ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Janko Rimavský, str. 37 — 52, má rozprávku „Tri citrony“. Rozpráva Jon. Dobrosl. Hradouskí.

Kráľ si prial, aby sa mu syn oženil. Princovi sa nepáčila jediná, a keď tak premýšľal o ženbe, zjavila sa mu stará hrbatá baba a riekla mu, aby šiel na sklený vrch, tam odtrhol tri citróny, a bude mať ženu po vôli.

Princ vybral sa na cestu, dlho darmo blúdil. Vyplašil zvukom šable dvanásť havranov, išiel za nimi, až prišiel k olovenému zámku. Ježibaba ho vítala, opýtal sa na sklený zámok. Svolala píšťaľkou dvanásť havranov, ale ani havrani nevedeli. Potom skryla princa „pod metlu,“ pokým prišiel jej syn. Ten čul človečinu, chcel ho najprv skántriť, potom však počastoval ho olovenými haluškami, na ktorých si princ dva zuby vylomil. Halušky si vzal so sebou a šiel k jeho bratovi. I tu priviedli ho havrani na strieborný vrch, ale ani tu nič nepokonal, a obdarený striebornými haluškami, poberal sa k tretiemu drakovi na zlatom zámku. Od havranov počula Ježibaba, že sklený vrch je neďaleko, na ňom rastie strom s citrónmi, ktoré rozvoniavajú na sedem míľ po okolí. Princ nech kľakne pod stromom, natiahne ruku, ak sú mu citróny súdené, samy mu odpadnú do rúk. Keď sa bude vracať a bude lačný a smädný, nech rozkrojí citrón a nasýti sa.

Princ došiel šťastne k sklenému vrchu, vyhadzoval halušky, ktoré sa na hladkú stenu prilepily a po nich ako po schodoch vystúpil ku stromu. Keď mu padly citróny do ruky, strom i sklený vrch zmizol. Keď sa vracal domov, trápil ho smäd, rozkrojil prvý plod, a tu vyskočila z neho krásna nahá dievčina. Keď ju nemohol nasýtiť ani odieť, zmizla. Rovnako zmizla dievčina i z druhého citróna. Tretí citrón rozkrojil až doma na hostine, dievčinu odel, nasýtil a vzal za ženu.

Onedlho zkrsla vojna. Princ dal vystaviť svojej žene nad jazerom zámok, takže nik k nej nemal prístupu, len komu by spustila hodvabnú šnúru a vytiahla. Starena, ktorá prv poradila princovi nevestu, urazila sa, že sa jej nepoďakoval. Poslala slúžku Cigánku pre vodu, tá videla vo vode obraz krásavice, myslela, že je to jej, odhodila nádobu, že neponesie viacej vody, keď je taká krásna. Starena jej poradila, aby sa dala od kráľovnej vytiahnuť na zámok, že ju učeše; keď zaspí, nech jej strčí gombačku do vlasov a sama si oblečie jej šaty. Keď sa to stalo, kráľovná premenila sa na holubicu.

Kráľ sa veľmi rmútil, že sa mu žena premenila na Cigánku. A tu ako sa raz prechodí po záhrade, slietla mu na ruku holubica, kráľ vytiahol jej gombačku z hlavy a premenila sa zas na ženu. Vyrozprávala mu všetko a kráľ dal Cigánku i so starenou spáliť.

Túto rozprávku upravila B. Němcová pre svoju sbierku I., 231 — 250 č. 30.

Zmeny sú nepatrné. Na pr. koniec: „Od těch dob již nic štěstí mladých manželů nepřekazilo, žili šťastně a spokojně, Bůh sám ví, jak dlouho.“ U Rimavského toto miesto znie: „Od toho času mu v šťestí ňič vjacej ňeprekážalo, aňi sila ňeprjaťelou, aňi zlosť mrcha luďí: žiu teda zo svojou krásnou ženou v pokoji a v láske, a kraluvau šťasňe a sláuňe ku spokojnosti svojich poddaních, sam pán Boh zná do kedi.“

Tú rozprávku prijal Dobšinský do svojich Prostonárodních slov. povestí VII., 55 — 72.

Rukopisný text tejto rozprávky je v Codexe Tisovskom B, 67 — 80. Tento text podávame:^[88]

„Bou ráz jedon bohatí král; tisíc míl dlhuo a tisíc míl širokuo bolo jeho královstvo, tak že sa ho báu celí svet. Tento mau jedniho sina, krásniho ako ruža, rovního ako jedla, mocního ako dub. ,Hoj, sin muoj,‘ prerečie k ňemu jedon ráz oťec, ,hlava sa mi zabelela ako visoká jedla, keď ju bieli srieň prikrije, a visí k zemi ako zralí klas; žatva sa blíži, dňes zajtrá ma podtňe kosa smrťi: žeň sa, sin muoj, žeň, skorej ako mi zatlačíťe oči.‘ Tu prestáu hovorit, šedivú, zohnutú hlavu zodvihou a pozreu na sina, ktorímu práve v ten čas dve velikie slzi z očú vipadli. ,Plačeš, sin muoj? Ňeplač, ja som dozreu, musím zahinuť, ti si viruostou ako svieží mládňík zo zdravího koreňa: starí strom práchnivie a hiňie, ale mesto ňeho sa rozvijá svieží vírostok jeho.‘

Seďemďesiat seďem dňí pominulo od toho času, a mladí kráľovčík sa ňežeňiu. (Tisíc diovok krásňích ako ľalia viďeu a žiadna sa mu z ňích ňepáčila.) Rád bi bou otcovú vuoľu viplňiu, ale ňebolo diovki, ktorú bi bou mohou ľúbiť.

Jedon ráz seďeu v zahraďe zamisľení, práve rozmíšľau, čo má urobiť, či sa žeňiť a vziať si takú, ktorú ňeľúbi, a či ešte čekať. ,Poručená Bohu!‘ zašoptau sám sebe, ,urobím k vuoli otcovi!‘ Keď tu zrazu viďí pred sebou starú grbatú ženu. ,Tajdi na skleňaní vrch, otrhňi tam tri citroni a buďeš mať ženu, ktorú buďe ľúbiť srdco tvojo,‘ povedá a zmizňe.

Ako jasná strela prebehli slová tieto pres dušu kráľovčíka, v hlave mu svitlo, a svitlo mu i v srdcu. I zjaviu otcovi svoj cieľ a otec, pokívajúc šedivou hlavou, dau mu na cestu požehnaňie a peňazí.

Hustími horámi, pustími dolami, kďe ňebolo vidno aňi ptáčka aňi letáčka, putovau náš kráľovčík, ale o skleňanom vrchu a o troch citronoch ani chíru aňi slíchu.

Už sa bou zo šeckího vitroviu: predau koňa, predau i prsteňe drahie, ňemau ňič, krem dušu a ťelo, a pri boku striebornú šabľu, ktorú mu bou oťec na cestu dau. — ,Bože muoj, Bože! ľen či ťa dakodi najďem!‘ vzdichou ťažko a hoďiu sa do chládku pod širokú lipu. Šabľa zazvonila na zemi a na vrchovcu lipi zakrkalo dvanác havranou čierňich ako uhel. Hrkotom šabli splašeňie schiťili sa vo víchor a leťeli ponad visokie stromi, pán Boh vie kďe. ,Hm, už som dávno ňeviďeu živiho tvora,‘ zašopce královčík a skočí zo zemi, ,puojďem v tú stranu, v ktorú havraňi leťeli.‘

Tri dni a tri noce pominúli, keď náš královčík zazreu zďelaka visokí zámok a nad ňím dvanác čierňich bobuľuok sem a tam sa kolimbajúcich v povetrú.

,Chvala Bohu! predca ráz príďem k ľuďom,‘ radostňe zvolá, a ako bi novej sili doňho bou naliau, kráčia ďalej. Zámok bou olovení, okolo ňeho obletovalo dvanác havranou, a pred zámkom stala stará žena, oprená o dlhú olovenú palicu.

,Jaj, sin muoj, kďeže si sa ti tu vzau, veď tu aňi ptáčka aňi letáčka, ňie žebi to človiečika,‘ povedá Ježibaba královčíkovi, ,uťekaj, ak ťi je milí život, lebo, ak muoj sin príďe, ten ťa zje.‘

,Ach, ňie že, ňie tak, stará matka, ňie!‘ prosí královčík, ,veď som ja prišou k vám na poradu, či bi sťe mi ňeveďeli poviedat o skleňanom vrchu a o troch citronoch?‘

,O skleňanom vrchu a o troch citronoch som ja ňikda ňepočúla, ale počkaj, zavolám mojich sluhou.‘ Tu vitiahňe olovenú píšťalku, zapískňe tri ráz a dvanác havranou zlietňe k ňej. Dlho mrmle s ňima ňesrozumitedlňie slová — zrazu sa obráťi ku kráľovčíkovi a zvolá: ,Sin muoj, aňi oňi ňepočúli o skleňanom vrchu a o troch citronoch.‘

Kráľovčíka zaliali slzi, lebo ňevedeu, kďe sa má obráťiť. ,No, ňeboj sa,‘ povedá, ,príďe muoj sin, adaj ten buďe veďeť, zkriješ sa pod metlu a buďeš tam, pokial ťi ňepoviem, abi si višiou.‘

Zahučali horí, zatriasou sa zámok, a Ježibaba pošopla pod metlou kľačiacimu kráľovčíkovi, že to jej sin iďe.

,Fuj, fuj!! človečina smrďí, iďem ju zesť,‘ zkríkou sin Ježibabin, a velikím olovením kijakom dupnú na zem, že sa zatriasou zámok, ako čobi sto hromou doň bolo udrelo. ,Kďe je? čo je? tu musí biť, von s ňím, matka, lebo priam vás zjem!‘

,Ach, nie že, nie tak, sin muoj, ňie!‘ kroťí ho Ježibaba, ,veď to prišiou jedon krásní mláďenčok, chce sa s ťebou o voľačom poradiť.‘

,No, nach príjďe sem, keď sa chce poraďiť.‘

,Veru príde, sin muoj, ale ak mi sľúbiš, že mu ňič ňeurobíš!‘

,Hm! ak mu ňič neurobím? Veď uviďím, ako buďe.‘

,Jaj, sin muoj, ja ťi ho nezjavím, ľebo bi si ho zeu.‘

,No, ňič mu ňeurobím, nach ľen sem príďe!‘

Královčík sa pod metlou triasou ako osika, lebo viďeu pomezi prúťiki pred sebou ozoru, ktorá keď horou šla, hlavou previšoval a i tie najvišie jedle.

,No, ti chrúst! čo sa bojíš?‘ zkríkou Ježibabin sin, aknáhle sa královčík zpopod metli viťiahou, a buchou oloveňím kijakom zasa ako prvej, ,a zkadial si? a čo chceš?‘

,Ach, už sa oddávna potulujem po tíchto horách a ňemuožem najsť to, čo hladám. Či bi si mi ti ňeveďeu poviedať o skleňanom vrchu a o troch citronoch?‘

,O skleňanom vrchu tu ňechirovať, aľe tajďi k mojmu bratovi do sriborňiho zámku, adaj ťi ten buďe veďeť dačo povedať! Aľe počkaj, lačňiho ťa ňepusťim. Matka, sem tie haluški!‘

Stará Ježibaba položí velikú misku na stuol a jej ozornuo sinsko si zasadňe k ňej. ,Poď a jez!‘ zkrikňe na kráľovčíka a dupňe oloveňím kijakom.

Královčík vezme mezi prsti prvú halúšku, ňesie do úst, zahrizňe, a v strachu aňi nevie, že sa mu dva zubi vilomili, lebo to boli oloveňie halúški. ,No, čo ňeješ?‘ — prerečie tam ten vidiac, že tento smutňe tu seďí, ,adaj sa ťi ňepáčia?‘

,Ach, ba dobrie sa, ale sa mi teraz ňechce jesť!‘ ,No, keď sa ťi teráz nechce, naber si do kapsi, zieš cestou.‘ A milí královčík volki ňevolki museu brať oloveňie halúški.

Tri dni a tri noci pominuli zasa, a náš královčík bou v hustej tmavej hore. Pred ňím pusto, za ňím pusto, ňevidno aňi ptáčka aňi letáčka. ,Bože muoj, Bože! ľen či ťa dakodi najďem,‘ vzdíchňe a zaplače a hoďí sa na zem. Zvuk strieborňej šabli sa rozletí; nad ňím zakrká štiriadvacať havranou, a letí vo víchor ako strela. ,Dobrí znak!‘ radostňe skočí královčík, ,puojďem v tú stranu, kďe havrani leteli.‘

Iďe, iďe, ľen čo mu nohi stačili, až zazrie zďelaka visokí zámok. Nad ňím bolo vidno štiriadvacať čierňich bobuľuok, ktorie hňeď uznau za štiriadvacať havranou. Už sa zďeľaka blišťali múri zámku, lebo bou z čistiho striebra. Pred ňím stala grbatá stará žena, oprená o dlhú striebornú palicu, ktorú hňeď poznau, že je paňi zámku.

,Jaj, sin muoj, kďe že si sa ti tu vzau? Veď tu aňi ptáčka ani ľetáčka, ňie že bi to človiečika,‘ volá naňho s vivaleníma očima Ježibaba. ,Ak ti je život milí, uťekaj, lebo, ak muoj syn príďe, ten ta zje.’

,Ach, stará matka, ňezie ma adaj, ňezie, keď mu poviem, že ho pozdravuje brat z oloveňího zámku. Aj vás pozdravuje sestra vaša.’

,Čo? Bou si pri mojej sestre?’

,Bou! a tu ešťe mám aj haluški, čo mi dali na cestu.’

Tu boli svoji. — Ježibaba ho zavedla do izbi a vispitovala sa ho, čo chce a čo hladá.

,Jaj, čože hladám?’ povedá, ,skleňaní vrch a tri citroni, či bi ste mi dačo ňeveďeli o nich povedať?’

Ježibaba sa zamislí, potriasa hlavou, pokašľáva: ,Ňeviem, sin muoj,’ zrazu povje, ,ach, počkaj, adaj budú vedieť moji sluhovia.’ Tu vitiahňe striebornú pišťelku, zapíska triráz a štiriadvacať havranou zlietňe k ňej. Mrmle, šopce, volá ňezrozumitedlňie slová. ,Nič, sin muoj, nič!’ smutňe hovorí kráľovčikovi, ,aľe príďe muoj sin, adaj ten buďe dačo veďeť — skriješ sa pod posťel a ňeohlásíš sa, krema keď ťa zavolám.‘

Zahučali hori stocentovím hlasom, zámok sa zatriasou, a nás královič veďeu, čo sa robí, že iďe Ježibabin sin.

,Fuj, fuj! človečina smrdí, iďem ju zesť,‘ zvolá ozornuo chlapisko a strieborňím kijakom dupňe na zem, že sa mau zámok zrútiť, ,kďe je? čo je? tu musí biť, von s ňím!’

,Ach, ňie že tak, ňie, sin muoj! Veď to prišiou jedon krásní mládenčok, doňiesou ti pozdraveňie od brata, a chce sa ťa poradiť, kďe bi mau hľadať skleňeni vrch a tri citroni.’

,No, nach vijďe von, ňič mu neurobím!’ Královčik, ktorí už k takímto rečiam bou privikou, viskočí smelo zpopod posteli a staňe si k nemu, ale mu ňebou aňi pokolená.

‘No, čo chceš, ti chrúst? Bou si pri mojom bratovi?‘ Bou! a tu mám ešte aj halúški. čo mi dau na cestu?’ No, chlap si! Verím ti, že si bou, lebo muoj brat tatde haluški jedáva! Teraz povec, čo chceš?’

,Ach, čože chcem? — čibi si mi ňeveďeu povedať o skleňanom vrchu a o troch citronoch?’

,Hm! počú som voľačo, počú, ale ťi cestu povedať ňeviem, lebo je to velmi ďelako. Puojďeš k mojmu bratovi do zlatiho zámku, ten ťa upraví. — Ale počkaj, lačňiho ťa nepusťím, skuor sa naješ a tak puojďeš, abi si pametau, kedi si bou v striebornom zámku. — Matka, sem tie halúški!‘

Na velikej striebornej miski doňesla Ježibaba haluški a položila na stuol. ,No jec,’ zvolá sin a dupňe strieborňim kijakom, že na piaď viskočila miska na stole.

Královčik, ktorí už veďeu, že su to strieborňie haluški povedau, že sa mu jesť nechce, ale že si na cestu vezme, ak mu dá. ,Ber si, kolko chceš, a pozdrau brata i ťetku!‘

Triráz sa pozapaľovali zore, na víchodě i na západě, a náš pútník bou zase v hustich horách, ňevediac, či má isť sem, či tam. Rozžialiu sa náramně a začau plakať. ,Bože muoj, Bože muoj, len či ťa dakodi najďem?‘ Z čela ztreu pot a hodiu sebou pod buka, abi si oddíchou. Šabľa padla na zem, a strieborní hlas sa rozlihau horou, až sa ozívali skalini. ,Kru, kru, kru,‘ ozvalo sa v tom nad ňím množstvo havranou, leťiacich vo víchor, ako bi jich hnau.

,Budě dač! zlatí zámok ňemusí bit ďaleko,‘ pomisleu si královčik a zabrau sa poťešejní ďalej.

Sotva višjou z dolini na briežok, tu sa mu ukáže krásná, široká luka. Naprostrieď lúki stáu zlatí zámok, a okolo ňeho obletovali čierňie havrani. Dlho ňemohou zňiesť bliskot zlata, ktoruo sa jasalo, ako to najjasňejšuo slnco, oči si zakriu rukami, tak že aňi ňeveďeu, kďe sa vzau pred zámkom, krema keď Ježibaba zvolala naň:

,Sin muoj, sin muoj, čo tu hladáš? Veď tu nevíhdať aňi ptáčka aňi ľetáčka, ňie že bi to človiečika. Ak ti je život milí, uťekaj, lebo, ak muoj sin príjďe, ten ťa zje.‘

,Hoj, ňezje, matka, ňezje,‘ povedá, ,veď mu ňesiem od brata zo strieborňího zámku pozdraveňie, a tu mám ešťe i halúški, čo mi dau na cestu!‘

,Čo? Bou si ti na striebornom zámku — a moja sestra ešťe žije? No, poď do izbi, sin muoj! Keď ťa moja sestra opatrila, opatrím ťa aj ja! Povec mi, povec, čo si prišjou, a čo chceš?‘

,Hoj, matka, čože chcem, — už od dávna putujem po tichto horách a ňemuožem vizveďeť, kďe je skleňaní vrch a tri citróni; upravili ma todi k vám, že mi adaj vi buďeťe veďeť dačo o ňom povedať.‘

,Hm! skleňaní vrch — tri citroni?‘ potriasa Ježibaba hlavou a pokašľává, ,počúla som ja volaco o tom, počúla. Ale skaďial bi si tam mau ísť, to ňeviem.‘ Tu viťiahla zlalú píšťalku, tri ráz zapískla a havrani, ktorie dosial okolo zámku obletuvali, zlietli pred ňu. Mrmlala, šoptala, kašlala, potriasala hlavou, havrani jedno za druhím odletovali, že zostála sama. ,Za tamtotím visokím vrchom,‘ ukazuje mu na jednu stranu, ,čo sa černie ako maličká bobuľka, tam je skleňaní vrch i tri citroni. Ale počkaj, kím príjďe muoj sin, ten ťi poraďí, čo máš robiť, abi si jich dostáu; zkriješ sa pod stuol a tam buďeš, kím ťa ňezavolám.‘

Zahučali hori, zámok sa zatribasou a sin Ježibabin vkročiv do izbi. ,Fuj, fuj! človečina smrdí, daj ju zesť,‘ zkríkňe a zlatím kijakom dupňe na zem, že sa striasou zámok, a v seďemďesiatej sjedmej doliňe sa ozvau krásní jeho zvuk, ,kďe je? čo je? tu musí biť, — von s ňím!‘

,Ťikši, sin muoj, ťikši!‘ krotí ho Ježibaba, ,veď to prišjou jedon krásní mláďenčok, doňiesou ťi pozdraveňie od brata zo strieborňího zámku, ak mu ňič ňeurobíš, hňeď ho zavolám.‘

,No, ňič mu ňeurobím, keď mu muoj brat nič ňeurobiu, ale ak cigáňí, beda mu!‘

Královčík sa viťjahou zpopod stola a ukázau strieborňie haluški, na znak toho, že bou naozaj na striebornom zámku, stáu si vedla ňeho, ale tak vizerau proťi ňemu, ako čobi si bou stáu pod visokú vežu.

,No, povec, čo chceš, ti chrúst!‘ zkríklo naň ozrutnuo chlapisko, ,ak ti muožem poradiť, poraďím ťi, nič sa ňeboj!‘

Tu mu virozprávau královčík ciel svojej dlhej cesti a prosiu ho, abi mu poraďiu, kadial má ísť a čo má robiť, abi tri citroni dostáu.

,Či viďíš tamtoten visokí vrch, čo sa černie ako dáka bobuľka?‘ — ukázau mu kijakom, ktorí ňebou tenší ani kratší ako storoční dub. ,Tam je skleňaní vrch, na ňom stojí krásní strom, čo mu ňieto páru na sveťe, a na tom strome visja tri citroni, ktorie na seďem míl dokola voňajú; vinďeš na ten vrch, kľakňeš si pod strom a nadložíš pod ňe ruki, ak sú ťi súďeňie, sami odpadnú do tvojich rúk, ak sú ti ale nie súďeňie, ňeotrhňeš jích, čo bi si bou čertom. — Keď puojďeš nazpeť a buďeš lační lebo smední, rozkroj jedon z ních a naješ sa i napiješ! Ale počkaj, lačního ťa ňepustím, — abi si pametau, kedi si bou v zlatom zámku! Matka, sem tje halúški!‘

Stará Ježibaba v tom okamžení položila velikú zlatú misku na stuol, a jej sin dupnú kijakom na zem tak mocňe, že za pou hodiňi tancovala miska po stole. ,Jec,‘ povedá, ,a ak sa ti teraz ňechce, naber si do kapsi, zješ cestou.‘

Náš královčík, ktorí si už na halúškách bou dva zubi vilomiu, nechceu jisť, ale si nabrau do kapsi, hovorjac, že cestou zje.

,Predsa som ráz zveďeu o ťebe,‘ pomisleu si královčík, ,čo zoďerem ruki po lakťe a nohi po kolená, puojďem, kim ťa ňedostaňem,‘ a bistro kráčau z vršku do dolini, z dolini na vršok.

Siedmá zora sa zajasala na víchoďe, a príjemná vuoňa citronou sa rozliehala po povetrú — pred ňím sa bliskotau skleňaní vrch, hladkí ako ľad, čistí ako oko a na vrchu sa rozchvievali konáre citronovího stromu. I rozbehou sa náš královčík od radosti, čo mu nohi stačili, a nezastavil sa krema pod samim vrchom.

Tu zastau ako zkameňelí — vrch bou visokí a hladkí, aňi najmenšej zadrapki ňebolo vidno — čo že mau robiť? Tri krásňie citroni sa kolimbali na vrchovcu, akobi ho boli kívali k sebe, a voňali tak tuho, že takmer omdlievau.

,Poručena Bohu!‘ pomisleu si a začau sa škriabať hore, hladkím sklom. Šlo mu to ako tak, pokial vrch bou plitkejší, ale ak náhle prišiou na strminu, višmikla sa mu ruka i noha, a on zleťeu dolu, že aňi ňeveďeu, kďe sa na zemi vzau. Smutňe sa obzreu na rozchvievajúci sa strom — citroni sa kolimbali ako prvej, príveťive naňho kívajúc. I zchiťí sa znovu, ale sotva višjou na dakoľko sjah, višmikla sa mu noha, a on zleťeu ako prvej.

Namrzení, počňe vihazovať halúški z kapsi misljac, že mu ťarcha prekážja; zahodí prvú — a hľa, halúška sa na skleňaní vrch prilipňe, zahoďí druhú a treťú, viďí pred sebou tri schodi, na ktorích mohou bezpečňe stáť. To bou preňho drahí nálezok, halúški metau pred sebe a tak si robiu schodi; najskuor vimetau oloveňie, potom strieborňie, a tak zlatie, až sa šťastňe dostau na hrebeň skleňaního vrchu.

Tu klaknú pod širokí strom, nadložiu ruki a hlboko vzdíchnú, — a hľa, tri krásňie citroni zľeťeli mu do hrsťi sami od sebe, strom zmizou, skleňaní vrch pľasnú a kapau, a keď sa zpamatovau, ňebolo stromu, ňebolo vrchu, číra rovina stála pred ňím.

I zabrau sa naradovaní domou, aňi ňejedou, aňi ňepiu, aňi ňeviďeu, aňi ňepočú od radosťi — tretí ďeň ho krema upamatau na jeďenie a na piťie. Ale čo mau jesť. Kapsa prázna, a okolo ňeho ako na dlaňi. Tu mu príjďe na um, čo mu povedau sin Ježibabin v zlatom zámku. Viťjahňe z kapsi najvetší citron, rozkrojí ho napoli — ale, čo sa staňe? ďiu nad ďivom! — z citrona viskočí krásná nahá diouka, ukloňí sa pred ňím a zvolá: ,Či si mi prihotoviu jesť? či si mi prihotoviu piť? či si mi prihotoviu pekňie šati?‘

Královčík zmrznú od strachu i od radosti, obzerá sa okolo sebe, ako bi si, čo bi si poraďiu, ale okolo ňeho bolo všaďe ako na dlani. ,Ňemám ťi aňi čo dať jesť, aňi čo dať piť, aňi čo dať obljecť, krásná stvora!‘ zaplače. A diovka pľaskňe pred ňím tri ráz rukami a zmizňe.

Už teráz veďeu, čo sú to za citroni, umieňiu si tedi, že viac aňi jedon z ňích ňerozkrojí. Z rozkrojeního citrona sa najedou i napiu, a tak občerstvení stúpau ďalej.

Darmo si on ale umjeňiu, že citron ňerozkrojí, prišjou treťí ďeň, a hlad ho začau trápiť tri ráz horší ako pred tím. Premáhau sa, pokjal sa muohou, ale napokuoň ho tak zmorilo, že ňevládav aňi nohou pohnuť a padnú bez seba na zem. ,Poručená Bohu!‘ pomisleu si, ,ešťe sa mi jedon zvíší, ja ho rozkrojím.‘ A tu viňau zase z kapsi jedon z ňich, rozkrojiu na poli — a hľa, ešťe ráz krajšja diovka ako prvá stála pred ňím, nahá ako prst. ,Či si mi prihotoviu jesť? či si mi prihotoviu piť? či si mi prihotoviu pekňie šati?‘ ,Ňeprihotoviu, duša moja, ňeprihotoviu,‘ zaplače královčík, a diovka pľaskňe pred ňím triráz rukami, ukloňí sa mu a zmizňe.

,Ňerozkrojím ťa, ňerozkrojím,‘ zaprisahau sa náš pútnik, ,čobi mi priam prišlo umrieť — krema v dome mojho otca,‘ a druhím citronom občerstvení veselo kráčau domou.

Dva dni už boli pominuli, a ešťe ňeviďeu žjadnuo mesto, žjadniho človeka; treťí ráz vizrelo slnco zpoza hori, a zďelaka zazreu veže mesta. Boli to veže jeho vlasťi. Ako čobi bou streľiu doň, tak sa schiťiu od radosťi, bou lační i smedňí, ale mu ňeprišlo na rozum aňi jedlo aňi nápoj, až šťastňe došjou, kďe si žjadau, do palácu svojho otca.

Tu bolo radosťi, tu bolo vískaňie, šeci ho držali za umretiho, a starí jeho oťec smutňe seďeu na trúňe s vyplakaňima očima, ako šediví holub. ,Vitaj, sin muoj, vitaj!‘ zvolau a padou mu okolo hrdla.

Na druhuo ráno, sotva že sa rozodňievať počalo, už boli poprestieraňie stoli, a na ňich stáli jedla i nápoje od vimislu sveta, krásňie, zlatom višivaňie, a perlami vikladaňie šati viseli prihotoveňie. Celá společnosť čekala, čo sa staňe. Tu viťiahňe královčík, ktorí tiež bou nádherňe oblečení, ostatňí citron, rozkrojí na poli — a z ňeho viskočí tri ráz krajšia diovka, ako boli dve predešlie. Zlatje vlasi sa jej rozsípali po pleciach bielich ako sneh, pod hladkím, visokím čelom jasali sa dve sivie oči ako dve zori, v tvári bjelej ako ľalia kvitli dve ruže, červeňie ako karmažín — tak tu stáu ňevidaní tento aňjel, nahí ako prst, ukloňiu sa pred královčíkom a príveťive zvolau: ,Či si mi prihotoviu jesť? či si mi prihotoviu piť? či si mi prihotoviu pekňie šati?‘ ,Prihotoviu, duša moja, prihotoviu,‘ odpovedau královčík a podau jej krásňie šati. Oblekla sa diovka do krásňich šjat a bola krajšia ako sama bohiňa krási. Šťastní královčík jej padou okolo hrdla, padla mu i ona, a úprimní bosk spojiu dve duše dovedna.

O krátki čas potom starí král zomreu a mladí nástupca jeho museu sa vibrať do vojni proťi ňepriaťelom. Abi sa ale jeho horko ťažko vidobitej žeňe dačo ňestalo, dau jej vistaviť v zahraďe trún nad jednim jezerom, na ktorí žjadon ňemohou vinsť, krema po hodvabnej šnúre, ktorú ona dolu zpusťila.

Ňeďaleko královskího palácu bívala stará baba, ta jistá, ktorá bola poraďila královčíkovi tri citroni. Tato mala slúžku cigánku, ktorú vždicki k tomu jezeru pre vodu posielala. Ona dobre veďela, že si královčík ženu dostáu, a mrzelo ju náramňe, že jú ňezavolau na svaďbu, alebo že jej aspoň ňezaďakovau za dobrú radu. I poslala jedon ráz tuto svojú slúžku na vodu. Tato začrje a vo voďe viďí krásňú postavu. V tom domňeňú, že je to jej sťín, mrskňe nádobu o zem, že sa na sto kusou rozleťela, a zvolá: ,Či bi si ti hodná bola, že bi som je ťebe taká pekná vodu nosila!‘ Ale vtom pozrie hore, a hľa, ňebou to jej sťín, čo viďela vo voďe, ale bou sťín kráľovňej. Zahanbená pozbiera črepi a vráťi sa domov bez vodi. Stará baba, ktorá už napredok veďela, čo sa stálo, vibehňe jej v ústretí s druhou nádobou a zpituje sa jej na oko, čo sa jej stálo. ,Vieš,‘ povedá, ,čuo, na ťi tento špendlík, popros tú paňú, abi zpustila dolu hodvabnú šnúru, že ju buďeš česať, a keď zaspí, zapichňi jej špendlík do hlavi. Obleč si jej šati a seď tam ako královná!‘

V tom okamžeňú sa navráťí cigánka, začrie vodi do nádobi a pozrie na krásnú královnú: ,Jaj, akáže sú pekná! ach, čiže sa pekná!‘ volá na ňu a príveťive sa jej viškeruje. ,Hej,‘ povedá, ,ale bi ešťe storás krajšia boli, kebi sa mňe dali učesať, tie zlatie vláski bi jim tak pozapletala, žebi sa jich pán museu zaradovať.‘ A tak hovorila, tak sa viškierala, pokialkolvek královná ňezpustila hodvabnú šnúru a ju hore ňevitiahla.

Češe, zapletá, preberá zlatje jej vlasi, krásná královná zadrieme, a zlostná cigánka zapichňe jej do hlaví špendlík — a v tom okamžeňú zo zlatiho trúnu zlietňe bielá holubička.

Cigánka sa hňeď oblekla do jej šjat a posaďila sa na to mesto, kďe ona seďela, ale sa v jezeru vjacej ňeukazovau krásní sťín, lebo krásná královná leťela preč v podobe holubici.

Mladí nástupca trúnu šťasňe premohou ňepriaťeľou a urobiu s ňími žjadúcí pokoj. Ak náhle do mesta prišjou, bežau hňeď do zahradi, abi opáčiu svoju manželku, ako sa jej dosiaľ vodilo. Ale kdo vipovie jeho preľaknuťie, keď mesto krásňej ženi viďí na trúňe špatnú cigánku. ,Ach, moja milá premilá, ak si sa mi premenila,‘ vzdichňe, a slzí ho hňeď zaliali. ,Premeňila, muoj milí, premeňila, lebo ma umoriu žiaľ za ťebou,‘ odpovie cigánka, chce mu padnúť okolo krku, král sa ale odvráťi od ňej a s plačom oďíjďe.

Od tích čjas ňebolo pokoja v duši mladího panovňíka, hlbokí žjal mu zaujau srdco, a oči jeho ňeprestali viljevať slzi.

Jedon ráz takto zarmúťení prechoďiu sa po zahraďe, vzdichajúc a božekajúc. Tu mu na ruku zljetňe z visokího stromu krásná holubička a žalostňe sa ďíva naň. ,Ach, holubička moja, čo že si taká smutná? Či ti adaj holúbok ošpatňeu, ako mňe moja žena?‘ hovorí mladí král a príveťive jú hladká po chrbťe i po hlávke. Tu jej omlace na hlávke dákusi hrčku — rozfúkňe pjerca, a, hľa, hlávka zo špendlíka tu trčí; i vitiahňe špendlík v tom okamžeňú, a z krásňej smutňej holubički sa spraví krásná žena jeho.

Virozprávala mu, čo sa stalo, ako ju cigánka oklamala a ako jej špendlík do hlavi zapichla; — král zaplakau, a Ježibabu i s cigáňkou kázau zpáliť.

On ale žije so svojou krásnou ženou až po dňes, ak ňezomreu.“

Vcelku Dobšinský rozpráva rovnako, odchýlka je, že hrdina, keď rozkrojil druhý citrón a krásavica zmizla, po dvojdennej ceste zaspal. Keď sa zobudil, uvidel otcovský zámok.

Rozprávka Rimavského bola preložená do angličtiny v knihe Sixty Folk Tales from exclusively slavonic sources by A. H. Wratislaw, str. 63 — 74.

2. Z novších časov je verzia zo Šarišskej stolice, Verchratskyj, str. 138 — 140, „Ako starý otec pri smrti povedal mladému svojmu synovi, aby si vzal takú ženu, ktorá je nie ani zrodená ani pokrstená.“

Po smrti otcovej vydal sa syn zamyslený do sveta. Prišiel do lesa a stretol starca, ktorý mu poradil, aby vyliezol na strom, že tam najde tri vajcia. Hrdina rozbil prvé vajce, vyskočila krásavica a zmizla. Vyliezol pre druhé vajce a rovnako sa mu stalo. Keď priniesol so stromu tretie vajce, starec mu poradil, aby s ním išiel ku studni a tam ho rozbil a pofŕkal vodou, a tak bude žena zrodená a pokrstená. Princ išiel so ženou k mestu nechal ju v dutej vŕbe, lebo bola nahá, aby jej doniesol šaty. Prišla Jendžibaba, hodila paniu pod most a svoju dcéru dala na jej mesto. Keď sa princ vrátil, divil sa, že je taká mrzká; dievča odpovedalo, že sa tak zababrala vo vŕbe.

Krásavica, shodená do vody, premenila sa v zlatú rybu. Rybári ju chytili a predali princovi do rybníka. Nepravá žena robila sa chorou a hovorila, že ozdravie, ak zje zlatú rybku, tak, aby z nej neostala ani len šupinka. Dostala ju, ale jednako ostala šupinka, z ktorej vyrástla lipa. Pani sa zasa robila chorou a žiadala si lipu spáliť. Konárik z tej lipy spadol do ohrady jednej stareny; keď starena sberala raždie, halúzku nespálila, lež odložila na oblok. Z halúzky spravilo sa dievča, ktoré potajomky riadevalo izbu. Po tretí raz starena zbadala ju cez kľúčovú dierku, chytila ju a držala, až ostala dievčaťom, a prijala za vlastnú. Na kráľovom dvore párali perie a dievča ta šlo tiež. Prišiel ta kráľ a ona rozprávala svoje osudy. Keď rozprávala, kráľova žena kričala, aby nepočúval. Krásavica dala otázku, čo zaslúži ten, kto zelený strom vykope a vsadí suchý; pán povedal, že taký človek má byť roztrhaný na konských chvostoch. Tak potrestal Jendžibabu i jej dcéru a oženil sa s krásavicou.

S touto rozprávkou celkom sa shoduje východohaličská v Etnogr. Zbirnyku, VII., 132 č. 64.

3. Zo stolice Novohradskej je verzia, ktorú rozprávala „Iľa Oravec, rod, Garaj, asi 65-ročná, nar. v Cinobani“. Z rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej.

„Snívalo sa ednymu kráľouskymu synovi každú noc o žeňeňí. Tak išou, išou po vandrouki, že si iďe ženu hľadať. Prišou k ednej bosorki: ,Bosorka, či by si mi nevedela poradeť ženu?‘ ,Ja ťi ňeviem raďiť, ale mán sto vrán aj sto človäčich hláu bez ednej. Máš šťastia, že si mi vedeu poviedať, čo som. Inak by tvoja hlava tu zostála. Počkaj, kým prídu tye vrany, tak ťi tye povedia.‘ Kod prišli vrany domou, nasypala jín žrať: ,No, či ňevieťe o žeňe pre tohto mladyho kráľa?‘ ,Ňevieme, ňevieme.‘ Tak mu potom poviedala, aby išou g jej sestre, druhej bosorki, že ažda tá bude vedeť. Prišou tatan, pokloňiu sa: ,Dobrý večer, stará bosorka!‘ ,Ďe choďíš, čo choďíš, mladý kráľ?‘ ,Ženu si hľadám. Či by si mi nevedela poviedať vo nej?‘ ,Ja ňevien, aľe prídu moje vrany domou, ažda tye budú vedeť.‘ Ako prišli, aj tá jin nasypala žrať. Začne sa jich spytovať: ,Či sťe ňepočúli o žene pre mladyho kráľa?‘ ,Ňevieme, ňevieme.‘ Tak ho tá upravila k treťej sestre, bosorki.

Ako prišou k treťej: ,Dobrý večer, stará bosorka!‘ ,Ďe chodíš, čo chodíš, mladý kráľ?‘ ‘Ženu si hľadám.‘ ,Máš šťastia, že si mi vedeu poviedať, čo som! Mám tristo vrán a dvesto devädesiat devät hláu človäčich. Edná mi chýbä do tristo. Aj tvoja by bola tu ostála.‘ Prišly vrany domou, nasýpala jin žrať. Iba jedná neprišla. Tak sa jich začala spytovať: ,Či vieťe o žeňe pre mladyho kráľa?‘ Šecke: ,Ňevieme, ňevieme!‘ Tak mu poviedala: „Počkaj, kým tá stará príde, čo chýbä.‘ Ako prišla domou, spýtala sa jej bosorka, či vie o žene pre mladyho kráľa. A vrana poviedala: ,Viem! Aľe nak sa nažerien drieu, tak mu poton povien.‘ Tak kod sa nažrala, takto poviedala: ,Rano zavčasu do slnca stávania choj na posred mora do tej a tej trsťiny. Kerá trstina sa ti zakýva, tú chytro vyrež.‘ Tak on tašou.

Prišou naposred mora do tej trstiny a edná sa mu hňed zakývala, tak u vyrezau. Aj druhá sa mu zakývala: aj tú vyrezau. Aj tretia sa mu zakývala: aj tú vyrezau. Ako poton zťaďe z trstiny uťekau, tak už ponižeňe jich odpytujem, nak jich pánboh ľepše uctí ako ja, liepaľi sa nanho a na jeho koňíka hady aj žaby. Aľe preca šťasňe ušou zťaďe. Prišou nazpäť zaďakovať k tej treťej bosorki, čo ho naraďela. Zťade už poton išou rovno domou.

Na ceste rozpárau ednú z tych trstín: tak vyskočela diouka krásna: ,Mladý kráľ, daj mi vody! vo voďe son zriasla, vo voďe som sa schovala; ak mi vody ňedáš, hňed ma ňímaš.‘ Ňímau vody; diouka mu skapala. Iďe zas ľen ďalej, zas rozrezau trstinu. Ešte krajšia diouka vyskočela z nej: ,Daj mi vody, prosím ťa, lebo hňed ma ňímaš, ač mi vody ňedáš!‘ Vodu ňímau, tak aj tá druhá diouka skapala! Tú treťiu trstinu ňerozpárau, už len pri svojom salaši pri voďe. Kod príšou domou, natiahau vody do válova a rozrezau aj tú treťú trstinu. Veľmi utešená diouka z nej vyskočela: ,Daj mi, pekňe ťa prosín, vody; z vody son vyriasla, vo voďe son schovaná; ak mi vody ňedáš, hňed ma nímaš.‘ Tak jej dau vody do chuti. Tak ako sa tej vody napila, spamätala sa, že je nahá. Nekcela s ňím ďalej isť. Ôn tajšou poton pre šaty.

Za ten čas, čo bola samotná, prišla tatan edna bosorka, kerá kcela vydať svoju ďiouku za toho kráľa. V chytrosti zadurela tú nahú peknú ďiouku a do rybníka ju hoďela a na jej meste postavela svoju. A táto bosorkina ďiouka bola špatná. Tak jej maťi povedala: ,Povedz kráľovi, kod pride: Duša moja, tak si za veľa chodiu, že som celá uhorela.‘ Kráľovi po vôľi ňebolo, že tak ošpatňela, aľe zlô nemysľeu a pojau si ju domou.

Raz išou král na prechádzku poľa toho rybníka. Ľen sa začne edná rybka vyhadzovať proťi ňeho. Tak jej chľebíka metau a väčšú radosť mau v tej rybki ako v žeňe. Jednye časy, ako jeho podhodená žena zbadala, že má väčú radosť v tej rybki ako vo vlastnej žeňe, spravela sa chorou. Poviadala mu: ,Ač mi tú rybku nedáš chytieť, čo v tom rybníku pláva, tak ťi zomrien.‘ Kráľ dau rybku chytieť, čo mu aj ňebolo g vôľi. Podhodená žena ju dala uvareť. Ako rybku kuchár rozpárau a črevá z ňej vyvrhou von, vyľeťeu z rybky kanálik. A ďe sa kráľ pohou, šade mu ten kanálik na pľece sadau. Kráľ ho cukrom chovau. Mau veľkú radost v ton. Ako zbadala to tá podvrženica, kcela zkaziť aj toho kanálika. Spravila sa zas chorou. A kanálika zarezali, aby jej ho upiekli. Kod ho kuchár pitvau a kru z neho vyliau vonká, tak peknye strončoke vyriasly na ton miesťe, de tú kru vyliau.

Maťi podhodenej kráľovnej vedela, že sa tye strončoke ešte z tej zmárnenej ďiouky, a povedala svojej diouki, žebi navravela muža, žebi dau tye strončoke vytiať. Aj jich dau vytiať. Išla edná stará dovica do kostola a zväla s toho dreva kúšťok. Prišla domou a vrhla ho na pec. Tájde na druhý ďen do kostola, tu šecko poriadenô našla po chyži. Na treťí ďen ide zas do kostola, zas našla šecko poriadenô. Dívala sa, že čo je to? Ras si zväla pou funta mäsa a pristavila ho g ohňu. A tašla susedu proseť, žebi jej šla prizrieť na to mäso, pokýn buďe v kostole. Aľe suseda zabudla na to. Príde dovica domou, už bolo šecko hotovô, aj prikrytô. Ako sa najedla, tašla do susedou: ,Ďakujem ván, suseda, pekňe, že ste ma tak poslúželi.‘ A tá sa nazdala, že sa jej posmieva. ,Jaj, nebanujte že, ved son ja zabudla!‘ Raz sa zas vyberie dovica do kostola, aľe ľen na ľekišto (= očistom). Dverma buchla, aľe ostála v pitvore. A čudovala sa na dieru kľúčovú do chyži. Tak proti zrkadlu sa ďiouka česala. Tu dovica skočela do chyži a chytela ďiouku okolo hrdla. Tá sa prevracala na všelijakje zvery, aľe ju dovica ňepusťela, kýn neprevravela na ňu. Poton ďioukou ostála a pri dovici pekňe žila s ňou. Tu poton chýr ostáu po měsťe, že pánboh dovici ďiouku požehnau.

Kráľová podvrženica ťeraz nauozaj ochorela a ďiouke z celyho mesta jej chodely rozpráuke rozprávať. Prišlo aj na tú dovicinu ďiouku. Kráľ bou pri ton. Začala rozprávať rozprauku vo nej samej a o kráľovi, ako ju zprosred mora vyňiesou, ako ju bosorka zkazela a svoju ďiouku na mesto ňej postavela… Tu podhodenica: ,Ta choj, ty pľuhaustvo, ňerozprávaj ďalej!‘ A kráľ: ,Ňeboj sa, moja ďiouka, rozprávaj.‘ Ta ako rozpráuku vo sebe vyrozprávala, kráľ dau zavolať matera podvrženicinu. Ako prišla, tak si zastáu s tou dioukou, čo s trstiny doviedou: ,No povedzte vy, stará mati, čo by taký človek zaslúžeu, čo takýto pekný pár roztrhňe, ako sme my dvaja.‘ ,Nič inšie ako nabiť klincou do ednyho suda a zaďnieť ho, na edon vrch vyšikovať a pusteť ho dolu.‘ Tak kráľ tak urobeu, ako si koľvek sama uhádla. Mater aj z dioukou do suda dau zadnieť, na vrch vyšikovať a zťaďe jich dau dolu spustieť, aby sa zabiľi. Poton sa zosobášiu s tou dioukou, čo za ňou putovau. Aj tú starú dovicu opatriu, kerá jej živôt zachraňela, kod si domou z toho dreva doniesla, čo dala zkaziť kráľová podvrženica.“

4. Zo stolice Novohradskej je verzia v rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej. Rozprával 3./XI. 1900 „Urda Jano Králik 68-ročný, rod. a býva v Málinci“.

„Za starodávna v Británii mesťe edon kráľ bou, kerí edneho sena mau, Senpéter sa volau. Ocovi poviedau, kod sa kceu žeňiťi, že ón takú ženu kce, čo ňebola aňi na sonci, aňi na mesáci, aňi na vetre, aňi pod oblohó nebeskó. Že ón za takó tájďe. Viproseu si od oca edneho mláďenca, s kerín vovenňe šľi. Tak šľi horámi, vrchámi, doľinámi. Na ednom vrchu našľi ednú starú babu. ,Dobrej večer, stará maťi!‘ ,Pán boh daj! Vezňi tej vilľice a podopri pod tejto mojäj mihauňice, nach ťa spoznám, kto si. Vitaj, Senpéter z Británie, čo potrebuješ?‘ ,Prosín jich, pani matko, nah mi poveďej vo takij paňi, čo nebola aňi na sonci aňi na mesáci aňi pod oblohó ňebeckó; takú potrebujen za ženu.‘ ,Najjasňejši kráľi. Vo ton jäj ňevien, aľe mojäj sestra na ton druhon vrchu vjé. Tá vás naučí, ako máte robiťi.‘ Tak z bohom šli ďaľej.

Večer prídu k starej babe: ,Dobrej večer, stará maťi!‘ ,Pán boh daj! Ďe sťe sa tu zväľi? Vezňi tej vilľice a podopri pod mojäj mihauňice. Vitaj, vitaj Senpéter!‘ ,Stará mati, či ste nepočúľi vo takjí a vo takjí paňí, čo nikda ňebola aňi na sonci aňi pod mesácon aňi pod oblohó ňebeckó, aňi ji vietor ňikda neobväl.‘ ,Vien, díťa moje. Jesto tüna na ednej lüki enná krivá vŕba a pod tó krivó vŕbó jesto edná sľiepka a pod tó sľiepkó tri vájca. Kto s tech vajéc vezňe edno cez dvanáctu hodinu, buďe maťi peknú zlatú mladú ženu.‘

Tüž tájšľi k tej sľiepki. Pán vzäu edno vájce a mláďenec si zväu dve vájca. O dvanáctej hoďiňe z vájci a uťekaľi ako vládaľi, kýn k starej bosorki ňeprišľi, ľebo tá sľiepka zľeťela a plameňom za ňimi hnala. Kod prišľi k starej babe, tá jich naučela, čô s ten vajcon maju robiťi. ,Sen mój, kod príďeš do slávneho drahiho trakťíra, rozkážeš tristoterakvo jello, ač to nebude hotovo pre tvoji paňi, tak s tvojej paňej ňémaš ňič, umrie ti.‘

Šľi vo venňe ak vrchámi tak dolinámi a prišľi do enneho mesta. Viďeli tan traktír veľme drahí. Povie pán mládencovi: ,Choj sa opejtaťi, či buďe tan tristoterakvo jello‘ Krčmár poviedau, že buďe. Kod krčmár zhotoveu jello, zavolau princa: ,No, už je hotovô šetko, čo je rozkázanô.‘ Krčmár sa nazdau, že tan mnoho ľidu príďe, a tan neprišľi ľen trej ľiďéj. Princ sa krčmára op?ejtau, či je uš šetko hotovô? Krčmár poviedau: ,Už je šetko hotovô.‘ Tode ťäjhou princ do vačku, viťäjhou vajce z vačku, zväu nóžik, rozkrojeu ho i viskočí z ňeho dieuka zlatá od päta do hłave. Hop, aľe ďieuka sa ob?zrela na óbed, chybälo dvacaťerakvo. Tak spalla a umrela. V strachu princ ňeveďeu, čo má s ňó robiťi. Zväu šabľu a mládenec pagňél a ďesku z dlážke vivaľiľi a tanu ji položiľi.

V ton ale viňišli von z krčme, princ poviedau: ,Mláďenec mój, jäj sa vráťin, tan ostále dve vájca, tak si jäj tájden pre edno, a čo život utratín.‘ ,Ňepójdu, ľebo son jäj zväu edno, tak jin ho dán, aľe iba v jich kraji.‘ ,Aľe ťi ňeverín, ukäž!‘ Ukäzau mu, tak mu ho razon miseu daťi. Tak šľi horámi, dolinámi. Prišľi zas do enneho hlavneho mesta, tan viďeľi veľme hlavnej traktír. ,Hej, mláďeňec mój. Mohlo bö v tonto traktíre vystáťí tristoťerakvo jedlo?‘ ,Pán krčmár, čiby ňemohlo vystáti v tonto traktíre tristoťerakuo jello, čo každvo druhvo bude?‘ Krčmár poviedau, že vystaňe. Krčmár hotoveu, ďeaké kuchárke nazhonobiu a hotoviľi tót óbed. Kod bou óbed hotovej, znoseu stouci veľäj douhich, čo sa nazdau, že príďe ta veľäj vojska jesť. Kod bolo šetko znósenó: ,No, už je šetko!‘ Tü princ pozrie, viďeu, že je toho veľäj. ,No, tohoto je moc, môžmo zahubiti to vájce.‘ Mláďeňec mu nezbraňovau. Chyťí princ nôž, rozkrojí vájce, vyskočí z neho von zlatá dieuka. Tak sa od ňé zasvietila krčma, akobö horela! Dieuka sa obzrela a viďela, že tan chybí desaťerakuo jello, spalla hňed a umrela. Tak ako prvú pochovaľi, tak aj druhú pod dlážku tanu vrhľi. Princ sa pusťeu plakaťi. Kod sa viplakau, mláďeňec mu poviedau: ,Nah ňeplačú, tu je ešťe edno vájce, ale jin to ňedán, chiba v našon kraji;‘ a tak šľi vo venňe.

Ale prišľi do svojho kraja, tak prišľi do enneho hlavneho mesta, čo starej kráľ takiho ňemau. Mláďeňec tajšó do krčme: ,Pán krčmár, či tüto môže b?ťi tristaterakuo jello a každô inakšie?‘ ,Môže aj šťeristo jedlá byťi a každó druhvo.‘ Tak krčmár hotoveu a princ si sádou za stó aj z mláďencom. Kod už jedlá zhotoviľi, tak jich krčmár proseu a douhe stouce pokládou a na každej táňer druhvo jello. ,No či je tü šetko?‘ princ sa opejta. ,Šetko!‘ ,No, mláďeňec mój, vezňi vájce a zahub.‘ Zahubeu vájce, viskočí ďieuka von zlatá, čô sa tak zasvieťila krčma, akobö od spodku v plameňi. Vískočí paňi von, princa chytí a objíme: ,Jäj son tvojěj ač do smrťi.‘ Vezne łežičku, tak si z každeho jedla zasrebla za ennü łežičku. Princ sa radovau, že krásnu zlatü princeznü šikuje. A tak šľi.

Ešte edon ďen maľi chvodze a tak prišľi do jich majiéra najckorej. Tan si vípejtali kus mľieka a masla. Kod si zajedľi, tajšľi do zahraďe oddejchnuťi si, ľebo bola horúčava veľká. Pán zaspau pod ennó jablonó v chládku aj s mláďencon. Tá zlatká dieuka ňespala. Ta prišla enná stará majiérnička. ,Najjasňejšäj princezná! Nach idu pozrieťi, akje mámo krásné ruže po zahraďe.‘ Princezná šla z radosťó s tó majiérničkó po zahraďe. Videľi tan studňi. Opejtala sa princezná téj starej majiérničke: ,Čo to máťe tanto?‘ ,Tan je studňa hobvoka. Enno vedro tanu iďe a druhô vo.‘ Princezna nazerala do tej studňe a majiérnička chiťela ji za nohe a vrhla ji tanu do studňe. Tak tá zlatá dieuka nebožäjtko ostála v studňi, aľe sa nezadusela, ostála zlató rebó.

Majernička stará čo ňevihútala? Bola veľme bohatá, dieuku si obliekla do veľme drahích šát a postavela ji k princovi. A princ to nespoznau, aľe mláďeňec spoznau, že je to ňi ďieuka z vájca. Ale mláďeňec sa bojau poviedaťi pred pánon. Tak šli vovenňe. Mláďeňec čušau. A prišli k ocovi do Británie mesta. Princ zo ženó boľi tan vo venňe za seďen rokó. V ton čase Panboh požehnau princovi triročného chlapca.

Teh nahámo a tájdemo k tej studňi. Zažádalo sa staremu kráľovi piťi z ťéj studňe, lebo bola v ňé dobrá chladná voda. Poslau mláďenca na vodu. Enno vedro tanu šlo a druhó vo.’ Koď vedro tanú vňišlo, začrela sa mu zlatá reba a to tá ďieuka bola. Tak tü rebu doňiesľi kráľovi upražiťi na óbed. A to bola reba, čo žáden na svete takú ňevideu. Tak ji hňed hotoviľi pre kráľa. Mláďeňec dostau za ňú dar od kráľa. Kod tü rebu škrabaľi, prišla stará majiérnička tanu do kuchine. Oná bola dada tomu ďiťaťi (chlapcu), čo princ mau od jé ďieuke. Schiťela sa za bricho tá stará bosorka, že ač s téj rebé koštuje kto, že razom umrie. Chiťeľi rebu, hned ji do óhňa vrhľi aj šetke šupine s ňie čo naškrabaľi. Aľe odľeťela edná šupa, která sa skrela medzi ďeske. A tak rano, kod mláďeňec chiže zametau, vimietou von tú šupu z téj rebe a v smeťach ji vrhou na hnoj. Do rana narôsla tan enná zlatá hruška a na ňé hruške až hen po zen. Kod rano starej kráľ stáu, viďí na okno, čo sa to zasvietelo v jeho dvore, veľme se zaradovau, že mu pán boh na jeho starej dňi takiho stroma požehnau. Aľe stará bosorka videla tű zlatű hrűškű, ľakla sa a svojé dieuki poviedala: ,Ač tű hrűškű ňevikopu zo zeme, už je po našom živote. To je, ďieuka mojäj, ta švandra, čo son ji do studňe vrhla.‘ Tak hrušku hňed rozkázala vojskü vikopaťi a spáľiťi. V ton vietor zaväu, kod tá hruška ľeťela, tak edon brosk odfŕkou za bránu. Z toho brosku sa spraveu edon zlatej krížik.

Šla enná stará žena z modľíb z kosťela. Našla si tot krížik na chonňíku. Zväla si ho a doňiesla do svojho domu a zakvačila ho na klinčok. V ton okanžeňí krížik prevraveu hlason: ,Hej, mamičko mojäj, ve’ son už ta vilačňela, lebo son seden rokó nejedla.‘ Baba sa trhla, že kto na ňí zavolau. Ozrie sa a predesí sa, že tan na klinčoku viďí zlatü ďieuku viseťí na ručníku. ,Hej, mamo mojäj, kod mňäj pánboh obživeu, v vašej starosti buden vás opatrovaťi, ľen mi dajte dačó zajesťi.‘ Mala stará baba enno vájce uvar’éno, tak ho zelle óbe vovenňe. A tak poton ďieuka, kod sa najedla, poviedala matki starej: ,Mamičko, način nán zarobití kus groša, ľen ma viprauťe do fabrike.‘ Tak šlo ďieuča robiťi do fabrike. Baba mu nadrjäpala handre na hlavu aj ji obľiekla a tak ji vípravela do robote. Prvéj ďen robí. Prišjiu kráľ mladej pozrieti na fabriku. Oná na kraji sedela. Hňed sa zastaviu kráľ: ,Ďieuka mojäj, ďe si sa tu zväla, takú krásu son ňikda ňevideu, nože si odkre tot ručňík.‘ ,Ej, neodkrejen ho, ľebo mi je chrastavá hłava.‘ Ňekcela sa ukězati, že je oná zlatá ďieuka. Kráľ od ňie tájšó k druhie, tretie, ač do tisíc a vráťiu sa domó.

Na druhý ďen prišjiu najdrjiu k tomu ďieučaťi chudobnemu, čô tű starű chovala a čo za seden rokó ňič nejella, iba po siedmich rokoch edno vájco spolu z babó zedla. Prišjiu kráľ k ňie: ,Ďieuka mojäj, krásna ľibá, čo sa ťi sňívalo?‘ Oná si zdejchla k pánubohu a zavolala: ,Ej, bože môj, bože môj, čo sa mňe snívalo? Mne sa s nimi, najjasnejší kráľ, sňívalo. Kod oňi môj sen vipočúvaju, tak budü aj plakaťi. Aľe jin ho ňepovien, ľebo je douhí. Kod boľí mlaďí, ocovi poviedaľi, že sa kcú žeňiťi a že si kcú takú paňi zvaťi, čo nebola ani na sonci ani na mesáci ani na vetre ani pod oblohó nebeskó a kerá ňebola aňi naroďjéna…‘ Tak v ton strnuu kráľ starej, ľebo sa preľakou za svojho eďineho sena, že ho už nikda ňevidí, kod raz odýďe… Kráľ mladej poviedau: ,Hej, ďieuka mojäj, to bou peknej śen so mnó, aľe mi ďaľej rozpravaj tot śen.‘ ,Hej dostáľi oňi ennu krásnu ďieuku, že takej ňebolo v tonto sveťe, aľe si ji ňeveďeli varovaťi.‘ A poton virozprávala šetko, čo sa s ňó robelo, akobö sa jé to bolo sňívalo… Kráľ mladéj šetko vipočúvau tot śen vo jié živoťe a vo jeho žeňeňí. Spoznau ji, že je oná tá pravďivá jeho žena, a tak ji zväu na ruke a ňiesou si ji do palote.

Rano zavolau svoji podvržénu ženu a sádou si s ňó za stó. Poton zavolau jié matera, tü majiérníčku. Salli si dovenna za stó. Zavolau k tomu šťeriadvacäťich radcó a opejtau sa jich: ,Čob? takí človek zaslúžeu, čo by nás dvüch roztrhou?‘ a ukazau na sebäj aj na ženü. Jeho žena poviedala, že je takí človek ňehoďen ľen žeľezneho koňa rozpáľiťi a nanho ho posadiťi, ab? zahinuu. Tak kráľ poviedau: ,Žeňička mojäj. Akô si si pravo odtrhla, s takýn pódeš.‘ Hňed podvržénu ženu chytili aj jié maťera a posaďili jich na koňa óhňiveho a tak óbe zhorele. Poton si princ došikovau zo susednej chiže svoji vlasnú ženu, čo za seden rokó za ňó pütovau, a šetko sa zradovalo nad jié krásó.“

Verzie tejto látky sú snesené v Anm. K. H. M. Grimm. II., 125 pozn., Kretschmer, Neugriech, VM, 325 č. 3.

1. Rozpráva sa v Codexe Revúckom A, 70b — 71b,^[89] a rovnako v Prostonárodňom Zábavníku IV., 111 — 115, pod nadpisom „O panički so zlatími vlasámi“.

Podávame text podľa Prostonárodnieho Zábavníka IV. a odchýlky textu z Codexu Revúckeho zaznačujeme v poznámkach:

„Bou ráz jeden otec a jedná mat, a mali dva deti; jedniho chlapca a jedno djouča. Tíchto deťí vlastná mať bola zomrela, tak len macochu mali, a tá jim velmi zlá bola, bila jich každú hodinu, trápila a sužovala.

Keď boli odrostli, povje djouča bratovi: ,Braček muoj, podme mi slúžiť, veť nám v službe lepší bude, jako pri tejto zlej macochi, veť nás tam biť nebudú, a aspon si čuo to vislúžime.‘ Brat pristál, a oni tajšli; príjdu do jednej hori — obzre sa brat na sestru: ,Ach, sestra moja, jakje ti zlatje vlasi máš! Jaká si ti pekná.‘ A tá jeho sestra velmi uťešenuo djouvča bolo: mala zlatje vlasi, keď sa smjala, ruže je v ustách kvitli, keď plakala, perli jej padali, a kde stúpila, tam zlatá tráva rostla, a ta voda, s kterou sa umívala, zlatou ostála.

,No, vera si ti velmi utešená,‘ (pekná) povje brat. ,Veť ja vjem, že som taká pekná, ale keď chcem, muožem to zpraviť, že buďem i pluhavá.‘ (Sa zpraviti na pluhavú.) Keď tak šli do tej horki, prišli na rozcestja. ‘No, braček,‘ povje djouča, ,mi nepuojdeme vedno slúžiť, ale sa rozďelíme, lebo bi sa nám tak zle vodilo. Na, tuto ti dám z mojich vlasou jeden vlások, to ti bude na pamjatku, ale že ma nejak nevyzradi, lebo bi si i mne i sebe nešťaslivím urobiu. Keď ti budem na dačuo potrebná, tak len prijdi do tejto horki, tu mne na veki najdeš.‘ Tak sa rozišli.

On tašjou do mesta a tam stau do službi u jedniho krála koňe rjadit. Rjadiu on tje koňe, a ten vlas si naveki zavesiu do stajni a pri ňom česau, svjec nespálil ani polovicu z toho čo druhí, a zvíšenje naveki nazpet dau. Zpitoval sa ho, čím si on v tej stajni svjeti, ale on nechceu naskrze povedat.

Bola ráz u toho krála velká hostina, a jeho opojili a zas sa ho len zpitovali, pri čom on v tej stajni češe tje kone. Tak on vipovedau, že má jednu sestru, čuo zlatje vlasi má, tak že má od nej jeden vlas, od ktorého sa tak svjeti, jako kebi svjeca horela, a že je velmi pekná, že keď sa smeje, že jé v ústach ruže kvitnú, keď plače, perli padajú, kde stúpi, zlatá tráva roste, a vodou (voda), s kterou sa poumíva, zlatou ostane. ,No,‘ povje král, ,ukáž že ti nám ten vlas, a keď ti takú sestru máš, odvedéž (odvediž) ma ku nej, lebo já ju musím za ženu mat.‘

Ráno sa prebrau ai pomislí: ,Čuo že som já to povedau? Ach, jak mi sestra prikazovala, a já som ju takto vizradiu, jak že já to zatajím?‘ Král ho dau poznovu zavolati a opituvau sa ho o tej jeho sestre; dost on tajiu, ale král vlas už mau, tak sa len priznau. Král mu kázau zapráhat, že puojdu pre nú; do hintova posadili jednu paňú i s cerou, a tá pani bola Ježibaba; král si sadou na koňa a ta šli. Prišli do tej hori, kde tá panička bola, čo zlatje vlasi mala, keď sa smjala, ruže jej z úst vikvetali, keď plakala, perli jej padali, kdé stupila, zlatá tráva narostla, a s vodou, čo sa umívala, zlatá ostala. Prijdú ku jednomu domčoku a právě ju našli, keď taká krásna bola.

Královi sa zapáčila, tak jú nahovárau a slubovau jé všelijakje veci pokjal, kímkolvek neprislúbila, že pojde zaňho. Kráľ uraduvaní posadiu ju do hintova ku tín pannám, drahje šati jej bou doňjesou; král si visadou na koňa a bežau popri hintovu a zavolá: ,Ticho, ticho s mojou pannou, abi sa jej z krási neztratilo.‘ I to krásno djouča sa zpítalo: ,Čuo povedá muoj pán, čuo?‘ A tá Ježibaba povedala: ,Abi som ti ruki po lokti odrezala.‘ A ona povedala: ,Jak muoj pán káže, nech (nach) sa tak stane.‘ Tak Ježibaba jej ruki po lokte odrezala. Jej brat šecko počuu, ale sa báu dačuo povedat.

Zase ten král okolo hintova bežau a rekou (čo bežau, rekou): „Ticho, ticho s mojou pannou, abi sa jej z krási neztratilo.“ A tá sa zas Ježibabi zpítala: „Čuo to povedá muoj pán, čuo?“ A tá Ježibaba povedala: ,Abi som ti nohi po kolená odrezala.‘ A ona povje: ,Jak muoj pán káže, nach sa tak stane.‘ Tak Ježibaba zas jej len nohi po kolená odrezala, a jej brat, čuo kone poháňal, šecko vedeu, čuo sa robí, ale nič nepovedau, lebo sa báu.

Zas král zavolá poza hintova: ,Ticho, ticho s mojou pannou, abi sa jej z krási neztratilo.‘ To djevča sa opíta: ,Čuo to povedá muoj pán, čuo?‘ A Ježibaba odpovje: ,Abi som te zo šatí zvlekla a do mora hodila.‘ ,Jak muoj pán káže, nach sa tak stane.‘ Tak Ježibaba ju vizlekla a práve boli pri moru, tak ju do mora hodila. Jej brat šecko vedeu, ale nič nerjekou.

Ježibaba si céru do tich šat oblekla, pripravila, a tak prišli domou. Tu ludja čakali na tú krásu, ale jak jú videli: ,No, mau si on čuo vibrat, mau on za čím takí svet konat!‘ Královi, jak ju videl, tješ sa mu znepáčila, lebo keď sa smjala, nekvitli jej v ustách ruže, ani keď plakala, nepadali jej perle, a kde stúpila, tam zlatá tráva nerostla, a s tou vodou čuo sa umívala, ješte smradlavá bola. Král sa mrzeu a Ježibaba ho ješte nabadurkala na toho jej brata, že hu (ho) oklamau. Král, rozhnevaní a od Ježibabi nabadurkaní, dau toho jej brata po členki do múru zamurovat.

Mezitím tá panička s timi zlatími vlasami, keď ju bola do toho mora hodila, urobila sa na ribu a tam bívala. A rás, keď sa na slnku obsúšala, videla jednú ženičku, že nese husi predávat. Zavolala ju k sebe: ,Ženička, ukážte že tje húsky!‘ Jak jej jich ukázala, povje: ,Ženička, ja vám tjeto huski na zlatje zpravím, choďte si jich predat do královej paloti, ale si za ňe nič inšuo nepítajte, len nohi a ruki, lebo že vi máte takú djouku, čuo je bez rukí a nohí,^[90] tak že bi sa jej azdaj prihodili.‘ Ženička jej šecko prislúbila a tašla ku královskej paloti, že či bi zlatje húsky nekúpili? Hned oznámili královnej, a ona jich hneď chcela odkúpit, tak sa opítala, čuo (že čuo) stojá. ,Ach,‘ povje ženička, ,za žjadanje (žjadne) peňjaze jich nedám, ale mám jednu djouku, čo ruki ani nohi nemá, tak bi jich ja dala za tje ruki a za tje nohi.‘ Královna hned poshledávala (poshledúvala) a dala jéj jich. Ženička pobrala nohi a ruki, donjesla jich tej morskej panički. Tá si poprikladala a hned sa jej prirostli, a ešte tisíc rázi krajšja bola.

Jak prvú noc ten jej brat zamurovaní bou, o pou noci zabúcha dakdo na dvere: ,Kdo spíš, kdo nespíš, otvor mi dvere!‘ a to bola jeho sestra.

,Já ani nespím, ani spím, ale ti nemuožem otvoriť, lebo som po členki zamuruvaní.‘ Tak si potom sama otvorila a vnišla dnu, brata si poumívala, učesala a na hrebenu jeden zlatí vlas nechala (nachala) a hreben mu pod hlavu položila a odišla. Na druhú noc zas len tak zavolála, brata učesala a dva zlatje vlasi na hrebenu nechala, a ten jej brat už po kolená bou zamurovaní, a povedala mu, že ešte raz príde, ale že až nje vjac.

Ráno len slúha, šecko porozprával jak ona prišla, jak búchala, a že tri zlatje vlasi na hrebenu nechala.

Král na tretú noc sa sám na stráž postaviu; o pou noci prijde panička, zabúcha na dvere: ,Kdo spíš, kdo nespíš, otvor mi dvere!‘ A král sa ozve: ,Ani nespím, ani spím, a dvere ti neotvorím, lebo som ja po pás zamurovaní.‘ Tak si ona dvere otvorila a dnu vnišla, poumívala ho, učesala a tri vlasi na hreben obkrútila; jak mu ho chcela pod hlavu položiť, milí král skočí, ulapi pannu pres poli, ona sa naráz na hada, na žaba, na ještericu (jaštericu) začala házet, ale král ju nepustil. ,Nepustím te,‘ povedá ,nepustim, kím se (sa) kolvek na takú pannu neobrátíš, jako si bola.‘ Ta sa obrátila zas na takú krásnú pannu a prosila ho, abi ju pustil, ale král: ,Nje, nepustím te,‘ povedá, ,nepustím, kím mi koľvek neprislúbiš, že mi neujdeš.‘ Na veľa mu príslúbila, že neujde, ale len na taki zpuosob, jestli Ježibabu i s cerou zabedniť dá do suda (dá preč odstrániť. Tak jej král prislúbil. Ježibabu dali do suda zabedniť.), čo bou klincami obití, a do mora jú po brehu zkolotat, a Ježibabinú djevku (djouča) mezi koňmi roztrhat.

Tak potom žili, žili až nepomreli, a sestra si brata bola od smrti visvobodila.“

2. Túto rozprávku usporiadal P. Dobšinský v Slovenských povestiach, str. 156 — 164 (nov. vyd. 376 — 388), pod nápisom „Zlatovláska“, a síce mal pred sebou texty, ktoré podali: „Lud. Reusz z Gemera; Št. Marko Daxner z M. Hontu a Ján Štúr.“

Prvá čiastka shoduje sa temer napospol s rukopisným textom, ktorý sme práve uviedli. Treba poznačiť, že brat a sestra volajú sa Jachymko a Otolienka, akiste podľa rozprávania Daxnerovho. Srv. Súpis I., 90. Podľa poznámky na str. 157 dostal brat „podľa druhého rozprávänia“, t. j. akiste Daxnerovho, sestrin obraz „na zlate belavým plameňom namaľovaný“. V poznámke na str. 160 Dobšinský pripomína motív rukopisného textu, že žena vymenila zlaté husi za odťaté ruky a nohy.

Počínajúc týmto motívom, Dobšinský pridŕža sa inej predlohy. Rozpráva sa, ako záhradník vymenil ruky a nohy za perly a zlaté ruže, ktoré jej padaly z plačúcich očú a usmievajúcich sa úst. Ostatok o tajných návštevách dievčaťa u brata až k odsúdeniu Ježibabinmu je spracovaný podľa textu Daxnerovho.

Tento text je v Codexe Tisovskom C. str. 55 — 66, a v rukopisnom sošite VIII. g (Rozličné rozprávky). str. 21 — 30. Tento text podávame:

„Osamotňelje^[91] ako dva palce seďeli za jedneho rána dve siroty pri obloku, jeden šuhajček a jedna ďjevočka. Oťec ich, — bohatí to sedljak — už bou dávno pochovaní, matka, práve keď na misľi mala zaopatriť si dajakeho zaťa, musela sa na neštasťja odobrať za svojim mužom na druhí svet, zaňechávajúc celuo bohatstvo na ruku svojich ďjetok.

Takto dosť bola bohatá jej céra; ale čo bi aj to bohatstvo ňebolo bívalo, predsa, bi sa bolo o jej ruku dosť švarních šuhajcou uchádzalo, lebo sa po jej šiji zlatje vláski vinuľi — a ona sama bola krásna, uťešená, ako bi ju len sám Pán Boh bou maľuvau. — I dobrá biť musela, ľebo velmi rada viďela svojho bračeka Jáchimka, — čo bou rokom od ňej mladší — a Jáchimko tješ rád viďeu svoju sestričku krásnu Otoljenku.

Ako tak seďeli za toho rána, tu začňe Otoljenka svojmu bračekovi: ,No, braček muoj, povedzže mi, povedz, či si sa už dák namisleu na tú cestu? — Vidíš, vidíš, ta doma len virástneš ako to drevo v hore, a ňič sa — najme odo mňa ňenaučíš. Tajďi ti len, tajďi svetom, zaopatri si u dákeho bohatjeho pána službu, abi si sa predsa dačomu podučiu. Už ja — čo že tam po mňe, — už ja ostaňem len doma.‘ ,Ach, sestrička moja,‘ povje Jáchimko, ,veru ja ňejďem, ako že bi ja mohou bez ťeba žiť! — a to ešťe medzi cudzími ľudmí. Ja len tu s ťebou ostaňem.‘

Aľe ona každoďeňňe opakovala svoje napomínaňja, abi len ta šjeu svetom a nadobudnúu si v ňom dajakej skúšenosťi, a tak sa potom múdrejší, hodňejší do domu navráťiu.

,No, keď už tak chceš,‘ povje Jáchimko, ,poručena Bohu, už ľen puojďem, ale aj to skorej ňje, len keď sa mi dáš na zlaťe belavím plameňom vimaľuvať, abi som sa keď ňje s ťebou, aspon s tvojím obrazom muohou vo smútku poťešiť.‘

O ňedlhí čas sa prepoďivní obraz vihotoviu, a Otoljenka ho sama zavesila na šiju odchádzajúceho brata, žehnajúc ho pri tom sestrinskimi sloví: ,Ach, braček muoj, braček muoj, ňepovedz že ti ňikomu, skaďe si, aňi ňevijau pred ňikim, že máš dajakú sestru.‘

,Dobre, dobre,‘ povjedau Jáchimko a stúpau s pánom Bohom ďalej.

Iďe, iďe čez hori, čez doli. Pred ňím i za ňím plno sa viňje všelijakích krivích i rovních cjest, čo zošívajú širokí svet od konca do konca, že aňi ňezná, ktorou sa má pustiť. Ale on len iďe, kďe ho oči vedú, až tak i príďe do jedneho velikjeho, slávneho mesta.

Ako koľvek ňeznámi človek, keď vstúpiu do krásneho bohatjeho kostola, zastaňe si na postrjeďku s rukamá na zad zloženimá a hlaďí hňeď hore — hňeď dolu, hňeď na šetki strani okolo seba, potriasajúc za každím hlavou: tak i náš Jáchimko. Hňeď sa obzerau vo veľkom meste sem i tam, ako takí, čo chce kradnúť hňeď sa zas zahľadeu do dákej veci, ako dáki hvezdár do ňeba, že sa mu už len tak meňilo šetko pred očima.

Práve si bou tak zastáu pred jeden krásni velikí dom a merau ho očima od spodku do vrchu, od kraja do kraja. I zazreu ho pán toho domu z visokjeho obloka a hňeď poslau svojich slúhou, abi mu ho hore zavolaľi.

Dovedú ho hore a k doveďenjemu pán takto povje: ,No, čo že si sa tak ďívau na tento muoj dom, či sa ťi adaj páči?‘ ,Ach, páči, páči, ale bi som si ja hladau dákeho dobrjeho pána, čo bi ma do službi prijau.‘ ,No, ja ťa prímem, lebo mám potrebu na takjeho šuhaja ako si ti, ale či sa rozumješ okolo koňí?‘ Jáchimko pokívnúu hlavou, že ánó.

I rozprávau bohatí pán ešťe ďalej, — lebo sa mu ňevinje reči dobrjeho šuhajca ľúbili: — ale keď sa ho spítau, skaďe bi bou, či má brata lebo sestru: tu oňemeli jeho ústa, lebo sa rozpomenula miseľ na prihrážku sestrički.

V stajňjach bohatjeho pána štvero koňíkou po podmolách dupotalo, — lebo ňemaľi ňikoho, kto bi ím bou mekej košarinki za rebrík nakládou, ňemali ňikoho, kto bi ím bou zahnojenú podmosťinu vičisťiu. I nasipau Jáchimko paripám do válova obroku, virjadiu stajeň, občesau koňíki. A od toho času málo ho bolo vídavať von z dvora: vše len seďeu v chľjeve a ťešiu sa pri svojom zlatom obraze, — a tu i tu, keď takje dňi nastaľi, si pri ňom i zaplakau.

Pán ho mau rád, ako dobrjeho slúhu. Aľe ďivno to, velmi ďivno bolo ostatnej čeljadke, že ich noví kamarát ňikdi večerom ňebere svjecu do stajňe a preca sú mu jeho paripi každuo ráno tak čistje, ako ľen to zrkadlo.

,Čo robí, to robí,‘ misľí si zvedavá kuchárka, ,už ho ja musím dostrjehnuť, abi to čo bolo,‘ a ťahá sa ťicho za Jachimkom ku chľjevu. Ačpráve Jáchimko opatrní dobre bou na stajňi šetki škári a škulini pozapchávau, preca sa bou dák zabudnúu klúč za dverí vitjáhnúť, že kuchárka mohla čez klúčovú ďjerku bezpečňe do chľjeva nazerať. Tu Jáchimko dľa običaja viňau obraz svojej sestrički na zlaťe beľavím plameňom vimaľuvaní: ako za najbelšieho dňa, tak sa mu začalo v chľjeve svjeťiť. Potom bere do ruki česadlo a kefu, rjaďí si koňe a medzi robotou tu i tu si z hlbokjeho srdca zavzdíchňe: ,Ach, sestrička moja drahá, na čo že som ja od ťeba odišjeu? Muohou som sa doma preberať medzi dukáti a toljari, a tu musím cudzje koňe opatruvať!‘

Šetko to počula a viďela kuchárka a hňeď bežala ku pánovi vijaviť mu veľkuo tajemstvo. Tu pán, šviskí mladí, ňeženatí šuhaj, hňeď dostau ostrohi. Dá zavolať Jáchimka a spituje sa no, skaďe je, či má sestru. Aľe Jáchimko bou na tú otázku hluchím i ňemím. Zatim rozkazau pán zaprjahnuť do hintova. Že stoj čo stoj, on sa musí dozveďjeť, skaďe je Jáchimko, a musí vikutať jeho sestru.

Zarapajčau hintov po meste kameňím viloženom, zarapajčau i po prášňivej ceste, že sa ľen tak kúrilo za ním. ,Či si sťjato prišjeu, či sťjato?‘ spituje sa pán kočiša. ,Ja ňevjem, ja ňevjem,‘ odpovjeda mu tento, a aňi hrozba aňi prosba ho ňepohňe k druhej odpoveďi.

Dobre, ľebo ňebars. Už pár tížňou po sveťe takto sem i tam blúďili, až na pokon prišľi i do toho mesta, skaďe bou roďení Jáchimko. Tu šuhajci, čo sa dakedi s Jáchimkom hrávaľi, hňeď poznaľi svojho kamaráta a začaľi sa mu klaňať a kamarátski ho vítať. Darmo sa zakrúcau Jáchimko do kepeňa, darmo si čjapku na oči sťahúvau, abi ňebou vizraďení: pánovi bolo už na tom, čo viďeu a počúu, dosť, ľebo sa hňeď začau dopituvať ľuďí na Jáchimkovu sestru, — a títo, hotoví naraz mu dopomohľi k cjeľu.

Vstúpiu dnuká do chiže, kďe krásna Otoľjenka pri praslici dlhú ťenkú ňitku viťahuvala: aľe on ňeveďeu, či sa má nazpet vráťiť, či kďe sa má poďjeť, či má hľaďjeť na zem, či na Otoľjenku. A to ľen šetko pre to, že ho tá jej krása tak veľmi bola dojala. Pokloňiu sa, ako sa veďeu, rozprávau jej, čo veďeu. Dosť na tom, že prišjeu i na druhí i na treťí raz: a čím ďalej choďiu, tím bou naveki ku ňej smelší a bližší, až jej na pokon vložiu na palec svoj zlatí prsťeň, a ona, — Boh zná, ako sa to stálo — daruvala mu zaň svoj.

Od toho času začala sa strojiť bohatá svaťba, a keď sa už pristrojila, potom sa i slávila. Jáchimko bou na ňej družbom, a jeho sestrička bola krásnou ňevestou bohatjeho pána.

Minúu rok, minúli dva, a ňezakaľenuo šťastja dívalo sa^[92] z jasného ňeba na milostní dobrí pár. Tu upadla Otoľjenka do posťeľi, a dobrí manžel hňeď dau ku pomoci zavolať skúšenú babu — a to bola striga. Lebo ak náhľe Otoľjenka zlatovlasjeho chlapca poroďila: hňeď baba sadla na ohrablo, chiťila Otoľjenku za zlatje vlasi a ľetela s ňou vrhnúť jú do mora, a na jej mesto hňeď svoju ďjevku, čo jej ju ňikto za muž brať ňechceu, do posťeľe položila.

Boskáva oťec zlatovlasjeho sina, boskáva ho s ňevislovnou radosťou: aľe čo pozrje na posťeľ, to sa jeho veľká radosť adaj vo večje ešťe poďiveňja (prediveňja) zmeňila. ,Kďe že je moja Otoľjenka?‘ tak volá zďesení, ,toto ňje sú jej zlatje vláski, toto je ňje jej aňjelská tvár, — kďe sa mi poďela moja žena?‘ Aľe žjaden zo slúžebníkou ňevie o ňičom ňič. Tu pristúpi k pánovi stará baba a jašťeracím jazikom a hladkími slovmí začne mu vikladať; že je to ver jeho Otoľjenka, aľe že darme, že sa to ver v posťjelke každá žena tak premeňí. A vikladá a rozkladá širokou papuľou dotedi, kím dobrí pán i ňeuveriu, kím ňezaplakau za straťenou krásou svojej Otoľjenki. Aľe od toho času ňeviďelo slúžebňíctvo, že bi pán príveťivuo oko dakedi bou na ženu obráťiu. Málo kedi bívau doma: a keď aj bou, zatvorení v osobitnej svetľici, nad svojim sináčkom sa ťešjevau.^[93]

Medzi tim za smútku pánovho, ulapila nová žena do ruki domovňí kantár, šetko po jej vuoľi ísť muselo. Jej striguoňska duša každí ďeň musela dakomu ubľížiť. Plač ubitích slúžjek bola jej najkrajšia muzika, a vzdíchaňja dobrích slúhou, čo už od dávna pánovi verňe slúžiľi, bolo jej največou radosťou. Jeďiní Jáchimko, ten naveki dohovárau pánovi, že je to ňje jeho žena, ukazujúc mu pri tom plameňom v zlaťe vimaľuvaní obraz Otoľjenki. A dobrí pán tu i tu už celkom uveriu svojmu švagrovi, že je to ňje jeho žena; ľebo čo bi sa i na tvári bola premeňila, aspon bi jej dobrá duša bola ostala. Aľe zakaždím prišla stará striga, a hňeď bolo šetko dobre.

Čokoľvek bolo v dome pánovi vernuo a miluo, šetko mladá paňi odohnala preč. Ešťe jeďinkí Jáchimko zbívau, i tohoto dajak musela od pána odstrániť. Že je, povedá, chlapec chorí, že mu Jáchimko dač museu porobiť. I dala ho za pokutu do zeme po pás zakopať a to na takuo mesto, kďe slúžki naň pomije zľjevaľi.

Dobre ľebo nebarz. Bolo tu, kďe bolo jedno veľikuo širokuo more; po jeho hlaďiňe plávaľi bjele kački, plávaľi v hodnom krdľu, rozprávajúc medzi sebou veci poďivnje.

,Hla,‘ ozve sa jedna, ,teraz dala mladá striga zakopať Jáchimka po pás do zeme a rozkázala slúžkam, abi mu pomije na hlavu zľjevaľi.‘

,Jaj,‘ povje druhá, ,to bi ešťe ňič ňebolo, aľe ona už teraz premíšľa, ako bi muohla zlatovlasjeho chlapčeka zo sveta zňjesť.‘ I pozhováraľi sa ešťe kačički, zatrepotaľi krídlamí a viľeťeli hore pod oblaki, a potom nocou ďaľej sa ponáhľali, až prišľi ponad tem dom, v ktorom bívau Jáchimko. Tu jedna kačička, bjela ako sňeh, zo zlatím chocholom, zľeťela dolu a zakľepala na bránu. ,Ach, Jáchimko muoj drahí, nože mi no otvor!‘ ,Ach, duša moja, kďe že bi som ťi ja muohou otvoriť, veť som ja po pás do zeme zakopaní.‘ ,Ach, nože mi ľen otvor, veľ som ja adaj tvoja sestrička.‘ I pozbjerau sa Jáchimko a otvoriu dvere. Tu krásna jeho Otoľjenka vstúpila dnuká a začala mu dohovárať, že načo vijaviu, že má sestru. A Jáchimko sa jej ponosuvau, ako tá nová paňi s ňim zachoďí. Narozprávaľi sa, nasanuvaľi jeden druhjemu. ,Ach, braček muoj,‘ rečje Otoľjenka, ,či nemáš dačo zesť?‘ Že vera ňemá, že sa ľen tím živí, čo služki naňho viľejú. Tu ona ľahkou nohou prebehla do pánovej svetľice, a čo koľvek bolo v skriňi dobrjeho, šetko pojedla. Potom nadájala a naboskávala chlapčeka. Na pokon ešťe vzala do ruki pánou hrebeň a začala s ňim svoje zlatje vláski prečesávať. V tom zatrepocú popred oblok bjele kačički: tu Otoľjenka odvrhla ňeočisťení hrebeň, spravila sa na kačičku a viľeťela otvorením oblokom za svojimi družkamí.

Svitlo. Pán sa pozbjerau z posteľe i zaďiviu sa, že chlapček jeho bľadí, ňedúživí, teraz tak červeno a zdravo, ako ňikdi predtím, vizerau, — a to ľen čo ho maťerinskje prsá boľi obživiľi. Iďe pán ku skriňi, tu zpozoruvau, že tam najlepšie kúski chibja. I krúťiu nad tím hlavou.

Obľjeka sa, príďe ku zrkadlu, abi sa učesau: tu viďí v hrebeňu zlatje vláski. Hňeď mu svitlo v hlave, čo bi to muohlo biť. Dau teda zvolať šetko slúžebňíctvo, spitujúc sa každjeho, či bi ňebou dakoho zpozoruvau tej noci v dome. Aľe ňikto ňeveďeu, vijmúc jeďinjeho Jáchimka, ktorí aľe šetko zatajiu, ľebo mu tak bola Otoľjenka prikázala. Tu pán si umjeňiu, že na príducú noc ňebuďe spať, a nakládou všelijakích drahích jedál a nápojou do skriňe.

Ako včera tak i dňeská plávaľi bjele kačički po hlaďiňe mora, vedúc medzi sebou reči o vecach poďivních. ,Hľa,‘ tak začne jedna, ,práve teraz dala mladá striga zakopať Jáchimka do zeme, a to po samje pazuchi, abi mu služki na hlavu pomije zľjevali.‘ ,Veru tak,‘ ozve sa druhá, ,aľe ja vám aj inšje povjem: tá mladá striga dala zlatovlasjemu chlapčekovi jedu.‘ ,A od toho jedu,‘ ozve sa zas treťja, ,žjaden ljek mu ňespomuože, hiba mljeko z prsou jeho vlastnej matki.‘ Porozprávaľi ešťe kačički medzi sebou, zatrepotaľi krídlami a ľeťeľi, ľeťeľi pustou nocou až k tomu domu, kďe Jáchimko bívau. Tu sa jedna dolu spusťila, — bjelužká ako sňeh, zo zlatím chocholom na hlave. ,Ach, Jáchimko muoj! otvor že mi otvor!‘ tak volá na vráta. ,Ach, duša moja, kďe že bi ťi ja otvoriu, veť som ja po pazuchi do zeme zakopaní.‘ ,Ach, nože mi ľen otvor, veť som ja tvoja sestrička.‘ Prisiľiu sa Jáchimko, vimorduvau sa von a otvoriu jej. Tu zas šetko tak, ako pred tím. Shovárala sa s ňim; tašla ku skriňi, najedla sa, nadojila chlapca i prečesala zlatje vlasi: — a keď zatrepotali na sviťe pred oblokom kačički, viľeťela otvorením oblokom za ňimi. — A pán; pán bou zaspau a ňeveďeu o ňičom ňič, i hňevau sa, keď ráno viprázňená bola skriňa a zlatje vláski v hrebeňu znovu svedčiľi, kto tam bou. Darmo on zháňau dovedna slúhou, žjaden ňeveďeu o ňičom, ľen kuchár, ten pošepnúu ťicho pánovi, že viďeu čez kľúčovú ďjerku takú a takú paňú, čo mala zlatje vlasi a nadájala toho chlapčeka. Tu pán zas nakládou dobrích vecí do skriňe a umjeňiu si skalopevňe, že stoj čo stoj on ju musí teraz dostrjehnuť.

More širokuo hučí a na širokohučjacom mori^[94] člapkajúce sem i tam kačički zas sa ľen medzi sebou o vecoch ďivních, poďivních zhovárajú. I prerečje jedna: ,Hľa, už zakopaľi Jáchimka po samje uši do zeme a ľjevajú mu na hlavu pomije.‘ ,Hej ňje, to ňje,‘ povje druhá, ,aľe pľuhavá paňi zas dala zlatovlasjemu chlapcovi otravi: a od tej otravi mu žjaden ľjek ňespomuože, hiba mľjeko z prsou jeho vlastnej matki.‘ ,To je ešťe šetko ňič; aľe ja vam povjem novinu: Stará striga už vje, že je Otoľjenka medzi namí. Zajtra nás príďe biť; mi musíme ešťe tej noci do druhjeho mora odľeťjeť.‘ Pozhováraľi sa ešťe medzi sebou kačički, zatrepotaľi krídlami a ľeťeľi čjernou nocou, ľeťeľi, až prišľi nad ten dom, v ktorom dobrí Jáchimko vzdíchau. Tu sa jedna kačička zo zlatím chocholom pusťila na zem. ,Ach, Jáchimko muoj drahí, otvor že, otvor tvojej sestričke!‘ ,Ach, Otoľjenka moja drahá, veť ja ňemuožem; kďe že bi ťi ja otvoriu, keď som po uši do zeme zakopaní.‘ ,Nože mi ľen otvor, veť ťi už vjacej ňeprídem. Otvor mi, ak ma chceš ešťe raz vidjeť.‘ I zobrau dovedna sili Jáchimko a horko ťažko vimordúvau sa zeme: i otvoriu sestričke. Vrelejšími ako dakedi sa objaľi dve dobrje duše citmí. Otoľjenka mu rozprávala, že už vjacej ňepríďe, že už ta poľeťja do druhjeho mora, a pítala si od ňeho jesť. Ach, že on ňemá, že ho tak a tak namieta tá paňi, že sa ľen z toho živí, čo viľejú naň pomije. I tašla Otoľjenka do pánovej chiže, pojedla, čo bolo prihotovenuo v skriňi, vzala na ruki chlapca a vlastními prsami ho nasíťila. Na pokon ešťe stala pred zrkadlo, abi si hrebeňom zlatje vlasi prečesala. Tu pán po ťichu stau z posťeľe a objau ju pres poli. Práve tedi zatrepotaľi popod oblok kačički: aľe darmo sa mu ona v rukách začala na šeľijakje zvjeratá premeňuvať, — na hadi, na žabi a Boh zná, na čo ňje — on ju ňepusťiu. ,Ňepusťím ťa,‘ povedá, ,pokím sa mi na takú paňú ňepremeňíš, ako si mi bola.‘ Tak sa mu potom spravila na krásnu paňú. ,No,‘ poveda, ,teraz si ti mňa visloboďiu.‘ A tu mu hňeď začala rozprávať, ako ju stará baba chiťila za vlasi a na ohrable jazďjac do mora odvľjekla; ako sa potom spravila na kačičku; ako už teraz treťú noc prišla si chlapca navštíviť. Ako mu tak šetko od počjatku do konca vijavila, tu ju pán odvjedou do jednej samotnej chiže a kázau jej čakať, až on ňepríďe pre ňu.

Hňeď ráno začaľi Jáchimka do panskích šjat preobľjekať. Darmo sa hňevala, darmo kričala a hrozila paňi. Pán už veďeu, s kím má do reči, a ňeupusťiu od slova. Potom sa strojila veľká hosťina. Pán porozposjelau ľisti po celom meste, a panstvo sa hrnulo k ňemu jedno na druhuo. Mladá paňi sa každjemu príveťive klaňala, a v srdcu dobre sa ňebesňela od jedu, ľebo ňeveďela, čo to šetko má znamenať.

Keď sa už mnoho bolo tich pánou zišlo, tu držaľi najskorej súd a potom daľi zavolať starú babu. ,No,‘ prerečje pán, ,stará matka, vi sťe najmúdrejšja medzi namí, povedzťe že nám, čo bi takí človek zaslúžiu, čo dve ňevinje duše chce zmárniť.‘ ,Jach!‘ povje hňeď hotová striga, ,čo že bi zaslúžiu!? Abi ho na ďivjeho koňa dau privjazať a dotedi po skalách vláčiť, pokim ľen fafrng z ňeho ostaňe.‘ ,No, ti striga bezbožná! — akí si si súd virknúla, takú buďeš mať pravdu, a to aj s tvojou djevkou.‘

O hoďinku ľebo o dve sa už ľudstvo zbehávalo, abi viďelo, ako budú strigi za koňmí rozvlačuvať.

Aľe panstvo, veľkuo panstvo, zasadlo si po skončenom súďe k bohaťe prikritím stolom a pripíjalo najskuor na zdravja dobrjeho pána, na zdravja krásnej Otoľjenki a na zdravja ich zlatovlasjeho sinka. I bolo radosťi, i bolo šťastľivích dňou, adaj až do teraz, ak ích smrť do ľepšjeho sveta ňepreňjesla.“

Pôvodca tohoto spracovania, Štefan Daxner, sám sa podpísal.

Právom napísal niekto z kruhu Reuszovského na konci rozprávky „gekünstelt“, rovnako v Dobšinského Výbore, v. Súpis I., 90, a tým ju najlepšie charakterizoval. Ale okrem umelej, knižnej formy treba jej najmä vytýkať s látkovej stránky dôležitejšie črty. Je to predovšetkým to, že pán neprekvapil sluhu svojho v stajni, ako sestrin obraz túžobne prezeral lež že si vyvolil inú lesť: chodil so sluhom tak dlho po svete, až došli do jeho rodného mesta, kde ho niekedajší druhovia poznali a kde sa pán ľahko od iných dozvedal o jeho sestre, sám potom k nej zašiel. Pán zatým často navštevoval krásavicu a napokon mal s ňou svadbu. Mladuchin brat nijako nezasahoval do deja a vôbec nasledujúci dej rozvíja sa inakšie. Pod vlivom iných rozprávok o podvrhnutej neveste podvrhla nevestu pôrodná baba, keď mladá pani porodila. Brat nevestin má úlohu celkom trpnú, neprenasleduje ho manžel sestrin, lež nová podstrčená pani, hoci nedáva vlastne príčiny. Zakopávali ho do zeme stále hlbšie a hlbšie; po prvý raz ho potvárala, že zavinil chorľavosť sestrencovu, potom ani to sa neuvádza. I pán hrá úlohu veľmi pasívnu, až napokon, keď polapil ženu na kačicu premenenú. Javia sa tu všade vlivy rozličných rozprávkových motívov, vyskytujúcich sa v iných látkach, a nemožno určite povedať, či bolo to prekomponovanie a skombinovanie rozličných tých motívov dielom menovaného spracovateľa, a či bolo to vykonané v prostredí ľudovom, a či sa obmedzil Štefan Daxner iba na knižnú úpravu rozprávky.

3. Iná verzia je zapísaná v Codexe diversorum auctorum A, str. 86 — 87, pod názvom „Krásna pastjerska céra“.

Chudobnému dievčaťu darovali krstní nadprirodzené dary: keď sa jej kýchne, naveky jej zlatá ružička z úst vypadne, keď plače, perly a drahé kamene padajú, za jej krokmi peniaze sa sypú. Ženích pošle pre ňu babu. Baba jej vykole oči a vyhodí ju z koča, miesto nej dovezie princovi svoju dcéru. Kráľovský záhradník vymení jej oči za zlaté ružičky. Dievča zavedú do princovej komnaty, do jeho jedálne. Princ ju tam našiel a poznal. Ježibaba zahynula smrťou, ktorú prisúdila za taký zločin.

Text podávame:

„Jednemu chudobnjemu pasťjerovi sa ďjeťa naroďilo; ňemau čím odbaviť kršťeňje, aňi svatou dostáu. Šou teda do jarmoku, abi ostatňú kravičku predau aj kmotrou si našeu.

Sretou sa s Kristom, Petrom a Janom, ktorí mu sa za kmotrou ponúkli a naráz sa s ňím vráťili. Pri krsťe dau Kristus ďjevčatku takú vlasnosť, že keď sa jej kíchňe, naveki jej zlatá ružička z úst vipadňe, Jan, že keď bude plakať, mesto slz jej budú perli a dráhje kameňe padať, a Peter, keď puojďe, že sa za ňou peňjaze budú sipať. Tie vlasnosťi vskutku aj mala. Pasťjer o krátki čas velmi zbohatnú, ale len pasťjerom zostáu.

Ked ďjevča už bolo podrjaslo, prišou ta mladí princ, blúdiac po polovačke, na noclah, a viďeu to krásno ďjevča. Hňeď si ju pítau za ženu. Oňi mu ju nechceli dať, lebo sa ím ňeviďelo, abi sa ich ďjevča za tak visoko postavenú osobu vidalo. Naostatok privolili.

O dakolko dňí poslau princ na kočoch jednu babu zo svojho zámku, ktorá bi svojú ďjevku za princom bola rada mala pre ňevestu. Tá ju sebou zala, ale na cesťe čo ňeurobila? Velmi vismudnutá si pítala vodi, baba jej dať ňechcela, len keď si dá oko vilúpiť. To si dať ňechcela. Ale keď bola velmi smadná, dala si, zač si len jazik kus omočila. Tak jej aj druhuo vilúpila, a potom ju von z koča na role do sjaťa vihoďila a na jej mesto svojú ďjevku princovi dovjezla. Princ sa s tou zosobášiu, lebo ju ňepoznau, ale sa mu precca ňezdala biť, keď z tich vlastností pri ňej žjadnej ňeviďeu.

Královskí zahradňík šou cestou a počú tam velkuo narjekaňje v sjaťú, šou ta a našou oslepenuo ďjevča v ňom a okolo ňeho mnoho peňjazi. Spítau sa jej, čo je kdo. Tá mu rozpovedala. Zau ju sebou aj tje drahje veci.

Ráz sa jej kíchlo, a zlatá ružička jej z úst vileťela. Zaďivení sa šej zaradovau a položiu sí ju za klobúk. Šou kďesi okolo oblokou babíních, a tá mu zazrela tú ružičku — zavolá ho, kďe ju zau, že mu takje v zahraďe rostú, či bi ju nepredau? Že hej. Zač? Za jedno oko. Ježibaba mu dala z tích očí jedno.

Keď prišou domou, namočiu ho, abi sa očisťilo. Tak dostáu aj druhuo, ktoruo tješ namočiu a keď sa očisťili, vsaďiu jej ích, obe sa celkom hoďili a vrjaslí. Bola krásna, jak predtím.

Teraz si umjeňiu Ježibabinu zlosť odkriť. Pekňe ju poobljekau, že sa izba od ňej len tak jasala, a zavjedou ju ukradomki do král. palácu a tam ju pod posťel skriu, v chiži, v ktorej obedúvali. Keď jedla na stuol doňjesli, a ponaberali na taňjere, ona vše princovo zedla a zas sa pod posťel vťjahla — až do treťího rázu. Princ sa ďiviu, a na treťí ráz ju začau hladať a aj našou aj poznau. Velmi sa zaradovau, a Ježibabiná ďjevka nalakala. Tuto hneď dav zatvoriť do jednej izbi a ta mu porozprávala šetko, jak sa s ňou ďjalo.

Potom dau velkú hosťinu pripraviť, pozvolavau pánou zďaleka — aj Ježibabu, a tam predložiu otázku, že čo bi zaslúžiu ten, kdo bi druhjeho šťesťje pokaziu. Sama Ježibaba povjedala, že bi ho hiba do suda klíncami obitjeho bolo treba zabedňiť a z vrchu spusťiť. To sa jej stálo. Jej ďjevka zahinúla. Princ sa dau s pasťjerskou ďjevkou zosobóšiť a žijú šťasňe.“

4. Verziu, ktorá bola v stručnom výťahu podaná v Codexe diversorum auct. A. 94 č. 35. pod názvom „Ruzami obrjasnutá Anička“, spracoval Rimavský v svojej sbierke č. 8, str. 102 — 108, pod nadpisom „Ružová Anička“. Srovn. Súpis I, 90. 99.

Aby sa mohol presne sledovať spôsob práce tohoto prvého slovenského vydavateľa a upravovateľa rozprávok, podávame rukopisný text:

„Jední chudobní roďičovja mali dve ďeťi, Janka aj Aňičku, a velmi ích raďi viďeli. Za zahradkou im voda ťjekla, v ktorej 12 zlatich kačičok plavalo, ktorje na suchu boli kačički a vo vode morskje panni. S timito kačičkami sa Aňička často a rada ihrávala. Mať zomrela a Aňička dostála mrcha macochu, ktorá sa naveki na ňu vaďjevala a bijala ju, keď sa s kačičkami hrala. Dostála aj ona céru Kaču.

Raz keď sa Aňička s kačičkami hrala, pribehla macocha a zlomila kačičke kríďelce, ktoruo sa jej ale, keď do vodí skočila, zrjaslo; druhí ráz zas nuožku. Za to že Aňička kačička rada viďela, obrjasla ruzami, a Kača, že ich ňerada viďela, trňím, ktoruo čím vjacej obsekávali, tím večmje rjaslo. Macocha sa tím večmje hňevala.

Janko slúživ za rjekou u jedneho velkjeho pána, ktorjemu Aňička svoj obraz poslala. Brat sa jej velmi ťešiu a vioplakavau v izbe svojej nad tím obrazom, že ju ňemuohou viďjeť, keď ho pán pusťiť ňechceu. Pán ho strjehou a dostrjehou, obraz viďeu, zpitau sa, kdo to, a že jestli mu ju ňedovezje, že ho dá do kocha za živa obesiť a zaúdiť. Janko na koču šiou. Macocha šla tjež s ňou a kďesi do koča skrila aj svoju ďjevku. Keď cez most ponad vodu prechádzali. Aňička za kačičkami obzerala a macocha ju von s koča do vodi soťila, kďe sa ona na zlatú kačičku premeňila. Pán sa nad macochinou trňím obrasnutou ďjevkou rozhňevau a Janka dau do kochu obesiť a ustavičňe pod ňím mokrú slamu páliť.

Kačička chodivala k bratovi narjekať. Zlatje pjerka vše zo seba na pánovom obloku strjasla a višla na koch a tam na ďjevku premeňená narjekala a perli mesto slz roňila. Pán tje pjera aj ten plač spozoruvau. Zau raz pjera do izbi a pod pohár na stuou skriu. Prišla ďjevka na oblok a prosila o pjera; kázau jej si ich prisť zjať. A keď oblokom dnu vňišla, objau ju a ňepusťiu ju, kím mu ňesľúbila, že takou a pri ňom zostaňe. Naráz sa s ňou zosobášiu, brata jej z kochu viňau, ktorjeho keď istou masťičkou, čo jej kačički dali, pomasťili, ožiu, a na jeho mesto macochu z jej ďjevkou zavesili, ktorje sa aj zadusili. Zavolali k sebe oca a žijú.“

Spracovanie Rimavského prijala do svojej sbierky B. Němcová (I., 155 — 161), veľmi málo vcelku a len miestami ho popremieňala. Potom prevzal to isté spracovanie i Pavel Dobšinský do svojich Prostonárodních slov. povestí IV., 43 — 53, a porobil omnoho väčšie premeny štylistické než česká vydavateľka slovenských rozprávok. Tak na pr. podľa Rimavského pánovi vo tri vrhy podarilo sa vidieť u svojho sluhu obraz jeho sestry, tak isto u Němcovej, ale u Dobšinského nemohol Janko hneď prvý raz obraz skryť a pán hneď sa zahľadel na krásnu ružovú Aničku. Tiež premenil reč Jankovu, keď prišiel po sestru, a málo vhodná je smiešna odpoveď Aničkina: „Ach, bračok môj drahý, to si ty nezaslúžil, aby teba pre mňa za živa údili…“ Á tie samé slová opakuje, keď priletela ku komínu, nariekajúc nad nešťastným, kdežto u Rimavského omnoho trefnejšie: „Ach, braček muoj drahí, ako ti ňevinňe trpíš pre našu zlosnú macochu.“

Podobnú verziu má Czambel zo stolice Šarišskej (str. 462, § 232).

I tu dievča, keď sa narodilo, dostalo od krstnej — P. Marie — taký dar, že voda, v ktorej sa kúpala, menila sa v striebro, a od krstného — Ježiša — že keď sa smiala, rozkvitaly jej zlaté ruže v ústach. Kráľ viezol si dievča ako nevestu. Vo voze s ňou sedela čarodejnica. Slová kráľove zle rozumeli, aby jej vypichla oči, odťala ruky a nohy. Potom ju vyhodili pod most. Chudobný človek počul dokaličené dievča nariekať a odniesol ho domov. Zo striebra dal urobiť vreteno, kúdeľ a motovidlo a vymenil oči, ruky a nohy dievčaťa. Kráľ ju videl, počul, ako ju čarodejnica dokaličila, vzal si ju k sebe, čarodejnicu donútil, aby si sama vyslovila trest.

Verzie tejto látky sú v Anmerk KHM Grimm III., 85 č. 135.

B. Němcová I., č. 10, str. 82 — 90, má rozprávku „O jedné krásné zlatovlasé panně“. Rozprávala Ruženka, slúžka rodená v Gemerskej stolici.

Žena chudobného ševca mala zľahnúť. Vtom prišli traja pútnici a prosili nocľah. Bol to Kristus, sv. Ján a sv. Peter. Keď Kristus videl, že po nebi plávajú jasné oblaky, riekol, aby sa narodilo dieťa, aby bolo šťastné. Pútnici šli potom za kmotrov dieťaťu, Kristus mu dal krásu, Ján zlaté vlasy a Peter prosil, aby, čo vezme raz do ruky, bolo zlaté. Z dieťaťa vyrástla utešená dievčina. Videl ju mladý knieža, vyžiadal si ju za ženu a odviezol na hrad. Stará gazdiná kniežaťa si umienila, že sa pomstí na pánovi, lebo si nevzal jej škaredú dcéru. Keď raz šla z kostola s nevestou a so svojou dcérou, vylúpila neveste oči a hodila ju do žita. Svoju dcéru vydávala kniežaťu za nevestu. Nariekajúcu kňažnú v žite našiel gazda a zaniesol ju na jej prosby ku kniežaciemu záhradníkovi. Za to dostal od nej žitné klasy, ktoré sa hneď premenily na zlaté. Do kniežacej záhrady nemal nik prístupu, len záhradník a knieža, preto sa záhradník náramne zadivil, keď v nej našiel oslepenú dievčinu. Všetko mu vyrozprávala. Potom na druhý deň premenila ružu na zlato a poslala záhradníka s ňou do kostola, aby ružu vymenil za oko. Na druhú nedeľu vymenili tak zlatý klinec za druhé oko a tak prišla znovu k očiam. Večer sa prechádzala nevesta po záhrade; ktorej kvetiny sa dotkla, tá sa premenila na zlatú. Prišiel knieža, dievča ukrylo sa za ružový ker, ale knieža zočil jej vlasy. Zaviedol ju tajne do zámku a skryl, pristrojil veľkú hostinu, vyrozprával celú históriu a žiadal súdiť. Stará gazdiná prvá sa ozvala, že tomu človeku treba tiež oči vylúpiť. Rozsudok vykonali.

Srov. Anmerk KHM Grimm II., 273 č. 89.

Prostonárodní Zábavník V. Štiavnický, str. 26 — 30, má rozprávku „O jednom zlatom orechu“; rozpráva D, Vrahobor Maškovský Novohradčan. Dobšinský ju pripravil do tlače i vytlačil v Prostonár. slov. povestiach, II., 64 — 70, a druhý raz vo sv. V., str. 35 — 40 pod nadpisom „Zlatí bratkovia“.

Rukopisný text tu veľmi značne prerobil. Hneď úvod veľmi skrátil. V rukopise znie:

„Bou rás jedon mladí a bohatí pan a mau jednu ťješ mladú a krásnu ženu, čuo sa bou s ňou len ňedavno zobrau. Žili oňi mezi sebou v láski manželskéj a uš sa zbližuvau ten čas, ďe sa jeho mladá žena k prvjemu puorodu chistala. Ale tu, keť v najvačej radosťi žili, príďe od krála rozkaz, abi sa ten istí pán pod trima dňima ňeomilňe do vojni proťi ňeprjaťelu vibrau. Čuo král rozkázau, to sa muselo stáť. S velkou ľútosťou a plačom viprevádzala z domu ťarchavá manželka svójho muža, kterí ju ľen potešovau a slubovau, že sa ňezaveľa z vojni navráti. Abi aľe voľjaku opaťeru mala a pomoc, nahau pri ňej jednu starú ženu, čuo mala ťješ takú ďjovku, kerú tomu istimu pánovi kcela dať za ženu, ale sa jej ňepoštastilo. Kcela tedá na tejto jeho žeňe svoju pomstu viljať, a práve sa jej teraz príhodná príležitosť zavdala. Dobre, nezaveľa ako pan odišou na vojnu, prišeu čas a milá paňi poroďila krásne dvojčata, dvoch uťešeních chlapčokov.“

V tlači rozpráva sa potom skoro tými istými slovami, ze stará žena dala paniu s chlapci zašiť do volskej kože a zakopať na dvor do hnoja, a potom svoju dcéru uložila na panino miesto. Medzi čeľaďou rozchýrila, že dieťa (v tlači: deti) umrelo, i vystrojila mu pekný pohreb. Keď sa potom pán navrátil, navravela mu, že pani upadla do veľkej choroby a je veľmi „zbjeďena“, a že dieťatko (v tlači: „blizňatá“) umrelo. Dobrotivý kráľ ani nepomyslel na šaľbu a podvod a žil v pokoji s podstrčenou ženou.

Z hnoja, hrobu paninho a dietok, vyrástol cez noc krásny, zlatý orech. Znepokojená pani vymohla od muža, že dal orech vyťať a urobiť z neho posteľ. Keď prvú noc v novej orechovej posteli spali, mal muž veľmi príjemný sen, ale pani strašnú noc. Počula ona, ako sa zavraždení bratia o nej shovárali. Jeden vraví: „Ako že bi mi ňebolo dobre, keť náš drahí oťec na mňe leží,“ a druhý: „Ako že bi mňe bolo dobre, keť naša vražednica (v tlači: podvržnica) leží na mňe.“ Posteľ s dovolením pánovým porúbali a drevo šli spáliť v peci. „Ale jej pozďe prišlo do rozumu koch dať zapchať, a kím slúžka na padláš uťekala, zatjau uš vileťela kochom jedna iskra a sadla si v zahradke na jednu pekňe rozkvitnutú ružičku. A práve tedá sa tam páslo jedno kozljatko, ľen to pekňe krásňe milú ružičku zhrizlo. Ako to paňi počúla, hneď ju to začalo ňepokojiť a kázala to kozljatko v tom okamžeňí zarezať.“ Inými slovami to isté rozpráva sa v tlači. Slúžka išla potom na potok vymývať črevá, ale sa jej vyšmykly a voda ich odniesla do samého mora. Bolo práve poludnie, slnce krásne svietilo, črevá prostred mora „zkrútnu sa raz okolo“ a z nich vyšli dvaja utešení chlapci. Do litery rovnako s rukopisom rozpráva sa v tlači, ako slniečko doma večer rozpráva svojej materi o dvoch chlapčekoch, ako im slniečková mať ušila košieľky, ako slnce poznalo, že sú to bratia, potom ako ich prinieslo domov. Doma ako sa zapáčili chlapci mesiačkovej matke, keď bola u slnca na návšteve a darovala deťom po zlatom jabĺčku. Slniečková mať ich potom učila najmä spievať, „tak že sa ich zpev mohou aj aňjelskímu virovnať“.

„Ako takto pod opaťerou slncovéj maťeri virjasli na hodních chlapcou, prišeu čas, ďe bolo meno jich occovi. Tu jich slncová maťer pred seba zavolala a rjekla k ňim: ,No viďíťe, ďeťi moje, tak a tak, vi máťe takiho a takiho dobriho occa, ale jeho terajšja žena vás aj vašu matku do hnoja zakopala, vi sťe virjasli v tom orechu zlatom a prišli sťe mne do rukú, aľe vaša dobrá matka ešte v tom hnoji zakopaná leží. Teraz je ale vášmu occovi meno. Chojťe tedá tam rovno a tam buďe velkuo panstvo zhromažďenuo, ale vi sa ňič nebojťe a zaspjevajťe mu pod oblokom. Potom vás tam budú odháňať, ale sa vi aňi ňepohniťe, len spjevajťe; veť vás váš oťec zavolá dnu, a potom mu všetko virosprávajte, čuo sa ako sa stálo.“ (Stručnejšie to podal Dobšinský.) Ostatok je v tlači reprodukovaný viac-menej týmiže slovami. Chlapcov zaviedol otec do komnaty, kde mu všetko rozpovedal starší chlapec. Hneď hnoj rozkopali, našli paniu vo volskej koži ako spala. Keď ju vyniesli na slniečko, bola ešte tri razy krajšia. Podstrčená žena sama nevedomky sa odsúdila: „čuo bi ju na jedniho železniho ohňiviho koňa posaďili a po ďeďine s ňou choďili a pred každím domom zo železníma ohňivima klještama kusi z ňej trhali.“

Srv. Kubín—Polívka, Podkrkonoší západ., 606, 608.