Zlatý fond > Diela > Novely a poviedky


E-mail (povinné):

Jiří Polívka:
Novely a poviedky

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrej Slodičák, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Katarína Kasanická, Monika Kralovičová, Pavel Oller.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 89 čitateľov

101. Rozprávky o dobrých ženách (Grizelda)

1. Spracovanie verzie o dobrej žene je v Národnom Zábavníku na r. 1845/6, č. V., na mesjac mal. sečeň, str. 104 — 112, pod názvom „Rozprávka o jednom bohatom princovi. Od Janka Maťički Podjavorinskjeho.“ Podávame ju v odpise:

„Bou raz vo Vlaskej zemi jedon velmej bohatí princ, ktorí mau tolko pokladou a poddaních, že aňi dobre o ňich ňeveďeu. Títo ale poddaňí, keď tolko tích pokladou mau, ždi sa len o to starali, že keď má pokladi, abi mau aj ženu. Raz sa ale preca osmeľili ho osloviť, hovorjac: ,Osvícená milosť! Keď už tolko tích pokladou majú, prečo že si oni aj peknú a bohatú paňí ňehladajú?‘ Nuž tak po mnohom a častom od poddaních napomínaňú veru si on pred seba vzau, že sa on ožeňí a že si peknú žeňičku už buďe hladať, bo ho k tomu aj jeho starí oťec jako jeďinjeho sináčka napomínau. Hňed sa so svoím sluhom vibrau žeňičku si hladať, ale ešťe prú zavolau svoích poddaních, zpitujúc sa ích, keď ho tolko prosili, abi sa oženiu, či ím ozaj po vuoli buďe, keď si on sebe milú ďjevečku za manželku vezme? Oňi mu ale na to odpovedali, že ňech si je choc jaká, ňech je len dobrá a pekná, že ju veru oňi poslúchať aj šetko jej po vuoli robiť budú.

Nuž keď ím toto predložiu a oňi na to privolili, veru on išou so sluhom ďalekími, širokími a husťími horami, až raz po velkom a dlhom choďeňú prišou k jednej sedljackej chiži. Hňed do ňej veišou a pítau sa staručickjeho sedljaka, či má svoju céru doma, ktorú on už pred ťím dobre bou poznau. Sedljak mu hňed s velkou radosťou odpovje, že ver je. Na to princ odpovje, abi ju dau zavolať alebo abi ju sám zavolau, že sa on s ňou chce pozhovárať. ,Hňed sa vaša vuola staňe, hňed!‘ Zavolá sedljak svoju jeďinú cérečku, a ona chuďjatko hňed na žjadosť otcovú prileťela. Pridúc do chiže ošarpaná, otrhaná jako chudobnuo sedljackuo ďjevča, ale s velkím paňenskím studom, vítala princa a pítala sa ho, čo rozkáže. Princ sa jej pítá, či bi ňemala vuolu zaňho ísť. Ďjevča zostalo jako bez seba, misljac si, čo sa mu robí. Po dlhej ale chvíli preca sa osmelila odpoveďeť, hovorjac: ,Jaj, osvícená milosť, čo že bi stě si vi ma brau? Keď si muožeťe bohatú a peknú paňi dostať, a já som chudobnuo sedljackuo ďjevča, potahujúc sa každí ďen po horách a vrchoch, abi som len dreva nasbjerať muohla.‘ Na to jej princ odpovje: ,Čo že je ťeba do toho, milá ďjevka, čis ti chudobná či jaká, keď si ťa já chcem vzjať. Len mi odpovedz, či za mňa puojďeš a či ňje?‘ Viďjac ale chudobnuo sedljackuo ďjevča, že je to ňje len žart princou, nuž sa ono len osmelilo a odpovjedalo: ,Osvícená milosť! Keď je to vaša vuola a žjadosť, ja som s velkou poňíženosťou šetko vašej vuoli hotová urobiť a šetko na vlas, čo buďeťe aj na budúcnosť chcjeť, viplňiť.‘ Keď princ tjeto slova počuv, zaraz ju s tou najvetšou láskou objau, dodajúc ešťe, či slubuje, že ho ňikdi v ňičom aňi ňeobrazí, aňi ňerozhňevá, aňi ňezarmúťí. Na čo odpovedala ďjevka, že veru ňikdi. Zaraz ju princ ešťe vrúcňejšje objau a k sebe privinúv. Naposledok sa ešťe aj jej otca zpítau dá-li mu ju za ženou [sic] a či ňje. ,Osvícení a milosťiví princ,‘ odpovje oťec, ,keď je vaša dobrá vuola, já vám ju veru s velkou radosťou oddávám, vi buďťe jej hlavou a rjaďiťelom!‘ Princ vo velkej radosťi objau aj otca, podajúc mu ruku aj svojej milej ďjevke a reknúc ím, že za ťíďen buďe svadba, odobjerau sa aj so svím sluhom na zámok.

Keď domou prišou, velmej poťešení oznamuvau svoím poddaním aj vúbec šetkím na zámku, zlášťe ale staručickjemu otcovi, že si už naišou žeňičku a že o ťíďen buďe svadba. Všecci sa nad tím velmej poťešili a princ dau zaraz na šetkje strani oznámiť, abi hosťja prišli na svadbu. Zo všetkích stran veselje hlasi prichoďili nad jeho svadbou, a on sám ťjež spokojno žijúc, s velkou túžbou čakau ďen svaďební. Dni plinúli a ďen sa približuvau, až sa aj štastlivo približiu. Hňed sa zo šetkích strán sveta hosťja len tak hŕnúli na zámok; kočjare sa blišťeli jako strjebro a zlato a dupot koňí až po ďesjatej doliňe sa rozljehau a grofou, baronou a princou už bou plní zámok. Muzika všaďe hrala, každí, ktorí tam bou, žjadosťivo čakau viďjeť čím skorej mladú ňevestu. Keď ju s tak velkou túžbou čakali, zas druhá muzika zahučí. Napínajú sa, vizerajú, pítajú sa jedon druhjeho, skoroli už príďe a či je pekná, bohatá a z jakjeho rodu atd? a v tom aňi sa len ňenazdajú, až sa ím s princom v kole objaví ňevesta otrhaná a ošarpaná v tích sedljackích šatoch, v ktorích ju princ viďeu, keď ju nahovárau. Všecci sa zarmuťja a hňevať sa počínajú na princa, že si takú zo sedljackeho rodu berje alebo že z ňich bláznou robí. Princ ale keď to viďeu, hňed rozkázau doňjesť peknje a drahe šati a obljecť svoju milú žeňičku. Keď ju už tak do pekních a drahích šjat obljekli, zlatích reťazou a prsťenou na ňu navešali, pojau si ju princ za ruku a predstaviu svoím hostom. Hňed sa naproťi tomu zas všecci zaradujú, že si takú žeňičku vzau, pekňe mu ďakujú a jej mnoho zdravja vinšuju. Zavolá princ ešťe aj svoích poddaních a zpituje sa ích, či sa ím lúbi, či sú s ňou spokojeni. ,Sme, sme,‘ všecci volali a ,ňech ju pán Boh dlhje roki živí!‘ vinšuvali. Na to princ ešťe dodau: ,Keď sa vám tedi lúbí a je po vašej vuoli, milujťe ju bez prestaňja, budťe jej poslušní vo všetkom, to je moja pevná vuola.‘ ,Žiu ju Boh ňebeski!‘ zavolalo poddanstvo. Hňed muzika zazňela a sedalo sa k plním svaďebním, drahími jedlami ozdobením stolom. Všecci sa tu raduvali, jedli, pili a žili bez starosťi pri speve, muzike a iných ňevinních hrách až do rána. Ráno ím prišlo tak, že sa aňi ňenazdali. Ešťe sa spolu aj pri víchoďe slnka rozveselili, muzika pekňe zazňela a hosťja sa pomálički zo zámku odobjerali.

Po svadbe princ so svojou žeňičkou žili v pokoji, láske a svornosťi. Radosť a poťešeňja nad sebou samími s každím dnom ím prichoďili; a v tíchto radosťach život trávili až do roka. Rok prišou a pán Boh ím požehnau sináčka. Toto keď princ uviďeu, rozkázau sluhovi, abi ho vzau a zaňjesou k jeho sestre, ktorá bola na dakolko míl vzdálená; abi ale ňic ňepovedau paňí, aňi kdo ho vzau, aňi kďe ho dau. Sluha to hňed urobiu; a princ začňe k ňej hovoriť: ,Viďíš, moja milá, já som si ťa vzau za ženou, to je ale moím poddaním ňje miluo, abi sa zo sedljackjeho rodu budúcí panovňík mau naroďiť; preto sa musí sináčok tvoj zmárňiť.‘ Toto počujúc, princova manželka žjalom vnútrňím prejatá skoro padla na zem od boľasťi, ale sa preca premáhala, abi to na vŕch ňevišlo, abi sa potom princ ňenahňevau a slub abi ňebou prestúpení. Hoc aj rada mala to svoje ňemluvňjatko, preca ona veru slze za ňim roňiť ňesmela aňi to najmenšje, bo kebi to bou princ viďeu, zle bi bolo s ňou bívalo. Takto žila v tom zármutku zo dňa na ďen, ale ňikdi ňič ňezjavila a ňedala na sebe poznať, choc aj v kúťe dakedi sa dost viplakala. Princ ale pilní pozor na ňu dávau, či ona ozaj dakďe v kútoch ňeplakává, ale ňič ňemohou ňikdi pobadať.

V tomto žjalu keď ustavičňe žila, prišou rok a požehnau jej pán Boh zas druhjeho sinka. Zaraz cela ožila a raduvala sa z toho, že aspoň tento buďe jej najmilším a najvetším potešením. Oj, ale sa tá radosť hňed zmeňila, bo keď ho princ uviďeu, zas rozkázau sluhovi, abi ho tajňe od ňej vzau a zaňjesou tam, kďe toho prújšjeho. ,Povedz ale,‘ hovorí princ; ,abi ích dobre opatruvali a ňikomu ňehovorili, čí sú.‘ Sluha urobiu, jako mu princ rozkázau. ,Čo pán prosí, to biť mosí.‘ Ej, ale princova manželka ešťe vo vetšom žjalu bola jako pred tím, choc to aňi teraz ňedala na sebe poznať. A princ jej začňe takto hovoriť: ,Vidíš, moja milá, zas to ňemuožem dopusťiť, abi sa tento sinčok vichovávau a potom mojím ďeďičom jako zo sedljački narodzení zostau, ale aj tohoto musím dať zmárniť. Ba, abi som ťi celki pravdu povedau, keď mi moji poddaňí za zluo majú, keď som si ťeba vzau za ženou, nuž veru já vjac s ťebou žiť ňemuožem.‘ Keď toto počula, mala ešťe vetšú žalosť, ale to ňedala preca na sebe poznať, jako kebi jej s tím bou najvetšje radosťi urobiu, sa predstavuvala, chťjac, abi ho ňezarmúťila.

Zaraz ale chcela vo svoích ošarpaních a otrhaních šatoch k otcovi do huor odisť a zas jako pred tím drevo zbjerať po horách a dolách. Princ jej odísť ňedovoliu, prehovorjac k ňej: ,Vješ ti čo, ňemusíš ti k otcovi odo mňa ísť, však muožeš tu biť a pri kuchini dačo posluhuvať, abis aspoň hlad u otca trpjeť ňemusila.‘ ,Dobre, dobre,‘ odpovie ona, ,osvícení a milosťiví princ, já som aj to hotová urobiť.‘ Veru ale princ aj teraz, choc uňho už len jako služka v dome bola, preca pozor na ňu dávať ňeprestavau bo len ždi chceu zveďeť, či ona ozaj ňeplače za tími sinčoki. Ale ňikdi ňič ňezvedou, bar sa ona dost veru naplakala. Princ bou na ňu ždi dobrí a laskaví, ale ona preto žijúc s ostatními služkámi v pokoji, láske a svornosťi, dost aj smutnje dni trávila u princa, bo keď si pomislela na svoj los, len ju tak slze zaljali. Na ale sa ona ždi veďela jakosi rozveseliť, oddávajúc sa vo dňe aj v noci v modlitbách a nábožních spevoch pánu Bohu a prosjac ho o vislobodzeňja a poťešeňja. Keď išla von z domu, čo že robila? Ňič inšjeho iba plakala a Boha o pomoc prosila. Princ ale všaďe za ňu choďiu a všaďe pozor dávau, či ňeplače nad stratou tích milích sinkou. Ba ver aj sluhom naložiu, abi na ňu pozor dávali, a keď dačo uviďja, hňed abi mu povedali; ale šetko to bolo daremnuo, bo mu ver ňič ňemuohli povedať. Keď už princ celuo jej počínaňja viďeu, premíšlau, čo s ňou má urobiť, bo o jej láske, duovere a poslušnosťi celki bou presvedčení. Pravda že už bolo 6 rokou, čo ju tak jako služku u seba mau a skušuvau, či viplňí, čo slúbila, t. j. že ho ňikdi aňi ňerozhňevá, aňi ňezarmúťi; ale preca len ešťe pozor na ňu dávau, bo ždi len misleu, že azdaj dá dakedi v dačom svoj smútok a žjal na jevo. Ale do konca ňič ňemohou pomerkuvať.

Sjedmí rok ubehou a princ celkí súc o jej vernosťi presvedčení, hňed dau okoličních prjaťelou grofou, baronou a princou na novuo veselja;[1] a sluhu svojho poslau k svojej sestre, abi prišla aj s timi sinkámi na veselja. Pred ňou ale ňič inšjeho ňepovedau, iba že sa buďe žeňiť a brať si velmej peknú, mladú a bohatú princezku. Ale veru ona aňi teraz ňič ňedala na sebe znať. Dni plinúli, čas sa približuvau a hosťja sa zo všetkích stran sveta hŕnuli. Kočjare sa len tak ligotali od zlata a strjebra a dupot koňí oj ten sa len tak ozívau po ďalekom kraju! Už bou zámok aj plní a hosťja ísť ešťe ňeprestávali; a keď už šetko bolo plnuo, muzikanti hrali, veselo sa tancuvalo, zpjevalo, dau ju princ zavolať a predstaviu ju svoím hostom v sedljackích, roztrhaních šatoch, hovorjac: ,Zas som vás dau zavolať, drahí moji hosťja, abi sťe sa so mnou raduvali. Dakedi sme sa tuto ťjež spolu veselili, já som ale moju vernú mánželku chceu probuvať, či mi ozaj buďe verná a viplňí svoj slub, t. j. že ma ňikdi v ňičom ňechce aňi nahňevať, aňi zarmútiť; teraz ale, keď som ju za 7 rokou celki skusiu, že je plná láski, duoveri a poddanosťi ko mňe, zavolau som vás preto, abi sťe túto radosť so mnou obnovili. Tu máš, moja drahá manželka, toto sú tvoji sinkovia, ktorí boli dosjal u mojej sestri v opaťere, vzau som ích já od ťeba a jej dau, chťjac ťa zkusiť, či za ňimi plakať ňebuďeš a tvoím plačom aj mňa ňezarmúťíš; slovom chceu som ťa skusiť, či slub verňe viplňíš. Ej, ale tis verná a milosrdná bola. Tu ích máš ešťe raz hovorím, obejmi ích a prími za vlastnje jako dobrá, pečlivá a laskavá matka.‘ Manželku jeho hňed slzi radosťi zaljali, muzika ale tak tuho zazňela, že sa za chvílu v nove jakobi zrodzená v raji sa biť cíťila. Radosť nad radosťou, ktorej aňi len opísať ňevjem, v každom kúťe panuvala, šetko jej na zdravja pripíjalo a dlhjeho veku vinšuvalo. ,Žiu ju Boh!‘ poddanstvo poznou vinšuvalo a novuo šťesťja prjalo. Muzika len hrala, veselo sa zpjevalo a tancuvalo, jedlo a pilo, ale v mjernosťi, bo už boli v spolku strjezlivosťi, radosťi bolo plno a ňevjem, či ešťe aj teraz je ňje; to ale istotňe vjem, že žijú ešťe až dosjal, keď ňepomreli!“

2. V novších časoch bola táto rozprávka zapísaná v Gemerskej stolici, v Redovej, a vytlačená v Slovenských Pohľadoch XX., 299 — 300: „O chudobnom dievčaťu.“ V tejto verzii sa rozpráva hrubý obsah poviedky Boccacciovej vcelku vernejšie než v predchádzajúcom spracovaní.

Vdovec mal dcéru, ktorá mu varila aj dom riadila. Raz išiel tade kráľ, poprosil si vody, a to po tri razy. Zapáčila sa mu, vzal si ju za ženu, ale s podmienkou, že sa nikdy nerozhnevá. Keď porodila chlapca, odňal jej dieťa a ju poslal k otcovi, že ju nechce vidieť. O týždeň dal ju priviezť nazad v koči. Rovnako sa stalo, keď mala dcérku a potom ešte chlapca. Napokon ju vyhnal, že sa bude ženiť, rozkázal jej, aby neveste posluhovala vo svojej chudobnej sukni; žena poslúchla, a tu ju kráľ pred všetkými objal, že ju len zkúšal a tá domnelá nevesta že je jej dcéra.

Táto reprodukcia starej novely Boccacciovej je zakľúčená ako skutočná rozprávka formulkou: „Potem svadbu robili bohatú, zabili krávu rohatú, a tá kráva mala zvonec, a tej pripoviedky konec, a ja som tam bu, dali mi do riečici pálenky a do butkáča mesa.“

Srovn. R. Köhler, Kleinere Schr. II., 247, 501, 555, 668, III., 55, 174; Lee, Decameron, 348.



[1] Vystalo asi: volať.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.