ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Codexe divers. auct. A, str. 87 — 88, je rozprávka „Čjernovlasí princ“, ktorú pre tlač spracoval Ján Francisci-Rimavský pod týmže titulom, a podľa toho je vytlačená v Prostonár. slovenských povestiach, I., 73 — 82. Táto rozprávka bola tiež vo veľkej sbierke povestí, ktorú koncom štyridsiatych rokov pripravovali do tlače. [Úvod I., 56.]

V jednej krajine mali všetci ľudia červené vlasy, len princ mal čierné, na čo sa kráľ i poddaní veľmi hnevali, a preto nebol by mohol po otcovi panovať. Premýšľali, ako by sa daly vlasy prefarbiť; v tlači sa obšírne rozpráva, že všelijaké masti a oleje sháňali a „mastili, treli, šúchali, plákali nevoľnú hlavu princovu, až tak z nej tieklo“. Zatým sa rozpráva, že prišla do hlavnieho mesta zvesť, že v jednom meste vedia vlasy „obrátiť“, ako človek chce. Preto ta vypravili princa na päť rokov. V rukopise o tej zvesti nieto reči: a poslali ho ta na „dakoľko rokou“. Potom poslali preň sluhu, ale on mal ešte vždy čierné vlasy. Na zpiatočnej ceste chcel sa princ, smädom trápený, napiť; prišli k hlbokej studničke, že sa mohli napiť, keď jeden druhého držal za nohy. Prvý sa napil sluha pomocou princovou; keď sluha princa spustil, oklamal ho, prinútil k prísahe, že bude od tých čias sluhom on a sluhu uzná za princa.

Kráľovskí rodičia veľmi sa tešili, keď sa im vrátil syn s červenými vlasmi, ale falošný princ nemal pokoja a premýšľal, ako by vlastnieho princa skántril. Urobil sa chorým, poslal najsamprv princa k studni, ktorú strážil drak. Princ nad studňou plakal, slza jeho padla na slepé oko drakovo a uzdravila ho. Povďačný drak mu naplnil čbánok. Onedlho poslali ho pre Florianu zo skleného zámku. Hrdinovi sľúbily pomoci mravce, že ich nechal prejsť cestou, potom (v tlači dva) vtáčky, že ich osvobodil z osídiel, napokon rybka, ktorú s piesku hodil do vody.

Pri bráne skleného zámku stála baba s holým mečom na stráži (v rkp. len: „… tam Florianu jedna Ježibaba vartovala“). Ježibaba zaviedla princa do zámku a dala mu nocľah, keď zvedela, že ho poslali, aby priviedol Florianu chorému princovi. Toho v rukopise vôbec nieto. Ježibaba sľúbila mu, že mu Florianu dá, keď vykoná tri práce: 1. vybrať po zrnku mak, premiešaný s prosom (v rkp. „kilo maku zo žltej kaše“), 2. priniesť živej a mŕtvej vody v dvoch skleniciach, 3. zlatý prsteň, hodený do mora. Tie práce vykonaly vďačné zvieratá. Tak hrdina priviezol Florianu, ktorá vzala so sebou živú a mŕtvu vodu. Falošný princ hrdinu zabil, ale Floriana ho oživila. V tlači pridali ešte, že sa v tejže chvíli premenily jeho čierné vlasy na červené. Pravý princ im všetko vyrozprával. Prišiel onen zradca, aby sa oboril na princa, tu Floriana chrstla mu do očú mŕtvej vody a bolo po ňom. V rkp. je proste, že „mŕtvou vodou pomazala huncúta“.

Okrem odchýliek, ktoré sme spomenuli, spracovateľ tlačenej rozprávky, A. H. Škultety, krem toho hojne rozšíril prostejšie rozprávanie rukopisu.

Prvopis toho textu je v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci. Srovnáva sa vcelku veľmi značne s tlačou. Len miestami je text rozšírený, na str. 73 je pridané: „od výmyslu sveta“, str. 74: „že sa aj okúňal domov, ale len šiel“, na str. 75 je pridané: „i všelijaké zelinky“. Inde zasa niečo viac má rukopis: str. 75: „že čo mu je“ je doložené: „čo sa mu stalo“; str. 77: „s holým mečom na varte“, doložené: „aby nikto do zámku nemohol vnísť“; str. 78: „ale si po predku rozmysli“ — doložené: „či sa chceš dať na to, čo od teba budem žiadať“ a i.

Sú ešte iné drobné odchýlky, rozličné výrazy, ako: str. 74 „za hodnú chvíľu“, v tlači: „za hodný čas“; ibid.: „naraz“ — v tlači: „hneď“; str. 75: „a tak ho nebude môcť prezradiť“ — v tlači: „a nebude mu viac na závade“; str. 77: „mohol tam prísť“ — v tlači: „došiel doňho“; str. 78: „lebo ak mi nebudeš môcť vykonať, tak aj ty prídeš o hlavu“ — v tlači: „bo ak nevykonáš, tu hlavu položíš“; ibid.: „že sprobuje štestie“ — v tlači: „chcel zkúsiť šťastie“; ibid.: „kylu kaši“ — v tlači: „kylu prosa“; ibid.: „o mravcoch ani chýru“ — v tlači: „ani znaku po nich“; na str. 79: „na skutku skrotla“ — v tlači: „priam skrotla“; str. 80: „jedol“ — v tlači: „večeral“; ibid.: „vartovať“ — v tlači: „striezť“; str. 81: „pochytre“ — v tlači: „razom“; ibid.: „videl“ — v tlači: „zazrel“.

Srovn. Cosquin I., 32 č. 3; Köhler: Kleinere Schriften I., 394; Národopisný Sborník III., 114 č. 9. IV. — V., str. 135 č. 25; Archiv f. slav. Phil. XIX., 250 č. 24; XXI., 301 č. 25; Anmerk. K. H. M. Grimm I., 284 pozn., III., 108; Smirnov: Sbor. velrus. skaz., 448 č. 159, 507 č. 181, 776 č. 303; Javorskij: Pam. gal. nar. slov., 132 č. 46.

2. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprával Havran Mihály, rodom z Rybníka, obyvateľ v Starom Tekove. Zapísal 22./IX. 1900 Samo Czambel.

Úvod je prevzatý z látky č. 17 B. Podávame celý text:

„De bolo, tu bolo, v sedemdesiatej siedmej krajne, za červeným moron a za skleným vrchon, bou jeden bohatý kráľ, kerý mau velikje krajny. Ten kráľ nemau žiadno potešenie, lebo nemau žiadne dietky. Len jednyho knoftovtáka, v kerom sa on ždy tešievau. Dvanastích jágrou držau, čo zverinu strieľali preňho (pre knoftovtáka). Za dlhý čas bolo dobre.

Jedenráz tak sa stalo, že sa zverina z hory ztratila. Za dlhý čas nemohli dostať nič pre knoftovtáka. Pre vtáka kupovali meso, to veľa koštuvalo. Kráľ povedau jágrom: ,Prečo vás ja platím, keď mi žiadnu zverinu nenosíte. Ja vám z platu budem vydržiavať.‘ Jágri sa naplašili toho, že ztratia plat.

Jeden medzi tyma jágry vyhútau si a išou na poľouku do tej hory. Išou cez dvanástu hodinu napoludnie. Počuu hlas bandy a ostau za dubom stáť pri jednom potoku. Hlas sa blížiu k nemu ždy bližšie, až prišou jeden zlatý človek k tomu potoku zo zlatou zahradkou, v nej tri céry a štiriadvadcať muzikantou. On sa okúpau v tom potoku (zlatý človek). Keď sa okúpau, vynšou von z vody, banda začala hrať a s käždou cérou jednu nótu tancuvau. S tým odletí preč a jáger prišou nazpak k kráľovi. Kamarátom hovorí: ,Viem, prečo sa zverina nezdržiava v hore. Tu chodí jeden zlatý človek z bandou, kerá veliký hlas vydáva, tak zverina sa bojí tej bandy a zato sa nezdržiava v tej hore. Pvojdeme my to kráľovi omeldovať, tak môž byť, že budeme osloboďeňí: nebude nám z platu vydržiavať.’ Šeci poviedali: ,Dobre to bude.’ Išli k kráľovi a omeldovali mu. Keď to kráľovi omeldovali, kráľ im tak poviedau: ,Jesli mi toho zlatýho človeka nedošikujete, šeckým vám dám hlavy postínať.’ Oni sa naplašili a banuvali nad tým, že škoda bolo kráľovi to meldovať.

Jeden si preca vyhútau medzi nima, ten, čo videu toho zlatýho človeka: ,Kamaráti mojí, ja som videu, ten zlatý človek má červenje čižmy, kúpme remeňa červenýho a ušime jednu čižmu takú, čo bude na dve nohy, čo sa dve nohy do nej spravá, položíme hu tam ku tomu potoku, de sedáva s tou zahradkou. Ten zlatý človek, keď hu uvidí, obuje si hu. Keď si hu obuje, potom ho chytíme.’ Tak sa stalo, čižmu dali ušiť a išli do hory a tam hu položili, de zo zahradkou stávau.

Prišou zlatý človek zas na druhý deň ta a zas sa kúpau. Tri céry v zahradke boly a dívaly sa do kola a zazrely čižmu. Takto vravia: ,Tatík, dívajú sa, tu je čižma taká, ako je ích.’ Von im hovorí: ,Céry moje, hľadajte aj druhú, aj druhá tam mosí byť.’ Hľadali, ale nenajšli. Prišou on ta, čižmu pozerá, hovorí: ,Keď je toto na dve nohy čižma.’ Čižmu si obuu, dve nohy do nej, jágri priskočili, zlatýho človeka chytili. Banda odletela aj s troma cérama. Zlatý človek sa im prosiu, aby ho pustili, ale ho nechceli pustiť. Predviedli ho pred kráľa a kráľovi oddali. Kráľ sa tomu velmo tešiu a jágrou obdaruvau. Zlatýmu človekovi dau železnú klietku spraviť pred burk do zahrady. Šelijakých pánou tam zvolávau a ukazovau ho. Ten čas jeho manželka ostala samodruhá a porodila syna. Z toho sa kráľ veľmi tešiu, že bude mať na koho korunu preložiť. Chlapec rástou pri dobrej ochrane a ždy sa ihrávau z jedným zlatým jablkom. Prišlo kráľovi písmo od druhýho kráľa, že mosí iť do vojny, a vojna trvala 15 — 16 rokou.

Pod ochranu dau toho zlatýho človeka jednymu geňerálovi, kerý bou pri dvore, aby sa mu nič nestalo. Jestli sa mu voľačo stane, že mu dá hlavu zoťať prez šetkýho práva. Geňerál zlatýho človeka kŕmiu, opatrovau, ako najlepšie mohou. Jeden ráz musel odísť do mesta, mau povinnosť. Chlapec kráľou ako sa na dvore ihrau zo zlatým jablkom, padlo mu jablko do zlatý zahradky. Chlapec si išou pre jablko a chceu si jeden zlatý kvietok odtrhnuť. Ten sa mu otrhnuť nedau. Zlatý človek mu vraví takto: ,Synku, tebe sa ten kvet otrhnuť nedá, lež pusti ty mňa von z klietky, ja ti ho otrhnem a dám do ruky.’ Chlapec mu hovorí: ,Ako ich vypustím, keď nemám kľúč.’ ,Tvoja matka na posteli leží nezdravá, hybaj a vezni ho, nebude vidieť.’ Chlapec aj tak urobiu, kľúč zau, klietku otvoriu a zlatýho človeka pusťiu von. Zlatý človek kvietok otrhou a chlapcovi dau do ruky. Poton von sa pusťiu do ľuchtu, do letenia a chlapcovi poviedau: ,Keď s tebou voľakedy zľe bude, hybaj k slnka východu, mňa tan nájdeš a ja ti budem na pomoci.’ Chlapec sa dívau za nín, ako leteu, kým ho oči uvidely. S týn nepovedau nikomu nič, kľúč nazpak zaniesou a o veci nevedeu nichto.

Prišou geňerál domou. Pozreu zlatýho človeka a už ho tan nenajšou. Išou k kráľovnej a hovoriu kráľovnej, že prečo vypustila toho zlatýho človeka von. Kráľovná mu vraví, že ona ho nepustila. Geňerál nechcel veriť. Myslel si na kráľovnú. Kráľovná zas na geňerála. Chlapec nezvodluvau ništ, len čušau, až prišou kráľ z vojny domou. Ked kráľ z vojny prišou domou, hneď išou do zahrady ozrieť zlatýho človeka. Tam ho nenajšou. Hneď išou k geňerálovi a vraví mu: ,Prečo si toho zlatýho človeka vypustiu?’ Von sa vyhovárau, že po svojej povinnosti bou v meste, že ho on nepustiu, ale kráľovná. Kráľovná vravela, že ona nezdravá ležala na posteli, že ho ona nevypustila. Kráľ neveril ani geňeráľovi ani kráľovnej. Geňeráľovi dau hneď hlavu zoťať a kráľovnú do žalára zatvoriu.

Keď to jej syn videu, že hu otiec trápi, prišou k nemu syn, už mau asi 16 rokou: ,Najjasnejší tatík, netrápia matku, neni tá vina, ja som vypustiu toho zlatýho človeka.’ ,Syn môj, keď si ho ty vypustiu, tebe živôt neodoberiem, lebo si bou maličký, keď som do vojny išou a keď si ho vypustiu. Ale odo mňa mosíš hneď iť preč, de ťa dve oči povedú. Vezni si peňazí, keľko kceš, zo sebou a koňa si vyber, akýho kceš, a jednyho pucmana vedľa seba, kerý sa ti ľúbi.’ Išou von, vybrau si jeniho koňa a jeniho husára, kerí 12 rokou mau vyslúženvo, toho si zau za sluhu. S týn nabrau si veľa peňazí a pobrau sa na cestu.“

Nasleduje látka 24 B:

„Išli ony, išli za dlhý čas, až prišli k jenymu potoku, de voda tiekla. Tan princ postáu a husárovi vraví: ,Donesú mi troška vody.‘ Husár vraví: ,Oni sa mlačí, nak zídu samí a nak sa napiju.‘ Čo mau princ robiť, nebou prezkúsený, zišou s koňa a husárovi ho dau chytíť. S tým husár presadou na princouho koňa. Princ nazpak prišou a hovorí husárovi, aby zišou z jeho koňa. Tedy husár vytiahou šabľu a poviedau mu tak: ,Jesli sa ty so mňou čilej sedem rázy nesprisaháš pod holým nebom, že som ja tvoj pán a ty mój sluha, tak ti hneď hlavu zotnen.‘ Čo má princ robiť, odprisahau, že bude husára za pána uznávať a že mu bude sluhom. Princ si poton sadou na husárouho koňa a išou pozadku ako sluha.

Išli oni, išli a prišli do jeniho mesta, de bývau jeden kráľ. Keď cestuvali, princ išou pozadku a najšou jednu sriebornú potkovu z koňa. Skočiu dolu, podkovu zau a skovau do vrecka. Husár ho zazreu: ,Čo ti je tak zľe sedeť na tom komisnon sedle?‘ ,Ver je mi zle na tomto komisnon sedle, tíska ma.‘ S týn ďalej išli a zas najšou zlatú podkovu z koňa. Skočiu dolu a zau hu zas do vrecka. Zas ho zazreu starý husár, keď práve cez sedlo prekračuvau. ,Čo ti je tak zľe sedeť na tom sedle?‘ ,Ver ma velmo tíska.‘ ,No, neboj sa ništ, neni už ďeľako kráľouskvo mesto, tam si odýchneme.‘ Zas ďalej ako išli, najšou diamantovú potkovu z koňa. Husár ho zas zazreu, keď nazpak sadau na koňa a cez sedlo prekračuvau. Zas mu hovorí: ,Čo ti je už tak ťažko sedeť na tom sedle?‘ ,Ver mi je velmo ťažko, velmo ma tíska.‘ ,No, už len budz trpezlivý, šak sme neni deľako od kráľouskýho mesta.‘ Zas ďalej cestovali a zazreu zlatvo slepečie perko. Skočiu dolu a zau ho do vrecka a husár ho zas zazreu, keď do sedla nohou prekračuvau. Zas mu poviedau husar, a to zdurňe: ,Čo sa telko na ton sedle hniezdiš?‘ Von mu vraví: ,Keď ma velmo tíska.‘

S týn prišli do mesta kráľouskýho a hned vojšli do jeniho velkýho kávéházu. Kone dali do maštali, husár išou ako pán hore do kavehauzu. Hneď sa tan pýtau, čo je tan novýho v ton meste kráľouskom. Tan mu poviedali: ,Tu je jeden bohatý kráľ, kerý má céru na vydaj. Jedenác princou je už tu a ešte čakajú dvanáctyho. Tý sa budú za tri roky učiť v školách a poton, kerý úhadne jej veci, ten bude jej muž.‘ Čilej on hneď poviedau: ,Ja son ten dvanácty princ.‘ Tutok prišou poton, keď si kone opatriu, aj ten sluha, čo bou princ, do kavehauzu a vnútri sa ho pýtaju, chto je von. Von im to poviedau, že je sluhon tomu princovi, čo prišou do kavehauzu hore. Istý kavehauznik nechceu veriť, že by bou sluha sluhom a princ princom. ,Nak nebanuju,‘ poviedau, ,že by sa skôr svečalo im princom byť a tomu sluhom.‘ Ale on, sprisahaný, tajiu sa, že ver je on sluha.

S týn starý husár išou sa kráľovi meldovať ako dvanácty princ. Kone zostaly v maštali a sluha mau na ne starost. Von potom išou do škôl, de tý jedenácty. Tuto šeci princi mali kone a svojich sluhou a extra maštal käždý. Obrok, svetlo im vydávali käždodenne. Šeci si chodili pre obrok aj pre svetlo, len mladý princ pre svetlo nechodiu nikdy. Kone preca ždy mau krajšie ako tý druhí. Tý sa čuduvali nad týn, že ten pre svetlo nechodí a kone má krajšie vypucovanje ako ony. Jeden ho vystriehou cez kľúčovú dierku, čím si von svieteva. Zazreu mu sriebornú podkovu na kline zavesenú, tá mu svietila. Krajšie, ako čo by šťiri sviečky mau zažatje. S tým ho išou omeldovať kráľovi, že ten a ten sluha má sriebornú potkovu z koňa a s tou si svieteva. Kráľ ho dau k sebe zavolať a takto mu poviedau: ,Synku, počuu som, že máš sriebornú potkovu z koňa, de si hu zau?‘ ,Prauda je; najšou som hu, keď som s pánom cestuvau do tohto mesta.‘ ,Dobre. Keď hu máš: toho koňa mi došikuvať musíš, z kerýho je tá potkova. Peňazí ti dám, kelko chceš na cestu, aľe koňa došikuvať mi mosíš, lebo jesli mi ho nedošikuješ, dám ti hlavu zoťať prez šetkýho práva.‘

S týn princ odišou od kráľa do svojej maštali. Pustiu sa do plaču v maštali a rozhutuvau si, de on toho sriebornýho koňa vezne. S tým mu prišlo do rozumu, že jemu voľakedy zlatý človek poviedau to, že keď s nín zľe bude, aby prišou k slinka východu, že ho tan najde a že mu bude na pomoci. Princ si obsedlau koňa, na kerom sa voľakedy on vybrau od otca, sadou si naňho a vybrau sa na cestu. Išou, išou deľako. Trvaly týžne, trvaly miesiace. Až prišou on raz na jednu velikú zelenú lúku, de bou jeden juhás, kerý velmo veľa oviec mau. Von postáu pri juhásovi a pýta sa ho: ,Čie sa to tak peknje ouce tak veľa?‘ S týn mu juhás odpoviedau: ‚To sa zlatýho človekove.‘ S týn sa velmo potešiu. Poviedau juhásovi, aby mu ukázau, de býva ten zlatý človek. Juhás ho zaviedou na jeden vrštek a odtial mu ukázau zlatý kaštieľ, čo sa od zlata ligotau. ‚V ton kaštieli býva zlatý človek.‘ S týn vytiahou princ z vačku 100 zlatý a juhásovi dau borravaló.

A pohou sa na cestu gu kaštieľu. Käde kvoň išou, šade zlatje kvietky kvitly. Zlatý človek čakau ho pred kaštieľom aj z bandou aj s troma cérama, lebo vedeu, že už ide. Keď ta prišou, najstaršia céra mu hneď chytila koňa. Srenia a najmlačia ho skladaly z koňa a zaviedly ho do svojej svetlici. Najstaršia zaviedla koňa do maštali a dala mu žrať. S týn sa šeci zišli núter, pili, jeľi a mulatovali. Prišou večer, posteľ mu popravili, von si ľahou a spau. Aj tri céry tan spaly. Tye zavčasu ráno staly, poriadok si urobily a frištuk navarily. Keď frištuk bou hotový, stau aj princ hore a začali frištukuvať. Banda ín hrala, keď pili, jedľi.

Keď sa nafrištukuvali, zlatý človek sa ho pýta: ,No, synku, čo jej s tebou, v akej núdzi si?‘ ,Prosím ich, keď som z mojím pánom cestuvau do toho a toho mesta, najšou som jednu sriebornú potkovu. S tou son svietevau u toho a toho kráľa a kamaráti ma zvodľuvali pred kráľom. Kráľ mi to povedau, že ak mu toho koňa nedošikujem, z kerýho je srieborná potkova, že mi dá hlavu zotať.‘ Zlatý človek mu povedau: ,Ukáž, synku, čo je to za potkovu!‘ Z vrecka vytiahou potkovu, podau zlatýmu človekovi do ruky. ,Synku, veď je to z môjho koňa potkova, to som si ja ztratiu, keď som ztade išou. Neboj sa ništ, synku, ja ti toho koňa došikujem. Hybaj z mojima troma cérama do zahradky, tý ti budú šiť jednu košeľu bielenú a budú ťa učiť jednu pesničku, zakýn sa ty tú naučíš, tye ti tú košeľu ušijú.‘

Tak sa aj stalo. Pesničku sa naučiu a košeľu ušili. A zlatý človek koňa došikuvau. Na tej košeli bolo vyšituo zlatýma literáma, že chto je on a čo je on, a s tým mu zlatý človek koňa oddau a tak mu poviedau: ,Tu máš tohto koňa a jeden zlatý kolovrat; keď domou prídeš, koňa oddaj kráľovi. Ráno, keď si kone opatríš v maštali, košeľu si obleč, čo ti moje céry ušily, na seba, hybaj sa ku studni umývať na dvor, zlatý kolovrat si vezni gu studni zo sebou. Keď sa budeš umývať, tú pesničku si spívaj, čo ťa moje céry naučily. Ako si ty budeš spívať, ten kolovrat sa tak bude vrťeť. To princezna zazrie a bude kceť kúpiť od teba ten kolovrat.‘ Von tak urobiu, keď prišou domou, kráľovi oddau koňa. Kráľ sa velmo zaraduvau peknýmu sriebornýmu koňovi. Princa zavolau k sebe g večeri. Keď sa navečerali, takto mu hovorí: ,Teším sa, že si mi došikuvau takýho peknýho koňa. Čo si za to pýtaš peňazí, to ti dám.‘ ,Velmo pekne sa poďakujem najjasnejšímu kráľovi, dosť že som s nima večerau, ja peňazí nežiadam, šak ja mán viac ako ony.‘ S týn sa mu princ poďakuvau za večeru a odišou do maštali.

Na rano den išou sa gu studni umývať. Košeľu si na seba obliekou a kolovrat zau gu studni. Ako si spívau, kolovrat sa tak vrteu. Princeskina guvernantka počula pekne spívať na dvore. Vynšla vonká zo svetlici a dívala sa g studni. Zazrela tan jenniho mladýho človeka spívať a kolovrat sa pri ňon vrteu. Povie princezne: ,Nak len idú skoro pozreť: Tan je mladý človek, kerý pekne spíva, a kolovrat sa pri ňom vrtí.‘ Princezna vynšla zo svetlici a dívala sa gu studni; zazrela zlatý kolovrat: ako sa spívalo, tak sa vrteu. Ten sa jej velmo zaľúbiu. Hneď poslala guvernantku opýtať sa, či nepredá ten zlatý kolovrat. On poviedau, že áno. Tá prišla nazpak z odpoveďou k princezne, že ho predá. Princezna poslala nazpak, aby sa spýtala začo. Ale princ odpovedau: ,Chto chce kolovrat kúpiť, ten nak sa so mňou jenná.‘

Poton ho princezna dala k sebe povolať hore. Vojšou k princezne do svetlici, ona sa ho pýta, že čo kce za ten kolovrat. ,Ja som nie kupec; ak mi ukážu holje nohy po členky, tak ín ho dán.‘ Princezna sa naňho tuho díva a to mu hovorí: ,Čo ony kcú so mňa voliaku maškaru robiť, prečo by son ja holje nohy ukazuvala. Nebude in lepšie, keď im dám veľa peňazí za kolovrat?‘ Princ poviedau: ,Ja peňazí mán viac ako ony. Keď sa im neľúbi, nemosia kúpiť.‘ Princezna sa mu tuho na prsia dívala, de on mau zlatýma literama vyšituo, chto je, čo je. Von sa poton od nej odobrau. Ale ho princezna vrátila. Rozkázala guvernantke, aby jej vyzula topánky, a poton ukázala holje nohy po členky. Keď mu ich ukázala, kolovrat zlatý jej oddau. Ona mu poviedala: ,No, vidia, čo z toho maju. Nebolo by ín lepšie, keby ín bola dala hromadu peňazí.‘ Von jej to poviedau, že aspoň sa mu vôľa vyplnila, že von peniaze nežiada, že peňazí má dosť. A s týn odišou do svojej maštali.

Poton zas pre svetlo nechodiu; zlatou potkovou svietiu. Za dlhý čas to trvalo tak, ale ho spozorovali a mudrovali, prečo ten nechodí pre svetlo. Zas išli na kľúčovú dierku na maštaľ a dívali sa do maštali. Videli, že má zlatú potkovu na kline zavesenú. Tá svietila jasnejšie, ako osen sviečok by svietilo. Zas ho išli kráľovi omeldovať, že ten istý sluha má čilej zlatú potkovu. Kráľ ho dau zavolať: ,Synku, počuu som, že máš zlatú potkovu?‘ ,Ano, pravda je, mán. Keď son z mojin pánon cestuvau, vtedy som najšou.‘ ,No, vieš čo, synku, rád ťa mám, že si mi sriebornýho koňa došikuvau, ale čilej mi aj toho zlatýho došikuvať mosíš, z kerího je tá potkova zlatá. Lebo jesli mi ho nedošikuješ, hlavu ti dám zoťať. Peňazí ti dám, kelko kceš na cestu, ale mi koňa došikuvať mosíš.‘ S tým mu on poviedau: ,Ja peňazí nežiadam, ja mán peňazí dosť.‘ Odišou do maštali zas len smutný, zásek len plakau, že toho jeniho koňa došikuvau, ale toho druhýho ako došikuje.

S týn mu zas do rozumu prišou ten zlatý človek. Čil si sadou na toho sriebornýho koňa a prišou zas na velikú lúku a najšou tan kanása, čo prepytujem veľa ošípaných pásou. Keď k nemu prišou, pýtau sa ho, čie sa to tye peknje tučnje ošípanje. Ten mu hovorí: ,To sa zlatýho človekove.‘ ,Nak mi ukážu, de býva ten zlatý človek.‘ Ten ho zaviedou na jeden vrštek a ukázau mu zlatý kaštieľ: ,Tan býva ten zlatý človek.‘ Princ vytiahou 100 zlatý z vačku a dau borravaló kanásovi.

Poton sa pohou ku kašťieľu. Käde išou, šade zlatje kvietky kvitly za jeho koňom. Zlatý človek ho zas čakau pred zlatým kaštieľom z bandou a s troma cérama. Keď ta prišiou, najstaršia chytila koňa, srenia a najmladšia ho skladali s koňa a zaviedli do svetlici. A najstaršia zaviedla koňa do maštali a nakŕmila ho, ako način. Sišli sa šeci do hromady, zase jedľi, pili, mulatovali, a banda in hrala. Prišou večer, posteľ mu porychtovalí, ľahou si a spau do rana. Rano keď stau hore, šetko bolo v poriadku, frištuk bou hotový. Sadli gu frištuku šeci: pili a jedľi.

Keď sa nafrištukovali, zlatý človek sa ho zozpýta: ,Synku, čo je s tebou? V akej núdzi si?‘ Zas mu princ odpoviedau, že vtedy a vtedy najšou zlatú potkovu s koňa, s tou si svietevau, kamaráti ho zvodluvali pred kráľom a kráľ mu poviedau, že ,ak mu nedošikujem toho koňa, z kerýho je tá zlatá potkova, dá mi hlavu zotať.‘ ,Ukáž, synku, tú potkovu, čo je to za ňu.‘ Princ hu vytiahou z vačku a podau. Zlatý človek zau potkovu do ruky a poviedau: ,Synku, to je potkova z môjho koňa, keď som tade cestuvau, tedy môj kôň ztratiu potkovu. Neboj sa nič, ja ti toho koňa došikujem. Hybaj z mojima troma cérama do zlatej zahradky, tye ti budú šiť jednu košeľu a budú ťa učiť jennu pesničku. Zakýn sa ty tú pesničku naučíš, zatedy ti tú košeľu ušiju a ja ti zatedy koňa došikujem.‘ Na tej košeli na prsiach bolo zas vyšituo zlatýma literami, chto je on a čo je on, ale rozumnejšie, ako vtedy bolo.

Zlatýho koňa mu došikuvau zlatý človek a pýta sa ho: ,Už si sa naučiu tú pesničku?‘ Von mu odpoviedau: ,Už son sa naučiu.‘ ,No, tu máš toho zlatýho koňa a tu máš jeden zlatý belčou.‘ A v tom belčove bolo jedno zlatô dieťa. ,Keď prídeš domou, koňa oddaj kráľovi a túto košeľu, čo ti moje céry ušily, obleč na seba rano, keď kone opatríš a gu studní sa pvojdeš umývať. Zlatý belčou si vezni zo sebou a tú pesničku si spívaj, čo ťa moje céry naučily. Keď to princezna zazre, tá to od teba kúpi. Za inšie za ništ ho nepredaj, len keď ti ukáže holje nohy po kolená.‘

S týn sa zlatýmu človekovi poďakovau a išou nazpak ku kráľovi. Kráľovi koňa oddau a kráľ sa velmo tešiu zlatýmu koňovi. Kráľ ho zas zavolau k sebe g večeri. Keď sa navečerali, pýtau sa: ,Čo žiadaš, že si mi už dva takje peknje kone došikuvau?‘ Von mu hovorí: ,Nežiadam ništ, dosť že som s najjasnejším kráľom večerau.‘ Poton išou do maštali svojej nazpak.

Ráno, keď si kone opatriu, košeľu si obliekou a išou gu studni aj zo zlatýn belčovon, on sa tan umývau a tú pesničku si spívau, čo ho tye tri sestry naučily. Ako si on spívau, tak sa belčou kolísau a to dieťa tak nariekalo. Počula zase princezkina guvernátka, že na dvore zas voľachto peknýn hlason spíva. Vynšla von zo svetlici na gánok a dívala sa gu studni. Zazrela tan mladýho človeka, zlatý belčou poľa neho zo zlatýn deťaťon. Ako si on spívau, belčou sa tak kolísau a dieťa tak nariekalo. Išla ona k princezne, hovorí jej taktok: ,Nak len idu von ozrieť. Tu jeden mladý človek pri studni má jeden zlatý belčou a v ňon zlatvo dieťa. Ako si on spíva, tak sa belčou kolíše a dieťa tak narieka.‘ Vynšla princezna vonka. Tá ho zazrela a velmo sa jej zaľúbilo. Hneď poslala guvernantku gu studni, aby sa ho išla opýtať, či nepredá ten zlatý belčou s týn dieťaťon. Von jej odpoviedau, že predá. S týn išla guvernantka nazpak gu princezné. Princezna ho dala hore zavolať.

Keď prišou mladý princ do svetlici princezninej, princezka sa opýta, čo žiada za ten zlatý belčou. Von jej to odpoviedau: ,Ja ín jednýn slovon povien, až sa in bude ľúbiť dobre, až nie, aj tak dobre. Ja ín ten zlatý belčou dán, až mi nohy holje po kolená ukážu.‘ Princezka sa zas tuho díva na jeho prsia a číta zlatje litery a z rečma ho skusuje. Ona mu odpoviedala: ,Prečo by son ja svoje holje nohy ukazovala, čo ony kcú so mňa voliaku komédiu robiť. Ja ín dán peňazí, kelko kcú, ale nohy in ukazovať nebuden.‘ S týn princ poviedau: ,Dobre; keď nekcú, nemosia, iden preč.‘ Išou von zo svetlici, ona ho naspak vrátila, hovorí mu taktok: ,Nono, čo s nima človek nemôže ani špásuvať?‘ S tým guvernanatku zavolala naspak, rozkázala si topánky zhodiť a ukázala mu holje nohy po kolená. S týn mu poviedala: ,Čo z toho majú, aký choseň? Nebolo by ín lepšie, keby in bola dala hromadu peňazí?‘ Von ej to odpoviedau, že on má viac peňazí ako ona. S týn že sa mu aspon vôľa vyplnila. Odobrau sa od nej a išou do svojej maštali.

Zas si kone opatruvau, ako bolo način. Pre svetlo nikdy nechodievau a ždy mau krajšie kone, ako tý druhý. Tý mu to závideli a zasek špekulovali, čo ten môže mať. On vyložiu diamantovú potkovu na klin a s tou si svietevau. Tý druhí kamaráti zas ho vystrahovali a išli kráľovi meldovať, že ten istý sluha má diamantovú potkovú. Kráľ ho dau k sebe zavolať zas a poviedau mu takto: ,Počuu som, synku, že ty máš diamantovú potkovu.‘ On netajiu nišť. Poviedau: ,Áno, mán, keď son ja s mojín pánon cestuvau sen, tedy son hu najšou.‘ ,Vieš čo, synku, došikuvau si mi peknje dva kone, ale aj toho mi došikuvať mosíš, z kerího je tá diamantová podkova. Peňazí ti dám, kelko kceš, na cestu, ale mi ho došikuvať mosíš, lebo inak ti dám hlavu zotať.‘

Zas smutný odišou od kráľa do svojej maštali. Rozmýšlau si smutný, že kde von toho koňa vezne. Prišlo mu zas do rozumu, že jemu voľakedy poviedau zlatý človek, aby len išou k slnka východu, že ho tam nájde, že mu bude na pomoci. S týn si on sadou na zlatýho koňa a išou ešte tukšie ako na tom sriebornon koňovi, až prišou zas na jednu širokú lúku, de jeden pasťier veľa pekných kráu pásou. Pri ňon postáu a pýtau sa ho: ,Čie sa to takje peknye kravy a tak vela?‘ Ten mu odpoviedau: ,To sa jednýho zlatýho človekove.‘ S týn mu poviedau princ, aby mu išou ukázať, de ten zlatý človek býva. Pasťier sa zobrau s nín na jeden vŕštek a ukázau mu zlatýho človekou kaštieľ. Princ sto zlatý vytiahou z vačku a dau pastierovi boravaló.

Princ sa pohou gu kaštieľu, käde stúpiu s koňom, šade zlatye kvietky kvitly za nín. Zlatý človek ho čakau pred kašťieľom, z bandou aj z troma cérama. Najstaršia mu chytila koňa, srenia a najmlačia ho skladali a do svetlici zaviedli. Najstaršia koňa opatrila, ako bolo način. Zišli sa do kopy, pili, jedľi a mulatovali a banda ín hrala. Prišou večer, princ si ľahou a spau do rana. Rano, keď hore stau, frištuk bou hotový a šetko v poriadku. Zas len pili a jedli.

Keď sa nafrištukuvali, zlatý človek sa ho pýta: ,Synku, čo je s tebou, v akej núdzi si?‘ Von mu takto odpoviedau: ,Keď son ja z mojín pánon cestuvau do toho a toho mesta, najšou son ja jenu diamantovú potkovu. S tou son si svietevau, kamaráti ma vystrahovali a kráľovi omeldovali, že mán diamantovú potkovu. Kráľ mi poviedau, že jesli mu toho koňa nedošikujen, z kerího je tá potkova, že mi dá hlavu zoťať.‘^[514] ,Ukáš, synku, čo je čo za potkovu.‘ Vytiahou z vrecka potkovu a podau do ruky zlatýmu človekovi. Zlatý človek hovorí: ,Synku, šak je to z môjho koňa potkova. Keď son ja tade cestuvau, ja son si tedy ztratiu. Neboj sa ništ, ja ti toho koňa došikujen. Pvojdeš z mojima troma cérama do zahradky, tye ti budú šiť jednu košeľu a budú ťa učiť jednu pesničku. Zakýn sa pesničku naučíš, zatedy ti ony ušiju košeľu a ja ti zatedy koňa došikujem.‘

Košeľu mu ušili a pesničku sa naučiu a koňa mu zlatý človek došikuvau. Pýta sa ho zlatý človek: ,Už si sa naučiu tú pesničku?‘ ,Už son sa naučiu.‘ ,Tu máš tohto diamantovýho koňa a tu máš jednu zlatú sliepku z dvanáctima kurencí. A druhú zo šťiriadvaciatima. Tohto koňa oddaj kráľovi aj sliepku z dvanáctima kurencí. Na rano, keď si kone opatríš, túto košeľu si vezni na seba, sliepku zo štiriadvaciatima kurencí vezni gu studni, keď sa pvojdeš umývať, a tú pesničku si spívaj, čo ťa moje céry naučily. Ako si ty budeš spívať, tak tye kurence budú štebotať; princezna to zazrie a tá ich od teba kúpi. Ale ich za inšie za ništ nedaj, len keď ukáže po pás holô telo.‘

S týn sa poďakuvau zlatýmu človekovi a prišou nazpak k kráľovi. Kráľovi koňa oddau aj sliepku s dvanáctima kurencí. Kráľ ho zavolau g sebe g večeri; keď bolo po večeri, hovorí mu takto: ,Synku, velmo sa teším, že si mi takje peknje tri kone došikuvau aj z dvanáctima kurencí sliepku; čo za to žiadaš peňazí, ti dám, kelko kceš.‘ ,Najjasnejší krále, ja nežiadam ništ. Šak ja peňazí mán viac ako ony, za to sa pekňe poďakujen, dosť že son z najjasnejšín kráľon večerau.‘ S týn sa odobrau a išou do svojej maštali.

Ráno, keď hore stau, kone si opatriu, košeľu na seba obliekou a išou sa gu studni umývať. Sliepku zo štiriadvaciatima kurencí zo sebou zau. Ako si spívau, kurence tak štebotaly. Princeskina guvernantka zas počula pekný hlas pri studni. Zavolala princesku vonká a povedala: ,Pri studni jeden mladý človek pekne si spíva, sliepku zo štiriadvaciatima kurencí má pri sebe, a ako spíva, tye tak štebocú.‘ Princeske sa to velmo zaľúbilo. Dala ho k sebe zavolať a pýta sa ho, čo žiada za tye kurence. Von ej to odpoviedau: ,Ja ín jednýn slovon povien, až sa ín bude ľúbiť dobre, až nie aj tak dobre. Až mi ukážu holô telo po pás, tak ín ich dán.‘ Princeska tuho sa díva na jeho košeľu. Zlatye litery číta a tan bolo zretedelne šetko vypísanuo, chto je on a čo je on a čo sa s nín stalo. Ale ho preca v rečiach skusuvala a šomrala naňho. Prečo by ona holô telo ukazovala, či von kce s nej voliaku komédiu robiť. S týn sa princ zobrau preč od nej. Ona mu z koša uchvatla jedno zlatvo kura. ,To nerobí niš,‘ a išou preč. Keď vynšou do kuchyni, ona ho zavolala naspak: ,No, čo s nima človek ani špásuvať nemôže?‘ Vojšou naspak k princezne, ona nevedela, či od pása dolu alebo hore má svoje telo ukázať. S týn sa vyzliekla do nahu.^[515] Chytila ho okolo hrdla a boskala ho a poviedala mu takto: ,Duša moja, ty budeš môj a ja tvoja. Nás žiaden viac nerozlúči, len graca a motyka.‘^[516]

Poton sa obliekla a zacengala g otcovi. Otiec prišou k nej a tak mu poviedala: ,Najjasnejší tatík, toto bude môj muž a ja jeho manželka.‘ Hneď predpoviedala, že čo sa s nín stalo, že neni ten princ, čo je v školách, len tentok istý. Kráľ sa tomu tyež velmo zaradovau, že ten, čo mu takje peknye tri kone došikuvau, je princ a nie sluha, a že mu dá céru za manželku. Tedy dvanáctich princou zo školy dau k sebe došikuvať a predpoviedau ín kráľ jednu hádku: ,Čo by taký bou hoden, kerý človeka sprisahá a z velkýho stupňa na malý ho znesie?‘ Istý husár, kerý menovaný bou ako princ, poviedau: ,Ništ inšie neni hoden ten človek, len štiri mladye kone von vyviesť z maštali, ruky nohy jeho poviazať na chvosty a roztrhnúť ho na štiri strany.‘ Kráľ mu to odpoviedau: ,Čo si si vyvoliu, to sa s tebou stane. Ty si s týnto princon tak urobiu, tak tebe život odoberien.‘ Štiri kone dau vyviesť vonka, husárovi ruky, nohy dau poviazať s chvosty. Kone rozšibali a husára na štiri strany roztrhly. Na pamiatku toho v ton meste na käždý uhol štvrť s neho dau pribiť.

Čil hneď kráľ kceu, aby sa princ zosobášiu z jeho cérou. Princ mu ale to poviedau, že von nebude sa sobášiť zatedy, zakýn ten istý nepríde na jeho veselie, čo mu bou na pomoci. S týn sa kráľ s princon vybrau na cestu. Kráľ si sadou na zlatýho koňa a princ na diamantovýho, tuho ony išli k slnka východu. Zas prišli na jednu širokú velikú lúku, de jeden koniar velmo veľa pekných koní pásou. Pri ňom postáli a pýtali sa ho: ,Čie sa to takje peknje kone?‘ Von ín to odpoviedau, že sa to jednýho zlatýho človekove. Princ mu poviedau, aby ín išou ukázať ten kaštieľ, de býva ten zlatý človek. Von ich zaviedou na jeden vŕštek a ukázau in kaštieľ. S týn kráľ vytiahou sto zlatý z vačku a princ dvesto zlatý a koniarovi dali boravaló.

S týn sa pohli na cestu gu kaštieľu. Kade išli, sade zlatye kvietky kvitly za nima. Zlatý človek ich čakau pred kaštieľom z bandou aj z troma cérama. Keď prišli ta, hneď najstaršia céra kráľovi chytila koňa a zlatý človek ho skladau dolu; princovi chytila koňa srenia céra a najmlačia ho skladala. Kone zavie(d)li do maštali a kráľa a princa do svetlici. Tan pili, jedľi a mulatovali. A banda in hrala až do večera. Večer si ľahli, spali až do rana. Rano keď hore stali, frištuk bou hotový; sa(d)li gu frištuku, pili, jedľi a mulatovali.

Keď sa nafrištukovali, zlatý človek pýta sa princa: ,Synku, no, čo je s tebou?‘ ,Prišou son pre nich na moje veselie. Ja sa mán ženiť, tohto kráľovu princeznu za ženu ziať. Tak že mi ony boli tak na pomoci, kcem, aby aj ony boli na mojom veselí aj z ich cérama.‘ Zlatý človek mu tak odptoviedau: ,Máš šťastie, synku, za to, a za to som ti ja bou na takej pomoci, že si na zlje skutky ani nepomysleu, keď si bou u mňa z mojima cérama v svetlici a spau s nima. Tak za to son ti bou na dobrej pomoci. Čilej já s tebou pvojden, ale céry nemôžu iť.‘ S týn sa vybrali na cestu a prišli až k kráľovi. Kráľ poviedau princovi: ,No, osobáš sa.‘ Princ mu odpoviedau, že von ešte sobášiť sa nemôže s ňou. Že aj von je kráľouský syn, von má ešte otca aj matera živých, von kce, aby boli aj tý na jeho veselí.

S týn sa vybrau kráľ aj s princon k princoumu otcovi. Keď prišli do toho mesta, de princou otec bývau, vojšlí núter k kráľovi. Kráľ sa velmo čuduvau, že prez šetkího chýru takí neznámi králi k nemu prišli. Von ích privítau obidvoch a syna si nepoznau, až keď sa dali do vypráuky, rozpoviedau princ, že je von jeho vlastný syn, že von prišou volať otca na veselie, že si má brať za ženu céru prítomného kráľa. Otec sa velmo zaraduvau, chytiu syna okolo hrdla a boskau ho, že preca z jeho syna neni lump, ale že si berie princeznu za ženu a že bude preca kráľ s neho. Matka princova bola nezdravá, tá s nima nešla na to veselie. Zobrali sa šeci traja na cestu a s týn išli.

Ako ony idu, idu, prišli na tú krížnu cestu, de ťen potok bou, de ho husár sprísahau, že mosí byť jeho sluhom. Tam poviedau svokrovi a svojmu otcovi, aby len išli, že šak ích on dohoní. Tý išli po ceste, de mali iť, a von pravou cestou odraziu sa cez potok preč od ních a tak sebe pomysleu: ,Veľa som ja žialu a starosti podstúpiu pre vás, ako som odišou od otca, čilej ma očakávajte a želejte nado mnou, kde som sa podeu!‘ Králi prišli domou a von sa nenavrátiu.“

Pripojuje sa látka 33 B.:

„Počuu on o jednom královi, kerý mau céru. Tá céra bola na vydaj, tak von išou probovať, ako hu von môže dostať. Išou, išou za dlhje časy, až prišou do jednýho mesta. Bou akurát na ten den velký sviatok. Von bou bohabojný človek, išou do kostola. Keď prišou do toho kostola, videu tam jednu umrlčú truhlu, v kterej mŕtvo telo ležalo; plná truhla slín napľuvaná. Von sa čuduvau nad tým, čo to mvože byť. Tan käždý človek, kerý do kostola vojšou, museu napľuvať. Von už mŕtvo telo bou prejšou, prišou k nemu jeden človek a hovorí mu tak: ,Prečo na to mŕtvo telo nenapľuváš?‘ On odpoviedau: ,Keď pôjden nazpak, napľujem dva rázy.‘ Keď išli von z kostola, šeci ľudia na mŕtvyho pľuvali, von zas nepľuvau. Zas ho tan pristavili, aby napľuvau, že má dva rázy napľuvať. Von sa ích tedy pýtau, chto je ten mŕtvy a prečo naňho pľuvaju. Tedy poviedali tak, že to bou jeden bohatý mesiar voľakedy, že bou veľa ľuďon dĺžny do mesta, poton schudobneu a umreu a čil tý dlžníci, čo peniaze pri ňom stratili, za pomstvu naložili, aby šeci ľudia naňho pľuvali, zakýn sa nenajde taký človek, kerý zaňho šetkú dlhobu vyplatí. Tedy ín von to poviedau, že on zaplatí zaňho šetkú dlhobu, račej ako by mau naňho napľuvať, len aby si poznášali písma, komu je čo dlžný, a pri jeho prítomnosti ho mosia pochovať. Keď by jemu peňiaze na pohrab nezvýšily, tedy ho mosia z poskladaných peňazí pochovať. Keď šetkých povyplácau, nezostalo mu ani na chleba, aj koňa moseu predať, ostaly mu len dva grajciare.

Poton sa brau ďalej k tomu kráľovi, čo mau céru na vydaj. Ako von išou, bou už aj hladný aj smedný a zajšla ho noc v jenej hore. Hladný, smedný, unuvaný ľahou si pod jednýho duba spať. O pou noci prišou k nemu jeden veliký človek, kerý mau veliký nôž v ruki, pou chleba pod pazuchou bielyho a kus slaniny. Princ spau horeznak. Človek ho kopiu do nôh: ‚Ty, staň hore!‘ Keď stau hore, ozreu sa na velikýho človeka. Pýta sa tento princa: ‚Hladný si?‘ ‚Veru som ja hladný.‘ ‚No, tu máš slaninu a chlieb: jedz.‘ Princ si zajedou aj chleba aj slaniny. Keď si zajedou, pýta sa ho ten istý človek, že de ide. Princ mu odpoviedau, že ide k tomu a tomu kráľovi, čo má céru na vydaj, kerá je vychýrená po krajinách, že chto jej rozkaz vykoná, že toho bude žena. A chto sa na to chytí a nevykoná, tomu že dá hlavu zoťať. Ten velký človek mu poviedau: ‚Vieš čo, synku, ty to sán nevykonáš, lež keď pvojden aj ja s tebou, spolu vykonáme, až sa poton zo šetkýn na poly rozdelíme.‘ Princ na to pristau.

S týn sa zobrali a prišli gu tomu kráľovi. Keď prišli gu burku, velký človek poslau princa núter a von ostau vonku pri bráne stáť, aby sa išou meldovať princeski, že von kce tye rozkazy vyplniť, a keď mu ích dá rozkaz, aby mu prišou povedať, čo je to za rozkaz. Tak von išou núter a meldovau sa kráľovi. Kráľ mu poviedau, ked ho zazreu: ‚Synku, šanujem ťa, vidím, že si poriadny chlapák, škoda ti bude, keď sa chytáš na tjeto veci.‘ Von sa ale nedau odhovoriť, že on to vykoná, Tedy ho predviedou pred princezku. Tá mu dala jeden rozkaz. Ukázala mu jednu izbu a tak mu poviedala: ‚Keď si sa ty na to chytiu, že ma kceš mať za ženu, tak počuj: Jesli v tejto izbe rano o vôsmej hodine nebude 50 okoví medených peňazí, päťadvacať srieborných a petnác okoví zlatých peňazí, tedy ti dám hlavu zoťať.‘ Princ ostau smutný a rozmýšľau si, že de tak velikú sumu tak na chytro môže ziať. S týn poviedau: ‚Dobre. Ale mán tu jednýho kamaráta, iden sa s nín trocha poshovárať.‘

‚Dobre, môžeš sa iť, šak mi už neujdeš.‘ Vynšou vonká a rozpoviedau vec človekovi. Ten mu poviedau: ‚Neboj sa ništ, synku, smele môžeš do rana spať, na vôsmu hodinu to bude šetko tan hotovô. O vôsmej hodine hybaj jej meldovať, že je šetko v poriadku, ale s ňou ništ nemaj, zakýn ti ja nepovien.‘

Rano keď stau, išou ozrieť, a šetko bolo tak hotovô, ako malo byť. Išou k princezne a omeldovau jej, že je už šetko v poriadku. Princezna, keď to uvidela, chytila ho okolo hrdla a boskávala ho, k sebe ho priťahuvala šelijako, ale von sa od nej odťahuvau preč. Keď videla princka, že nič is ňou nekce mať, odstrčila ho od seba preč a takto mu poviedala: ‚Hop, ty pes, ešte si neni mvoj ani ja tvoja, ešte sa dva rozkazy nazad. Druhý rozkaz je to: Vidíš tento môjho otcou burk? Na tomto placi pred mojíma oblokami musí byť kaštieľ zo samýho vosku a na kaštieli veliká krásna zahrada, v tej zahrade jeden rybník, v tom rybníku zlatye ryby, v tej zahrade šelijakje stromy, käždý z inším zrelým ovocím, na tých stromách zlatje klietky a v tých klietkach zlatje vtáky, käždý aby inak spívau a do mvojho obloka hrozno aby viselo, keď ja rano hore stanen, aby son mohla s neho jesť… Až to na vôsmu hodinu rano nebude hotovô, tak ti dám hlavu zoťať.‘ Princ išou zas o radu k tomu velkýmu chlapovi. ‚Neboj sa, synku, ništ,‘ poviedau mu ten, ‚smele spi do rana, rano bude na vôsmu šetko hotovô, hybaj, melduj princke, ale s ňou nemaj niš.‘

Spau princ do rana, rano keď stau a ozreu sa, najšou šetko v poriadku. Išou princke meldovať. Princka ozrela a videla, že je šetko tak, ako si žiadala; chytila ho okolo hrdla, boskávala ho a k sebe priťahuvala, ale princ sa od nej odťahuvau preč. Keď videla, že nič s ňou nekce mať, odstrčila ho od seba preč: ‚Hop, ty pes, ešte si neni mvoj ani ja tvoja, ešte je jeden rozkaz nazad. Tretí rozkaz bude toto,‘ a ukázala mu zlatý prsten na malom prste: ‚Až tento prsten nebude o vôsmej hodine rano na tvojon prste, tak ti dám hlavu zoťať.‘ Tedy zas išou o radu k tomu velkýmu človekovi, ‚Synku,‘ poviedau tento, ‚toto je ťažká vec. Tye dve sme vykonali, ale túto tretiu ako budeme môcť vykonať? Len hybaj núter a spi do šťiroch hodín, až ho o štvrtej hodine rano nebudeš mať pod hlavou, tak je koniec tvojmu životu.‘ Princ vrátiu sa naspak do svojej izby a bou utrápený. Ľahou si, ale mu spať nedalo. Keď bola jedna hodina po pou noci, už pod hlavou ozerau, ale tam nič nenajšou. Zas si ľahou na malú chvíľu a spau a käždú pou hodinu ozerau pod hlavou. Akurát o pou štvrtèj hodine pozreu a tan ho najšou. Prsten zau, položiu ho na prst a viac si neľahou, lebo sa báu, že prsten mu skape.

Rano o vôsmej hodine išou princke ukázať prsten, princka keď ho uvidela, chytila ho okolo hrdla, boskala ho. ‚Už si čilej mvoj a ja tvoja!‘ Otca zavolala núter a poviedala mu, čo ten šetko vykonau. Kráľ mu poviedau: ‚Čo si vyhrau, to si mvôžeš ziať, céra moja je tvoja bude žena.‘ Hneď koče prichystali a šetko brali na ne. Šetky peniaze, čo on tú prvú noc v izbe najšou, zau sebou. Sadou si s ňou do híntova a išli spolu. Keď prišli pod tú horu, de ho ten veliký človek najšou spať, ten ho tan pristaviu a povedau: ‚Budeme sa deliť, lebo si ty to sľúbiu, že sa zo šetkým na poly rozdelíme!‘ ‚Ano, sľúbiu som,‘ Tedy velký človek chytiu princku za vlasy, hodiu hu na zem, vytiahou meč a na poly hu preťau. Princovi poviedau: ‚Jedna polovic je tvoja a jedna je moja.‘ Princ nad tým banuvau. ‚Prečo si hu račej nezau celú?‘ Velký človek odpoviedau: ‚Dobre je takto, ako son spraviu.‘ Tedy išou k princke a z každej polovici vytiahou jednýho velkýho hada. ‚Vidíš, synku, prečo som ti ja poviedau, aby si s ňou nič nemau, zakým ti ja nepovien. Tá bola s čertámi obsantaná, lebo tá veľa nevinných ľudí dala zmárniť. Aj ten prsten, čo son jej ho zau s prsta a položiu tebe pod hlavu, už mau čert a s nín utekau. Ja son ho chytiu vo dverách, tri son mu položiu na čelo s kladivom a prsten son mu zau. Keď by son sa o jednu chvíľu bou omeškau, koniec by bou bývau tvojmu životu.‘ Velký človek princkino telo poumývau na čistvo, spolu složiu, dýchou na ňu a bola stokrát krajšia ako dotedy.^[517] Velký človek sa pýtau: ‚Či vieš, chto son ja?‘ ‚Nepoznán ťa!‘ ‚Ja son ten istý mesiar, kerýho si vymeniu v kostole, de ľudia naň pľuvali. Ja son sa ti odslúžiu za to. Čil je už čistá, čil už môžeš robiť s ňou čo chceš; už je tvoja.‘ Velký človek zatriasou sa, ostau s neho holub a odleteu preč.

Princ cestuvau k svojmu svokrovi, de ho aj jeho vlastný otiec čakau. S ňou sa vyprávau po ceste a povedau, že on už má ženu, ale že by sa nebála nič, že šak jej velmo dobre bude pri ňom. Ona bude ako prvá guvernátka uňho. A svokra oklamú, že hu on oslobodiu od živáňou. A tje peniaze, čo vezú, že tiež zobrau od živáňou. S týn prišli ku svokrovi a on sa velmo tešiu, aj otiec jeho, že sa domou navrátiu. Spytovali sa ho, de chodiu, čo chodiu takje dlhje časy. Tak ín on predpoviedau, čo a ako, a preukázau sumu peňazí, že to od živáňou zobrau. Hneď urobili svadbu, tú prvú princeznu si zau za ženu a tú druhú, čo zo sebou došikuvau, za prvú guvernantku. Svadbu urobili a v velkej láske a svornosti spolu žili.“

Pripojený je šľak akejsi legendárnej látky, v ktorej sú reminiscencie legendy o Aleksejovi, mužovi božom:

„O krátky čas prišlo mu jedno písmo, zkäde prišlo, zkäde nie, to von nevedeu, len bolo písanô v ňom, aby si dau urobiť jednje železnje čižmy a jednu železnú palicu a aby išou ždy, zakýn sa mu čižmy šetky nezoderú a palica do poly. Von to vykonau, čo bolo písanvo. Vybrau sa na cestu a manželki to zanahau, aby dali nocľah bárkomu, chto k ním (na) nocľah príde a do jeho posteli aby ho uložili spať. S týn sa princ odobrau a išou na cestu. Išou on, išou, aľe nevedeu, de má iť, len furt išou, zakýn sa mu čižmy celje zodraly a palica do poly, a z nôh mu už krú išla. Až prišou on do jednýho kostola, de boli dobrí duchovia shromáždený v kostole. Keď ta prišou, tak mu poviedali: ‚Už si prišou aj ty?‘ ‚Už son prišou,‘ poviedau. To bou ten cieľ, de sa von mau ustaviť. Keď bolo po kostole, tedy odpoviedali tý duchovia, že už môže iť naspak domou. On ín to odpoviedau: ‚Ako už čilej pvojden, keď mán už aj nohy zodratje.‘ Dobrí duchovia mu poviedali tak: ‚Vyrajzuj si z prahu jeden koč, sani si na ten, ten ťa zanesie až domou.‘ Koč si výrajzuvau na prahu, sadou si naň a hneď bou doma na gangu pred jeho burkom.

Keď prišou ta, postaviu sa ako jeden starý vandrovný roztrhaný, zarastený a krvavje nohy mau a pýtau si nocľah. Nocľah mu dali a dostau aj dobrú večeru. Jeho manželka rozkázala služkán, aby mu dali do jej mužovej posteli ležať. Služky odhováraly princeznu, že je krvavý, že tje drahje plachty škoda bude zakrvaviť. Princka ín poviedala: ‚To nerobí níšt, čo mne môj muž zanahau, ja to chcen konať.‘ Dali ho do tej posteli a tan ležau. Tichosť ostala v noci veliká a princ do rana zomreu. V noci o dvanáctej, keď on umreu, šetky zvony v kráľouskom meste začaly samye zvoniť. Ľud sa zbúriu šade, čo to mvože byť novýho. Každý hovoriu: ‚Mosí v tomto meste jeden svetý človek byť a ten moseu zomrieť.‘ Prišou ín na rozun ten večerajší vandrovný, čo prišou do mesta na nocľah. Či neumreu ten? Dívali sa cez kľúčovú dierku núter, de ležau, videli naprosreď izbe mladýho princa umretýho ležať. Dva zlatje svietniky pri hlave mu horely a dva sriebornje pri nohách. Dva andeli kľačali poľa neho, mali ruky zloženje a modlili sa za hriech, že si dve ženy zau. Tedy poznali, že je to ten istý princ. S týn veliký zármutok ostau v kráľouskom burku, princa z velikou parádou pochovali a velmo želeli nad nín celý kráľouský don a smútili sa šeci spolu aj celô mesto aj do čilka maju zármutok, až neumreli.“