ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach I., 89 — 92, má rozprávku „O sirote“. Podal a rozpráva Jonathan Čipka z Malohontu. Predtým bola táto rozprávka odtlačená r. 1871 v II. ročníku časopisu Orol, str. 295 — 297. V novom odtlačení sú len nepatrné zmeny štylistické.

Text Jonathana Čipku nachodíme v Codexe Tisovskom B, str. 31 — 32. Dobšinského rukopis tejto rozprávky je v rukopisnej pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čaják v Petrovci.

Dobšinský text Čipkov iba štylisticky upravoval.

Osiralá Hanka, macochou kruté mučená, chce za mesačnej noci na cintorín; „rada by dnu, ale nemuože, ľebo dvere pevní drží závor. I zaplače žalostňe, až zahučali hroby zomrelích a pred bránou sa jej zjaví starí žobrák na silnú podopretí palicu“. Bol to Kristus Pán a Hanka ho prosila, aby jej otvoril bránu, že si chce posťažovať materi, otcovi, sestre, bratovi. Dal jej šípový prútik, aby ním tri razy na hroby milých šibla, že sa jej ony zrazu otvoria. Otvorily sa hroby všetkých, žalovala sa sestre, bratovi, otcovi, napokon materi. „Rozpráva Hanka krivdy svoje, sťažuje sa na macochu, matka žalostňím hovorí k nej hlasom: ,Obzri že sa, diovka moja, obzri, akí tam to mládenec stojí.‘ Hanka nechcela sa obzrieť, že by sa jej matka opäť skryla. Objala matka osiralú dcéru, a zem zasypala matku i dcéru.“

Odchýlky Dobšinského rukopisu od Čipkovho sú temer napospol iba lexikálneho rázu. V tlači I. 89: „trpela krivdu“, v rkpe: „znášala krivdu“; v tlači I. 90: „zaplakal nad ňou“, v rkpe: „musel zaplakať“; v tlači I. 90: „a k tomu nebolo toho hniliaka, toho žráča, toho daromníka, do ktorého by jej nebola nadávala“, v rkpe: „nebolo hniliaka, nebolo ž., nebolo d., ktorého by jej nebola nadávala“; v tlači I. 91: „umrelkyňa“, v rkpe: „umrlkyňa“; v tlači I. 91: „a tak sa pobrala na matkin hrob“, v rkpe: „a ona ide…“; v tlači I. 92: „žaluje sa na macochu“, v rkpe: „zťažuje sa…“; v tlači I. 92: „zem zrastie sa a zasype matku i dcéru“, v rkpe: „zem sa strasie, hrob sa zavre“.

Podobne dostala sirota v moravskej balade (Sušil č. 159 „Sirotek“) od starčeka-Boha prútik, halúzku, ktorú si na jeho príkaz odlomila, a ním potom pošibala hrob matkin.

Dr. Jiří Horák našiel v Národop. Věstníku XII. 423 bližšiu shodu tejto rozprávky s baladou slovenskou, vytlačenou v Sborníku Matice Slovenskej II., 91 č. 13, a našiel tiež jej príbuznosť s piesňami moravskými, i nazdáva sa, „možná že tato verse jest jen prosaickou parafrasí písně.“

.