ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Novom i Starom Vlastenskom kalendári i pozorníku slovenskom na rok Páně 1851 str. 54 — 58 bola odtlačená česká rozprávka Boženy Němcovej „Moudrý zlatník“ (III. str. 49, č. 35).

Táto rozprávka je základom ľudovej verzie „O Radošovi,“ ktorú S. Czambelovi rozprávala 21. X. 1900 Mária Brško r. Karas, „rod. a obyv. vo Veľ. Ťiniakovcach u p. učiteľa Gust. Kicsinya.“ Na konci textu je podané: „Patričná po česky čítala.“

Podávame celú rozprávku podľa rukopisu, zachovaného v pozostalosti Czambelovej, teraz v muzeu v Turčianskom Sv. Martine:

„Zomreľi mu roďiśie, zostau sirota. Zobrau sa do mesta službu si hľadaťi.

Ako išou, padou mu do ośí zlatníkou výkľad. Videu tam prsťane aj peknye zaušňice. To sa mu zapášelo. Tajšou gu pánovi, že be ho zveu za ušňa. Pán sa zasmiau, že je už starý za uśňa, aľe na velkú prosbu ho zveu. Daľi mu edon prsťan spraviťi. Pomysľeu si pán, že śo aj zahubí, že mu ľen dá robotu. Na to prišou z kráľouskyho dvoru edon slúha, že be pre kráľouu ďiouku zhotoviľi šakovje okrase. Obzeraľi tovaryšie muštre aj sám pán. Privoľiu pán, ale sa šici bojaľi na to daťi. Proseu aj Radoš, že be aj jemu to ukázaľ, a proseu pána, že be mu dovoľeu, že on to zhotoví, ľebo že sa veľie naušiu od téj múdrosti, ktorú na ceste srietou.

Kod išiou cestou, posretla ho mudros z rozumnosťieu. A nabrau si téj rozumnosťi do hlave.

Pán sa bojau, že mu to zkazí a že to veľie peňazí koštuje, aľe na veľkú prosbu mu dau spraviťi ednú malú obrúśku. Kod pán viďeu, že sa mu tá obrúška podarela, tak mu šitkú robotu oddau.

A kod bolo hotovo, objímau a bozkávau ho a proseu ho aj zo ženou, že be jím bou za syna, lebo nemaľi deťí. A spýtau sa ho, šín sa mu za tú robotu odmení, ľebo že v živoťe takú peknú neviďeu. On si neproseu inšie, ľen že be to sán odniesti mohou princeznej. Na ton sa pán veľmi zarmúťeu a poviedau mu: ‚Syn môj, to je zlá myšľienka pre tebäj. Pozri na kráľouský palác, tan vidíš ślovešú hlavu, aj tvojäj be tan bola položená, ľebo je princezná zakľäta.‘ A on poviedau: že śo aj zomrie, nesanuje a že tajďe.

Kod prišou do kráľouskyho dvoru, dau sa ohlásiťi u kráľa, že doniesou okrase a že jich kce sám odati princeznej; aj sán kráľ ho ľitovau. A povedau mu: ‚Synok, ľitujem tvojho mladýho života, aľe kod sa na to dávaš, aš princeznú g reśi ňedovedieš, tak aj tvojäj hlava bude medzi druhyma vystavená.‘ A von poviedau, že so sa aj tak staňe, že sprobuje šťastie. Poslau kráľ ednyho slúhu s ním, že be pośúvau, śo sa staňe. Kod prišou gu ňie, pokloniu sa jie, ona šela pri výhľaďe, aňi sa nepohla, aňi ośi nezodvihla. Von sa jej privraveu: ‚Uhádňite, obraz živý, túto hádku: Rezbár urobiu paňú, krajšír na ňú ušeu šate a rozprávaś jej dau reś. Komu z tých trech patrí?‘ Ona si ľen šela, aňi sa ňeobzrela, ľen poviedala: ‚Tomu patrí živý obraz, kto mu dau reś.‘ Von sa jej pokloniu a odyšou het, preś. To tri razy mau vykonaťi. Kráľ sa spýtau slúhu, śi sa princezná dovrávala s Radošon, a sluha odpoviedau, že ňi. Radoš bou veselý a šou aj na druhý ďen. A slúha za ňin. Tak sa jej to istô spýtau, ona mu zas poviedala: ‚Tomu patrí tot živý obraz, kto mu dau reś.‘ Zas sa slúhu pýtau kráľ a slúha zas zatajiu, že sa diouka s Radošon dovrávala. Radoš bou veselý a choďiu veselo po paláci, tak si kráľ pomysleu, že na treťen raze puojde sán pošúvaťi. Tak aj tajšou. Zas sa jej spýtau Radoš: ‚Uhádňite, živý obraz, túto hádku: Rezbár urobiu paňú, krajšír na ňí ušiu šate a rozprávaš jej dau reś. Komu ona patrí?‘ A ona mu odpoviedala: ‚Dva razy son ti už poviedala, že tomu, kto mi dau reś.‘ Na to kráľ sa veľmi zradovau, chyťiu obidvoch za hrdlo a plakau od radosti, že diouka prevravela. A hneď jich požehnau. A stau sa potom mladý Radoš kráľom.

Tot zlatník, kotor ho príjau za svojho, tašou ku zámku a už na vrchu medzi druhyma vyzerau Radošovu hlavu. Aľe ju nevideu. Vňišou do zámku a tan bola veľká radosť. Tak sa spytovau, preśo je tu taká veľká rados. Tak mu poviedali, že kráľova diouka už ozdravela. A Radoš aj zo svojieu nevestou išou mu oproti. Poton bola svadba a princezná sobášila sa v tých zlatých okrasách, ćo jej Radoś, zlatňícky ušän, zhotoviu.“

Vid V. Tille, Böhmische Märchen I., 254 č. 6 D d.

Poviedka orientálneho pôvodu, v. A. van Gennep, La formation des légendes 59, Archiv f. d. Studium neuer. Sprach. u. Liter. CXVI. 4., Anmerk. KHM Grimm III., 53.