ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Dievčatá kúpajúce sa, hrdina vyhľadá ich pomocou zázračných veci, zázračné veci vadiacich sa bratov

Prostonárodní Zábavník II., 301 — 309, má verziu „Rozpráwka o Sklennom Zámku“. Napisau Mikuláš Dohnáni. Podpísaný je J. Sabó. „Z okolja Ozorowského“.

Dobšinský citoval výňatky z toho textu v poznámkach k rozprávke „Svetská krása“, Prostonár. povesti VIII., str. 20, 29, 33; neprávom, ako spomíname pri č. 32.

Rozprávka začína sa úvodom, ktorý vlastne k tejto látke nepatrí.

Bol jeden mládenec, ktorý rád čítaval noviny; raz čítal v novinách, že v Sklenom zámku je pekné dievča, ktoré nik nemôže dostať. Nemal pokoja, ale si osedlal koňa a išiel ju hľadať. Na ceste videl dvoch čertov, ako sa „kučkujú pre selo a pre bičík a pre buoti“. Nemohli sa podeliť a on im vravel, „aby jeden bežal na hen-ten vršček a druhý na onen. Ktorý prv pribehne, toho buďe sedlo, a ktorý neskoršie, toho budú boty.“ Keď si kto na to sedlo sadol a pošibal bičíkom, hneď ho ta zanieslo, kde si pomyslel; a boty také, keď v nich stúpil, hneď bol na míľu ďaleko.

Tak sa hrdina dostal k jednému zámku, vošiel doňho a nikoho nevidel, až v desiatej izbe zazrel desať hrdinov odpočívať, z ktorých každý si šabľu nad hlavou držal. Janko ustatý ľahol si k nim. Rytieri dlho nespali, a keď sa prebudili, padlo im do očú, že je ich jedenásť. Už chceli Janka zabiť, ale si to rozmysleli, že by im mohol byť na dobrej pomoci. Sľúbil im vydobyť zámok, ktorý už mnoho rokov darmo dobíjali. Keď prišli k zámku, Janko hneď vbehol otvorenou bránou, ale vtom sa brána zatvorila a rytieri ostali vonku.

V zámku Janko našiel v tretej izbe dve panny, ktoré sa veľmi zadivily, že sa niekto opovážil vojsť do toho zámku, lebo ich matka je veľká bosorka, ktorá každého hneď na kameň obráti. Ale sľúbili mu, že ho vysvobodia, a nahovorily ho, aby išiel do pivnice, kde sa ona na kocky hráva; keď jej jedna spadne, nech sa nedá obmäkčiť jej prosbami a kocku nezdvihne, a keď ju ona bude chcieť zdvihnúť, nech jej odtne ruku. Tak jej odťal pravú ruku, a potom, keď sa začala hrať ľavou rukou a zasa jej kocka spadla, odťal jej i druhú ruku. V tej chvíli všetci zakliati precítli, brána sa otvorila a dvaja rytieri sa oženili s tými pannami.

Janko nemohol zabudnúť na krásnu paničku v Sklenom zámku. Predniesol kamáratom, že sa ta chce vybrať, a dal každému po obruse. „Keď uwiďíťe, že títo obrusi budú krwawé, tedi muožete weďeť, že som vo velkom nebezpečenstwí, a hňeď ich pustiťe wetrom, a oni wám ko mňe cestu úkážú.“ Sadol si na sedlo a hneď bol pri chalupe pri Sklenom zámku, ktorá sa „Slnkom“ volala. Baba, ktorá tam bývala, hovorila mu, že do Skleného zámku dostane sa len vtedy, keď dostane šaty bosorky, ktorá býva v zámku. Ona sa každý piatok chodí do blízkeho jazera kúpavať; nech jej šaty vezme a uteká, ale sa nesmie obzerať, lebo ho zakľaje.

Celý dej rozpráva sa temer celkom rovnako, ako v rozprávke B. Němcovej č. 37; srovn. nižšie pri č. 32.

Janko vzal šaty a utekal, ale keď bosorka žalostive prosila, zastal, ale vtom už nemohol ďalej, bosorka pribehla, dala mu zaucho a on sa na jeleňa s veľkou zlatou hviezdou na čele premenil. Kamaráti poznali na obrusoch, že je s ním zle, prišli ta a baba v chalupe im poradila, aby uliali takú zlatú guľu, ako on má na čele, a strelili do neho. Takým činom Janka osvobodili a prosili ho, aby sa navrátil. Ale Janko ostal. Pri druhom pokuse bosorka ho premenila na medveďa, ale kamaráti ho rovnakým spôsobom osvobodili.

Tretí pokus Jankov opisuje sa trochu ináč. Keď sa Janko vystrojil k jazeru, rytieri ukradomky šli za ním; a keď vzal šaty, vyskočili kamaráti „zo šípami a trním ho po chrbátě šwacali, takže ani ništ počuť ani sa ozreť ňemohou, až sa ščasliwo do slnka dostau“. Keď už boli dnu, začala bosorka pred oblokom žalostive prosiť, aby sa nad ňou sľutovali a dali jej šaty. „Keď sa hej už strjasť nemohli, nuž ta babka u slnka jej wen oknom jednu starú sukňu wihodila, abi sa pakuvala. Janko bou od radosti bez seba, rozlúčiu sa od swích kamarátow a starenki a wibraw sa na zámok.“

Keď ta prišiel, našiel tam krásnu princeznu, ktorá sa volala Mahulienka (ako v rozprávke B. Němcovej a v Slovenských povestiach, str. 187 č. 20). Janko sa so svojou milou dal hneď na cestu; babka v chalupe mu radila, aby spálil Mahulienkine šaty (lebo ona sama bola tá bosorka), ináč že mu verná nebude a utečie. Janko neposlúchol a doviezol si ju domov. Mahuliena však ho ešte nemilovala, a keď raz odišiel do kostola, ona dotiaľ prosila starú mamu, kým jej nedala kľúče od kasne, v ktorej boly zatvorené jej šaty. Vzala si šaty a napísala na dvere kasne: „Kdo ma chce mať za ženku, ňech ma hladá w sklennom zámku“, a už bola preč.

Janko ju išiel hľadať, sadol si na sedlo, vzal flintu, bičík a hneď bol pri Sklenom zámku, ale sa doňho nemohol dostať. Priletel jeden krkavec a ponúkol sa mu, že ho ta zanesie, ale ako zobák otvorí, že mu musí niečo doňho vopchať. Janko nastrieľal mnoho zveriny, ale cestou sa všetko mäso minulo, a naostatok hodil mu kus lýtka, práve ako v látke o troch princeznách, unesených pod zem (sv. I. str. 268, 278, 280, 283, 284, 286, 289, 298, 302, 305, 307, 324), zkadiaľ je tento motív prevzatý. A keď krkavec sa dozvedel, aké to bolo mäso, tiež mu povedal: „Kebi bou weďeu, že si ti tak dobrí, já bi ťa bou zedou“, ale potom to mäso „wikohícal“ a Janko si ho na nohu priložil a ono hneď srástlo.

Mahuliena ho s radosťou privítala, ale jej matka, ktorá bola tiež veľká bosorka, chcela od neho, aby vopred vykonal niektoré práce: najprv aby porúbal cez noc háj a pokládol do siah, potom aby ten háj zasa tak rozsadil, ako bol, aby sa zelenal; a po tretí raz aby vrch na dolinu premenil a vysádzal tam vinice plné hroznami. Mahuliena svolala zakaždým mnoho čertov, ktorí tie práce vykonali, ale tretiu dokonať nemohli, „dolinu aj z wiňicami urobili, ale hrozná nemohli“, lebo „sa to aj pri swatých wecách užívá, jako wíno“. Mahulienka vtedy prosila so skrúšeným srdcom Boha, aby shodil z neba „ňjekolko strapcow“. Boh sa sľutoval a shodil jeden veľký strapec, ktorý ona hneď ta priložila. Matka, neveriac, išla sa podívať, a keď videla hneď pri kraji vinice ten veľký strapec, nešla ďalej a pristala na to, aby odišli.

Ale Mahulienka tušila, že by ich chcela zabiť, a preto sadla i s milým o deviatej večer na „ohrablo“ a leteli preč. O polnoci prišla mať, popichala nožom posteľ, ale nikoho nenašla. I poslala za nimi muža. Na úteku premenili sa milenci najprv na šíp s ružičkou, potom na kaplnku s kňazom; keby bol starý bosorák ružičku odtrhol a kňazovi sňal klobúk, hneď by boli jeho. Naostatok vybrala sa stará sama. Ale medzitým milenci našli „česák, kefu a trepačku“. Keď sa matka blížila, Mahuliena vyhodila česák, z ktorého sa spravila veľká hora, potom kefu, spravila sa ešte hustejšia hora, „tŕním, bodlačím a hloždím zarosťená“, a napokon vyhodila trepačku, a hneď sa širočizná rieka spravila, cez ktorú ona musela plávať. Ale medzitým Janko s Mahulienkou prišli do svojho chotára, kde im už nemohla ublížiť. Slávili sobáš a prekliate šaty hodili do zakúrenej pece a žili dlho, žili, dokiaľ sa im nepotrhaly žily.

Srovn. V. Tille, Böhmische Märchen I., str. 143, 4 C a č. 1.

b) Zázračné veci od jedného starca

1. Škultety — Dobšinský „Slov. Povestiach“ 342 — 349 (n. vyd. 883 — 894) uvádzajú rozprávku „Škrupinkový zámok“. „Podali Mik. Ferienčik zo Zvolena a P. Dobšinský z Gemera, tento i rozpráva.“

Kráľ na poľovačke zastavil sa vo mlyne, poprezeral si tam všetky kúty, ale nesmel sa podívať oblokom, ktorý bol stále zastretý. Keď nebol mlynár doma, podíval sa do toho obloka a videl, ako sa na rybníku kúpajú tri pávy; v tej chvíli však uletely. Od tých čias kráľ na poľovačku nechodil a len premýšľal, ako by tú najmladšiu mohol dostať za ženu. Poradila mu stará veštica, aby sa prikradol poza vŕby k rybníku, v tretej vŕbe má najmladšia ukrytú svoju košieľku vo vaječnej škrupinke; tú nech vezme, potom sa môže ukázať dievkam. Pávy však nesmejú ho prv zbadať, lebo nikdy viac na ten rybník neprídu.

Tak kráľ odviedol si krásavicu domov, škrupinku s košieľkou ukryl a nikdy jej ju nevydal. Keď však raz odišiel na poľovačku, žena našla košieľku a uletela práve, keď sa vracal. Zavolala mu ešte, aby ju hľadal na zámku, vystavenom z vaječných škrupín.

Kráľ so sluhom išiel ženu hľadať. Po dlhom blúdení prišli k starému veštcovi a ten mu povedal, že tým pannám mať „od obidy“ nad tou najmladšou umrela a dcéry tak zakliala, aby každého zabily, kto k nim príde. Dal potom kráľovi na cestu železné a medené jabĺčko, ktoré ho prevedie cez železnú a medenú horu, a zrkadielce, do ktorého keď sa nazrú, dostanú krýdla a preletia sklenú horu. Tam bude škrupinový zámok, nech si pýtajú v ňom nocľah; ak ho má žena rada, bude mu pomáhať a on obstojí. Ak obstojí, nech rozlúpi vajíčko, ktoré mu ešte dal, zahodí ho na štyri strany sveta a potom uvidí, čo sa stane. Tak sa naozaj dostali pred zámok.

Rozpravač opisuje, aké veľké ťažkosti bolo pútnikom prekonať ale len preto, že zabudli na dary veštcove, keď sa škriabali na vrch železný, medený a sklený. Rozprávanie na tomto mieste je nie bez značnej dávky humoru.

Pred zámkom bola krásna záhrada a po nej sa práve prechodily tri paničky. Obe staršie vadily sa s najmladšou, ženou kráľovou, načo si dala ukradnúť košieľku, ak príde jej muž, že ho alebo otrávia, alebo mečom prekoľú. Najmladšia nemohla to už počúvať, odišla od nich, prišla k ružovému kríčku, kde našla učupeného svojho muža.

Kráľ na jej radu nedotkol sa jedla, nespal pomocou je kúzelného prsteňa, a keď sa o polnoci na neho hnala najstaršia panička holým mečom, ukázal jej červené vajíčko (pod. ako zrkadielko v č. 46); meč princezne z ruky vypadol, kráľ vajíčko rozkrojil, rozhodil na štyri strany. Žena jeho padla mu okolo hrdla, jej dve sestry ďakovaly mu za osvobodenie. Tri hory, železná, medená a sklená, sa tiež odklialy a odkliati ľudia prišli mu ďakovať.

V poznámke je uvedený v najhrubších črtách obsah povesti, ktorú podal M. Ferienčík. Rukopisný originál tej rozprávky, ktorá je v Prostonárodňom Zábavniku IV., 15 — 22, „O sklenenom zámku“, je úplne podaný pod č. 11 B a.

2. Iná povesť je v Codexe divers. auct. A., str. 21 — 25, č. 5 „Pastjerski sin a Bosorkina céra“.

Význačné motívy tejto verzie sú, že stará ženička poradila hrdinovi, aby vzal najkrajší oblek i so šnúrou, ktorú pri ňom najde; náhle by krásavica dostala tú šnúru, obrátila by sa na hus a uletela by. On sa dal prehovoriť žene, ktorá ho stále prosila, a dal jej tú šnúru. Uletela do skleného zámku matkinho, ktorý bol na dne ďalekého mora a ktorý strážil drak. Čert doniesol ta nášho hrdinu za minútu, hrdina chytil draka a hodil ho do pekla. Ešte nové práce nakladá Ježibaba hrdinovi: má uhádnuť najprv, ktorá je posteľ ženina, a posledniu úlohu: vystaviť kaplnku a do nej na oltár svätých namaľovať, aby sa tam Ježibaba mohla pomodliť.

V tejto rozprávke užíva sa prenesene slova Ježibaba i bosorka. Muž Ježibabin je nazývaný Ježibabel. Text úplný podávame:

„Bou jedon chudobní pasťjer. Celuo jehovo imaňje záležalo z bjednej starej chalupi a z jednej roli pod meričku sjaťja. Rola táto ležala v krásnej dolinke medzi visokími starími horami. Starje hori boli okolo rolí a na posrjedku na roli jedná krásna studnička vivjerala, do ktorej sa každí od Boha deň tri peknje paňňički koupať choďjevali.

Chudobní pasťjer pásávau statok a oraňje a obrábaňje roli zaněhau sinovi, ktorí už chvala Bohu na mesto virjastou.

Prišla jar — šadě na okolo orali: vibrau sa aj pastjerski sin na rolu, a jak orje, tak orje. A jako tak orje, doorje sa až k samej studničke. Pozrje něvdojak do studnički a tam zhladňe tri panni, jednú krajšú jako druhá — zhíkňe — krasnje panni hibaj! do hája. Ďívau sa za ňimi, ale ich vjac ňeviďeu; hiba naráz mu nad hlavou tri bjele húski strepotali a het, ta letěli. Tak mu jaksi ďivňe bolo, ňemohou aňi orať, obráťiu pluh a pobrau sa domou.

Prišou domou, zajedou si, čo mau, a lahou si spať, ale zaspať ňemohou. Krásnje panni naveki pred ňim stáli, a keď mu tje zmizli, zas bjelje húski ponad ňeho letěli. — Bola to prvá noc v jehovom životě, čo ňemohou usnúť, a čo sa mu tak živo marilo.

Na druhí deň zaprjahou volki a pošou na rolu. Orau len a orau, ale to bjednuo bolo oraňje. Ustavičňe sa obzerau na studňičku, a keď sa od ňej zďjaliu, ňehau pluh aj v pou brázďe a išou k studničke obzjeť, či tje krásnje ďjevčata tam ňenajďe. Tak bi ich bou rád ešťe aspon ráz viďjeť. Dlho choďiu nadarmo, až sa mu preca ráz žjadosť viplňila. Krásnje ďjevčatá sa zas kúpali; ale ňeboj sa, že ťi zhíkou, oňemeu jako riba, ňehau voli tak aj s pluhom a slepiu oči na ňe, dobre mu ňeviskočili. A tak sa ďívau, kím len naráz něskapali. A keď zkapali, zdíchou si zhlboka, obráťiu sa, poobzerau za pluhom a orau ďalej.

Večer, keď sa domou vráťiu, išou k jednej starej žeňički, ktorá šelijakje veci znala, o poradu, jako bi tú najmladšú, lebo ta bola nakrajšjá, mohou dostáť. Stará ženička najskuor něchcela povedať ani slova, ale keď hu prosiť ňeprestau, napokuoň takto prehovorila: ,Sin muoj! já ňevjem, či ju dostaňeš, lebo sa to jednej bosorkinje ďjevki: ale sprobovať muožeš, adaj sa ťi pošťesťí. Zapamataj si teda, čo ťi povjem. Keď sa budú kúpať, prikradňi sa sťicha k studňi tak, že bi ťa ňezbadali, a vezmi ten najkrajší oblek, ale aj s tou šňúrou, ktorú pri ňom najďeš, lebo ak bi si tu ňezau, ňič bi ťi ňespomohlo, ona bi sa s jejinou pomocou obráťila na hus, uleťela a ňevjem, či bi si ju vjac viďeu.‘ Pasťjerski sin si všetko dobre zapamatau, pekňe sa poďakovau a odišou domou.

Keď svitlo, zaprjahou volki a šou orať. Orau on len, jak orau, ustavičňe sa k studňičke obzerajúc. A keď ráz šati pri studňičke zazreu, zlahka sa k ňim prikradou, najkrajšie zau aj so šňúrou, a zas len orau, jakobi to ňič, a čakau, čo z toho vikvitňe. Zrázu viďí tú najmladšú k sebe ísť (holú jako hu p. Boh stvoriu). Došla a začala ho velmi prosiť o šati a o šňúru, a keď jej ích dať ňechceu, teda aspon o šati, abi na svetskí posmech nahá ísť němusela. Ta jej dau šati. A keď sa oblekla, začau sa s ňou zhovarať, až kámsi čosi prišou na to, či bi nechcela jehovou biť ženou. Miluo ďjevča sa zdráhalo a najskuor o tom aňi počúť ňechcelo: ale keď on len ustavičňe tú jednú nuotu húdou, a bou k tomu pekní a hodní, takže sa jej samej páčiu, privolila aj k tomu.

A o krátkí čas bou sobáš aj svaďba; už jaká bola, taká bola, ale svaďba preca bola hodná a veselá.

Žili oňi, jako žili. Raďi sa viďeli, lebo boli obidvaja pekní a veďeli sa jeden druhjemu faťinkovať. Často ích maťi aj rozhaňat jedno od druhjeho do roboti musela, lebo jú to ustavičnuo zahravaňje a postavaňje aj domrzelo. — Ale často, keď sa tak zahrávali, sa ňevesta naráz zamislela, ta kďesi daleko pozerala, a tak jej šlo jak do plaču. Keď sa takto zrazu premeňila, dobre veďeu pasťjerski sin, že ho o šňúru buďe prosiť, ale ju je on ňikda dáť ňechceu, pamatujúc, čo mu stará žeňička o ňej povedala. Naostátok ale sa je už ňemohou sprostiť, domrzala ho ustavičňe, vihadzujúc mu na oči, že je planí muž, keď jej aňi len takú maličkost k vuoli ňechce urobiť, a slubovala, že ňeujďe, len abi jej ju dau. Milí šuhaj sa dau peknimi slovmi nahovoriť a ta jej ju dau. Sotvá že šňúru dostála, opasala sa s ňou, otvorila oblok, s usmechom: ,Najprv musíš od mojej maťeri dostáť dovoleňje,‘ povedala, strepotala krídlami a hibaj! sám p. Boh vje kam.

Tam tá! ,Muožeš ju už teraz hladať!‘ misleu si celkom ustrnutí šuhaj, hneď sa rozpáliu jako oheň a hned zas ozeleneu jako stěna. Kebi mu to druhí bou vikonau, kdo vje, čo bi mu bou urobiu, ale k sebe už len bou laskavejší. Dlho stáu jako stlp a ustavičňe sa meňiu, naposledi: ,Už sa ráz stálo — už ináč ňebuďe; ale puojďem k tej starej ženičke, adaj mi dač buďe veďeť povedať,‘ prehovoriu a šou k starej ženičke.

Stará žeňička ho ňevelmi poťešila hovorjac, že ona ňevje, či ju vjacej dostaňe, lebo ona do svojej maťerinho skleňanjeho zámku uljetla, ktorí je ale na samom spodku mora ďalekjeho a ho ktorí drák ustavičňe vartuje.

Bolo to, pravda, ta sa dostáť kus práce, čo na šetok ludskí rozum: ale sa jej náš šuhaj ňezlakou. Zau si dačo potravi na cestu a vibrau sa vo meno Božje svojú ňevestu hladať.

Dlho choďiu po horách, po dolách, až sa naostatok dostau aj k moru; kďe sa len obzreu, šaďe voda a ňebo, ale o zámku ani chíru. Ňeborák bou už pri moru a ťešiu sa, že aspoň jedno našou: ale ďalej od unaveňja a hladu sa aňi hnúť ňemohou. Padou na zem a kričau, jako len vládau, o pomoc. Naráz kdě sa vezme, tu sa vezme, jedon čert a to bou ten najstarší, spitujúc sa ho, čo bi chceu. — ,Jedou bi som, spomahaj mi, lebo hneď tu skapem,‘ odpovedau náš cestovaťel. Čert mu podau kamennjeho chleba. — ,Joj, s tím mi ňespomuožeš, já to ňeužijem,‘ smutňe prehovoriu omdlevajúcí, „ale bi si ma račej mohou k mojej žeňe doprovodiť do toho skleňanjeho zámku pod morom.‘ ,Aj to sa ti muože stať,‘ odhovoriu čert, zahvizdou na palec, až sa tak šetko poohlasovalo, a hneď viskočiu jeden čert.

Starí: ,Moj ti čert, za kolko tohoto človeka k jehovej žene doprovodíš?‘

Čert: ,Za hodinu.‘

Starí: ,To je mnoho.‘

Na to zavolau druhjeho, ktorí ho za pou hoďinu odňjest slúbiu, zavolau tretjeho, ktorí sa na štvrť hodini, napokuoň štvrtjeho, ktorí sa na minútu zau. — ,Ti sa mi páčíš,‘ povedau starí, ,no, len vikonaj statočňe!‘

Čert zau unavenjeho na pleca, a aňi neveďeu, hiba keď naráz s ňim pred branou skleňanjeho zámku zastáu. Drák stáu pri bráňe, sťažka sa hore dvíhau, hňevom rozpaliu, až mu plameň z pisku šibau, a na prišlích sa rúťiu: ale sa ho čert ňezlakou, pekňe ho dočkau, schiťiu a hen do pekla zalúčiu.

Čert skapau a náš pútňík vošou do dvora. Dlho choďiu sem a tam, ňikoho ňeviďeu, ani dverí dnu do chíží ňenajšou. Choďiu, obzerau a narjekau. Naráz sa oblok visoko hore na zámku roztvorí, a jehová žena vikukňe. Hneď ho poznala a veľmi sa nalakala. — ,Ach, kďe že si sa ti tu zau, ňešťastní človek? Čo že tu chceš? Veť stjato ňikdi živi ňevinďeš, ak ťa moja maťi zhljadňe. — Ale poď sem, já sa o ťeba postarám.‘ Spustila dolu oblokom povraz a viťjahla ho hore. Srďečňe ho uvítala a bola aj sama rada, že prišou. — ,No, ale či vješ teraz čo? Moja maťi príďe a zabije ťa, jestli ňeuhadňeš, ktorá je tvojej žeňina posťel. Vješ, už ťi len vijavím, ukáž na tú červenú, nad ktorou zlatá gula visí.‘

Stará Ježibaba prišla, škaredňe na zaťa zaškulila a spitala sa ho: ,Ktorá je tvojej ženiná posťel?‘ — On ukázau na červenú, nad ktorou zlatá gula visela. Stará hlavou krúťila, obzerala ho od hlavi do pati a po chvilke takto pretvorila: ,Ti sa mi páčíš, ešťe mi to žjadon ňeuhodou hiba ti. Dám ťi mojú céru, ale si ju musíš zaslúžiť, musíš mi najskuor dáku prácu vikonať, abi som viďela, či ju buďeš v stave vichovať.‘ ,Dobre,‘ odpovedau zať.

Na druhí deň mu doňjesla jednú tupú sekeru, že bi bou mohou na ňej tancovať, poslala ho na dvor s rozkazom, abi drvo rúbau.

Milí šuhaj jak rúbe, tak rúbe. Rúbe do poludňja a ešťe ani len najmenšje ňepreťau, ba čim vjacej rúbau, tím sa drevo tuššje vedno držalo.

Podvečer prišla jehová žena obzrjeť, jak sa mu práca darí. On sa jej žalovau, že si s tou robotou nič porjaďiť ňemuože. Žena ho lutovala, zala sekeru, pár razí na drevá udrela a hneď sa šetko samo rúbalo a do sjah ukladalo. Práca bola hotová.

Večer, keď sa Ježibaba domov vráťila, šetko bolo v porjadku. Poobzerala, krúťila hlavou a velmi sa ďivila. ,No dobre, sinčok,‘ hovorila najedovaná, ale ňedajúc na sebe poznať, ,dobre si tvojú prácu vikonau; ale mi ešťe dačo musíš vikonať, a síce zajtra mi tamtú pustatinu pri zámku na peknú zahradu obráťiš, v ňej stromi nasadíš, ale takje, na ktorích tedaš, keď príďem, už zrelje hruški, jablka a slivki budú viseť, abi som si mohla natrhať.‘

Ešťe sotvá svitalo, keď sa náš milí do práce dau, ale sa mu práve tak jako včera pri rúbaňú zvedlo. Na šťesťje ho prišla zas žena opáčiť. On sa jej sanovau, a ona lutujúc ho, zala motiku, kus s ňou do zemi pozatínala, a na ráz sa pustaťina na krásnu zahradu premeňila, stromi zo zeme virostli, rozvíjali sa, kvitli, a keď stará prišla, už na ňich zreluo ovocje viselo.

,No, statočňe si sa držau: ale mi ešťe musíš zajtrá jednú kaplnku vystaviť, do ňej svatích na oltár vihotoviť, abi, keď sa večer príďem modliť, šetko bolo hotovo.‘

Milí šuhaj stavja a stavja. Už hodňe postaviu, v tom zadúu vetrík, naraz sa šetko zosipalo. A tak mu to šlo celí deň, čo postaviu, hneď sa zrúcalo. Uš do všetko domrzelo. ,Kebi len tá moja žena prišla, adaj bi mi pomohla,‘ si pomisleu: a hla, aj prišla a kaplnka bola naráz hotová; a keď už kaplnka stála, prerjekla k ňemu: ,Vješ ti čo? Keď moja maťi príďe, spusť dolu nohavice, vitrč jej holí zadok a tlapkaj dlaňma, buďe sa nazdať, že sa jej posmjeváš.‘

Stará baba prišla a velmi sa čudovala. Šuhaj, čo mu žena rozkázala, urobiu a Ježibaba sa tomu zaradovala. Šla potom do kaplnki, pomodlila sa, a keď sa pomodlila, zavolala šuhaje do paloti. ,Ti sa mi páčíš,‘ hovorila rozpajeďena nad tim, že ho skantriť ňemohla, až jej tak oči iskrili. ,Ti sa mi páčíš a dám ťi mojú céru. Ale buďeš ešťe tak dobrí, že mi do pounoci vodi zohreješ, abi sa mohla okúpať, strašně som sa na cestě uprášila a upoťila. Keď buďe vrjeť, ma zavolaj, lebo ja takú potrebujem.‘ ,Ej, čo že bi som vám to k vuoli ňeurobiu,‘ odpovedau zať a naráz začau vlačiť vodu, drevo a pod koťjel pokladať. Podpáliu, pod kotlom horelo jako v pekle.

Jako on tú vodu hreje a vše len podkladá, abi skorej zvrela, priďe k němu jehová žena, a eště z ďaleka volá: ,Čo ti robíš? Veť s tou vodou moja mať nás chce obariť: naráz to drevo spod kotla preč pober a poď za mňou.‘ — Tak urobiu.

Tašli a mali šťesťje, že tašli.

Ráz sa Ježibaba zobuďí a povje si mužovi: ,Nože, starí, choď obzrjeť, čo ten muoj slúha robí, vari ver zaspau. Obzri, obzri, či tá voda už vrje.‘ Starí pošou a s tím chírom, že aňi voda nevrje, ani paholka ňjeto, sa navráťiu. Ježibaba hned veďela, že čo je vo veci. ,Nože, starí, chitro vezmi šablu a bež za ňimi, lebo ušli; a keď ich najďeš, rozsekaj ích. No, len chitro, len chitro!‘

Starí sa vichiťiu a bežau, jako len vládau. Už ích doháňau, na šťesťje sa Ježibabiná céra obzrela a naráz ho spoznala. ,Či vidíš? či vidíš? Tamto muoj oťec beží za nami, beda nám, jestli nás dosťihňe. Ja sa spravím na kaplnku a ťeba na starjeho žobráka; a keď muoj oťec k ťebe príďe a po nás sa buďe zpitovať, povedz, že o ňičom ňič ňevješ.‘ Sotvá dopovedala, už kaplnka stála a starí žobrák pri ňej klačau a modliu sa.

Ježibabin muž pribehou ku kaplnke, žobráka sa spitovau: ,Starí oťec, či sťe tu takích a takích ľuďí neviďeli utěkat?‘ A keď mu žobrák: ,Ach, duša moja, už od ďevjatich dňí tu klačím, ale som ver sa ňikoho ňeviďeu,‘ odpovedau, vráťiu sa domou.

Keď ženě rozpovedau, čo viďeu, dala sa doňho, hrešila, špintala špatňe: ,Si hlupák, veť to oňi boli, mau si toho žobráka aj s kaplnkou rozsekať. Veť ti len vješ vikonať. Tajďi ešťe ráz, ale že dobre vikonaj a zaslepiť sa ňedaj!‘

Beží! dobre dušu ňevipusťiu. Ďjevka ho zbadala a naráz seba na jazero a muža si na starjeho človeka, čo si v jazeru nohi močiu, premeňila. Ježibabin muž prišou k starjemu otcovi a spitovau sa ho, že či takích a takích luďí ňeviďeu. Starí otec odpovedau: ,Duša moja, už ďeveť tížňou, jako tu seďím, a ňeviďeu som ani živej duše.‘ Ježibabel sa vráťiu, lebo komu že bi bolo napadlo, že to oni muožú biť.

Prišou domou. Ježibaba ho so strašním krikom privítala. Potom sadla sama na ohreblo, vichiťila sa aj s druhími dvoma cérami a poď! v hrmavici za ňimi. Ale ju ďjevka na šťesťje zbadala. Keď už ňedaleko nich bola, hodila hreben, a naráz sa stala hora za ňími. Kim sa bosorka čes ňu predrjapala, dobrí kus ušli, a keď ích zás doháňala, hoďila ďjevka šťestku, stála sa hora velká, hustá. Velkí kus utekli, kim bosorka ces ňu prešla. Zas ju doháňala a strašňe hrozila. Ďjevka hoďila slinu a naráz sa voda široká, hlboká za ňou rozljala. Kim sa bosorka ces vodu dostála, boli naši doma, a tam uš moc bosorkina ňečjahala. Mať bola bosorka, ale ďjevka ešťe vačija.

Tak teda už šetki prekážki premohli, už boli svoji a ňikdo ích v šťesťú ňeprekážau, žili šťastňe a dlho, sám p. Boh vje do kedi.“

3. Etnogr. Zbirnyk IV., 14 — 20, č. 3, má verziu zo Zemplínskej stolice. Je tu spojená s početnými rôznorodými motívmi.

Bohatý Francko zanechal jediného syna s matkou. Syn Francko všetko bohatstvo otcovské premárnil, a matka si od neho vyplakala len dve stovky, za ktoré si na konci mesta kúpila domček. Kamaráti nechceli ho už hostiť, nik nechcel bývalého veľkomožného pána vziať do práce, a tak Francko odišiel ďaleko do sveta, kde ho ľudia nepoznali. Najal ho napokon čert, dával mu za každú noc tisíc bankoviek, ktoré mal s mestským ľudom prepiť. Tak slúžil čertovi po celý rok. Potom si čert od neho vyžiadal ešte jednu službu. Dal sa čertom do veľkej konskej kože zašiť; čert dal mu i britvu, ktorou by mohol kožu rozrezať. Tam, kde ho koža zanesie, uvidí mnoho diamantov a zlata. To nech naloží do tej kože, shodí s vrchu dolu a sám nech tam ostane. Ako čert vezme zlato a diamanty, zaženie za ním kožu, aby ho odtiaľ sniesla, sám by nesišiel. (Tu je pravdepodobne niečo zabudnuté, kto kožu vyniesol na vrch. Tu sa zdá, ako by sa koža čarovnou silou čertovou vzniesla.) Na tom vrchu čakal Francko tri dni, čert kože neposielal. Išiel na druhú stranu, našiel po zemí všelijaké ľudské kosti i videl, že zahynie. To je motív, ktorý nám pripomína úvod látky o lampe Aladdinovej č. 29 A.

Potom uvidel dom a zaradoval sa, že tam už nejakí ľudia budú. Vtom ho zazrel Psohlavec, ktorému ten vrch patril. Mal jedno oko veľké a druhé malé. Ako Francka uvidel, chcel ho zožrať, že ho okrádal. Francko sa hrozne zľakol a kľakol na zem. Keď Psohlavec počul, akú prácu konal po celý rok, vzal si ho za sluhu. Psohlavec bol by ho zožral, keby bol býval mladší, ale teraz chcel už mať sluhu. Zamiloval si ho a sľuboval mu, že mu všetko to bohatstvo po ňom ostane.

Ale Franckovi bolo smutno, nemal ženy. Psohlavec mu poradil, že k studni chodia sa kúpať štyri dievky, ktoré rodičia zakliali a ktoré vietor ta zaniesol pod ten vrch do lesa; odtiaľ lietajú ako holubi. Ak niektorá složí jedno pero, ostane nahá spravedlivá dievka. Ako zas chytí pero do ruky, dostane perie a už letí ako holub. Na poludnie chodia sa kúpať, perie odložia vedľa vody, on nech pero tam ukradne. Francko, skrytý neďaleko od nich, pritiahol špagátom a hákom pero najmladšej dievky, zakrútil ho do šatôčky a položil do vrecka. Keď sa vykúpaly, odletely tri, štvrtá ostala a začala nariekať, že je nahá. Priniesol jej šaty, lebo Psohlavec mal také, aké boly potrebné pre paniu; mal ako dobrý hospodár všetko. Psohlavec ich sosobášil, a tak Francko dobre žil ešte tri roky, až sa mu zachcelo vidieť starú matku. Psohlavec mal dva voly a voz, ktoré len po jeho vrchu chodily, všade inde lietaly ako holubi. Obdaroval ho veľmi, a tak Francko dostal sa so ženou a s deckom až k matke. Tam nakúpil zlata a diamantov, majetok ešte lepší než aký prepil po otcovi, a voly poslal nazpät Psohlavcovi.

Keď raz odišiel na poľovačku a ztratil kľúčik od malej skrinky, v ktorej bolo ženino pero, našla žena kľúč v posteli, odomkla, otvorila oblok, pero vzala do hrsti, dieťa na ruku a odletela k sestrám. Išiel teda Francko hľadať ženu. Prišiel do hôr, kde ani vtáčka už nebolo. Až naostatok počul krik vrabcov. Ako ta prišiel, zazrel biedneho koňa, ktorého pán vyviedol do hory, aby ho zver zožrala; neďaleko koňa videl ľva. Hovorila myš, aby medzi nich rozdelil koňa; najprv ona našla koňa, potom vrabec, napokon lev, a ten by chcel celého zožrať. Nech koňa medzi nich rozdelí, že sa mu dobre odmenia. Myš mu sľúbila srsť, keď si ju položí pod jazyk, schová sa do zeme ako myš. Vrabec dá mu také pero, keď si ho položí do úst, že poletí, kam chce. Lev sľúbil mu dve srsti, že bude dva razy taký mocný ako on, keď si ich položí pod jazyk. Francko hodil konskú hlavu myši, vnútornosti dal vrabcovi a ľvovi všetko mäso.

Francko zkúsil, aké dostal dary. Položil pero pod jazyk, premenil sa na vrabca a doletel k pastierovi oviec a vstúpil k nemu do služby. Nemohol svoje ovce obrániť pred dvoma ľvy. I položil si dve srsti pod jazyk, dostal takú silu, ako dva ľvi, zbil veľmi ľvov, tak že už neprišli na ovce. Tak pásol ovce po celý mesiac, každý deň zašiel s nimi ďalej a ďalej, až po tú záhradu, kde boly tie štyri zakliate dievky.

Prišiel do toho domu, žena ho poznala, objali sa všetci a bozkávali. Pobavil sa tam s nimi v tom dome dva roky. Potom vyzval ženu, aby sa vydali ta, kde ju chytil. Odpovedala mu, že tam cez deň dva razy býva, a že tam už nie je ten hospodár, a že tie voly samy sa tam pasú. Potom vzala do hrsti pero, na ruku dieťa a vyletela na vrch, on položil vrabčie pero pod jazyk, premenil sa na vrabca a bol tam ešte pred ňou. Tam potom ostali.

a) Čarodejnica v sklenom zámku, zvery na pomoc

1. „O skleněném zámku“ čítame v Prost. Zábavníku IV., 15 — 22., č. 1.

Po strane je poukázané: refer. ad Cod div. auctor A. p. 21., ale to bolo pretreté a nadpísané: Záb. Lev. r. 1846, str. 9. Tento Záb. Lev. z r. 1846 nie je nám známy. Podávame text vo vernom odpise:

„Tam volaďe v druhích krajách až hen za morom bívau jeden muž so svojou bohabojnou žeňičkou, a oňi ver mali veľa ďeťí a boli velmo chudobní. Nuž ích veru ľen tak chudobňe a bjédňe chovali; ej ver ňjeraz na suchom chlebe museli cez celí ďen ostáť. A kebi len ten boli mali, ale ňjekedi im aj suchjé kuorki boli dobrjé. Najstarší z tích veľa ďeťí mau už dvanác rokou, nuž ver sa už oťec bou stareu, že ako bi ho mohou do sveta poslať, ale mu nebolo sa o to treba stareť, lebo ráz išjou cez tú ďeďinu jeden pán na koči, a chlapci sa mu naň vešali, ako je to običaj. Nuž sa aj tento Janko, lebo ho tak volali, ulepiu na ten koč, tak že za ďeďinou dolu z ňeho skočí; ale ako prišli za ďeďinu, ver on ňemohou dolu skočiť, lebo tjé koňe len ždí ďaléj a ďaléj v tuhom kalupe uťekali, a chlapec dost kričau o pomoc, ale ho ňikdo ňepočúvau. Až naostatok ten pán sa ho zpítau, že či kce s ňím isť: nuž a čuo že mau ubohi Janko robiť, keď už daleko bou od svojho otca, domou bi beztak ňebou potrafiu, nuž mu slúbiu, že puojďe s ňím.

Potom ten pán ho zau do svojho koča, a tak tento chlapec šjou s ňím. A oňi len išli a išli cez vela ďeďín, o kerích chudák Janko ňikdi aňi slova ňebou počuu; tu viďeu peknje mesta, ej, a to sa mu veru páčilo, rád bi on bou v takomto mesťe bívať, ale ten pán sa s ňím ňikďe ňezastaviu, len ždi ďaléj a ďaléj uťekau a kočišovi vraveu, abi dobre duriu koňe. Potom už, keď za šecke tjé veľa ďeďini a mestá zašli, tam potom zastali s tím kočom, a ten pán potom zavjedou ďaleko ešťe peší tohoto Janka a tam mu dau dačo jest, a potom keď tento jedou, on ušjou a jeho tu nahau. Janko chudák dlho čaká a čaká toho dobrího pána, ale ver ten ňechoďí, pusťí sa chudák do plaču, plače tu a fíka, ach! kďe že sa on ňebožjátko poďjeť má, keď tu žjádnéj ďeďini, ani žjadního človeka ňjéto. Nuž sa on potom pozbjerá a tajďe daďe luďi hladať; tak choďiu za celje dva dňi, čuo len dáko planuo ovocja jedou, celí už ztrápení, a potom viďeu z ďeľaka jedon domčok, nuž sa on do toho ponáhľau, lebo sa nazdau, že tam dáku živú dušu najďe. A keď prišjou do toho domu, nuž tam našjou jedního pána, ten ho vďačňe k sebe prijau a slúbiu mu, že ho on buďe ako jeho vlasní oťec opatrovať, a veru ho aj oaptrovau. On mu ver ňedau núzu trpjeť, on tu šecko mau, čuo mu len srcce zažjádalo. A tento starčok ho učiu aj šakovéj muziki, a náš Janko sa ver dobre tu chovau, rád počúvau túto muziku a aj on rád hrávau, obzlášťe ale na flautu, na tú sa najračéj učiu. A on takto za celich šesť rokou v tomto domčoku žiu a veľa sa podučiu od svojho terajšího oca, ten ho naučiu čítať a písať, aj muziku ho už bou za ten čas dobre podučiu.

Ale keď Janko osemnác rokou máu, nuž mu ver krú v žilách už počínala hrať, a on sa už aj ňjékedi svevoli dopusťiu, čuo starčoka ňje velmo ťešilo. Tak on bez jeho vedomja von choďiu, ba aj ta ňjekedi zašjou, kďe mu on zabraňovau. On choďiu k jednímu ribňiku tak popoludňi, a to mu jeho otec prísňe bou zakázau, ale on na to ňič ňedbau, a ráz šjou aj ráno ta; nuž tam najšjou sa tri pávi kúpať, len on ver jednéj zau košelku, a s ňou uťekau domou, ale doma ňič ňepovedau ocovi, lebo tento bou na polovački. A tu košelku do svojéj truhli na sami zkovau spodok. — Tjé pávi sa len kúpali, ale keď sa vikúpali, len viďja, že najmlačja ňemá už tu svoju košelku, nuž ona ňeborká musela za Jankom tajsť a od ňeho si pítať košelku; ale tento jéj hu ňekceu vidať, že kím ho ňeboská, ba potom keď ho už boskala, zase jéj hu ňekceu dať, že ona vraj musí s ňím bívať, a že si hu on za ženu vezme. Ona volki ňevolki musela ostať, ľebo bez košelki sa ňesmela svojéj matki ukázať. Keď prišjou domou starí otec, dosť sa on mrzeu na Janka, že tu urobiu, ale už ňič ňemohou s ňím urobiť, nuž ho len nahau, abi si, čuo kce, robiu.

Ráz so starím ocom oďišjou aj Janko na polovačku, a milá paňička sama ostala doma; len ona začne šecje truhle prezerať a hladať svoju košelku. Až na ostatok hu našla na spodku v Jankovéj truhle a len si hu ona pekňe obljekla, a práve vtedi pricházau k domu Janko, keď už ona sa počala premeňovať na pávu, nuž mu povedala: ,Ak ma kceš najsť, nuž ma hladaj na červenom mori v skleňenom zámku, len tam ma muožeš najsť,‘ a s tím uleťela. Dosť Janko plakau za ňou, ale daromňe, lebo tá len preč leťela ta na červenuo more a aňi sa nazadok naňho ňeobzrela. Dosť sa on škrabau za ušjama, že hu samú doma nahau, alebo aspoň že tú košjélku lepšjé ňeskovau. Už ona bola preč a on smutní doma ostau.

Len on ráz sa počňe viberať: že on ver puojďe svoju milú hladať, a čobi aj na kraj sveta šjou. Nuž dobre, starí otec ho pusťiu a on s Pánom Bohom šjou. Nuž on len iďe a iďe, ale ňikde aňi Červeního mora ani luďí ňemohou najsť, a už si bou do kolena nohe zodrau. Na vela potom prišjou ku královi vrán a toho sa spitau, či ešťe má ďaleko k tomu zámku. Ale tento mu ňič ňeveďeu odpovedať, ale zvolau šeckich svojích podaních a tích sa zpitovau, ale mu žjádon ňeveďeu ňičoho ňič povedať. Až potom na ostatok sa dokrivkala jedna krivá vrana, nuž ta povedala, že ona vjé, ďe je to, lebo že jéj tam nohe poraňili. Nuž potom král jéj prikázau, abi ho ta zaviedla, a uríďiu druhjé vrani, kerje ho mali zaňjesť, a aj jednu, kerá potravu ta ňjesla. Nuž sa oni ztáto odobrali a idú nocou aj dlhíma dňí, ale ňikďe aňi mora, a o zámku aňi slíchu, a tá krivá vrana už ustávala, nuž aj tu museli potom tjé druhjé vrani ňjésť. Potom už na veľa prišli ta, a Janka zložili tjé vrani pred ten zámok a oni ušli préč.

Nuž on tu bou sám pod tím zámkom, ňikaďe ňemohou dnu vnísť, lebo žjádnjé dvere ňeveďeu najsť. Ale keď dlho obchoďiu okolo ňeho, len sa mu otvorjá jednjé dvere, nuž on dnu vňišou, ale kďe sa tu mau obrátiť, keď tu šaďe boli schodi, a on ňeveďeu, keríma má ísť. Keď sa tak chudák dlho trápiu, prišla tá jeho paňička a pozhovárala sa trocha s ňím a potom ho pred svoju matku uvjédla. Nuž ako už pred ňou stáu, len sa ho tá zpítala, čuo tu hľadá. A on odpovedau, že svoju ženu, že kerá mu ušla a kerá je vraj v tomto zámku. ‚Hm!‘ povje stará, ‚ti si velmo smelí, nuž, dobre, dostaňeš hu, ale musíš z tohto jarku tu vodu do mora prenosiť v siťe.‘ A s tím mu kázala podať sito a že bi tajšou robiť, a to malo do druhího rána biť hotovuo. Nuž on tajďe a len nosí a nosí tu vodu, len tak ťjekou z ňeho pot, a vodi mu ňič ňeubívalo. Na poludňja posjéla matka dceri, abi mu jesť dakerá zaňjesla, ale aňi jedná ňešla, len tú najmlačú višťuchali; nuž mu ona ta ňjesla a našla ho plačjácího. Nuž ho ona ťešila a dala mu jedon prúťik, abi s tím pošibau tú vodu, že sa šecká preňesje. A on to urobiu, a hňed bou suchí jarok. Ako to zveďela ta stará baba, tak sa o zem hoďila, že jéj hňed na seďemdesjať láchtrou čepjec odfrkou z hlavi, a velmo ho ňeboráka zakljala.

Na druhí ďen mu rozkázali jednu celú horu zrúbať s drevenou sekerou, kerá sa mu hňed dolámala, tak že len porisko v ruki držau; a to porúbanuo drevo do stvosou poukladať. Darmo on chudák poriskom búchau, ver sa tá hora ňič ňemenšila, ňič on toho dreva ňenarúbau do Božího poludňjá a dosť sa veru poťiu, len tak ťjéklo z ňeho, lebo sa on usilovau, len abi mohou svoju Paničku dostať, lebo veďeu, že ak to ňeurobí, že hu aňi ňedostaňe, ale že aj o živuot príďe. Ale čím vjácej sa on usilovau, tím sa vjácej kormúťiu, lebo viďeu, že mu ver ňič ňeubívá; na veľa potom sa chudák aj do plaču pusťiu. Na poludňja mu zase tá istá doňjésla jesť, lebo mu tjé druhjé ňekceli isť, a zase ho poťešila a dala mu prúťik; ako on s ňím pošibau tú horu, len sa tá porúbala a do láchtrou pokládla. Ako to počula stará baba, tak sa hoďila o zem, že na dvesto láchtrou čepjec jéj odskočiu. A velmo prevelmo zakljala Janka.

Na treťí ďen mau ten vrch, kďe tá hora stála, s poriskom z motiky zkopať a šecko na rovinu zpraviť. On sa hňed za včas rána chiťiu do roboti, ale do pravího poludňja ňič s tím poriskom ňespraviu, lebo to porisko aňi do zemi ňekcelo ísť, a tak darobňe robiu. Na poludňja, keď mu zase tá najmlačja doňjésla jest, podala mu treťí prúťik a on s ňím pošibau ten vrch, len sa ťi ten pekňe šecek hňed zkopau a do najrovnejšéj rovini poukladau. Ei, vtedi už bou Janko rád, ňedbau on, čuo sa aj bou poťiu darmo. Ale stará baba, ako to počula, tá sa dak hoďila od jedu o zem, že sa celá roztrhla na štiri kusi. Ale Janko na to ňedbau, len si si už vtedi mohou dostať svoju.

Tá stará baba svojím dcerám nahala tri veci, ten zámok, papuče a jedno sedlo. Nuž najstaršja si zala zámok, sredňja dostala tjé papuče, lebo v tích najkrajšje na sveťe tancovala, a to sa jéj páčilo. A najmlačej čuo nahali, to si zala. Ale ako si ona a Janko sadli na to sedlo, a pomisleli si, abi boli u kráľa tích vrán, hňed tam boli; ale tam vjác ňenašli už vrani, ale luďí, kerích tá baba bola zakljala. Nuž ako Janko prišjou, hňed si ho za krála títo luďja vivolili, lebo on ích osloboďiu. A on to na seba prijau a potom dau sa osobášiť so svojou. Ach! a potom jednu velmo hrdú slávili svadbu, šecja tam luďja boli, tam bolo rozmanitích pečenuok, tam mali šeckího, čuo si len sami zažjadali, tam boli kuchárke najviberaňejšjé.

A na téj svadbe vo dvore bola aj jedna krava pekná a tučná a tá mala zvoňec, už je téjto hadki koňjec.“

To je akiste rozprávka, ktorú podal Mikuláš Ferienčík zo Zvolena, z ktorej dôležitejšie motívy úvodnie a záverečné sú uvedené v poznámkach k rozprávke č. 35 Slovenských povestí „Škrupinový zámok“. (Viď č. 11 A a.)

2. Zo stolice Tekovskej, rozprával Mišo Úškrt, „nar. na Brehách, 62-ročný“. Zapísal v Brehách S. Czambel 21. mája 1903.

„Mau jedon oťec trích sinou. Jenýho mu zali za vojaka, vyslúžeu celú vojančenu pri husároch. Potom prišou domou aj s koňom zo šetkým peďverom. Poviedau taťíkovi, že sa on kse ožeňiť. Tak sa vybrau, že si pôjde ženu hľadať, aj na tom koňi. Tak išou cez jednu horu až do noci. V tej hore ho noc zachváťila, ňevedeu, ďe sa má pohnúť. Zišou s koňa dolu a vynšou na jeno drevo, ďe by viďeu svetlo. Viďeu s toho stromu maličkô svetlo a zišou dolu, pojau koňa a išou po tom svetle. A tam bou jedon pustovňík a pýtau ho, aby ho vpusťiu prenocuvať. ‚Synak milý, dám ťi nocuvať, aľe ja tu aňi sám nespávám, ľebo tu máta.‘ ‚Šak ja ospim do rana,‘ poviedau husár. ‚Tak dobre, synak milý, ja ťi poviem, prečo ja tu ňespávam. Keď tu buďeš nocuvať, skovaj sa do suda za kachľe, ľebo tu prídu na okno tri kačice, a keď do tejto izby prídu, ostanú pekné céry.‘ A husár povedau, že si práve iďe ženu hľadať. ‚Tak tedy, synak, keď kceš ženu dostať, z tých si jenu vyber. Tam budú tancuvať, ty chyc jenu za vlasy, okrúť si ích okolo ruky a ňepusť čerta. A tu máš prút a tým prútom hu tňi. Na šakovô sa bude obracať, na šakovje zvery, aľe hu nepusťi, pokiaľ ťi neostaňe spiatky pannou.“ Tak ten vojak tam ostau nocuvať.

O pounoci prišli tje kačice a tancuvali v tej izbički. On skočiu medzi ňe a chyťiu jenu za vlasy a ona sa premieňala na šelijakje zvery, na žabu, na hada atď. On hu ťau, pokiaľ ňeostala zase pannou. Keď už bola pannou, dala mu tri kľúče do ruky a tak mu poviedala, aby tye kľúče ona ňikdá ňevidela, ľebo že keď ích raz dostaňe do ruky, že hu na vždy ztratí. Tak on chráňeu tye kľúče, ždy ích pri sebe noseu, ňikdá ích jej vidieť ňedau. Rano si hu zau na koňa a on išou popri ňej peši a išou domou g otcovi.

Keď prišou domou g otcovi, ona mu poviedala, že ona ňebuďe v takom dome bývať. Keď prvý ráz spali, ona vynšla na okno a spískla na prsťe, a hňed boli robotňíci tam. Rozkázala ím, aby do rana kaštieľ pekný na tri kondegnácie vystavili. Rano, keď sa husár zobudiu, už bou na vrchu, na treťom šťoku. Potom zala jedon ručník, aby išou kupcom a aby mu dali telko zlata, kelko buďe vážeť. Išou g jenýmu kupcovi, ten ňimau za telko peňazí. Tak tajšou k druhýmu a ten mu dau. Potom žili za pár rokou z tých peňazí, spolu aj dietke mali.

Keď mu už bolo dobre a bou pánom velkým, išli ráz v nedeľu do kostola. Von ako sa obliekau, zapomňeu tye kľúče na stoľe. Keď išli z kostola, ona ako gazdiná pribehla prú domou a najšla ích na stoľe, tye kľúče. Ako ích dostala do ruky, vyšla na okno a spískla a ujšla preč, zkade bola, na sklený zámok. Prišou domou husár a pýtau sa detí, ďe je matka. Tak mu poviedaly, že oblokom ujšla. Pozreu si kľúče a veďeu, čo sa stalo. Tak si hňeď osedlau koňa a išou hu hľadať a išou zase k tomu starcovi, ďe prvý raz nocuvau. A pýtau sa ho, ako by dostau svoju ženu nazad. On mu riekou, že hu dostaňe, aľe keď pôjde za tri roke služeť k jednej jenzibabe. A starec mu ukázau cestu v hore, ďe má iť.

Tak išou a viďeu jenýho streľca, kerý mieriu na kačicu a kceu hu zabiť. Husár prišou k ňemu a chyteu ho za chrbát, ten sa ozreu a kačica mu za ten čas ujšla. Tak ten jager vybiu husára, ľen čo sa naň mohlo spratať. Išou ďaľej zase na kuse, zase tam jedon mieriu, čiľ na zajaca, aj tomu tak spraveu, aj tomu zajac ujšou. Išou daľej a najšou jágra, mieriu na líšku, aj tomu tak spraveu. Ten ho tak vybiu za to, ľen z telka, že ho živýho nahau.

Potom prišou už k tej jenzibabe do toho zámku a tá ho hňeď privitala: ,Vitaj, Janko, ďe si sa tu zau?‘ Pýtala sa, či buďe u ňej slúžeť za tri roky, a rátalo sa to za tri noci. Potom mu dala pod opateru tri koňe, že až mu z maštaľe újdu, že buďe o hlavu menší. Prvú noc obťau tým koňom nohe od kolien, umysleu si: šak mi ňeújdu. Rano prebuďeu sa, koňí ňišť v maštali. Sa zarmúťeu, že ďe ích pôjde hľadať. Išou do pustaťiny a tam veľa koňí bolo. Šecke boly jednakjé, ňepoznau svoje. Tak prišla tá kačica k ňemu, čo hu od smrťi ochráňeu, a poviedala mu: ,Hybaj za mnou, Janko, nesmúť sa! Kerýmu ja krídlom fresňem na chrbát, toho lapaj.‘^[160] Tak ích aj polapau šecke tri. Dau ích zase naspak do maštaľe.

Prišla rano jenzibaba a už mu rozprávala: ‚Ej, už som ja takýho paholka dávno ňimala ako si ty,‘ a to ľen, čo ho kcela zmárniť.

Na druhú noc zase kŕmeu tye kobuly a dala mu ohrablo žeľeznô, žeby ich biu s ňím. Myslela si, že mu tak újdu. Keď jenzibaba zaspala, on zas ím nohe obťau šecke. Zase zaspau trocha. Prebudeu sa, zase nevideu ništ v maštaľi. Zase išou do tej pustaťiny ich hľadať. Tam ľen zase koňí veľa. Prišou k ňemu ten zajac, kerýho ochráňeu od smrti. A ten zajac mu poviedau, aby išou s ňím, že kerýho dlbňe nohou, aby toho lapau. Tak mu ích ten zajac poukazovau. Sadou husár potom na ňe a došikuvau ích domou a biu tým ohrablom. Rano prišla jenzibaba k ňemu a už sa hňevala, že ho nemohla dostať. Dala mu frušťik a zase sa ho pýtala, či buďe aj na treťí rok.

Mala v tej maštali, ďe tye kobuly boly, za dvermí zaváľanô žrieba a to mu poviedalo, že keď treťí rok vyslúži, aby si inšie ňepýtau za službu ľen to zaváľanô žrieba, čo za dvermi stojí. Treťú noc zase tye tri kobuly merkuvau. Popárau ích, bachory im rozsekau na kusy. A keď si trocha pospau a sa prebudeu, už kobuly zase ňišt v maštali. Zase išou do tej pustaťiny ích hľadať. Tam inšie neviďeu, ľen samje myši. Prišla k ňemu tá líška, čo hu obráňeu od smrti, a poviedala mu, aby išou s ňou, že mu tye kobule ukáže, že mu ich do diery vožeňie, a ona ích buďe vyhrabúvať zo zemi, a on na každú, keď vybehňe, aby ketefík hoďiu. Tak šecke tri chyťeu. Tak ích zase došikuvau domou. Už bolo rano. Rano zase prišla tá jenzibaba k ňemu a bola nahňevaná, že ho ňemohla zmárniť.

Nuž potom mu už poviedala: ‚Janko, už som sto paholkou mala, ani jedon mi nevyslúžeu. Tak čo žiadaš za službu?‘ A on poviedau, že ľen to zaváľanô žrieba. Ona mu ho ňekcela dať, dávala mu koňe, voly, peňiaze, a von ňekceu ňišt, len to žrieba. Potom mu ho už dávala, aľe povedala, že to aňi nepôjde za ňím, že je slabô. Aľe von ho chyťeu za ketefek, a tak ho ťahau za sebou. To tak trvalo, pokiaľ sa jenzibaba ďívala. Potom sa žrieba pýtalo: ‚Janko, či sa ešte ďíva za nama?‘ ‚Už ňie, už hu ňeviďím.‘ Tak sa striaslo to žrieba a ostalo krásný kôň a poviedau husárovi, aby si sadou naňho. Ten tátoš už veďeu, ďe kce husár iť. Dau sa s ním do vetra a zaniesou ho pod sklený zámok. Tam mu ukázau, že v kerej izbe je jeho žena. A ňimau husár käde prejť k ňej do toho zámku, ľebo bou vysoko. Tak ten tátoš narobeu kundry, peny, a kázau mu z ňich skody robiť až pod oblok žeňin. On si do večera porobeu škody a večer, keď už ona spala, tajšou k ňej po tých skodách a oblokom tadnu do izby. A tátoš mu poraďeu, aby hu nezobúdzau, aľe aby zau najprú jej šaty, a ľen potom aby hu zobuďeu. On aj tak urobeu. Keď zau šaty, hu zobuďeu. Ona keď sa prebuďela, pýtala si od ňeho šaty, aby sa jej dau obliecť. A on jej poviedau, aby ľen išla s ňím, že sa jej dá pri tátošovi obliecť. Tak hu zviedou po tých skodách k tátošovi. Tátoš obidvoch chyteu na seba a utekau vo vetre.

Keď už boli na jeno sto míľ zem od toho zámku, povedau tátoš: ‚Obzri sa nazadok, či neviďíš voľakoho iť.‘ Že veru íde jedon tátoš. A na tom tátošovi bou ten drak zo sklenýho zámku, u kerýho bola husárova žena v zajatí. Tak ten drak už dohaňau husára. Kôň, na kerom sa ňiesou drak, bou bratom husárouho tátoša. A ten drakou tátoš sa ohláseu: ‚Už ňevládzem ňišt, dočkaj, brat môj!‘ A husárov tátoš zakričau: ‚Ja ťa nedočkám, pokiaľ draka nezhoďíš zo seba.‘ Tátoš sa nahňevau pod tým drakom, že ho tak morduvau, zhoďeu draka zo seba. Potom sa husár vráteu spátky a draka roztrhali tye tátoše. Potom husár posaďiu svoju ženu na jenýho tátoša a sam sadou na druhýho a tak prišli domou šťasľive. A žiju až nepomreli.“

Táto verzia bola spracovaná značne pod vlivom látky č. 5 B, str. 39 a ďalej.

b) Rozličné texty

1. Sborník Muz. Slov. Sp. XVII., str. 7 — 10, č. 28, má rozprávku „Tamborko“ zo Spišskej stolice.

Úvodom sa rozpráva, že hrdinu bol ako malého chlapca vojak ukradol a kúpil generál a vychoval. Rád bubnoval, nazvali ho Tamborkom. Vojak mu povedal po čase, že ho ukradol a že jeho rodičia sú v 77. krajine.

Chlapec išiel ich hľadať. Prišiel v horách k Endžibabe, získal si jej priazeň tým, že zďaleka na ňu volal: „Pan Boh daj šćesce, moja luba babička; ćo vi porabjace,“ a opýtal sa jej, či nevie o krajine, ktorú hľadá; išiel ďalej, až sa dostal k rodičom. Matka mu poradila, aby striehol pri studni, kde sa kúpajú 24 princezny so skleného vrchu, aby jednej ukradol šaty a skryl. Urobil tak a oženil sa s dievčaťom. Potom princezna sama našla svoje šaty, ktoré on schoval v svojom bubne, a riekla matke, ak ju chce Tamborko najsť, nech ju hľadá v zlatom zámku na sklenom vrchu. Išiel ju hľadať, stále bubnujúc; postrašil tým osemhlavého draka, že proti nemu tiahne vojsko; Tamborko mu poradil, aby sa skryl, zavrel ho do pivnice a všetko v jeho príbytku rozhádzal. Keď ho pustil, ďakoval mu drak, že ho zachránil od smrti. (Tento motív je pravdepodobne vzatý z látky o kocúrovi v botách; viď č. 145 A.) Ten drak poslal Tamborka k bratovi s desiatimi hlavami, ktorý, nevediac o sklenom vrchu, poslal ho k tretiemu, dvanásťhlavému drakovi. Ten svolal všetky zvieratá, vták-noh ta Tamborka doniesol. (Rovnako ako v č. 11 A a, str. 143.)

Otec princeznin naložil mu práce: 1. drevenou sekerou vyťať veľkú horu; 2. náprstkom preliať studňu; 3. poznať Zlatovlas-Ilenu medzi 24 pannami. Tamborko pomocou svojej ženy to vykoná. (Podobne ako v č. 10 A e, 11 A a i b, str. 143, 148; 11 B a, str. 154.) Ilena premení sa na hmlu a uteká s Tamborkom. Na úteku sa milenci menia: 1. milenka na mlyn, Tamborko na starého mlynára; 2. na zlatú kaplnku a starého kňaza. Keď ich otec po tretí raz doháňal, zasa ho oklamali. Od hnevu sadol si na strom a rozpustil sa.

2. Etnogr. Zbirnyk IX., 15 — 21 č. 9, uvádza verziu zo Zemplínskej stol.

Starý záhradník našiel medzi kvetmi chlapca a ujal sa ho. Kamaráti sa chlapcovi vysmievali, že je nalezenec, a on preto šiel do sveta. Prišiel k pánovi, ktorý sa ho ujal. Pán chodieval sa kúpať, ale voda bola vždy zmútená, a tak poslal chlapca, aby to vyskúmal. Chlapec videl, ako ta priletely tri kačky, premenily sa na princezny so zlatými vlasmi a hviezdou na čele a kúpaly sa. Po druhý raz vzal jednej šaty; princezna sľúbila, že bude jeho ženou. Žil s ňou u pána. Keď však bol raz na poľovačke, žena pánova vrátila princezne jej šaty, ona sa premenila na kačku a uletela.

Hrdina išiel ju hľadať. Prišiel na moste k žobrákovi; ten mu poradil, aby zdvihol koňa, ktorý leží na lúke. Hrdina si sťažoval, že kôň je ešte slabší, než on. Žobrák dal mu prútik, ktorým keď šibne, bude z koňa tátoš so zlatou srsťou, podkovami a sedlom. Hrdina potom dostal nádherné šaty. Prišiel ku kráľovi, ktorý sa mu žaloval, že mu uschla zlatá hruška. Kto by mu poradil, tomu dá pol kráľovstva a princeznu za ženu.

Teraz rozpráva sa látka o chránencovi osudu, ktorý ide k zámorskému drakovi, č. 31 B.

Druhý kráľ, ku ktorému prišiel, chcel mať tri perá z vtáka, ktorého perie hrá farbami celého sveta, a to preto, že prinesú šťastie vo vojne.

Naostatok prišiel ku starej žene, ktorá ho skryla pred svojím synom, dvanásťhlavým šarkanom. Keď šarkan priletel, volal, že tu hriešna duša smrdí. Matka ho uspokojila. Keď sa najedol, zaspal a matka mu vytrhla jedno pero. Drak sa prebudil a matka sa ho opýtala, prečo zlatá hruška uschla. Drak odpovedal, že je pri nej zakopané vrece peňazí; keď hrušku presadia, bude ešte sto ráz krajšia.

Po druhý raz vytrhla mu pero a riekla, že jeden kráľ žiada si také perá; a drak riekol, že ich má sám a že kráľ ich nikdy nedostane. Po tretí raz vytrhla pero a pýtala sa, kde je žena hrdinova. Drak odpovedal, že žije za sklenou skalou a za červeným morom. Pri sklenej hore stráži slepý mravec sedem rokov svoju dierku. Ak ho hrdina do dierky položí, mravec ho zasa prenesie cez horu. Pri červenom mori stráži slepá holubica sedem rokov svoje hniezdo. Keď ju do hniezda položí, prenesie ho cez more, lebo nemá žlči, ináče by nepreletela, lebo žlč by pukla.

Ráno sa hrdina starene poďakoval, vzal koňa zo stajne a zašiel ku kráľovi, ktorý chcel mať tri perá; dal mu ich, neprijal však núkanej polovice kráľovstva a princezny. Druhému kráľovi riekol, prečo hruška uschla, a ani tu neprijal odmeny. Poberal sa ďalej, musel predať koňa i šaty, prišiel do pustého kraja ku sklenej hore. Našiel slepého mravca, zaniesol ho do jeho dierky. Mravec o chvíľu vyšiel a povedal mu, aby si na neho sadol, že ho prenesie cez horu. Pri mori našiel slepú holubicu, doniesol ju do hniezda a holubica ho preniesla cez more.

Prišiel do zámku na dvor; jeho žena šla práve pre vodu a hneď ho poznala. Povedala mu, že jej otec je drak, ale že mu bude pomáhať. Drak prišiel domov a riekol, že to prišiel iste nejaký víťaz, že to dokázal. Určil mu práce: 1. drevenou sekerou porúbať horu a složiť drevo do hromád. Na poludnie priniesla žena obed a kázala zlým duchom, aby tú prácu vykonali. Radila mužovi, aby sa pretvaroval, že sekerou robí, aby jej otec našiel ho pri práci. Keď drak videl, že je hora v poriadku, zavolal ho domov a dal mu jesť. O polnoci prebudila ho žena, riekla mu, aby si sadol na ňu, že pôjdu do jeho krajiny. Ako minuly dve hodiny, boli už v tom kraji. Oddýchli si na medzi, kde bola kaplnka a starý žobrák. Drak-otec ich ráno prenasledoval, pustil sa za nimi a naháňal ich až k tej medzi. Žobrák mu povedal, že takých dvoch ľudí videl, keď mu bolo dvanásť rokov a prvý kameň niesol na tú kaplnku. Kaplnka bola machom zarastená a drak myslel, že to už dávno bolo, keď je žobrák taký šedivý.

Citoval Helge Holmstrőm, Studier őver Svangjungfrumotivet str. 57.

3. Grzegorzewski, Na Spiszu 73, uvádza verziu z Granastova.

Chlapec, slúžiaci u hospodára (Pána Boha), uvidel zlaté kačky, kúpajúce sa vo vode, ktoré sa premenily na pekné princezny, keď shodily perie — zlaté šaty. Zmocnil sa šiat jednej z nich a tým ju prinútil, že sa stala jeho ženou. Žena rozkazuje živlom, stavia zlaté mosty, na nich zlaté klietky, v nich sú zlaté vtáky, nosiace zlaté vajcia. Ozrutní čarodejníci, ktorí po jej vôli vystavili onen most, uniesli chlapca záhradami hospodára, kde slúžil a kam on kedysi vyhodil chytenú rybku. Tá rybka uniesla ho na druhý svet a získala preň mlieka pre jalovičky.

Rozprávka je veľmi nejasne a neúplne reprodukovaná.