ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Codex div. auct. A, str. 12 — 15.,^[188] má rozprávku „Žaba“.

To je verzia, rozprávaná Rimavským, ktorú A. H. Škultety spomenul v úvode „Pani mačíčka“ v Slovenských povestiach 257, (2. vyd., str. 176).

„Bou ráz jeden chudobní človek a ten chudobní človek mau troch sinou. Sinovja pomáli dorostali. Už bi aj čas bou bívau, abi na svojú ruku sprobovali hospodáriť, a oťec zo dňa na deň vše lepšje cíťiu, že sa jehov koňjec približuje. To viďjac oťec, zavolau k sebe sinov a takto k ňim prehovoriu: ,Sinovja moji, vi sťe chvala Bohu vše hodňejší a hodňejší, a ja pomáli už do hrobu padám; vi máťe už nastolko aj sili aj rozumu, že buďeťe muocť každí sám pre seba gazdovať. Deťi moje zlatje, ja som už slabí a pri gazdovstve vjacej ňič ňevikonám, oddávam teda moje chatrné hospodárstvo vám. Ale jakože vám ho mám dať? Či vám ho mám rozďeliť? Ale čo že vám s tim pomuožem, keď ho rozďelím? Znáťe, že nám teraz sotva stačilo, abi sme sa mi šťirja aj s matkou vašou horko ťažko viživili. Keď tedi nám sotvá stačilo, jakože vám postačí, keď sa požeňíťe, k vichováňú vašich žjen a ďjatok? Či ho mám celuo tak, jako je, jednému dať? Ale tak zas druhím krivdu urobím, a krivdu urobiť žjadnému nechcem, lebo vás šetkích rád viďím. Vjeťe vi čo? Choťťe do službi, a kdo si do roka najkrajšje pjero za klobouk vislúží, ten dostaňe šetko, lebo si ho ten zaslúží, a znám, že ten najlepšie buďe veďeť hospodariť. Teda, kdo najkrajšje pjero za klobukom si vislúží, ten dostaňe celuo hospodárstvo, a ostatňí musja si — poručeno Bohu — inakším spuosobom živnosť hladať. Veť ich pán Boh ňeopusťí, len ňech ho oňi ňeopusťja! No, či pristaváťe?

Sinovja dlho ňerozmíšlali, a hneď sa ochotňe podvolili vuoli otcovej, znajúc, že on s ňimi naozaj dobre mjeňí.

Na druhí deň sa sinovja vibrali, s roďičmí sa rozlúčili a šli vo meno Božje. Šli a šli dlho a dlho, a jako tak šli, prišli na krížnje cesti. Na krížních cestách zastáli. ,No, braťja mojí,‘ povje najstarší, ,ja iďem touto na pravo a vi choťťe s pánom Bohom, skaďjal sa vám len páčí, na teraz rok sa zas tu zíďeme. Pán Boh vás opatruj!‘ — A s tím tašou. — Prišou do jedneho mesta, a tam u velkích pánou stau do službi. Stredňí šou cestou na lavo, prišou do jedneho kašťjala a stáu do službi. A ten najmladší ňeborák bou spokojní s tím, čo mu nahalí. Ňebožťa bolo velmi dobruo a jehovú dobrotu druhí, aj samí jehoví braťja a roďičovja, držali za hlúposť, ale on na to ňič ňedbau, ale takím, jakím bou, biť ňeprestáu. Najmladší ňeboráčik šou cestou predňou.

Ak iďe, tak iďe, príďe na jedon visokí vrch a z tohoto visokjeho vrcha vidí na druhom vrchu naproťi jeden starí zámok. ‚Ei, to bi veru dobre bolo, do tamtoho zámku sa dostáť,‘ pomisleu, ,adaj bi som si tam dač vislúžiu. Ale jakože sa ta dostáť? Jakože ces hen tú vodu prejďem? Poručeno Bohu, ja len iďem, veť adaj len dakí most na ňej buďe, a keď mostu ňebuďe, pán Boh mi dáko pomuože.‘ Takto si náš šuhaj misleu a poď dolu vrchom.

Príďe k voďe, voda bola široká a čistá, tak že mohou viďjeť, že je aj hlboká. Hladá most, ale o mosťe ňikďe aňi chíru. Choďí sem tam a obzerá, či je dakďe ňje menšja, kďe bi ju mohou přebroďiť, ale voda je šaďe len jednaká, voda je len šaďe hlboká a široká. Chodí okolo vodi, obzerá, prezerá, vizera, premerjavá a premíšlja, jako bi sa mohou na druhí breh dostať. Vtom kďe sa vezmú, tu sa vezmú, priplávajú ku brehu dve ribi, pred ňim naráz zastanú a tak k ňemu prehovorja: ,Dobrí človek, ňetráp sa a ňevizeraj tolko most a brod, lebo ho ňikďe ňenajďeš. Ale si staň na nás, mi ťa na druhí breh preňesjeme. Ňič sa ňeboj, a smelo, hned si tam, aňi ňezvješ jako.‘

,Nože no, keď chceťe biť tak dobrje, veru sa vám pekňe poďakujem,‘ odpovedau šuhaj, stau si na ribi a aňi nezveďeu, hiba bou na druhom brehu. Pekňe sa ribám poďakovau, a keď sa im poďakovau, ribi mihli krídlami, voda splašťala, a jak bi plaskou, zkapali, — a milí šuhaj sa pobrau ku zámku. Dlho choďiu hneď po horách, hneď po pustom polu, až napokuoň natrafiu na jednú cestu, ktorá sa ku zámku vjesť zdala. Šou, skjaď ho vedia. Bolo mu to síce ďívno, keď tú cestu celkom zarasťenú víďeu, jako bi od pamaťi sveta ňou ňikdo ňebou choďiu; ale on na to precca tak velmi ňedbau, keď ho len k zámku privedla. Jaká cesta do zámku, takí aj zámok: brána obšarpaná, oblámaná, múri zarasťenje, dvor zaňerjaďení a zarosťení businou. ,No, veť som ja schoďiu, veť tu ňemusí ňikdo bívať,‘ prehovoriu sám k sebe, dívajúc sa po dvore a po zámku zúkol vokol, „ale precca puojďem dnu obzrjeť, či to aj s tamnuká tak vizerá, ak vonku.‘

Príďe do pitvora, tam ťícho a mrtvo, z pitvora do svetlice, zo svetlice do druhej, z druhej do treťej, a tak prešou celí takmer zámok a ňikďe ani živej duše. Naostatok príďe do jednej chiži: jako v predešlích, tak aj v tejto — pusto — hiba na jednej stoličke viďeu jednú velikú žabu seďeť. Sotva že ho žaba zazrela, hned k ňemu prehovorila a zpítala sa ho, čo hladá. Šuhaj odpovedau: ,Rád bi som stát do službi.‘ ,Dobre,‘ povedala žaba, ,jesli sa ťi páčí muožeš aj u mňa zostáť; robotu velkú mať ňebuďeš, len seba opatríš, a ribi v tom potoku každí deň nakrmíš, a keď si rok vislúžíš, dostaňeš, čo buďeš chceť.‘

Milí šuhaj pristáu, plňiu svojú povinnosť, a žaba bola s ňím celkom spokojná.

Keď sa rok dokončiu, zavolalá žaba slúhu k sebe a takto k ňemu prehovorila: ,Statočňe si sa spravovau a ja som s ťebou celkom spokojná. Povedz, čo chceš za tvojú vernú službu.‘ Šuhaj odpovedau: ,Rád bi som mať jedno peknuo pjero za klobúk.‘ ,Keď to chceš mať, choď do jedonáctej izbi, tam najďeš pjer dosť, viber si, jakuo chceš.‘ — Šuhaj šou a vibrau si, a keď už pjero mau, žabe sa pekňe za lásku poďakovau a šou domou.

Prišou k voďe, ribi ho preňjesli. Prišou na krížnje cesti, tam svojích bratou dočkau, a keď sa šecci zišli, pobrali sa vedno domou.

Keď prišli domou, poukazovali svoje pjera, ale najmladšjeho bolo najinakšje, hospodárstvo teda podla otcovej vuoli jemu malo pripadnúť. Ale sa to otcovi jaksi nezďjalo, že bi hospodárstvo na najsprostejšieho, jako si aj on misleu, prišlo. Trochu si pomisleu, a keď si pomisleu, prehovoriu k sinom: ,No, dobre, ďeťi moje, ale choťte ešťe ráz, veť vám svet skúsiť ňezaškoďí, a kdo mi najkrajší ručník doňesje, toho buďe hospodárstvo.‘

Sinovja pristali, dvaja starší zo závisťi k najmladšjemu, a najmladší z jehovej dobroti. Vibrali sa a šli každí [na] svojou cestou, najstarší napravo, sreďní na lavo, a najmladší posrjedkom, každí na svoje predešluo mesto.

Najmladší slúžiu u žabi, ona bola s ňím a on s ňou spokojní. A keď rok pominúu, zavolala ho žaba k sebe a spítala sa ho, čo bi žjadau za jehovú vernú službu. On odpovedau: ,Ňíč inšje, jako čo mi oťec vislúžiť kázau, jedon pekní ručňík.‘ ,No, dobre, choď ta do dvanáctej izbi a viber si, jakí sa ťi len páčí.‘ — Šuhaj šou, vibrau si, zau, žabe sa za lásku poďakovau a odišou domou.

Na krížních cestách sa naši braťja zas sišli, a z krížních cjest sa vedno domou pobrali.

Keď prišli domou, vikládli, čo ktorí vislúžiu, a najmladšjeho ručník bou zas najkrajší. Vidjac to oťec, hlavou pokrúťiu, lebo sa mu to jakosi ňepáčilo, trochu si pomisleu, a keď si pomisleu, takto k ňím prerjekou: ‚Dobre sťe sa zadržali, ďeťi moje. Ale bi sťe sa ešťe ráz mohli vibrať do sveta, budú vám treba ňevestí: teda kdo si najlepšú ňevestu vislúží, toho buďe hospodárstvo.‘

Sinovja pristáli a hneď sa aj vibrali, každí na svoje staruo mesto. — Rok už pominúu, čo slúžili. Žaba zavolá svojho a spitá sa ho, čo bi za jehovú vernú službu žjadau. On odpovedau: ,To, čo mi oťec vislúžiť kázau, dobrú ženu.‘ ,No, choď ta do trináctej izbi, tam najďeš jednú šablu, tu doňes sem a potom dostaňeš ňevestu.‘ Šuhaj šou a doňjesou. ,Teraz mi zotňi hlavu!‘ Milí šuhaj sa toho zlakou a ňijak sa k takjemu skutku navjesť ňedau. ,Jak že bi som ja to mohou mojej dobroďinke urobiť? Veť bi ma pán Boh na večnje veki potrestau,‘ hovoriu preďesení. ,Len mi ti zotňi, lebo inakši ňevestu ňedostaňeš, len mi zotňi, ja ťi rozkazujem.‘ Čo si mau ňeborák slúha počjať, keď mu paňí rozkazovala? S velkou bolesťou sa zahnau a hlava odfrkla. Ale jako sa poťešiu nad ňevídaním zazrakom, keď sa po chvili z hnusnej žabacej koži krásná panna viťjahla, pred ňeho postavila a takto k ňemu uradovaná sladkím hláskom prehovorila: ,Ďakujem ťi, muoj drahí [s] visloboďiťel, ďakujem ťi, že si ma tvojou vernou službou zo zaklaťja visloboďiu. Dávno po mňe strjehla jedná bosorka, ale mi za otcovho žiťia ňič urobiť ňemohla. Ale sotvá že muoj drahí oťec sa pominúu, zakljala ma aj s celím zámkom. — Odtedi už mnoho rokou ubehlo, a ňikdo sa nado mnou ňezmilovau, až si ma precca ti vikúpiu: a za tvoje vikúpeňje sa ťi dávám za ňevestu.‘ S tím mu padla okolo grga, boskávala ho a objímala, kolko sa jej len chcelo.

Krásná panna sa radovala, že je vislobodzená, a šuhaj sa radovau, že dostáu hodnú ňevestu: ale keď višli na dvor, tam ešťe len bolo radosťi. Celí dvor sa hemžiu luďmi, ďakujúcími za vislobodzeňje a oslavujúcimi osloboďiťela, a šade bolo plno života.

Na zámku v kostolíčku sa šuhaj s krásnou pannou zosobášiu. Po sobáši bola velká hosťina, a po hosťiňe sa mladí vibrali k šuhajovím roďičom.

Druhí braťja dovedli ťješ svoje ňevesti, ale najmladšjeho bola precca najinakšja.

Oťec viďjac, že sa najmladší zas najlepšje zachovau, oddau mu hospodárstvo; ale ho on ňeprijau, leč ho jednemu z bratou prepusťiu, hovorjac: ,Ja už vjacej toto hospodárstvo ňepotrebujem, lebo ma pán Boh inakšje požehnau, preto ho jednemu z mojich bratou prepúšťám, ňech si s pánom Bohom gazduje: a vi ostatňí poťťe so mnou na muoj zámok, tam budeme žiť šecci spolu, kím nás pán Boh buďe zdržovať.‘

Potom šetko rozpovedau, jako sa stálo, a jako ho p. Boh požehnau. — Bolo tam radosťi! — ňebožjatko matka ňeveďela, či ma sinovi tikať, či vikať, a ňevesťe aňi mesta najsť ňeznala.

Potom sa šecci vibrali, krem najstaršjeho brata, ktorjeho tam pre seba gazdovať ňehali.

Tak sa hla ten najmladší, ktorjeho pre jehovú dobrotu za sprostjeho držali, stáu pánom, svojich roďičou a brata opatriu. Šetkim bolo dobre, že si len tak bláhali, a žili dlho, dlho spokojení a požehnaní.“

2. V Prostonárodňom Zábavníku III., 373 — 5, je „Obsah jednej Národnej povesti“, ktorý zapísal Ľudovít Aug. Gál.

Túto verziu spomenul Škultety pri svojej rozprávke „Paní mačíčka“, str. 257 (2. vyd. str. 176). Podávame text:

„Edon král mau troch sinou. Dvoch pekních a najmladší bou popelvár. Keď dorostli, chceu ích poženiť. Dau každímu edon šíp do ruki na to, abi každí tento z kuši vistreliu. A kďe ktorá ktorimu padňe, tan si ženu najďe. Najstarší pustiu strelu, leťela daleko za horu a zapala sa do schodu ednjeho zámku, na ktorom práve djouka bohatjeho pána zámku seďela. Šjou si ju teda pítat a dostau ju. Mladší natjahou kušu — streliu — a strela padla za rjeku pod rozložitú lipu, pod ktorou peknuo djouča shrňuvalo mad na mištičku, i to bola djouka bohatjeho pána.

Najmladší choďiu hore dolu zamišleňí, smutňí. Keď naňho prišjou rád, strelu vipustiu, padla na druhú stranu jazera do blata čjernjeho. Sadou na člnok, plavau ta, našjou pri strele velikú Koritnačku. Sprvu sa jej zlakou, pomisleu si ale na vuolu otcovu, žabu si za ňevestu pojau, prikjazau, abi ju každi ako kňažnu a jeho ženu ctiu. Otec sa smútiu, že sa mu žaba dostala. Bolo ráz mena matki, druhjé dve ňevesti popekli pekňje chlebi do darunku starej matki. Ked viďela žaba, že sa jej muž nad tím smuťí, že ona ňeveďela takí upjest, tešila ho a slubovala mu, keď len rozkjaže, že ešte i inakší upeče. Kde sa vzalo, tu sa vzalo seden paňíčok pekních, napekli peknjeho chleba, tak že sa šeci divili. Po druhí ráz na mena shotovili druhje dve peknje pási matke do darunku, ligotali sa velmi. Najmladši sa zaďiviu, že jeho žena, žabou jsúc, takuo urobit ňemuože; ona to spozoruje, prislúbí, urobí, a pomocou tích djoučat spraví krajší storáz, tak že sa mu matka velmi radovala. Za na voljakú slávnost boli sinovja i zo ženami povolaní na hosťinu. Tito dvaja prišli i z ňevestami, najmladší len sám. Povedala mu ale žaba, že keď sa ho budú spitovať, ďe mu je ňevesta, abi len povjedau, že prijde. Keď buďe už dažd padať, abi povjedau, že sa teráz umíva, keď sa zabliskňe, abi povjedau, že sa už pripravuje; a keď zahrmí, povec, že už idem.

Pod hosťinou sa ho spitali, prečo žena jeho ňeprišla; povjedau on, že prijde. Začau dažd padat, zblisklo sa, zahrmelo, on šetko povjedau tak, ak mu bola rozkjazala, a keď povjedau: ‚Už iďe,‘ šecích oči boli obráťenje na dvere, či už skoro koritnačka dnu skočí. Zarazili sa ale, lebo na mesto koritnački stupila dňu pekná ňevestá, akej páru na široko daleko ňebolo. Zaradovali sa nad tim šeci, najvjac jej muž, ktori hňeď stau, domou bežau kožu spálit. Ostatňí sa zabávali pekňe, pásli oči na jej tvári. Prave keď žabacú kožu do peci hoďiu, ona sebou trhla, zbledla, schití sa a uteká von. Stretne sa na schodoch zo svojím mužom, naradovaňím, že už kožu, ktorá jeho ženu špaťila spáliu. ,No, veď si mi spraviu,‘ povedala ona k ňemu, ,ňikdi mňa ti vjacej ňeuviďíš. Kebi si len kus bou ešte počkau, a ja bi som bola zo zaklatja visvobodzená bívala, a teráz musím ces dlhje roki v tomto zaklatju bit.‘ Ledva to virjekla, v oblakoch zmizela.“

Rovnaký úvod má rozprávka zo Zemplínskej stolice, zapísaná Czambelom, str. 368 — 71, § 191; srovnaj č. 10 A d 4.

Táto látka je rozobraná v Anmerk. K. H. M. Grimm II., 30, č. 63.

V prvej rozprávke hrdina zapadne do zámku princezny, zakliatej na žabu, a osvobodí ju podobným spôsobom, ako v rozprávke grófky ď’Aulnoy „La chatte blanche“ a v severonemeckej Kuhn-Schwartz, Norddeut. S. M. č. 7, 331; pozri Anmerk. K. H. M. Grimm II., str. 34. V druhej rozprávke našiel najmladší brat nevestu-žabu v bahne, kam jeho strela zaletela, ako sa to rozprávava najmä vo verziách slovanských, gréckych i orientálnych, srovn. ibid. str. 38.

Hrdina spálil kožu žabinu a ona zmizla, ako sa to nie zriedka rozpráva o zakliatych bytnostiach (pozri Anmerkungen K. H. M. Grimm I., str. 9, II., str. 235, 270), iba že tu hrdina svojej ztratenej ženy vôbec nehľadá.

Srovn. ešte V. Tille, Böhmische Märchen I., 248, D c č. 1. a 2.

1. „Slovenské povesti“, str. 257 — 262 (nové vyd. str. 176 — 185), majú rozprávku „Pani mačíčka“. A. H. Škultéty znal pri úprave tejto rozprávky tri verzie, ktoré podali: „Sbierka Važecká, Lukáčik; Janko Rimavskí a A. Ludev. Gál z M. Hontu“.

Bohatý pán mal troch synov a nemohol ich na ich spokojnosť podeliť; i poslal ich do sveta, kto z nich sa o rok preukáže „s najinakšími šatami“, dostane všetko. Obidvaja starší išli po krásnych rovných cestách, najmladší po kamenistej a tŕnistej. Najstarší sa dostal do služby ku kráľovi, prostrední s čiernou mačkou, ktorá ho priviedla do svojho zámku. Nemal tam inej roboty, iba každý deň dreveným nožom odrezať v hore prút a tým prútom mačku dotiaľ biť, kým sa nebude na kľučku driapať. Keď sa rok minul, dostal zlaté šaty.

Zatým poslal otec synov ešte do sveta, kto z nich dovedie najinakšieho koňa. Najmladší išiel zasa s mačkou, robil celý rok tú istú robotu a dostal od nej koníka, na prvý pohľad chudého, ale „ako ho potľapkal, naraz bol z neho zlatohrivý tátoš a leteli ako vo víchore“.

Po tretí raz poslal ich otec do sveta, kto si dovedie najinakšiu nevestu, ten že všetko dostane. I v treťom roku najmladší konal v mačkinom zámku tú istú robotu, a keď mu tretí rok vychádzal, prišla ho pani mačíčka pred rázsvitom zobudiť a hovorila mu: „Vstaň hore, už tvoji bratia idú domov a vedú si ženy; čas je, aby si aj ty ku neveste prišol. Dnes ma už nebudeš biť, ale takto spravíš: vezmeš túto drevenú sekeru a pôjdeš do hory: tam narúbeš drevo a to prinosíš na dvor do siahy; ale si pritom narúbaj aj toľko šípov, čo len budeš môcť odniesť, a keď s tým budeš hotový, príď mi poviedať.“

Keď bol hotový, prišiel sa ohlásiť a na mačkin rozkaz mečom „rozťal ju na tri kusy, nasnášal toho dreva, položil ju na vrch siahy a od spodku podpálil. Siaha zhorela na popol, a tu z pahraby začaly vyskakovať všakové potvory; ale jich šibal šípami a hneď sa každá prepadla. Napokon sa vyvliekla strašná ropucha s kľúčami v pisku, a tú neprestal šibať, kým mu tie kľúče nepustila. Ropucha sa prepadla a on šol s kľúčami v ruke otvoriť tú izbu. Ako ju otvoril: tu vidí krásnu, utešenú paničku, a tá zavolala proti nemu: ,Ach, ďakujem ti, ďakujem, že si ma vyslobodil!‘ Potom mu vyrozprávala, ako sa s ňou vodilo.“ Bola dcérou kráľovskou, a keď po otcovej smrti nechcela ísť za striginho syna, zakliala ju striga na mačku. Už sa nemá čoho báť, lebo ropucha s kľúčmi bola tá striga. A tak, ak sa mu páči, aby si ju vzal za nevestu.

Šuhaj vďačne na to pristal; vytešený otec objal syna i driečnu nevestu a dával mu všetok majetok. Ale on ho prepustil svojim bratom a vzal otca na osvobodený zámok svojej ženy.

2. Z rukopisných textov je najbližší v Prostonár. Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 203 — 204. Ale jednako sa dosť liší od tlače, nielen formálne, lež i niektorými motívy. Podávame celý text:

„Mau jeden bohatí zemskí pán trich sinou, a že bou už starí, kceu jeho gazdoustuo mezi trich sinou rozďeliť. Najmladši z ních sa viďeu biť trochu sprostí, a preto dvaja starší kceli šetko sami obdržať a tomu najmladšjemu ňič ňedať. Otec viďeu mezi ňima roztržitosť, rjekou im: ,Kerí donesje po roku takú reťaz, čo bi okolo tohto domu na vlas obišla, že bi ani mak dlkšja ani kratšja nebola, toho bude šetko, a preto chojte do sveta a po roku prijďiťe.‘

Išľi. Ako prišli na krížňe cesti, dvaja starší išli po krásních rovních cestách, a tento najmladší sa odraziu od ních takou planou kamenčistou cestou, s kerou už vari a] sto rokou nikdo ňešou; išou cez trňe, kameňe, kopce, už bi bou aj jedou, a kúpiť si nikďe nemohou, až prišou na jednu lúku, tam viďeu jednu mačku ,Aha!‘ misleu, ,už nemusja aj ľuďja ďeľako biť, keť je tu mačka,‘ išou za ňou, a ona vjedla ho ďeľako velmi, až prišli k jednímu zámku; mačka vňišla tadnu a on za ňou. Príďe tadnu, už mau prichistanuo jeďeňja znamenituo; ako je, príďe tá mačka k ňemu a začne sa k ňemu prihovárať, že ona vje, prečo odišou z domu, žebi len bou trpezliví do roka, že mu ona tú reťjazku dá, že ale musí každuo ráno pred víchodom slnca stáť, že ho ona buďe zobúdzat, a do hori iť a s drevením nožom tam jeden prút odrezať, a keť príďe domou, ju s tím prútom zaťjal biť, kím nebude sa na pľach drjapať. Jemu to tažko prišlo, zvlášť takú dobrodinkiňu biť, kerá mu oďev znameňití a čistí dávala a živnosť najlepšú pripravovala. Keť už prišou rok, dala mu škatuľku a v ňej bola zlatá maličká reťjazka, abi už išou domou. Ako išou, zišou sa s svojma bratmi tam, kde sa pred rokom rozišli. Tí štverali reťazi na voze, kerje u kováča dali narobiť, a pri tomto že nič neviďeli, smjali sa. Keť prišli domou, ťich reťazí boli jedního dlkšje, druhího kratšje, tento viňau zo škatulki, merali, ono ako na vlas. Že sa ťí bratja nad ťím nepokojili, poslau ich otec ešťe za rok, abi po roku prišli, a kerí najkrajšího psa dovedje, čo bi sa mu páčiu, toho že bude.

Zase sa tak rozišli, — a tento zase k jeho mački, u kerej zase museu tak robiť, ako predešle. Keť prišou rok, dala mu zase škatuľku. Zase sa zišli spolu tam. Ťí vljekli psou, ako krďěl ovjec, čo nakúpili. Z tohto sa smjali, že psa zajiste v škatulki nebude mať. Prišli domou. Otcovi sa aňi jedon z ťich nepáčiu, ale šarha mau robotu, kím ich odpratau. ,Nuž a ti?‘ rjekou najmladšjemu. ,Já nemuožem tu na dvore ukázať, ale poďme dnuká.‘ Bolo pánstvo okolo stola; keť otvorí škatuľku, tu vibehňe malí zlatí psíčok a behá po stole a brechá do každího. Na to šeci dobre sa nepopukali od smjechu, a každí prisúďiu jemu šetko ďeďictvo. Otec ale ešťe ich poslau, že kerí po roku najkrajšú ženu si doveďje, že už potom toho budě.

Rozišli sa. Tento zase len k jeho mačíčki, kerá ho už zase na tej lúki čakala a už veďela, prečo zase iďe. Opatrovala ho tak do roka zase, že v ňičom ňemau nedostatok, a ten čas sa mu viďeu ako pár tížňou; ale ju museu každuo ráno tak biť ňemilosrdňe. Keť už prišou rok, riekla mu: ,No, už ti vinšou čas, vezmi túto drevenú sekeru, tá ťi buďe dobre rúbať, choj do hori a narúbaj si s ňou šetko drevo, čo buďeš muocť takú kljetku zpraviť, a narúbaj si aj šípou ťelko, čo len budeš muoct odnjest, pred vichodom slnka. Keť príďeš domou, poklaď to drevo, a mňa na tri kusi roztni a polož na to drevo a zapáľ; keť už zhorí, z tej pahrabi pojdu šakovje potvori do ťeba, ako bi ťa kceli šťípať a hrízť, ti ale každú s jedním šípom udri, puojde hned od teba. Napokoň puojďe jedna ropucha a v pisku bude mať kľúče, ti ju za ten čas s tíma šípami bi, kím ti tje kľúče nepustí.‘

Šetko sa stalo, ako mu povjedala. On zau tje kľúče otvorí jednu izbu, kerú mu bola kázala a aj! Krásná, uťešená panička tu, kerá k ňemu ako k visloboďiťelovi sa vinula, a jemu ďakujúc sa cele odevzdávala, že to ona bola, tá mačka, ako princezka zakljata. Hotovili sa hned na cestu k otcovi; keť ale prišli, šeci ju uznali za najkrajšú. On ale rjekou ťím jeho bratom: ,Vi ste [sa] ko mne mali neprjatelskí ždí, a teraz viďíte, že mňe po šetke tri rázi celuo otcovskuo deďictuo privlastnili, ale já vám to šetko darúvam a z toho nič nekcem mať, lebo já mám vjac ako vi.‘ Potom oďišou s ňou do jej královstva.“

Druhý rukopisný text má Národňí Zábavňík na rok 1845/6 str. 5 — 16: „Povesť o bjelej mačke“.

Kráľ nevedel, ktorému zo svojich troch synov by mal odovzdať svoje kráľovstvo, a rozhodol sa, že ho dá tomu, kto si ho vyslúži; pošle ich do sveta, kto prinesie: 1. najkrajší pohár, 2. privedie najkrajšieho a najbohatšie ozdobeného koňa, 3. najkrajšiu nevestu. Najmladšiemu princovi pomáhala biela mačka. Sľúbila mu, že mu zaopatrí pohár, ale vymienila si, že jej má verne slúžiť, „mňa opatruvať, rjad čistiť, o poledňi dostaňeš obed tam v tom zámku každí ďen, ale nachže ťa tam ňikdi dvanásta hoďina nezasťihňe, lebo bi smo boli neštastní obidvaja“. Celý rok opatroval mačku, že ani chvíľu nemohol byť bez nej, až napokon mu povedala, že sa minul už rok, že ho bratia budú čakať pri lipe košatej, „ďi ta do zámku ako indi k obedu, ale ňič nejedz, lež vezmi tjeto klúče, a ďi s ňimí pres jedenásť izjeb, v ktorích velkuo bohatstvo uviďíš, ale aňi za mak z toho ňevezmi, lež otvor dvanástu chižu, tam najďeš šeliakje pohárki, viber si ten najkrásnější, ale vezmi k ňemu i jeden vetší, ale špatní, a ten pekní skri do špatnjeho, lebo kebi ťi ho braťja viďeli, zabili bi ťa preň; ale počuj, nach ťa tam dvanásta hoďina ňezastihňe, lebo bi sme boli neštastní obidvaja“.

Keď hrdina po druhý raz priviedol zo sklepenia osedlaného koňa, „len sa šetko tak ligotalo od zlata a drahích kameňou, a kuoň bujní aňi chvílu ťicho stáť nemohou a hlavu dvíhau, ale mačíčka opatrná prikrila čjernou šatou koňika vranjeho, abi braťja preňho ňezabili jej sluhu vjerneho“. Keď prišiel, „strhou plachtu dolu, lebo tu stau kuoň, akjeho ňikdi ešte ňeviďeu, — a zlata a kameňja drahjeho plno bolo na ňom, tak že daktorí aňi naňho hlaďjeť ňemohli. Oťjec plesau od radosťi, a starší braťja trnuli od strachu. A Tátošík sa zarechtau, huba sa mu peňila, a len tak prestupovau od píchi, lebo veďeu, že je krásni. Ale najstarší brat povjedau: ,Ej, čo že je po kráse, aj na dobrotu hlaďme, zmerajme sa teda, ktorí koho predbehňeme, ktorí ako skákať vjeme.‘ A hňeď jím vimerali cesti kus, ktorí prebehnúť mali, a povikopávali prjekopi, a nastavali šibeňíc, ktorje preskakuvať mali sinovja králouskí… Najstarší keď prvú prjekopu preskočiť chceu, ňedoskočiu, a kuoň nohu zlomiu a zostau ležať v ňej, stredňí preskočiu síce prjekopu takmjer docela, ale na šibeňicjach sa mu tak zvjedlo ako najstaršjemu. Najmladší ale, keď prujší bou pri prvej prjekope, už bou za šibeňicjami, a keď druhí ta prichádzau, on už bou na konci cesti.“

Keď starší bratia nástojili, vydali sa po tretí raz do sveta, a to pre najkrajšiu nevestu. Mačíčka opäť ju sľubovala hrdinovi, len ak jej bude verne slúžiť. „Ale veru teraz jej už skoro aňi veriť ňekceu, bo veďeu, že ňjeto tu ňikdi živej duše, aňi ftáčika aňi chrobáčika, ňjeto ešťe krásneho ďjoučatka.“ Ale spoliehal sa na svoju mačíčku a slúžil jej zasa celý rok… „Raz keď tak zamislení seďeu vonku, prišla k ňemu bjela mačička a takto k ňemu prerjekla; ,Prjaťel muoj, verno si mi slúžiu, a ak kceš, vikonaj i posledňu žjadosť i prosbu moju, ktorá i ťebe i mňe k dobrjemu poslúži.‘ Šuhaj slúbiu, čo hocčo žjadať buďe, že šetko verno vikoná. ,No teda,‘ povje ona, ,nanos dreva moc na jednu hrbu, potom ďi do zámku, hňed v treťej izbe najdeš jeden velkí kotol, ten postau na to drevo, nalej doňho vodi a drevo zapál. Potom príďi ko mňe, zabi ma a posekaj ma na malje kúšťički a hoď ma do tej vrelej vodi. Jestli to urobíš, obidva štastni buďeme…‘ Keď ho vela prosila i rozkazuvala, chťjac ňechťjac sa pribrau k tej ťažkej roboťe a šetko urobiu, ako mu ňebohá mačička bola povjedala. Keď dokonau prácu, i unavení i rozžjalení sadou si do trávi pod strom jeden i usnuu. Dlho spau sin králouskí, ale ako si preťjerau očí, keď sa zobuďiu, keď viďeu, čo ňikdi ňeviďeu, aňi ňetrúfau, keď viďeu tučnje stáda, pasúce sa na lúkach, a na vršku zámok pred tím ťemní, zarjastnutí ďejakím chabrzďím, len tak svjeťiu od krási, a ftáčatka spjevali v každom kúťe ako ňikdi. Hňeď na to, hňeď na to hlaďeu, neveďeu, čo má misljeť o tom šetkom, čo robiť, či isť či ňeisť do zámku krásneho. Ale len ta šjou do zámku — a tu viďeu vela luďí, kďe pred tím živej duše ňebolo — a keď ho zazreli, hrnúli sa k ňemu a ruki nohi mu boskávali a ďakuvali za visloboďjeňja. Potom ho vivjedli do horňích izjeb a tam v krásnej chiži ho privítala uťešená panenka a hňeď k ňemu bežala ako k dákemu známemu, a poboskala ho ako sestra brata najmladšjeho.“

Mačíčka mu potom rozprávala, prečo bola i s celým zámkom zakliata. Obšírnejšie než v tlačenej úprave: „Moj oťjec tu bou bohatím králom a ňemau inšjeho ďjeťaťa ako mňa, a preto po jeho smrti celuo jeho velkuo králoustvo na mňa pripadlo. Hňeď po jeho smrťi moc pánou i králou zďaleka i zblízka prichádzalo na moj zámok, žjadajúc ma o ruku, ale keď som ích bližej skusuvala, aňi jeden sa mi ňepáčiu, tak že som sa na celuo mužskuo pohlavja nahňevala. Raz prišjou tjež sin jednjeho velmek bohatjeho krála a žjadau ma za ženu; ja som zrovna vipovjedala, bo sa mi naskrze ňepáčiu. On sa na to nahňevau a s pomocou svej babi ma zakljau tak, ako si ma našjou. A doťjal som mala zakljata zostať, kím bi ma len jeden rovní v roďe visloboďiť ňeprišjou. Ti si rodom mi rovní, ti si ma prišjou visloboďiť i tích, ktorí so mnou zakljati boli. Teda prijmi teraz za to i ruku i králoustvo moje za odmenu. Ale teraz sa ponáhlajme otcovi tvojmu, bo už braťja čakajú na ťeba.“

Otec chcel najmladšiemu odovzdať kráľovstvo, ale nevesta riekla, že má dosť krajiny, panstva i zámkov, nech ho rozdelí medzi starších svojich synov a sám nech sa s nimi vyberie do ich kráľovstva… „Strojili potom hosťini a svadbili sa dlho, a keď sa do vuoli naveselili, rozišli sa sinovja z otcom i z bratom najmladším, a títo odišli do králoustva svojho a dlho ešte žili v pokoji a radosťi ťichej.“

V týchto troch verziách je princezna zakliata na mačku, ako v rozprávke grófky d’ Auinoy „La chatte blanche“ (Anmerk. K. H. M. Grimm II., 34), hore spomenutej, ale ináč sa od nej lišia.

České verzie sostavil Tille, Böhmische Märchen I., 251 č. 6 D c č. 3.

Krásna panička bola vysvobodená, keď hrdina otvoril jej izbu kľúčmi, ktoré bol dostal od ropuchy-strigy, ktorá princeznu zakliala na mačku. Ten motív pripomína iný rozšírený motív rozprávkový, kde zakliata bytnosť je vysvobodená, keď ju hrdina zbije a vytrhne jej kľúče z tlamy. Srovn. Kubín, Povídky kladské II. , str. 9. Vo východočeskej rozprávke (Popelková, Na besedě, str. 40) bolo dievča, zakliaté na hada, vysvobodené, keď mu hrdina vzal z huby prút a tak dlho ho bil, až mu v ruke ostal malý kúštik. V sliezskej rozprávke (K. J. Bukovanský, Slezské báje a pověsti, str. 5. sl.) mohla byť dcéra ukrutného rytiera, premenená na ružu a zakliata do skleného vrchu, vysvobodená hrdinom, ktorý na deň sv. Jána Krstiteľa vytrhne z jej rúk zlaté kľúče a hodí ich do Odry. Tak bola i v nemeckej rozprávke zo severních Čiech vysvobodená panna, zakliata na hada, keď jej bol z huby vytiahnutý zlatý kľúč (Jahrbuch deutsch. Gebirgsverein Jeschken 1896, str. 3). V sliezskej rozprávke (Mitteilungen Schles. Volkskunde XV., str. 189) zakliata pani, premenená na hada, bola vysvobodená, keď ju osvoboditeľ preklal dýkou a vytrhol jej sväzok kľúčov. Podobne i v iných nemeckých rozprávkach (Fr. Ranke, Deutsche Volkssagen, str. 111, 114; Graber, V. S. Kärnten 62, 119 č. 143; 129 č. 154; 147 č. 189 — 192; 151 č. 194; 152 č. 196/7; 202 č. 269; Hauffen, Gottschee 99). V inej korutanskej rozprávke (Haller, V. M. aus Österreich, 49) bol takto osvobodený princ, zakliaty na psíka, keď mu dievča vyňalo kľúče z huby. Keď v slovenskej rozprávke bola zakliata mačka vysvobodená najprv tým, že bola vystavená hranica, pripomína to valašskú rozprávku v rukopisnej sbierke Peckovej č. 33, kde vyletela holubica z hranice, z hranice sa spravil krásny dom a holubica sa premenila na krásnu ženu.