Zlatý fond > Diela > Rozprávky s živly nadprirodzenými III


E-mail (povinné):

Jiří Polívka:
Rozprávky s živly nadprirodzenými III

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Andrej Slodičák, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Petra Renčová, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Boris Michelsz.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

31. Chránenec osudu

A) Cesta k slncu

1. Štefan M. Daxner rozpráva v sbierke Rimavského (str. 21 — 26) celkom verne podľa rukopisného textu v Codexe Tisovskom C (89 — 95) pod nadpisom „Cesta k slnci“.

Shoduje sa úplne s textom vytlačeným, okrem niektorých drobnejších odchýlok, najmä lexikálnych, ako „ňikto mu ňeveďeu dať hlasu“ m. „radi“, „ňeznáme a pustje kraje“ m. cudzie; „čo že sa tu robí“ m. stalo; „na pokon“ m. do konca; „tot“ m. ten, čo už v rukopise bolo opravené; tiež niektoré gramatické: gen. pl. jedjel m. jedál; „bruch jej bou swježi“; „ňejedla človečje meso“ a i. Pravopisne boly už v rukopise samom urobené zmeny, a tlač tu šla ešte ďalej, odstránila ľ, zaviedla v a i. Najdôležitejšie je, že v rukopise sa rozprávka inakšie končí: „Čože? veď adaj muohou! veď bou takím kráľom, ako ktoríkoľvek druhí.“

V úvode vykladá sa naširoko kamarátenie dorastajúcej princezny s Popelvárom. Keď princezna odpravovala jedného ženícha za druhým, kráľ poznal, že treba odstrániť jej milenca. Na radu svojho najmúdrejšieho radcu poslal ho na takú cestu, s ktorej sa nevráti, i keby sto rokov putoval: na cestu k slncu, prečo k poludniu stále ide hore a vždy viac hreje, a od poludnia sa kloní dolu a slabšie „pripeká“.

Najsamprv prišiel do zeme slepého kráľa; tam mu naložili, aby zvedel, prečo kráľ oslepol. Potom prišiel k moru. Miesto prievozníka je tu ryba. Bola polovicu vo vode, polovicu vonku, jej brucho bolo ako majú iné ryby, ale chrbát „uhorený“ ako uhoľ od slnca. I ona mu naložila, aby sa vyzvedel, prečo nemôže sadnúť na spodok vody, ako iné ryby.

Nakoniec prišiel až na kraj sveta, „lebo slnco blízko pred ním k zemi sadalo“. Poponáhľal sa, ako mu dych stačil, a keď ta prišiel, „už slnce na lone svojej Mamički oddichovalo“. Spytoval sa prosto na všetko a slnce mu priamo odpovedalo. Na prvú otázku dostal odpoveď: „Mňa moja mamička každuo ráno ako peknjeho chlapčeka znovu rodí, a každí večer ako slabjeho starčeka pochováva.“ 2. Kráľ oslepol, „že spíšneu, preto, že sa chceu prirounať Bohu, a dau si vistaveť sklennuo ňebo posjato zlatimí hvjezdamí, abi tak seďjac na ňom rozkazi vidávau po celej krajiňe. Ak sa poníži pred Pánom Bohom do prachu a dá stroskotať sklennuo ňebo, — hneď sa mu navráťi do očí straťenuo svetlo.“ 3. Ryba sa potopí, keď sa najie ľudského mäsa; má jej to povedať, až sám bude za morom.

Vrátil sa domov, keď sa mala sláviť svadba princezkina. Vytiahol orechovú škrupinu so slncovými šatami, obliekol si ich a posadil sa do prvej lavice v kostole, ktorý bol pripravený na sobáš. Princezna ho hneď poznala a nechcela viac ani počuť o sobáši s princom. Potom pred kráľovským trónom vyrozprával všetko a odviedol si princeznu k oltáru.

Tú rozprávku priniesly Květy 1845, č. 25, str. 97. O princovi kráľovskom sa tam vraví, že ho volali „popelvanem čili peciválkem“. Rozpráva sa v úplnosti to isté, len formou ešte knižnejšou. Keď princezka stála na tom, že „nikomu na světě, leda mladému popelváni, srdce své dáti nemůže“, kráľ sa velice-velice rozmrzel, „a jakž by se nerozmrzel u Paroma?“ Rozličné zvraty slovné v opise cesty Popelvárovej „pustímí horamí, rúdnimí cestamí“ zamenily sa slovami „pustými horami, různými cestami“. Opis mora je obšírnejší než u Rimavského: „moře bylo hluboké jako peklo a široké jako nebe“. Hrdina váha v Květoch: „Kam se tu obrátit? Co tu počít u Paroma?“ Pri opise veľryby je ešte pridané prirovnanie, že „vypadalo to tak, jako když velká černá kláda po Váhu plave“. Veľryba, vítajúc ho, čudovala sa, kde sa tu vzal, že „ani ptáčka, ani letáčka zde nevídati“. Otázka, ktorú veľryba dala, je podaná nevkusne: „Jaká je toho príčina, že já těžká, velká ryba nemohu se jinak nežli břichem do vody ponořit a hřbet si na úpeku slnca nechat musím?“ Pridané je tiež, ako slncová matka reka vítala. Slnce odpovedalo: „Mne každé ráno moje matička vidí co bystrého, pěkného chlapčeka…“, kdežto Rimavský má: „Mňa moja mamička každuo ráno ako peknjeho chlapčeka znovuroďí…“ O slniečkových šatách, ktoré hrdina dostal, je pripojená nevhodná poznámka: „A to byly ty pověstné sluneční šaty, z nichž potom všecky v pověstech slovenských spomínané pocházely.“ Nevhodne je premenené: „Išel zase náš dobrodruh šírymi pustinami…“ Keď veľryba chcela hrdinu shodiť do mora, odpovedal: „Dříve ptáček zpívá, potom mu dávají“. Princezka pozná Popelvára preto, že „byl obraz jeho v duši její vpečetěný, jakoby ho do zlata modrým plamenem anděl byl namaloval.“ — Pod tou knižnou úpravou skryl sa neznámy autor pod menom Bohdan.

Tú rozprávku spracoval Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach II., 3 — 12, a to dosť značne. Sú tu zmeny najmä formálneho rázu, ojedinelé sú zmeny iné, vážnejšie. Tak slnce vraví o sebe Popelvárovi to isté, ako u Daxnera, len posledné slová sú inakšie: „… a každý večer, ako slabého starčeka do svojho lona prijíma“, čo sa nemôže pokladať za púhu štylistickú obmenu staršieho výrazu „pochováva“. Slová slniečkove opakoval hrdina v poslednej scéne pred kráľovským trónom, kde Daxner iba konštatoval, že vyrozprával všetko od začiatku až do konca, ako sa mu vodilo. Kráľ v úprave Dobšinského rozumel tým slovám, povedal: „A veru to i ja rástol som a bol som mocný, ale teraz zoslabol som a schýlil som sa dolu. Vy, deti moje, pôjdete hore, hore!“ Zakľúčenie rozprávky Dobšinského je tiež inakšie.

Rozprávku túto cituje M. Dragomanov v „Sbor. nar. umotvor.“ VI., oddiel I., str. 308. Rozvidky III., 293.

Božena Němcová tiež spracovala túto povesť (I., 210 č. 28). Pribásnila úvod a pokladala za potrebné dať hrdinovi vlastné meno „Meška“. V úvode chcela čosi povedať o pôvode Popelvárovom, že ho vzali ako sirotu na kráľovský dvor, ako tam bol najsamprv zamestnaný, nedobre, lebo sa mal „jak nahý v trní“, okrem inej roboty „musel“ sa hrávať s mladou kňažnou, ktorá, ako Němcová vedela, bola „dvě léta mladší jeho“, a tiež ju pokrstila „Marou“. Lúčenie „Popelíka“ Mešku s kňažnou bolo z našej rozprávky vycifrované, hoci slovenské slová (alebo tvary) maly tým vetám dodať rázu pôvodnosti. Ináče treba poznamenať, že sa väčšinou predsa pridržiavala verne svojej predlohy, z ktorej prevzala najmä reči a i rozličné slovné zvraty. Odchýlky od toho sú zriedkavé, tak bolo podľa nej sklené nebo osleplého kráľa posiaté nielen zlatými, ale i „dymantovými“ hviezdami. Němcová ďalej vymyslela, že Meška, keď sa dopočul o chystanej svadbe kráľovskej princezny, „sklesl do noh, jakoby mu žíly přeťal; ale zpamatovav se, že není ještě po sobáši, rychle se vzchopil, pospíchaje do chrámu“. O tom všetkom niet v jej predlohe ani slova. Prirobené je tiež, že „Meška všecek blažen tiskl ji (princezku) v náruč“ atď. Alebo, že si kňažna hrdinovi „postěžovala“, čo zkúsila, ako bol preč, atď.

2. Tú istú látku dala si Němcová rozprávať chlapmi z Trenčianskej stolice (I., 105 — 109 č. 13). Bola potom vytlačená, poslovenčená i štylisticky menená Dobšinským v Prostonár. slov. pov. VII., str. 26 — 31.

Začína sa tiež opisovaním lásky chudobného Janíka k bohatému dievčaťu Hanuške, zemianskej dcére. Keď si mladík pýtal dievča, poslal ho zemän k slncu opýtať sa, prečo nesvieti, nehreje v noci ako vo dne; k mesiacu, prečo nesvieti a nehreje vo dne ako v noci. Na ceste k slncu a k mesiacu pribudly mu ešte úlohy: 1. v osamotenom hrade: pýtať sa, prečo im najkrajšia hruška už toľko rokov nerodí; 2. v dedine, kde bola veľká núdza o dobrú vodu: prečo studňa nedáva takú dobrú vodu ako prvej.

Slnce odpovedalo: 1. Keby svietilo v noci ako vo dne, musela by zem vyhorieť. Na ostatné dve otázky odpovie brat mesiačik: 1. Keby svietil vo dne ako v noci, nebolo by úrody, nehreje, ale dáva zemi rosy. 2. Najstaršia dcéra gazdova zakopala pod hrušku svoje dieťa; nech ho vykopú, panne hlavu „zavijú“ a hruška bude rodiť. 3. Tam, kde voda vyviera, leží „križla“, pod ňou veľká žaba, ktorá vodu „múti a špatí“.

Keď to hrdina všetko vykonal, bohate ho obdarovali a vrátil sa omnoho múdrejší; otec už nebol proti jeho sobášu s Hanuškou.

3. Neúplnú verziu obsahujú ešte Povesti Oravské. Podávame ju celú.[1]

„Chodil Kristus Pan s Petrom po udolí sveta. Prišli do jedného žebráka na noc. Mal ženu v loži, povedel im, tak že nebudú v izbe spat, žebi šli na šop, ,lebo mi žena ku mladému pracuje‘. Pošli, spali tam. Pošel ten žebrak po tu ženu, čo je na to ustanovená, ňenašjel jej doma. Bola pri kralovnej, tež bola na vilahu. Na tom šope čuli čo. Stukal a pital Peter Krista Pana, abi jej pomohol. Povedel mu Kristus Pan: ,šče ne čas, Petre.‘ Prosil zas Peter: ,Pane, pomož jej, porodila už.‘ Mala chlapca. Nemohli naist kmotri ani kmotra. Pošel Kristus Pan s Petrom ho zanest. Dovedel sa Peter: ,Pane,čo mu zavažeme?‘ ,A čo bi zme mu zavazali, toho krala djevča.‘ Pošli z toho kostola.

Ten chlapec chodeval do toho kralovskeho dvora k tomu djevčatu a to djevča ho velmi rado videlo. A ten kral sa hňeval, dal ho lapit a do suda zapravit i dal ho pustit dolu vodou. Stenul na jeden mlin. Višel mlinar, našjel ten sud v krepope, rozbil sud, našel oneho chlapca v nom, dal ho do školi zo svojim. Nevedel mu mena, len volal: ,Voda ta prinesla.‘ Dobre sa učil, vacej vedel za dva tidne jako rechtor. Prišel tam ten kral do hostinca, lebo to bol ai hostinec i mlin. Povedel mu ten mlinar: ,Voda ta prinesla, oves daj, seno daj!‘ Ten kral mu povedel: ,Ale si mu nevedel ineho mena dat?‘ ,Paňe, ved ho voda donesla v sude!‘ ,Kebi sa,‘ povedá, ,takí našel, čo bi ku mojej žene písmo zanesol vrisko!‘

Potom poslal s tím písmom toho Voda ta prinesla. Sretnul ho ten krsni otec, a to bol Kristus Pan. Pital od neho to písmo ukazat. Nehcel ho dat, chiba ked po druhi raz prešel, potom ukazal. Prehodil z ruki na ruku. Bolo v nom napísano, žebi ho dala zmarnit, kade pride. Jako ho ten prehodil, bolo v ňom, abi sa zaras zobrali, kade pride. I zobrali sa zaras, osobášil ich knaz.

Prišel ten kral, spital sa, čo to za jeden po tom dvore chodí. Poveda: ,Náš,‘ kralovna. ,Jakí náš?‘ — ,Čo si odpísal, žebi sa zobrali s našou dcerou, kade prinde do kralovskeho dvoru.‘ Povedal mu: ,Sšče ti jej nedam, kim mi ňeprineseš od psohlavca 3 zlaté pera.‘ Povedel mu: ,Maš v maštali koni dost, viber si, ktoreho kceš!‘ Našel tam jedneho Tatoša, pojal si ho.

Šli, prišli do jedneho mesta. Bola tam studen, čo bola voda pre celo mesto v nej a potom vischla. Pitali, žebi sa dovedel, prečo ne vodi v nej. Pošel dalej do druheho mesta. Tam bola hruška, čo tri razi hruški bivali na nej do roka. Pri jednom vršku tam sa dva kamene bili. Prišel ku vode, tam žena prenašala.

Prišel do toho psohlavca, nebolo ho doma. Rospovedel jej o šetkom. Vitrhla mu te tri zlate i dala temu Voda ta prinesla. Pošel tam otel, ta žena ho prenesla, kamene ho pustili. Prišel, kde bola hruška ai studen, pomohol šetkemu, dali mu tri regementi vojska za to. Vložil si te 3 zlate pera za klobuk…[2] od neho i tak mu ju musel len dat.“

4. Neúplná je rozprávka, ktorú zaznačil S. Czambel v Honte. Rozprával mu ju Jančon Duro v Senohradoch. Rukopis je v pozostalosti Czambelovej v muzeu v Turčianskom Sv. Martine.

„De bolo, tu bolo, v sedendesiatej siedmej krajnie, za červenym morom, za drevenou skalou, za platenou pecou tam robili z polien britve a zo slame srpe. Tam bou edon slamanej stĺp, tam bolo za vrece vode obesenô, tam sa voda sepala a piesok sa liau, de to bolo zváľanô pri tom zrúcanom, bou edon kráľ.

Ten sa vraj vyvišoval na Boha, dau si spraviti sklenenô nebo, slnce, mesiac, hviezde. Tak sa na Boha vivišovau. Boh sa rozhnevau, tak mu zrak odňau. Tak potom plakau, nariekau, že uš oslepou, tak si dau doktorou došikovati s krajine; teľko ich bolo, žiadon mu spomóci nemohou, prišou jedon chlapec, sirota, čo nemau otca, matku. Prosiu si službu. A ho zali do službe.

Tak potom chlapec slúžiu. Lenže bou slabej a malej. Kod chlapec hor zriasou, tak mu ten kráľ poviedau: ,No, sen môj sladkí, vieš čo, teraz pvojdeš k sľuncu sa opejtati, že prečo som ja oslepou.‘ A tak ho vypravili. Dau mu peniaze. ,No, sen môj, vieš čo, až mi to vykonáš, mám jenu diouku, tak ti hu dám za ženu.‘ Dau mu peňazích na cestu. Odobrau sa od kráľa. Išou a prišou do druhej krajine. Tam ho chytili, že je špehún, tak ho zašikovali pred sameho cisára. Tak prišou k cisáru. ,No, sen môj, de te tájdeš?‘ ,Tájdem k slncu.‘ ,A načo?‘ ,Ja slúžim v druhej krajine u p. cís. a ten osľepou, tak sa tájdem sľnca opeytati, že prečo osľepou a ak be sa mu zrak prinavratiu.‘ ,No dobre, kod tájdeš. No, vieš čo, ja mám enu hrušku v zahrade, tá hruška rodila každej rok a tá hruška už vyskla. Už tri roke nerodi…“

Srovn. V. Tille, Böhm. Märchen I., 330 č. 8 Ab. Anmerk. Grimm K. H. M. I., 276, 284 č. 29.

Rozobrané v spise Antti Aarne: Der reiche Mann und sein Schwiegersohn. Vergleichende Märchenforschungen. 1916 (F. F. Commun. N. 23).

B) Cesta k zámorskému drakovi

1. Codex Revúcky C, str. 57 — 58, zkadiaľ je prepísané do Prostonárodnieho Zábavníka IV. (Levoč.), str. 375 — 378, má rozprávku pod nadpisom „Kristus so Sv. Petrom jako mentor“.

Text podávame a odchýlky prepisu zaznačujeme pod čiarou.

Vcelku možno povedať, že je to verzia nemálo porušená a značne skrátená.

„Kristus so sv. Petrom putujú po svete, až ráz prijdú k jednímu velmi chudobnímu sedljakovi, kterímu žena práve bola v porodu, noclach pítat. Ten chudobní sedljak se dost vimlúval, že ani postel ani slami nemá, a že bi si ani nič neodpočinúli pri stukanú jeho ženi. Ale Kristus i s Petrom len si tam žjadali spat; ten chudobní sedljak jim rád privolil, keď videl, že na jeho vimluvu nič nedbajú.

V noci začne toho chudobního žena stukat. Kristus povje Petrovi: ,Choďže ti von a pozri, čo na nebi vidno.‘ Petro višól a vidí, že tam samje šibenice a koče sú. To oznámi Kristovi. ,Teraz se,‘ povje Kristus, ,nemá to diťe narodit, lebo to viznamenává, že bi ho obesili.‘

Po malé chvíli zase začne stukat. ,Vijdiže teráz, Petro, a oznám mi, čo budeš na nebi[3] videt.‘ Petro videl samje koče po nebi ljetat. Ak to Kristovi oznámil, on povedal: ,Nech sa teráz narodí a bude z neho velký, pán.‘ Narodil sa vo velkích bolestoch(bolesťách) sin. V tú noc narodila sa královi v tom meste princezka.

Ráno bolo treba íst na krst, ale ten sedljak pre[4] chudobu nemohol žjadniho krsního otca a matku dostat. ,Vy ste tu spali‘ ,povje ten sedljak Kristovi a Petrovi, ,videli ste moju psotu, prosím Vás, bucte vi krsním otcom a matkó, bo já nikoho dostát nemóžem.‘ Kristus a Petro radi mu privolili.

Prinesú djeťa ku krstu, hned za ními donesli (prinesli) i novo narozenú princesku. Kňaz a krsní otcovja princeski (princeskiní) chceli, by se skorši ona pokrstila, ale Kristus povedal, že oní skorši prišli, a že chlapec naveki pred djevčatom prednost má, za to že se on prvší pokrstit má. Tak se stálo a meno dostál Jozef; do križmi mu nemali čo dat a tak mu slúbili najkrajšú ženu na svete[5].

Dozvedel se kral, že se mu cére neúcta[6] stala, že jú za dákím chudobním sedljakovím sinom krstili; nahneval se a zastrúhal se za to to djeťa [dceru svojú[7]] zmarnit. Matka-královná[8] jeho znala, že králové zlosti (pomsti) neujde, za to dala mu ládičku (lodičku) z dreva urobiť, obljala jú smoló, a slzjac ho do vodi v té ládičke (lodičke) pustila.

Išlo ono vodó, až k jednímu mlinu, tam se tak tá ládička (lodička) zastavila, že mlinárovi na koleso voda nejšla a mlin mu zastal (zastavila). Ide obzret, najde jednú lodičku (ládičku) a v nom (v né) pekního chlapca. S radostó bežel k svojé ženi, s čím ich pán Boh požehnal, lebo už bars si boli jedno[9] djeťa žjadali. Že[10] majetní boli a ďetí[11] nemali, hned dali hledat mokrú dojku, čo by ho odchovala. Po mnohom hledaní, prišli k tomu (toho) sinové matky, oznámili jé, čo chcú, a ona s radostó svoje djeťa nadájet[12] ale nikdi se neprezradila, že bi to jé[13] bolo. Chlapec odrostal, že schopní ból a do školi chodil a dobre ho vichovávali, že hodní i porjadní z neho mládenec virostnúl.

Ráz ho poslali na salaš pre ženticu a sir. Na ceste se stretnúl s p. Kristom a Petrom. ,Aha,‘ povje p. Kristus Petrovi, ,či vidíš našo krsnuo, ak pekne virostlo‘. A povje mu: ,Kde že ideš, krsní?‘ Odpovedal mu, ak sluší. ,Teráz nemóžeš ta ist, ale pojdeš s tímto listom ku královné, bo znám, že je král nje doma, ale je dakde na polovački a tam se dlukši (dlkší) zabaví. Vo dvore královskom, ak budú chcet, tak daj s tebó robit; veť keď ti zle pojdú kolesá, ta ti já prijdem na pomoc.‘

Odá list královné, kus čeká. Královná ak prečítala ten list, privítá ho pekne a zašikuje[14] do najkrajšé chiži, hned mu dá princovskje šati oblject, zavede ho[15] princeský ceri,[16] povjé jé: ,Moja dcéro! to bude tvoj mladí zeť!“ Princeski se hned zapáčil, že bol švarní šuhaj, a královna dala ich hned osobašit. Lebo v tom lisťe tak stálo, abi tak urobila, že keď tak neurobí na královskí rozkaz, že smrti neujde. A list bol ako královskó rukó písaní i pečet královská bola.

Král prijde do domu. Ako videl, čo se mu v dome stálo, nahneval se, ale nikomu bez príčini uškodit nechcel. Oslovil ale toho chudobního sina takto: ,Už se tak stálo, zmenit se nedá, ale keď chceš mojú dcéru mat za ženu, musíš zo šárkáňa tri zlatje pjera vitrhnút.‘ Král mislel, že ho ten šárkáň potrhá.

Jozef vibral se na cestu, blúdi po horách, hledá šárkáňa a plače. Vtom Kristus k nemu[17] a osloví ho: ,Nermúť se, krsní, tu máš tuto palicu, choj za tó, kde te povede pravo, tá te k tomu šárkáňovi prišikuje, z toho šárkáňa ale prozretedlňe trhaj pjerá.‘

Išól za tó palicó pres hori, pres vodi, až prišol k samímu šárkáňovi. Ten práve spal, potichu prijde k nemu — vitrhne mu pjero a skrije se. Šárkáň se strjasól a obrátil na druhí bok a spal. Zase Jozef prijde k nemu, a vytrhne mu pjero a skrije se. Šárkáň se prebere, zamrmle, s očima jiskrícíma na všecki strani jastril, potom usnúl. Poznovu mu Jozef vitrhne pjero a skrije se, už mal šicki tri. Šárkáň skočí, oči se mu iskrili, plamen se mu z pisku sipal a mrmlal, ako čo bi hromi boli bili. S krídlámi strepotal, povstál za ním velkí vjetor a letel hledat toho, čo mu pjerá trhal. Palica Jozefovi ukázala cestu a privedla ho až ku královi. Král si i zradoval i mrzel, ale céru mu dat musel za tje pjerá. A tí žijú vovedňe, keď nepomreli.“

Je tu chybne rozprávané, ako by kráľ chcel dať zabiť vlastniu dcéru, a mýlne sú kontaminované dva motívy; vlastne bol sedliacky syn v súdku pustený na vodu.

Podľa označenia jednotlivých motívov v rozbore tejto látky (v Anmerk. KHM Grimm. I., 282) boly úvodné motívy A1, 2 značne prepracované. O prenasledovaní novorodzeňaťa so strany budúceho tesťa niet vôbec reči a potom vypadly motívy C, D, E, G.

2. Úplnejšia a zachovalejšia je verzia, ktorú zaznačil P. Dobšinský v rukopisnom sošite VIIIe pod nadpisom: „Barcélly, čo slzy osúšal.“ I tento text podávame:

„Raz jeden král potajomky nenazdajky vybral sa na zkúšenosť po svete tam, kde ho ludia neznali. Prišol tedy do jednoho mesta do konečného domu k jednemu čižmárovi, ktorý od dávna zo ženičkou prosil si od pána Boha dieťa. Keď vstúpil dnu král, po pozdrave srdečnom prosi o nocľah, ktorý mu ale čižmár nemohol inde dať, len na pôjde, lebo v izbe miesta nemal a žena sa do polohu čakala.

Ako tam spí na tom padláši ten král, tu počuje trúbou, čo z kozuba na pôjd ide, že sa narodilo dieťa. Kukne tou rúrou, a vidí dve ženy baby stáť pri tom narozenom dieťaťu a počul, ako jedna hovorila, že to chlapec bude štastný a že si susedného královu dcéru, která sa tiež teraz narodila, za ženu vezme. Sotvá to počul král, rozmrzel sa nad tým, že jedneho čižmára syn mal by vziať jeho dcéru.

Ráno ako vstal, hned sa s čižmárskym majstrom a majstrovou jednal, že či by mu toho chlapca nepredali, lebo že on môže veľa peňazí dať zaň. Ale títo rodičia, čo už dávno za tým dieťaťom túžili, nechceli to urobiť. Konečne však, keď jim král slúbil velikú nádheru, peňazstva a slávu, slúbili svojho synáčka ta dať. Král povedal, že pošle svojho sluhu s vozíkom pre synáčka, aby mu ho vydali.

Sluha s kočíkom prišol a vzal chlapca, ale ho so všetkým hodil do vody, ponevadž mu bol tak král naložil.

Chúďa detiatko v kočíku plávalo, kým sa nedostalo k jednomu mlynu, kde ho mlynár chytil, a ponevadž ten dietok nemal, za svoje prijal, vychovával, do školy posielal, takže z neho poriadny čeladník vyrástol.

Ako sa stalo, tak sa stalo, ale ten jistý král po mnohých rokách z polovačky idúc zastavil sa pri mlyne a žiadal si pohár vody. Mlynár hned zavolal na toho mládenca, ktorého bol Plavačíkom nazval, že po vode sa doplavil: ,Plavačíku! dones pohár vody pre jeho milosť pana kráľa.‘ Plavačík bežal a doniesol královi pohár vodou naplnený. Kráľ, ked ho zočil, zadivil sa i zarazil nad tým mládencom, lebo sa mu jeho podoba známa byť videla. I zpýtal sa mlynára, či je to jeho syn. A mlynár mu šetko pravdive rozpovedal, jak a kterak ho dostal, a ako ho vychovával a aké mu meno dal. Rozpálený hnevom král pred mlynárom vravel, že si niečo doma zabudol, a tak že či by mu nedovolil list napísať a poslať do zámku skrze toho schovanca. Mlynár vďačne a s radosti na to pristál, jako Plavačík s ochotou chcel královské posolstvo vykonať. Keď list bol hotový, vzal ho Plavačík do ruky a bežal s ním, čo mu para stačila.

Lež ako tak beží, tu ak volá, tak volá za ním jedna žena: ,Plavačík, postoj! Já som tvoja krstná mať.‘ ,I či ja viem, kdo mi krstná mať, ja sa nemám kdy zabávať, musím bežať s listom do královského zámku.‘ Na to ta žena pustila za ním tmu velikú a sen tak prudký, že hned tam usnul. Tu pristúpila krstná mať jeho, vzala list a otvorila i čítala toto: ,Moja milá královná! Tohoto posla listu daj na skutku zastreliť.‘ Rozdriapala na skutku ten list na drobnie kúsky a podobným písmom napísala jiný, v ktorom stálo, aby toho posla listu s jeho dcérou sosobašili. Keď mu tento druhý list do kapsy strčila, vzdialila tmu, sen i ztratila sa sama a Plavačík bežal do zámku, kde ho dla listu hned a hned s královskou dcérou sobašili.

Král si myslel, že je po Plavačíkovi, a tak vybral sa domov. Lež kdo opíše jeho hnev a srd, keď miesto zastreleného Plavačíka najde ho zaťom v izbe svojej dcéry. Bol by chcel všetkých i s královnou pobiť, ale keď mu táto jeho vlastní list ukázala, zamlčal.

,No, dobre,‘ povedá, ,Plavačík! Ty si mi velikú žalosť spôsobil, choď mi k Barcellymu pre tri zlaté vlasy, aby som nimi slzy usušil.‘ Plavačík sa vybral, žena i svokra veliké ronily slzy, tak že by boly zatopily polá, keby sa v jedno miesto boly spojily. Ale čože robiť, rozlúčiť sa museli. Žena a svokra šly domov a Plavačík, kam ho oči niesly, pre tri zlaté vlasy Barcellymu. Už bol dost krajov prešol a nikde sa mu nič nestalo, až raz prišol k jednej velikej vode, prez kterú nijak prejsť nemohol. Tu zočil jedneho starého prievozčíka a prosí ho, aby ho previezol. ,Dobre!‘ povedá tento, ,ja ťa preveziem, ale sa musíš zpýtať u Barcellyho, prečo ja tu tolko prevážam, plačem a sa sužujem a ako sa sprostím tejto tvrdej práce.‘ ,To vďačne urobím,‘ slúbil Plavačík a previezol sa.

Na druhej strane za vodou zase len chodil a chodil krajinami, až raz prišol do jedneho mesta, kde všeci ludia i s králom velice plakali. ,I čože tak, ľudkovia, plačete?‘ ,Nuž, lá, mali sme jednu studňu, ktorá mala vodu liečivú a my pijúce z nej zdraví sme bývali a teraz nám vyschla. Jakože by sme neplakali? A kamže ty, človeče, z dalekých krajín ideš?‘ ,Ja idem,‘ povedá Plavačík, ,k Barcellymu, čo slzy osúša.‘ ,Nuž, prosíme ťa, velice zarmúcení ľudkovia, zpýtaj sa, prečo nám táto studňa vyschla a ako voda v nej sa zas naplní.‘ ,To vďačne urobím,‘ a šol.

Keď sa zase hodne naputoval, prišol zas k jednemu mestu, kde ľudia zármutkom naplnení plakali, že jim vyschol strom, ktorý dával pekné a zdravé k posilneniu nemocných ovocie. A preto, keď sa dozvedeli, že Plavačík k Barcellymu, čo slzy osúša, ide, pýtali ho, aby sa dozvedel od neho, prečo jim strom vyschol a jako zas rodiť bude.

Konečne dorazil Plavačík k jednej ozrutnej skale, kde vraj mal Barcelly bývať. Ale keď dnu vnišol, na štestia nebola doma len jeho mať. ,Pán Boh daj štastia, pani matka!‘ sloví Plavačík. ,Kdeže si sa tu vzal? Či ty nevieš, že kdo sem príde, zhynúť musí.‘ ,Ach, matka dobrá! len sa slutujte nado mnou a nad tými, čo plačú vo svete. Prišol som ja všeličo pýtať od vašeho syna.‘ A tu vyrozprával všetko o trích vlasoch, prievozčíkovi, studni a strome. Starena, pohnutá tolkou biedou, rekla: ,Syn môj! chcem ti to vykonať, skry sa tu pod ten ordov,‘ a hned skryl sa.

Sotva že tam pár okamžení učupený ležal, doletel Barcelly s hrozným revom. ,Mama! tu človečina smrdí, huj! daj ju sem, nach ju zkántrím.‘ ,Nieže tak, syn môj! nepotuluj sa raz nad plačlivým svetom, je tu len človiečik a nehaj ho.‘ ,Dobre, ale mi dajte jiesť.‘ Keď sa najedol, povedala mu mať, že aby si dal v hlave ískať, že či sa mu vraj nezakála hydina. Ako mu íska, tak mu vraví: ,Mne sa, syn môj, snívalo, že jeden prievozník na vode prevážal a nevie sa nijako tej služby sprostiť.‘ ,Nuž,‘ povedá on, ,nech si hodí veslo druhému do ruky a sprostí sa toho.‘ Vtom vytrhla mu mati jeden zlatý vlas. ,Ej, netrhajteže ma tak!‘ Potom mu ískala zas a rozprávala mu, že sa jej snívalo o tej vyschlej studni a ako by sa vodou zas naplnila. ,Nuž,‘ povedá on, ,nach kopú v studni dalej, najdú tam žabu, a keď tú vyhodia a zabijú, nuž budú mať vodu.‘ Vtom vytrhla mu druhý zlatý vlas. ,Ej, netrhajže ma tak, mati!‘ Zas mu ískala a rozprávala jakoby sen o tom vyschnutom strome a nerodení ovocí a čo by mali robiť. ,Nuž‘, povedá on, ,nech obkopú strom, najdú tam hada, nech ho zabijú a presadia strom na jiné miesto, tak bude rodiť.‘ Vtom vytrhla mu tretí zlatý vlas. ,Ej, netrhajteže, mamo! A ak ma máte trhať, nedám si viacej ískať.‘ Potom zaspal a ráno šiel do sveta.

Plavačík všetko to počul v ordove, a keď mu stará mati tri vlasy oddala, poďakuval sa a šol nazpet. Keď prišol do mesta, kde bol vyschnutý strom, hneď jim povedal, čo majú robiť, a ti neleniví obkopali strom, zabili hada, presadili strom na jiné miesto i zrodil zaraz uzdravujúce ovocie. Plavačíka obdarovali bohate a radovali sa s ním všeci a všetky slzy uschly jim.

Potom prišol do mesta, kde studňa vyschnutá bola, tu povedal jim radu Barcellyho, kterú vykonavše mali studňu naplnenú vodou uzdravujúcou. I radovali sa všeci a slzy všetkých oschly, ano i Plavačíka sám král sprevádzal s velikými dary. Naposled prišol k tej velikej vode, kde ten prievozčík prevážal. A tento hned sa zpytoval, čo a akú radu mu nesie. ,Veť ti poviem, keď ma prevezieš, na druhom brehu.‘ Prievozčík to nechcel urobiť zprvu, ale sa len potom dal nahovoriť; keď boli vprostred vode, chcel Plavačíka hodiť do vody, ak mu nepovie, ale tento mu riekol, že však on vie plávať a potom že sa ničoho nedozvie. Keď tedy bol na brehu so svojimi dary, zavolal prievozčíkovi: ,To ti Barcelly povedá, že vtedy sa sprostíš tvojej služby, keď druhému do ruky veslo podáš.‘ I rozhneval sa prievozčík tak velice, že temer veslom Plavačíka zabil.

Plavačík s radosťou poberal sa ďalej a ponáhlal sa čím skorej rozhnevanému královi oddať tri zlaté vlasy. Doraziac domov, obveselil sa král, tešila sa jeho dcéra i pani královná a tak všetkým slzy a žalosti prestaly na vždy.“

Jednotlivé motívy tejto látky nasledujú za sebou v obvyklom poriadku, iba poslední motív G podľa Anmerk. Grimm KHM I., 282 vystal (tesť sa dá touže cestou a musí zameniť prievozníka).

3. Za verziu tejto rozprávky treba pokladať „rozprávku o jednom chudobnom Jankovi“, veľmi knižne spracovanú Medveckým a zadelenú do sborníka „Rozličné rozprávky“, str. 13 — 20. Text podávame:[18]

„Na brehu širokjého mora ležalo velkvo mesto. Mnoho kupcov z delakích zemí prichodilo sem príčinou kupeckjého obchodu. V dlhej krásnej ulici visoká krčma bola ích bidlom. Lakomí krčmár nadobudnuu si pri ňích peknjého jmeňja, tak že sa mu v bohatstve málo kto virovnať mohou. Jeho djevča chodilo v najkrajších šatoch, ai v ťelesnej kráse sa jej málo ktorá slečna virovnať mohla. Ňebola ale preto pišná, a svojou povahou zo svojím otcom sa naskrze ňezrovnávala. Jej otec bov pišní a lakomí na šetko: jeho céra o tomto šetkom ňič ňevedela. Ona sa bavjevala s jedním chudobním susedovím chlapcom, nosjevala mu všeliakje lahvodki a peňjáze, a on jej len ovsení chlebíček za to dávav. Takto oni dlho spolu rástli a zo dňa na ďen sa račej viďeli.

Zakjal boli ďeti maličkje, bohatí krčmár sa na to ani ňeozrev; ale keď oba dorastali, veru mu to ňebolo po vuoli, že jeho ďjeta chodí ku chudobnjému chlapcovi, lebo sa obávav, že kebi ďjetki odrástli, že bi sa mohli ňerozlučitedlními stať. Preto otec zakázau svojej cére ku chudobnjemu chlapcovi chodjevať. Ale šetko nadarmo; dobrá céra potajomki chodila ku chlapcovi, lebo už láska horela v ích srccoch, a zamilovaních je ťažko vistrjecť.

Krčmár viďeu daromnú svoju prácu, usilovav sa tedi inakšje to pretrhnúť. Jedneho rana našťíviu prvíráz svojho chudobnjého suseda; i začudovau sa tento nad našťevou bohatjeho krčmára. Chudobní vlídňe privítau krčmára, a tento sa mu tjež vlídňe ukjazau. Bistrí Janko, už 13-ročňí, seďev pod pecou. Chudobní sused dav stoličku krčmárovi, abi si sadnuu, a dovedav sa, [čo] novjeho ho ta doňeslo. Krčmár ukjázav na Janka a povedav: ,Váš Janko sa mi páči, lebo je veru hodní šuhaj, a dari má peknje, chceu bi som ho dať na remeslo.‘ — Chudobnjemu to bola radostná novina, keď si pomisleu, že bi z jeho sina málo alebo ňič ňebolo, a na tento spuosob že muože poctivejše žiť. Janko sa zaradovau nad touto rečou a žjádav, abi sa to hňeď stalo. Krčmár to ale odloživ a len čas povedav, kedi ho preč pošle. Za ten čas krčmár dav maličkí, ale mocní hajovček spraviť.

Čas Jankovho odchodu už prišieu, tedi sa zobrau a šjeu k jeho dobrodincovi. Krčmárova céra višla proti ňemu do pitvora, a keť sa troška pozhovárali a posmúťili nad rozlúčením, večnú lásku si slubovali. Janko jej dau na pamiatku svoj mosazoví prsťen a ona jemu zlatí. V tom višjeu krčmár a svojím šilhavím okom špatňe zazreu na céru. Ona už veďela, čo to znamená, preto sa ai hňeď ostráňila. Janka pojau krčmár zo sebou a vjedou ho na remeslo. Šli zrouna k mori. O breh bou privjázaní mali hajouček, na ktorom bolo na jeden rok jeďeňja naloženuo. Krčmár posaďiu Janka doňho a odsoťiu ho od brehu a povedau mu: ,Choď — vraj — hľadať dobruo a zluo.‘ Toto bolo falošne vimislenuo jeho remeslo, a krčmár misleu si, že je už od Janka ubezpečení, spokojňe sa domou vracav.

Janko plávau na svojom hajoučeku celí boží rok. Vetri ho nosili po širokom mori, ďe sa ím len páčilo, ale sa mu už jedlo míňalo. Dosjál bou Janko vždi veselej misli, ale teraz mu začalo už ťesno biť, keď si pomisleu, že hladom misí umrjeť, ale ho preca dobrá vuóľa neopusťila, keď si pomisleu, že iďe hladať dobruo a zluo. A tu sa mu na ráz velmi ďelako čosi začerňje. Janko sa i zaradovau i zlakou. Vetri ho práve k tomu čiernemu hnali. Čím bližej šjev, tím sa večmi radovau, lebo už poznau, že je to zem, a misleu si, že tam dačo dobruo najde. Už sa mu i važe jedneho krásneho mesta ukazovali. Štasňe prišjev k brehu, višjeu naň, privjazau si hajovček a išjev do mesta.

To mesto bolo v smútku čjerním súknom obťjahnutuo. Janko sa opitovau, prečo bi bolo šetko takuo smútnuo, a tí mu odpovědali, že céra králova sa straťila. Zpitovali sa i jeho, kto bi bou, odkjál je, kde bi šjeu a po čo. Janko sa tak zhovárau, ako zo známimí, a rjekou, že ide do sveta hladať zluo a dobruo. Luďja, keď to počuli, hňeď ho ku královi zaviedli. Král ho privítau, ponúkou ho, abi si k ňemu sadnú, a spitovau sa ho, prečo bi tak putovau. Janko mu tak odpovedav, ako prvím: že iďe hladať dobruo a zluo. Král sa nad tím zaradovau, a od dáuna zamračenuo čelo sa mu troška vijasňilo, rozprávau mu svoj smutní prípad, že céru ztraťiv, ktorú kto bi mu navráťiu, že bi mu dav pov královstva svojho, ai ju za ženu. V Jankovi, ktorí sa do celjého sveta vibrav, skladav največšú náďeju, lebo hladači, ktorích bov vislav, len okolňje krajini pochoďjác, ňič dobrjého ňepriňesli. Král Janka vistrojiu na cestu a viprovodiu ho až na breh. Janko slúbiv královi šetko, a keď prišjev na breh, hajouček odvjázav a sadnú si doňho, a šjev po širokom mori zasi hladať zluo a dobruo.

Pláva tížňe a mesjace, vetri ho ženú z mesta na mesto, a ňikdje ešte ňeviďí pevnej zeme. Rok sa končí, jedlo sa mu míňa, a zasa tak začau misleť, ako teraz rok. Ale sa mu šťesťja zasi zasmjálo, lebo sa mu nová zem ukjazala, a ňezadlho bou Janko zasi na brehu. Janko višjev na breh, pomodliv sa za šťasnú cestu a šjev do mesta. To bolo dosť veselvo, preňho ale smutnuo, lebo tam ňikoho neznau, chvuova sa mu už minula, peňazí zo sebou nenosiv, abi si bou dačo kúpiv, a remesla ňeznau žjádneho, abi aspon za chvuovu bou robiv. Smutňe sa prechoďiv po dlhích krížovaních ulicjach, keď ráz ďe sa vezme, tu sa vezme na jednom krásnom ríngu, kde mu na čjerno zamalovaná královská palota padla do očí. Janko si mjeňiv dnu vuojsť, že smutní smutních pvojďe našťíviť. I vošjeu dnuká. Poludňja sa blížilo, a král sa práve strojiv k obedu. Sluhovja nosja na zlatích misách rozličnje jedlá, a hladnjému Jankovi len tak slini ťekli, lebo bi si rád bou dačo zajedov. V tom višjev král, a keď ho viďí, že je cuzí, spitovau sa ho, kto je, čvo je, odkjal, kďe a pre čvo putuje. Janko na šetki otázki poslušňe odpovedav a doložiu, že ide hladat dobruo a zluo. Král sa hňedki príveťivejšje k ňemu mav. Na poludňja už zvoňili a král ešťe s Jankom rozprávau. Janko mu o jeho príbehoch hovoriv a král ho tak s chuti počúvau, že ai na jedlo zabudnú. Sluhovja prišli krála zavolať k obedu. Janko sa len milosrdňe dívau, či ho král zavolá zo sebou. I ňečakau darmo, lebo ho král pojau so sebou, abi sa mu páčilo ísť si dačo zajesť.

Pri jedle mu král virozprávau svoj smútok, že on mav v krásnej záhraďe jeden strom, ktorí mu zlatuo ovocja nosiu, ale pred rokom že mu vischou, k velikjemu jeho zármutku, lebo že mu bohatstvo zo dňa na ďen ubíva, a strom že už ňeroďí. Kráľ prosiv Janka, abi sa spitovau na cesťe, ako bi jeho stromu prvá zelenosť navrácená biť mohla, a že, ak mu to vikoná, svoju céru že mu dá za ženu a s ňou pov královstva. Keď od obedu stali, Janko sa ďalej poberau, opatrení chvuovou na jeden rok, a viprovázaní králom, šjeu hladať svoj člnček. Na brehu podau královi ruku a rozlúčiu sa s ním, sadou si do člnka a šjev ve jmeno Božje hladať zaši zluo a dobruo.

Veselo sa mau vžďicki, a keď si pozreu na prsťenček svoj, nazdau sa, že je doma, alebo že jeho milá pri ňom sedí. Jeho práca bou len zpev, modleňja a kruťeňja prsťenčeka na prsťe. Tak sa míňau ďeň za dňom, keď sa rok zaši ku konci blíživ. Už sa síce strova zasi míňala, preci si on z toho ňič ňerobiv, lebo si mislev: ‚Keď ma Pán Boh dosjal ňeopusťiv, azda ma aňi len teraz ňeopusťí.‘ I ňeufav sa on darmo, lebo v jednu noc, keď spav, buchou hajouček o breh, a on sa v tom prebuďiv. Prístav bou blízko, Janko obraťiu k ňemu svoj člnček, a v krátkom čase bou zasi na suchu. Zasi klakou na kolena a modliv sa za šťasnú cestu, lebo to bolo jeho običaj, ako pri odchoďe prosiť Pána Boha, tak aj pri nauratu ďakovať mu za ochranu. Po malom čase sa začalo rozbrezguvať, a krásnuo slnce ako kebi z mora vichoďilo. Uťešenuo a velikuo mesto ležalo pred ňím, ktorjého veže zo zlatími duťinami sa zdali novími biť slncí. To Janka velmi k sebe ťahalo, misleu si, že v takom krásnom mesťe sa dačomu naučí.

Ale to mesto ňebolo zdnuká takvuo ako zvonká, lebo bolo šetko na čjérno malovanuo. V každom kúťe počuv reči o dobrej chorej princezke královskej. Chudobní hu velmi často naštevovali, a ona sa vždi lepšjé cíťila, keď viďela, tak hodňe chudobnjeho ludu okolo seba. Mezi druhími šjev hu našťíviť i náš Janko. Hňeď ho ako král, tak ai chorá princezka zmerkovala, král prišjeu k ňemu a začau sa s ňím zhovárať. Janko už veru mau peknú zkúsenosť a král s poťešením počúvau, keď mu rozprávau o tích krajinách, o ktorích on ešťe aňi ňepočuv. V tíchto rozpráukach prišlo poludňja, a Janko bou pozvaní k obedu. Pri stole predňjesou mu král svoju prosbu a takto k nemu hovoriv: ‚Muoj drahí prjáteľko, keď vi tak do celjého sveta pre hladaňja zljeho a dobrjeho putujeťe, prosím vás, vikonajťe mi to, jestli buďe možnuo, ako bi moja céra zaši uzdravená biť mohla; ak sa vám to pošťestí, za ženu vám hu dám a s ňou i pov muojho královstva.‘ Janko mu šetko, čo bude muocť urobiť, prislúbiv. Po chvili stali od stola. Král rozkázav svojím sluhom naplniť strovou Jankov hajouček a sám ho viprovázav až k moru, a keď si ruki podali, ešťe mu ráz král vinšovau šťaslivú cestu a odišjeu.

Jankovi šetki dosjál cesti boli len hračkou, ale teraz ťísíc a ťisíc nebezpečenstvou sa mu nadhazovalo. Tu sa hneď jeho člnček o strašnje skali trepau, tu ho zasi hroznje morskje zvjeratá strjetali, ktorje zahinutím hrozili, ale to Janko šetko svojou palicou odprášiv. Janko ľen teraz zveďev, čo je zluo a dobruo, ale to ňeslúžilo Jankovi k zljemu, lebo sa tam tak vicvičiv, a tak zmocňev, že bi sa už bou s bárs kím chiťiv za pasi. Čím ďalej šjev, tím bolo vatšje nešťesťja, a vetri ho i tam hnali, kdebi si ňebov ani žjadav. Svet mu celkom iní, ai zveri inakšje, akích on ešťe ňikdi ňeviďev. Janka ale pri šetkích tíchto nebezpečenstvoch ňikdi strach a zufalstvo neobišlo; až sa ráz k ďivnej zemi priplaviv. Na mesto skál bolo samuo zlato, tráva bola hodbabná, stromovja zlatvo, a zvjeratá zo zlatou vlnou.

To už ňebov zemskí kraj, ale ňebeskí, bidlo Boha Vetrov. Ňeďaleko viďev Janko na jednom peknom vršku sa čosi jako cihu vrťjeť, ale keď bližej prišjev, poznav, že sa to zámok na mišej nvožke tam kruťí. Janko sa osmeliv bližej k ňemu pristúpiť, a keď už bov pri ňom, bodov doňho svojou palicou, a zámok zostav stáť a bráni sa pootvárali. Bistrí náš Janko smelo vošjev doň a velmi sa zaďiviv, keď tam viďev zo zemskích krajov jedno krásnvo ďjevča. Ona ho hňeď poznala a privítala ho ako krajana. Ak sa on zaďiviv nad ňov, tím sa ona večmí nad ňím, lebo nemohla pochopiť, ako sa on ta dostav. Janko jej slúbiv šetko porozprjavať, ale si pítau prvej dačo zesť, lebo bov hladní, a zlatuo ovocja jesť ňemohou. Tato mu hneďki priňesla bozskích jedál a nápojov všelijakích, a Jankovi to veru len milá vec chuťilo. Poludňja sa už blížilo, a on len po vôli ujedav a upíjav.

Mezi tím, čo on jedov, slečna mu rozprávala, kde je teraz ona. Hovorila mu, že je teraz v ňebeskích ríšoch, a že je ona už ňje slečna, ale žena Boha Vetrov. Janko kruťiu hlavou a ďiviv sa jej rečom. Teraz už veďev, prečo je to takí ňeobičajní kraj a prečo tam žjadních ľudí ňenachoďiv. Pani vetrová mu náhlila v jeho dlhom jedení a prosila ho, abi jej rozprávav jeho príchodi; pri tom mu povedala, že akí bi bov nešťasliví, kebi ho tam vjetor, jej muž, našjev, lebo ho mjeňila pred príchodom jej pána do bočnej izbički skovať. Chcela zveďjéť dačo o jej kraji, ač práve jej to vjetor vždi rozprávav, ale jej to bolo milšvo počuť z úst človeka. Janko sa síce vetra ňebáu, lebo bov už dosť mocní, ale preci žjadosť jej vyplniť slúbiv.

I rozprávav jej tedi šetko od počjatku až do konca, ako sa mu voďilo. Pani vetrová na prvom královi poznala hňedki svojho oca, a velmi sa poťešila, keď počula, že hu on chce vislobodiť a k oci privjesť. Oznámiv jej spolu žjadosť i druhích dvoch králov, že ako bi sa suchí strom, ktorí zlatvo ovocja roďiv, zasi mvohov zelenať, a ako bi céra druhjeho krála uzdravená biť mohla: a pri tom hu prosiv, abi sa zpítala svojho muža, lebo že on to, keď tak všaďe choďí, isťe buďe veďjeť. Ona mu šetko slúbila, lebo viďela, že je tu ai o ňej reč. Poludňja prišlo, a vjetor už počav fúkať, i ňemeškala Janka skovať do bočňej izbički.

Po chvili prišjev vjetor, a Janko ho len klučovov djerkou mohou viďjeť; i velmi sa začudovau na ňom, lebo to bov chlap takí, ako dáka važa, a ústa mav tolkje, ako čelusťe na peci. Pán vjetor hňeď ako prišjev, začav mrštiť nosom, lebo sa mu nelúbila akási človačja vuoňa. Nuchtí, smrká, kričí: ,Fuj, človačina smrďí‘, — a hladá po šetkích izbách, ako dakí zlí duch, ale na šťesťja do Jankovej izbi ňevošjev. Pani vetrová ho všemožňe prehovárala: ,Ale, mužíčku, veď semka ani mucha z onjého sveta ňedoletí, ňjeto ešťe človek, a človačú vuoňu si len var sám zo sebov doňjesov.‘ Vjetor sa dav prehovoriť, sadnú si k stolu a chutňe si ujedau. Po jedle si troška zadrjémav na rukách svojej žeňički, a ona mu musela v hlave ískať.

Keď už zaspav, potrhla ho za vlasi a zchiťila sa ako zo sna. Vjetor sa prebuďiv a začav sa hňevať, že prečo mu spanja nepraje. Ona sa vihovárala, že sa jej snívalo, že akjehosi krála céra skapala, i ako bi sa ona mohla nájsť a ocovi navrátiť. On jej krátko odpovedav, že kebi tímto prúťikom tri razi šibov tento zámok, že bi ten, kto hu ukradov, za vislobodiťelom ísť ňemohov. A zasi si lahnú a usnúv. Po chvíli ho zasi potrhla za vlasi. Vjetor zdvihňe hlavu a mrzuťe zamumle na ženu, že prečo mu ňedá pokoja, a ňechcev si dlhím hovorom prebrať sňíčki, počav zaši spať; ale sa ona zaši začala vihovárať, že sa jej sňívalo o jednom strome jedneho krála, ktorí zlatvo ovocja roďiv, ale mu ňedávno vischou, i ako bi sa tedi znovu zelenať mohou. ,Do jeho koreňa‘, hovoriv vjetor mrzuťe, ,vošjev červík, musí sa tedi strom vikopať, červík zabiť, a znovu zasaďiť — ale mi už teraz daj pokoj, ňech si pospím.‘ Po chvíli pani vetrovej sa ale ešťe raz, a to nasilu snívalo, a zas ho potrhla za vlasi, a to veru dosť z velkím nebezpečenstvom, a ulakaná prehovorila k ňemu: ,Ach, mužíčku muoj drahí, len sa ňehňevaj, já ňevjem, čo som dneš taká ospanlivá, že pre mňa aňi ti nemáš pokoja, zasi sa mi snívalo, že akísi král (má) ceru velmi chorú, a akože bi sa tá mohla vikurovať?‘ Vjetor už sa tak nahňevau, že tak fučau ako dáki ďabol, a zaprisahav sa, že na zemi jej krajanom tolko škodi narobí, čo jim, jako je svet svetom, tolko ňenarobiv, ale na otázku jej preca odpovedau, že v posťeli onej královej céri je jeden jedovatí had, ten že sa má zabiť, — a ona že ozdravje. Hňev mu už vjác ňedav spať, a tedi sa on schiťiv, že iďe prísahu svoju viplniť.

Janko bov šťasní, lebo už veďev, čo mau veďjéť, i ňemeškav tedi radi vetrovje i urobiť, a vzau ten prúťik, šibov tri razi ten zámok a odišjev s pani vetrovou k mori, potom si sadli do člnka a odpluli. Dozveďev sa o tom ale vjétor, ale chudák ňemohou ísť za ňími, musev tedi biť spokojní i zo stavom vdovskím. Janko plavav s tou paňou celí boží rok, až sa ráz preci do známeho jemu sveta navráťiv. I hňedki rovno išjev uzdraviť královu céru, ktorú ai uzdraviv. Král mu hu hňedki predstaviv ako budúcú jeho manželku, a pov královstva mu s ňou dávav, ale Janko mu za to velmi pekňe poďakovav a ňežjadav ňič inšjého, len víplatok z pov toho královstva. To sa mu v okamžení šetko stalo. Peňjáze mu odňesli na člnček, a on sa rozlúčiv z královskím dvorom a išjev ďalej svojou cestou.

Po roku došjev zaši k druhjému královi, ktorí práve na brehu vizerav, či ešťe neiďe. Tam sa uvítali a šli spolu do královskéj paloti. Janko šjev do zahradí, rozkázav kopať okolo stromu, potom zabiv toho črvjáka, a strom hňed začav sa pukať a lístki púštať — a za to si len vižjádav z pov toho královstva víplatok. To sa mu v okamžení stalo, a už bov s pani vetrovou zasi na člnku.

Po roku sa blížili zasi k jednej zemi, a mladá princezka už zďelaka poznala, že je to zem jej oca. Oní král čakávav tam Janka každí ďeň, a teraz ho už preci vičakav. Dlho ňeveriv svojím očom, či bi to ozaj Janko bou, ale keď už blízko prišli, preci sa potom presvečiv o tom, ale si to dlho ňemohov visvetliť, kto bi to bov s ním, iba zrazu poznav, že je to jeho céra. Akvo to bolo uvítaňja, každí si mvože pomisljeť, král od velikej radosti sotvi mohov hovoriť. Kráľ chcev nasilu, abi Janko bov jeho zaťom, ale tento už mav druhú, pre ktorú tolko zljého i dobrjého vistáu — a tak len tejto zostau verním. I tu si len vižjadav víplatok z pov královstva a ponáhlav sa ďalej do svojej krajini a po roku ai šťasňe sa ta dostav.

Prvá jeho cesta bola na krčmu. Milenká jeho, ako ho len zazrela, hneď ho poznala, a on jú. Janko zostavav za čas na krčme, a že mav hodňe peňazí, šetko dvojnásobňe plaťiv, a preto sa krčmár naňho naskrze mrzjeť nemvohou. Krčmárova céra ho sama obsluhovala. Po tížňi Janko krčmára pítav, abi mu dav jeho céru za ženu. Pán krčmár sa velmi tomu radovav, preci sa ale očistom vihovárav, že jeho céra pre tak vzácneho pána je ňesúca. On bov až dosjaľ skupí a lakomí, ale už nebol tak bohatí ako pred tím, lebo kupci a páni už boli od ňeho odťjáhli, a nazajtrá jeho majatnosť sa mu už mala rozpredávať. Každí mladí pán a mladí kupec sa hňevav naňho, že ím jeho céra, ktorú oni často pítali, košíčki rozdávala. Krčmár sa báv, že ani za tohto nebude chcjeť ísť, ale viďev, že sa jeho céra okolo Janka má. Velmi sa tešiv, dokjal mu Janko nepovedav, kto je on. Krčmár sa velmi nalakav a začav ho odpitovať. Janko mu to ale ňedovoliv, ale mu práve ďakovav za to, že tak s ním urobiv a že mu skrze to k šťesťú dopomvohou.

Hňedki poslali i po Jankovho oca, a keď prišjev, bola svaďba. Jankov oťec od tích čjás, ako mu sin zkapav, ňebov na tej krčme, ai teráz — iba keď počuv, že sa Janko navrátiv a že si pojímá krčmárovu céru za ženu, prišjev. Janko pomerív roztržitích ocov a povedav: ,Nehňevajťe sa, šetko sa dobre stalo, zlvo už pominúlo, a dobruo som našjev.‘“

Tá istá verzia, v spracovaní celkom jednoduchejšom, bola prevzatá do Prostonárodnieho Zábavníka II., str. 287 — 294. Podpísaný je „Kučera von Turčan“.

Medveckého text treba pokladať za spracovanie tohoto textu alebo druhého veľmi tomu blízkeho. Odchylné je iba, že krčmárova dcéra volá sa tu Zuzka. Krčmár, keď odsotil člnok s Jankom na more, nenaložil mu nijakej úlohy. „Janko newedew, čwo sa to s njm robj, on si myslew, že wskutku ide na remeslo.“ Doslovne sa potom uvádza, že Janko nemal „ani wesla ani ničeho, a wetry ho nosily po mori, kde sa im zdalo“. A tak i potom, keď pristál k mestu chorej princezky, povedal, že „ide po swete, aby sa nejakemu remeslu wyučiw“, a i potom na konci sa divil, keď ho krčmár začal odpytovať, „lebo sa posjál nazdáwaw, že on bow na remesle, s ktorým si pow kráľovstva wyrobiw“.

4. Iná odchodná verzia bola vypracovaná v Prešovskom Zábavniku č. 15., 16., 17.; poznáme, žiaľbohu, len jej stručný výťah, ktorý zaznačil si do svojho soznamu upravovateľ sbierky povestí počiatkom 50-tych rokov (viď Súpis I., 59).

Tri perá z Draka. Chudobní Janko sa do bohatej zamiloval, jej matka slúbila ju, ked 3 pera z Draka donesje. Šjou — odpoved Bosorke, skalám, kralom z ohledu hruški a dceri donjesov, vrátiu sa — i pera sprobovali, boli dobrje, lebo čo chceu, to mohou od nich dostat, s ňou sa oženiu. Prešov. Záb. č. 15., 16., 17.“

5. Túto verziu vytlačil P. Dobšinský v Slovenských povestiach, 125 — 135 (nové vyd. 161 — 175), pod nadpisom „Tri perá z draka alebo hľadanie zlého a dobrého“. Okrem verzie z Oravy použil ešte druhej, ktorú podal Aurel Plech z Liptova.

Chlapca odniesol boháč do lesa, kde mu naložil doniesť tri zlaté perá z draka na dôkaz, že našiel dobré a zlé. Chlapec prišiel k moru, kde prevážala mocná bosorka. Previezla ho, keď jej sľúbil, že sa vyzvie od draka, ako by i v čas búrky mohla prevážať ľudí. Potom prišiel k ohnivým skalám „Synplegadám“, ktoré ho prepustily, keď im sľúbil, že sa od draka vyzvie, akým spôsobom by prestaly biť seba. Zatým prišiel k zámku „docela na černo zamaľovanému“, kde zlatá hruška prestala rodiť zlaté ovocie. Ztadiaľ sa dostal do iného mesta, kde chorá princezna „ani nežije, ani nemrie, ani slova preriecť nemôže“. Napokon došiel do tretieho mesta, ktoré bolo celé čiernym súknom obtiahnuté a z ktorého drak ukradol princezku. Všetky tieto cesty vykonal po suchu, a len keď šiel hľadať draka, dal si vystaviť veľkú loď a pustil sa po mori.

Nakoniec doplával k divnej zemi; jej opis proti rukopisu Dobšinský rozšíril: „Na miesto skál bolo samé zlato, tráva bola hodvabná, stromovia zlatuo, a zvieratá so zlatou vlnou a ptáci so zlatým perím… (to bolo) bydlo Boha Vetrov.“ Rovnako zastavil zámok, našiel ztratenú princezku, ona ho skryla vo svojej izbe. Odtiaľ díval sa Janko kľúčovou dierkou, ako sa drak vovalil dnu a zadriemal na rukách svojej „ženičky“. Vytrhla mu prvé pero a od prebudeného dozvedela sa, aby bosorka utopila prvého, ktorého prevezie; skaly nech rozmiaždia prvého, ktorý medzi ne vojde. Keď vyšklbla druhé pero, zvedela, že zlatá hruška sa zazelenie, keď sa vyjme črviak z jej koreňa a strom sa zasype novou zemou. Po treťom pere počula, že chorá princezna ozdravie, atď. to isté, ako v predošlej verzii. Unesenú princezku osvobodí človek, ktorý šibne prútom tri razy drakov zámok, aby sa jeho brány zatvorily.

Na konci je pridaný nový motív: boháč vyhodil tri zlaté perá do vzduchu a vyslovil žiadosť, aby mal na stole tri najkrajšie diamanty. Keď sa to stalo, vydal svoju dcéru za hrdinu.

6. Inú verziu vytlačil Dobšinský v Prostonárodních slov. povestiach II., 50 — 59, pod nadpisom „Plavčík a Vratko, čo osúšajú slzy sveta“ podľa rozprávania v Liptove. (Srov. Národopisný Věstník XII., 398).

Kráľ prišiel do chaty drevorubačovej, kde práve žena mala porodiť; preto kráľa vyviedli nocovať „na povalu“, a tu začul, ako baba povedala, že ten chlapec bude veľmi šťastný, dostane dcéru súsedného kráľa, ktorá sa tiež tej noci narodila. Kráľ sa ponúkol, že to dieťa vychová za pána a že si preň pošle sluhu. Sluha hodil dieťa na kráľov rozkaz do vody. Chlapca zachránil mlynár a vychoval ho. Potom sa rozpráva tak, ako v rukopise VIIIe. vyššie (str. 8) uvedenom. I jeho poslal kráľ pre tri zlaté vlasy Vratkove. To meno utvoril sám Dobšinský; píše: „prijali sme ako slovenskejšie“, a že valašský ľud nazýva ho Vracel, Vraceli. (V rukopise VIIIe, str. 8, 10 našli sme ešte iný tvar toho mena.) Prišiel najprv k vyschnutej studni, k uschnutému stromu, nakoniec k prievozníkovi. Potom celkom tak, ako v uvedenom rukopise.

7. Etnogr. Zbirnyk IX., 15 — 21, č. 9 má verziu zo Zemplínskej stolice. Verzia je spojená s látkou č. 11 Bb. Viď Súpis II., 159.

8. Zoslabená a porušená je verzia z Gemerskej stolice, ktorá je v rukopisnej pozostalosti Czambelovej. Rozprávala ju „Juliana Struhár, rod. a obyv. v Tisovci. 18. X. 1900 u S. Daxnera“.

Začína sa ako verzia č. 3. (str. 11) láskou chudobného synka k dcére bohatého krčmára. Krčmár poslal ho po tri zlaté perá z draka. V prvom meste nemali ani kvapky vody, v druhom meste bol kráľ na smrť chorý a tretie mesto bolo čiernym súknom obtiahnuté, že princezka zmizla. Našiel ju pri drakovi. Odpovede drakove rozprávkarka zabudla. Hrdina Janko priviedol princezku k otcovi, neprijal odmeny. Potom uzdravil chorého kráľa. „Prišou gu tomu chorymu a kázau ho preložiť na druhú posteľ a z tej posteľi, v ktorej ležau, dal vynosiť šitko von, aj slamu aj duchňi. Tak pod tou slamou buu edon veliký had. Tak ako toho hada vybrali, naraz kráľ ozdraveu.“ V treťom meste bola v studni pod veľkým kameňom žaba. Krčmár dal mu potom dcéru a „robili svaďbu a žijú až podnes, ak ňepomreli“.

Srov. ešte V. Tille, Böhmische Märchen I., 327 č. 8 Aa.

Túto látku rozobral V. Tille v Národop, Věstníku XII. 369 — 417 a v Zs des Ver. für VK. 1919 str. 22 — 40; pred ním Antti Aarne: Der reiche Mann und sein Schwiegersohn 1916 (F F. Commun. No 23).

C) Cesty k Bohu alebo na onen svet

Etnogr. Zbirnyk IX., 22 — 4, č. 10 má verziu zo Šarišskej stol.

Sedliak šiel predávať svoje voly. Na trhu postretol pána, ktorý voly kúpil a povedal mu, aby si prišiel za týždeň pre peniaze a aby sa len vypytoval na najväčšieho pána. Keď to doma žena počula, povedala, že najväčším pánom je Boh.

O týždeň vybral sa sedliak na cestu a prišiel na noc k bedárovi; bedár ho nechcel prijať, lebo mu nemá čo dať jesť a v obci je príkaz, že sa pocestní majú počastovať. Sedliak sám bedára pohostil a on mu riekol, že najväčším pánom je Boh, a prosil ho, aby sa opýtal, či bude niekedy bohatý. Druhý raz nocoval pri dvoch starších paničkách, ktoré ho prosily opýtať sa, či sa kedy vydajú. Napokon nocoval pri bohatom sedliakovi a mal sa preň vyzvedieť, či mu Boh na druhom svete dá kráľovstvo.

Sedliak postretol v hore šedivého žobráka, povedal mu, že si ide pre peniaze k najväčšiemu pánovi za predané voly. Žobrák ho uistil, že peniaze nájde doma v kotlíku v komore, a odpovedal mu na otázky: 1. bedár nebude nikdy bohatý preto, že sa nemodlí a hreší, i posledné jeho teliatko zdochne; 2. paničky sa nevydajú, lebo ako mladé nechcely ísť za chudobných pytačov; 3. bohatý sedliak dostane nebeské kráľovstvo, lebo s Bohom líha i vstáva.

Keď šiel nazad domov, pripojily sak nemu paničky a šly s ním, aby videly, či skutočne má už peniaze doma. Bedár zabil svoje teliatko, aby nezdochlo, že ho radšej sám zjie.



[1] Rukopis má g = j, w = v.

[2] Text nečitateľný.

[3] V Levočskom vynechané „na nebi“.

[4] Pridané: „svoju“.

[5] Vystalo „do križmi mu nemali“ atď.

[6] Predoslané „ta“.

[7] Vystalo „dceru svojú“.

[8] Vystalo.

[9] Vystalo.

[10] Ten mlinár s tov mlinárkov že.

[11] Pridané „vlastních“.

[12] Prijala a vichovavať sa ho podvolila.

[13] Pridané „djeťa“.

[14] Pridané „ho“.

[15] Pridané „ta královna“.

[16] K svojé ceri k princeski.

[17] Pridané „prišjol“.

[18] Rukopis má w = v, kde-tu g = j.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.