa mu, že ho prezraďí. On jej víčitki robiu, že ho rada ňemá, a tolko ju zas prehovárau, že hoc na čo privolila. „Ale, milá moja,“ povjedau jej obor, „najprú psou musíme zkántriť, bo ňič ňevikonáme.“ Tak vraveu zlomiselní obor k ďjouke, keď prám Čujko bou doma na stráži. Čujko seďeu v ambite pri dveroch a šetko počuv, čo vraveli.

„Milá moja,“ povjedau zas obor, „pošleme mi tích psou do mlina, v ktorom čerťi melú, isťe sa vjac nevráťa; potom s tvojím bratom, čo buďeme chcjeť, urobíme, a šťastní buďeme; keď buďeme sami páňi celjeho zámku.“ — Pred obedom musela poslať Zuska Čujka do mlína, abi doňjesou múki, že pán dňes príďe k obedu a chce haluški jesť. Ta šjou Čujko ochotňe, ale ňje do mlina, ale ňedaleko mlina si zastau a čakau, čo sa buďe ďalej robiť. O poludňi beží Chitrík ako vjetor, do mlina pre Čujka ňeskorjeho. „Čujko braček, paňi sa hňevá, čo tak ňeskoro iďeš s tou múkou.“ Ale Čujko povjedau Chitríkovi, čo je vo veci, a zas čakali ďjal, čo sa buďe robiť; o chvílu zas leťí Železozlom. „Bračekovci, čo robíťe, pani sa hňevá, gazda je doma a ešťe ani múki ňjeto na haluški.“ Ale Čujko zas i tomuto rozpoviedau, čo je vo veci; a šetci traja čakali, čo sa buďe robiť ďalej. O chvíľu počujú pisknúť pišťalku pánovu a hňeď boli pri ňom, ktorjeho obor strašní priam zabiť mau. Železozlom roztrhali hňeď ňje len obra, ale i sestru Jankovú. Janko lutuvau dlho sestru svoju, bars ho ťešili jeho psi verní, že šak i ona chcela jeho zkazu, že ňje hodná lútosťi Jankovej. Zakopau do zahradi zas Janko i sestru z obrom do jedneho hrobu a posaďiu ím rozmarín na hrob ňízučkí.

Sám bol pánom Janko na zámku teraz; ale ho to ňeťešilo velmo, vibrau sa teda zo svojmi trema psi zas do šíreho sveta. Po dakolko dňoch prišjou do jedneho mesta, kteruo bolo čjernim súknom obťjahnutuo. Hňeď sa zpituvau, prečo bi to bolo, a počuv od jednjeho, že vraj král má velkí smutok, bo že jeden drak, ktorí tu v horách bíva, dostáva na veki jednjeho človeka a dve ovce k zožraťú — a rad že prišjou teraz na královu jeďinú céru, ktorá dňes má biť ta do huor odveďená. Ale že vraj, kto tú potvoru zkazí a céru ochráni, ňje len že ju, ale s ňou i celuo králoustvo dostaňe. — Mladí mlinár, keď to počuv, odhodlau sa zňičiť tú potvoru a šjov teda zrovna do hori, kďe už zástup velkí i s cérou smutnou čakau na hrozní koňjec. — Jaknáhle drak človečinu voňau, rúťiu sa z ďjeri a Mlinarič nahuškau psou, ale i sám šablou ťau po drakovi oheň plujúcom. Dlho sa pasuvali, dlho velmo, drak už aj poraňiu šuhaja statnjeho; kebi ňje Železozloma, bou bi ho chuďjaka zmárniu, bo padou do jedu, ktorí ťjekou z draka, ale verní pes sa oboriu na draka zo šetkou silou a roztrhau mu hlavi plamennje. — Viťjahli šuhaja z jedu a keď sa zobuďiu, našjou sa na podolku krásnej princeznej. Ďakuvali ľudja i král oslobodiťelovi svojmu a s velkou slávou ho vovjedli do mesta.

Traja psi predstúpili pred jejich pána a Železozlom takto vraveu: „Pán náš, vikonali sme, čo nám bolo uloženuo, bo nám to, čo sme urobili, uložila tá bosorka, čo nás takto zakljala. I mi sme boli luďja ako vi — a z rodu královskjeho. Jestli teda nám život náš ludskí vráťiť chceťe, spálťe nás — v popole našom najďeťe 3 červíkou, tích dajťe do jednej tmavej chiže, ale za seďem dňí jú ňikto ňeotvorťe, a osloboďíťe nás.“ Jako psi poručili, tak sa všetko stalo — na siedmi ďen otvorili izbu a traja princi krásni vijšli z ňej. Potom ešťe na svadbu tam zostali, keď si Mlinár chudobní céru královskú za ženu brau; — dlho sa svaďbili a potom poodchádzali do svojej krajini; a Mlinár kraluje dosjal v pokoji — ak mezomreu.“

Povesť „O třech zakletých psech“ v Novom i starom slovenskom kalendári a Slovenskom pozorníku na rok Páně 1850 a 1851 (str. 37 — 41) — mal som iba túto druhú čiastku pred sebou — je doslovný odtlačok českej rozprávky Boženy Němcovej I., 62, č. 6 „O třech zaklených psích“. Sú tam iba niektoré nepatrné slovné zmeny, na pr.: „v těch nádherných šatách“ miesto „v tom nádhernom šate“, „kočiš“, „zblednutý“ miesto: „zbledlý“, „jichžto teraz od samé radosti nebyl ani viděl“ miesto: „jichžto si teď samou radostí byl ani nevšimnul“.

3. Zo stolice Oravskej. Rozprával Michal Blahutík vo Veľkej Vsi. Zapísal 1./VI. 1910 S. Czambel. Je to celkom presná reprodukcia tejto rozprávky.

„Bou jeden chudobný človek asi osemnásročný, mau jednu kravu v svojom bydle a pri tom sestru, s ktorou sa spolu živili. Tú kravu pojau na jarmok, že hu predá. V ceste sa mu natrafilo, že stretnuu jedného mǟsǟra. Mau ten mǟsǟr troch psou, a zavolau toho istého mladjeho čeľadníka pokupčiť, že mu dá tých troch psou za tú kravu. Pokupčili. Pojau si mǟsǟr kravu a mladý človek pojau si troch psou. Keď prišieu domou, sestra ho počala hrešiť, že načo takých darmožrútou hej veďje, že mala osoh lepší z kravy ako z tých psou. Tu hej povedau: ,Mlč, sestra, tý nám budú na dobrej pomoci‘.“

Brat so sestrou vydali sa potom na vandrovku. Prišli do hory, kde v mohyle boli zbojníci. Stará žena im povedala, odkiaľ zbojníci prichádzajú. Mladík ich vyčíhal a rozkázal svojim psom, aby ich roztrhali. Len náčelník zbojnícky nebol celkom roztrhaný. Vrátil sa do mohyly a nahováral starú ženu, aby prehovorila reka, že by poslal psov ďaleko preč. Potom chcel reka zabiť. Ten si vyžiadal milosť, aby si smel zapískať na píšťaľku. Pribehli psi a zbojníka roztrhali. Hrdina šiel do sveta a sestru nechal v „mohile“.

Potom sa rozpráva látka o drakobijcovi celkom proste. Princezku nenútil zradný lokaj, aby jeho uznala za svojho osvoboditeľa, lež prosto sa rozpráva, že sa hlásilo mnoho ženíchov a princezku donútili k tomu, že si jedného z nich vyvolila. Tu sa objavil jej osvoboditeľ, ukázal dračie jazyky a polovicu princezkinej šatky. Po čase sa vrátil hrdina k sestre a priviedol ju do paláca. Sestra položila do jeho postele nôž (ako v rozprávke B. Němcovej, nie hnát z mŕtvoly zbojníkovej, ako obyčajne sa rozpráva). Rek sa oň poranil, ale sa nepreklal, „ale nezomreu“, kdežto u B. Němcovej „více ani nedechnul, nůž mu prorazil žebra“. Poslal potom svojich psov, aby mu vyhľadali nejakú masť alebo zelinu. „Začali hriebsť pod jednou jedľou, vyhrebli jeden zlatý kalich, v tom kalichu bola masť taká, že čo by mau človek telo celô rozsekanô, nuž sa zaraz zahojí, keď sa s ňou pomaže.“ V rozprávke B. Němcovej vraví to zbojník starej babe, že sa touto masťou uzdravil, a jeden zo psov že tie slová vypočul. Pri tejto scéne potom sa rozpráva, že psi bežali k tej vysokej jedli a vyhrabali pod ňou zlatý kalich.

Keď psi pána vzkriesili, vyzradili mu, že tak ukladala o jeho život jeho sestra, a roztrhali ju. Zatým vyzvali pána, aby im všetkým trom hlavy sťal, ako u Bož. Němcovej, iba že tu je to celkom stručné. Vystalo, čo Němcová podáva, prečo boli zakliati v psov.

Keď boli sťatí, stali sa z nich ľudia, kdežto u Bož. Němcovej z každého vylietla krásna biela holubica a zmizla v oblakoch.

4. Sborník M. S. S. XVII., str. 90 — 91, č. 39: „Princezna vydala sa za sluhu“ (zo Spišskej stolice).

Jednému chudobnému chlapovi umrela žena a vzal si druhú, nedobrú a skúpu. Od prvej ženy mal dvoje detí, Kubíka a Marinku. Macocha nahovorila muža, že by ich zarezal. Deti všetko vypočuly a raz v noci utiekly veľmi ďaleko. Prišly k jednej jaskyni, kde bývali 40 zbojníci. Kubík mal takú flintu ako raz strelil, že všetkých postrieľal. Iba hajtman („harnat“) sa skryl za dvere a ostal; ale Kubík o tom nevedel.

Raz, keď bol Kubík na poľovačke, hajtman sa ukázal Marinke, ktorá sa tak naľakala, že zamdlela. Hajtman ju „oratoval“ a za čas s ňou žil. Raz sa dohovorili, že Kubíka zmárnia. Ale Kubík všetko vypočul, zbojníka zastrelil a sestru zatvoril do chyže, kde boly samé človečie hlavy; dal jej dvanásť hláv, že by ich jedla za dvanásť rokov, a položil k nej „bočku“ (sud), že by ho naplnila slzami.

Potom išiel veľmi ďaleko a prišiel k jednej Ježibabe, u ktorej pásol ovce. Jeden deň rátal sa mu rok. Prvý deň, keď pásol, našiel v lese na strome zlaté jablko a odtrhol si ho. Druhý deň odtrhol si zlatú hrušku a tretieho zlatú slivku. Potom odišiel od Ježibaby a vstúpil do služby k jednému kráľovi, ktorý mal dcéru. Keď riadil v izbách, prezeral raz zlaté jablko, hrušku a slivku. Prišla princezna a pýtala ho, že by jej ich dal. Povedal jej, že dá, keď mu prisľúbi, že pôjde za neho. Ona mu to prisľúbila a on jej dal všetko, a zatým sa potajomky schádzali.

Raz kráľ uvidel pri dcére zlaté jablko, hrušku a slivku a pýtal sa jej, zkadiaľ ich má. Povedala mu to a kráľ dal si zavolať sluhu a hrešil ho, prečo také drahé veci nedal jemu. Veľmi ho to mrzelo a povedal princezke, že ju vydá. Ale princezna sa osvedčila, že sa vydá len vtedy, keď jej dá spraviť také vysoké „roštovane“, že nikto k nej nebude môcť dôjsť, len keď tak vyskočí, že jej to zlaté jablko z ruky vezme. (Srovn. č. 18 A.) Poprichodili z celého sveta pánovia a kráľovia na koňoch, ale ani jeden nemohol tak vyskočiť.

Pobral sa i Kubík, a ako raz vyskočil, priam bol pri princezke a jabĺčko jej vzal z ruky a tak princezku vydobyl. Po sobáši išiel k sestre Marinke a našiel ju, kde ju nechal. Už tých dvanásť hláv zjedla a sud bol plný sĺz. „Došikoval ju, dze bival, a žijú, keď nezomreli.“ Miesto základného motívu o drakobijcovi sú tu sledy látky inej, látky o závodoch o princeznu.

c) Zápas so zbojníky, neverná sestra, tri divé zvery

1. Najstarší zápis tejto povesti čítame v Prostonárodňom Zábavníku I. (Bratislavskom), str. 117 — 130: „Rozprávka o Miškovi a Ilke.“ Táto rozprávka bola chystaná pre sbierku povestí pripravovanú pod tlač na sklonku 40-tych rokov. Viď hore str. 57. Podávame ju vo výťahu.

Boli jedni chudobní rodičia a mali dievča a chlapca. Raz sa shovárali, že svojho synčeka zabijú, upečú a zjedia. To všetko vypočulo dievča (staršie) a poradilo bratovi, že utečú. „Keď ťa budú česať,“ vravelo „prídem k tebe a vezmem ti galon, ktorým ti mať vlasy zapletala; ty vyskoč, bež za mnou a krič: ,Sestra, daj mi galon!‘ Ale ja neposlúchnem, vybehnem z izby a ty stále bež za mnou!“ To sa všetko tak stalo. Mať darmo chlapca volala, darmo mu sľubovala druhý galon, deti utiekly a rodičia ich márne hľadali a tak ostali bez pečienky.

Medzitým deti išly ďaleko až prišly do veľkej hory a po dlhom blúdení natrafily na jeden domček; vošly dnu a našly v ňom iba mačičku. Pekne ju pozdravily a ona sa ich pýtala, kdeže sa tam vzaly, kde ani vtáka nevidno ani ľudskej nohy. Deti pýtaly službu. Mačička im hovorila, že je sama, že by služobníctva nepotrebovala, no nech len jednako ostanú, aby jej bolo veselšie. Tak tam bývalý s mačičkou za päť rokov. Miško vyrástol a chodil s flintou, ktorú v domčeku bol našiel, na poľovačku. Raz zablúdil v hore a musel zostať cez noc. Nakládol si ohňa a na ražni piekol zajaca. Kde sa vzal, tu sa vzal, stál pred nim starý človek; Miško si ho usadil vedľa seba, rozdelil sa s ním o zajačiu pečienku, vyrozprával mu svoju historiu a prosil ho, či by mu nepovedal, kde je tej hore koniec a či je za ňou nejaká dedina. Starec mu odpovedal, že jesto tu neďaleko na vŕšku zámok a za tým zámkom zas za horou že je jedno mesto a v ňom že i kráľ býva. Zatým sa ho Miško pýtal, kde leží ten zámok a kto býva v ňom, že by rád ta ísť pozrieť. Starec mu to ukázal a povedal mu, že tam býva jedon pán v červených nohaviciach, ale že ta tak ľahko nevojde, lebo tam vraj pri troch bránach stojí mocná stráž. Starec sľúbil, že mu bude na pomoci, a vyčaroval si s ním flintu; tou vraj všetkých pobije a zámok bude jeho. Potom prišiel na nich sen a zaspali.

Keď sa Miško ráno zobudil, starého človeka už nikde nevidel, iba jeho flintu mal podľa seba. Vybral sa na cestu, ako mu starec večer ukázal, a prišiel k zámku a videl, že je tri razy múrmi obmúraný a že cez tri brány musí do neho ísť. Pri prvej bráne šiesti na stráži stáli; jedným výstrelom ich pobil a brána sa otvorila. Pri druhej bráne uvidel dvanástich chlapov; keď nechceli otvoriť, pobil ich výstrelom z druhej rúry a brána sa mu otvorila. Tretiu bránu strážili štyriadvadsiati; chytro nabil flintu a odrazu z obidvoch rúr vystrelil. Stráž popadala a zatým vybehol pán v červených nohaviciach. Miško priskočil a kolbou ovalil pána, že hneď padol.

V zámku našiel jedenásť krásnych izieb, dvanásta bola pustá. Do prázdnej izby nasnášal pobitých chlapov a pána položil navrch. Izbu zamkol, kľúč do jednej diery pri dverách položil a dieru „s jednou obločnicou pekňe zapraveu“. Zatým sa vrátil po sestru a doviedol ju do zámku a mačičku vzali so sebou. Miško ukázal sestre Ilke všetky izby, iba dvanástu jej zakázal; hovoril, aby si ju ani nežiadala vidieť. Druhý deň ráno, keď Miško odišiel na poľovačku, sestra prezrela všetky izby, našla i kľúčik od dvanástej a otvorila si ju. Ale sa zľakla, keď zazrela hromadu pobitých ľudí a keď s hromady soskočil pán v červených nohaviciach a vyhrážal sa jej, že ju zabije, ak mu nesľúbi, že ho vysvobodí. Ilke sa pán zapáčil, a keď jej ukazoval, ako budú v zámku pekne vedno nažívať, sľúbila, že brata zabije. Pán jej poradil, aby sa robila chorou a poslala brata najprv po vĺča, potom k jednorožcovi a naostatok po ľvíča, že ho staré ozaj roztrhajú. Ale i vlčica i jednorožec daly Miškovi svojich mladých, pričom mu povedaly, že jeho sestra je veľká suka, a daly mu po píšťaľke, ktorou si ich môže zavolať na pomoc.

Keď Miško pobral sa po ľvíča, pán poradil Ilke, aby nahovorila brata, ak ho ľvica neroztrhá, že by sa okúpal v kadečke. Keď si do nej sadne, aby mu najprv obviazala dva veľké palce hrubším galónom; keď ho roztrhne, aby mu ich obviazala tenším galónom, že hneď bude celý v retaziach. Keď sa Miško vrátil s ľvíčaťom, kúpeľ bol hotový, a v krátkosti stalo sa s Miškom tak, ako sa tí dvaja boli naradili. Ilka priviedla k bratovi pána v červených nohaviciach, a vtedy Miško poznal, že je v klepci a prečo mu tie zvery vravely, že jeho setra je veľká suka. Pán mu dal na vôľu, akú smrť si chce vyvoliť. Miško prosil, aby smel na svojich píšťalkách zapískať. To mu dovolil a on pískal „za 10 hodín“. Za ten čas sa tie zvieratá odobraly od svojich mladých na desať rokov a bežaly rovno k zámku. Lev vyrútil dvere, a akonáhle priskočily dnu, reťazi s Miška spadly. Jednorožec rozbehol sa na pána, nabodol ho na roh a vyhodil ho vonká až k oblakom. Keď spadol na zem, schytil ho lev a udrel ním o múr, že sa na kusy rozletel. Zatým zvery prišly dnu a spýtaly sa Miška, čo urobiť s jeho sestrou. Ale Miško jej odpustil a za pokutu ju zatvoril do izby, kde boli pobití ľudia.

Potom vzal flintu na plece, pozatváral zámok a vybral sa na cestu a zvieratá za ním.

Prišiel do mesta, ktoré bolo čiernym súknom obvinuté; na kraji mesta našiel si hospodu u starej ženy a od nej sa dozvedel, že zajtra musí dať kráľ svoju dcéru šarkanovi, ktorý už všetky dievčatá zožral; ináče že by spálil celé mesto plameňom, ktorý mu z huby neprestajne vyráža. Ale kráľ sľúbil vysloboditeľovi princeznu ako odmenu. Miško odkázal kráľovi, že princeznu vysvobodí; len si pýtal prihotoviť do rána „10 sáďel“. Ráno išiel do zámku a pobral sa s princezkou na koči k šarkanovi a zvieratá sa pouliepaly na hyntov. Keď prišli k šarkanovi, Miško nechal princezku s kočišom ďalej a sám hádzal drakovi do huby sadlo, čím mu zahasil čiastočne plameň, a šabľou, ktorú si od kráľa vypýtal, poodtínal mu po dvoch hlavách, až mu zvýšilo iba jedno sadlo; ale drak mal ešte šesť hláv, lebo ich mal štyriadvadsať. Zoťal mu ešte dve a naostatok všetkou silou ešte jednu, ale viac už nevládal pre plameň a bez všetkej nádeje padol. Keď to videl lev, zreval až sa zem zatriasla a buky dovôkola na zem sa váľaly, a hodil sa na šarkana. Bitka stála za hodinu, až napokon rozpajedený lev na kusy draka roztrhal.

Keď Miško, veľmi popálený, videl, že zvieratá radostne ho obskakujú a že šarkan nežije, povyrezával zo všetkých hláv šarkanových jazyky a šiel ku koču, na ktorom princezka, už z poly od strachu umretá, sedela. Miško ju začal „laskati“ a ukázal jej 24 šarkanových jazykov. Uveličená princezna zjavila mu, že ho veľmi rada, a tak sa oba jeden druhému hneď zapáčili. Keďže bol už večer, rozhodli sa tam prenocovať a až ráno ísť do mesta, aby každý videl, že už drak nežije. Medzi besedou zaspali i s kočišom, iba zvery boly hore. Ale i na nich prichádzal sen, a tu lev rozhodol, že budú po rade strážiť, aby sa pánovi nič nestalo; najprv mal strážiť vlk. Ale on po chvíli zaspal a tu prišiel ku koču kapitán, ktorý už za sedem rokov na vŕbe brúsil šabľu na šarkana, a Miškovi zoťal hlavu. Potom pobral hlavy šarkanove a princezku s kočišom prinútil prisahať, že ho budú vyhlasovať za osvoboditeľa, a v tej chvíli hyntov zmizol.

Po malej chvíli prebudil sa lev; ale sa zľakol, keď videl, že vlk i jednorožec spia a koč je preč. I šiel, vytiahol dubec a vlka poriadne namastil. Potom šli všetci hľadať pána. Lev našiel telo Miškovo ešte teplé; rozbehli sa preto hľadať oživujúcu zelinku. Lev stretol hada, ktorý práve niesol tú zelinku svojej chorej materi. Lev chcel na ňom, aby mu z tej zelinky dal; keď had nechcel a utekal, stúpil mu na hlavu a zelinku mu vzal. Keď sa vrátil k pánovi, pomazal hrdlo pánovo tou zelinkou a priložili hlavu, ale obrátene. Lev ju preto „odkrútev“, druhý raz hrdlo pomazal a priložili hlavu tak, ako má byť. O niekoľko minút pán vstal a mrzel sa, prečo ho zobudili. Zvery mu všetko vyrozprávaly a potom šli všetci do mesta. Zelinku, čo im ostala, vopchali do diery vo vlkovom kožuchu.

Došli do mesta, ktoré už nebolo čiernym súknom obtiahnuté, a prišli práve k onej starej žene. Miško sa od nej dozvedel, že kráľ vydáva dcéru za jedného kapitána, ktorý ju vysvobodil od draka, na ktorého si sedem rokov šabľu ostril. Miško poslal do zámku najprv vlka. Vlk pribehol do zámku a zastavil sa v izbe, kde svadbovali, a to „práve v princezkinom loži“. Princezka ho poznala, veľmi sa zaradovala, naviazala do šatky koláčov a priviazala mu všetko na hrdlo a vlk s tým bežal domov. Keď Miško šatku videl, zaradoval sa a potom poslal jednorožca a napokon ľva. Lev prišiel do zámockého dvora, zreval, že sa „edon chlev zvalev“, a na to vybehli svadobníci a chceli ľva zabit. Ale to počula princezka, vybehla a rozkázala, aby ľva nechali, a rovnako mu naviazala do šatky koláčov. Miško zjedol so starou ženou koláče, zaplatil jej za hospodu a vybral sa sám i so zvermi ku kráľovi.

Prišiel do kráľovského dvora, a tu zvery tak zaručaly, že sa celý palác striasol a všetci vybehli, čo sa to robí. Kapitán ako mladý zať kričal, že by tie zvery postrieľali, ale princezka zakázala. Zatým Miško vstúpil do izby a hneď „edná hlavnica tomu kapitánovi zpod zadku vyfrkla“. Kráľ, pravda, Miška už nepoznal a pýtal sa ho, či je dáky vyslanec a či ich len prišiel navštíviť. Miško odpovedal: „Najjasnejší kráľu, počul som, že tu jeden kapitán, čo si za sedem rokov na vŕbe šabľu brúsil, toho šarkana zabil, čo vašu princezku mal zožrať, a tak som toho kapitána prišiel obzrieť i tie hlavy šarkanove a prosil by vás, keby ste mi tie hlavy ukázali.“ Keď sa tak stalo, Miško ukázal, že ani v jednej hlave nieto jazyka, a vtom dve hlavnice vypadly zpod zadku kapitánovho, a keď Miško vytiahol z kapsy jazyky, „hneď šecké hlavnice zpod kapitána vyskákaly“. Tu každý onemel a princezka vyznala, že Miško ju osvobodil a že ho kapitán v noci zoťal. Miško potom vyrozprával všetku svoju historiu a tak jeho hneď na tie hlavnice posadili, ale kapitána lapili a na jeden topoľ zakvačili.

O niekoľko týždňov po svadbe Miškovi prišla na um jeho sestra a hneď si umienil, že ju navštívi. Princezka a zvery ho sprevádzaly. Prišli do zámku, a ako obzerali chyže, našli v dvanástej sestru Ilku utrápenú. Miška zabolelo srdce, že ju tak prísne súdil, a hneď ju odpytoval a ona jeho, a tak sa pomerili. V zámku žili vedno niekoľko dní a Ilka im bola ako za „frajcimerku“. V srdci Ilkinom naveky pomsta vrela a tak si ona umienila brata so sveta sniesť. Mala jeden koštiaľ, ktorý jej ostal z ľudí, ktorých všetkých bola pojedla. A ten koštiaľ bol na jednom konci ostrý ako ihla. Položila ho pod plachtu do postele, nazdávajúc sa, že sa brat ním prepichne. To sa všetko tak stalo. Potom Ilka v noci prišla, vyniesla telo Miškovo na dvor a hodila ho do hlbokej studne.

Z rána prihnala sa Ilka s ožechom na princezku a počala ju mlátiť, kdeže vraj podela jej brata. Ale prichádzala ôsma hodina, kedy vypúšťali zverov a chovali. Keď sa zvery nemohly dočkať, vyrazily a vrútily sa do izby. Lev vyskočil na Ilku a prinútil ju vyznať, že brata hodila do studne. Hneď ta lev skočil, vyniesol mŕtvolu pánovu a vytiahol mu koštial z tela. Za tým vytiahol z vlkovho kožucha zelinku a oživil ňou pána. Ale Ilke vtedy už neodpustili. Jednorožec vzal ju na roh a vyhodil ju až k oblakom; a keď spadla, schytil ju lev a „otrepal o múr tak nemilosrdne, že sa aj ona na márne kusy rozprchla“. Potom sa zvery od Miška odobraly, lebo sa minulo už desať rokov, čo mu slúžily, a nechaly mu píšťaľky, ktorými by si ich mohol zavolať.

Miško so ženou zámok pozatvárali a vrátili sa domov. Po smrti starého kráľa Miško stal sa vládcom a do toho zámku vše tu i tu so ženou v lete chodil. „A žije so svojev ženičkou a so svojima dětí štasně, až podnes, ak nezomrev.“

2. Okrem tejto rozprávky, napísanej dialektom malohontským, čítame v tomže Zábavníku, str. 171 — 180, inú verziu v nárečí veľkohontskom.

Úvod jej je iný:

„Bou edom veľmo chudobný Mlinár, a mau eňjeho syna a enu djouku; syn sa volau Samo a djouka sa volala Zuska. Kot tem starý umreu, zobrali sa týto dvaja do sveta, aby si voľaďe ďaleko, ďe ich nichto ňeznau, službu najšli.“

I dej je čiastočne inakší. Dlho išli cez hustú, veľkú horu až do večera, a keď bola veľká tma, Samo vyšiel na dub a zazrel veličizný oheň. Išli ta a pri ohni uvideli dvanástich zbojníkov, ktorí všetci pili z jedného verežďúra „pálenuo“. Schovali sa za strom, Zuska strachy zaspala, ale Samo striehol. O hodinku všetci zbojníci zaspali, Samko sa k nim prikradol, valašky im pobral a jedenástim hlavy poodtínal, iba dvanásteho, čo sa bol zobudil a chcel utekať, chytil, tuho poviazal a obe ruky mu odťal. Bol by i toho zabil, ale mu sľúbil, že ho zavedie do jedného zámku, v ktorom je veľká sila peňazí a všetkého dosť, čo si len človek zažiada.

Ako už k tomu zámku prišli, zbojník povedal [ako v rozprávke o Ali Babovi, viď č. 105.]: „Zámok, otvor sa!“ V zámku im zbojník ukázal veľké bohatstvo, a keď všetko poprezerali, Samo mu sviazal nohy a zatvoril ho do hlbokej pivnice. Potom dobre žil so Zuzkou ako najväčší pán; čo sa im len žiadalo, všetko „v pivniciach a muruvaniciach našli“.

Raz šiel Samko na poľovačku a strieľal na ľva. Ale lev naň volal, aby nestrieľal, že mu bude na veľkej pomoci. Samo ho nezastrelil, ale ho domov vzal a do sklepu zavrel. Tak urobil v druhých dňoch i s medveďom, vlkom, líškou a zajacom.

Ale medzitým Zuzka sa obznámila so zbojníkom a dala sa od neho nahovoriť, že Sama zmárnia. Doniesla zbojníkovi z lesa odťaté ruky, potrela ich zelinkou, ktorá tam bola na obloku, a dala mu i šabľu, ktorou mal jej brata v kúpeli zabiť. Samo sa vrátil s poľovačky neskoro večer, veľmi ustatý, a rozkázal sestre, aby mu pripravila kúpeľ a doniesla mu na pitie pohár väčší než inokedy. Zuzka tak urobila, a keď bol Samo v kúpeli, doniesla mu pohár vody, ktorý zbojník bol prichystal. Samo pomaličky zaspal a sestra vzala kľúč od pivnice, vypustila zbojníka a priviedla k bratovi do pitvora. Zbojník už vyťahoval šabľu, ale keď sa ňou chcel zahnať, lev, ktorý bol vypočul zradný hovor dievčaťa so zbojníkom, zareval, až sa celý zámok striasol, vyrazil dvere a s druhými zvermi zbojníka na kusy roztrhal. Samo sa zobudil, vyskočil z kúpeľa a všetky zvery si okolo neho postávaly a jemu sa líškaly, ale na Zuzku brechaly. Samo, všetok zdurený, pýtal sa sestry, ktorá sa triasla na celom tele, kde sa tam vzal zbojník a prečo ho zvery roztrhaly. Zuzka sa vyhovárala, že nič nevie, že zvery zbojníka z pivnice vytiahly a potom ho roztrhaly. Ale Samo poznal, ze pivnica bola otvorená kľúčom zo svetlice, a Zuzka, keď ju začal hrešiť, s plačom mu všetko vyznala a prosila, aby jej odpustil. Brat nechal ju v zámku a so svojimi zvermi odišiel do sveta.

Zatým nasleduje vysvobodeníe dievčaťa od draka. Ako už Samo ďaleko išiel, prišiel do mesta, čiernym súknom obtiahnutého, kde denne dávali jednej potvore pätnásťročnie dievča zožrať, lebo by mesto zakliala a ľudia by sa na kameň poobracali. Vtedy prišiel rad na jedinú dcéru kráľovu. Kráľ dal rozhlásiť, kto tú potvoru zabije, že dostane jeho dcéru za ženu a po jeho smrti že bude kráľom.

Samo sa ohlásil v kráľovskom zámku, že princeznú Marku vysvobodí. Na druhý deň sa vybral so svojimi zvermi k drakovej diere a kráľ s dcérou išli za ním na koňoch. Jašter vyliezol z diery a Samo mu valaškou odťal jednu hlavu. Ale dve hlavy ešte potvore ostaly, najedovala sa a hodila Sama o zem. Ako to lev videl, zaručal a potvoru rozdrapil; priskočily druhé zvery a na drobné kúsky ju okolo rozvláčily.

Princezná Marka skočila s koňa, bežala k Samovi a tam ho pred všetkými ľuďmi objímala, bozkávala a so svojho prstu stiahla prsteň a na jeho prst strčila. S veľkou radosťou všetci sa vrátili do mesta, Marka so Samom išli vedno a tie zvery jej ruky bozkávaly a okolo obidvoch vyskakovaly.

Potom bola veľká hostina a na ňu prišiel i jeden princ, Markin frajer. Ale Marka ani vidieť ho nechcela, lebo sa jej Samo veľmi zapáčil, že bol pekný a že ju od smrti ochránil. Pri hostine spytovali sa Sama, kto je a zkade, a keď počuli, že je chudobný mlynársky syn, začali sa vysmievať. Kráľ bol preto veľmi smutný, išiel s princom do svetlice a tam princ kráľa nahováral, že by dal Sama nejako so sveta sniesť a Marku aby dal jemu. Kráľ vravel, že nedbá, a ak sa ufá toho mlynára zabiť, že mu dcéru vďačne dá. Zavolal dcéru do svojej chyže a tam ju od Sama odhováral, aby ho nechcela a radšej za princa išla. Ale Marka s plačom odpovedala, že ona za iného než za Sama nepôjde. Princ sa najedoval, bežal za Samom, vytiahol šabľu a naraz mu hlavu odťal. Zvery, ktoré boly v druhej svetlici, zlomily dvere a toho princa rozdriapaly. Potom si ľahly k svojmu pánovi a lízaly mu rany.

Ľvovi prišlo na um, ako počul v zbojníckom zámku, že tam jesto na obloku liečivá zelinka. Poslal po ňu medveďa, ale medveď bol ťažký a do obloka nevyskočil. Vlk hovoril, že nemôže ísť od žiaľu, i šla líška. Ale sa nažrala na ceste koňaciny a nevládala vyskočiť na oblok. Lev sa rozhneval a poslal zajaca, ktorý zelinku priniesol. Lev pomastil Samovi hrdlo a hlavu, a Samo ožil. Kráľ s Markou ho objali a položili mu na hlavu korunu. Samo potom ostal kráľom a dostal peknú ženu Marku, s kterou sa veľmi radi videli, a ak neumreli, aj dosiaľ žijú.

Druhá čiastka tejto rozprávky o zrade sestrinej vystala.

3. Tretia verzia bola zapísaná v Codexe diversorum auctorum A. str. 95 — 96, č. 37 pod názvom: „Zázračný list“.

Jej úvod je podobný úvodu prvej verzie, ale liší sa v tom, že dievča malo byť zabité a pomocou bratovou sa zachránilo. Zvláštné je tu tiež, že brat sám daroval život zbojníkovi na prosby sestrine, ktorej sa bol zapáčil; zbojník zaviedol ich do domu, sám potom spustil sa do diery. — Obsah je tento:

Chudobní rodičia mali syna a dcéru; v najväčšej núdzi chceli dievča zarezať, ale chlapec to vypočúval a sestre vyzradil. O polnoci obidve deti utiekly, šly horami dlho a dlho, až prišly k jednej skale, na ktorú Zuzka Miškovi vyjsť kázala. Miško vyliezol na skalu a našiel tam list, na ktorom bolo napísané: „Kto ten list má, bude veľmi mocný“, ale sestre nič nepovedal. [Tento list je tu miesto zvyčajnejšieho pása, ako sa rozpráva obyčajne v rozprávke o zradnej materi. Pozri Tille, Böhmische Märchen, 62 a; Kubín, Podkrkonoší, komentář k č. 229].

Aby sa dovolali pomoci, sestra spievala a chlapec hvízdal, až so stromov listie padalo, a naostatok tak, že sa stromy váľaly. Tu priskočilo dvanásť zbojníkov a oborilo sa na nich, ale Miško schytil strom a všetkých pozráňal okrem jedného, ktorý sa bol sestre zapáčil. Na jej a jeho prosby daroval mu život. Zbojník doviedol ich do zbojníckeho domu, pod ktorým bola diera. Sám spustil sa do diery a brat so sestrou bývali v izbe.

Miško chodieval na poľovačku a medzitým sestra so zbojníkom sa radila, ako by sa brata sprostiť mohla. Urobila sa chorou a na radu zbojníkovu poslala brata pre vĺčatá, nazdávajúc sa, že ho vlci voľakde roztrhajú. Ale vlčica volala, aby na ňu nestrieľal, že mu ich radšej dá; Miško vzal dve a sestre doniesol. Tak bolo s i s medveďencami i s ľvíčencami. Medzitým sa sestra so zbojníkom sriekla, že sa brata spýta, v čom má silu, a pozbaví ho jej — a potom že ho zabijú. Opýtala sa brata a on jej povedal, že v nožíku, ktorý cez noc na stôl položil. Ráno nožíka už nebolo. Potom sestra prehovorila brata, aby sa hrali, kto je mocnejší, či pretrhne nitku, keď mu „na zadku velkje palce zvjaže“. Ona roztrhla a bratovi tuho hodvábom posväzovala. Brat sa staväl, že nepretrhne. Sestra zavolala zbojníka, on vyskočil so šabľou a hnal sa na Miška. Ale Miško hodváb roztrhol a zbojníka hodil do diery; na klam sestrin mnoho nedbal. Druhý raz povedal, že v prsteni, a po tretí raz vyznal. Sviazali mu ruky i nohy a potom mu oči vyklali a von ho vyhodili.

Látka je tu zapísaná len v najhlavnejších črtách, nie podrobne vypracovaná.

Zatým sú pripojené reminiscencie z inej látky, o Fortunátovi [pozri č. 30 B a 7 A]. (Miško počul v noci nad sebou troch havranov. Jeden rozprával, že na blízku je studnička, ktorej vodou keď si slepý oči pomaže, zrak dostane; druhý, že na blízku je jabloň, s ktorej keď kto jablko zje, dostane rohy, a tretí, že zas neďaleko je druhá jabloň, s ktorej keď jablko zje, rohy odpadnú. Priletel orol a doniesol Miška k studničke; Miško si omočil oči a hneď prehliadol. Potom si nabral jabĺk a zkúšal ich vlastnosť. Orol doniesol mu z izby list a Miško zmámil zbojníka i sestru.)

Celkom neprípadne sa rozpráva, ako Miško princezke pričaroval rohy. (Prišiel do mesta pred kráľovský zámok a predával jablká. Princezna si po ne poslala a keď jedno zjedla, narástly jej rohy. A tak všetkým. Miško preoblečený za lekára rohov ich pozbavil a dostal princezku za ženu. Ale ona otcovi o ňom čosi nalhala a kráľ ho dal zatvoriť do temnice. Keď sa osvobodil, kráľ mal viesť vojnu. Miško išiel tiež, nepriateľskému vojsku rohy pripravil, svojich vojakov nechal na piatich vybiť a potom sám udrel na nepriateľa, ktorého celkom zmlátil. Tým piatim dal nepriateľské zástavy, vysadil sa na nich a tak ho doniesli. Kráľ i kráľovná umreli, princezku, že mu tak neverná bola, dal zabiť a vzal si druhého kráľovu dcéru. Potom zavolal k sebe svojich rodičov a zadržal ich pri sebe.)

4. Štvrtá verzia bola zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku III. (Levočskom), str. 73 — 80, pod nadpisom: „Brat a sestra“ (Svato-Mikulášská), a odtiaľ bola prepísaná do rukopisu v pozostalosti P. Dobšinského sv. XIII., v malom hárkovom sošitku. A tu je tiež pripísané meno rozprávateľovo, Jána Drah. Makovického v Liptove na Sv. Mikuláši.

Jej úvod je bližší prvej verzii, ale jednako má svoje zvláštnosti.

Dvaja kráľovia viedli vojnu a jedon zvíťazil. Premožený ztratil kráľovstvo; mal syna a dcéru, ktorým povedal, aby čím najďalej utekali, že by ich nepriateľ nezmárnil. Deti bežaly do hôr a o niekoľko dní prišly do jedného zámku. Vo dvore bolo všetko pusté, ani jednej ľudskej šľapaje nevidely. I vošly do prvej izby, kde bolo len drevené náradie, v druhej boly samé postele, v tretej bolo už „peknuo, polityrovanuo náradja“ a vo štvrtej samá zbroj, flinty, šable, kopie. Keď v štvrtej izbe trochu postáli, počuli vravieť, a keď načúvali, videli kľúčovou dierkou, že sa tam dvanásti zbojníci hrajú. Šuhaj, ktorému bolo meno „Draško“, hoc bol len štrnásťroční, vedel strieľať a cez kľúčovú dierku všetkých postrieľal. Potom hneď izbu zamkol a kľúč hore na povalu zavesil. Brat a sestra boli hladní a v zámku nenašli nič, čo by mohli jesť, a tak sa Draško vybral na poľovačku; sestre však prikázal aby do zbojníckej izby nechodila. Ale ona, netrpelivá, hneď izbu otvorila, a ako otvorila, vyskočil zbojník, ktorý bol len trocha ranený.

Na radu zbojníkovu sestra urobila sa chorou a poslala brata najprv po vĺča. Draško išiel a dostal od vlčice vĺča s výminkou, že jej ho za nejaký čas donesie; ak ho nedonesie, že ho roztrhá.

Keď zbojník videl, že Draško vĺča nesie, chcel sa prebodnúť, ale sa mu sestra nedala a uisťovala ho, že Draška na akýkoľvek spôsob so sveta spracú. Brat doniesol sestre vĺča a potom ho zaniesol vlčici, ktorá, uradovaná nad jeho statočnosťou, darovala mu píšťalku, aby v nebezpečenstve na nej zapískal, že mu pribehne na pomoc.

Zatým sestra poslala Draška po medvieďa a ľvíča. — Rozpráva sa tu stručnejšie to isté, čo v prvej verzii, len je poznačené, že Draško „svoju sestru tam zamknul, aby dotiaľ bola živá, dokím jej buďe meso z tých 12 zbojníkov držať“.

Nasleduje druhá čiastka rozprávky, rozprávaná ešte podobnejšie, než prvá verzia. Mesto nemalo vody a za každý raz, čo si vody nabralo, muselo dávať drakovi pannu. Miesto kapitána prvej verzie je tu „radca“ a jeho podvod je ešte prefíkanejší. Kráľ bol ho poslal „na vežu, čo a ako Draško robí“. Radca, „keď už viďeu, že je drak premožený, sišjeu z veži a povedau, že drák Draška zabiu, ale že on chce ísť na pomoc tej panne. Král ho prepustiu a dau mu na cestu požehnanja“. Radca prišiel na miesto, kde zabitý drak ležal, a našiel zvery i Draška v spaní. Prinútil princeznu, aby mu prisahala, že ju on vysvobodil, a ona, bojac sa o svoj život, sľúbila mu, že ho nevyzradí. Radca Draška prebodol, vzal všetkých štyriadvadsať dračích hláv a vrátil sa s princeznou do mesta. Draška vlčica oživila masťou, ktorú mal pri sebe.

Poslednia časť srovnáva sa tiež viacej-menej s prvou verziou. Odchodné je, že Draško došiel si pre svoju sestru a doviezol ju do svojho kráľovstva. Prvá vec, ktorú sestra na bratovi vymohla, bola, že Draško odlúčil zvery od seba a dal pre nich upraviť izbu vedľa svojej, na ktorej boly železné mreže. Úklad sestrin sa trochu liší: „Raz položila pod plachtu hore koncom jednu kosť z rúry nohovej, ktorú, keď už nemala čo jesť, cicjavala, a tak hu vycicala, že na vrchu bola velmi končitá a do spodku vždy hrubšja a hrubšja. Ako si už Draško večer do posteli lahnuu a chceu sa na druhí bok obrátiť, prebodnuú sa a zkríknúu, že je po ňom. Pribehli síce domáci na pomoc, ale ňič ňemohli vikonať.“ Zvery to počuly, vyborily mreže a opäť Draška masťou oživily. Keď Draško prišiel k sebe a dozvedel sa, že to jeho sestra urobila, dal ju sudcom ktorí, ju podľa zákona odsúdili a odpravili. Ale zvery sa nahnevaly, ze im Draško urobil takú potupu, keď ich osobitne dal bývať, odišly domov a nikdy sa k nemu nevrátily; iba ľvica chodievala k nemu každý deň a dostávala od neho pokrm.

Onedlho Draško viedol veľkú vojnu, v ktorej i padol. S veľkou slávnosťou ho pochovali, a „lvica, jeho vernica, za ňím željac, na jeho hrobe zomřela“.

5. Text, ktorý od Jonathana Čipku uvádza Ján Botto medzi svojimi prameňmi rozprávky „Tri píšťalky“ v Slovenských povestiach (1858, str. 475 — 483), je v Codexe Tisovskom B, str. 17 — 22. Tento text v plnom znení odtláčame:[2]

Ňešťastnie a biednie sú ďeťi, kterie utratia matku, a ešťe nešťastňejšie, kterie dostanú zlú macochu. — Každoďeňe hrubou lieskovicou bila ukrutná macocha dve opušťenie siroti, a oťec mlčau, lebo račej videu ženu ako ďeti. Zabrali sa ňebožjatká šírim svetom, bračok so sestričkou, ľebo ňemohli zniest ukrutnost macochi. Idú, idú pustimi cestami, hustimi horami, tak že ňič ňevideli, ľen pod sebou zem a nad sebou ňebo. „Ach, sestrička moja drahá,“ hovoriv unavení bračok, „mi v tíchto horách musímo zahinút, ak sa pán Boh nad nami ňesmiluje; či počuješ, ako v tamtotej úbočí mrmľú medveďe?“ „Jaj, počujem, bračok muoj, počujem,“ odpovedala plačom sestrička, „a dávno som už počula, ale som ťa ňechcela zarmútit; noc sa blíži a mi zase buďemo muset pod holim ňebom nocovat.“

V tom počujú strelit a z hustej bučini sa hrňie dvanác zbojňíkov. „Stojťe, ďeti,“ zavolá najkrajší, najcifrovaňejší a najvetší z nich, a ubohje siruotky zastáli, v strachu omdlievajúc. „Ňebojťe sa, ništ vám ňeurobímo,“ začau trochu prívetivejši hovoriť kapitáň, „ľen nám virozprávajťe, ako sťe sa do tíchto hustích ľesou dostáľi.“ A siroti rozprávali o svojej macochi i o svojom úťeku. „Bisťu Bohu, chlapci,“ obrátiu sa ku kamarádom, „z chlapca bi smo mohli dobriho chlapa vichovať, a z diovčaťa dobrú kuchárku, stará šeľma, čo je tam na zápoľe.[3] Krem toho ňebuďe dlho mrkvu škrabať.“ Bistro vtom popozerau po očoch spoločňíkou, — a že z nich ňečítau žjadon odpor, chitiu prívetive ďeti za ruki, a vjedou jich sebou na zámok. Pres jedonác izbí jich prevjedou kapitáň, ukazujúc jím všelijakú zbroj, i všelijaké peniaze, ale dvanácta troma bola zavrená zámkami. „Sem nikoli ňejdiťe, ďeti mojo, ak chceťe, abi sťe šťastňe na našom zámku žili, — čo sťe v tichto jedonáctich izbách viďeli, muožeťe šecko užívať vedľa ľúbosti,“ hovoriu k nim a odišiou. —

Dvanác pominúlo rokou, čo sa našo siroti na zbojníckom zámku bavili, djovča zrostlo v krásnú panu a chlapec v silniho mláďenca. I zapálilo sa srdco kapitáňovo láskou, a zapálilo sa i srdco paňi — ľúbiu kapitáň krásnú kuchárku, a kuchárka ľúbila kapitáňa.

Ale dosjal ňeveďeli siroti našo, čobi v dvanáctej izbe bolo, a prečo jim kapitáň do ňej chodiť zakázau; už ďalej to zvedavost ženská zniesť ňemohla, — i prosila tedi sestrička bračoka, abi merkovau, kďe kapitáň kľúče položí, a potom abi vošjou do izbi.

Jedonráz tedi, keď misľeu, že kapitáň do tej zakázaňej izbi puojde, skriu sa pod postel, abi zvedeu, kde kľúče položí, a keď odišjou, viťjahou sa zpopod posteli, z úskej djeri viňau kľúče a otvoriu zakázanú izbu. V jednom kúťe hlavi, v druhom ruki, v treťom nohi, v štvrtom drjeki ľudskie a na prostriedku veľikí zakrvavení klát, na kterí ostrí bou opretí topor. — I trhňe sebou nevinný mláďenec, dvermi silňe pľaskňe a beží zostrašení ku sestrički.

Ale sestrička jeho sputnaná bola reťazmi lásky, zďesila sa síce nad tim, čo jej bračok rozprávau, ale hlas svedomie zadusiu hlas srdca, cnost premohla láska. — Veďela ona, že je jej milý zbojník, ľebo sa jej ňedávno bou opítau, či bi ho i vtedi ľúbila, keď bi vedela, že je zbojník, a ona mu mesto odpovedi bola horúci bosk vtiskla na ustá. — I prehovárala bračoka na všelijakí spuosob, a v srdcu ľutovala, že ho nahovorila k tomu, abi do tej izbi šjou, ale bračok ten sa ňedau uspokojiť a sestričku k úteku nahovárau.

Najsvaťejšie sú citi láski, zvlášťe pri ženách; — žena zradí brata, otca, matku, ľen abi milého zachránila, a takto urobila i naša sestrička s bračokom.

Jedon ráz, keď svojmu milimu ískala, a on jej všelijákie svoje hrdinskie skutki rozprávau, koľko židou olúpiu, koľko šefraníkou zabiu, koľko pánou prestreliu, takto k ňemu hovorila: „Ach, muoj milí, ňemuožem ti zamlčať, že muoj brat prestúpil tvoj zákon a išjou do zakázaňej izbi.“ — „Kích sto Bohou?“ viskočí preďešení zbojník, „a prečo si mi to skorej ňepoviedala? — Ha! potuora! chceš nás zradiť? zhinieš i s tvojim bratom!“ „Ňehňevaj sa, muoj milí, ňehňevaj,“ hovorí ďalej sestrička, „práve preto ti toto rozpravám, abi ste sa mali na pozoru, muoj brat ma nahovárau k úťeku, ale ja, muoj milí, ja ťa ňenahám;“ vtom sa mu hodila okolo krku a sladkími bosky ukrotila hňev jeho.

„Vidím tvoju vernost, duša moja,“ prerjekou kapitáň, hládkajúc krásnie líčka svojej milej, jedniho večera, „ale tuoj brat, ten musí zahinúť.“ — „Ach veď ja ňedbám, muoj milí, ľen nach tvojou rukou z tohoto sveta ňezíďe!“ „Dobre, takto urobíš, duša moja,“ panoviťe a predsa príznive hovoriu kapitáň, „urobíš sa chorou a povješ, že sa ti snívalo o vlčom mljeku — budeš tedi prosit tvojho brata, abi ti doniesou vlčiho mljeka, lebo jináč že zomrieš.“

Krásnuo bolo ráno. Verný bračok, ako običajňe, prišjou ku sestrički, abi jej dobruo rano zavinšovau; ale sestrička ležala chorá v posteli. „Ach, sestrička moja,“ dúverňe k ňej hovoriu, „čože bi ti čo spomohlo.“ „Ach, bračok muoj drahí,“ odpovedala ona, „veru sa mi snívalo, že bi som od vlčiho mljeka ozdravela, choď že choď, zabi dakďe vlčicu, a doňes mi od ňej mljeka.“

A verní bračok sa vďačňe vibrau na ňebezpečnú cestu. Iďe, iďe pustou horou, až príďe k vlčej djere, i namjerí do velikej vlčici, abi z ňej vidojiu uzdravujúcuo mljéko. „Štrk,“ nezistí flinta; natjahňe druhí i tretí ráz, aľe vždicki mu len štrklo, ľebo mu zbojník pohubiu flintu, abi ho tak vlčica zožrala. Vtom zavolá vlčica z djeri: „Ňestrjeľaj, ňestrjeľaj, ja viem, na čo si prišjou; poď bližši a nadoj si mljeka, ale ňever tvojej sestre, ľebo ťa tá chce zmárnit — na ti túto píšťalku, kedikoľivek na ňej zapískáš, ja ti príďem na pomoc.“ — „Ach, veru mňa moja sestra rada vidí,“ odpovedau naradovaní mláďeňec a bežau s ljekom ku sestrički.

I vzala ňeverná sestra od brata ljek a viljala za posťel. Večer rozprávala svojmu milimu, že jej brat doniesou vlčiho mljeka, že tedi ňevie, čo má ďalej s ním robit. — „Urob sa zase chorou a pošli ho k medveďici, tá ho jisťe zožere,“ odpovedau zbojník.

Ňeminú tížďen a verní bračok zase našjou sestričku na posťeli sťenat. „Ach, čože ti je, sestrička moja, čo? povedz že povedz, čo bi ti spomohlo,“ dúverňe k ňej hovoriu. „Ach, bračok muoj drahí“, pretváreňe odpovedala ona, „snívalo sa mi, že bi mi medveďuo mljeko spomohlo; choď že choď, zabi dakďe medveďicu a dones mi od ňej mljeka.“ — A verní bračok, ňevedúc o zraďe, vibrau sa zase na ňebezpečnú cestu. Iďe, iďe, veľkimi skalami, shnitimi kladami, až príďe k medveďej djere; chce strjeľať, aľe medveďica hned naňho zavolá: „Ňestrjeľaj, ňestrjeľaj, flinta ti je zahubená, ja vjem, načo si prišjou; poď bližši a nadoj si mljeka, aľe ňever tvojej sestre, ľebo ťa chce zmárnit. Na ti túto píšťalku, kedikoľvek na ňej zapískaš, ja ti príďem na pomoc.“ „Ach veru mňa moja sestra rada vidí“, odpovedau zase mláďeňec a radostňe bežau s ljekom ku sestrički.

I vzala zase ňeverná sestra ljek a viljala za posťel.

„Urob sa zase chorou a pošli ho k divej sviňi, ak ho tá ňezmárni, tak ho musím zmárnit ja“, hovoriv rozlobení zbojník, keď mu povedala milá, že zase doniesou mljeko.

Urobila sa tedi ňeverná sestra zase chorou a bračok ťažko plakau nad ňou. „Ach, čože ti je, sestrička moja, čo? povedz že povedz, čobi ti spomohlo.“ A pretvárená sestra slabím hovorí hlasom: „Ach, bračok muoj, snívalo sa mi zase, žebi som ozdravela od mljeka z divej sviňi, choď že choď, azda sa ti isto pošťestí, keď si mi už dvarazi poslúžiu.“ — A dobrí brat sa i po tretí ráz vibrau na ňebezpečnú cestu. Iďe, iďe hustou dubovou horou, až príďe k brlohu, kďe sa oprasila sviňa. Mjerí, mjerí, ale skorej, akobi bou streliu, zavolá naňho sviňa: „Ňestrjeľaj, ňestrjeľaj, flinta ti je zahubená, ja vjem, načo si prišjou, poď bližši a nadoj si mljeka. Ale ňever tvojej sestre, lebo ťa chce zmárnit; na ti túto píšťalku, kedikoľvek na ňej zapískáš, príďem ti na pomoc.“ „Ach, veru mňa moja sestra rada vidí,“ odpovedau i po tretí ráz mláďeňec a bežau s ljekom ku sestrički.

I vzala ňeverná sestra tretí ljek a viljala za posťel, aľe v srdcu svojom strojila úkladi vernímu bratovi.

„Ach, bračok muoj drahí, vikúp že sa vikúp, keď si mi tak dobre poslúžiu, spravila som ti ťeplú kúpeľ,“ hovorila jedniho večera k ňemu. Bou to večer, kďe chcela zmárnit, vedľa radi miliho, verního brata. I vizjekov sa bračok, ňevedúcí o zraďe, a vošjou do velikej kaďi. „Ach, ukáž že, bračok muoj, ukáž, nach ti ňechte obstrihám,“ prívetive rekla zase k ňemu a bračok dúverňe podau ruki svoje sestre, která mu jich v tom okamžení svjazala.

Teráz už veriv, čo mu zveri v horách rozprávali, zvlášťe keď viďeu, že prichádzja zbojník s holím, blištícim sa palošom. Kapsičku s troma píšťalkami bou zložiu k šatom, ňeveďeu tedi, ako si má spomuoct. — „Tu skapeš, nešťastníče, skorej akobi si nás zradiu,“ zahrmeu naňho zbojník — a už sa rozháňa ostrím palošom naň.

„Ach sestrička moja, prosím ťa pre pána Boha, urob že mi urob aspoň to kvuoli, podaj mi tam totú kapsičku, tam mám tri píšťalki, nach si ešťe aspoň ráz na nich zapískám,“ prosiu plačúc ukrutnú sestru, a zbojník mu vrhňe kapsu pravjac: „Pískaj, kolko chceš, ľebo ti ostatnuo bije okamženie.“

Ňešťastní brat chití do ruki píšťalki, zapískňe prví, zapískňe druhí, zapískňe tretí ráz, a do izbi sa valí množstvo vlkou, medveďou a divích svíň.

Zhinul kapitáň a šeci společníci jeho pod zubami divej zveri. Sestru ale zatvoriu do dvanáctej izbi, abi tam oplakávala svojo hriechi.

Roztrhaních zbojníkou i s kapitáňom hodiu dobrí, ale ňešťastní brat k ostatním mrtvoliam, a odchádzajúcí ňeverňej sestre tento povedau súd: „Tu buďeš, pokiál šetki tieto mrtvé ťela nezožereš, ňevernica.“ — A pľasknú ťažkimi zeleznimi dvermi. Rozišlo sa množstvo ďivej zveri, ľen tri sa ňechceli aňi na krok pohnút, a to bola vlčica, medveďica a divá sviňa, čo mu boli dali mlieko pre sestru.

Pustí zbojnícki zámok pevňe pozatvárau a s vernimi zvermi sa vibrau do šíriho sveta. Po dlhom semotam sa motaňú prišiou do mesta, ktoruo bolo černim súknom obtiahnutuo. I opíta sa na príčinu smútku, a plačúci obivaťelia mu oznamujú, že ňeďaleko mesta v jednej zápoľe jesto seďemhlaví drák, kterí šecki panički z mesta už požrau, a teráz mu majú zaniest královú dcéru, že tedi preto mesto v takom smútku je pohrúženuo. Aľe že kebi toho dráka dakdo zmárniu, že bi mu kňažnú, která je krajšja nad slnco, i s pou kráľovstvom za ženu dali.

Dau sa tedi oznámit, že on toho dráka zabije, jestliže král splní to, čo sľubuje, a zarmúcení otec z radosti potvrdiu svoj sľub a požehnau budúciho svojho zaťa z pomoci Božej.

Jeden z najvetších víťazou celiho kráľoustva seďem rokou brúsiu ťažkú ocel k tomuto okamžeňú, ale práve teráz, keď mau ukázat svoju udatnosť, zmizou a žiadon ňeveďeu, kďe sa poďeu.

Velikí húf mešťanou odprevádzau opovážliviho mláďenca a tisíc úst volalo o pomoc k Bohu, až prišli na osudnuo mesto. Zástup sa odstrániu a náš noví víťaz zvolau silním hlasom: „Potvora, poď von!“ I virúťiu seďemhlaví drák zo zápoli a rovno chceu skočiť na opovážlivca, ale vernie zveri oborili sa naň, až mu šťastňe otrhli šest hláv. Tu priskočí s viťiahnutou šabľou smelí mláďeňec a otňe mu ostatnú hlavu. Zatriasli sa hori pádom drákovim a potoki jedovatej krvi valili sa z vrchu do dolini.

Unavení strachom i robotou, ľahou si osvobodiťel mesta na zeľenú pažit a usnú. Jaziki aľe z hláv drákovich povirezávau, abi ukázau obivaťelom mesta a presvedčiu jich o ukántreňú potvory.

Vtom príďe bojazlivec, kterí, ač seďem rokou brúsiu šabľu, v okamžeňú, kďe sa preukázať mau, zmiznú — a zabiu spiaciho mládenca, a poberúc poodtínanie hlavi drákovo, kráčau naradovaňí do mesta, abi žjadau o ruku kňažňej a o kráľovstua polovicu.

Vernie aľe zveri, zahliadnúc mrtviho svojho pána, zaručali silňe, až sa ozvali delakie hori, a rozbehli sa po horách hľadať pomoci pre umrliho pána.

Silním behom lietau tažkí medveď pustimi horami, až zazreu plaziaciho sa hada a jakúsi zelinku v pisku ňesúciho. „Čo to ňesieš, haďe!“ zkríkňe naň a širokou ho pridlapčí labou. „Ňesjem zelinku,“ odpovie had, „ktorou keď potrie zabitiho, v tom okamžeňú odžije.“ — „No, daj mi z ňej,“ prosí medveď, aľe had sa vihovára, že to pre jeho pobitie ďeti, že už seďem rokou za ňou putovau, že mu tedi ňemuože dať. Tu ho pridlapčí silňejši, a had upustí v strachu zelinu a uťeká preč.

Navrátí sa medveď a potre zabitiho pána divotvornou zelinkou, a hľa, v tom okamžeňú odžije. „Hoj, aľe som dobre spau,“ zvolá pán. A medveď mu rozpráva, čo sa s ňím bolo stálo.

I zoberú sa do mesta a práve počujú, že je v kráľovskom palácu svadba. Pošľe tedi vlčicu s lístom ku kňažňej a oznámi jej, že žije a že ju dostať musí. — Kňažná to hňeď oznámí svojmu otcovi a ten ho dá zavolať, abi preukázau, že on zabiu ukrutniho dráka.

I začňe takto hovoriť: „Najjasňejší kráľu! pravdaže tento váš noví zať doniesou hlavi dračie, ale pozriťe, či jesto jaziki v nich.“ — To sa v tom okamžeňú stálo a hľa, v hlavách jazikou ňebolo. Tu vitiahňe z kapsički seďem dračích jazikou, a ňepraví zať zamdlie v tom okamžeňú. Vírozprávau tedi, ako sa s ňim stálo, a súd rozhodňe, abi podvodník strašnou zomreu smrťou.

Zdržovau ho kráľ, abi bívau s ňim i s jeho dcérou, aľe on si vrprosiu, abi mohou odísť na svoj zámok, kďe mu sestra zamknutá bola.

Otvorí zeleznie dvere dvanáctej izbi, a hľa! šecki mrtvie ťelá pojedla ňeverná sestra, jeden koštialik ešte cicajúc v ustoch, kterí už tak ťenkí bou ako šidlo. I zmilovau sa dobrí brat nad svojou sestrou a pustiu ju von, abi bívala s nim.

Ale ňevernica i terás ešťe strojila mu úkladi. Poprávala mu ráz posteľ a ten ostrí košťiál, kterí za tak dlhí čas cicala, položila pod perinu, abi sa naň preklau. To sa i stálo, ale zas ho oživiu medveď zelinou, kterú hadovi bou vzau. A ač brat ešťe vždicki chceu odpustiť sestre, zveri ju predca roztrhali na márnie kusi. Dlho potom ešte žiu dobrí brat so svojou ženou.

[Pripísané je inou rukou: Koniec:

Vzau hu sebou k svojej žene; tam bola ako komorná, a keď poprávala mu posťel, položila horekoncom ten koštial pod plachtu, ľahou si naň, preklau sa.]

6. V archíve muzea v Turčianskom Sv. Martine zachoval sa ešte rukopis „Tri píšťalky“, písaný rukou Dobšinského.

Úvod sa srovnáva temer doslovne s textom vytlačeným, iba že chlapčok nemá zvláštneho mena. Zatým nasleduje, ako dievčatko rozpráva mladšiemu bračekovi o úkladoch macochiných a shovára sa o úteku. A tento odsek je pretretý. Miesto toho je na strane pripísané: „Ale keď raz dievčatko vypočúvalo, ako sa jich macocha zmárniť zastrúhala: vtedy už nebrali na žart, hneď za svitu pobrali nôžky na plecia a hybaj šli svetom“ (shodne s tlačeným textom). Ináče sa tento rukopis úplne srovnáva s tlačou, sú len ojedinelé odchýlky. Bolo napísané, aby šuhaj doniesol „mlieka od divej svini“ a to potom bolo opravené: od ľvici, ako je v tlači.

Scéna verných zvierat, ako sa pobraly hľadať liek pre mŕtveho pána, má po strane pripísaný variant: alebo: „potom mu lev povje: Choďte vy dvaja na dve strany a hladajťe oživujúcu zelinku! Ja za ten čas tu buďem na stráži“. O krátky čas sa vráti vlk a medveď prázno: „Oj, vy darebáci!“ skočí do nich lev! a vytjahou jeden dubec — a sa mu začnú vyvrávať, že však oni všaďe pobehali a nič. Ale lev ich len mastil s tým dubcom, kým len mal čo z neho. Napokon sa sam rozbehou homrajúci hladať.“

Je to akiste akýsi koncept k textu vytlačenému.

Podľa týchto textov a iných, a to podľa textov, ktoré podali: Jon. Čipka, O. Maginhradský z Malo-Hontu, Drahotín Štúr z Veľko-Hontu, Aurel Kellner a Janko Makovický z Liptova, Mik. Ferienčik, Am. Sirotková a Pavol Križko zo Zvolena, vypracoval Janko Botto z Malo-Hontu rozprávku „Tri píšťalky“ v „Slovenských povestiach“, 1858, str. 475 — 483. (V novom vydaní 1894, str. 788 — 801).

Rukopisný text Bottov zachoval sa v Muzeu v Turčianskom Sv. Martine a bol v knihe vcelku veľmi presne odtlačený.

Táto Bottova úprava srovnáva sa takmer naskrze s textom Jonathana Čipku, odchýlky sú neveľké, chlapca pomenoval Dražko, ako sa volá i v iných verziách, po tretí raz brat bol poslaný po mlieko ľvice.

7. V novších časoch bola táto rozprávka zapísaná ešte u drotárov z Kolárovíc (v Trenčianskej stolici). [K. Procházka, str. 79 — 81.]

Bol jeden hájnik a mal dvoje detí: Janíčka a Maryšku. Hájnik so ženou chodievali do hory a keď nemohli nič zabiť, radili sa, že zabijú Maryšku. [Ako v tretej verzii.] Chlapec to vypočul a obidva utiekli. Útek je tu složitejší než v starších zápisoch, podaril sa len, keď použili nadprirodzených prostriedkov, ktorých sa používalo obyčajne pri úteku od čarodejnice, netvorov a pod. Keď mať letela za nimi na ohnivej metle, Maryška hodila ponad pleco kefku „a hnec sa hora zhustla“. A keď ich mať zas doháňala, Maryška prehodila na vrch hrebenček, ktorý sa rozlial na kolomaž, čo je, nakoľko viem, ojedinelé.

Zvláštné je tiež, ako sa deti dostaly do zbojníckeho zámku. Vyliezly na jedlicu, urobily si tam kolísku a ľahly si. I prichádzali zbojníci, piekli mäso a ráno sa radili, že pojdú zas kradnúť. Kto sa najprv vráti, nech zakopne tam do toho kameňa, že dostane kľúče od jaskyne. Keď zbojníci odišli, Janíček zakopol do kameňa, dostal kľúče a vošli dolu, kde bolo devätnásť izieb a v nich samé zlato a striebro a v jednej živý meč. Zbojníci sa vrátili a Janíček im všetkým rad-radom hlavy poodtínal; iba kapitán, ktorý mal šál okolo krku, sa zachránil, ale robil sa tiež mrtvým. Prinútil Maryšku, aby bola s ním, a radili sa, ako Janíčka zabijú. Odchylne od iných verzií poslala chorá sestra brata pre vlka a potom pre hyenu (!)

Ostatok sa viac-menej shoduje. Ako v tretej verzii, tak i tu je votkaný motív z Fortunáta a ešte menej primerane: Do zámku, v ktorom potom Maryška, sestra hrdinova, slúžila, prišiel človek a predával jablká „jako past veliké“. Keď princezna jedno zjedla, „narosly jej jelenie rohy, rozrosly sa v celém zámku až na poval a vona sa nemohla ani hnuc“. I rozhlásil kráľ, že dá princeznu za manželku tomu, kto tie rohy urazí a princeznu osvobodí. Tento motív tu nahrádza obvyklý boj s drakom. Janíček prišiel s troma vlky do zámku a tam predával hrušky, po ktorých sa rohy ztratily. Odkiaľ mal tri vlky — na cudzokrajnú hyenu sa zabudlo — a odkiaľ dostal hrušky, sa nehovorí.

Poslednia časť rozprávky je veľmi skrátená a porušená: o posledňom úklade zradnej a mstivej sestry rozpráva sa niekoľko málo slovami. Maryška, keď šla bratovi posteľ stlať, „tu kosc vetkala na tu poscel a Janiček sa preklal. Išli ho pochovac. A ty zveriny prišly a zakopaly ho. Nechcely ani od neho a dávaly mu pištul do hrobu, aby všeckich postrilel — no a už je pohace konec.“

8. Odchylný úvod má verzia zo stolice Oravskej, z Trstenej, ktorú zapísal 10/VIII. 1905 S. Czambel a rozprával Štefan Rehák.

„Boł jeden vdovec. Mał dvoje ďeťí. A on išjeł nahovarať druhu ženu a te ďeťi skovał do piňvice a nahotovił im tam živnosť. On sam išjeł do druhej stoľice a nahovorił tam jednu ženu. Osobašił sa s ňov a privjedoł ju do svojho domu. Keď už začaľi gazdovať, robiľi spolu tri roki a te ďeťi ľen vždi v tej piňvici boľi. On im nosievał pokrm tam, žena o tom ňeveďeła. Te deťi začaľi raz płakať: ‚Taťičko naš, čože nas tu tak držiťe, veď keď sme už trošku vjačše, dame si medzi svetom radi.‘ Oťec sa zľutovał nad timi ďeťmi i pojał oťec ďeťi za ruku a privjedoł ich do izbi. Ta jeho žena začała sa s nim biť, že on povedał, že je słobodni… Tu te ďeťi začaľi narjekať. Potom on svoju ženu prosił: ‚Žeňičko moja, veď buď rada, veď nam ďeťi budu na pomoci.‘ I ona ich už potom prijała. Ale im dała ťažku robotu. Do hori museľi každí deň isť, na svojom chrbťe museľi drevo nosiť.

Stało sa jednim časom, išľi ďeťi do hori. Do hori prišľi. Našľi drevo nasbjeranuo i vzaľi si. A šľi s tim drevom do domu. Poveďeło to ďjevča: ‚Braťišku muoj, počkaj, jä iďem posłuchať, čo tam ta naša macocha poveda…‘ Visłuchało ďjevča, čo macocha rozpravja z otcom. Macocha otcovi poveda: ‚Jak tim svojim ďeťom život ňeodberjeme, jä s ťebou ňigda vjäc ňebuďem žiť. Ľebo ťebe život odberjem ľebo sebe…‘ Oťec: ‚Jako im život odberjeme?‘ Keď ďeťi nanosili dreva, macocha vodu varila na te ďeťi… Aľe ďjevča to šetko učuło, čo sa s ňimi buďe robiť… Prišło ďjevča braťiškovi: ‚Braťišku moj,‘ povedalo mu, ‚poďme, kde nas dva oči poňesu…‘

I zobraľi sa deťi a šľi nazpat do tej hori. Aľe ďeťi ubohe boľi hładne (lačne) i smädne. Prišľi v tej hore na jednu poľanu a našľi tam jednu kapsu a v tej kapse boł chľebíček… Povedał chlapček: ‚Sestričko moja, zedzme si teho chľebíčka.‘ Aľe to ďjevča povedało: ‚Braťišku moj, ňejedzme teho chľebíčka, ľebo jager tu chodił i tu kapsičku s tim chľebičkom tu złožił… Príďe ten jager, ten nas postrjeľa, keď mu chľeb zjeme. Nedostaľi sme smrti pri našej maťeri macose, tak smrť dostaňeme od jagra, že zme mu chľebik zedľi.‘ Povje potom chlapček: ‚Sestričko moja, počkajme ešťe hoďinku. Jak bi ten jager prišieł a mi bi zme mu chľeb zedľi, to bi nas postrjeľał, aľe keď mu chľebíčka ňerušime, jak buďe dobri čłovek, keď sa mu požałujeme, to on nam da sam teho chľebíčka.‘ Čekaľi jednu hoďinu i druhu. Potom už chľebíček jedľi. Jager žaden ňeprišjeł.

Šľi už o tom chľebičku po tej hore. Aľe tmava noc prišła, nuž ďeťi si čupľi pod jedneho smreka. Jako spaľi, prišjeł dešč, veru ďeťi płaču, kvíľa, že musǟ preca život straťiť. Jako staľi a płaču, zasvieťiło sa v jednej huorke. Nuž oňi sa zabraľi ku temu svetłu. Jako šľi ku temu svetłu, našľi zase kapsu i v ňej ceľi chľeb. A fľintečka tam pri tej kapse boła. Ten chlapček poveďeł: ‚Sesťričko moja, to nam Panboh požehnał, chľebíček i fľintečku. Keď pojďe horvov zverik, zajačik, to nam Panbožko požehnał, na to, že bi zme mi maľi živnosť.‘ Jako sa im ten ohňík v očoch ukazał, hňeď pošľi ku ňemu. Tam boła jedna piňvica. Z tej piňvice sa obłočkom svieťiło. Kukľi oňi obločkom do tej piňvice, nuž viďeli tam štirjadvacať zbojňíkov. Povedało to ďjevča: ‚Braťišku, uťekajme, bo ťi zbojňíci nas pobiju…‘ Chlapček jej reknuł: ‚Ňeboj sa ňič, mam fľintu, postrašim ich a oňi uteču… Mi zatim pojeme, čo oňi maľi zesť.‘ Chlapček ňeuvažoval ňič, vitǟhnul fľintečku. Zbojňíci seďeľi radom pri stoľe. Chlapček jako vitǟhnuł fľintečku, pustił na zbojňíkov, zabił ich triadvacať a dvacatí štvrti skovał sa do jami pod stoł. Deťi potom vľezľi do piňvice. Ňerataľi, keľo zbojňíkov boło, sadľi si a pojedľi si tam to, čo zbojňíci maľi jesť. Dobre.“

Deti nevedely o schovanom zbojníkovi a spaly. Chlapec šiel potom na poľovačku a sestra varila. Tu zbojník vyliezol a nahováral dievča, aby zabili brata, že si ju vezme za ženu a dá jej mnoho peňazí. Keď dievča hovorilo, že brat je mocný, zbojník jej poradil, ako brata zmárniť. Brat sa vrátil a dievča ho nahovorilo okúpať sa. Keď bol v kúpeli, sestra vzala „štranek“ a sviazala mu ruky. Ale brat povraz pretrhol. Po obede išiel zas na poľovačku. Medzitým zbojník navádzal dievča, aby bratovi prichystala nový kúpeľ. Brat však sa nekúpal a šiel opäť na poľovačku. Strieľal na hrajúce sa medvieďatá, ale medvedica ho prosila, aby ich ušetril, že mu bude nápomocná. On ich nezabil a podobne urobil i s vĺčatami, keď mu vlčica sľúbila pomoc. Vrátil sa domov; sestra na radu zbojníkovu dala mu po večeri povraz a zaviazala mu ním ruky. Povraz sa mu vryl do rúk a nebolo možno ho pretrhnúť. Zbojník vyskočil a chcel chlapca zabiť. Ale pribehla medvedica a zbojníka roztrhala a pýtala sa chlapca, ako potrestať zradné dievča. Brat odišiel a zanechal sestru, kým by tých 24 zbojníkov nezjedla. O sedem rokov brat prišiel sestru pozrieť. Ona zjedla všetkých triadvadsať zbojníkov celých, nechala len chrbtovú kosť poslednieho zbojníka. Keď brat šiel spať, sestra dala mu do slamy tú chrbtovú kosť. Ako na koštiaľ prudko ľahol, preklal sa ním. Verné zvieratá za trest zradnú sestru roztrhaly.

Odchodne od iných verzií chlapec nebol oživený.

9. Úplne rozprávaná je táto rozprávka v stolici Spišskej (Czambel, str. 237 — 239, § 127).

Úvod je celkom stručný, prečo a ako brat so sestrou od matere utiekli. Išli cez les a prišli k zbojníckej chalupe; vošli dnu a našli na stene nohavice a šabľu. Janko si nohavice obliekol a šabľu pripásal a bol taký mocný, ako zbojníci. Pozdejšie rozpravačka dodala, že deti všetko v chyži prezeraly a našly pivnicu.

Vošly do nej a našly tam princeznu, ktorú zbojníci ukradli. Princezka chlapcovi sľúbila, ak ju vysvobodí, že bude jeho ženou, ale až o trinásť rokov, keď bude mládenec, a dala mu svoj prsteň, po ktorom ho pozná.

Zbojníci prišli domov a čudovali sa, kto mohol odvaliť taký veľký kameň, ktorým boly dvere zapreté. Išli po jednom dnu obzrieť, kto tam je, a chlapec každému odťal hlavu. Keď išiel kapitán („harňaď“), chlapec ho len poranil a dovolil mu s nimi bývať.

Kapitán sa zaľúbil do dievčaťa a spolu strojili bratovi úklady. Tento motív je celkom stručne podaný; rovno sa rozpráva, že mu „vidlubali“ oči a pustili ho do sveta, aby zahynul. Janko blúdil dlhé roky po lese a choval sa na koreňoch a na listoch. Potom prišiel k veľkej vode a poprosil valacha, ktorý tam pásol ovce, aby ho preniesol. Od neho sa dozvedel, že sa v meste vydáva princezna. Lebo už sa minulo trinásť rokov a princezna nevedela, čo sa s ním stalo. Slepý Janko prišiel, ako druhí žobráci, na svadbu. Princezna poznala na jeho ruke svoj prsteň, vzala Janka do chyže a vypytovala sa ho, čo sa mu stalo. Keď jej všetko vypovedal, princezna svojho ženícha nechala a pošla s Jankom. Prišli spolu do hory a sadli si pod kríž, na ktorý prileteli tri havrani.

[Teraz nasleduje motív, vlastní látke o pravde a krivde. Viď nižšie č. 37]. Jedon z havranov povedal: „Kamaraci, tej noci taká rosa budze padac, že chto budze sľepi a s tu rosu pomasci oči, ta uvidzi.“ Princezka to počula, potrela Jankovi oči rosou a on videl. Potom sa vrátili domov a slávili svadbu. Janko išiel pozrieť sestru a našiel ju samu doma; zbojník bol preč. Brat sa radil so sestrou, ako by mu urobili smrť. Keď sa zbojník vrátil, Janko mu vylúpal oči a rovnako potrestal i svoju zradnú sestru.

Zo zbojníckej pivnice nabral si veľa peňazí a vrátil sa k žene. Medzitým tesť už nežil a Janko stal sa kráľom.

10. Veľmi porušená je verzia zo stolice Šarišskej (Czambel, str. 293 § 153).

Nie je bez významu, že ju sberateľovi rozprávalo osemročnie židovské dievča. V úvode prejavil sa vplyv inej látky o deťoch s hviezdou na čele a na prsiach, ktoré boly z návodu zlej testinej, závistlivých sestár a p. (viď. č. 77 A) v truhličke pustené na vodu.

Chudobný mlynár vyšiel si s chlapcom na ryby a ulapili truhličku, v ktorej bol Janíčko a Hanička. Deti maly hviezdičky na čele i na prsiach a v rúčkach zlaté jabĺčka. Hoci mlynár mal sám veľa detí, prijal i Janíčka s Haničkou a vychovával ich. Raz sa deti vrátily zo školy a plakaly, že nemajú ani otca ani matky, a išly ich hľadať. V hore našly kopu peňazí a okolo nej okrútené povrieslo. Vzaly ho so sebou a hádzaly na celej ceste po slámke, aby trafily nazad. Prenocovaly v krčme a ráno s pomocou krčmárovou odviezly si peniaze; Janíčko s Haničkou dostali desať mechov a krčmár tri.

Za peniaze deti kúpily si kaštieľ, v ktorom bolo dvanásť izieb. Jednu mal Janíčko a kľúčik od nej nosil pre sebe. (Ale tento motív sa v rozprávke neuplatnil.) K Haničke chodievala „jendžibaba“, žena najstaršieho zbojníka, ktorá chcela Janíčka usmrtiť, aby dostala jeho peniaze. Preto poradila Haničke to isté, čo v iných verziách obyčajne radil milovaný zbojník. Hanička na jej radu spravila sa chorou a poslala brata pre „samarske“ (somárske) mlieko, potom pre hadie a medvedie. Janíčko to všetko vykonal a spolu si priviedol domov dva „samaričky“, dva „hadziki“ a dva „medzvedziki“, ktoré zatvoril do svojej izby.

Raz prišli ta zbojníci na hostinu. „Jendžibaba“ navarila kávy a dala im po poháre, len Janíčkovi naliala do pohára „otrovi“. Ale Janíčko otrávenej kávy nevypil. Po hostine najstarší zbojník poodtínal všetkým zbojníkom hlavy, lebo sám chcel mať všetky peniaze. Ale Janíčkovi hlavy neodťal, lebo toľko moci nemal. Potom chceli Janíčka vhodiť do kotla, ale vtom sa vyrútily z jeho izby všetky zvery, zachránily ho a „jendžibabu“ i jej muža hodily do kotla. Od zvierat Janíčko sa dozvedel, že ho sestra chcela o život pripraviť. I pýtal sa jej, či sa bude kajať. Keď nechcela, dal ju koňmi roztrhať.

Tým je rozprávka zakľúčená. Druhé zvyčajné motívy rozpravačka zabudla.

11. So slovenskými verziami rozprávky „o nevernej sestre“ úzko súvisí poľským dialektom rozprávaná rozprávka zo stolice Spišskej (Czambel, str. 452, § 226).

Úvod jej srovnáva sa s úvodom 3. verzie v Codexe div, auct. A.

Deti utiekly, keď mať chcela dievča zmárniť, a v hore stretly staručkého žobráka. Povedaly mu, prečo utiekly a kde idú, a on dal Janíčkovi píšťaľku, ktorou mohol svolať všetky zvieratá, a flintu, ktorou mohol všetko strieľať (podobne ako v 1. verzii v Prostonárodňom Zábavníku Brat. I., č. 5). Miesto do zbojníckeho zámku prišli k jednej skale (podobne ako v 3. verzii). Janíček postrieľal oblokom jedonásť zbojníkov, ale dvanásteho len poranil. Zabitých nahádzali do pivnice a dvanástemu povedali, „ze dokľa tich jedenośće ňepoji, o ztamteľa nevindźe“.

Je tu neprimerane aplikovaný motív z ďalšieho deja: poranenému zbojníkovi je naložené to isté, čo sa odôvodnene nakladalo zradnej sestre. V shode najmä s verziou 3., 4., a 5. Janíček má doniesť chorej sestre ľvíča, vĺča a medvieďa. Opakuje sa úklad v kúpeli a rovnako stihne sestru tenže trest, ba ešte stupňovaný: „dokľaj śićkiv ňezjes tich zbujňikov, tu zostaňes, aj sama śe muśis zjeść.“

V druhej čiastke rozprávky nachádzame tiež zmeny: Dievčatá nie sú tu obetované drakovi, lež princezna bola v materinskom živote zakliata a vtedy mal si pre ňu prijsť drak s dvanástimi hlavami. Janíčko premohol draka veľmi ľahko, lebo dračie hlavy „zaraz skokali“, ak zapískal na píšťalke. Jedonásť hláv odpadlo a dvanástu i s drakom roztrhaly zvery. „Tak Jaňiček princezne vüśľebodzil od śmerći. Vjeľka vesełość büla. Jaňicek vźoł sobje princeznu za babe.“

12. Miesto nevernej sestry vystupuje vo verzii, zapísanej v Prostonárodňom Zábavníku IV., str. 39 — 45, žena.

Boli raz jedni rodičia a mali syna, ktorého chceli oženiť. Že boli veľmi chudobní, radili mu, aby si vzal bohatú, ale on vzal si len chudobnú. Raz rozbil Janko krčah a žena mu ho kázala vyhodiť. Janko hodil ho do kúta, v ktorom práve bol jeho otec, a nešťastnou náhodou otca zabil. Veľmi sa naľakal a so ženou utiekli do sveta. Janko vzal so sebou i dvere domu a niesol ich až do hory, kde prišli, keď už sa zmrkávalo. Zo strachu pred zvermi vyliezli na strom.

V noci prišli pod strom dvanásti zbojníci a varili si v kotle mäso, čítali peniaze a hrali. Janko nemohol už dvere udržať, pustil ich a všetkých zbojníkov nimi pohlušil. So ženou sišli dolu, Janko poodrezúval zbojníkom hlavy, kapitánovi iba „nadrezau“, a odvláčil ich do kaštieľa, od ktorého kľúče pri tých zbojníkoch našiel.

(Tu je teda použité motívu, zvyčajného v rozprávkach o hlúpotom Honzovi a ešte i v rozličných látkach. Pozri Anmerkungen K. H. M. Grimm I., str. 521, 524 č. 59).

V kaštieli žil si Janko so svojou ženou šťastne. Raz, ako bol na poľovačke, žena našla mu kľúč od izby, v ktorej boli zabití zbojníci pozatváraní. Išla dnu a tam ju lapil zbojnícky kapitán a chcel s ňou urobiť to, čo jej muž spravil so zbojníkmi. Ale ho ona uprosila, aby pokutoval jej muža.

Na radu kapitánovu urobila sa chorou; ozdravie vraj len od mäsa z vlka, medveďa a ľva. Janko jej všetko doniesol. Napokon žena vyzvala muža, aby sa vykúpal, v kúpeli zaviazala mu nohy reťazkou a na dvere zbojníkove hodila „iverkou“. Zbojník vyšiel s veľkým nožom a chcel Janka potrestať. Ale Janko prosil, keby mu dovolil aspoň naostatok zapískať. Zapískal a pribehlo plno vlkov, medveďov a ľvov, ktorí zbojníka „na kúski roztrhali a na klinčeki rozvešali“. Janko si vybral zo zverov po vlkovi, medveďovi a ľvovi a ženu zatvoril do izby k pobitým zbojníkom a prikázal jej, že ju prv nevypustí, kým tú plnú vaňu sĺz nenaplače a z tých všetkých zbojníkov mäso neobje. Potom odišiel do sveta.

Zatým nasleduje časť o zabití draka.

Janko prišiel do mesta čiernou tafatou obtiahnutého, kde dávali drakovi po paničke, ak chceli mať vodu. Vtedy bol rad na kráľovskej dcére. Janko sa ani neohlásil v kráľovskom zámku, ale šiel so svojimi zvermi rovno ku dračej diere. Ako ta doviezli kráľovskú dcéru, drak vyšiel z diery, a vtom Janko priskočil. Avšak čím viac draka rúbal, tým viac hláv mu rástlo. Keď už bol Janko všetok omdlený, priskočily zvery a roztrhaly draka na kúsky. Janko si z hláv dračích povyrezával jazyky a skryl. Vo veľkej radosti viedol ho kráľovský dvor do paláca a tam mu dávali princeznu za ženu. Ale on sa nechcel sosobášiť, len neskoršie, a odišiel opáčiť svoju ženu. Vaňu síce plnú slzí bola naplakala, ale kosti všetky ešte neobjedla, zvyšovala jej ešte jedna. Janko ju nevypustil a kázal jej, aby ešte posledniu kosť „obhrízla“.

Raz šla kráľovská dcéra na prechádzku a na lúke videla svojho milého, ktorého hneď k sebe zavolala. Janko bol ustatý a pýtal ju, keby mu poískala; keď mu ískala, zaspal jej na kolenách. V tom prišiel kočiš princezkin, odťal mu hlavu, a i ju chcel zmárniť, ak nepovie, že ju on vysvobodil od draka. Princezna mu to prísahala, odišla domov a nechala tam Janka i jeho zvery spiace. Zobudil sa medveď, a keď videl svojho pána zarezaného, zreval, až sa zem striasla, a šiel hľadať nejaké lieky. Ako utekal po hore, uvidel hada so zelinkou, vytrhol mu ju a bežal chytro k svojmu pánovi; potrel mu zelinkou hrdlo, priložil hlavu, ktorá hneď srástla, a tak Janko ožil.

I vrátil sa Janko do mesta, ktoré už bolo bielou tafatou obtiahnuté, a dozvedel sa, že sa kráľovská dcéra vydáva za svojho osvoboditeľa. Poslal do zámku vlka s košíčkom, do ktorého položil lístok a prsteň, čo mu princezna bola dala. Ale vlk sa do zámku nedostal a podobne ani medveď nič nevykonal. Naostatok poslal ľva, ktorý „preletel medzi varti“ a prišiel do pitvora ku kráľovskej dcére. Princezna prečítala list, vzala prsteň, nakládla do košíčka koláčov a odpísala mu, aby sám prišiel. Ako ta Janko prišiel, princezna doviedla ho k svojmu otcovi ako svojho vysvoboditeľa. Ukázal dračie jazyky a zradného kočiša zmárnili.

Potom sa Janko s princeznou oženil a po sobáši šiel si pre svoju prvú ženu, ktorá už vtedy všetky kosti bola objedla. Pojal ju so sebou za „frajcimerku“, ale ona vzala so sebou najostrejšie rebro. Raz, keď bol dlho hore, položila mu to rebro hore koncom do postele a on, ako sa hodil na posteľ, „prepichou sa vonkoncom“. Ale verný lev oživil ho zelinkou, ktorú mu bol zašil za kožu na ruke. Raz išli Janko so ženou a frajcimerkou do záhrady; Janko vyhodil svoj meč nad seba, ale „ten sa mu pozvrtau nad hlavou, potom sa obrátiu a do pošvi skriu; rovnako tak sa stalo, keď ho vyhodila princezna. Ale keď ho vyhodila frajcimerka, „pozvrtau sa jej nad hlavou a potom zkrúťiu a hlavu jej zoťau“.

Tak teda bola zradná žena božím súdom potrestaná a obidvaja manželia „žili šťastlive, v pokoji, v svornosťi a setrvanlivosťi a žijú až po dnes, ak ňezomreľi.“

13. Verchratskyj (str. 145 — 8) uvádza verziu zo Šarišskej stolice.

Rybár mal osem detí a chcel dve zabiť. Keď zaspal, deti utiekly a chlapec si želal, aby mu Boh dal šabľu, ktorá by každého na povel porúbala. Prišiel do zbojníckeho zámku, v ktorom bol len starý zbojník; jeho jedenásti synovia boli odišli za prácou. Keď sa vrátili, starý im povedal, že ulapil krásneho vtáčka, a vynútil na nich sľub, že mu neublížia. O nejaký čas prišla ta i sestra. Starý zbojník synom povedal, že chytil ešte krajšieho vtáčka; synovia chceli ho vidieť a najmladší sa do dievčaťa zaľúbil a žil s ním. Miesto dievčaťa chceli zbojníci zabiť chlapca, sviazali ho pri studni, ale vtedy si chlapec vzpomenul na svoju šabľu a kázal jej rúbať. Tak pobil všetkých zbojníkov, len najmladší bol ranený pod hrdlom a chlapcova sestra ukryla ho v jeskyni. Shovárali sa, ako by sa hrdinu zbavili, a poslali ho k „Jaźibabe“ pre mlieko.

Hrdina zastrašil babu mečom, sám si nadojil mlieka a dostal od nej ešte píšťaľku. Po druhý raz mal doniesť mlieka od „bavolice“, po tretí raz od medvedice a od oboch dostal tiež po píšťaľke. Sestra ho nevyzývala, aby sa kúpal, lež videla, ako brat šabľu odložil a tri píšťaľky zavesil na klinec. Zavolala zbojníka, aby brata zabil. Hrdina pred smrťou si vyprosil píšťaľky, zapískal na nich, pribehla Jaźi-baba, bavolica a medvedica a zbojníka roztrhaly. Nevernú sestru brat pribil na stenu za ruky i za nohy a starému zbojníkovi kázal, aby jej dával po lyžičke vody a po dva zemiaky na deň, a sám odišiel k otcovi. V hore stretol pána, ktorý sa mu žaloval, že ho traja zbojníci okrádajú, a sľuboval mu dcéru za ženu, keď ho zbojníkov sprostí. Hrdina vyhľadal ich v hore, pobil ich, vyrezal im jazyky a tie odniesol k pánovi. Zatým sa oženil s jeho dcérou, odišiel k svojmu otcovi a tam žil.

14. Táto látka bola pripojená ešte k verzii o nevernej materi (Sborník Muz. slov. sp. XVI., str. 27 nasl. č. 18, zo Spišskej stolice).

Janík, synček chudobného horára, podedil po nebohom otcovi flintu, valašku a tanistru. Na poľovačke poradil mu starý žobráčik, aby vyliezol na jabloň a okrútil okolo veľkého palca až hore na pleco „strunu“, ktorá tam bola. Ako to urobil, dostal moc za tristo chlapov.

Prišiel do zbojníckej jeskyne, kde bolo nachystané pre dvanásť osôb. Keď sa zbojníci vrátili, flintečka postrieľala ich šesť a valaška druhých šesť porúbala, len dvanásteho (kapitána) „na vlaše“ nechala, ktorému Janík kázal všetky mrtvoly zjesť.

Doviedol ta mať, aby mu varila. Mať obznámila sa s kapitánom a na jeho radu strojila synovi úklady. Ale Janík s pomocou vlčice, medvedice a ľvice sa zachránil, kapitána na kusy porúbal a mať s mrtvolou zamkol do komory a šiel so zvermi do sveta.

Prišiel do mesta, kde dávali drakovi človeka, aby dal vodu. Práve vtedy bol rad na kráľovskú princeznu. Ráno Janík odišiel k dračej diere, dal sa so šarkanom do zápasu a s pomocou zverov ho zmárnil. Zo všetkých štyriadvadsiatich hláv povyrezával si jazyky, uložil si ich do tanistry a zaspal. Kočiš mu odťal valaškou hlavu a vyhlasoval sa za princezkinho osvoboditeľa.

Úbohý Janík ležal dva-tri dni. Vlčica doniesla oživujúcu zelinku, ktorú odňala hadovi. Pomastili Jankovi hlavu, ale ju priložili obrátene. Odtrhli ju teda a medvedica doniesla masť od iného hada a tak Janíka oživili.

Janík šiel do mesta a tam sa dozvedel, že o tri dni bude v kráľovskom zámku svadba. I poslal ta medveďa; princezna ho poznala a napísala Jankovi lístoček, aby sa ponáhľal. Janík ustanovil sa so zvermi do zámku, ukázal dračie jazyky a tým podvod zradcov vyšiel najavo. Zradného kočiša dali divými koňmi roztrhať a potom bola veľká svadba.

*

Verzie látok o zradnej sestre alebo materi snesené sú v Anmerkungen K. H. M. Grimm I., str. 551 a nasl., a rozobrané v komentári ku Kubínovej sbierke Podkrkonoší, č. 151 a 228. Antti Aarne: Verzeichnis Nr. 315.

d) Odchodný text

Úvodom svojím prislúcha sem text, ktorý v Codexe divers. auct. A č. 17, str. 74 — 78, zapísal Ján Francisci Rimavský pod nadpisom „Janko Horár a tri psi“.

Táto rozprávka bola chystaná do tlače pre sbierku rozprávok, pripravovanú na sklonku 40-tych rokov. Pozri hore str. 55. Podávame ju vo vernom odpise:

„Bou ráz jeden chudobní človek, ktorí krem mnoho ďeťí naskrze ňičoho ňemau. V jehovom dome bola žívá bjeda. Troviť sa len ustavične trovilo, lebo kolkí luďja vera potrebovali aj do seba aj na seba, zárobku ňebolo žjadneho, uroďiť sa ňemalo na čom, keď žjadních rolí ňemau, a roďina sa každú chvilu množila. Ňebožjatka dosť sa aj naplakali, dosť hladu natreli a pomali sa v hlaďe aj líhať naučili. Šetkim bou tento stau ťažkí, ale occovi ňezňesitedlní, lebo on viďeu bjedu najlepšje, jeho srcco najhoršje bolalo, keď sa ďeťí o hlaďe zvízať pod pecou a na lavcjach viďeu, a spomáhať ím ňemohou. K tomu ešťe žena na novo k puorodu pracovala. To ho do zúfaňja privjedlo a v zúfaňú zakljau puorod ešťe v matkinom živoťe.

Prešlo pár tížňou a zúfalcova žena poroďila na mesto ďjetok tri šťence. Pri každom šťeňaťu bola aj jedná píšťaluočka. Tjeto šťence chudobní človek chovau a opatrovau, jako najlepšje mohou, až z ňích asi o rok velkje peknje psiská virjasli. Sám oťec ím dau mená, jednemu mocní, druhjemu zelezní a treťjemu ďalekovidí.

Ráz šou ten chudobní človek kďesi do cesti a zau sebou a tích psou, abi bou pred planími luďmi jak tak uchráňení. Šou dlho, a idúc zastaviu sa v jednej krčme na pohár vína. Pohár vína si dau naljať, sadou si a upíjau — a vernje psi sa pola ňeho na zemi rozložili. O chvilku prišou ta aj jeden horár, dau si holbu vína a sadou si na druhom koncu stola. Upíjali si jeden aj druhí za chvilu mlčki. Ale to mlčaňje ňetrvalo dlho, lebo ho horár čo chvíla pretrhou, a takto sa ozvau: ‚Dobrí človek! čo že sťe? skaďe že sťe? kďe že iďeťe?‘ — ‚Ja som z tej a tej ďeďini, a iďem ta a ta.‘ ‚Či sa to vaše psi? ej čiže sa hodnje? Kďeže sťe ich zali? ver’ bi som ňevjem zač ňedau, kebi som takje mohou dakďe dostáť.‘

‚Moje sa,‘ odpovedau chudobní človek zamlčjac ostatňuo. — Na to dau Horár Janko — tak sa volau — donjesť pet bochňíčok, každjemu z tích psou po jednej hoďiu, jednú podau pocesnjemu a z jednej si sám ukrajuvau; dau naljať aj novú holbu vína a ponúkau cudzjeho. Medzi šelijakimi rozprávkami prišou čas aj rozhodu: pri rozhoďe prehovoriu cudzí takto: ‚Janko, veť vás, pravda, tak volajú — vidíťe, tjeto tri psi sú moje vlasnje tri ďeťi, ktorje som, bjedou a ňešťastím vlasním a mnohích mojích ďjetok do zúfaňja priveďení, v matkinom živoťe zakljau. Tento največčí sa volá mocní, ten sredňí zelezní a ten treťí ďalekovidí. Vi sťe ích takou chovou nachovali, jakej u mňa aňi ňeviďeli. Ja som ích tak chovať, jakobi sa sveččilo, ňje v stave, a vám zas to velmi lahko padňe; a krem toho bisťe si ích žjadali mať, z tej príčini vám ích teda darúvám. Tu máťe ešťe aj tjeto tri píšťalki. Keď dakedi v dákom ňebezpečenstvú buďeťe, hiba na tích píšťalkách zapískajťe, naráz psi k vám pribehnú, čo bi na kraj sveta boli, a visloboďja vás. Choťťe už s Pánom Bohom a ňezabudňite docela na mňa, keď sa vám dobre poveďje.‘

Horár Janko zau píšťalki, cudzjemu sa pekňe poďakuvau a rozišli sa jeden na jednú, druhí na druhú stranu: a psi, jakobi rečjam boli porozumeli, odchádzajúcemu occovi sa ukloňili a za Horár Jankom sa pobrali.

Horár Janko šou hustou horou, že aňi ňeba ňeviďeu, a v tej hustej hore sa psi od ňeho straťili, adaj že boli lačnje, a v hore si dákú zverinu uloviť chceli. Po dlho sem a tam sa túlaňú víšou Janko naostatok z hori na širokuo pole a viďeu tam jednú compaňiu vojska maširovať. ‚Ei,‘ pomisleu si, ‚oprobujem ja, či je to pravda, čo mi ten sedljak o psoch povedau.‘ — Príďe k vojakom a zavolá ‚Stoj!‘. Vojaci sa poobzerali a len ďalej kráčali; zavolá druhí ráz, vojáci ňezastáli; zavolá treťí ráz, vojáci zastali a officjer prikročiu k ňemu a spitovau sa, čo chce, nač ích zastaviu? A Horár Janko odpovedau: ‚Len tak, chceu som sprobúvať, čí bi sťe ma poslúchli.‘ ‚No, keď len tak, veť ťi mi ukážeme, čo je to vojsko len tak zastavúvať,‘ vikríkou officjer a s tím dau miljeho Janka povjazať a naráz ho na prví strom obesiť rozkázau. Už povjazaní stáu pod stromom, čakajúc, čo sa s ňím buďe robiť. Ešťe pred smrťou si vižjadau na píšťalkách zapískať. — Offícier mu dovoliu, a len abi dlho ňetrvalo, napomenúu. — Sotvá že zapískou, priskočili psiská a spitovali sa ho, čo rozkáže? ‚Visloboťte ma z rúk tíchto ukrutňíkou.‘ Psiská skočili na vojsko, škrťili, drjapalí zle ňedobre. Officjer viďjac, v čom je vec, rozkázau Janko ruki rozvjazať a začau ho prosiť, jak len najlepšje veďeu, abi ím už len odpusťiu a život daruvau. Janko sa zmiluvau, psom od škrťeňja rozkázau prestáť a pobrau sa na jednú a vojsko na druhú stranu.

Po dlhej cesťe prišou Horár Janko do jedneho mesta, v ktorom král bívau. Bou bi rád do službi stáť, ale najračej u krála. Šou teda k ňemu a takto prerjekou: ‚Daj Boh šťasťja, najjasnejší král!‘ — ‚Bože daj, sin muoj, aj ťebe, Bože daj! Čože žjadaš odo mňa?‘ — ‚Ha, ňje mnoho. Prišou som sa vás spítať, či bi sťe jedneho horára ňepotrebuvali — rád bi som do službi stáť.‘ — ‚Tak — teda tak. Ja síce mám dvanácťich horárou, ale uviďíme, čo povje muoj huorňík, či mu buďe ešťe aj trináctí treba. — Maťej! Maťej! pod sem!‘

Maťej príšou, a ‚čo rozkážeťe, najosvjeťeňejší král?‘ sa spítau. ‚Tento šuhaj,‘ povedá král, ‚sa mi ponúka za horára — ňevjem, či ho mám zjať. Čí bi si ňepotrebuvau ešťe trinácteho.‘

— ‚Jako sa vám páčí, šak to od vašej vuoli závisí, kolko do službí prímeťe, tolko ích buďe slúžiť,‘ odpovedau na to Maťej.

Král kus rozmíšlau a po chvili prerjekou: ‚Dobre, ja ťa do službi prímem, ale musíš ukázať, že si dobrí strelec. Či viďíš, na vrchovcu na túrňi seďí vrabec; jezli toho zastrelíš, ale tak, že mu hlava na jednú a drjek na druhú stranu túrňi spadňe, buďeš mojím horárom, ale ináč ňje.‘ — ‚Keď je tak, sprobujem.‘ Zau flintu, nabiu, namjeriu, vipáliu, a vrabcová hlava na jednú a drjek na druhú stranu odfrkou. — Král sa aj ďiviu aj rád bou. Prikročiu k strelcovi, potlapkau po plecu: ‚Ti si hodní chlap! len sa dobre spravuj, a u mňa dobre buďe.‘

Janko bou teda do službi prijatí. Ale to starjeho Maťeja velmi mrzelo, a zvlášťe, že král k ňemu tak pekňe hovoriu. ‚Ja som,‘ hovoriu sám k sebe omrzlí, preč odchádzajúc, ‚od tolkích a tolkích rokou krála tak verňe slúžiu, a ňikdí ňedau tak pekních slov, jako tomuto zo sveta zbehljemu novákovi. No, ale počkaj!‘ Ďalej nič ňehovoriu, ale mu bolo poznať, dobruo ňezamisleu.

Na druhí deň, sotvá sa začalo brježďiť, višli dvanácťí horári aj so starím Maťejom na polovačku. Janko len pozďejšje višou za ňimi, aj to sa na druhú stranu hori odraziu. Aňi si psou ňepusťiu, a precca búchau jedno za druhím, že sa len tak ohlasovalo, a v krátkom čase nastrjelau zverini jako dreva. K večeru prišli druhí horári k ňemu. Ti šecci len dakolko bjedních zajacou zabili, a on celú hromadu šelijakej zverini. Na to sa Maťej rozpáliu, dau sa do Janka jako do repi, vaďiu sa naňho zle ňedobre, a ňemau zač. Ba, čo vjac — keď mu Janko čosi odhoďiu, viťjahou ramár a biu ho do dobre chuťi. Druhí horári boli už od Maťeja napravení, pobrali mu šetkú zverinu, královi zaňjesli a na Janka špatňe nacigáňili, že je leňivi, že pozďe len za ňimi prišou, ňič ňenastrjelau, a že ňezasluhuje, abi ho ďalej v službe trpeu. Král len počúvau velmi sa ďiviu nad timi rečmí. Ale sa mu ďivno biť zdalo, žebi takí dobrí strelec ňič ňebou zastreliu, a že teraz aj trirazy vjac zverini doňjesli, jako pred tím donášať zvikli. Len počúvau a ňič ňepovedau.

Na druhí deň zas višli na polovačku, Janka hodňe nabili, zverinu, čo nastrjelau odňali a ku královi odňiesli, a k šetkjemu tomu ho pred králom kďe horšje, jako včera, očjernili, lebo boli šecci doňho zajeďení preto, že bou najlepší strelec. Král sa zas len ďiviu nad mnostvom zverini, a keď horári zas len včerajšú nuotu o daromnosťi Jankovej húdli, rozmrzeu sa aj sám a rozmrzení povedau: ‚Choťťe ešťe aj zajtrá, a jezli ňič ňezastrelí, službu mu vipovjem.‘

Na treťí deň višli na polovačku a našmu miljemu Jankovi sa zas len tak zvjedlo, jak pred tim. Na šťastje si bou kďesi na stranu odložiu jedneho ftáka, čo bou zastreliu, po ktorom král už od dávna túžiu, a žjaden človek na sveťe mu ho doňjesť ňemohou. Keď ho dobre nabili, zverinu odobrali, a starí Maťej mu ešťe aj službu vipovedau, zostáu ešťe za chvílku v horách, a len keď už mrak s večerňou rosičkou na zem spadou, zastreljeneho ftáka zau a ku královi tašou.

Prišou pred krála, a král naňho zle ňedobre, lebo ostatní horári zas mnoho boli nacigáňili. ‚Čudujem sa ťi,‘ povedá, ‚že si takí dobrí strelec, a precca ňič zastreliť ňeznáš. Ja bo som ťa rád v službe zadržať, kebi si dač dobrjeho urobiu; ale daromňíka chovať ňemuožem. Choď mi teda z očú a hladaj si inďe službu!‘ ‚Keď je tak, najjasňejší král, ňech že sa staňe vaša vuola. Ale tu máťe ešťe tohoto ftáka.‘ A oddau královi dávno žjadanjeho ftáka. Král sa mu velmi zaraduvau a začau Janka na novo chváliť a službu slubuvať. Ale tá chvála a to slubuvaňje Janka ňerozveselilo, zostáu, jak pred tím, zasmúťení. ‚Čo ťi je?‘ spituvau sa král. ‚Či sa ťi dáka krivda stála, či čo, že si takí smutní?‘ — Tu začau Janko jedno za druhím viratavať. ‚Jak že bi ňemau biť smutním, keď sa mi taká krivda ďeje. Horári ma pred vami očjernili, že som daromňík, leňiví; že ňič ňerobím a vašú službu ňezasluhujem, a precea som najvjac urobiu. Pravda, že som vše pozďejší vichádzau jak oňi, ale som zato vjac nastrjelau jako šecci, lebo čo doňjesli, to som ja takmer šetko nastrjelau. Toto šťastje mi záviďeli, a preto mi zavše šetko odobrali, pred vámi sa jako so svojou prácou chvastali, a mňa k tomu ešťe nabili. Ak ňeveríťe, obzriťe muoj ubití chrbjet. Nacigaňili na mňa, ktorí som, jako Boh najlepšje viďí, ňevinní. A starí Maťej mi už aj službu vipovedau.‘ — ‚Krivda sa ťi, velká krivda stala, ale sa len upokoj; ňebou sa ňič, šetko a to napravím, a ak chceš, v službe mojej aj ďalej zostaň, buďem hladeť, abi ťi dobre bolo.‘ Tak poťešou král utrápenjeho Janka, a Janko mu na to povedau: ‚Veť ja u Vás, najjasňejší král, rád zostaňem, len urobťe tak dobre, abi Maťej na mňa žadnej moci ňemau, abi ňemohou trápiť.‘ — Král mu to urobiť príslúbiu. A s tím sa, lebo už pozďe v noci bolo, rozišli.

Král si lahou spať, ale ňijakím činom zaspať ňemohou. Ustavičňe sa z boka na bok prehadzuvau, a oka ňedajbože zažmúriť. Len sa mu na veki po misli dačo snovalo, ale čo to bolo, o tom ňikdo ňevje, hiba on sám.

V takom trapeňú mu zavítalo rano. — Sotváže svitlo, dau zavolať Horár Janka, a keď prišou, spítau sa ho: ‚Janko, či si sa už dakedi tomu zámku, tam naproťi postavenjemu, prizreu?‘ — Janko odpovedau: ‚Ňjeráz som ja ten už, najjasňejší král, obišou a ňeráz som sa naň poprizerau: leš kodíkolvek som pola ňeho šou, alebo naň pohljadou, zavše ma jakási hrúza prešla. Tak sa zdá, jakobi z tích múrou dačo človeku hrozilo. Človeku sa hňeď zdá, že v ňich jakísi hlas sťená, a keď ucho lepšje napňe, šetko do kola uťíchňe; a hňeď sa po múroch strašnje postavi sem a tam sa valiť zdajú, a keď sa lepšje prizrje, ňič tam krem šeďivích sťjen ňeviďí. Leš keď dakdo do zámku zablúďí, ňemuože tam dlho vidržať, — tak mu prichádza, jako bi na mesto zakljato kročiu — mráz mu po kosťjach prechoďí, a musí preč uťekať.‘

‚Pravdu máš, Janko, že človeka, keď sa na ten zámok poďívá, hrúza prejďe, lebo v ňom naozaj hrúza prebívá! Ňjeto toho človeka, čobi tam obnocuvau, a kdo bi sa opovážiu, ňikdi z ňeho živí ňevinďe. Dosť sa ích už nasprobúvalo, ale šecci pohinuli. — Viďíš, ten zámok bou keďisi mojho occou. On ho ňikomu poručiť ňechceu, lež sebe aj po smrťi podržau, a preto od jehovéj smrťi v ňom každú od Boha noc máce. Vo dňe síce sa muože doňho bezpečne ísť, a po chižjach chodiť, len že ňje po šetkích, lebo ňjektorje tak su zamknutje, že ích žjadna duša otvoriť ňemuože. Kolko som ja už na to vidau a nazháňau sa, abi ích len dakdo otvoriu, ale som sa ustavične nadarmo trápiu a nadarmo som troviu. Mohou bi si sa ti na to zjať a zkúsiť, čo to tam máce. Jezli ten zámok od zlích duchou oslobodíš, dám ťi polovicu královstva, ten zámok aj moju céru a po smrťi a druhú polovicu mojho královstva, lebo ňemám žjadneho nástupca.‘

Janko si za chvílu premíšlau, a naostatok dúverujúc svojim psom, privoliu. Len si jedného slúhu vipítau, ktorí bi mu drevo nosiu, a druhuo posluhovau. Král mu dau Maťeja za pokutu, že tak s ňím zle nakladau. Ten sa zdráhau, ale naostatok museu, lebo mu král smrťou hroziu.

Večer si Janko nabrau svječok a šou, svjece pozapaluvau, a z dlhej chvili viťjahou kosti a hrau sa. Maťej medzi tím mau oheň klasť. Keď ho o chvilu Janko obzreu, čo robí, dreva ňebolo. Poslau ho teda na drevo. Ten s horekovaňím odišou. Leš sa dlhoňevracau. Šou teda Janko sám a našou ho s drevom na rukách opretiho o sťenu, (s) ottrhnutou hlavou medzi nohami. Janko si dreva doňjesou, a ňič sa mu ňestálo, nakladou a tam stau pri ohňu. O 12. čosi zavolá z kocha: ‚Jaj zima mi, jaj zima mi!‘ — ‚Keď ťi zima,‘ odpovedau Janko, ‚poď sa zohriať.‘ — Zamlklo. A zas tak do treťjeho razu. Po treťom dolu kochom vetor zavjau a velko nožisko spadlo dolu. Janko ju do kúta odhoďiu; zas spadla druhá noha a šetki údi, a Janko ích na hromadu pohádzau. O chvilu sa údi postávali a stála pred ním hrozná veliká postava, celkom kosťoná, kričjac: ‚Čo tu chceš? Jak si sa opovážiu sem prísť?‘ — ‚A ti čo chceš?‘ odpovedal Janko, ‚jako sa opovážiš túlať?‘ ‚Ja som pán tohoto zámku, jak smješ na mojom ohňisku oheň klásť?‘ ‚Veť ťi je zima, muožeš sa zohrjať.‘ Kostlivec sa zohrjau a potom Janka za pasi vizvau, a bou bi ho aj zaškrťiu, kebi mu psi ňeboli pomohli. Psi kostlivca dusili, ten sa začeu prosiť, abi ho len pusťiu, že ňikdi vjac ta ňepríďe. Janko ho pusťiu, a jako po vikonanej práci sa uložiu do hodbabnej posťele a psou pred sebou ťješ na hodbabnje hlavňice uložiu.

Zo chvíli dač zaklopalo na dvere, lebo boli zatvorenje, potom vetor zavjau, dvere sa roztvorili, a kostlivec dnu kročiu a Janka začau škrtiť. Janko skríkou na psou, psi ho pochitali, a keď ho na prosbu, že ňikdi vjac ta ňepríďe, pusťiu, strčiu mu ukradomki jeden povrazok do kapsičkí, ktorú navekí pri boku nosiu, a s tím skapau.

Janko sa uložiu. O chvilu sa starí zas ustanoviu, ňesúc v ruke tri klúče, jeden zlatí, druhí strjebomí, treťí oceloví. Janko chceu psou doňho zahuckať, ale ho starí prosiu, abi mu dau pokoj, že mu dač ukáže, a zavolau ho zo sebou. Janko zau svjecu a šou za ňím aj so psí. Ten starí rozprávau o zámku, že bou jeho, a že ho sinovi pre zlosť a ňehodnosť poručiť ňechceu, až dosjal čakajúc na hodňejšjeho nástupca. Oddau ho teda Jankovi, že bou hodní chlap a statoční človek, ale pod tou víminkou, že ho mojmu sinovi ňeoddáš. Zavjedou ho do zlatej strjebornej izbi, kďe šetko bolo zo zlata a strjebra. S treťím klúčom otvoriu jednú velkú záhradu. Ukázau mu v ňej jednú hrušku a kázau si zapamatuvať. Potom ho voďiu dlho sem a tam, naostatok k tej samej hruške privjedou, a obesiť sa mu, že už šetko viďeu, ale abi o tom, a čo sa s ňím robilo, ňikomu povedať ňemohou, na ten povrázok, čo mau v kapse, kázau. Psi boli zatvorenje. Višou teda na hrušku, tam si viprosiu zapískať. Zapískau, psi priskočili a starjeho chitili a dotedi morili, kím sa na kolomaž ňerozljau, jako ím Janko rozkázau.

Dobre do dňa si spau náš bezpeční Janko. Ráno poslau král slúhu, ktorí so strašnou povesťou ku královi pribehou, viďjac Maťeja s hlavou medzi nohami o múr opreného stáť. Na to král zavolau šetkích horárou, a ozbrojení šlí ta. Našli Janka zdravjeho. Janko rozpovedau šetko, jako sa stálo, a že len mu pod tou víminkou oddau, jezli ho sinovi ňedá. Král mu ho prepusťiu, dau pou královstva aj ceru.

Róz sa šou zo ženou v zime vjesť na prechádzku. Psi jeden pred hintovom a dva po bokoch. Naráz zastavili koňe, že sa aňi hnúť ňemohli, a prosili krála Janka, abi ím za vernú službu hlavi pozoťínau. On to urobiť ňechceu, ale viďjac, že sa ináč aňi z mesta ňehňe, urobiu. Tu zo psou tri holubice vileťeli a leťeli pres hori a doli.

Za toto očjerňili slúhovja Janka u krála. Dau ho do temňice a už ho mau obesiť. To holúbki, poletujúc nad occovím domom zazreli (ďalekoviďí), hned ta leťeli, premeňili sa na psou a rozdrjapali aj krála aj jeho ďjevku. Lud sa raduvau. Janka za krála prijau. Janko si zau druhjeho královú ďjevku za ženu, psou u seba zadržau, aj ích occa zavolau k sebe a kralovau, ak ňezomreu, dosjal.“

Úvod o troch zakliatych psoch pripomína úvod č. 1 A a, b. Ďalší motív, že ho psi vysvobodia z nebezpečenstva života, nemá odinakiaľ dokladov. Nasleduje služba u kráľa a úklady závistlivých druhov. Konečne ho kráľ posiela do zakliateho zámku, kde mátoha padá po čiastkach kochom (vid č. 111 B a). Naostatok vysvobodí psov, keď im zotne hlavy.

B) Bratia sebe podobní, sprevádzaní zvermi

a) Dvaja bratia, každý s troma divými zvermi

1. V „Slovenských povestiach“ str. 1. (v novom vydaní str. 15) je rozprávka „Zakliata hora“, upravená A. H. Škultetym podľa textov, ktoré „podali: z Gemera Sam. Ormis; Gust. Reuss; z Novohradu Eduard Škultety; Aur. Kellner a Dan. Bodický z Liptova; Štefanovič zo Zvolena“.

V rozprávke rozpráva sa o dvoch bratoch, celkom si podobných („boli akoby jeden druhému z oka vypadol“), synoch chudobnej vdovy. Neboli zrodení nijakým nadprirodzeným spôsobom, ako sa zpravidla v tejto látke rozpráva. Srovn. Anmerkungen K. H. M. Grimm I., str. 534 č. 60.

Keď šuhaji dorástli, chceli sa podívať do sveta. Darmo ich mať odhovárala; čo si raz do hlavy vzali, to si nedali vyraziť. Sľúbili materi, že sa o tri roky vrátia, a zaopatrili jej všetko, čo bolo na ten čas treba. Sniesli jej žita, múky, strovy, masti, dreva; uspokojená mať želala si ešte kus dobrej pečienky. Vybehli do hory, ale nič nestrelili; len pod večer vybehli s dvoch strán dvaja vlci a začali sa ruvať. Bratia im hodili po kúsku slaniny s chlebom a vlci šli za nimi ako psi ku samému domu. Vlkov zatvorili do maštale a vošli do izby, kde materi všetko vyrozprávali. Mať sa naľakala, že jej vlci roztrhajú kravičku, ale keď prišli do chlieva, kravička stála pekne na svojom mieste a vlci čušali v kúte a na pyskoch mali veľké zámky.

Na druhý deň urobili tak s medveďmi a na tretí so ľvy.

S tými zvermi pobrali sa do sveta.

Tri dni a tri noci stúpali, až prišli na krížné cesty. Tam si urobili na lipe znaky: povyrezávali si mená a pozapichovali nože. „Kto sa skorej vráti, nech vytiahne nôž z bratovho mena, a keď vynde krev, môže vedieť, že mu je brat živý, ale ak potečie voda, istotne je mrtvý.“[4]

Druhá čiastka rozprávky, boj jedného brata s drakom, opisuje sa ináč než v S. A a č. 1.

„Kráľová dcéra preletela popred dieru ako guľa, drak to zaňuchal a vytrčil hlavu“, ale vtom mu ju šuhaj odťal. Drak sa najedoval a vystrčil tri druhé hlavy, ktoré mu hrdina tiež poodtínal. Ale drak vytrčil naraz osem hláv a šibal strašným plameňom. Ukonaný šuhaj ledva držal šabľu. Ale tu priskočil lev a „mocnými pazúrami drakovi všetkých osem hláv i s grgom od hnusného tela odtrhol“.

Pozoruhodno je najmä, že šuhaj, keď po ťažkom zápase zaspal, bol zradným kočišom zabitý a potom od zverov oživený zelinkou, ktorou had chcel vzkriesiť svojho brata, vozmi pridláveného, jako v S. č. 1. A b, č. 1; c, č. 1, č. 5.

O mesiac dostal sa hrdina zas do toho mesta, kde práve mala byť svadba kráľovskej princezny so zradným kočišom. I poslal do zámku medveďa s lístkom, do ktorého zavinul polovicu prsteňa. Princezna ho poznala a medveďovi nakládla do košíka čím najlepších kusov a pridala i plný pohár vína, do ktorého pustila obe polovice z prsteňa. Šuhaj sa hneď pobral do zámku, kde ukázal dračie jazyky, a stal sa kráľovým zaťom.

Nasleduje tretia čiastka, typická pre túto rozprávku. Jedno rano hrdina díval sa oblokom kráľovského zámku a tu na jednej strane videl krásné zelené hory, ale na druhom boku bola hora ožlknutá, ako v jeseni. Dozvedel sa, že je to zakliata hora, v ktorej už veľa ľudí pohynulo, lebo kto raz do nej vstúpil, viacej sa nevrátil. Šuhaj šiel na poľovačku a tu vyskočila proti nemu líška. Pustil za ňou i so zvermi, ale ju nemohol dohoniť. Namrzel sa a zaklial, čo predtým nikda neurobil. Zrazu mu líška skapala s očú, lebo len na to čakala (nad nevinným by nemala moci), a on sa videl v hustej hore, kde bola tma ako o polnoci.

Blúdil v hore a napokon nakládol si ohňa a piekol si slaninku. Tu počul za sebou volať: „Zima mi, zima mi.“ Obzrel sa a na strome uvidel skrčenú starú babu. „Keď ti zima, poď sa zohriať,“ zvolal na ňu. Ale baba až po tretí raz odpovedala, že by sišla, ale že sa bojí jeho zverov; aby ich pošibal prútikom, ktorý mu dala. Šuhaj tak urobil a baba odbehla a doniesla na drevci žabu a obracala ju nad ohňom. Ako ju obracala, počala ho prekárať: „Ty pečieš slaninu, ja pečiem žabu; mne bude slanina a tebe žaba.“ A pri tom hneď na slaninu masť zo žaby kvapkala, hneď mu ju cez ústa preťahovala. Hrdina sa nahneval a zahuckal svoje zvery do nej; ale ony od toho prútika skamenely. Vtom ho striga prútikom pošibala a on naraz tiež skamenel. Potom ho schytila a zavliekla do jamy, kde už mnoho ľudí bola zmárnila.

V poslednej časti rozprávky mladší brat sa vracal domov a na krížnych cestách vytiahol zapichnutý nôž, z ktorého tiekla jedným krajom krv a druhým voda. Pomyslel si, že je to nedobre, že brat je i živý i mrtvý, a šiel ho so svojimi zvermi hľadať. Dostal sa až do paláca, kde sa jeho brat priženil, a kráľovská dcéra poznávala ho za svojho muža, lebo boli rovní. Keď už bola noc, mladší brat zabodol do postele medzi seba a bratovu ženu meč. Ona nevedela, čo si myslieť, a cez celú noc plakala. Ráno sa mladší brat dozvedel o zakliatej hore a hneď si pomyslel, že jeho brat tam niekde zle pochodil.

Vybral sa i on na poľovačku a všetkým činom i jemu sa tak s líškou vodilo, lenže nezaklial. Pod týmže dubom nakládol ohňa a pražil si slaninku. Zvieratá stály mu po boku a lízaly svojich skamenelých bratov. I jemu sa prihovorila striga a dala mu i prútik, ale šuhaj nepošibal zverov, lež zem. Keď striga sišla dolu a robila mu so žabou to, čo bratovi, dal jej zaucho. Tu striga do neho a len zahrdúsiť, ale on zavolal na zvery a ony sa do nej oddaly. Striga prosila, aby ju nedal roztrhať; rozkázal jej teda, aby vzkriesila zvery. I dala mu svoje čižmy, aby sa vyškriabal na strom, že tam najde zlatý prútik, tým aby zvery pošibal. Urobil tak a zvery ožily. „Ulapte ju i vy,“ zavolal, „a driapajte do živého, kým nepovie, kde mi brata podela“. Striga mu dala masť, ktorou brata v jame vzkriesil.

Je tu i zvláštny dodatok. Zvery samy sa oddaly do strigy a roztrhaly ju na franforce. Keď bolo po strige, dovôkola sa rozvidnilo a celá hora sa utešene vyzelenala. „A teraz ešte bolo, čo bolo! — Tie prvé zveri, ktoré boli zkämeneli, — naraz sa na ozbrojených rytýrov obrátili, a tie zvery, čo neboli zkämeneli, na drobné kúsky rozsekali a na jednu hŕbku pokládli. Sotvaže jich tak pokládli: už stávali z toho posekaného mäsa traja tým podobní rytýri; tu sa všetci po bratsky poboskali a viny svoje si odpustili.“

Boli to šiesti bratia z kráľovského rodu, ktorých rodičia nechali nepodelených, takže sa vždy medzi sebou vadili, kto z nich má byť kráľom. Zato ich jedna z rodiny zakliala, aby sa ako vlci, medvedi a ľvi medzi sebou bili, dokiaľ ich „len dvaja nevinní bratia neupokoja“. Darovali bratom všetko bohatstvo a chceli pod ich opatrnosťou život dokončiť.

Vrátili sa všetci do kráľovského paláca a slávili storáz väčšiu slávnosť než prv. O malý čas dobrí synovia doviedli si i svoju mať. Starší brat ostal tam kráľom a mladší sa pobral s tými šiestimi bratmi do ich krajiny, kde mu z vďačnosti prepustili kráľovskú korunu.

2. Rukopisných zápisov tejto rozprávky máme niekoľko. Predovšetkým je v Codexe Rev. C, str. 21 — 24,[5] pod rovnakým nadpisom ako vytlačená verzia. Ztadiaľ bol prepísaný do Prostonárodnieho Zábavníka IV., str. 447 — 453. („Zakljata huora“).

Táto verzia shoduje sa vcelku s textom Škultetyho okrem niektorých menších odchyliek.

Dvaja bratia, synovia chudobnej vdovy, sebe na nerozoznanie podobní, odišli do sveta. Na ceste pristavila ich vlčica, potom medvedica a napokon ľvica, prosiac ich, aby nakŕmili ich mláďatá. Bratia dali im postruhníkov a tak si získali po dve vĺčatá, medvieďatá a ľvíčatá, kdežto v tlačenom texte ruvajúce sa zvery upokojily sa, keď im hodili kúštik slaniny s chlebom. — Bratia sa so svojimi zvermi domov nevrátili, mať ich ani nevyzvala, aby jej priniesli nejakú korisť s poľovačky.

Keď prišli na krížné cesty, kde stál veličizný dub, tam na znak svojho života zapichli do duba vidličku a nôž.

Boj s drakom má tiež niektoré drobnejšie zvláštné črty. Starší brat prišiel do mesta a tam sa dozvedel o šarkanovi. Práve išla kráľovská dcéra na koči k dračej diere. Hrdina sa prichytil na zadok koča; princezna ho spozorovala a pozvala k sebe do koča, lebo sa jej i on pozdal. Keď prišli k dračej diere, princezna stále sa len modlila, kdežto v tlačenom texte si sadla na koňa a tak preletela „popred dieru ako guľa“. Šarkan sa oboril i na hrdinu, ale on zahuckal naň zvery. Drak chrlil oheň, tak že všetko od veľkej pálčivosti zamdlievalo. Hrdina vytrhol meč a „jedným hnutím“ odťal mu šesť hláv. Zvery jeho opäť nadobudly sily, skočily drakovi na bok a rek odťal mu i druhých šesť hláv.

Zomdlení všetci si políhali; predtým však hrdina vyrezal jazyky z dračích hláv a strčil do kapsy. Ale keď zaspali, zradný sluha ho zabil a princeznu prinútil, aby ho vyhlasovala za svojho osvoboditeľa.

Keď sa zvery zobudily a videly pána zabitého, lev pobehal všetky hory a nasbieral zeliniek, ktorými potrel hlavu pánovu, ktorá sa hneď srástla. Hrdina pobral sa do mesta, kde sa slávila svadba, v zámku stal si za dvere izby a zvery pustil dnu. Princezna ich poznala, umyla a svojmu osvoboditeľovi poslala pohár vína s polovicou prsteňa.

Hrdina vhodil do pohára druhú polovicu prsteňa, ktorý sa hneď srástol. Zatým vošiel do izby, kde zradný sluha princeznu hrešil, že tak často vstáva od stola, ukázal jazyky a podvodníka dali dvoma bujakmi roztrhať.

Raz po svadbe mladý manžel chcel ísť na poľovačku a princezna ho vystríhala pred zakliatou horou, kdežto v tlačenej verzii to urobil mládenec, keď svojho pána obliekal. Na poľovačke zaviedol ho zajac, „ktorý striga bol“, do zakliatej hory, dal do seba streliť, ale sa do hory vrútil. Hrdina išiel za ním, ale čím ďalej zachádzal hlbšie do hory, až ustatý prišiel pod dub, kde si nakládol ohňa a piekol zajaca.

Na strome uvidel strigu, ktorej bolo veľmi zima; keď ju volal, aby sišla, hodila mu so stromu „šnúročku“, aby ňou ulapil svoje zvery. Spravil tak, a zvery naraz skamenely.

Striga ulapila žabu, vopchala na ražeň a kričala: „Kdo peče zajaca, žabu bude jesť“. Hrdinu to namrzelo, a keď to stále volala, „ju fukou. Striga sa rozzlobila, chiťila ho, podrúzgala a do škrupini vajca vstrčila a na strom odložila.“

Mladší brat sa práve vracal domov a na krížnych cestách poznal nešťastie, ktoré postihlo brata. Vytrhol nôž z duba, krv sa cedila, vytrhol vidličku, voda vytekala. „No, ten žije aj umreu,“ povedal si sám sebe (tak ako v tlačenej verzii) a išiel brata hľadať. Prišiel do zámku, kde sa brat oženil, prenocoval tam (rozprávanie shoduje sa s tlačou) a ráno išiel na poľovačku. I jemu sa ukázal zajac a zaviedol ho do zakliatej hory. Keď naň striga so stromu volala, aby ulapil svoje zvery, urobil to iba naoko, lebo videl, že jeho zvieratá „lízali zkamenjelé skali“. Striga chcela i jemu pripraviť osud bratov, ale on zahuckal na ňu svoje zvery. Dala mu svoje čižmy, aby vyliezol na strom; tam našiel zlatý prútik, ktorým skamenelé zvery pošibal a ony ožily. Zatým donútil strigu, aby povedala, kde je jeho brat. Kázala mu zas „čižmy obuť, škrupinu z vajca hledať a masťou jednou namazať,“ že ožije.

I stalo sa tak, brat ožil a potom sa všetci „na strigu oborili, čepec jej strhli a do ohňa hodili, ktorí velmi praskau, a čertové sa premáhali. Naposledi ju na kusi roztrhali.“

Keď sa domov vracali, starší brat sa rozpomenul, že mladší s jeho ženou spal. Ale sa utíšil, keď mu brat rozpovedal, že medzi seba a jeho ženu položil meč.

O osvobodení zakliatych zverov sa tu nerozpráva a ani len to, že by vôbec boly zakliate.

Mladší brat ostal v zámku a i mať dali ta doviesť. Zakliata hora bola od toho času tiež osvobodená a sa pekne zelenala.

3. Iný text bol zapísaný v Prostonárodňom Zábavníku I., str. 327 — 345, č. 17: „O dvoch bratoch“, z okolia zvolenského.

Obsah tohoto textu bol zapísaný do soznamu sbierky rozprávok, chystanej do tlače na sklonku rokov 40-tych. Pozri hore str. 57.

Dvaja synkovia mlynárskej vdovy rozhodli sa, že pôjdu do sveta. Prichystali materi všetko potrebné na tri roky a naostatok vyšli si na poľovačku. Podobne ako v tlačenom texte uspokojili kúskom slaniny s chlebom dva vlky, druhý raz medvede a napokon ľvy a doviedli ich domov. Odobrali sa od matere a išli, až prišli na krížné cesty, kde stála lipa. Zaťali do nej ako znak sekerku, ktorú mali so sebou. Ktorý z nich sa o dva roky prvý vráti, nech ju vytiahne; ak potečie krv, bude to znamenať, že je brat živý; ak voda pôjde, že je mŕtvy.

Starší brat prišiel do mesta, kde drak nechcel púšťať vodu, ak nedostal po paničke. Práve vtedy mala mu byť daná kráľovská princezna. Kráľ sľuboval osvoboditeľovi dcéru za ženu a po svojej smrti kráľovstvo. Hrdina mu po krčmárovi odkázal, že sa o to pokúsi. Ihneď ho doviedli do zámku, kde mu dali pokojnú izbu, v ktorej až do druhého dňa sa modlil a pripravoval na zápas s drakom. Ráno nakŕmil zvery a odišiel na šarkana. Princezna sa viezla na koči s jedným ministrom. Kráľ kázal mesto ozbrojiť a zatvoriť a na hradby postavať delá, aby mohli draka, keď by bol len ranený a chcel mesto napadnúť, dobiť.

Keď už prichádzali k drakovi, princezka a minister posadali na kone a čakali hrdinu. Tak, ako vo vytlačenom texte, princezka preletela na koni popri dračej diere, aby ho von vyvábila. Drak vytrčil hlavu, ale vtom mu ju šabľa odťala; rozjedovaný šarkan vytrčil tri hlavy a soptil oheň, ale rek odťal mu i tie hlavy. Drak tým rozzúrený vypustil taký oheň, že hrdina zamdlel. Zvery to uvidely, rozzlobené skočily na draka a tak ho trhaly, že mu len jedna hlava ostala. Minister zďaleka zazrel, že hrdina leží zamdletý a že sa hýba, priskočil a chcel ho soťať, ale vtedy rozhnevaný drak „taký oheň vypustiv, že keď už stíhav šablou na omdlenýho, na zem na večnost padou“. Rek sa prebral, a vidiac ministra, ľutoval ho; i sobral všetky sily a drakovi „jedným čihnutím“ posledniu hlavu odsekol.

Zo všetkých deviatich dračích hláv povyrezával si jazyky a ustatý i so zvermi zaspal. Ale „mu vo sňe prišla dcera královská do rozumu“, a preto vstal, zobudil zvieratá a dali sa s princezkou na zpiatočnú cestu. Kočiš, ktorý ich viezol, vyrozprával mu o tom, ako ho chcel minister zmárniť. Princezka „bola velmo rada a ho hned k sebe priťiskla a na svojom loňe odpočinouť dovolila. Zvery tiež o krátky čas zaspali.“ Keď to videl kočiš, prinútili princeznu prísahať, že on draka zabil, a hrdinovi odrezal hlavu. Oživenie hrdinovo zelinkou hadovi odňatou opisuje sa ako u Škultetyho.

Kráľ, keď počul, že neznámy zhynul a jeho zvery sa ztratily, vydal rozkaz, aby zvery maly svobodný prístup. Lev vedel, že sa chystá svadba princeznina s kočišom, i poslal vlka do kráľovského zámku, „aby pre pána pítav od princeznej jest v kuchyni s mlčením“. Princezna dala sa vlkovi nažrať a nakládla mu do šatky mnoho jedla, lebo si myslela, že sa s jej milým div stal. Vlk niesol šatku, ale sotva videl ovce, pustil sa za nimi, šatku ztratil a miesto nej doniesol pánovi rozdriapanú ovcu. Lev ho vyhrešil a poslal medveďa. Tomu sa tiež tak vodilo, len s tým rozdielom, že pánovi jedlo doniesol. Keď pán dostal pokrm, lev vybehol, lapil srnu a divú sviňu a s medveďom a vlkom sa nakŕmil.

Potom sa vybrali i s pánom do kráľovského dvora, a sotvaže ta prišli, princezna bola svojmu osvoboditeľovi kolo krku. Kráľ dal kočišovi takú hádku, ako v Prostonárodňom Zábavníku III., str. 289 č. 38 (v. S. str. 167), „čvo by ten zaslúživ, čvo by celou krajinu a krála oklamav a jej zle chcev“. Kočiš odpovedal, aby ho kone roztrhaly, a tým vyniesol rozsudok sám nad sebou. Ale sa odvolával, že on má dračie hlavy. Vtom však vkročil osvoboditeľ, ukázal jazyky z hláv a dokázal pravdu. Zpod kočiša hneď vypadly vankúše. Zradca bol potrestaný a potom bola tri ráz väčšia radosť a veselie.

Nasleduje druhá časť: poľovačka a zablúdenie v hore. Liší sa tým, že mladý manžel nebol vylákaný líškou alebo zajacom, lež sám zašiel do tmavej hory. Len v hore uvidel líšku, do ktorej strelil, ale nadarmo. Zaklial, čoho ešte nikdy neurobil, a tým líška nadobudla nad ním moci. Striga po zvyčajnej scéne ho zahrdúsila a so skamenelými zvermi do jamy zahrabala.

Druhý brat o tri roky prišiel k lipe, zaťal sekerkou a vyšla voda. — Ostatok sa rozpráva rovnako ako v texte tlačenom, lenže okrem bosorky vystupuje tu i jej slúžka. Zvery chytily strigu a rek jej kázal vrátiť flintu, ktorá mu bola skapala. Keď ju dostal, nabil si lepšie a chcel strigu zastreliť, ak mu nevráti brata i so zvermi. Nechcela, ale keď ju zvery trhaly, sľúbila mu najprv dať brata mŕtveho. Ale rek na to nepristal a baba zavolala na slúžku, ktorá prišla a chcela ho zabiť, lebo sa nazdávala, že má flintu prázdnu. Gazdiná však jej vyjavila, že flinta je nabitá, a tak slúžka brata so zvermi hneď vykopala. Oživené zvery bez rozkazu pánov bosorky roztrhaly.

Koniec o osude zverov je tenže, ako v tlači.

4. V Codexe divers. auct. A., str. 82 — 83, je podaná vo výťahu iná verzia pod nadpisom „Dvaja braťja a do stromu zapíchnutje nože“.

O pôvode bratov sa nič nerozpráva. „Išli ráz dvaja braťja do sveta, a idúc prišli na krížne cesti; medzi cestami stáu jeden velkí strom, do ktorjeho svoje nože pozapichali s tim doložením, že keď dajeden z ňich sa vráťi a viďí nuož zazrzavení, ňech zná, že je druhí brat v ňebezpečenstvu, ňech že mu teda príďe k pomoci.“ Staršiemu, keď išiel horou, pripojili sa medveď, vlk a lev za to, že ich nakŕmil chlebom. Prišiel do mesta, kde dávali dvanásťhlavému drakovi každý rok po dievčaťu; s pomocou zverov osvobodil princeznu, sobáš však neslávili, lebo hrdina odišiel vyzvedieť sa, čo je s bratom, a sľúbil o rok sa vrátiť.

Ale o rok nechodil a miesto neho sa druhý dostavil a na dôkaz akési zuby miesto šarkanových ukazoval. Keď už chystali svadbu, prišiel hrdina a ukázal dračie jazyky; podvodníka obesili.

„Raz sa prechoďiu zo ženou po zahraďe a na ednom vrchu viďeu oheň horjeť. Spítau sa ženi, čo je to, a ona odpovedala, že sú tam jej predkovja zakljati. Hňeď si predsebazau ich ísť visloboďiť, a ňedajúc sa žeňe odhovoriť, na druhí ďeň si zau jedneho koňa a psíka a šou. Prišou k jedním dvercom do toho vrcha, zaklope — nič, zaklope a ozve sa Ježibaba. Abi otvorila; že sa bojí. Namnoho otvorila (žabi varila), ale sa zvierat velmi nalakala. Prosila ho, abi toho psíka na kon(s)kú srsť priviazau; on urobil, a ona zala jakísi prúťik, švihla psa, hňed sa skameniu, a tak aj zo zvjeratí, s koňom aj s ňím.“

„Mladší brat, prídúc k stromu, našou nuož bratou celkom zrdzavení; hňeď šou ta napravo. Prišou do krčmi, krčmár ho velmi radostňe privítau — a od ňeho sa šetko doveďeu. Šou do paláca, radosti bolo mnoho, lebo sa nazdali, že je to tamten, keď mu celkom podobní bou. Prechádzajúc sa po zahrade spitau sa na ten oheň — (že zabudou). A keď mu princeska povjedala, čo to je, hňed si pomisleu, že tam aj jeho brat buďe. Šou ta vystrojení, ak jeho brat. Príďe k dvercom, zabúcha, Ježibaba víďe — ten jej hrozí rozsekaňím, ak mu ňepovje, kďe mu je brat. Navelje povedala, že skameňeli. Abi mu povedala, jako ho visloboďiť. Namnoho povedala, že tam pod jednou skalou jesto jeden had, abi toho zabiu, na hentom na poli vohončou krev viceďiu, v tom kúťe na dvercoch tú velkú klatku rozraziu na tri razi, ak ňje, že zle s ňím — a za timí dvermi že je jeho brat, ktorjeho ak tou krvou pomasťí, hňed ožije. Šetko tak urobiu. Brat mu ožiu aj celá švegrinina rodina. Potom sa s bratom vráťiu a oddau ho jeho žeňe a zostau pri bratovi.“

5. V „Prostonárodňom Zábavníku“ III., str. 384 — 87, je „Povesť o drákovi a o dvoch bratoch“.

V tejto verzii sú motívy prehodené, najmä druhá čiastka rozprávky o osude staršieho brata v zakliatej hore a o premožení draka s dvadsaťštyrmi hlavami je užšie spojená. O oživení staršieho brata rozpráva sa inakšie.

Celkom zvláštna a originálna je scéna so zradným kráľovským sluhom. Obidvaja bratia zápasia so sluhom a mladší v tom boji padne. Je oživený masťou, ktorú doniesol brat, nie jeho zvery.

Celý text podávame:

„Bou raz jeden chudobní oťec a ten mau dvoch sinou; tíchto naučiu tak strjelať, že jeden druhjemu z ruki groš vistreliu. Potom im kupiu každjemu po jednej flinťe a šabli a povedau ím: ‚Sinovja mojí, choďťe si sami živnosť hladať, ja som vám už dau, čo som mohou, vjac dobrjeho vám urobiť ňemuožem, lebo som už starí a slabí.‘ Sinovja sa odobrali od otca a vibrali sa do huor, že budú poluvať.

Ako po horách dlho choďili, raz natrafja na jednu lvicu a chceli hu zastreliť, ale táto ích prosila, žebi hej život darovali, že im račej dá každjemu po jednom mladom lvíčaťu, ktorje ím budú na dobrej pomoci. Na toto oňí pristali, a lvica ím dala po jednom lvíčaťu. Idú ďalej, tu napadnú na jedneho meďveďa, a ťješ ho chceli zastreliť. Ale i tento ích prosiu, abi mu dali pokoj, že im dá každjemu po jenom meďvjeďaťu, čo aj splňiu, a oňi sa ďalej vidali na cestu. Idú, idú, tu najdu jedneho vlka a chceli ho zabiť, ale i tento sa ím viprosiu a dau každjemu jedno vĺča. Takto teda mau každí troje zvjeratok, ktorje ím v ňebezpečenství mali pomáhať.

Vindu s huor, tu prídu na rozcesťja. Povje teda starší ku mladšjemu: ‚Ja iďem na pravo, a ti choď na lavo; keď šabla tvoja buďe krvavá, muožeš veďjeť, že som mrtví, keď ale moja buďe krvavá, buďem veďjeť, že si ti mrtví.‘ — Takto si podali ruki a rozišli sa každí na druhú stranu, starší na pravo, mladší na lavo.

Starší iďe, iďe, len príďe do jedneho mesta a viďeu, že je celkom čjernim súknom obituo; tu sa spíta, že čo to znamená? Povedali mu teda, že v jednej hore, v jednej jeskiňi bíva drák ukrutní, ktorjemu každí ďen miseju jedno ďjouča dať zožrať; teraz že je rad na královu céru, a preto že je mesto v čjernom súkňe. Ako vinďe ďalej na rínok, počuje vihlašovať, že kdo céru královu od dráka visvoboďí, že ten po smrťi královej králom buďe a céru za ženu dostaňe. Tento ako to počuje, povje, že on hu visloboďí. Dovedú ho do tej hori teda k tej jeskiňi, v ktorej ten drák bívau, a chistau sa už k bitke, a že on najprú buďe tjať šablou toho dráka, keď ale ustaňe, jeho zvjerata, ktorje sebou mau, mu budú pomáhať.

Tu z jedneho stromu zakričí jedna ježibaba, abi pruťikom tím, ktorí mu podávala, tje zvjeratka pošibau, tak že mu drák ňič ňeurobí, a že ho tje zvjeratá premuožu. On hu poslúchou, ale ako (sa) zarmúťiu, keď zvjeratá jeho tím, že si ich pošibau, skameňeli. Tak teda museu sám sa chitiť do toho dráka a bou od ňeho roztrhaní.

Jeho brat, ktorí sa na lavo zo svojimi zvjeratmi pusťiu, viťjahňe raz šablu a viďí, že je krvavá. Hňeď teda veďeu, že jeho brat už je mrtví, a vibrau sa na cestu ho hladať, abi aspoň zveďeu, ďe a ako zomreu. Prijďe do jedneho mesta a spituvau sa, čo novjeho slíchať. Tu mu rozprávali o tom drákovi a o tom šuhajovi, čo sa mu tje zvierata skameňeli. Tu tento hňeď veďeu, že to jeho brat, tam čo zahinuu, a vibrau sa v tú stranu, ďe to mesto ležalo, zo svojím levom, meďveďom a vlkom, a ťješ našjou domi v čjernom súkňe. Opítau sa, ačpráve veďeu, čo to za príčina; a tu mu povedali, že dcéru královu miseju dať zožrjeť, a že ňikoho ňjeto, čobi hu visloboďiu, ačpráve takjemu bi dali ju za ženu, a po smrťi krála bi on trún nastúpiu. Tu sa tento hňeď ohlásiu, že hu on visloboďí a dráka s pomocou Božou zabije.

Zavedli ho teda do tej hori k tej jeskiňi, ďe ten drák bou a už sa chistau k bitke. Tu z jedneho stromu zakričí jedna ježibaba, abi s tím pruťikom svoje zvjeratka pošibau, ktorí mu podávala. On vzau prut tento, ale ňepošibau svoje, ale tje skameňelje, čo tam viďeu; a tjeto hňed sa odkameňili. Potom sa odau zo svojima zvjeratmi do toho dráka, a tje bratove pusťiu na tú ježibabu. Keď sa dlho biu a sekau s tím drákom, predca sa mu podarilo s pomocou jeho zverou tomuto šetkích štirjadvacať hlau odťjať. Tje druhje ťješ tú strigu celkom roztrhali. Viďeu on ale tam aj na zemi kosťi človečje a hňeď si pomisleu, že to budú z jeho brata; tak tjeto krvou toho dráka pomasťiu, tak že počali mesom obrastať a híbať sa. Potom ích pekňe poskladau a zrazu viďeu pred sebou brata svojho staršjeho.

Uradovaní teda obidvaja, že sa predci zišli a že sa obidvaja živí, virezali s tích štirjadvacat dračích hlau šetki jaziki a počali ísť ku královi. V tom ích prepadňe jeden králouskí sluha a preklau mladšího, čo toho dráka bou zabiu. Jeho brat starší hňeď bežau hladať zelini a potom mu potreu tú ranu, a tak tento ozdraveu.

Idú potom do mesta, len počujú samú musiku, a červenuo súkno bolo na domoch. Opítajú sa, čo to znamená; tu ím poveďja, že je svadba kralovej cére z jedním králouskím sluhom, ktorí dráka zabiu. Ako to mladčí počuje, hňeď poslau vlka s košíkom do palácu králouskjeho a z listom. Príďe ta, tu ho hňeď králova dcéra poznala a poslala od toho vlka všeljakích koláčou, tortou a inšjeho čo mohla, a odpísala mu, že ona mu chce verná zostať, ale že ten sluha hu chceu zabiť, ak ňepovje pred králom, že hu on visloboďiu; na to že mu aj misela prisahať.

Na toto sa mladší velmi rozhňevau a hňeď išjou ku královi, ukázau mu čtirjadvacať jazikou z dráka a povedau mu, že on dráka zabiu a jeho céru visloboďiu, a tak že to, čo král slúbiu tomu, kdo to vikoná, že si prosí. Král sa nad tímto zaďiviu, ale keď mu i jeho céra povedala, že je tak a že hu ten sluha len na to primiseu, abi povedala, že hu on visloboďiu, tak hňeď tohoto huncuúta dau zoťjať.

Títo ale dvaja braťja dostali slubenuo, a sice: starší králoustuo, mladší ale céru královu za ženu, a žijú zo svojima zvjeratmi aj posjal, ak ňeumreli.“

6. Ináče rozpráva o pôvode dvoch bratov verzia zvolenská, zapísaná Amáliou Sirotkovou v „Povestiach“, sv. VIII. — IX., str. 31 — 46, nadpísaná: „O Drákovi“.

Bohatý mlynár mal jedinú dcéru Zuzku, ktorú si tak držal ako zlato; nikde ju nepúšťali, nikto sa nesmel s ňou shovárať. Ale jednako meštianskemu synkovi sa podarilo dostať sa v prestrojení za starú žobráčku do mlyna. Mlynár s mlynárkou nechali ho, nič netušiac, prenocovať v jednej izbe so Zuzkou. Keď už bolo na dievčaťu badať zmenu, mlynár, chcejúc vyhnúť hanbe, vystavil v hore malú komôrku a do nej dcéru zamuroval a len malý oblôčik jej nechal, „zkadjal luft mala“.

V komôrke porodila Zuzka dvoch synčokov; posol boží v podobe vtáčika nosieval im v polovici vajcovej škrupiny potravy natoľko, že to všetkým trom dosť bolo. Mať nemala ani plienočiek ani vankúšika a preto šaty zo seba svliekla a tým svoje deti povila. Tak tam boli tri roky.

Medzitým mlynárka ľutovala, že boli k vlastnej dcére tak nemilosrdní, a poslala muža, aby aspoň kosti posbieral a niekde v hore pochoval. Keď ta prišiel a zastal, začul lalotanie detí „mama, tata“. Prekvapený vylámal dieru a našiel dcéru živú. Zuzka ho prosila o milosť. Otec sa ani nepýtal, ako sa dcéra i s deťmi zachovala, dal jej kepienčok i deti hábami zakrútil a priviedol ich na radosť matkinu domov. Keď chlapci dorastali a spolužiaci nadávali im do „skalníkov“, prosili starého otca, keby im dovolil podívať sa do sveta a kúpil im po flintičke a šabličke. Tak opatrení odišli do sveta.

Chodili pol roka a napokon sa dohodli, že sa rozídu. Kým sa rozišli, chceli streliť zajaca samicu, potom vlčicu a medvedicu, ale sa dali uprosiť a dostali od nich po dvoch mladých zajačkoch, vĺčatách a medvieďatách. Na krížnych cestách zapichli do hrušky nôž; „ktorí ku tejto hruški prú príďe a nvož vitjahne a potečje krú, bude istí, že je pri živote, ale ak potečje voda, môže istí biť, že je mrtvý“.

Starší Janko šiel so svojimi zvierenci na pravú stranu a prišiel do mesta, kde drakovi s deviatimi hlavami, ktorý sa zjavil v jednej pivnici, obetovali každý rok po paničke, aby mesto svojimi plameňmi celkom nevypálil. Vtedy mu mali dať kráľovskú dcéru. Už ju viezli na koči k pivnici, aby ju drakovi hodili. Janko pristavil koč a osvedčil sa, že pôjde proti drakovi. Pomocou svojich zverov draka premohol a všetkých deväť hláv mu odťal. Zachránená princezna vzala ho k sebe do koča a išli do zámku. Tam chceli, aby i sobáš hneď bol, ale Janko si vyžiadal, aby smel so svojou „verenicou“ odbehnúť k svojim rodičom. Na druhý deň ráno vybrali sa na cestu a na jednej pustatine zastali, aby nakŕmili kone. Janko s princeznou na pažiti zadriemali a tu zradný kočiš Jankovi preklal hrdlo „penálom“ a princeznu sprísahal, že ho bude vyhlasovať za pravého „verenca“. Obliekol si Jankove šaty, v dedine najali kočiša, vrátili sa ku kráľovi a robili prípravy na svadbu.

Mrtvého Janka zvery oživily zelinkami a všetci vrátili sa do mesta, kde práve mal byť popoludní sobáš princezny s kočišom. Janko poslal princezne po zajačkovi v košíku prsteň. Princezna, keď zajačka uvidela, hneď vynútenú prísahu zrušila a podvod kočišov vyzradila. I poslali ministrov so zajačkom pre pravého osvoboditeľa, a ako Janko prišiel, zradnému kočišovi hlavu sťali.

Po sobáši zablúdil Janko so svojimi zvermi do hory. O poludní začalo sa blýskať a hrmieť, nastala veľká tma a preto si rozložili oheň. Scéna so starou babou je obvyklá. Stará baba mladého kráľa na kusy „rozdrjapala“.

Medzitým mladší brat Martin navracal sa domov. Prišiel k hruške, vytiahol nôž „a začňe tjec ani voda, ani krú, len taká sokrvica; hned si pomisleu, že z jeho bratom Jankom je zle, ale je ani živí, ani mrtví“. Prišiel do mesta, kde ho všetci pokladali za kráľa a princezna za muža. Večer mladá kráľovná odkryla len jednu posteľ, ale Martin ju poprosil, keby mu dala druhú posteľ odkryť, aby sa „vipotiť mohou“. Ráno sa vybral na poľovačku, hoci ho manželka veľmi odhovárala, v hore prinútil strigu, aby oživila brata a jeho zvieratá. Zvery babu rozdriapaly a ona sa na smolu obrátila.

Bratia šli vedno do zámku a kráľovná poznala muža, keď ju jeho zvery lízaly. Mladšieho brata Janka urobil ministrom a doviedli si ta svoju mať, ktorá ich už štrnásť rokov nevidela, a až do smrti verne a svedomite ju opatrovali.

7. Je ešte neúplná verzia v Codexe Rev. A., str. 43a — b, nadpísaná: „Loktibreda“, odkiaľ bola prepísaná do Prostonár. Zábavníka III., str. 59 — 63, č. 14 pod názvom „Poviedka o Loktibrede“. Opisuje sa tu scéna v hore so strigou, ktorá hrdinu a jeho zvery obrátila na kameň.

Podávame text Codexu Rev. vo vernom odpise a odchýlky textu druhého uvádzame v zátvorkách:

„Búl jedon král a mal dvoch synó. Ti [Ty] synove išli na polovašku do hvari. Tu polujú, polujú, rás se ti [či] len nazhana? okolo nich vela? zvjeratkó [zvjarëtkó]. ‚Ach, páni, páni,‘ pódajú tja zvjarence, ‚nezabíjejte nás, rašé se vám tak podámo.‘ A mladí páni tak dobrí buli, že jim život darovali a len tak si jich hnali do domu. Potom se spolu s nima delili, a tot staršý [starsy] so svojo poloviškó [poloviskó] pustil se druhó cestó a mladšý tjaž [opä] druhó.

Rás [Edoráz] prišól tam [tot] staršý ku jedne veliké, nesmírné hvare a prosto do né [ne] se pustil. Tamnu vo prosretku [vposredku] najšol [najšól] mestisko [edno mesto]. ‚Tuto možmo [možemo] prenocovat [prenocovaťi],‘ pódá a rozloží vatru, naklade [nakladžja] ohne a zašne [zašnja] darab slaninky [slanyni] na rožníku [rožniku] pjast [piac]. ‚Zima mi,‘ zavolá z duba dáká nevole [miesto ‚nevole‘ potvora] tak bjadne, akby jú zima drvila. ‚Kot [koj] ti [či] zima, pod [poj] se zohrat [zohréč],‘ povja van [vam]. ‚Ale se bojím tich tvojích slúhó.‘ ‚Ei, švaže by si se bála.‘ — Zas [Opǟ] po chvíli: ‚Zima mí [mi],‘ zavolá. ‚Kot [Koj] ti [či] zima, pod se zohrǟt [zohréč].‘ ‚Ale se bojím tich tvojích zvjarétkó.‘ ‚Ei, svažeby si se bála! Kto se bojí, nech mrzne.‘ — ‚Zima mí,‘ zas [ope] kričí nezadĺho takým hlasom, ako by ho trǟska metala. ‚Kot [Koj] ti [či] zima, pot [poj] se zohrat [zohréč] a neskuš [neskus] mi velé!‘ ‚Ale se bojím, daj mi ta tja zvjareta tím prútikom [pručikom] odohnat [odohnač] [a] pošibat [pošibač].‘ ‚Veže [pridané: ich len] pošib!‘ Tu ona zhúkne [Tu se či ona zvlešja] z toho duba, taká šedivá [šedzivá], škramavá [škamráva], dreplavá [sdrépana], ako smrt [smrť], len kosti [košči] na né stršeli [trseli] a ošima tak, ako striga iskrila. Tak se pritogánǟ [pritáhne] ku tým zvjaretom, pozatíná [pozačina] jich jedným prútikom [obe slová v druhom texte vystaly], a oni hned [hneč] skalami ostáli. Pán tu od ohně staně, vidí [vidži], že su už skali jeho zvjaretká, žasne [zašnja] na nú hombovat [hombovač], hrešit [hrisíc] — a ona ništ [nist]. ‚Naráz te zadusím,‘ pódá, ‚ty stará strigo [striga]. Šva si zpravila, hrom se ti do —, aby se ti —.‘ Ale ona se rozožerie [rozoženja], zašmarí [zaluči] se mu na hrdlo, kosti [košči] poláme a razom [naráz] zabije. Potom chudáka mrtvyho do jedné [edne] škatuli zachránila [zahránila] a na dub odložila.

Jeho mladšý [mladsy] brat s druhýma zvjarenci [zvjareti] prišól [prišol] domo ku otcovi [occovi], ale brata nemohli doškat [doskač]. Len sekal, kelo šekal a napokon, aby strach otcó [ocovy] ulevil, vybral se za ním, dakde ho hlédat [hlédač]. Všǟ [Vsǟ] se cestó zpitoval, ši tǟ nešol [nesól] jeho brat s takýma zvjareti? — ‚Išól [Isol],‘ pódali [povedali], ‚tu na boku do jedné veliké hvari, ale van [vom] z té [te] nikdy nevinde.‘ Brat, ako to pošúl [posul]: ‚Vara ti tot [Voru či tot] bez pochyby,‘ pódá, ‚tam dakde blúdí [bludžj]; pojdem jǟ ho hledat [hledač].‘ A tak se pustil [pušťil] rovno [róno] do té [te] hvari. Prihodilo se mu, že právě [práve] na to mesto, kde jeho brat, prišol na noc. Vidí vatru, vidí na slaninku rožníky [Koj vatru vidži aj rožníky] a po chrasti [chrašči] zkamenelja zvjaretká. ‚Tu najiste [naiste] dakdo, alebo azdaj [adaj] van [vom] nocoval. Len šva sa tjato skali ako zveri. No, vara [voru] si mi pochodil [pochodžil], ak sú [su] to tvojo zveri.‘ Ale ništ delé [dele] nehledal, len ohen rozložil a darab slaninky [slanynki] na rožen, ale mu na veky brat v hlave tršel [vršel].

‚Zima mí [mi]!‘ — skody neskody zavolá ta Loktibreda. ‚Ak ti [či] zima, pod [poj] se zohrǟt [zohrǟť].‘ ‚Ale se bojím tich zvjarencó [zvjarenco].‘ ‚Ei, svažeby si se bála.‘ — ‚Zima mi,‘ zas [vystalo] zatrempoce [zaštrepoce], ako by ju spǟcja trǟslo [spǟcǟ nevole trǟsla]. ‚Kot ti [Koj či] zima, pod [poj] se zohrǟt [zohreč].‘ ‚Ve se bojím tich tvojich zveró.‘ ‚Ei, svažeby si se bála.‘ Zas po chvíli gauší tá striga: ‚Zima mí [mi].‘ ‚Kot ti [Koj či] zima, pod [poj] se zohrǟt [zohrǟč].‘ ‚Ve se zídem, ale mi daj tja tvojo zvjareta týmto prútom odohnat.‘ ‚Ach, švažeby ti tam spomvahol prút [Ach, švažeby či tam prút spomáhal], by te oni rozdrǟpali [rozdrépali] — ale poškaj, jǟ [ja] jich odženem [odženjom].‘ Tu van [vom] zvjaretá na bok [miesto ‚na bok‘: ta bull] odohnal a ona zišla ku ohnu.

‚Jedla by,‘ kody neskody [kedy neskódy] zavolá. ‚Upeš, šva máš, a neskuš,‘ pódá van [A on je povia: ‚Uspeš si, šva más, a neskus‘]; a ona hybaj do jǟrku, ulapila ropuchu, nastrčila na rožen a zašnúla pjast [zašnula pjac]. ‚Kto peše [pešja] slaninku, bude žabu,‘ pódá striga. ‚Cit [Čicho],‘ zavolá van [zavolá vom]. Zas [Opé] len: ‚Ko peše [pešja] slaninku, bude [pridané: ješč] žabu.‘ ‚Cit, neskuš‘ [‚Čicho, neskus‘]. — A ona ništ nedbá, len: ‚Kto peše slaninku, bude [pridané: ješč] žabu.‘ ‚Cit [Čit], ty stará striga!‘ A ona se našǟhne [našehne], chmat! uchytí slaninku a vstrší [vstrsí] mu žabu. Tu se van [vom] nahnevá, zavolá na zvěri [zveri]: ‚Zvjaretka, trhajte tu starú strigu.‘ A zvjaretká zubami, dlahami do né, trhali, šklbali, až len tak cafraky s né padali. [Táto veta v druhom rukopise vystala.] ‚Nedaj me trhát,‘ volá ona milosrdným hlasom, ‚dám ti [či] ta [tu] slaninku.‘ ‚Len trhajte, kým nepovja, šijo to zvjaretá zkamenelja.‘ — Tuž tu kotro pes, kotro vlk, kotro medved [meďvet] zašne ju šklbat [sklbat], kúsat [kusat], a ona: ‚Povjam ti [či], povjam, len me osleboc [osloboc].‘ Dobre nedobre zvjaretká zastáli, ale na pohotove okolo né stáli [Dobre nedobre, ale zvjaretká na pohotove…]. ‚Tvojho bratovo su to zveri,‘ povja ona. A van: ‚Ak nepovjaš, ak zkameneli, a ak jich neoživíš [neoživis], dam ta na márnja kusi rozdrǟpat [rozdrǟpač].‘ Ona kus nekcela, ale ak zuby zašeli zas kúsat [kusač]: ‚Jǟ [Vǟ] som jich prútikom [pručikom] poudjarala,‘ volá mu [mú] a potom tým prútikom na opak poudjará [poudjera] tja skali, a hned [hneč] buli živja zveri.

Narás ona vybehla na duba a skrila se mezi konáre [konáre]. ‚Medved, ztrhni jú a podrǟp [podrap], kým mi brata nevystanoví.‘ Nuž tu medvǟdok [medvedjak] z radosti na duba, milú Loktibredu za nohu, až len tak píštele v né prašteli. ‚Na ti brata,‘ volá, ‚pus mé [me]!‘ A van [vom] škatulu zvel a Loktibredu pustil. A ona hibaj zo stroma na strom daleko ušla.

Škatula se otvorí a tu brat ešte taký [taky], ak by terás dušu pustil. Zvjaretá ho lutovali, a tak šitky zašnú do škatuli dúchat [duchať]. Dúchali, chúchali [Duchali, chuchali], až pomáli [pomali] ožil. ‚No, tu by si ty bul [búl] spočíval,‘ pódá mladšý [mladsy] brat, ‚ale tě [to] tjato zvjaretká oslebodili [oslobodili].‘ Tak se radovali bratja, jedon, že ožil, a druhý, že brata najšol. Polapali se za ruky a tu radost nesú otcovi.“

Z novších časov máme niektoré verzie tlačené.

8. Verzia kolárovických drotárov (Procházka, str. 73 — 76) je dosť blízka verzii, spracovanej A. H. Škultetym (str. 1) O pôvode bratov nič sa tu nehovorí.

Dvaja bratia, Jano a Jožko, šli na poľovačku. V hore chytili na pagáče dva jelene, druhý raz dva vlky a napokon dva medvede. Ako zvery zožraly pagáče, hneď sa im zamkly pysky. Vo verzii, spracovanej A. H. Škultetym, nie je vlastne vysvetlené, zkadiaľ sa vzaly zámky na pyskoch zvierat.

Bratia šli potom so zvermi do sveta. Na krížnych cestách napísali svoje mená do lipy a povedali: „Až za rok sem pridzeme aj vidzime, z kereho kru budze kapkac, budzem vedzec, ten umrel.“

Jano prišiel do mesta, kde každý deň dvanásťhlavému drakovi „z 12 kuči musija predložic po človeku.“ Janko sľúbil, že princeznu vysvobodí a dostal od nej hneď pol prsteňa. Šabľou zoťal drakovi dvanásť hláv a zvery potvoru rotrhaly.

Ako kočiš odťal hrdinovi hlavu, nie je dosť objasnené. Janka oživily zvery zelinkou, ktorou kriesil had svoje mladé (podobne ako u Škultetyho); odchodné je to, že jelenovi a medveďovi had ušiel, až vlk vytiahol hada z diery, z ktorej mu trčal koniec chvosta, a zelinku mu vzal. Podobne ako v tlači Janovi priložili hlavu nazad.

Oživený Jano dal potom medveďovi „pol fľašky s páleným, aby ho odniesol princezňe a na dno položel pol prscena“. Medveď ho doniesol a princezna pila, až pol prsteňa našla. Odkázala Janovi, aby prišiel, a Janko prišiel. Keď ráno stáli v okne, videli, ako sa zelená naproti hora, „prostredek bol surový, kraje boli suché“.

Jano išiel do hory a vodilo sa mu tak, ako sa rozpráva u Škultetyho. Bosorka ho pošibala prútikom, takže skamenel, a „skovala pod kameň v potoce, čo bola žaba“.

Brat Jožko prišiel k lipe a videl, že z mena Janovho kvapká krv. Išiel do mesta, kde ho princezna pokladala za Jana. Keď spali, „dal šavlu mezi seba a povedal, že kerý sa tej šavly chyci, temu ruku odreže“.

Osvobodil brata a zvery bosorku roztrhaly. O rytieroch, zakliatych vo zvery, nieto tu ani slova.

9. Veľmi stručná je verzia zo Spišskej stolice, zapísaná Czambelom, str. 243, § 133.

Začína sa sucho. „Jeden kráľ mal dvoch sinoch. Už mali sedzemnac roki, ta sa puscili do sveta.“ V hore stretli divú sviňu a chceli ju zastreliť. Ale ich ona uprosila a dala im po jednom mladom. Tak dostali po mladom i od medvedice a ľvice. Prišli na krížné cesty a dali sa napravo. Došli do dediny, kde práve mali dať drakovi v studni princeznu. Bratia sľúbili, že kráľovskú dcéru vysvobodia, keď ju jednému z nich dajú za ženu. Obidvaja bratia podstúpili boj s drakom, starší sa s princeznou oženil.

Scéna s Ježibabou v hore je veľmi zoslabená; rozpráva sa iba, že mladý manžel šiel na poľovačku a sľúbil, že príde o tri dni nazad. „Tu treci dzeň prihadza, muža doma ňet. Prišla tam jedna baba, rozterhala ho.“

Brat prišiel ku kráľovi a „princezna vzala teho mesto muža“.

Pustil sa do hory, kde ho chcela tá istá baba zmárniť. „On ju vzal, vipukal; sama se mu priznala, že mu brata zmarňila. Musela ho potim tak poskladac, jak ho rozterhala. Perši ho složila: Tam dze hlava: nohi. Lapil ju tam bic; musela ho porozbirac a nazad poskladac. Prišli potim obidva braca domu a princezna ňeznala, chtori jej muž…“

Tu je táto verzia prerušená.

10. Vo verzii zo Šarišskej stolice (Czambel, str. 277 — 279, § 147.) dôležitý motív o osvobodení princezky od draka vystal a miesto neho je vložený iný motív cudzí. O pôvode obidvoch rekov rozpráva sa zvláštne:

„Bul jeden princ a bulo mu dvacec roki. Vźal sebe jednu princeznu za ženu. Jeden rok buľi vjedno a maľi jedného hlapca; bulo mu meno Belo. V jednu ňedzeľu pošľi na špacirku na jednu šumnu luku. Jak na totu luku prišľi, ta teho hlapca zohabeľi na tej luki a oňi išľi do bľizkeho lesa. Jak nazad prišľi z teho ľesa, tak našľi na luki pri svojim hlapcu ešče jedneho, chtori bul práve taki, jak ten jich, tak že śe poznač ňedaľi jeden od druheho. Tak oni ňeznali potim, chtori je jich, a muśeľi jich vźac zo sebou obidvoch. Totich dvoch hlapcov vihovaľi i šaceľi s jednakima šmatami. Po dvanac roki pital Belo tatuša, žebi jich puščel śveta probovac. Na drahu žebi jim dal jednakich psoch, jednake nože, jednake puški i jednake šmati. Tak oňi śe odebraľi od kráľa.“

V hore na krížnych cestách bratia zapichali svoje nože do duba a hovorili si: „Keď śe vracime nazad, tak tote nože vicahňeme, a keho nuž budze zardzaveti, ten umar.“ Belovi śe trafela služba v jednim mesce a tam zostal. Ten druhi, Lacko, prišol na jednu veľiku luku, dze ňič ňenašol, ľem same ľiški. I prišol tam do jednej koľibi ku najstaršej ľiški i musel z ňu nocovac. Jak stanul rano, vźal svoju pušku i svojeho psa Lapaja, i pošol na poľuvku, dze zastrelel jedneho zajaca.“ Piekol si ho pod dubom a tam ho zastihol známy osud.

Brat Belo prišiel do jedného mesta a tam „śe zrukoval s jednu princezku a tak śe vracel svojeho brata volac na veśeľe. I po dluhim hodzeňu trafel ku temu dubu, dze maľi obidvojo braca svojo nože šturene. I viňal svojeho brata nuž — bul zardzaveni. Zaraz znal, že je brat umarti.“ Prišiel i on k líške, s ktorou Lacko spal, a ona ho pokladala za jeho brata. Ráno išiel na poľovačku do hory a tam prinútil bosorku, že oživila brata a jeho psa. Tu sa opakuje motív, rozprávaný o hrdinovi, oživovanom zvermi. „Ale pri bratovi, bo bul na źem plano padnul, tvar obracena bula nazadek, a preto poľovnik zaś skričel na babu, že bi brata doraz tak spravela, jak bul, žebi mal tvar napredek obracenu.“ Bosorku psi roztrhali.

„Ztadzi śe potim vraceľi na totu luku, dze bulo teľo liškoch, a oznamili sa u totej najstaršej. Teraz poznala, chto to bul, chtori peršu noc spal z lišku. Belo pital brata, žebi išol ku ňemu na veśeľe. Lacko śe zaraz i obecal, aľe stara ľiška ňehcela ho puščic bez sebe a preto išľi i z ňu a za ňima išľi i šicke ostatňe ľiški. Barz śe čudovaľi v totim mesce, ked vidzeľi takich ňeobičajnich hoscoch. Lacko śe vedol z ľišku popod ruku, bo ho aňi na minutu zohabic ňehcela. Zrukovani brat jich šickich vedol do burku svojeho śvekra. Princezna śe barz začudovala a kraľ barz śe nahňeval a ňechcel aňi do burku pripuščic brata svojeho źeca, chtori śe s takima potvorami kamaraci. Na veľo pitaňa kraľ vpuščel Lacka a ked un virozpravjal, co to z ňim za jake prišľi, dozvoľel šickim ľiškom vejsc. Žec a brat Lacko i zos ľišku, chtora ho popod ruku vedla, vešľi do hiži a ostatňe ľiški daľi do vozarňoch.

Bulo veśeľe a bula veľka hoscina. Po večeri kraľuv źec pošol zo svoju princezu a Lacko muśel spac zo svoju ľišku. Pri hosciňe bulo veľo barz šumnich princezkoch, mohol bi sebe po dzeki vibrac, a tu naš Lacko zostal barz somorni, že un ňemože taku princezku dostac a že śe muši zo staru ľišku uspokojic, chtora ho aňi na minutu ňezohabela. I tak Lacko ľehnul sebe i z ľišku. Uderelo dvanac hodzin z polnoci, prebudzel śe a položel na ňu ruku, či ju ešče ďabol ztamadz ňevźal… Aľe jak śe barz začudoval, že na posceľi pri sebe našol šumnu princezu. Na rano, ked śe hir rozňis, bula v burku veľika radosc a bulo na novo veśeľe. Lackova žena bula zakľata a čas jej zakľaca višol. Zo všickich ľiškoch zostalo šumne vojsko a z totej veľkej luki kraľovstvo. Ked še do dzeki naveśeľeľi, obidvojo braca išľi svojeho occa opatric a tam zaś bulo veśeľe, chtore ňemalo konca a ozda veśeľa śe ešče i teraz, ked ňepomarľi.“

11. Veľmi podobne je rozprávaná rozprávka v Zemplínskej verzii (Czambel, str. 371 — 380, § 192), ale jednako nie je úplná. Celkom vystala časť, rozprávajúca dobrodružstvo rekovo v hore s Ježibabou a všetok nasledujúci dej, ktorý s tým súvisí. O pôvode obidvoch bratov rozpráva sa celkom to isté, čo sme poznali v rukopisnej verzii Codexu divers. auct. A. č. 36, len s novými menšími podrobnosťami.

Chudobný človek žil so svojou ženou štyridsať rokov, ale nemali detí. Raz prišla veľká voda a chudobnému sa snívalo, že bude mať šťastie na rybách; i sobral sa lapať ryby a vzal si so sebou kobylku a vozík („teligu“). Pán Boh mu dal šťastie i nalapal plnú taligu rýb. Vracal sa domov, ale kobylka nevládala taký náklad utiahnuť. Keď nariekal, z kopy rýb ozval sa hlas zlatej rybky, aby, až príde domov, dal ju do suda a žena aby ju doniesla do mesta a tam ju za drahé peniaze predala; prv však, „jak ti pridzeš do domu, tak odorveš zo mňe dva lupi a daš zejs’ svojej kobuľe, odorveš druhé dva lupi a daš zejs’ svojej žeňe, a odorveš trece dva lupi, daš zejs’ svojej sukoj, odorveš štvarte dva lupi a zasadziś do zahradki a zapravíš, co bi tam nič ňepošlo!“

I urobil tak; keď prišiel čas, jeho žena porodila dvoch zlatovlasých chlapcov, suka mala dva psíky so striebornou srsťou, kobyla dve koníčence so zlatou srstou a v záhrade vyrástly dve zlaté šable. Keď bolo chlapcom osemnásť rokov, umienili si vydať sa do sveta, že sú „hodni išče kráľoustvo vihrac“. Otec im ukázal kone, psíky a šable, o ktorých dosiaľ nevedeli; bratia šli do mesta a dali si na kone zrobiť „šumne kantare, zubadla a śtrémena śtriberne a śedla pozlacene“. Potom sa starší, Ludvík, pobral do sveta a zanechal doma v stajni tenže znak, ako v iných verziach v strome na rozcestí: zapichol tam do „hredi“ nôž a hovoril mladšiemu: „Ked z toho noža kreu budze isc, ta ti mňe pridz hľadac, hoc umartoho.“

Na ceste stretol dievča, ktoré nieslo od paňej „kurent frišni“. V ňom bolo napísané, že v meste Raguľić museli dávať trom šarkanom denne po človeku. Tak bolo po štyridsať rokov. Teraz že prišel rad na kráľa, ktorý má tri dcéry; najmladšia z nich je najšumnejšia. I dal kráľ písať na sedem strán „kurent“, že kto princeznu od smrti zachráni, dostane ju za ženu a s ňou pol kráľovstva.

Ludvik išiel do mesta Ragulić a osvedčil sa, že princeznu vysvobodí. Tento motív je veľmi složite rozprávaný. Ludvik, prv než odišiel proti drakovi, dal zavolať v krčme starú babu a kázal jej: „Ja pujdem het a ti ňebudzeš mac druhej roboti, ľem jak śe muj kuň budze tarhac aji muj pes, ta jich puščiš.“ Potom šiel na miesto, kde mali priviesť princeznu. Doviezli ju na koči, a keď ona Ludvika zazrela, bežala k nemu a objala ho okolo šije rukama a povedala: „‚Ti muj a ja tvoja, ja ce śe ňepuščim, s tobu śmerc požijem.‘ Ale on jej tak: ‚Strac ti śe odo mňe a dagdze śe schovaj, — ja za tebe svuj život skladám.‘ Princezna prečerela svuj persceň z Ludvikom i jednu chustočku hadvabnu na polo rozodrala a jednu polouku Ludvikovi dala a jednu sebe zotrimala. Vun jej potim kazal schovac śe a žebi až na treci dzeň svomu otcovi śe ukazala.“

Popoludní rozkázal najstarší šarkan najmladšiemu bratovi, ktorý mal deväť hláv, aby šiel pozrieť, či už tam majú obed. Ludvik pustil sa s ním v zápas, poodtínal mu deväť hláv, každú musel tri razy rúbať, a napokon ho mečom rozťal, že sa z neho kolomaž vyliala. Oheň, ktorý šarkan púšťal, že až tráva horela, zahasil hodvabnou šatôčkou, čo dostal od princezny. Tak urobil i druhému drakovi s dvanástimi hlavami. Naostatok vyletel proti nemu najstarší šarkan s dvadsiatimištyrmi hlavami a vypustil taký oheň, že pod ním zem horela, a Ludvik ho nemohol nijako zahasiť. Už ho šarkan premáhal; Ludvik sa obzeral a nevidel okolo seba ani svojho koňa ani svojho psíka, lebo baba, ktorej kázal ich pustiť, zadriemala. I sobul s pravej nohy čižmu a hodil ňou na oblok krčmy; baba sa vzchopila a pustila zo stajne i koňa i psa, ktorí mu pomohli draka zmárniť. Zo všetkých dračích hláv povyrezával jazyky a šiel do mesta. „Pošol cez mesto, jak bi ľem raz bľisklo… Ludvik s tim bul pochibil, že vun śe u kraľa ňeohlásil.“

Princezna schovala sa do pustej pivnice v hore. Kočiš, ktorý sa ukryl do jedného „kraka“, zkadiaľ všetko videl, išiel do mesta, dal si spraviť sekeru („baltu“) zo samej oceli, ostrú ako britvu, a do nej mocné porisko a skrvavil ich i šaty dračou krvou, ako by on bol šarkanov porúbal. Dračie hlavy poodnášal do diery, kde princezna bola schovaná. Keď ich doniesol po tretí raz, princezna v úkryte zakašľala. I skríkol na ňu: „‚Chto śi tu, ozivaj śe! Bo už som porubal troch šarkaňou i tebe porubam, choč’ bi śi sam djabol bul!‘ Vona śe vera bála ozvic. Vun poveda: ‚Ozivaj śe, bo ce hľedam, ked śe ňeozveš i keď ce najdu, doraz ce porubam.‘ I počal ju hľedac po tej pivnici. Vona strach dostala, išče horši, jak od tich šarkanou mala, i rada-ňerada, ta śe mu ozvala: ‚Jaj, Jožku naš, Jožku, ja to, ja!‘ Vun doraz na ňu kričí: ‚To ti, Verono? Ta teraz priśahni predo mnu dvanac raz, že tak budzeš hutoric, jak ja ce naučim, bo keď ňe, tak ked ce ňezedľi šarkaňe, — i stanul jej s baltu nad hlavu, — ta ja ce porubam.‘“

Princezna zo strachu mu to prísahala; keď od nej pýtal prsteň, vyhovorila sa, že sa jej v tej diere s palca ztratil. Kočiš pošiel domov a sobliekol zakrvavené šaty; na tretí deň prišla i princezna. Hovorila tak, ako ju kočiš sprísahal, kráľ tomu uveril a hneď dal písať po krajine, že bude svadba.

Tak sa dozvedel i Ludvik o chystanom sobáši; vrátil sa chytro do mesta Ragulić, ukázal dračie jazyky, prsteň a šatku, čo mu princezna bola dala. Už bolo len hodinu do prísahy; princezna prosila, že by sa rada vyspovedať. Pri spovedi soznala, že nie kočiš, lež Ludvik zabil drakov. I postavili kočiša pred súd, ale že nikoho neusmrtil, ani princeznu nepoškvrnil, neodsúdili ho na šibenicu. „Ľem vzali jedno žeľezo, na chtorim šibeňica vyrajsovana, i tak mu horuce na chribet priložili, tak mu šibeňicu na chribte vipekľi, jak bi obešeni bul.“

Svadbou Ludvikovou rozprávka je zakľúčená. Vypravovateľ druhú čiastku už zabudol.

Vydávateľ (Czambel) v poznámke veľmi stručne uviedol jej dokončenie. Od bežného rozprávania liší sa tým, že hrdinu zmárnila mať šarkanov. Mladý kráľ Ludvik šiel na poľovačku a zablúdil v horách. Dostal sa do zámku, kde bývala mať drakov, ktoré skántril. Aby pomstila smrť svojich synov, Ludvika svojou mocou usmrtila. Ludvikov brat Šandor našiel v stajni skrvavený nôž a vybral sa vyhľadať brata. Všelijakými prostriedky babu prinútil, že Ludvika vzkriesila, a potom ju zabil. Tým odklial zámok i horu a stal sa tam kráľom.

b) Dvaja bratia, každý so psom

V. Tille uvádza v svojom súpise českých rozprávok (Böhmische Märchen I., str. 22) juhočeskú verziu z „Českého Lidu“, roč. XIII., str. 84 a moravskú zo sbierky Kuldovej, sv. IV. č. 13, str. 203, a i.

Medzi slovenskými rozprávkami nenašli sme verzie podobnej.

c) Traja bratia, sebe podobní, každý so zvermi

1. Najstaršiu slovenskú verziu tejto látky čítame v Kollárových Zpievankách II., str. 499 — 501, podanú Antoniou Mrlianovou z Píly v Gemerskej stolici.

Jedni chudobní rodičia mali troch pekných a sebe vo všetkom podobných synov. Pretože ich nemohli vychovať, chceli ich nejako o život pripraviť. Najmladší z nich o tom zvedel, a tak všetci traja vzali flinty a pustili sa do sveta. Idúc po poliach a vrchoch, uvideli v kroví zajaca, na ktorého namierili a chceli ho zastreliť. Ale on ich uprosil, že im bude na dobrej pomoci, a priviedol im druhého zajaca, aby ho zastrelili a zjedli. Rovným činom uprosil ich vlk a doviedol im ovcu, potom medveď, ktorý im doniesol jeleňa, a napokon lev, ktorý im priviedol diviaka, aby sa najedli. So všetkými zvermi išli ďalej, až prišli na krížné cesty, zkadiaľ chceli sa rozísť. Zvery odišly do poľa a priviedly „každé ještě dvě sobě rovné, takže se každému pět dostalo“. Na rozchodnú bratia priniesli si z mesta tri fľaše vína a vpravili ich do stromu, „aby, kdo z nich najprvé k tomu stromu se navrátí, nebožícem vrtal do těch flaší; při které poteče krev, to bude znak smrti toho, čí flaše byla, ze kterého pak voda, ten že ještě živ jest.“

Najstarší prišiel do mesta, ktoré bolo celé čiernym súknom zakryté. Tam dávali dvanásťhlavému drakovi v jaskyni každý týždeň po panne, aby nezastavoval prameň vody z jaskyne vytekajúci. Na druhý deň mala mu byť daná dcéra kráľova; osvoboditeľovi otec sľúbil i dcéru i korunu. Hrdina sa na to podobral a išiel včas ráno pred východom slnca k dračej jaskyni a kázal najprv zajacovi prebehnúť. Keď šarkan uvidel zajaca, vytrčil hlavu, ktorú mu rek odťal. Tak rad-radom hrdina poslal vlka, medveďa, ľva a drakovi hlavy poodtínal; napokon so svojimi zvermi šarkana roztrhal.

Keď sa vracal do mesta, stretol na ceste smutný čierny voz s kráľovskou dcérou; vyrozprával svoje víťazstvo nad drakom a vrátil sa s vozom ku kráľovi, ktorý dal hneď strojiť svadbu a za nástupcu ho prijal. Na druhý deň ráno hrdina uvidel v záhrade behať zajaca; i vzal flintu a šiel za ním. Ale nemohol ho dohoniť a na mrku dostal sa do hory, kde zastrelil iného zajaca. Keďže už bol hladný, svliekol s neho kožu, nakládol ohňa a na ražni ho piekol. V tom na svrčine nad sebou počul trasľavý hlas: „Jaj, zima mi je! Jaj, zima mi je!“ Pozrel hore a uvidel na strome starú ženu. Bola to Ježibaba. Pozval ju dolu, aby sa zohriala, ale baba hovorila, že sa bojí jeho zvierat, a dala mu prút, aby ich pošibal. Keď tak učinil, zvery sa premenily na kameň. Ježibaba sišla na zem, svliekla so seba 77 kožuchov, hoc bolo o sv. Jáne, a hriala sa. Potom šla k blízkemu jazeru, lapila tam žabu a držala ju nad ohňom. Mladý kráľ, hnevajúc sa, hovoril: „Nebabři mi tú pečienku!“ Striga odpovedala: „Mně se peče pečeňa a tobě se žaba.“ Keď sa tak vadili, Ježibaba chytila ho za hrdlo a zahrdúsila.

Druhý brat, chodiac po svete, prišiel do onoho mesta, a pretože bol prvému celkom podobný, pokladali ho za neho a dali mu kráľovskú dcéru za manželku. Druhý deň i on videl v záhrade zajaca, bežal za ním do hory, kde ho stihol tenže osud, ako brata.

Najmladší brat prišiel na krížné cesty, vŕtal do fľaše najstaršieho brata, a, hľa, krv vytiekla. Potom vŕtal do fľaše druhého brata, a i tu sa krv ukázala. Smutný prišiel do onoho mesta, kde ho všetci pokladali za víťaza nad drakom a za kráľovského zaťa. I on dostal sa za zajacom až do hory. Opakovala sa táže scéna s Ježibabou, lenže hrdina nepošibal prútom svoje zvery, lež skaly a kamene okolo seba. Skaly ožily a premenily sa vo zvery.

Spoliehajúc sa na silu svojich zvierat, vyzvedal sa od Ježibaby, ktorá sišla so stromu, kde sú jeho bratia. Odpovedala, že sú v jaskyni skamenelí a na kusy roztrhaní (toto druhé je zbytočný doplnok). Ježibaba vzala pod stromom črep s akousi masťou, pomastila tie „zkameněliny“, ktoré ožily a premenily sa na jeho bratov. Na rozkaz bratov zvery Ježibabu roztrhaly. Potom všetci traja „zase se k rodičům navrátili, a živi byli šťastně i dlouho“.

Toto zakľúčenie rozprávky je akiste porušené. Zabudlo sa na návrat prvého brata k žene a spolu na všetky motívy s tým spojené. Pravda, rozpráva sa tu o troch bratoch miesto o dvoch.

2. Iná, odchodná je verzia z Novohradu, zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku (Bratislavskom) II., str. 103 — 108, č. 2: „Rozprávka o troch chudobných bratoch.“

Vystupujú v nej traja bratia, ako vo verzii Kollárových Zpievaniek, synovia chudobnej vdovy. Na krížnych cestách urobili si do hrušky znamenie tak, „že každý zatně do tej hrušky a že sa po roku zas navráťa, a že ak z dakeryho zátinu krú potěčje, to budě znak, že ten je mrtví.“ Rozišli sa, najstarší išiel napravo, prostrední naľavo a najmladší stredňou cestou.

Najstaršiemu pripojili sa v hore najprv lev, potom medveď a naostatok vlk, za to, že ich nezabil. Na mraku prišiel do mesta, kde dávali drakovi s troma hlavami každý týždeň dvanásť dievčat. Na druhý deň mala mu byť obetovaná kráľovská dcéra. Hrdina, menom Matej, ohlásil sa u kráľa, že draka zabije, a vrátil sa do krčmy, kde v pivnici bol zatvoril svoje zvery; dal im každému po dvoch baranoch a zamkol ich.

Ráno pred svitom pobral sa so zvermi proti drakovi, ktorý ležal pred jaskyňou a čakal na svoju obeť. Keď zazrel zvieratá, oboril sa na Mateja. Hrdina dal sa ho rúbať sekerou, ale keď mu horko-ťažko hlavu odťal, druhá mu narástla. Bol už ukonaný od rúbania i od plameňa, ktorý drak zo seba sypal. Ale lev vyskočil drakovi na chrbát a trojaké hrdlo mu od tela odtrhol.

Keď šarkana šťastne zabili, Matej ešte včas ráno kráľovi oznámil, že draka zmárnil. [Na rozdiel od druhých verzií princeznu z mesta neviezli a tak nedošlo ani ku zrade.] V deň svadby Matej vyšiel si na prechádzku do záhrady, zkadiaľ ho vyvábil zajac. Hrdina ho prenasledoval a pred západom slnca videl sa v temnej húšťave. Vydriapal sa na strom a nablízku uvidel ohník. Išiel k nemu so svojimi zvermi zohriať sa a piekol si srnu, ktorú mu vlk doniesol. So stromu počul strigu, ktorá, bojac sa vraj jeho zverov, dala mu kúštik „sjenca“ (= zelinky), aby potrel zverom nohy. Matej to urobil a striga sišla so stromu; vytiahla z vačku kus mäsa, piekla si ho a hovorila: „Ty pečieš pečeňu, ja pečiem žabu, moja bude pečeňa a tvoja žaba.“ Zahuckal na ňu zvery, ale ony sa ani hnúť nechcely. Obrátil sa k nim, ale striga šibla ho prútikom a premenila ho i so zvermi na kameň.

O rok vrátil sa prostrední brat, Ďurko, domov a videl, že z bratovho „zátina“ tečie krv. Vybral sa na cestu, po ktorej Matej bol šiel, a v hore, kde sa bratovi pripojily zvery, stretol hada, ktorý sa mu pritúlil k nohám; i vzal si ho do vačku. Prišiel do mesta a v krčme, kde sa na brata vypytoval, dozvedel sa, že taký človek zabil draka, ale keď sa mal s kráľovskou dcérou sosobášiť, že sa odrazu ztratil. Ďurko sa pekne pristrojil a ohlásil sa v kráľovskom zámku ako hrdinov brat. Nezamieňali ho teda s bratom; o podobnosti obidvoch sa nehovorí. Ďurkovi vodilo sa práve tak, ako Matejovi.

Tretí brat, Janko, sa veľmi zarmútil, keď videl, že z obidvoch zátinov vyviera krv. Pobral sa preto za bratmi. O jeho osudoch v hore a v kráľovskom zámku sa nerozpráva. I on sa dal zajacovi viesť a mal so sebou psíka. Zelinku, ktorú mu baba dala, hodil do ohňa, na strigu zahuckal psíka a prinútil ju povedať, čo urobila jeho bratom. Pošibala prútikom obidvoch bratov i ich zvery a všetci ožili. Potom im musela ukázať cestu z tej hory do mesta a Jankovi vyjaviť všetky svoje čary; on ich pobral a spálil a ju nechal pri živote.

Prišli do mesta, kde princezna vybrala si za muža Janka, ktorý sa jej pre svoju pokornosť najlepšie páčil. Po kráľovej smrti Janko sa stal kráľom a Matej s Ďurkom, ktorí sa tiež poženili, boli jeho radcami, a všetci žili šťastne i so svojou matkou, ktorú si tam doviedli.

3. Podobná je verzia, zapísaná D. Bodickým v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 143 — 150, pod nadpisom: „Rozprávka o troch bratoch“.

Bol jeden otec a mal troch synov, ktorých dal na remeslo, a on sám ich i strieľať naučil. Najstarší Matej bol mäsiarom, prostrední Ondro čižmárom a najmladší Janko krajčírom. Chudobný otec poslal ich na vandrovku. Bratia sa vybrali na cestu, každý s flintou na pleci. Na krížnych cestách vyrezali do buka svoje mená. Keď sa vráti niektorý z nich, nech do mena brata, ktorého chce hľadať, nožom bodne, a „ak mu víďe krú, tak žije, ale ak mu voda vinďe, tak nežije vjac“. Potom sa rozišli cestou, ktorú im najstarší naznačil.

K najmladšiemu, Jankovi, pridružili sa v hore vlk, medveď a lev a potom ešte dva holuby, že ich nezastrelil. Prišli do mesta, kde im v krčme rozprávali, „že tam v ich kostole jeden drák jest pod zemou v djere, a keď prídu do kostola sa modliť, ak nedonesú jedno djeuča, hockoho uchití a zhltne“. Janko sa ohlásil v kráľovskom zámku, kde mu princezna hneď dala prsteň a kráľ ostrú šabľu.

Odchodne od iných verzií sa rozpráva, že hrdinu doviezli i so zvermi do kostola. Tam s pomocou zvierat Janko dvanásťhlavého draka zmárnil; holuby mu pritom pomáhaly tým, že svojimi krýdlami odháňaly od jeho hlavy plameň, ktorý šarkan vypúšťal. Janko si povyrezával všetky jazyky z dračích hláv a vracali sa ku kráľovi. Ale na ceste zradný kočiš strelil Jankovi do boku, stiahol ho s voza a zavliekol do trávy a sám šiel do kostola, kde si vzal dračie hlavy, aby ich kráľovi ukázal.

Zvery, ktoré sa boly v kostole bavily, našly pána zabitého. Lev mu vopchal do rany v boku zelinky, ktoré doniesol medveď, a Janko ožil. Odišiel do iného mesta, kde asi za mesiac ako vandrovník robil krajčírstvo, a potom sa vrátil do kráľovského mesta, kde chystali svadbu.

Janko poslal z krčmy medveďa s košíkom, do ktorého vložil kartičku a prsteň od princezny. Kráľ sa díval z obloka a kázal medveďa vpustiť. Princezna prsteň poznala a nakládla medveďovi do košíka lahôdok. Kráľ poslal pre Janka posla, že vraj princezna nechce nikoho iného za muža. Janko prišiel, ukázal dračie jazyky a zradného kočiša stihol trest, ktorý si sám určil. Bol priviazaný o chvosty štyroch koni, ktoré ho roztrhaly.

Podobne ako v tlačenom texte, upravenom Škultetym, Janko zazrel z obloka jednu horu peknú zelenú a druhú žltú. Mládenec, ktorý ho obliekal, povedal mu, že v tej hore bosorka mení ľudí na kameň. Jankovi to nedalo pokoja i vybral sa so svojimi zvermi na poľovačku. Ako vkročil do hory, zotmilo sa. Keď si nakládol ohňa, zastrelil zajaca a piekol si ho a tu ho bosorka premenila na kameň.

Prostredniemu bratovi Ondrovi snívalo sa mnoho zlého o Jankovi, ktorého on veľmi rád videl, i o tom, že ho Ježibaba zmárnila. Prišiel k dubu, pichol do Jankovho mena a vyšla mu voda. Dostal sa do toho mesta, ktoré bolo zas obtiahnuté čiernym súknom, lebo kráľa nemali. Všetci ho pokladali za Janka; keď si večer šiel ľahnúť, zabodol do postele medzi seba a Jankovu ženu Marišku ostrú šabľu. Ráno sa dozvedel od mládenca o hore a vydal sa ta s dvoma kopovmi. I jemu sa vodilo podobne, ale prútikom, ktorý mu bosorka hodila, pošibal skamenelé zvery, ktoré ožily. Striga doviedla ho k jame, kde mala mnoho pobitých ľudí, a tam musela brata vzkriesiť; vzala zo škatuľky masť a potrela mu pod bradou a on ožil. Podobne musela oživiť všetkých ľudí, ktorí ležali v jame, a vyviesť ich z tej temnej hory. Potom ju zvery roztrhaly.

Napokon je ešte nový motív, ale ten je proti zvyčajnému rozprávaniu tejto látky pokazený. Keď princezna Jankovi vytýkala, prečo medzi ňu a seba položil meč, prišlo mu na um, že brat Ondro s jeho ženou spal. Nahneval sa a brata zastrelil. Rodičov bál sa navštíviť, že by mu jeho skutok predhadzovali, ľutoval svojho prenáhlenia a mnoho dobrého robil ľudom, „kostoli stavit dau, školi a všelijak hlaďeu pokanja robiť, až naposledi zomreu, lebo sa mu živuot zhnusiu.“

Tým je rozprávka zakľúčená; na tretieho brata sa zabudlo.

4. Codex divers. auct. A, str. 94 — 95, č. 36 má ešte inú verziu tejto rozprávky pod nadpisom: „Janko, pes a kuoň vrstovňíci.“

Srovnáva sa najviac s obyčajným začiatkom o pôvode hrdinov. Pravda, verzia táto je veľmi porušená, rozpráva zprvu len o narodení jediného syna, jeho žriebäťa a psíka a o vzniku jeho šable. Nakoniec potom objavujú sa zčista-jasna traja bratia, o pôvode ktorých nie je nič známo. O vysvobodení princezny od draka sa tu nerozpráva; miesto toho je vložený nový motív — o vysvobodení zakliateho zámku. Hrdina odišiel do sveta a prišiel na kráľovský dvor. Po sobáši šiel raz na poľovačku; prenasledujúc jeleňa, zablúdil v hore, a tu sa začína typická poslednia čiastka našej rozprávky.

Bohatý rybár poslal raz chlapov v rybníku ryby lapať, ale nič nechytili, lebo ani jeden nepovedal: „Pomáhajže nám Pán Boh!“ Poslal druhých, z ktorých jeden tak učinil, a vytiahli veľkú rybu, ktorá k rybárovi takto hovorila: „Pretňiťe ma na tri kusi, jeden kus dajťe vašej žeňe, druhí kobole a treťí suke; vaša žena poroďí chlapca so zlatími vlasima, kobola buďe mať žrjebe zo zlatou hrivou a suka psíka zo zlatou šťicou. Muoj chvost a krídla v komore do pjesku zahrabťe; keď tje krídla vindú von, tak vecťe že váš sin je v ňebezpečnstve, a keď sa skrijú, tak ňebezpečenstvo pomiňje. Moje zubi pozabíjajťe do jedneho stroma a z tich virastje o rok pre vášho sina jedna zlatá šabla.“

Tak sa i stalo. Sin potom odišiel do sveta, hoci ho rodičia neradi púšťali. Sebe zaviazal hlavu, koníkovi a psíkovi dal ušiť kepeň, vzal šabličku a išiel. Na svojej ceste prišiel do zakliateho zámku a našiel tam pre koňa, pre psíka a pre seba potravu. Už chcel jesť, ale sa obzrel a videl i psíka i koníka skamenelého. Tak by sa i jemu bolo vodilo, keby bol jedol. Šiel si zámok obzrieť a v jednej izbe našiel akoby dvere na dlažbe; otvoril ich a videl jednu špatnú starú babu kocky hrať. „Pusťila dobrovolňe jednu na zem a prosila ho, aby hu podal, ale on ňechceu, lebo bi ho bola zabila, — že bi si sama zdvihla. A keď sa zohla, oťau jej pravú ruku, tak aj druhí raz jej oťau lavú. A potom nadskočiu na ňu, abi mu povjedala, jako má oživiť psíka a koňíka. Na mnoho, keď už mau do ňej zatjať, povjedala mu, abi v chljeve pod podmosťinou hladau jeden hrnčok z masťou, v ktorej aj jeden prúťik je zapnutí, tou masťou abi potreu do treťice zvjerata a prúťikom šibou.“ Tak urobil a zvieratá ožily.

„Potom nadskočiu na ňu, abi povjedala, jako bi luďí a zámok odkljau. Tješ tou masťou abi každjeho pomasťiu a šibou, alebo, abi len na bráňe s ňou kríž urobiu a tri razy prútom švihou. Tak urobiu, šetko ožilo a chcelo ho mať za krála; ale on ňechceu zostáť — babu zabiu a odišou ďalej do sveta.“

Osvobodenie princezny od draka je nahradené iným motívom. „Prišou do jedneho mesta, kde král aj zo svojimi troma cérami bívau — rozpusťiu vlasi, aj koňa aj psíka odkriu. Najstaršja králova céra ho viďela a zalúbila sa doň. Zosobášili sa.“

K tomu sa pripojuje zvyčajný motív o zablúdení hrdinovom v zakliatej hore. „Išou ráz na polovačku a za jednim jeleňom ďaleko kďesi do hori zablúďiu, takže aj tam nocovať museu. Rozložiu ohňík a pjekou si pečeňu. Len sa tu počuje so stroma hlas: „Jaj, zima mi, zima mi!“ „Keď ťi zima,“ odpovjedau on, „poď dolu.“ ‚Bojím sa‘ a ,zima mi,‘ bolo zas počúť. Keď ujisťiu, že sa jej nič ňestaňe, skočila jedna stará špatná baba dolu, pošibala prútikom sluhou, a ti sa hneď skameňeli.“ Piekla si na ražni žabu a šibla i hrdinu prútom a on skamenel.

„Tak pochoďiu aj druhí brat, ktorí bou odišou si brata hladať, viďjac, že krídla do pjesku višli. A treťí od Ježibabi vinúťiu, abi mu povjedala, kďe sa braťja a jako ích k životu pripraviť. Ukázala mu a dala prúťik, ktorím keď ich pošibau, hneď ožili, že si sladko spali. Ježibabu rozsekau. Potom sa šeci vráťili, pobrali tri sestri, král im rozďeliu královstvo, a žili.“

5. Rozprávku o troch bratoch-blížencoch a ich zvieratách spolu s nimi zrodených podáva verzia, zapísaná v rukopisnom sborníku, nadpísanom „Sbierka Dopšinskýho“, str. 55 — 57, č. 13: „Povesť o troch hviezdičkových princoch“.

Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná. Hneď v prvý rok porodila kráľovná pekného princa s hviezdou na čele, a v tenže čas mala mačička pekné mača, sučka pekného psíka a kobyla pekného žrebca, všetky s hviezdou na čele. Tak to bolo i druhý i tretí rok. (Na nadprirodzený pôvod počatia sa tu zabudlo.)

Po smrti rodičov vydal sa najstarší princ so svojimi zvermi do sveta a nechal bratom znak života. „Tu vám nahám v obloku tento pohár vody, a kým tá voda bude pekná a čistá, muožte vediet, že sa mi vždy dobre vodí; ale keď sa tá voda začne mútit, vtedy sa mi už zle povedie, a keď už tá voda krvou zvrie, vtedy ja už budem dakde zabitý i s mojimi zvermi. Ty, muoj mladší brat, vyber sa za mňou, azdaj ma najdeš a vyslobodíš.“

Prišiel k jednému kráľovi, ktorému striga odniesla dve dcéry a nechala iba jednu; tú sľuboval tomu, kto strigu zabije a jeho dievčatá vysvobodí. Rozpravač sucho konštatuje, že hrdina u strigy zahynul, pretože nedal žobrákovi almužnu.

Keď voda v pohári krvou zvrela, vybral sa prostrední brat a nechal najmladšiemu tenže znak. Prišiel ku kráľovi, kde ho pokladali za prvého brata, ale sa mu tak vodilo, ako najstaršiemu.

I vybral sa na cestu najmladší brat a prišiel k tomuže kráľovi, kde ho zas všetci poznávali za najstaršieho. On čušal, kým sa pomaly nedozvedel, kde sa bratia podeli, a potom šiel na koníku s mačičkou a psíkom prosto k zakliatemu palácu, kde bývala striga. Na ceste dal žobrákovi groš a on mu udelil radu, aby nezahynul, ako jeho bratia. „Choď prosto ta dnu k Jenžibabe i s koníkom i so psíkom i s mačičkou. Jenžibaba ťa bude pítat, aby si jich tuvon nehau; to neurob (ako to tvoji bratia urobili). Dá ti jest, jedz! Potom ťa bude chciet ískat, to sa jej nedaj! Ale hu začni rúbat mečom a skrikni na tvoje zvieratá, i tie ju nech drhnú. Keď ju zabijete, choď do tej najostatnejšej pivnici; tam budú tvoji bratia a mnohý druhý princi aj dve královo dcéry na kusy posekanie. O to sa ani neobzri. Ale zakúr tam jednu pec, z tej polezie sila chrobákov; tie len nazpet do ohňa hrn, aby tam zhorely. Napokon, keď sa ti dokúri, polezie von šiarkan; to bude sama Jenžibaba, tú aj s tvojimi zvermi zabi! Tam potom najdeš za pecou mrtvú a živú vodu. Polej najprv tou mrtvou, potom tou živou tých posekaných a odžijú.“

Princ sa poďakoval, šiel a všetko tak urobil. Zo zakliateho zámku vyšlo mnoho princov i jeho bratia i dve kráľove dcéry. Hrdina vzal si najmladšiu a dostal s ňou kráľovstvo; bratia si vzali druhé dve. Prostrední šiel bývať do zakliateho zámku a najstarší šiel kraľovať domov.

V prípise je poznačené ešte iné zakľúčenie:

„Potom poslau starších dvoch ku kráľovi a kráľ nútil dcéru najmladšiu, by šla za jednoho, bo myslel, že to osloboditeľ; tá nechcela, bo ten pravý osloboditeľ stál v paláci za pecúcha, a ona ho poznala. Konečne kráľ dal jej do ruky zlaté jablko, aby hodila do toho, kto má byť jej mužom. V dvorane bolo mnoho princov i pecúch postavil sa do dvier. Dcéra kráľova hodila jemu jablko. Kráľ nahnevaný dal ich zasviniť medzi svine a druhým dcéram svadby strojiť. Ale svine nič neurobili týmto, len ešte krajší odtial prišli! Ako?“ (Zapisovateľ nepamätal si viacej a vyslovil len nádeju: „Snad mi budúcne napadne.“) —

Toto zakľúčenie je prevzaté najskorej z látky o chrastavom zlatovlasom záhradníkovi alebo kuchárčikovi.

6. Czambel, str. 342 — 3, § 177, má verziu z Abaujskej stolice.

Traja bratia vybrali sa do sveta; prišli do hory, kde bol dub, do ktorého „každý sebe jeden karb vyrubal. Že chtori umre, ta mu budze krev dolu ňim šuric.“ Najstarší prijal službu u jedného pána, ktorý mu dal kľúče od jedenástich chýž, ale nie od dvanástej. Ale on otvoril i dvanástu, z ktorej utiekla líška-bosorka. Bál sa pána a preto ju prenasledoval na koni do lesa. Tam koňa priviazal o dub, kde sa bosorka skryla, nakládol ohňa a piekol si zajaca. Keď striga s duba kričala: „Juj, mňe źimno!“ pozval ju dolu. Sišla a dala mu prútik, že by ním udrel koňa. Vzal ho a urobil to, a kôň skamenel. Rovnakým spôsobom bosorka piekla žabu, schvátila reka za šiju, zadusila a strčila do duba.

Podobne sa vodilo i mladšiemu bratovi, ktorý, vracajúc sa, uvidel na dube, že „karbom“ najstaršieho brata tečie krv, a šiel ho hľadať.

I najmladší prijal službu u toho pána a i jeho líška vyvábila do hory. Tam mu dala bosorka prútik, aby ním pošibal koňa. Urobil tak a kôň ostal kameňom. Potom mu dala ešte jeden prútik, aby ním udrel seba. Ale hrdina udrel ním kone, ktoré hneď ožily. Videl, že sa dostal do rúk bosorky, a chcel ju zadusiť. Ale jej sľúbil, že jej odpustí, ak povie, kde podela jeho bratov. Povedala mu, že ich „do teho duba šturela“. Keď sa spytoval, čo treba robiť, aby ožili, „hutorela, žebi višol naverch stroma, že tam je źeľe, ta naj jim pocaha popod nos, ta že staňu.“ Prinútil ju, aby sama bratov vzkriesila. Potom bratia kázali koňom, aby bosorku rozkopali a po celom svete rozrúcali.

d) Traja bratia, zradná princezná a iné rozličné motívy

1. Pod nadpisom „Svetovládni riťír“ spracoval S. Bodorovský v Prostonárodňom Zábavníku Štiavnickom, str. 87 — 92, 95 — 100, 105 — 108, 111 — 116, obsiahlu rozprávku, ktorá rozpráva motívy v rozprávkach hojné a obľúbené, ale svojím úvodom o vychovávaní troch princov akýmsi tajomným, nadľudským rytierom v literatúre rozprávkovej je, tuším, ojedinelá. Tento text bol upravený do tlače v „Slovenských povestiach“, str. 286 — 309 (v novom vydaní 457 — 496). Kto ho opravil, nemožno povedať, azda prvý vypravovateľ, o čom by svedčil prípis pod titulom „podal a rozpráva Samko Bodorovský z Banskej Bystrice“. V tejto úprave prvotný rukopisný text bol veľmi značne prepracovaný, ako uvidíme z niektorých ukážok, ktoré tu uvedieme.[6]

Obšírne a mnohými slovami opisujú sa v úvode rozprávky márné výsledky vychovávateľskej pečlivosti kráľovej.

„Bou raz jedon už obstarní král a ťen mau troch sinou, kerích ako starostliví a o štestja ích pečujúci oťec dau od mladi všelijakím kumštom umění a v bojovaňú vzďelávať; ale veru k jeho zármutku velkímu viďeu, že jeho celje útrovi, kerje na svojích darobňích sinou vinaložil, ňič ňeplatili, a smutnjému otcovi v jeho zešlosti velkú starosť narobili, lebo predzvídau, že jeho sinovja na večnje veki ňešťastní zostanú, pre ích ňespuosobnosť celuo královstvo stratja.

Ako takto ďeň po ďeň sa starau o budúci stav svojích ňezdarních sinou, len naraz strhou sa velikí hrmot v paláce královskom, tak že sa celí palác zvučňe ohlasiu; dopituje sa král, čo sa to stalo, či sa asnad volačo do zemi ňeprepadlo skrz velikuo strasenja. Tu ale viďeu sám, ako von zo svojho pokoja višjou, jedňího pekňího riťíra na prostred dvore na koni sedjeť ozbrojeního, kerí keď zazreu kráľa, hňeď z ňeho zosadou, a okolo ňeho stojacím slúhom koňíka pišního do opatrovaňja zveriu, on sa ale poberau hore ku samímu královi, kerí ho velmo vďačňe prijau.

Riťír sa uňho ňič ňemeškau, ale hňeď mu oznámiu, prečo prišjou, predložiu mu hňeď to: že on počuu, že má ňezdarilích sinou, tak že sa už žjadnu vjac radosť z ňích dožiť ňeufá; ťeda že ak sa mu páči, abi mu jedňího z jeho sinou prepustiu, a síce pítau toho najmladšího. Král na to z radosti privoliu, lebo sa ufau, že takíto statní riťír volaco z jeho sina vichová a k volačomu priučí; ale ako sám oťec, tak aj druhí starší siňja na tom si velmo zťežovali, že ňje dakerjeho z ňích, že sa ešťe predca na dačo súcejší, si ťen ríťír ňevivoliu, ba samího otca napomňeli, abi riťír ťen dakerího z ňich požjadau. A tak sa aj stálo; zvoliu si toho najstaršího, a keď ho už mau zvereňího, ňič sa ňemeškau u krála, ale hňeď sa od ňeho odobrau a hajde von s ním na dvor, kďe ích už obidvoch ťen pišní koňík očakávau a ňetrpezliví noháma odkopúvau. Visadli obidvaja naň, a ako esťe ostatní raz vikríkou hlasňe riťír tje slová královi: „O rok ťi ho zase doňesjem“, bodou koňa, a ako strela sa zvrtou a vileťeu z palácu králouskího, tak že sa celí ťen palác tak zase strjasou a ozvau, ako keď bou prišjou.

O pár minútkou bou už riťír doma aj zo svojím chovancom. Ako zosadli, uvjedou ho riťír do palácu, kerí sa len tak od zlata a strjebra aj drahích kameňou blišťau, poukazovau všecke veci drahje a velmi znameňitje po všeckích izbách a povjedau mu: „Toto buďe teraz ako tvoje vlasnuo, muožeš s tím, čo kceš, robiť, máš tu všeljake zábauke, s keríma si dlhu chvílu buďeš ukracovať, druhu prácu ťi na ťento čas žjadnu ňedám, cez celí rok sa len hraj; ale na konci roku mi takú večeru prichistaj, čo hu až na pou míli zavonjam, lebo ja teraz iďem preč, a cez celí rok ma ňevidíš; a keď sa štastňe navrátim, keď mi toto šetko tak vikonáš, ako som ťi poručil, potom dostaňeš hodnú odplatu odo mňa. A teraz rob, čo kceš; viríď to pilňe a na vlas, čo som ťi prikázau, a teraz zostaň zdrau, ja iďem s Bohom do ďelakích krajou, kďe ma povinnosť moja prísna každú minutú volá.“

Milí riťír oďišjou, a princ zostau v nádhernom paláci, kďe z izbi do izbi choďiu, vo všeljakích pekňích a drahích vecjach sa preberau, s hračkámi všelijakima drahí čas tráviu ďeň po dňi, až aňi ňevje, ako mu prisvitou už koňjec roka, na kterí bou skrz slúhu upozorňení. Tu mu už trošku aj priňeskoro bolo k vistrojeňú ťej večeri sa prichiťiť, ale on sa k ňej pričiniu a zpraviu hu tak, ako mu riťír prikázau, tak že hu už na pou mílu zavoňau.

Zhrmelo raz v paláci a celí sa strjasou, ako kebi bolo najvetšuo zemetresenja bívalo. A tu z razki prikvitou riťír, zosadou s koňa a brau sa prosto k pánu kuchárovi. Viptau sa ho, či šetko tak vikonau na vlas, ako mu rozkázau, a či tú chutnú a voňavú večeru prichistau. Princ mu odpovjedau, že šetko na vlas vikonau, len abi sa mu páčilo do izbi vňísť a abi sedou k stolu, kďe ho už šetko prichystanuo očakáva. [V tlači je pridaná pochvala rytierova: „na pol míle sa mi od tej vôni kýchlo“.]

Tak sa stálo, riťír večerau a princ už ňetrpelive očakávau, čo za odmenu dostaňe, lebo sa musí už domou vrátiť; a ešťe sa ani ňičomu ňenaučiu, že žjadnej poťechi sa jeho starostliví oťec ňedočká, tak vzdichau.

Na ostatok, keď už šetke zlatje a strjebornje misi viprazniu, milí riťír stau hore a obráťiu sa k princovi: „No, milí sinku, tvojej povinnosti si zadost urobiu, teraz ťa už len hodná odmena očakáva; poď, odmenu ťi dám na cesťe, až pokjal ťa iďem odprevadiť.“

Keď už bolo po všetkom, ešťe mu povjedau: „Napakuj si do vrjec z tíchto drahích vecí, kolko len chceš a čuo sa ťi kolvek páči, a to ešťe po predku domou pošlem.“ Princ to s velkou radosťou urobiu, ani sa len s tíma vecma nasíťiť ňemohou, ešťe vjac a vjac chceu a pchau do vrjec. Ale už čakau na dvore vistrojení koňík, pre dve osobi osedlaní, a sám riťír ho osloviu, abi sa na odchod pripraviu. Princ zveriu svoju bagážiu na riťíra, ktorí hneď divňím voljakím zpuosobom odoslau do palácu králouho.

Pozatím višvihli sa obidvaja na pišního koňíka a riťír ho ďobou ostrohou, tak že sa ten schiťiu do ljetanja a šjou ako gula z ďela.

Išli len išli, až ho raz riťír zastaví na jedňej pekňej lúčki. Keď sa koňík ňetrpezliví uťíšiu, zosadli obidvaja dolu a tu začau riťír k princovi hovoriť: „Tvoju odmenu tu dosiahňeš a takí stav buďeš mať, že buďeš na sveťe šetko, čokolvek sa robiť buďe, šetko na vlas veďjeť, a buďeš s ťímto štastlivím riťírom; a teraz klakňi si na zem a ucho prilož k samej zemi.“ To urobiu princ k vuoli a k štesťú vlastnímu, a keď ucho pri zemi držau, opítau sa ho riťír: „Čo viďíš a čo počuješ?“ Milí princ s velikou radosťou viskočiu a povjedau: „Šetko som viďeu, čo sa kolvek v sveťe robí, aj muojho otca a bratou, ako sa v mojich veciach preberajú, kerje som si u ťeba nabrau.“ „No, ťeda takím riťírom buďeš,“ povjedau riťír, „čo buďeš veďjeť šetko, čo sa na sveťe, aj tajňího, robí; a teraz poďme rovno k tvojmu otcovi.“

Za tím višvihli sa na koňa, a ten leťeu s ňima ako do pekla a zastaviu sa s velikím hrmotom na dvore králouskom, kďe ho už popredku uradovaní oťec a braťja očakávali.

Velmi sa radovau oťec, že sa predsa na dačo vibrau jeho sin najstarší, ale sa ešťe vetšme zaradovau, keď mu preukázau, k čomu sa on naučiu, a že skrze to akím slavním sa muože v sveťe stát.

Riťír ňemeškau vela, ako sa oťec poďakovau za sinovo vichovávanja, hňeď mu predložiu tú otázku, či prepusťí mu aj druhího ešťe sina na jedon rok. Hoj, oťec naradovaní ta mu vďačňe dau stredňího, ešťe mu ho podstrčiu, abi sa skorej chistau k odchodu. Riťír ho hňeď bez šetkího meškanja pojau so sebou, bodou na dvore prichistaního koňa, na kerího hňeď aj on visadou, ako podau na rozlučnuo ruku vďačnímu otcovi.

Leťeli ako jasnje streli na bistrom koňíkovi, a ani ňeveďeli, kďe sa vzali, tu sa vzali v zámku a paláci riťírovom…

Tu ho hňeď milí riťír uvjedou do svojích pokojou a poručiu mu na celí rok šetko pod jeho ochranu; abi mu na konci roku takú večeru prichistau, čo buďe už na mílu páchnuť; on že iďe zase po svojej povinnosti, a keď sa o rok navráťi, že mu hodnú odmenu dá…

Princ, ako jeho starší brat, ňič inšuo ňerobiu, len sa preberau v tích drahích veciach a ustavičnou hračkou celí rok stráviu, na ktorího konci prichiťiu sa ku kucháreňú tej večeri, kerá mala na mílu páchnuť, která sa mu aj štastlive podarila.

Riťír sa hňeď po roku navráťiu a rovno hňeď, ako prišjou, sadou ku stolu, kďe ho už prichistanje chutnje a voňavje jedlá očakávali. Pochutnau si, a keď bolo po večeri, zodvihou sa s ťažkím bruchom hore a pri ňom stojácimu princovi povjedau: „No, za tvoju vernosť a usilovnosť dám ťi na cesťe za to odmenu; tak ťi vimerím aj tvoj budúcí stav života, v kerom štestja svojho dosáhnuť máš.“ Po tomto rozkázau mu tješ, ako prvímu bratovi, abi si napchau do vrjec z jeho vecí, čo sa mu len páči, a že to on popredku odošle, abi o to žjadnu starosť ňeznášau.

Na to hňeď kráčali z izbi von a poberali sa už k hotovímu osedlanímu koňovi, na kerího ako visadli, hňeď boli v povetrí, a leťeu s ňíma dlho, až ho dobrovoľne samochtjac pri mori zastaviu jeho pán, kďe on hňeď ostau stáť.

Na to hňeď zostúpiu po predku riťír, a to urobiu aj princ s rozkazom riťíra. Zišli ťeda obidvaja dolu a postavili sa pred samučičkuo more; tam zau riťír tri dukáti a hoďiu ích do mora a potom rozkázau princovi, abi skočiu doň a abi mu naspak prinjesou. Princ sa len naňho poďívau, čo kce s ňím urobiť, a či sa len s ňím žartuje; ale riťír zo špásu to ňeurobiu. Keď sa mu zdráhau to urobiť, viťjahou zo žartu meč svoj z pošvi a šibrinkovau mu s ňím nad samou hlavou, že ak mu ňebuďe poslušní, že ho hňeď zotňe, a že mu buďe šetko jedno, či tak či takto zhinúť. Kceš ňekceš milí riťír skočiu do mora, ale ako sa zaďivau, že on na suchom je a ňje vo voďe; okolo ňeho všaďe voda ťjekla a on stau na suchu, a kďe koľvek sa pohibovau a šjou, všaďe sa mu voda z cesti vistupovala. Našjou štastlive aj tje tri dukáti a doňesou ích k riťírovi na breh. „No, viďíš, takú ťi buďeš odmenu mať za službu tvoju, a teraz od tohoto času buďeš takí riťír, že kďekoľvek buďeš bojovať, a trafí ťa ňepriaťel naháňať, ti cez vodu prejďeš suchí, a ťen sa za ťebou pusťí, ale vo voďe zahiňie. A teraz poďme s Bohom ďalej k otcovi tvojmu.“

[Tlačený text opisuje túto scénu doslovne rovnako s rukopisom.]

Leteli do zámku, kde otec rytierovi ďakoval.

Ale rytier nemeškal a vzal si so sebou najmladšieho syna na rok do služby. V zámku mu ukázal všetku nádheru a hovoril mu:

„No, milí sinku, inšuo ňebuďeš robiť, len tjeto drahje a peknje veci obzerať a hrať sa, to buďe tvoja jediná práca; druhú ťi ale tú naložím, že po roku, keď sa zase šťastlive navrátim, nach mi už buďe prichistaná skrz teba taká voňavá a dobrá večera, čo hu buďem voňať, keď ešťe na dve míle od muojho palácu zďjalení buďem; keď mi to vikonáš, dosjahňeš za tvoju poslušnosť a ustávanja hodnú odplatu.“…

„Rok milímu princovi lachko prefrkou, aňi ňeveďeu, kďe sa, tu sa vzau koňjec roku. Pribrau sa hňeď k vichistaňú tej víborňej večeri, kerá sa mu tak dobre podarila, že od navráceního ritíra obzvlášťe velmi bou pochválení, že takú večeru aňi jeho bratja mu ňevichistali, a že túto ďalej, ako bolo treba, zavoňau.

Po velkej pochvale, kerú od riťíra získau, uvjedou ho do izbi, kďe šetko už hotovuo stálo preňho. Riťír sa hňeď k misi mau a veru každú dobre poviprazdňovau, lebo mu tje jedlá naozaj dobre chutnali.

Po večeri prislúbiu princovi tú odmenu na ceste dať, keď ho otcovi svojmu doprovoďí. Preto hňeď sa visadili na verního koňíka, kerí sa hňeď višvihou do povetrja a leťeu s nima, ako kebi bou mau na kraj sveta ísť.

Išli len išli na ňom, až ho práve na ťej lúčki zastaviu oslablí riťír, kďe s najprvším bratom ostali boli stáť. Tu zosadou prví riťír velmo ťažko s ubjeďeního a smutního koňíka, kerí jeho smrť už tušiu. Povedau princovi, abi zosadou s ňeho aj on, a keď sa to stálo, povjedau mu: „Vieš ti čo, milí sinku, ja už ďalej ňevládzem, už ma moje sili celkom opusťili, a já musím už umreť. Ňemám ňikoho takího, na koho bi som mau zveriť muoj palác, aj s všeckím bohactvom, keruo sa tam nachádza, k tomu aj tohoto verňího koňíka, kerí so mňou spolu zrjastou a tolkje, ako ja, ňebezpečenstva podňikou; oddávam ťi teraz šetko toto do tvojej moci, ti buďeš teraz nad šetkím ťímto pánom.“ Koňíkovi smutňjému ťješ povjedau, abi aj tomuto budúcimu pánovi tak verňe slúžiu ako samímu jemu. K tomu ešťe povedau princovi: „Ti s pomocou tohoto koníka a s tímto mečom, kerí som či vo dňe či v noci opásaní mau a kerí teraz ťebe porúčam, staňeš sa slavňím riťírom v celom sveťe, tak že s ňím muožeš celí celičičkí svet vibojovať, ak moju radu uposluchňeš; lebo ak ťi volakto ťen meč od tvojho pása odvjaže, alebo aj ti sám, zostaňeš kameňím stlpom.“

To keď prerjekou, rozlúčiu sa s mladím princom, odvjazau si meč, podau ho princovi, abi si ho hňed uvjazau a od tohoto času ustavičňe nosiu a či vo dňe a či v noci opásaní mau, a ako mu ho podau, spadou úbohí riťír na zem a zomreu.

Čo tu s ním robiť? misleu si mladí riťír. Kďe že ho pochovať, keď tu žjadňej pomoci ňjeto, a kďe hu treba hladať, či vo vlastnom dome, či v jeho zomretom pánovom paláci? Ale riťír mladí tak si premisleu, že sa on kce ňje s takím smútkom a tak ňepríhodňe domou vrátiť, visadou na milího koňíčka a šjou naspak, slúhou pobrau a podla žjadosti riťírovej s pomoci tíchto tam ho na ťej uťešenej lúčki pod strom, kerí vprostred ňej stáu, ho pochovau.

Keď boli už so šeckím na pokoji, poddaňích svojich vipraviu naspak s tím poručeňím, abi palác už teraz jeho v dobrom porjadku udržali, až pokím sa sám doň ňenavráti.

Potom pobodou koňíka a pospiechau domou… Prvá hňeď otcova otázka bola, prečo aj riťír s ním sám ňeprišjou, prečo doma zostau.

Sin mu hňeď virozprávau smutnú príhodu, kerá sa na cesťe stála, ako ňeočakávaná smrť uchvátila riťíra a jeho dobrodinca velkího, čo ňemálo tvár otcovu a pilňe pozorujúcich bratou zasmúťilo; potom ale k velkej radosti vipraviu otcovi, že sa šetkího jeho bohactva účastním stau; čo šetko ňje malú závisť a nenávisť naproti ňemu u bratou zbuďilo.“

A ešte viac bratia sa rozhnevali, keď sa dozvedeli, aký dar najmladší od rytiera dostal.

„Za dlhí čas boli šeci bratja doma; potom ale, že oťec najradšej mladšího sina viďeu, a z velkej ňenávisti naproťi ňemu, vibrali sa do cuzích krajín volačuo inšího skúsiť a tam voláko štestja dosjahnuť. Smutňe sa vibrali od samího otca len a matki, ale od najmladšího ňje, tomu šetko zluo na sveťe vinšuvali, ba ak ho dostanú, že ho o život pripravia, napred mu povjedali…

Všaďe, kďekolvek boli prišli medzi svojich poddaních, tam boli vďačňe prijaťí, a s potrebníma vecmi na ďalšú cestu zaopatrení.

Išli len ďalej, a keď už stúpali cez otcouskú hranicu, do druhej krajni do druhího králoustva, nabrali si na ích ešťe hranici pár poddaních pre svoju bezpečnosť, abi mohli smelo ďalej stúpať…

Ako ťeda boli už v druhom králouství, ňechovali sa ako králouskí sinovja, ale ako dakí lúpežňíci a zbojňíci; kďekolvek prišli, tam hňeď pljenili ďeďini, luďí, kerí ím volačuo ňekceli k vuoli urobiť, alebo, čo žjadali oňi, dať, hňeď ích usmrťili. A toto zbojstvo sa im dobre vjedlo za dlhí čas.

Tu raz príďe velká ponosa pred samího krála, že takí a takí ím šetko ích jmeňja odňali, mnohích pomordovali, ano na večitú chudobu prinjesli celje ďeďini a mestečká; osiralí luďja prosili krála, abi ích voláko pokarhau a sprosťiu ňeborákou od takích lúpežňích drakou.

Král, keď šetko vislišau od jedňej ponosi do druhej, ňemeškau dlho, ale hňeď rozkázau, abi sa vojsko prichistalo a ťích lúpežňíkov vipljeňilo; ale pritom abi tích dobrích zvercou ťích dvoch vudcou živích naspak doňjeslo.

Ako to ťíto dvaja majstra počuli, že velkuo vojsko proťi ním král vislau, hňeď veďeu mladší brat, čo urobiť. Prišli čo najskorej k jednímu velkimu potoku v tej krajňe a prešli cez ťen potok suchí a postavili sa na druhí breh. Ňezadlho prišlo králouskuo vojsko misljac, čo bi taká hŕstka proťi tolkému húfu spravila; a že na brehu stoja, misleli si, že ích do ťej vodi pohážu.

Ako ale prišlo už na bitku, dvaja bratja skočili po predku do vodi a potom celá ích zberba a išli bezpečňe suchí až na druhí breh, ani len kuapka vodi sa žjadňiho ňechiťila. Vojsko králouskuo, ako to viďelo, hňeď sa oddalo za ňimi, ale na velkuo ich ňeštestja všetko sa potopilo.

Ale aj ťích duoch štestja ňezadlho sa premeňilo v ích najvetšuo ňeštestja; ňevela potom a ňedlho plundrovali chudobnje ďeďini. Druhuo vojsko král hňeď za tímto poslau, keruo práve ích obhradilo, keď jednu ďeďinku pljeňili, tak že ím aňi jedon neušjou. Šetkích do jedního predňjesli kralovi, a ťích duoch kapitaňou po predku.

Ako ťíchto král zazreu, hňeď ích osloviu, že kto sa a zkadial prišli. Oňi odpovjedali, že sa oňi sinovja toho a toho krála velkího a že sa oňi vibrali na cestu v druhích krajnách si svoje štestja hladať. „Nuž takto a na takoví zpuosob si vi štestja chceťe získať?“ odpovjedau král. „To, že sťe vi králouskí sinovja, to vám ňeverím, lebo to bi králouskí sinovja robiť ňemohli, aňi len znak voljaki princou ňemáťe, sám pozor a váš oblek prezradzuje, že sťe len lúpežňíci. Hajde s ňima do chládku,“ rozkázau král, „o pár časou, keď sa súd nad vámi dokončí, buďeťe viseť.“

Vtom doma u ích otca sa toto ďjalo: Oťec jedno ráno velmo smutní sen mau o ích sinou dvuoch, šetko sa mu to sňilo, čo sa s ňima stálo. Sen svoj išjou zjaviť aj svojmu najmladšímu sinovi, ktorí vtedi ešťe tuho spau. Príblížiu sa k jeho lúžku, a ďívau sa naň, z prvotku ale škripeu zubáma; potom ho zobuďiu a hňeď mu zjaviu smutní sen. „Ten istí sen som mau aj ja, drahí tatko,“ odpovedau sin, „to nás ťeda aňi míliť ňemuože, žebi to pravda skutočná ňebola. Já sa musím na cestu vibrať a ím v ích ňeštestú na pomoc íst.“

Oťec ňekceu svojho sina pustiť, obávau sa, že aj on tak ňešťastlive pochodí. [V tlači sú pridané slová: „kým mi tento meč pri boku zvoní, nesmie sa ma nikdo ani len dotknúť.] Ale na otcovo nahováranja ňič ňedbau najmladší jeho sin, hňeď všeljaké rozkazi dávau, abi mu všecko potrebnuo na cestu na druhí ďeň prihotovenuo bolo, kuoň jeho verní osedlaní.

Ako ráno stau, šetko bolo hotovuo, po fruštiku odobrau sa od smutního a plačúčího occa, višvihou sa na bistrího tatára — (slova „tátoš“ v rukopise nieto) — plesou bičíkom, hob, už ljetau s ňím ako do pekla.

Ňebaviu sa po kaďejakích mestách a kútach, len rovno cjeliu do hlavního mesta, kďe sám král bívau. Jeden ďeň približuje sa k mestu a tu viďí pred mestom húf ludu, ktorí do kola stáu a do prostrjedku sa ďívau, kďe král seďeu, pri ňom už na šibeňicu odsúďení jeho bratja stáli a pri ňích kat.

Ako zazreu, že je už s jeho bratmi zle, pobodou koňíka, až len tak za ňím iskri frkali, tak uťekau s ňím až na popravnuo mjesto; a tu k velkímu poďiveňú ludu postaví sa na ráz pred krála a pred jeho bratou, ako kebi bou z ňeba spadou. Bratja s velkím poďiveňím naňho sa zaďívali, a hňeď ho poznali, hňeď javili ích smutňje tváre voláku veselosť, hňeď sa bistrejšími, smelímí ukázali.

Mladí riťír hňeď osloviu krála, abi jeho bratom odpusťiu a živuot darovau, že je on ten a ten, ích vlastní brat. „Veď kebi boli po riťírski a po králouskí prišli, tak ako ti, aj ja bi ích bou inakšje privítau, ale keď mi tolko škodi narobili, ludí mojich pobili, čo že ťeda inšuo zaslúžja, len tú smrt.“ „Tvoja škoda sa ťi má dvojnásobňe, ano trojnásobňe vinahradiť,“ odpoveďeu riťír, „mojím ale bratom živuot darovať musíš.“

„To ma ňikdo ňeprimusí, a na tvojú smelu reč dám ích hňeď zoťať.“ Ako to ale počuu mladí riťír, zvrtou sa s koňom, a ťau z jeho vojakou jedno po druhom, a aňi jedon sa mu naproťi postaviť ňemohou aňi ňeosmeliu.

„Dost je, dost, pardon,“ zvolau král, hňeď mu jeho bratou prepusťiu, a vlídňejší sa naproťi ňemu ukázau, tak že ďalej sa stau s ňím velkí prjaťel a volau ho do svojho palácu.

Ako ta prišli, hňeď vistrojiu král velkje hodi a všeljake kratochvili a veselosti, kďe si zvlášťe bratja dvaja po tolkom smútku dobre poskočili.

Keď už bolo po šetkom, a traja bratja sa mali na ďalšiu cestu viberať, zavolau ich brat najmladší pred seba a osloviu ích, že či ho kcú počúvať a jeho dobrú radu nasledovať, že ích on štastlivích urobí, a pod svojou ochranou vezme ích aj na ďalšju cestu.

Bratia mu prisahali, že ho kcú ako svojho vlastního otca cťiť a vážiť — (v tlači je pridané, že kľakli na kolená) — a že jeho dobrú radu kcú vždickí nasledovať.“

To je len úvod k vlastniemu rozprávkovému deju o drakobijcovi.

„A tak šli cez mnohje slavnje mestá a králoustvá, kďe všaďe pre ích dobruo držanja zdvorile boli prijatí a na ďalšú cestu vipraveňí. Obzvlášťe najmladší brat všaďe zanahau svoju pamiatku pekních činou, v keromkolvek mesťe a krajiňe, tak že sa z radosťou včasto rozpomínavali tí, u ktorích sa baviu a hrdinskje skutki provozovau.

Prišli ráz do jedního mesta za včasu rána; kaďekoľvek šli, s velkím poďiveňím ďívali sa na domi, na ulice, kerje boli šetké čjernim súknom obťjahnutje. Prídu na samučičkí plac, tu tješ inšuo ňeviďeli, sám králouskí palác bou tím najdrahším súknom opravení.

Prišli do jedního hostinca, tam zosadli s vetšej čjastki preto, že sa tam toho najlepšie doveďja, čo to znamená ťen smútok v celom mesťe, a čo to má biť. Vizvedajucím ale čosikamsi bolo povjedanuo, že v mesťe tomto na blísku zdržuje sa velikí drak s troma hlavámí, ktorímu mesto podla jeho žjadosťi a vuoli musí ťích najkrajších luďí, mláďencou zvlášťe a paňenki dávať každí tiždeň k stroveňú, a že práve teraz už sama králova dcéra nasleduje, ktorú si požjadau, a že práve na zajtrá má biť veďená do príbitku toho ňenasicenjého žrúta; a pre tuto, lebo je velmo uťešená a krásna osoba, kerú celuo mesto, ano celá krajna radi videli a milovali, teraz smúti.

„Keď je tak,“ povjedau mladí riťír, „choďte a povezťe královi, že je tu jedon jej osvoboďiťel, ktorí hu od toho pažráka visvoboďí…“

Keď to kráľovi zvestovali, pozval mladého hrdinu do zámku.

„Na to ňemeškau dlho mladí ríťír, hňeď sa v svojom riťírskom munďjere a na koňi vistanoviu na dvore, kďe mu už naproťi vinšli sám král s jeho famíliou celou v smútku a s jeho šetkíma radcami. Obďivovali peknú postavu mladího riťíra šeci, čo ho obstáli, sám král ňeveďeu sa dost naďívať na jeho uťešenej čistej tváre a na pekňej sporjadanosťi ťela jeho, tak že mu ťje šati na ňom stáli ako prilepeňje.

Tu ho hňed uvjedou král do jeho palácu, hosťiu ho znameniťe a hospodu tješ uňho mu zaopatriu. Pri hodách sa už pozhovárali o zpuosobe, ako toho draka zamordujú na nastávajúci ďeň, a to síce rano.

Keď sa už uťešili a poraďili, odišjou každí z ňích do svojej izbi k odpočinku s tou sladkou náďejou ukojení, že zajtrá radostňejšího a poťešitedlního uviďí.

Slnce už dávno višlo, keď smutná dcéra králova, spolu aj jej otec smutní a celá família z lužkou svojich stáli, a očakávala alebo smutní alebo veselí koňjec toho prípadu. Už šeci postávali a pripravovali sa na odchod; ďivili sa ale šeci, že sa riťír ešťe na určitú hoďinu ňedostaviu; mnohí si už misljeť začali, že museu len takí lhár biť. Ale ako sa len ňedostavovau, išli k tomu príbitku, kďe on bou. Oslovovali ho, a tu ňič ak ňič. Naraz ale skríkňe, že hňeď, len sa obrjadi. Ešťe práve vťedi najlepšje bou spau po dobrej včerajšej zábave.

On sa chitro zgabau, pancjer na seba založiu, meč opásau, kráčau s celím truchlícím húfom dolu, kďe ho už osedlaní koňík očakávau.“

Celý tento odsek („Keď sa už utešili…), nepodarený formou i obsahom, upravovateľ do tlače povytieral. Rukopis ďalej rozpráva:

„Išli, išli krokom ňevládním, každímu srdce klopalo a prsa sa nadúvali, keď pomisleu na to smutnuo ďivadlo, keruo sa má o krátki čas prihodiť. Už zďelaka viďeli jednu kaplnku, do ktorej mala princezna biť uveďená. Ako sa k ňej priblížili, pohovorili ešťe trochu a rozlúčili naposledi od omdljevajúcej princezňi.

Mezitím počuli zďaleka velikuo rvaňja, velikí huk a hrmot; ako toto počuli, hňeď sa odstraňili šeci od kaplnki, v kerej plačlive seďela utrápená princezňa, čakajúc na smutní alebo zdarili koňjec. Riťír sa precházau s ňeprestrašenou mislou okolo kaplnki, a odstraňení král s famíliou svojou aj s poddaňími ďívali sa zďelaka na toto ďivadlo.

Vidavajúci oheň z škaredních piskou drak priblížiu sa k samej kaplnki, obchoďiu okolo, aňi si ňevšímajúc smelího ríťíra, ktorí sa len ďívau, čo a ako začňe. Ako už poobzerau milí drak šetko od gruntu, zvišiu sa do povetrja a strhou z ťej kaplnki vrchnák a už kceu doňho vleťeť. Vtom zkričau, až sa len tak ozvalo, riťír, že čo kce a čo tam hledá. „Čo ti chceš, ti zemskí hmiz,“ ozvau sa drak, „ja si preto iďem, čo je moje, a do toho sa ti ňemáš čo starať.“ „To je ňje tvoje aňi ňebuďe,“ povjedau riťír, „a keď ho kceš dostať, poď so mnou za pasi.“ Vtom schiťiu drak riťíra a tak ho hoďiu, že v železních svojích habách až po členke do zemi vovjazou. Ale ztaďe sa on lahko vichrámau a schiťiu meč, odťau hňeď jednu hlavu drákovi. Vtom nahňevaní drak sipeu naňho oheň strašňe, tak že už temer ňemohou ostáť, ale vtom sa pomasťiu masťou, ktorú mu bola princezňa dala vťedi, keď sa ubjerali na cestu, lebo drakovu náturu už bola dobre zpoznala. A vtom zase, keď viďeu, že mu sipeňja ohňa ňevadí celkom ňič, schiťiu ho zase a s vetšou srdnatosťou hoďiu ho tak, že až po kolená sa zariu do zemi; zase sa len vichrámau s velkou ochotnosťou a uchiťiu meč, otťau aj druhú hlavu drákovu.

Vtom sa ozvali zďelaka král a šeci okolo ňeho kričali, už sa ufajúc, že víťazstvo mladí ríťír dosjahňe, a už počali njekerí bežať, že mu lahko pomuožu už v takí čas; ale on ím len naspak ukazovau, čo oňi jeho rozkazu aj poslúchli. Vtom ako bi si bou ustatí drak oddichovau. Ale riťír statní pomísleu si: „Čo sa ja buďem na darmo s ťebou kasať a čakať, abi si novje sili a novú srdnatosť nabiu“; schiťiu meč, odťau mu aj treťú hlavu a sekau do jeho ťela dotjal, pokím len ňezbadau, že už aj duša celkom z ňeho ňevileťela.“

Boj s drakom tlačený text opisuje temer celkom doslovne podľa rukopisu. Podobne i slávny návrat hrdinov do mesta, slávnosti i hostinu na jeho počesť, i to, ako kráľ ponúkal mu dcéru i kráľovstvo a ako mladý rytier sa vyhovoril (bola síce pekná, ale mala bradovicu na ruke a on chcel podľa rady koníkovej len takú, ktorá by nemala chyby), a miesto seba navrhol najstaršieho brata, ktorého kráľ rád za zaťa prijal. V rukopise obšírnejšie sa opisujú hostiny a radovánky pri svadbe najstaršieho až do odchodu hrdinovho.

Zatým sa najmladší brat s prostredním pustili do šíreho sveta, až prišli do tretieho kráľovstva a do jeho hlavnieho mesta. Všetky domy, najmä kráľovský palác „najkrajším čjernim suknom boli pokritje“. V hostínci sa dozvedeli, že tam majú draka so šiestimi hlavami, ktorému musia dávať každý týždeň mladého človeka, raz mládenca a raz paničku, a že rad prišiel na kráľovskú dcéru.

Bratia ohlásili sa u kráľa atď. a opakovalo sa všetko celkom paralelne ako po prvý ráz. V rukopise rozpráva sa (ale omnoho stručnejšie) táže epizóda, že princ v určený čas neprichádzal. „Už sa aj hoďina určitá priblížila a riťír len ešťe spau; už prišli aj na všeljake ňepravje mišljenki, či to dalakí huncút ňebou. Až ale predca sa dau ukjazať.“

„Keď už bolo šetko hotovuo, zobrali sa už k tomu mestu, kďe mali princezňu drakovi oddávať, uvjedli hu do jedňej kaplnki, a riťír ostau pred kaplnkou, druhí ostali na boku oddjalení sa dívat, ako ťen zázrak vipadňe.

Tu prišjou s velikím rikom drák a hňeď schiťiu dach z tej kaplnki a odhoďiu.“ Rytier ho vyzval na zápas, ktorý sa v tlači opisuje shodne ako v rukopise. Podobne sa shoduje rozprávanie v tom, ako kráľ dával osvoboditeľovi dcéru a kráľovstvo a hrdina navrhol miesto seba staršieho brata.

„Potom vihoďiu sa na koňíka a rajtoval ďalej. Cválau na pišnom koňíku cez králoustvo toto, až naposledi prešjou už do čtvrtího. Na cesťe mu predpovjedau koňík, čo a ako má robiť. Abi si tohoto královu céru on vzau za ženu, lebo je velmo pekná a žjadnu chibu ňemá na svojom ťele. (V tlači je pridané, že niet krajšej na svete.)

Prišjou až do samího mesta, kďe král bívau; tu zase to viďeu, čo v tích prvších, aj tu bolo celuo mesto súknom obkrituo. Hňeď sa dozveďeu, čo to znamená, že jedon s 9. hlavámi drák v susedství sa zdržuje, a jemu musí celuo mesto mladích luďí dávať, a teraz prišjou rad na královu velmo peknú céru.

Hneď sa dau oznámiť pred krála, ktorí ho len čo skorej žjadau vidjeť. Riťír mu virozprávau šetku jeho cestu, že už dva královstva osvoboďiu od takích šelmou a že pevňe sa ufá, že aj tuto mršinu skantrí.“

Oproti tlači rukopis dodává: „Ako mali už na určituo mesto ísť, dala princezňa riťírovi masťi, ktorou sa pomasťiu, tak že dva ráz silňejší bou, a oheň, ktorí drak z piskou sipať buďe naň, ňič mu ňebuďe škodiť.“

Víťazný boj s drakom, hostina a svadba hrdinova s princeznou opisujú sa celkom rovnako v tlači ako v rukopise.

Úvodní motív tretej čiastky je v tlačenom texte iný než v rukopise. Tu čítame:

„Ale ňedlho trvalo jeho štestja, jeho manželka ňepomňela na to, že tomu, ktorí hu od smrťi osvoboďiu, večnú vernosť a lásku má prokázať. Ona potajmo držala s jedním striguonom, ktorí tajňe k ňej chodjevau. Raz ale tak sa umluvili, mezi sebou to uzavreli, že ujdú a budú spolu žiť. A tak sa aj stalo.“

V tlačenej úprave bol tento motív o zrade ženinej vytretý. V zjavnom odpore sa tu rozpráva, že princezna nechcela sa vydať za strigôňa, ktorý ju bol pýtal, a raz keď sa prechádzala, on sa k nej prikradol a uniesol ju.

Hrdina vydal sa do sveta hľadať ztratenú ženu, hoci ho kráľ velmi zdržiaval. Cestou mu koník sľuboval: „Mi teraz hu isťe dostaňeme, pod tou ale viminkou, že šetko pokušenja od seba odvrhňeš. Teras, keď puojďeme cez jednu dlhú lúku, kďe inšuo ňebuďeš vidjeť, len samu rovinu a suchu zem, a na ťej lúki z predku buďe jedna voňavá hruška s ovocím, kterú už na pou míli zavoňáš; ale to je ňje hruška, ale striga, která bi ťa skantrila, kebi si z tej hruški jedou; ako bi si okoštuvau, hňeď bi bolo po ťebe. Ďalej prijďeme k jedňej jabloňi, tú tješ už na pou míli zavoňáme, s tej tješ ňejez, lebo je to zase druhá striga, ktorá bi ťa hňeď skantrila, ako bi si z ňej okoštovau. Radčej všecek hlad pretrp a ňejedz z tíchto stromou to jedovatuo ovocja. Na ostatok prijďeme k jednej studňi a ti buďeš velmo smední, ale ti z ťej studňi ňepi, ale vezmi meč a rozsekaj hu, lebo to je ňje žiadna studňa, ale to je najvetšja striga, ťím dvom matka. Keď toto šetko urobíš, čo ťi teraz prikazujem a raďím, tak ostaňeš štastliví a mi svojho cjelu dojďeme, ak ňje, tak si na veki ňeštastliví.“

Dobre, idú, prišli koňečňe na tú lúku, kerá sa pred ňima rozprostjerala. Idú cez ňu, už od ďelaka voňali tu jabloň [má byť: hrušku], až koňečňe prišli k ňej; riťír sa len tak metau na koňi a len tak slinke prežjerau, keď popri ňej šli, ale predsa tak štaslive obišli, že riťír opovrhou ovocja toto.

Išli ďalej, prišli k jabloňi, ktorá ešťe lepšje voňala, ako ta hruška. Riťír sa len tak trjasou za tímto ovocím, z čjastki od hladu, z čjastki, že takuo ovocia ešťe ňeviďeu. Ledvou sa už zdržau, už aj zastávau, že si puojďe odtrhnúť, ale predsa spomňeu si na jeho koňíkove slova, aj od tohoto sa voláko osvoboďiu.

„No, teraz sa mi páčiš,“ povjedau koňík, „len ešťe jedno zluo obijďi a urob tak, ako som ťi povjedau, tak dosjahňeme isťe to, po čo do tohoto širokého sveta sme sa pustili.“

Štaslive sa vihou dvom pokušiťelom, ale teraz nastávau noví a najhorší, toťiž tá studňička. Už na cesťe vraveu riťír, že ho smed velmi morí, že od smedu tu hňeď skape. Ledvou prišli k tej ňeštastnej studňi, riťír hňeď skočiu s koňa dolu a rovno ku studňi a už si na brucho lahínau a chceu už do seba hu duchať. Vtom koňík jeho pusťiu sa do velkého behu preč a riťíra tam nahau. Ako to ale riťír viďeu, hňeď od studňi odstúpiu a kričau za ňím. Vtom sa koník vrátiu a karhau ho za to velmi, obzvlášťe ale, že tú studňu podla jeho príkazu rozsekať ňechceu.

Visadou naňho, a smutňe kráčau koňík po cesťe. Vtom sa obzreli a ňevideli už aňi hrušku, aňi jabloň, aňi studňu, ktorje strige hňeď sa premeňili a nasledovali ťíchto, šeptajúc za ich chrbtom: „Mi sme velkje strige, ale ten riťír ešťe múdrejšje a prozretedlňejšje musí mať.“ Za tím zmizli.

Riťír ďakovau svojmu vernímu koňíkovi, že ho osvoboďiu od tak velkjeho ňeštestja, a teraz mu slúbiu prísňejšú poslušnosť a stálosť v ňedostatku.

Išli len išli cez tú lúku, až im celkom z očí zmizla, a prišli do jedňího pekního hájika, kďe polňího ovocja bolo (do) sitosti a dobrej zdravej vodi, ktoríma obama sa obidvaja poobčerstvili a na ďalšju cestu posilňili.“

Potom sa brali ďalej a zazreli na vysokej skale veličizný zámok; rytier, dôverujúc svojmu meču, dal sa cestou, ktorá ich doviedla rovno ku dverám toho zámku. Vošiel dnu, ale všetky izby boly prázdné, iba v ostatnej našiel starca. Vyrozprával mu svoje príhody a prečo teraz po svete putuje. Starec mu hovoril: „Darmo ti to hľadáš, po čom túžiš. Neunavuj sa už ďalej, ta je už ňje na tom mesťe, na ktoruo sa ti ubjeraš, už hu strige na druhuo preňjesli, zkaďe si hu ňje v stave vjac dostať, čo bi si šetkje svoje sili vinaložiu. Ale ja ťi lepšje radím, ňeunavuj sa vjac za ňou, zostaň u mňa, buďeš mať pokojní živuot, a tento zámok buďe tvoj; ja som len už čakau na dákiho statočního človeka, ktorímu bi ho mohou oddať aj so šetkíma pokladmi.“

„Ňepáči sa mňe tu tá pustota,“ odpovjedau riťír, „tu bi som o samoťe bívau, a ja kcem v spoločnosťi ľudskej živuot svoj tráviť. Ja od muojho predsavzatja ňeodstúpim, ja, pokím mi len sili moje stačja, kcem putovať za mojou manželkou; ak hu dostaňem, moje štestja, ak ale ňje, poručeno Bohu. Len ma radčej naprau na cestu, ktorá bi ma ta dovjedla, kďe teraz skritá je.“

„Keď je tak,“ povjedau riťír, „ja ťi to virozprávam po predku tvoje bjedno zahinutja. Teraz sa obráťiš jednou druhou dolinou, cez tu puojďeš na koňjec dolini a vinďeš na jednu peknú luku. Tu viďíš po celej lúki samje hadi, dva z ních najvetšje prvje na ťeba viskočja a za ňima druhje sa budú hatať. Ale toho sa ti šetkího ňič ňeboj, len choj smelo a s tvojím mečom roztni tích dvoch velkích hadou a pomasť ťeba aj koňa svojich [svojho?] masťou, ťeda sa ťi ňič ňestaňe, a potom buďeš vidjeť, čo z toho buďe. Keď tou lukou puojďeš, uzrješ z ďelaka jednu dolinu, do ťej sa pustíš a puojďeš ešťe i medzi inakšíma vrchama tou dolinou len ďalej, tam sa ťi ňič z hola ňestaňe; prijďeš ale k jedňej skale, tam sa zastavíš, tam sa buďeš domáhať do ňej, lebo tam je so strigama aj tvoja manželka, aj tam zahiňješ. A teraz, keď sa už žjadního vjac človeka ňeufám vidjeť, bezpečňe muožem dokonať a ufám sa, že moje ťelo pochováš, ako sa sluší“; s tím tento starí riťír skonau. Mladí riťír vzau jeho ťelo a položiu do najvetšej izbi na prostrjedok, svjece zapáliu okolo ňeho, jeho vlastnú šablu mu ku boku pripau, a keď to šetko urobiu, poberau sa dolu oznámiť koňíkovi, čo urobiu a čo počuv.

Zaťím sa na cestu predpoveďenú vibrali a kráčali krokom spešňím dolinou jednou hlbokou na tú lúku.

Ako na ňu vistupili, hňeď sa vihoďili dva velikje hadi na ňích, ktorje mladí riťír hňeď zabiu a seba aj koňa pomasťiu. Ako to urobiu, hňeď sa z tích hadou spravili dvaja princovja drječni, ktorí za ňím kričali: „Sláva ťi, velkí ríťírí.“ A ako sa ďalej poberali, tak vždi vjac a vjac skákali tje hadi na ňích, ako ale sa ich dotkli a oňi ích po sebe nahali, šetkje tje hadi prevracali sa na pánou poddaních, až na ostatok celá táto krajna zakliata urobila sa inakšjou krajšou. Keď toto šetko bolo dokončeno, pristúpili k ňemu tí dvaja princovja aj s čelím poddanstvom a oddali sa do jeho moci, že kcú jemu na veki biť poslušní.

A tak prešjou náš riťír celí tento sveť a mau šetko pod svojou mocou, šetko ho poslúchalo.

Potom, keď prešjou lúku, prišjou do tej dolini a išjou za dlho s velikím strachom cez ňu, na jej boke zraki svoje opjerajúc. Prišjou štastlive aj k tej skale, v ktorej bola jeho milá manželka. Vizerau na tú skalu, len vizerau; zarmúťiu sa ale velmi, keď viďeu, že on tam ňevinďe; čakau, čakau, či jeho milá z ňej vinďe, ale veru ňič, až do samího večera.

Koňík mu povje: „Teraz buďeme tu spať pod touto skalou; ja sa puojďem cez noc pásť a nahám ťi kantár pri ťebe; keď ma buďeš potrebovať, potras s tím kantárom, ja som hňeď tu. A ti si tu ľahni, a čo sa ťi buďe snívať, to si zamerkuj. Buďe sa ťi snívať, že máš v ruki jedno krídlo z muchi, a to drž pevňe; keď sa zobudíš, pozri si naň a povez: „Nah som takí ako mucha a mám krídla! hňeď sa na takího spravíš, a potom vileť na tu skalu, tam najďeš djeru, cez škaru klučovu vňidi dnu do prvej a potom aj do druhej izbi; ale že pilno daj na seba pozor!“

Tak sa aj stalo. Koňík potom odišjou na pašu, on si lahou tam hňeď a spau; ráno včas stau, spomňeu si na svoj sen a pozreu si do ruki, viďeu, že má to krídelce. Povedau: „Nah som ako mucha a mám krídla!“, hňeď bou takí a vileťeu hore. Došmatrau sa voláko ku klučovej djerki a prepchau bjedňe dnuká do prvšej izbi, kďe boli šetkje tje strige, s ktoríma už tolkuo zaňeprazdňenja už mau na ceste. (V tlači je stručne: „kde hromadu stríg našol“).

Ako bou dnu, počau brnkať po izbe a k druhím dverám sa mau a do klučovej djerki sa dobívau, kďe tješ štastlive prešjou do druhej izbi.

Ako ale to brnkanja ťje strige počuli, hňeď mezi sebou hovorili: „Mi sme strige, ale ten riťír ma vetšje a vicvičenejšje, tu volačo brnkalo, voljaka mucha, ktorú ešťe sme nikda tu ňeslíchali. Poďme račej, sestričke, preč, žebi s námi ňebolo zle.“ Vtom sa šetkje schiťili a ujšli.

Riťír ale hňeď sa v tom pokoji obráťiu na človeču postavu a predstúpiu pred jeho manželku, ktorá jeho malího už sinka nadájala. Tá sa preďesila velmi a viptávala, kďe sa on tu vzau, kďe žjadni živočích ešťe ňepristúpiu ani pristúpiť ňemuože.

Poťešili sa potom spolu ako takí manželja, ktorí sa velmo radi viďeli, tak že bi jedon za druhího hotoví bou umrjeť, obzvlášťe ale keď sa už od dávna ňeviďeli. „Ale,“ povjedala mu jeho manželka, „ti si teraz vo velkom ňebezpečenství; muoj muž, ak príďe, hňeď ťa usmrtí.“ „Uviďíme, kdo zvíťezí,“ povjedau riťír, „len si si ťa mám, už sa ja buďem usilovať ťa visvobodiť.“

Zabavili sa za dlhí čas v tejto jeskiňi. Riťír s velkím namáhaním prerabau prjechod z tej skali dolu, visekau schodi dolu až na zem, abi mohou svoju ženu dolu zňjesť, lebo on lahko mohou dolu zísť.

Ráz ale, ako visekúva tje schodi, viďí pod skalou jedno djovča, ktoruo náramňe plakalo a prosilo ho, abi ho na milosť vzau; ak potrebuje ňejakuo vislúženja, že mu vďačňe šetko vislúži, že je ono opuštenuo a sirota.

To oznamiu riťír svojej manželki a ešťe jej to povjedau, či bi ňepotrebovala k tomu malímu deťaťu varovkiňu.

Manželka mu povjedala hňeď, čo to djovča znamená, že je to z tích strigou jedna, ktorú abi [ak bi] hore vzau, bi ho skántrila. To mu ňeradila, abi hu prijau, ale abi hu račej rozsekau, ak chce štastlivím zostať.

To jej ale riťír žjadnim zpuosobom ňechceu uveriť, aňi si len povedať ňedau, hňeď dolu zostúpiu a na vlastních ramenách viňjesou uťešenuo djovčatko hore k svojej manželki, ktorá sa tomu ňevelmi radovala. Ano povjedala mužovi, abi teraz dau prsni pozor na seba, že ho toto djovča usmrtí.

Riťír si to aňi ňevšimou, lebo aňi ňeveriu, že bi to ňevinuo djovča vstave bolo jeho o živuot pripraviť. Žiu si pohodlňe bez starosti, radovau sa tomu, že sa zo svojou manželkou za krátki čas domou zoberje.

Ale sa inakšie s ňím zvrtlo. Pekňe raz, keď prišjou domou unavení od velkej práci, lahou si do posťeli a tak tuho spau, že čo bi mu bou pri uchu streliu, ešťe bi sa asnád ňebou zobuďiu.

Bola noc, šeci tuho spali ako zakljati, len to djovča ňje, ktoruo už hodlalo a pripravovalo sa ku konci privjesť to, čo chcelo. Ono v noci, keď už viďelo, že šeci a obzvlášťe ríťír tuho spí, prikmotrilo sa k ňemu a odpásalo mu od boku meč, a to ako urobilo, hňeď sa na kamenú postavu obráťilo ťelo jeho…

Ako sa ťejto najmladšej strigi tento forťjel (v tlači: „fígeľ“) podariu, a ako sa na svobodnuo dostala, hňeď hu obklopili aj jej kamarátke a radovali sa spolu s ňou, že predsa svoj cjel šťastlive dosia[h]li.“

Potom sa usniesly, že ostanú u manželky rytierovej, kým sa nenavráti z ďalekej cesty jej muž, ktorý ju uniesol; rytierov meč že hodia do mora, lebo tam bude na veky skrytý od očú ľudských.

„Dlho spomínali bratja starší na svojho brata. Ten najstarší vždi ucho prikladau k zemi, abi veďeu, kďe jeho najmladší brat chodí, či sa mu dobre vedje, či je štastliví a či ho volakďe ňečo zlího ňepotkalo.

Raz ale, keď sa chceu o jeho stave presvedčiť a položiu hlavu k zemi, velmi sa zarmúťiu, keď zvedeu, že je jeho brat tam a tam mrtví a že skrz tje strige usmrtení je. Vizveďeu sa šetko, ako zahinuv, kďe leží, že sa aj strige aj jeho manželka na tom istom mesťe, že jeho šabla v jednom mori leží. Hňeď šetko toto zjaviu svojej manželki aj svojím dvoranom, ktorích na to povzbudiu, že sa viberú na cestu a že ho visvobodja.

Tak aňi dlho ňemeškali, čo ím bolo potrebnuo, vzali, koňe osedlali, napakovali, a hibaj do širokího sveta, išli.“

Vzali so sebou i prostrednieho brata, lebo iba on mohol sostúpiť na dno mora, a „rovno najprú obráťili svoje kroke k moru, kďe ťen meč, ktorí tolko už na svete zrúbau, bou pochovaní.

Prišli k moru, viďeli ho šetko červenuo ako krú, a to od toho meča, ktorí tolko krvi už do seba posjau. Hňeď sa odvážiu mladší brat sám, že ho dostaňe. Hňeď skočiu sám do mora, a ako skočiu, šetka voda sa od ňeho odstraňila a on suchí až na samí spodok prišjou.

Choďiu za dlhí čas na všetké stráni po spodku a ňemohou ho najsť, lebo ňeveďeu istuo mesto, kďe leží, až sa mu aj zasmau raz naposledi, keď ho uviďeu pod sebou ležať. A hňeď ho s velikou radosťou zdvihou a opásau si a počau s ňím viskajúc nad hlavou si šibrinkovať.

„No, poďme teraz k tomu mestu, kďe je,“ poviedau. Starší brat ešťe popredku viskúmau, kďe, ako a čo majú hladať. Prišli ku samej strmej skale, poberali sa hore najprvší dvaja bratja a za ňími, ktorí mohli.

Prídu po ťichu na vrch až ku samím dverom, tam sa ešťe uznjesli, ako maju dnu vpadnuť, a strige, ktorje o všeckom tomto ňič ňeveďeli, pobiť. Teda po tejto raďe vtrhli dnuká a rovno na strige, ktorje ufujazďiť ňemohli, napadli a rozsekali. Potom sa ubjerali do druhej izbi, kďe zármucená ích bratova manželka seďela pri jej mužovi.

Poťešila sa nad ích príchodom, ale ešťe vetšmi nad tím, keď jej povjedali, že ích brata prišli visvoboďiť a ho už visvoboďili. Vtom opásau mladší brat skameňelímu meč, a ako to urobiu, hňeď sa schopiu hore a ako z tuhiho a zlího sna s tou vípoveďou: „Ako som dlho spau.“ „Ej, veď si spau,“ povedali mu bratja, „bou bi si na večnosť spau, kebi sme mi ňje.“

Tu bolo radosťi nad radosťi, že sa štastlive k životu navráťiu; prvšuo mu bolo kantárom potrjasť, abi mu jeho koňík prišjou, ktorí tješ na kameň sa obráťiu, ako sa to stalo. Teraz ale tješ ožiu, a ako kantárom potrjasou, hňeď bou pod skalou, hňeď zarechtau a viskakuvau proti dolu vstupujúcímu svojmu pánovi, ktorí hňeď naň visaďiu sa a šjou rovno k domu, za ňím bratja, manželka aj šetko panstvo.

Štastlive prišli domou, kďe sa hňeď hodi velkje strojili, takje, že ňikda na sveťe ňeboli aňi ňebudú. Tam bou prítomní aj jeho vlastní naradovaní a poťešení oťec, kdo zná, ako sa už privljekou, len že tam bou, na tom dosť. Boli tam z celího sveta královja, princovja, slavni riťíri. Bolo to tam šetkího, kdo čo žjadau, jedla, nápoje všeljake, piatika strašná; šetko to pripíjalo slavnímu riťírovi, otcovi, ktorí tak zdarních sinou vichovau, a vúbec celej famílii. Z druhej stranki ozívalo sa vrúcnuo a srďečnuo ďakovanja a slibi, že náš ríťír chce spravodlive nad šetkíma panovať, že každímu chce podľa možnosťi svojej uhovjeť.

Tu mu po šetkom každí slubovau stálu vernosť a poslušnosť. Tak že časom štaslive k velkej svojej pochvale panovau náš svetovládni riťír nad národámí, ktorje mu vernje zostali!“

Upravovateľ textu pod tlač spomenul si, že strigôň, ktorý uniesol hrdinovu ženu, v celom deji ani nevystupoval, a vložil celkom primerane epizodu, že keď hrdina so ženou a bratmi odchádzal, prišiel starý strigôň a strašne na nich zareval, hrdina potom jedným úderom mu sťal hlavu.

V rukopise je pripojená ešte vlastenecká túžba:

„Boli aj naše časi takje, aj tak sa zmeňili, ako štestja tohoto riťíra, ale Boh dá, že nám zase zablesknú, ako nášmu svetovládnímu riťírovi.

A mi zas buďeme mezi národámí ako ten náš Kriváň nad tímí Tatrámí!“

Táto rozprávka bola pojatá do veľkej sbierky rozprávok, ktorá bola koncom štyridsiatich rokov pripravovaná do tlače. Obsah jej bol zapísaný do „Soznamu povestí ponapravených a do tisku prihotovených“ (pozri úvod str. 53. a 68.).

Zo sbierky Reuszovej prijala tú istú rozprávku B. Němcová (Tillovo vydanie II. č. 47, str. 121 — 133) pod nadpisom „Světovládný rytíř“. Němcová zakľúčila ju poznámkou: „Pohádka je ze sbírky páně Reuszovy, neníť ale celá, jak z rukopisu vidno“, a rozpráva stručný ďalší obsah. (Tillovo vyd. II., úv. str. LXVII.)

Úvod je stručnejší než u Škultetyho-Dobšinského. Ináče sa oba texty shodujú. Keď však svetovládny rytier niesol druhého syna, hodil do mora prsteň (u Škultetyho-Dobšinského tri dukáty), a hrdina bol obdarovaný inakšie: uvidí, čo sa vo vode i nad vodou deje, a bude panovať nad morom. Tretí syn uvaril večeru, ktorá voňala na dve míle (nie 21). Vystalo, že svetovládny rytier kázal pred svojou smrťou svojmu tátošovi, aby novému pánovi verne slúžil. Návrat k otcovi je opísaný stručnejšie, ale je pridané, že bratia neverili najmladšiemu, že bude panovať i nad nimi. Ostatok je rozprávaný viac-menej rovnako, u Němcovej trochu stručnejšie, až do chvíle, keď najmladší vysvobodí bratov zpod šibenice.

Stručne potom Němcová rozpráva ďalší obsah (Tillovo vyd. II., úv. str. LXVII), ako hrdina putoval so svojimi bratmi, prišiel do mesta, čiernym súknom obtiahnutého, vysvobodil princeznu od draka s troma hlavami a navrhol kráľovi staršieho brata za zaťa. Nechcel princeznu preto za ženu, že mala na ruke čiernu bradovicu, a že mu bol koník radil, aby si inú nebral než takú, ktorá je bez chyby. Vyhovoril sa kráľovi, že chce ešte zkúsiť šťastie, a išiel s bratom ďalej. — Tu je rukopis prerušený.

2. Kollár (Zpievanky I., str. 12) má rozprávku „Ježibaba“ z Liptovskej a Gemerskej stolice.

Poslednie motívy, stretnutie s Ježibabou v zakliatej hore, rozprávajú sa samostatne.

Jeden poľovník chcel vidieť peklo a dlho chodil, až prišiel do hory. Prestydnutý a hladný nakládol pod stromom ohňa a piekol si na ražni slaninku. Na strome začala stará žena zimou drkotať a trasľavým hlasom hovoriť: „Jaj, zima mi je! Jaj, zima mi je!“ Poľovník pozval ju dolu, striga sišla, v blízkom jezere chytila žabu a piekla ju na ražni, pri čom hovorila: „Komu sa peče pečeňa, toho bude žaba, komu sa peče žaba, toho bude pečeňa.“

Potom ukázala poľovníkovi vchod hlbokou jamou do pekla a poradila mu, aby si opatril mnoho mäsa, lebo ho ponesie na chrbáte drak, ktorému musí hádzať do tlamy mäso. Urobil tak, sadol na draka a išiel na ňom do pekla, dávajúc mu mäso, kedykoľvek otvoril tlamu. Obzrel si peklo a vracal sa, ale na zpiatočnej ceste nedostávalo sa mu mäsa. V tej úzkosti, aby ho drak nezožral, lebo už boli blízko povrchu zeme, odrezal si kus vlastnej nohy a hodil drakovi do tlamy. Od tých čias kríval po celý život.

Táto scéna je obmenou obvyklého motívu o vtákovi Gryfovi alebo Nohovi, vynášajúcom reka z podsvetia. Srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm II. 301, 317. Antti Aarne, Märchentypen č. 301. Kubín, Podkrkonoší č. 114.

3. Táže vcelku scéna sa opakuje v rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, (8°, str. 132):

Mestečko (nad Kocúrom v Bošáckych Kopaniciach). Adamíčka z Bošáckych Kopaníc mi ešte toto rozprával: „Raz jeho otec a strýc na Mestečku uhlie pálili a mali pri tom spravenú búdu. Keď kopali hlinu na obhádzanie tlejúceho dreva, vykopali rozličné železné nástroje, motyky, čakany, ale to sa potratilo. Raz cez poľudnia sedeli pred búdou a videli, jako prišiel k ohňu malý chlapec, nesúci na drevenom ražni napichnutú žabu, jich si ani nevšímal, ale si prisadol k ohňu a tú žabu nad ním obracal. Adamíčkovci sa mu len dívali, až keď chlapec nič nehovoril a svoju žabu len piekol, riekol mu jeden: „Daj mi z tej pečienky!“ Chlapec sa obzrel, začudoval sa: „Mhm! že pečienky!“ vstal, uháňal hore vrchom do hory a vždy sa len čudoval: „Mhm! že pečienky!“ Sotva chlapec vstal od ohňa, strhla sa taká povýchrica, že sa Adamíčkovcom zdálo, jako by všetky buky rozlámať a na nich poválať mala; preto sa sebrali a utekali dolu pred Polomu. Po hodnej chvíli sa vrátili; v tom súc domnení, že najdú buky poválané a polámané: ale nebolo ničoho poznať, žeby sa len jeden strom bol vyvrátil. Na Mestečku sú zakopané poklady. Na poľudnia, vraj, počuť tam dakedy pod zemou bandu muzikantov vyhrávať.“

Rozličné verzie tejto látky o víťazovi nad drakom a o dvoch (troch) bratoch blížencoch snesené sú v Anmerkungen K. H. M. Grimm I., str. 528 č. 60. Kubín, Podkrkonoší č. 36, 39, 151, 211, 212, 229, 246, 283, 292, str. 614, 724, 733, 736, 739. Antti Aarne: Märchentyp č. 303.

C) Popelvár, najmladší princ, vysvobodí tri dcéry otcovho priateľa a premôže obra, ktorý uniesol druhého priateľovu dcéru

1. Codex Revúcky A., str. 26 — 31, má rozprávku „Vaš barát“ od Adolfa Reusza revúckym dialektom (Gemer), ktorú tu podávame vo vernom odpise:[7]

Ból ráz jeden král a ten král mal troch synó. Ak títo dorastívali, povje otec najstaršímu: „Choiže, milý synu, do sveta, veť je už čas, aby si aj ty nečo skúsil.“ Najstarší syn sa hned hotovil na cestu a od Otca si hodne peňazí, peknjé koňe a pekný zbroj vypítal. Odobral se od Otca a šól s Panom Bohom. Cestuje, putuje za dlúhý čas po horách, po pustatinách a po roku príde k medené hore. ‚No,‘ pomyslí si, ‚šak som se už dosť potúlal po svete a vrátim se do domu.‘ Na pamjatku, že tak ďaleko ból, odtrhnúl si chvojku s té medené hory. Ak do domu prišól a zazrel Otca, v ústrety mu bežal a volal: „Otec, Otec! ból že som já ďaleko! Či vidíte? táto chvojka je až z medené hory.“ „Nepotešili mne tvoje slová,“ odpovje mu Otec, „vet jä tam s mojó ženó do frištika zajdem. Ty už len doma móžeš zostát; ale choj ty, mladší od neho, azdaj viacé skúsíš a vykonáš.“

Tento se hned na cestu vyberal. Otec se ho spítá, čo by žiadal na cestu? A on povje Otcovi: „Dajte mi len hodne peňazí, peknjé koňe, dobrú zbraň.“ Otec mu dal, čo si žiadal, a vinšoval mu štastlivau cestu. Chodil on za rok samími vrchámi a pustatinámí, po roku prišól k medené hore. Pomyslí si: ‚Moj Otec vysmial staršího brata, že len po toto prišól, já musím ešte ďalej cestovat.‘ Na pamjatku, že tu ból, odtrhnúl si z této hory konárik a cestoval ďalej. Ide, ide horámí pustými za calý rok, po dvoch rokó, ak se z domu pohnúl, prišól k strjeborné hore. S této si tješ na pamjatku jeden konárik odlomil; ale si pomyslel, ak videl, že za tó strjebornó horó len samje vrchy a hory jesto: ‚Veť som sa už dost po horách nachodil a dost som už videl.‘ Vrátil se do domu. Ak si Otca z ďaleka videl, zavolal: „Otec, Otec! Ei, či som já ból ďaleko! Či vidíte? tu je konárik z medené a tuto zo strjeborné hory, či som ja tam videl a skúsil mnoho.“ „Vera se mi nemáš s čím pochváliť,“ povedal mu otec, „veť já tam do obedu prijdem, kde si ty za dva roky prišól. Vidím, že je nič z vás.“

„Nuž, a ty,“ spítá se najmladšího syna, „či by si ty nemal vólu cestovat a oslávit se?“ „Prečo že by nemal?“ A tu všeci jeho bratja dali se do smiechu a začali ho vysmievat, že čo by taký popelvár — bo ho len tak volali — vyviedol, že keď oni nič nevyvedli, že on dozajista ani telo.

V tom víjde ten popelvár a nevdoják prišól k hnoju, kde se jedon prašivý kvóň válel. A ten kvóň ho oslovil: „Vidíš, ty si tak opovržený, jako som já, ale se za to nermúc. Já vjem, Otec se ty spítá, čo by si žiadal na cestu. A ty povec, že by ty (= ti) len mne dal a ten paloš zordzavený s pojdu. Neboj se, šak ty (= ti) my na ceste na dobré pomoci budeme.“

Ak príde do chyži, spítá se ho Otec: „Ta ty na tú cestu čo že by si žiadal?“ „Dajte mi len toho koňa prašivýho a tú šablu zordzavenú s pojdu“. Tu se jeho bratja do vetšího dali smjechu a povedali mu, že mu to vera pristane. Otec se ale zadivil nad jeho prosbó, lebo vedel, čo je to za koňa a aká je to šabla, a povedal mu: „Radšé si už len krajšje veci pober,“ ale on inšje nechcel, len to, čo si ból zapítal. Otec videl, že len toho koňa a tú šablu chce, a že jeho namlúvanie márnié bolo; povedal mu na ostatok: „Majže si už len, maj toho koňa a tú šablu!“ Ráno si opáše Popelvár šablu a za sebó vyvedie toho prašivýho koňa; keď si nanho vysednúl, len se mu tak podlamovaly nohy. Jeho bratja dobre se od smjechu nepopukali.

Kým na tom bjednom koňu pres dedinu (pretreté a nadpísané: mesto) prejšól, tri rázi kvoň v blate zostal; a Popelvár ho mysel dvíhat, a velo ho diváků a vysmevačů ho z dediny vyprovádzelo. Jak už za dedinó (pretreté a nadpísané: mestom) len samotní boli, povje mu ten kvoň: „Sosedni so mne, kus me občisti a daj mi koritko ovsa a koritko ohna, lebo som já ni chocaj aký kvoň, ale tvojho otcóv Tátoš; a šablu si od Otca takú dostál, která, keď jej poviéš: ,Šablička, rúbaj!‘ ta bude od samo sebe rúbat, až všecko neporúbe.“ On tak vykonal, ako mu Tátoš povedal.

Ked ohen Tátošovi predložil, ten kvoň prašivý se strjasnúl a zostál z neho velmi krásný Tátoš; on povedal svojmu pánovi, ak ten ohen skoro pochltal, že se on už nažral, a že ked je on už prihotovený, aby si nanho vysednúl. Princ vysedne a Tátoš vyletí s ním do oblakó a letel s ním ponad hory ponad doly. Ráz zastane Tátoš a povedal Popelvárovi: „Tu je medená hora, po kterú tvoj najstarší brat putoval, a sem nosím tvojho Otca a matku do frištika.“ Tu si zase pítal ten Tátoš koritko ovsa a koritko ohna. Ak to zožral, vysednúl si nan princ a zas leteli ponad hory, ponad doly. Po malé chvílky zase zastal Tátoš a povedal svojmu pánovi: „Tu je strieborná hora, potialto putoval od tebe starší brat, a tvojho Otca a matku potjalto prenesem do obedu. Daj mi zase koritko ovsa a koritko ohna!“ Ak mu to dal, zase si na svojho Tátoša vysednúl a leteli ponad hory, ponad doly. Zase za chvílku zastal Tátoš a povedal: „Tu je zlatá hora; za tótó horó bývá tvojho Otcóv dobrý prijatel, tam pojdeme na noc.“ Na nekolko skokó preskočil calú horu, a pred zámkom, kde dobrý prítel princovho Otca býval, zastane.

Jako prišól do zámku a videl ho jeho Otcov prijatel, hned se ho spítá, že jako on sem prišól. On mu vyrozprável všecko; bars se zaradoval na tom, že je on jeho prítelov syn. I to povedal, že ho sem Tátoš zaviedol, který často sem nosil jeho Otca který s vámí, krále — lebo i tento ból králom — proti Ježibabe a jé troch synó bojoval, ale že vždycky darmo. A že by on tješ mal chut proti této potvore bojovat, že se mu asnád poštestí prevladat. „Ei, ašdaj se poštestí, ale ja neúfám, lebo z toho Ježibabinho vojska čím vjac člověk pobije, tim viace vojaků povstane,“ povedal Popelvára Otcov prijatel, „ale ešte i já oprobujem proti té potvory bojovat.“

Prijde princ Popelvár k jeho koňovi a ten ho oslovil: „Ei, princu, znám tvoj úmysl, ale nevieš akjé si si nebezpečenstvo predsevzal, ale to nič nerobí, šak uvidíme jako bude.“

Jeho Otcov prijatel pozberal, čo mohol vojska, a včas rano šli proti neprítelovi. Zďaleka videli na jedné veliké lúky plno vojska. „Tam, hle,“ povje Popelárovho Otcov prítel jemu, „sedí na tom rozštokovanú Ježibaba a odtial rozkazy vydává. Poďme na ných!“ zavolá na vojsko svoje; tu všetci do skoku a ten Popelvár vytjahne z pošvy šabličku a povjé jej: „Šablička, rúbaj neprijatela!“ Tu začne šablička rúbat, že len tak hlavy frkaly, ale čím viacej neprijateló pobili, tím ich viacej bolo. Oni len vždy k Ježibabe postupovali, až k samému drevu, na ktorom ona stála, prišli. Vtom povjé princ svojé šabličky: „Šablička, zotni to drevo!“ a hned padlo aj z Ježibabó na zem. Zase povjé šabličky: „Rozsekaj Ježibabu na drobnje kusy!“ a hned jú rozsekala. Ak videli vojská, že jim vudce padnúl, hned se všeci poddali.

S velkó radostó vrátili se k otcovmu prítelovi. Tento Popelvárovi vrúcne ďakoval, že ho od tak nebezpečnýho neprijatela oslobodil. Potom si Popelvár vysednúl na Tátoša a letel ponad hory do domu; len se pri zlaté, strjeborné a medené hory za telo zastavil, čo mohól konárik odlomit a Tátošovi koritko ovsa a koritko ohna dat.

Ak prišól pred mesto, kde jeho Otec býval, Tátoš se obrátil zas na prašívýho koňa. Keď pres mesto išól, Tátoš len tak nohámi zapletal a ludja mu na diváky stávali a od smiechu se mali pozachazet. Tak ai, keď do domu išól, bratja ho začeli vismjevat, ale on na to nič nedbal, len k Otcovi išól. Otec mu povedal: „Či si ďaleko bol?“ „Či vidíte, Otec, zkadjal je táto medená vetvička, tam som ból do frištika; a zkadjal je tento strjeborný konárik, tam som ból do obedu; a kde som ból pred večerom, ztadjal je tento zlatý prútik. A na noc som k vašmu prítelovi prišól.“ „No, ty se mi páčiš,“ povedal mu otec, „keď si za tak malý čas telo pochodil; i já som tam dakedy chodjéval na Tátošovi a bojoval som s mojím prítelom proti jedné Ježibabe. Nuž, a či ho tá Ježibaba ešte nezmárnila?“ spítá se ho Otec. „Chcela ho, ale ho už viacé nezmárni,“ odpovedal mu syn a vyrozprável mu vsecko, ak jú prevládali a zabili. „Ty se jeden hodný človek na tomto svete a tebe teraz páru nieto.“ Bratja se tješ začudovali na jeho skutkoch, ale mu jích i závideli.

„Počuješ, Popelvár,“ povje mu zase Otec, „ten moj prijatel mal tri dcery, a tjeto tri dcery uchytili mu Ježibabiný trojmí synovia, a títo synovja sau tri šárkáni, jeden so štiroma hlavámí, druhý s osem a tretý s dvanact hlavámí. Či by si ty nemál vólu s timato šárkáný bojovat? Ale račej, milý synu, zostan doma, šak si se už dost oslávil.“ „Já vera pojdem chocaj teráz na ráz, keď vám je len nie proti vóli.“ „Keď už i takú vólu máš, ta len choj; ale ty (= ti) už len lepši bude, keď sa zítra vybereš.“ „No, dobre,“ povedal mu Popelvár a zberal se na cestu.

Prišól Popelvár k prašivýmu koňovi a ten kvoň mu povedal: „Princu velkje si si pred sebe vzal, lebo tých nik ešte neprevládal, a já se bojím tam íst za tebe a za mne.“ „Čo že by si se mal bát, moj Tátoško; my se zítra ráno už len vybereme na tau cestu.“ „Poručeno Bohu,“ povje mu Tátoš, „len že se vyberme!“

Jako už ráno bolo, najmladši syn opáše si ten meč zordzavený, odobere se od jeho otca, vyvede si koňa prašivýho zo dvora, a bratja se mu vysmievali a díváku plno mal kolo sebe, čo se z neho vysmievali. Kým prišól za mesto, za mestom si koňa vyčistil, dal mu koritko ovsa a koritko ohna, kvóň se prašivý strjasnul a zostál z neho pekný Tátoš. Popelvár si nanho vysednúl a letel ponad hory a doly k otcovmu prítelovi, chyba, čo se zastavil pri medené, strjeborné a zlaté hory, čo si Tátoš koritko ovsa a koritko ohna zožral.

Ak prišól k Otcovmu prítelovi, tento se mu bars zaradoval, že ho naštívil. Popelvár mu vyrozprával, na čo on sem prišól, a volal ho, aby s ním tajšol na tých šárkáňó. Ale se on vymlúval, že je starý a nevládze, aj Popelvára odhováral, že by ta nejšól, že se živý nevrátí, a že by ho škoda bolo, aby zakapal. Popelvár len na svojom stál a prosil ho, aby mu aspon cestu ukjazal. Na tom pristál a šól s Popelvárom za dlúhy, dlúhy čas a to pres tú samú krajinu, čo boli vybojovali od té Ježibaby.

Jako ho odprevodil na kraj jeho královstva, povedal Popelvárovi: „No, len choj tótó cestó a prijdeš ku jedné jeskyny, v které bývá mojá dievka najstaršja so šárkáňom so štiroma hlavámi; keď se ty (= ti) poštestí túto mojú dcéru oslobodit, tá ty (= ti) rozpovjé, kde druhý bývá šárkáň.“ Ešte mu šicko dobrié zavinšoval a bolestne se s ním rozlúčil.

Šól on tó cestó, a jako prišól k jeskyny, hnedky se do néj spustil a chodil po né. Ako tam chodí, zazre jeden palác. A to ból ten palác, v kterom tá najstaršja princeska ukradená bývala so štiroma hlavámi šárkáňom. On tajšól prosto do toho paláca; ako ho uvidela tá princeska, hneď se jej velmi zapáčil a velmi jéj za ním lúto bolo, keď si pomyslela, že ho ten šárkáň zožerje. „Pre Boha, človeče,“ tak zavolala, „kdeže si se ty tu vzal, veť som já už mnoho roků zakljatá, ale som ešte tu ani parsúnu človečího nevidela. Ale ty už ztadjalto nevyjdeš, lebo ak ťa moj muž zazre, na ráz te zožre; a vrác se račéj do domu, ked ty (= ti) je život milý.“

Vtom padne neďaleko paláca bozogáň dvacetpetcentový, že se len tak od hrmota obloky na palácu strjasly.

„No, to ide moj muž,“ povedala princeska, „so štiroma hlavámí. Polož si tento prsten na palec, ten má takú moc, že keď ho ráz skrútneš, naráz petsto chlapó moc dostaneš. A teráz se len skry, čo se najlepši móžeš.“

Ledvác dopovedala, už šarkáň dvere otváral, a sotvíc jich otvoril, zareval: „Tu človečina smrdí.“ „Ach, mužičku, kde že by se tu vzala,“ povjé mu princeska. „Vydaj jú von,“ zareve druhý krát, a tak chceš nechceš musel von vínst, „Čo tu chceš,“ spítá se ho šárkáň. „Prišól som vás naštívit,“ odpovjé mu Popelvár. „A či si ty chlap, že tak smelo odpovedáváš?“ „Vera som chlap,“ povjé mu Popelvár. „No, keď si chlap, sprobujeme se, který je z nás mocnejší,“ povjé mu šárkáň a vyviedol ho na tok. Vtom si prsten skrútne a mal moci za petsto chlapó, šabličku si odpáše a položí na stranu.

Zamumlal ešte ten šárkáň a lapí milýho Popelvára a hodil ho po kolená do hliny. Popelvár vyskočí a hodi šárkáňa po pás. „Ei ňe,“ zamumle šárkáň a vyskočil z hliny a hodil Popelvára po pás. Popelvár vyskočil a chytí milýho šarkáňa a mrštil ho do té hliny po hrdlá. Šárkáň nebral na žart, ale se začel bát, bo se už ani pohnút nevedel, a od hnevu a strachu začne se mu zo všeckých piskó hláv plamen sípat, ako zo síkalky voda. Popelvár dobre nezhorel, ale šabličky skoro povjé: „Šablička, pozotínaj šárkáňovi hlavy!“ Šablička vyskočí a začíná flekat a hnedky dva zotne a po maléj chvíli i ostatnie.

Ak se vrátil do chyži, princeska se velmi zaradovala, že se sprostila toho tyrana, který jú len ustavične sužoval, ďakovala mu a boskala ho srdečne.

„Já mám ješte dva mladšje sestry,“ povedala mu princeska, „tje tješ tak trápja jejich mužovja, ako mne trápil.“ „Len mi ukjaž cestu,“ povjé Popelvár, „šak som se já jich vybral oslobodit.“ „Bože te zachovaj, vet mojéj mladšé sestry muž ráz telo hláv má, jako moj mal.“ Ale Popelvár len na svojom stál, a ona mu chceš nechceš musela rozpovedat cestu.

Ak se odobral od né, išól išól, až prišól k té jeskyny, v které šárkáň bol s osem hlavámí a prostredná princeska. Jako dnu vnide, zazre ďaleko jeden palác; prosto donho išól, a keď v palácu ból, zazre ho stredná princeska a hned se jej zapáčil, ale jú i srdco zabolelo, že taký šuhaj ztjato živý nevyjde. A zvolala: „Človeče, kde že si se tu vzal, šak som já tu ani parsún ludský nevidela. Ale keď ty (= ti) je život milý, ta že se len skoro vrac a utekaj, lebo ak te moj muž zazre, naráz te zožre.“ Ale on nechcel. Vtom spadne poli paláca na pedesjat centó bozogáň, čo ho ten šárkáň od dvoch míl zahodil, že sa zem strjasla.

„No, to ide moj muž, ale si len skoro tento prsteň na palec zapchaj, azdaj se ty (= ti) zíde, ten má takau moc, že keď ho skrútneš na palcú, dostaneš moc tisíc chlapó. Teráz se len dobre skry!“ Popelvár mal už moci za tisíc chlapó.

Prijde šárkáň a zareve: „Človečina smrdí.“ „Ach, kde že by se vzjala, moj mužičku,“ povedala zakljatá princeska, „veď tu nito ani ptáčka ani letáčka a človek kde že by se vzal.“ „Sem ho daj,“ zareve, „lebo te i s ním zožerjém.“

Popelvár vyjde a jeho se šárkáň spítal, že či je chlap, a že ked je nje chlap, že ho na ráz zožerje. Že je vera chlap, odpovje mu smelo. „No, keď si chlap,“ povedal mu šárkáň, ta že zvje, ak je to s chlapom pasovať, a na tok ho zavjedól. Po ceste mumlal, že se s takó potvoró zapodjévá, ale si myslel: Veť se ty vjacé pasovat nebudeš. Medzi tím Popelvár skrútnúl prsteň a šabličku si odpásal.

„Či te já najprú uchytiť, ty potvora hnusná,“ zabrblal šárkáň. Že ak chce, povedal mu Popelvár. A hned ulapí šárkáň Popelvára, stisnul ho a mrštil ho po pás do hliny. Popelvár z hliny vyskočil, lapí milýho šárkáňa a stisne ho tješ, že len tak kosti v nom zapraštaly a hodí ho po krk do hliny.

Zvedel šárkáň, že ból v chlapských rukách, lebo se už z mesta pohnút nevládal. Ale v tom strachu začne se mu zo všeckých piskó plamen sipat (pretreté a opravené na: sičat) a na šicky strany se kydal a valil tak, že Popelvár temer zemdlení na zem padnul. Ale vtom zavolá na šabličku, aby mu hlavy zrúbala, a hned vyskočí z pošvy a začne sekat hlavy šárkáňove. Plamen horúcí (opr. horjácí) se kus utišoval, abo šablička ten ohen dobre hasila, ale v tom plamenu mala se stopit a ustávala. Popelvár ju spravoval a ducha jej dodával, aby len mohla i ostatnje hlavy zotnút, a poštestilo se šabličky, že hlavy po jedné všecky pozotínala.

Po práci šťastlive skončené kus si vydýchal a potom šól ku princesky. Táto se zaradovala, že šťastne zabil toho šárkáňa, ďakovala mu a srdečne ho objímúla. Spítal se za tretú sestru, ona mu povedala, že to strašlivejší šárkáň, jako ten, čo ho teráz zabil; že je tú neborku ani nemožna vec navštívit pre toho zlostníka. Ako se jé zjavil, že jú on chce oslobodít, začela ho odmlúvat a začela banovat, ako videla, že on len na tom stojí, že pojde za pasy s tim šarkáňom. Ale se Popelvár len o cestu (dobre) vyspitoval, kde je tá jeskyna, v které bývá tá najmladšja princeska zakjatá. Odobral se od princesky a slúbil jej, že jú onedlúho navštívi, aby se dotjal len spakovala, že jú odvedje k Otcovi.

Ako vinšól z jeskyny, ide za dlúhý čas horámí, až natrefil na tú jeskynu, kde ten z dvanáct hlavámí šárkáň býval s tó mladó princeskó.

Ide dnu a prosto tajšól do paláca; ako dnu prijde, zazre ho najmladšja princeska. Boly peknjé tie druhje princesky a páčily se Popelvárovi, ale táto bola najkrajšja a zapáčila se hnedky Popelvárovi, ale se jej on ešte lepši páčil. „Ah, človeče,“ zvolala princeska, „kde že si se tu vzal, šak som já tu dlúho zakljatá, ale som tu ani mušku nevidela. No, už se ty vjacé stjato nevrátiš. Ale utekaj naspet, azdaj se ochráníš, lebo ak te moj muž dolapí, na ráz te roztrhá a škoda by te bola.“

Vtom priletel buzogáň na sto centó ťašký, který ten (s) dvanáct hlavámí šarkáň od šest míl zahodil; a tak hvízdal a fičal pres povetrje, ako čo by najhorší hrmelo, a tak padnúl na zem, že se zem tak trjasla, že se ten kaštjel ako prútik trjasol.

„No, ujdi ešte,“ zavolá princeska. Ale jé on povedal: „Keď som dvoch znal zabit, budem vedet aj tohoto, a keď me zožre, ta me zožre.“

Princeska mu dala skoro jeden prsten zlatý na pomoc, který svrtne na palcu, že bude mat dvatisíc chlapó moci, a prosila ho, aby se len skryl.

Ledvác se on skryl, už šárkáň z dvanáct hlavámí zo dverí reve: „Človečina smrdí.“ „Ach, mužíčku, kde že by se tu vzal,“ povedala princeska. „Vydaj ho von, bo te na ráz zožrem.“

Popelvár vyjde von a šárkáň ho osloví: „Kdo si ty? A čo tu chceš?“ „Já som chlap a prišól som te naštívit.“ Že keď je chlap, že pojdú za pasy; že dobre, povjé mu Popelvár.

„Pod na tok, sprobujeme se.“ Ak šli na tok, len mumlal ten šárkáň, že či se on má s takó potvoró hnusnó pasovat. Mezi tím si Popelvár skrútnúl prsten na palcu a hned mal moci za dvatisíc chlapó, a šabličku si odpásal a na stranu položil.

„Ulap me ty,“ zavolá šárkáň, „lebo keď te já ráz chytím, nebudeš viac kašu dúchat.“ „Nuž, keď je tak,“ pomyslí si Popelvár a lapí šárkáňa a hodil ho po kolena do hliny. Šárkáň vyskočí a kus se vytjahne a povedal: „Ei, vera si ty dosť mocný.“ Chytí Popelvára, stisne ho a hodil ho po pás do hliny. Popelvár kus ťaši vyskočil z hliny, ale chytil milýho šárkáňa, stisne ho, že mu kosti pukaly a po hrdlá šárkáňa do hliny vrazil. Začely jeho hlavy ohen z piskó sipat, a Popelvár začel omdlevat od horúčosti, ale zavčasu povedal šabličky, aby hlavy šárkáňovi pozotínala; ak ona vyskočila z pošvy a nekolko z hláv zotnúla, hned plamen hasnúl. Šablička v tom ohnu velkom začela se topit a slábla, ale jej Popelvár chuti dodával a radil, ak jej najlakši padne hlavy pozotínat, a poštestilo se jé všecky hlavy pozotínat.

Prišól po chvilky k té najmladšé princesky, tá se mu radovala, ďakovala a objímúla. Vyrozpravel jej, ako oslobodil jej sestry, a povedal jej, aby pobrala zvláštnejšje, že se vrátja do domu k otcovi, a že po ceste ohlásja a poberú i jej sestry.

Tak zrobili. Na Tátoša si sedli, ohlásili po ceste tri princesky a pobrali, čo mali lepšího, vysedli na Tátoša a šli k jeho Otcovmu prijatelovi.

Ak že by se nebol zaradoval starostlivý Otec Popelvárovi, keď mu dcéry donjesol; ani neznal, ak by se mu mohól odmenit, len ho prosil, aby pri nom zostál a vybrál si z jeho dcerý, která se mu páčí, a po jeho smrti móže kralom byt. Ale on nič nechcel od neho prijmút, len se k jeho Otcovi sauril (= súril). A rozlaučili se bolestne.

Popelvár vysednúl na Tátoša a leteli ponad vrchy a hory, len se pri zlaté, strjeborné a medené hore zastavil na telo, čo zožral Tátoš koritko ovsa a koritko ohna, a čo mohol Popelvár z týchto hvor chvojky odlomit.

Pred mestom, kde jeho Otec býval, Tátoš se prevrúbil na prašivýho koňa, a on se pres mesto na nom vljékól.

Ak ho Otec videl, velmi se mu zaradoval, lebo velmi stŕpal, že si syna najmiléjšího utratí.

Popelvár mu vyrozprável, ak tých šárkáňó pobil, a jak oslobodil a privjédol tje sestry k jejich Otcovi. „No,“ povjé mu Otec, „to ešte nik nevykonal, čo si ty, a teráz len zostan pri mne.“ „Či už nikdo njeto odo mne vetší?“ spítá se Otca. Otec mu nič neodpovedal, lebo dobre znal, že keď se dozvedéje, že jesto, že by odišól a ťaško se vjacéj vrátil. Ale ho syn len vždy unúval, aby mu povedal. Otec smutný ból a na velo mu povedal: „Že ešte jesto jedon, který se Vašbarát volá, ale že toho nikdo nepremóže, lebo ten zná i to, čo druhý myslja; a na tebe se velmi hnevá a chce te zmárnit, zato, že si se tak oslávil. On ukradnúl druhýho mojho prijatela dceru.“ „Len že vy mne pustite, Otec,“ povedal Popelvár. „Šak som Ježibabu aj so synmí zmárnil, a snád se mi poštestí i tohoto zo sveta zniest.“ „Synu, nejdi odo mne, vjacéj se nevrátíš, a či by si me na starost tu zanechal?“ Ale ho syn len vždy prosil a unúval, aby ho pustil. Otec nechcel mu telo proti vóli robit, pustil ho.

Šól on k svojmu Tátošovi a tento ho oslovil: „Znám já, princu, čo si si predsevzal, ale já s tebó nepojdem, lebo je ten Vašbarát taký, že keď by nás uvidel a povedal by: ‚Obrácte se, na čo já chcem,‘ hned by sme se tím stáli, a mi by sme našú moc potratili.“

„Neboj se, ty moj Tátoško verný, nič, šak nám Pán Boh pomóže.“ Ale Tátoš s ním nechcel íst. „Ta keď ty nechceš so mnó až do zámku íst, aspon me k nemu zanes a potom se móžeš skryt a já sám pojdem k nemu.“ Na tom pristál Tátoš.

Ráno se bolestne s Otcom lúčil. Popelvár si sednúl na Tátoša a letel k zámku. Otec Popelvárov tak smútil za jeho synom, že celý zámok dal s čjerným, sauknom obtjahnút.

Medzitím Popelvárovi 2 bratja pobrali si mladšje princesky toho krála, kterje mu Popelvár vyslobodil, a najstaršú nechali s jejich Otcom kralovat.

Ak už neďaleko boli toho paláca, kde ten Vašbarát býval, zastál Tátoš a povedal Popelvárovi: „Vidíš ten zámok, čo se na kurece nohe krútí, tam býva Vašbarát.“ Tátoš se skryl.

Vašbarát ho čekal aj z jeho ženó, zakljató princeskó pred zámkom, lebo znal, že on sem prijde. Ako prišól Popelvár k tomu zámku a uvidel tú krásnú princesku, velmi se mu zapáčila, a jé se on podobne. Ale jú hned srdco zabolelo, keď si pomyslela, že jej srdcu milý zahynút musí.

„Davno som si žiadal, aby si mi prišól do moci,“ zamumlal Vašbarát, „a znám tvoj úmysel, ale už živý neujdeš.“ V tom povjé Vašbarát: „Stan se prosom!“ On se hnedky na proso obrátil. A kohútovi, čo neďaleko hrebal, povjé: „Kohút, zožri to proso.“ Kohút se ešte k prosu rozbehnúl a zožral ho. A bolo po moci Popelvárové.

Dobre nezomrela od žialu princeska za tím šuhajom. Ale se len premáhala, aby jú ten Vašbarát nezpozorovál. Vždy si hlavu lámala, ako by Popelvára oslobodit mohla.

Prijde k jej mužovi a začne mu rozprávet: „Mužíčku, teráz se ty mne páčiš, keď ty takjé divy provodit možeš; já teráz vidím, že si ty chlap. Ale či by si ty znal zase skrýsit?“ „Čo že by neznal,“ povedal jé. „Nože probuj!“ „Ale choj,“ zamumlal Vašbarát a odvrátil se od néj omrzlý a tajšól preč. O nedlúhú chvílku zase prijde k nemu a začne sladkje reči rozprávat. „Ale povec, mužíčku,“ objímula ho, „ako by si ty zrobil, já som ty vždy verná bola, a ty mne nič nechceš zverit.“ „No ta ty (= ti) už len povjem,“ povedal Vašbarát. „Tam v tej chyži — ukjazal rukó — na steny visja dva paloše, kterje ustavič poli sebe chodja; keď mezi tje položí se zakljatá vec, hned sa tá vec obrátí na to, čo bola.“

Hned se ona pozberala von a začela na toho kohúta volat, čo toho Popelvára zožral‚ ,čip, cip, cip, cipa, cipa, cipa!‘ a podšmarovala mu pšeničku. Ak prišól k né kohút, chytila milýho kohúta a utekala s ním do jedné tmavé komory, aby jú tam nikdo nepomerkoval. Kohútovi bruch rozpárala a v črevoch naišla to proso. Hned to proso pekne poutjerala a kohúta tak skryla, že mu vjac ani pamjatky nebolo, a šla do té chyži, v které tje paloši boli, položí to proso mezi tje paloše, tie zarúbli donho, a z toho prosa vyšól Popelvár ráz ešte tak pekný, ako ból.

Ak že by se nebola zaradovala, keď jé ten šuhaj, za kterým túžila, mezi rukámí ból.

Ona mu ani rozpravet nedala, len ho skoro do jedné pivnici hluboko odvedla a povedala mu, aby tam ani nečuchnúl, kým mu ona cestu neprerobí.

Princeska taká statočná, ako čo by o ničom nevedela, prijde k jej mužovi a zase mu začne peknjé a sladkjé reči rozprávet, a na všeljaký spósob chtěla od neho, by jej povedal, kde on tú moc bere. Ale on, (j)ak mu to spomla, hned se od né namrzený obrátil a šól preč.

Keby si ten Vašbarát pomyslel, že nač jé to treba, šicko by ból zvedel, ale jemu na pamet neprišlo, že ho chce oklamat.

Tá jeho krásná princeska dotedy ho unúvala, prosila a objímala, kým jé takto nepovedal: „No, keď už tak žjadáš vedet, ty mojá najmilejšja, tak se ty (= ti) už len prezradím. Na tom mori, čo je nje ďaleko od našho zámku, každých sedem rokó chodí jedná zlatá kačka, kterú kdo ulapí a z né zlatjé vajco vypáre a zje, hned má tú moc, že móže vedet všecko, nač si len pomyslí a zažjadce (= zažjadze) vedjet, a koho len chce a načkolvek móže, slovom prevrátit.“ „Teráz já tebe rada, mužíčku, keď se i mne s dačím sdúveríš, a ukjažeš se, že si chlap.“ Ešte se ho spítala, ako čo by s nym dlhší rozprávet chtěla, že kedy tá zlatá kačka prijde. Že dnes, lebo včera sedem rokó minulo, ako tu ostatný ráz bola.

Princeska hned vyzerala tú zlatú kačku na mori, aj vyzrela jú plávat kolo brehu na mori; ona ho ešte pekne uložila spat a vykradla se k Popelvárovi.

Zaradoval se Popelvar, keď jú zazrel, že nezabudla nan, a krásná princeska len mu teraz do očí padla. Princeska len žjadala na tjeto otázky odpoved, či zná plavat. Že vera zná, odpovedal jé. Zase se ho spítala, či by tak kačku nevedel k sebe privábit a ulapit; že čo by neznal, povedal princ. „Ale, ty krásná princeska, načo že ty žjadzeš znat toto odo mne?“ „No, keď si schopný na to, čo som ty (= ti) povedala, ta se vytjahni pomáličku z tohoto zámku s timato dverí prosto až k moru, po mori uzreš kačku zlatú plavat, keď jú uvidíš, ta jé len volaj ,kác, kác, kác!‘ Keby ty (= ti) nechcela na brech vinst, ta vnídi do mora, zažen jú k brehu a ulap; ak jú ulapíš, rozpár jé skoro bruch, tam najdeš zlatje vajco, to vajco len zec a budeš vedet všecko, a všecko prevrátit možeš, čo len chceš, tak ako Vašbarát. Ale vykonaj čím najskorší, ako som ti rozpovedala, lebo ak se zobudí a skoré te dostane, ako by si ty vajco zjedól, beda nám bude. A keď štastlive vajco zješ, bude nám dobre.‘

On aj tak urobil. Ako von vinšól potychu zo zámku, išól k tomu moru a začne jej kričet ,kač, kác, kač!‘, ale se ona ani neobzrela, a saura (= súra) mu bola. Bo se bál, že ak se tu dlúho bavit bude, že se ten Vašbarát prebudí a jejo s krásnó princeskó zmarní. Skoknúl do mora a plaval za kačkó. Že znal dobre plavat, ta zahnal skoro kačku na brech, ta jú ulapil a bruch jé rozpáral a vajco von vymnúl. V tom pribehne Vašbarát, chytí Popelvára za grk (krk) a to vajco mu vychytit chcel, ale ho Popelvár skoro vopchal do ust a ešte len preglgoval, už volal: ‚Buď divá svina, Vašbarát!‘ Vašbarát ho hnedky pustil, na divú svinu se obrátil a do hory utekal.

Popelvár uradovaný prišól k princesky, slúbil jé stálú vernost, podobne i ona jemu. Pobrali, čo bolo lepšje z toho zámku, a šla s Popelvárom k jé Otcovi; tam se zosobášili a šli k Popelvárovmu Otcovi. Otec se jím zaradoval, dal súkno, s kterým ból zámok obtjahnutý, dolu snímút a velikú hostinu pripravil.

A ten Popelvár žije s tó krásnó princeskó až doteráz, ak nepomreli.“

2. Táto rozprávka bola zapísaná ešte v Codexe div. auct. A., str. 57 — 65, č. 14, dňa 13. decembra 1843.

Shoduje sa bližšie s vytlačenou úpravou Adolfa Reusza. Spoločná je úvodná formula. Za ňou v tlači ešte Reusz pridal: „Všeci traja boli už hodní, slovom chlapi na mesto; ale tí dvaja starší boli prešibalejší“ atď., až „… že sa ustavične hiba v popole válau“. Najstarší si ulomil „chvojku“ z medenej hory, prostrední ulomil „konárik“ z medenej i zo striebornej; v tlači je použité slova „halúzka“. Prašivý kôň radil Popelvárovi, aby si vyžiadal „zrzavení paloš s puojdu“, v tlači „zrdzavení paloš s padláša“. Sotva Popelvár sadol na tátoša, vyletel on vysoko až do oblaka, v tlači je pridané, „že sa hori a vrchi len tak ako mravenčiská pod ňím mrvili“.

Potom tlač rozpráva, okrem drobných odchýliek, viac-menej doslovne ako v rukopise: „Dlho ho ten král odvádzau a odhovárau, ale sa Popelvár odvjesť a odhovoriť ňedau: naostatok aj on k vojňe privoliu a viďjac Popelvárovú stálosť a smelosť, zaradovau sa, ža sa mu adaj podarí. V krátkom čase zobrau král velkuo vojsko, šetko k vojne pripraviu, a šli na Ježibabu.“ Zatým zas celkom rovnako ako v rukopise, vyjmúc vetu: „S ňeslíchanou radosťou sa z pola bitki vracali. Popelvár a jehovho otcou prijaťel, ten nad premožeňím a zňivočeňím Ježibabi a tamten nad víťazstvom a slávou, ktorú si skrze to víťazstvo nadobudou.“ Keď sa vrátili domov, tátoš sa premenil v prašivého koníka, „a keď mestom šou, nohi sa mu len tak podlamovali, a divákou sa až hrúza zbehlo.“

Keď Popelvár rozprával, čo všetko vykonal, a otec mu povedal o priateľových troch dcérach, ktoré draci uniesli, Popelvár chcel sa hneď proti nim vydať, „ale ho oťec za dáki čas pri sebe podržau, abi sa s ňim poťešiu, a abi si oddíchou. Zostáu teda na čas doma.“

Najstaršia princezka povedala Popelvárovi: „Veť som ja tu už od mnohích rokou zakljatá, a ešťe som ludskjeho porsúnu neviďela.“ Boj Popelvárov s prvým drakom tlač opisuje doslovne rovnako, ako v rukopise, iba koniec je iný; v rukopise: „Palošík sa zvracau, na šetki strani rúbau, až šjarkanovi šetki hlavi pozoťínau.“ „Po strašňe dokonanej práci vráťiu sa k radosňe čakajúcej a vítajúcej a velmi mu ďakujúcej princeske.“ I druhá i tretia princezka hovorila, že ešte „ludskjeho porsúnu“ ňeviďela. Ani od druhej princezky Popelvár nedal sa udržať, „do tedi ju domrzau, kímkolvek mu cestu ňerozpovedala. Vjac mu ňebolo treba. Naráz sa od ňej odobrau, a slubujúc, že ju, jestli mu Pán Boh pomože, zas našťívi a k otcovi odveďje, pošou“.

Keď premohol tretieho šarkana, „kus si odfúkou, a keď si odfúkou, šou k uradovanej nad vislobodením princeske. Tá mu ňeveďela aňi jako sa najlepšje poďakovať, len ho objímala a svojím drahím osloboďiťelom tak, tak srďečno menovala, jako bi jej každuo slovo z najukriťejšjeho kúťika srtca bolo viťekalo. Aňi sa upokojiť ňemohla, na veki len okolo jejiho drahjeho osloboďiťela obskakovala, hladkala ho po tvári, objímala, vismjevala sa mu do očú, sama ňeveďjac preč? a nač? — Už sa boli Popelvárovi tolkje pletki aj zunovali; abi im teda koňjec urobiu, tolko k ňej prehovoriu: „No, len mi už daj pokoj — pomisli aj na ďalej, na veki sa so mnou tolko skalovať ňebuďeš. Zober si, čo máš, ta ťa zaňesiem k otcovi, ktorí ťa túžebňe očakáva. Aj tvoje dve sestri, ktorje som visloboďiu, ťa čakajú. No len skoro!“ — Princeska sa či zahanbila, či nahňevala, čiže ju dač zabolalo, ňevjem, — nič ňeodpovedala, len oči sklopila, zapálila sa, za chvílku zamislela, a potom pozberala, čo mala lepšjeho a miljšjeho. — „No keď si takí,“ — povedá — „takí, teda poďme, ja som už hotová.“ — „Keď si hotová,“ — prerjekou Popelvár — „tak poďme.“

Popelvár doviedol tri princezny kráľovi. Kráľ mu núkal jednu z dcér a celé kráľovstvo, „ale sa Popelvár k jehovej žjadosťi naskrze nakloňiť ňedau — ňechceu dať k jednemu prikovať, lebo ho čosi preč do sveta ťjahalo a vábilo. Abi si teda mnohjeho vihováraňja usporiu, vibrau sa po krátkom odpočinku domou. Keď odchádzau, šetci sa mu ešťe ráz velmi poďakovali a požehnávali ho. Šetci banovali za ňím, ale najmladšja največmi, smutno sa naň ďívala, a dlho ho, dlho velmi smutnimá očimá sprevádzala a ešťe dlkšje, keď ho už ňebolo, spomínala.“

V rukopise menuje sa obor, proti ktorému sa Popelvár napokon vydal, ešte po maďarsky Vašbarát. Vašbarát (Železný mních) vedel už vopred, že Popelvár k nemu príde, a očakával ho „aj s jehovou krásnou zakljatou princeskou.“ „Popelvár prišou — poďívau sa na ňích, a oňi naňho, zlášťe krásna Princeska sa celkom naňho zahlaďela, lebo sa jej zapáčiu. Lútosťivím pohladom sa naňho ďívala, lebo ju srtco bolalo, keď si pomislela, že ten krásní mláďeňec zahinúť musí.“

Keď kohút sozobol proso, na ktoré Železný mních premenil Popelvára, „krásná Princeska sa smúťila, a dobre sa jej srtco za tím šuhajom od žjalu ňepuklo. — Ale ňedala na sebe znať, lebo sa Vašbaráta bála. Ňemala pokoja, leš na veki premišlala, jakobi mohla Popelvára oslobodiť.“

Adolf Reusz tento rukopisný text spracoval a vytlačil v sbierke Rimavského „Slovenské povesti“, str. 1 — 20, „Popelvár največí na sveťe.“

Zo sbierky Rimavského prevzala túto rozprávku Božena Němcová do svojich „Slovenských pohádek“ I., 185 — 210, č. 27. „O Popelváru největším na světě“ a pri tom dosť ju upravovala a miestami skracovala, najmä na konci, keď kňažná vypytovala sa Železného mnícha, kde má svoju silu. Keď Reusz rozpráva: „Zrovna k moru bežala kačku vizerať, a keď ju zazrela, navráťila sa uradovaná do domu. Večer princezka Železnjeho Mňícha pekňe uložila, a keď zaspau, vikradla sa k Popelvárovi“, Němcová to vytrela a hneď rozpráva, keď sa princezka tajomstvo dozvedela, „večer když se Železný mních uložil a usnul, vykradla se k Popelvárovi“. Podľa Reusza „hňeď sa pobrau po tichúčki, skaďe mu princezka kázala, až sa dostau von zo zámku. Potom sa ponáhlau na breh morský, ako mu len para stačila. Pridúc k moru, za dobrú chvilu volau: „Kač! kač! kač!“ U Němcovej však dal sa od Tátoša doniesť k brehu morskému, u brehu skočil s Tátoša a začal volať na kačicu: „Kač, kač, kačica!“

Túto rozprávku Dobšinský pojal do „Prostonárodních slovenských povestí“ VI., str. 30 — 52. Niektoré scény opisuje celkom inak, odchylne od rukopisu. Tak výpravu druhého princa k striebornej hore. Svojho koníka Popelvár nečistil a on sa hneď obrátil na tátoša, a len potom tátoš poučuje hrdinu, ako ho má krmiť.

Štylistická úprava je celkom nová. Otcov priateľ rozpráva Popelvárovi, že jeho otec kúzelným palošom „pozrážal“ Ježibabino vojsko. To isté sa rozpráva, ale celkom samostatne. Najstaršia dcéra kráľova je u draka s troma hlavami, prsteň od nej dáva silu za sto chlapov. Druhý drak mal šesť hláv, Popelvár dostane od druhej princezny prsteň, dávajúci sily za dvesto chlapov. Tretí drak mal dvanásť hláv (rovnako ako u Rimavského); keď sa vracal, priletel na dvor stocentový budzogáň; Popelvár dostal od najmladšej princezny prsteň, ktorý dával sily za tristo chlapov. Pri zápase s tretím drakom Popelvár skrútol si všetky tri prstene na prstoch, tak že mu pribudlo sily, akej ešte nemal.

Keď sa Popelvár vrátil domov, otec synov nahováral, aby si vzali osvobodené princezny. Obidvaja starší boli hneď do toho hotoví, ale Popelvár len krútil hlavou na to všetko a chodil akýsi zamyslený, lebo chcel vedieť, či jesto ozaj niekto na svete, čo by bol väčší od neho.

Celkom je nové, že Popelvár preletel k otcovmu priateľovi ponad medenú, striebornú i zlatú horu a našiel zámok čiernym súknom obtiahnutý, lebo najmladšiu dcéru (prv Popelvárom vysvobodenú) uniesol Železný mních.

Ostatok je rovnaký, ale celkom nezávislý ako na tlačenom texte, tak i na obidvoch textoch rukopisných.

Dobšinský poznal ešte inú verziu; v poznámke na str. 33 uviedol, že podľa druhých Popelvár uberá sa cez mesto a pred divákmi na svini a tátoš ho čaká až za mestom.

B. Němcová zaznačila ešte iný variant (Kobrovo vyd. sv. II., str. 44 — 7; Tillovo vydanie II. sv., str. XLI — XLIV).

Jedon kráľ mal troch synov; keď dorástli, poslal ich otec do sveta. Najstarší zastal pri železnom moste a druhý až pri medenom. Len najmladší brat dal žobrákovi pri železnom moste sediacemu almužnu (dukát a kus chleba). Za to mu žobrák dal železný bič, ktorý bol taký, že keď si ním po tele šibol, stal sa železným; ak šibne naprázdno, dostane svoju podobu. Tak sa najmladšiemu vodilo i pri moste medenom a striebornom, pri ktorých dostal po biči medenom a striebornom s tými istými vlastnosťami.

Vrátil sa domov a prosil otca, aby mu dovolil zkúsiť v svete šťastie. Otec svolil a dal mu svojho tátoša a svoju šabľu. Princ prišiel do kráľovského mesta, zkadiaľ drak ukradol kráľovi tri krásné dcéry. Išiel ich hľadať. Prvú našiel v osamelom hrade; urobil sa železným a premohol prvého obra. V druhom zámku spravil sa medeným a zvíťazil nad druhým obrom. V treťom zámku urobil sa strieborným a pasoval sa s kráľom obrov od rána do večera. Ale obor ho premohol a zatvoril do hlbokej pivnice, tešiac sa, že ho na druhý deň zabije.

Kňažnej bolo hrdinu ľúto a umienila si ho vysvobodiť. I líškala sa obrovi a dozvedela sa o tajomstve jeho sily. Kráľ obrov jej vyjavil, že má svoju silu vo vŕbe, čo rastie uprostred jazera pod zámkom, a dokiaľ tá vŕba je svieža, i on silu neztratí; keby však tá vŕba zhynula, že i on umrie. I vyzradila to tajomstvo hrdinovi a pustila ho z väzenia. On sa premenil na človeka, akým bol, vzal meč do zubov a plával k vŕbe. Keď k nej priplával, videl obra za sebou bežať; chytil rýchle meč a vŕbu do poly preťal. Vŕba spadla do vody a červená krv z nej vystriekla; v tej chvíli obor na brehu sa svalil, ako by mu nohy podťal, a bolo po jeho moci a sile.

Princ vzal krásnu kňažnú, do ktorej sa bol zaľúbil, na tátoša a išiel pre obidve staršie sestry. Za odmenu dostal najmladšiu za ženu, bratom vyprosil staršie dve za manželky, a majúc dosť slávy i zkúseností, vrátil sa s krásnou svojou ženou k svojmu staručkému otcovi, ktorý ho ako mŕtveho oplakával a s veľkou radosťou prijal.

3. Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti XVIII., str. 83 — 86., uvádza pod č. 51. rozprávku „Chromý kôň“ zo Spišskej stolice.

Bol jeden kráľ a tomu sa vše jedno oko smialo a druhé plakalo. Mal troch synov, že im nebolo páru v celej krajine. Keď sa ho najstarší syn pýtal, prečo sa mu jedno oko smeje a druhé plače, otec vytiahol šabľu a syn utiekol.

Tak sa vodilo i prostredniemu synovi. Ale najmladší neutiekol, a tu mu kráľ zaťal do ruky; pýtal sa otca po druhý raz a kráľ mu hovoril: „Jedno oko, moj sinu, šmeje še mi za to, že mam takich troch sinoch, ćo jim f krajine net pári (páru), a druhe mi plače, bo nejdu nikdzi šveta skušic.“

Najmladší syn to bratom vyrozprával a najstarší vybral sa do sveta. Za mestom prosil ho žobrák o almužnu, ale mu on nič nedal a išiel ďalej, až došiel k medenému mostu, zkadiaľ sa vrátil. A otec mu povedal: „Ked ja som rano stanul a jeden cigarof si zakuril, ta klim cigarof vihorel, šol som ku medzenému mostu i prišol som domu.“

Ani druhý syn nedal žobrákovi almužnu a došiel až k striebornému mostu, odkiaľ sa vrátil. Otec hovoril: „Ked mi tvoja matka frištik spravila, išol som po frištiku ku strebernemu mostu a do obeda bul som žas doma.“

Najmladšiemu sa bratia smiali, keď sa poberal do sveta. Ale on, keď prišiel za mesto, dal žobrákovi (džadovi) polovicu peňazí. Za to mu žobrák poradil, aby sa vrátil domov do stajne pre chromého koňa a zhrdzavenú šabľu. On tak urobil. Ako vyšiel na chromom koňovi z mesta a nik ich už nevidel, koník sa pod ním striasol a pýtal sa ho, ako má s ním ísť, „ći v lufce, ći po žemi“. Princ mu odpovedal, ako sa mu páči. Koník skočil, a hneď boli pri medenom moste, skočil druhý raz, a boli pri striebornom moste; skočil po tretí raz, a dostali sa k zlatému mostu. Tam koník povedal: „Tu, princu, bul dakedi tvoj ocec, ale dalej nešol; mi pujdzeme ešći dalej.“

Prišli ku kráľovi Zlatokliblikovi, vlastniemu strýkovi, ktorý mal každučký deň vojnu. Raz princ šiel s kráľom na vojnu a letel cez vrch podívať sa, zkade vojsko ide. Videl, že všetko vojsko vychádza z jednej „hiži“ (chalupy). Priletel k chalupe a nakukol oblokom dnu. Tam sedela stará striga za krosnami a „ćo ras prerucila ćolnik (člnok), ta fše jeden vojak viskočil“. Horko-ťažko prebil sa hrdina cez vojsko k strige, naraz jej hlavu odťal a všetko vojsko skapalo. Strýc sa chcel s ním vrátiť k otcovi, ale princ chcel ešte zmárniť jednookého kráľa Guru, ktorý svojím pohľadom ľudí menil na kameň. Zlatokliblik ho odhováral, že zahynie, ale princ sa vybral a hovoril, že by ho o tri dni čakal nazad; keď nepríde, môže znať, že zahynul.

Prišiel do krajiny kráľa Guru a tam si dal u kováča spraviť také dlhé ostrohy, „že jedna ku druhej prejdze konovi prez bruch“. Ako sadol na koňa a bodol ho ostrohami, hneď boli v zámku kráľa Guru. Vošiel do zámku a našiel kráľa spať. Vybral mu šabľu z pošvy, zastoknul do svojej a svoju šabľu do jeho a ľahol si k nemu. Ako tam ležal, kráľ sa zobudil, a keď videl, že tam niekto leží, chcel ho zabiť; ale si pomyslel, keď neznámy dal pokoj, že ho dá i on jemu. Ako sa princ zobudil, Gura sa ho pýtal, čo tam chce. Hovoril, že prišiel pozrieť jednu princeznu. Gura ho dal zatvoriť do pivnice, ale princezna, keď bol kráľ preč, dala si ho predviesť a ushovorili sa, že Guru zmárnia. Vyjavila princovi, že kráľova moc je v srdci jedného z holubov, ktorí priletujú k jazeru.

Princezna pýtala oficierov, že by ho pustili k jazeru, bo že on je jej brat; princ zastrelil holuba, ktorého mu ukázala, ona chytro holuba rozrezala a vybrala srdce, aby ho zjedol. Keď ho zjedol, jeho kôň stál už pri ňom a hovoril: „Šedaj, princu, frišno na mne aji s princezu, bo kráľ Gura už nežije.“

Vybrali sa a práve v tretí deň prišli ku kráľovi Zlatokliblikovi a s ním sa pobrali k otcovi. Tam vošli do osobitnej izby, tak že o nich nik nevedel, iba stráž. Ráno princ otcovi vyrozprával, kde všade bol sveta zkusiť; keď mu otec neveril, priviedol Zlatokliblika i princeznu, o ktorej Zlatokliblik bol hovoril, že je to dcéra kráľovská a že skapala kráľovi Polinemu. Kráľ hneď písal svojmu súsedovi, kráľovi Polinemu, a zval ho na svadbu synovu. Ten prišiel a pýtal sa po ženíchovi a neveste. Princ vzal za ruku princeznu, ktorú bol vysvobodil, a išiel ku kráľovi Polinemu, ktorý, keď videl, že je to jeho dcéra, zamdlel od radosti. Dal princovi pol kráľovstva a potom bola „svadzba okrutećna“.

Na konci je záverečná formulka: „Mali jesc a pic — a ja som tješ tam bul. Jak som išel domu, ta mi dali jedneho kona, čo mal palićkovo nohi, ocelovo potkovi, hvost s konopoch a hlavu s tekvici. Ucekal som dolu jednim breškom: potkovi skresali ohna, hvost še zapalil, hlava pukla a rucila me s Koterbaha až na Hnilec.“



[1] Výťah tejto verzie zapísal si v svojom sozname upravovateľ sbierky rozprávok koncom rokov štyridsiatych. Pozri úvod str. 66.

[2] V rukopise v = w; pravopis je nie jednotný.

[3] „Zápola, v malom honťe, obzvlášťe v Tisovcu to, čo u druhích Slovákov skala — ľen s tim rozdilom, že sa zápola ľen vtedi užívá, keď velikú, nepretrženú massu skál rozumieme, ako kp. Tatranskie skaly = zápoly.“ [Pozn. zapisovača.]

[4] Je pozoruhodné, že vo všetkých druhých verziach tejto látky znamená smrť hrdinovu krv, ktorá tečie z noža. Pozri Národop. Věstník X., str. 137.

[5] Výťah tejto verzie zapísal si do svojho soznamu upravovateľ sbierky rozprávok koncom rokov štyridsiatych. Pozri úvod str. 62 — 63.

[6] Pravopis rukopisu je nie jednotný.

[7] Pravopis rukopisu je nie jednotný.




Jiří Polívka

— český jazykovedec, profesor slovanskej filológie, slavista a folklorista, autor obsiahleho diela o slovenských rozprávkach Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2014 Petit Press, a.s.